ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

75. Úsudok Božestva. Výminky zlého lebo dobrého osúdu

Čím povesti pútajú k sebe každé do kona ešte nezkazené srdce, to je dotklivé a spravodlivé líčenie osúdov ľudských. Ktoby spočítal všetky slzy čo zperlily sa už v oku mladých načúvateľov povestí jednak pri nezaslúženom utrpení popelvára i panny i zakliateho ľudstva, jednak potom nad zaslúženou odmenou a radostným vysvobodzením ľudstva?! Hľadiacemu hlavne na túto stránku povestí zdá sa, akoby ani druhej úlohy nemalý, kremä rozkladať o tom, ako vodí sa na svete ľuďom dobrej i zlej vôle, nevinným i vinným, kajúcim i nekajúcim, v práci a utrpení vyzkúseným i nevyzkúseným, v seba dúfajúcim i na vyššiu moc spoliehajúcim, pyšným i pokorným, hlúpym i múdrym a podobne. V skutku naši povestníci rozlušťujú si ními všetky pohádky, vykladajú všemožné výjavy ľudského osúduz tejto i z tamtej strany hrobu. Toto z nich objasniť je už teraz našou úlohou.

Prvou pohádkou je hneď narodzenie čloreka; bo nerodí sa na svet zo svojej vôle a moci, nevie ani kde vzal sa tu. Pohádku túto videli sme už rozlúštenú v § 26. 27 v tom smysle, že moc vyššia božeská dala človeka na svet, ona spravuje i narodzenie jeho, učinila ho prístupným, ba účastníkom dobra i zla: v jej rukách teda i údeľ človeka z toho všetkého. Čo a jakýže už terás údeľ môj, jakže usúdila a usudzuje mi ho táže vševládna a všesprávna moc? Toto tvorí ďalšiu a hlavnú záhadku, najmä keď už človek i zkušuje, že časy a chvíle a príbehy svoje nemá vo svojej moci úplne.

Povesti (i piesne naše) rozlušťujú záhadku v prvom rade rozhodným výrokom: čo komu súdeno, veru ho neminie!Dávajú človeku narodiť sa na ščastnú i neščastnú hodinu; hovoria a ukazujú storaz: ak ti jo toto lebo ono súdené, samo si príde; ak ti je nesúdené, nedostaneš ho, čoby si čo robil. – Týmto bez všetkej pochyby stanovujú to, že konečné a rozhodné riadenie osúdov ľudských stojí v moci Boha. Ale čože? či úsudky Božestva sú slepé. naskrze nezvratné a tak jednotvárne, že komu zlé úsudené, toho už len neščastie potkáva a naopak k častiu vyvoleného len ščastie, či teda povesti stanovujú osúd slepý a besvymínečný? To naskrze nie!Povesti pozdvihly sa v Božestve svojom ku pojmom spravedlivosti a vševyšnej dobrej vôle (§ 16 do 20), nemožno jim ani osúd človeka slepo a bezvymínečne nasudzovať. Výminky sú dve:zo strany človeka jakovosť chovania sa jeho, zo strany Božestva výmer času; pod týmito výminkami prihádza sa všetkým všetko, a plní sa nezvratná vôľa Božia, ktorá vedie síc skrze milé i odporné veci, ale jej posledný a trvanlivý úsudok je dobrému dobré a život, zlému zlé a smrť. Človeku, seba určujúcemu tvoru, tuná dľa danej mu svobody kremä rozhodnúť sa a vytrvať čiže dočkať času svojho nádobno, a splní sa mu všetko ako už vopred čo znatel Božestva a jeho správy sveta znať mal a mohol, človek je tu sám činiteľom svojho ščastia i neščastia, čiže ako robí, tak sa má. Božestvo samo rozpadlo sa mu tuná na dvoje, na Božestvo zla i dobra, aby mohlo prisluhovať vecmi zlými i dobrými; časy samé sú zlé i dobré, aby v nich miesta malo a príhodnosti svojej zlo i dobro. Ale spravedlivý osúd, či spravedlivosť sama zosústrednená je zasa v tom Jednom Kráľovi času, ktorý vymeriava medze zlému i dobrému, cnosť na svetlo vynáša, krivdy odkrýva a tresce, všetko na posled k spravodlivému zakľúčeniu privodí. Darmo tuná i na tú ščastnú hodinu narodiť sa skrivodlivému človeku, jeho konec je zahynutie; poverečnosť nepomáha, darmo ale i nutno mu kričať: „Neščastný je počeť trinásty, ale neščastnejší som ja!“ (Vidz pov. Kráľ času). – Súbeh času je každému voľný a otvorený; práve tí starší bratia bývajú v tomto súbehu prví, časom oprávnenejší, požitelia dočasných výhod; ale zdar a konečné výhody pripadajú najmladšiemu, vyzkúsenému v odpornostiach a na dobré dobrovoľne podobravšiemu sa i na ceste vyvolenej vytrvavšiemu, práve len pretoi vyvolenému miláčkovi osúdu, Bohom v spravodlivosti nasúdeného.

Že tento a takýto duch veje povestiami našimi vzhľadom k výmeru osúdov ľudstva i sveta, poznáme, ktorúkoľvek poviestku by sme raz prečítali, a poznali sme už z prítomných úvah mnohostrane a dostatočne.

76. Podrobnejšia rozloha predošlého

Zostúpme ale ešte aj do podrobnosti; vstúpme do toho tajomného domu, do nehož uvádzajú nás povesti zrejmo tým cieľom, aby ukázaly, ako vymeriavajú osúdy človeka i zapisujú jich dľa zákonov a podmienok nepremenených.

Najzrejmejšia je tu povesť Kráľ Času, ktorú po strane naháme; bo vysvetlovali sme si ju dostatočne i vzhľadom k osúdu človeka. – Zprítomnime si radšej Mahulienu a jej variant Svetskú Krásu (B. Nemcova, str. 3 – 18).

Dľa variantu božeskí kmotrovia nasudzujú králevičovi vopred ščastie, bo nedovoľujú narodiť sa mu na zlé, kremä na dobré znamä nebeské a do križmy zapisujú mu Svetskú krásu; ale veru všetko pod výminkami dočkania svojho času a náležitého zachovania sa jeho; nič teda slepo, bezvýminečne, nezmeniteľne; osúd jeho v protivný obrátiť by mohlo práve nezadržanie sa jeho dľa výminiek a vôle kmotrov. Svetskú krásu vynaísť, bohatiersky vydobyť si dlužno, ináč králevič minul by sa so svojim ščastím, upadol by vopred sám a naposled i s ňou do neščastia. Upravujú ho kmotrovia i k veštici, ktorá tiež len pod výminkou zadržania sa dobrého a múdreho veští mu zdar. Ostávajú síc vždy ochrancovia jeho a vysvobodia ho neraz z nebezpečenstva, ale i vyhľadávajú od neho vždy dôveru v jejich ochranu a radu, vždy aj mužné zachovanie sa dľa nej. Králevič bojuje vždy sám za seba, kde jemu bojovať možno i nádobno; starší a samo v sebe dobrý božeský kmotor čiže vševyšné dobré Božestvo samo bojuje zaňho kremä proti vyšším zlým mocnostiam a snahám. Týmto činom králevič dôverive a zmužile plniaci radu i vôľu Božestva dojde pod ochranou jeho zdarného zakľúčenia osúdu svojho.

Dľa vlastnej povesti Mahuljeny králevič sám si volí za ženu neznámu, ďalekú, zlatú pannu. Ale ani on ani celá krajina nezná rady, kým nepristúpi k veci božeský kmotor a súdruh. osúd králeviča takže spočíva v ruke a úsudku Božestva; ale i tu pod výš spomínanými výminkami času a zachovania sa králeviča. Na zretedlné udanie tohto prebeh povesti uvádza nás po dvakrát do tajomného domku v prahorách, kde božeský starec veštiť, zvestovať dáva si dcéram svojim vranami po sveta lietajúcimi a sám bedlivo .zapisuje do knihy osúdu príbehy sveta a ľudstva. V osúdnu noc zablúdenia pútnikov k nemu práve príbehy a budúce osúdy králeviča a Mahulieny. Zapisuje jich v postupoch trojdoby čiže času toho, bez nehož nič, ktorý všade každému vyčkať si nádobno. Zapisuje jich aj pod výminkoupravého lebo nepravého zachovania sa so stránky králeviča. A prvá i najhlavnejšia výminka je rozcestie: „ak králevič pôjde cestou uhladenou a čistou, nikda nesíde sa so svojou zlatou pannou; akby pustil sa cestou skalnatou a bahnatou, môže sa s ňou sísť.“ A keď ráno pútnici dôjdu na toto rozcestie, králevič neznajúci nič o veštbe a výminkách chce pustiť sa cestou uhladenou. Božeský súdruh jeho upomenie ho síc na daný sľub poslušnosti i na škodlivosť tej cesty, ale nebráni mu pustiť sa cestou uhladenou. Pustí sa len sám cestou skalnatou a bahnatou a čaká, ažby králevič sám od seba rozhodnúl sa za ním. Dobrovolné rozhodnutie sa králevičovo i tu i ďalej potom pri každej zkúške, vedľa upomenutia božeského sprievodníka, tvorí zdarilé rozuzlenie osúdu jeho; ba aj konečný prajný a všesmierny výsledok od kralevičovej obetovavosti a bohatierskosti závislým učinený je. Neščastie, zlé a smrť stroja i tu mladému vyvolenému páru zlé bytnosti, pripravia mu nejednu trpkú zkúšku, ale ochranná moc dobrej božeskej bytnostina to je, aby zachovavším sa dľa jej rady pripravila konečné ščastie a život.

Na rázcestí vlastného dobrovoľného rozhodnutia sa rozhoduje sa osúd každého človekadľa naších povestí: rozhodovano býva, čo komu dostať sa má za údeľ, či neščastie a zlo zlých bytnosti po krátkom pohodlí, a či ščastie a dobro dobrých bytnosti po vystálej zkúške. Vždy tí dvaja lebo traja bratia, vybravší sa do sveta, prídu na rozcestie toto: starší vyberajú si, ktorou cestou ľúbi sa jim ísť, a ľúbi sa jim vždy cesta ľahšia; najmladšiemu ostáva cesta ťažšia, ale cesta slávy. Dievčička v svet poslaná prichodí k lavičke, jejž prekročenie je osúdne a rozhodné: prejdeli ju s úmyslom a skutkom dobrého činenia, ako tá sirota obrátivšia ľútostivo i tú ušliapanú lavičku na druhú stranu, dôjde ščastia pod záštitou dobrého starca Laktibrady alebo pod záštitou zpät odsluhovania sa tým, jímž dobre činila; prekročíli cez lavičku tú samovoľne a samopašne, srdcom urputným, nohou tvrdou, ako tá hrdá a do práce neochotná dievka macochy, neujde trestu tohože spravedlivého Laktibrady, stáva sa korysťou zlej Ježibaby. (Srovnaj pov. Pamodaj ščastia lavička a Laktibrada). V tomto živote každá ide si za svojim Zlatým jablčkom(ščastím), ako tam tie tri: ktoré idú lakome vábiť sa dajúc aniž potom znajúc, jak milosrdne, opatrne a bohatiersky zachovať by sa maly, istotne zahynú ako prvé; ktorá pustí sa za jablčkom s dobrým úmyslom, jedná vždy milosrdne, obozretne a bohatiersky, dôjde cieľa, ako tá tretia, čo nie za čertovým jablkom ale za vynaidením sestier chodila. Hostinecten, do nehož vábi spev, hudba, veselosť, pohodlnosť života zemského, stojí v ceste pútniku každému, ale do Zlatnej Krajny pravého ščastia a slávy dostane sa kremä ten, kto zvábiť a zvrátiť sa nedá z ďalšej cesty práce i sebazaprenia a zná takže dočkať svojho času, času odmeny a vyvedenia nevinnosti i pravého bohatierstva na svetlo, kroz vládu a správu vševyšnú.

77. Odmena cnosti, trest neprávosti. Riadenie všedobrého svrchovaného Božestva

Jest dľa našich povestí mocnosť najvyššia, dobrotivá, ktorá zapisuje si človeka ešte v živote matky k ščastiu a dobru, pod výminkou premáhania záprekov života a dočkania sa jej času; boj je veliký, skvelá však aj odmena. – Jest ale aj mocnosť zla, usilujúca sa lstive a podvodne o tenže zápis, pripravujúca útrpnosti, vábäca na zlo, a človek i jej zapísaný býva. Ale touto poslednejší zápis prácou a bojom, vierou a dôverou v mocnosť dobrú možno vymôcť si z ruky zlej mocnosti. Mocnosť dobra vždy v pravý čas pomôcť hotová. Náleží len vytrvať na nastúpenej ceste skalnatej, hods by viedla pres brány pekla. (Pov. Mataj, vidz níž § 80, 5).

V ľudstve nájdeme vždy prívržencov mocnosti obojej. Zlí a nepraví bijú tuná vždy proti dobrým a pravým, mnohé uvaľujú na nich práce a utrpenie, mnohé robia jim krivdy a žiale; ale konečne nič nezdolajú; každý dochádza napokon osúdu seba hodného.

Prizrime sa na toto ešte vždy tomu mladšiemu, ukrivdenému, ubiedenému, akoby na tú neščastnú hodinu narodzenému, akoby tomu zlému zapísanému bratovi; vidzme jak si on to smelé a dôverne putuje na Sklenný Vrch, jak tu upraví ho Kráľ času na cestu práce a dobrej cnosti, aby na daromné nemaril svôj čas a život, jak i odmeňujú ho; spomnime naproti jak staršiemu bratovi nepomáha ani to, že na tú ščastnú hodinu narodil sa, jak konečný osúd jeho je žiaľ a smrť. Druhého takého mladšieho brata máme v povesti „Či jesto pravda na svete?“ (uverejnenej v časopise Cyrill a Method r. 1858). Za heslo to, „že jest pravda na svete“, dá si on údy obsekať, oči vylúpiť staršiemu bratovi. A hľa! kdeby zahynúť mal, tam príde k zdraviu a ščastiu, víťazí v hosle svojom, a starší hynie v tom tvrdení, žeby nebolo pravdy (spravodlivosti) na svete. Prizrime sa tým mnohým šuhajom putujúcim za dobrým i zlým, podstupujúcim mnoho, ale aj otvárajúcim brány osúdu dobrého, ščastia trvanlivého sebe i svojim. Prizrime sa tým mnohým dievčinám srdca nevinného, v utrpení vyzkúseného, vždy ale k svojmu a svojich ščastiu. Ščastie toto čiže osúd Bohom nasúdený slúži vždy len dobrým, nevinným, kajúcim, múdrym, vyzkúseným na Boha spoliehajúcim; nespoliehajúci mrú vždy strachom, nezkúsení a hlúpi vždy majú čo oľutúvať a vytrpievať, vinní vždy z čoho kajať sa a jestližeby nepokajali sa, nesú trest a hynú so zlými.

„Odmena cnosti, trest neprávosti!“to stojí napísano zlatými večne skvelými písmenami na prvej i pokonej strane knihy osúdov a povesťujúcich otcov, na bráne tej, ktorou vchádza do života tohoto i vychádza z neho každá bytnosť naších povestí. Tak skvelo sa to aj na bráne mesta pustého ostrova, na ktorý vystavený bol mladý Matej s družkou svojou Ulianou; skvelo sa tam tajuplne „Matej Veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná!“ a nič iného neznamenalo jedine dobrý zaslúžený osúd týchto dvoch nevinných i zahanbenie vinných, jejich vyhnanstvo zapríčiňujúcich, keď skoro potom splnilo sa slávne. V tomto smere a k tomuto výsledku stáva sa všetko, čo nasudzuje Božestvo, v tomto smysle vysvetlujú povesti to osúdne: Čo komu súdeno, veru ho neminie! Človek verný žije si tuná dúfanlive; nádobno mu len času dočkať sa. Starec ten všerozhodný postaví sa vždy v pravý čas do cesty zlému i dobrému a pomôže tomuto k víťazstvu žiadostivému; ľudia dobrí žijú si ščastne dlho, dlho, až kým nepomrú alebo hádam ešte ani nepomreli!

78. Veštby a hádanie osúdov

Ale kým nepomrú čiže v tomto čase vždy ešte jedno ostáva záhadným, a to je sám ten časčiže pojedinépríhodné lebo neprihodné doby jeho a pojediné udalosti jejich, to je tá stránka osúdu, ktorú človek v svojej moci nemá, ktorú na každý čas a pre každé podujatie nasudzuje Božestvo. Túto stránku osúdu vyzvedieť bolo velikou tuhou najmä ľudstva prvotného a národa mladistvého, plnú budúcnosť pred sebou majúceho a tak prirodzene vždy do tej budúcnosti pozerajúceho. Odtial veštectvá a predtuchy osúdu i udalostí, ako videli sme jich v § 69, 2. a 70; odtiaľ načúvanie zápisov osúdu v tajomnom božeskom byte pralesov, ako § 76. Len nepokladajme v tomto dedov našich za márne zvedavých a poverčivých. V jakom svetle zaskvela sa nám viera otcov v múdre a dobrotivé riadenie osúdov ľudstva, v takom duchu dopytovali sa oni aj na čas a udalosti, v takom duchu dialy sa i veštectva a znamy jejich. Nezpytovali oni slepú náhodu; zpytovali oni vôľu a úsudky Božestva; zpytovali hlavne, či podujatie jejich ľúbi lebo neľúbi sa dobrému Božestvu, aby nerobili, nepodujímali mu na odpor, aby ukrotiť mohli Božestvo zla, nakloniť si víťazné Božestvo dobra. A jestliže potiahli do toho i prírodu, potiahli ju ako takú, ktorej sdeľuje sa Božestvo (vidz § 43), ktorá nasledovne a dľa tejže obrazotvornosti i schopná je sdeľovať človeku čiže veštiť vôľu a úsudky Božestva (§ 43 a 70), ba aj zo súcitu k človeku chce tohto varovať pred neščastím. Smer a cieľ veštectva bol dobrý; prostriedky boly kremä chybné, ľudské, báječné, poverečné, nie na presnom rozumnom skúmaní, ale na obrazotvornosti založené. Koľko na tejto strane chyby, o toľko viac na druhej strane dôvery, že Božestvo dobré dobrému konečne hynúť nedá. V tejto prvotnej dôvere prečkal národ náš všetky svoje pohromy od sto a sto až na tisícletia.

79. Viera v nesmrtedlnosť duše ľudskej

Avšak či len v tomto živote obsahuje sa všetko ščastie i neščastie, celý osúd a údeľ človeka? Otázku túto ešte rozlúštiť a rozvinúť máme. Naideme tu zvlášť kremä obrazy, deje a príklady v maľbu predstáv obraznosti zavinuté o veciach, ktoré vlastne nikto nikde nevidel. Ale z obalu tohto rozvinúť možno to dvoje, že skladatelia našich povestí verili v nesmrtelnosť, a potom jaké predstavy mali o živote či osúde človeka po smrti.

Na vysvedčenie prvej sady, že totiž verili v nesmrteľnosť duše ľudskej, uvažujeme z bájov našich toto:

1. Predovšetkým za to mám, že u národa, ktorý pozdvihnul sa k poznaniu a cteniu osobného Božestva nedlužno do pochybnosti brať vieru v nesmrtelnosť duše, v nehynúcnosť osobného ducha ľudského. Lebo trebárs náboženstvo to dá redukovať sa nazpät na zbožňovanie hmotných síl a zjavov prírody, predsa už samo predstavenie týchto síl a zjavov v savedomých osobách božeských značí toľko, že národ náš nectí viac púhu hmotu, vzýva a zbožňuje vlastne už ducha, jehož kremä obalom či zovnútorným objavom je hmota, je príroda. Tým samý národ taký, preboriv kôru hrubého materialismu, jasné vydal svedectvo o tom, že i v svete i v sebe nevidí púhu hmotu, ale radšej vidí a zná ducha. Dôsledne tomu i svoje nádeje skladať nebude v meniacej sa, rozsípavej, hynúcej hmote, ale v nedielnej, nehynúcej duševnej podstate človeka. V osobných Božestvách otočil sa kráľovstvom duchov nehynúcich, nesmrtelných, s ními už žije i obcuje, v jejich duchovnom kráľovstve skladá i zakladá si život nesmrtelnosti. Jasne to zobrazeno máme v bájesloví gräckom, ktoré tiež dá redukovať sa na zbožnenie hmotných síl a zjavov prírody, ale utvorilo Olymp, kráľovstvo Bohov nesmrtelných; hrdinov svojich z bytu zemského povznáša čo polobohov v nebe Olympu toho; človeka každého postavuje pred stolicu radcov a sudcov Plutonových, v jehož kráľovstve títo prisudzujú stienom ľudským blahosť i neblahosť. Božeskými duchmi otočil sa aj národ náš; nadto vo svojom Kráľovi času a všadebytnom Starcovi poňal myšlenku jednoty Božestva, myšlienku ducha všehomiera, myšlienku večnej, všemiernej spravy a trvania sveta. I jakžeby bol nasúdil len sebe hynúcnosť a smrť? Vystavil aj on pre sebä hradby nádeje nesmrtedlností; len prebiť sa k nim cez mlhu a tône obrazov, do nichž zaobalil náuku svoju.

2. Na postať poznania a vedomia ducha nehynúceho postaviac sa, druží sa nám k výš udanému dôvodu o zosobňovaní Božestva i pretvorovanie(preobrazovanie) čiže dľa výrazu povestiam vlastného premeňovanie sa človekav telá a podoby živočíchov, zrastlín i nerastov, z týchto zasa na človeka; ktoré premeňovanie sa prichodí v povestiach nie ako hra obrazotvornosti ale čo skutočnosť, aspoň čo skutočnosť mysliteľná, teda čo pevná viera baječníkov. – V § 5 videli sme už, že toto preobrazovanie je obraznou náukou o dvojbytosti človeka a hlavne o samostatnosti a povýšenosti ducha nad hmotou, ktorý sävedomie a säurčovanie nikda nikde netratí, vždy tentýž ostáva. Nasledovne je preobrazovanie náukou i toho, že kremä hmoty a telá poddané sú premenám a hynutiu: dušači duch, oživujúci hmotu, telo, je nepremenný, vždy sävedome živý, teda nehynúci a nesmrteľný.

3. Predstavovanie smrtinie jako skutku zahynutia, len jako priechodu trvajúceho na krátko čiže jako premeny a stupňa vedúceho k novému raz krajšiemu životu. Príkladmi nudil by som čitateľov, keď toho mnoho naidú v povestiach, ako bohatieri jejich i na kusy rozsekaní i všelijak smrť podstupujúci a takže jejich zakliatu a smrti oddané panny alebo nevinné dietky rodičov povstávajú z objatia smrti v novom živote raz krajšie. Čarovné zeliny a masti, čarodejné prúty, paloše neústavné proti sebe sekajúce, vody mŕtve a živé pôsobia premeny tieto. V § 72 vyložili sme si, že nimi mienená je sila smrti a sila života v prírode i vo všemiere; srážanie sa jejich netvorí smrť, radšej na svetlo vyvodí život; posledná, najvyššia je moc života vždy a všade. Povesti teda nepovažujú smrť za ničiteľskú moc, ktoráby ničila útroby a základy života; ona vlastne pôsobí len premeny v hmotách, duch čiže život sám ostáva vždy; kriesiteľská moc života pôsobí premenu novú a pokonú, pôsobí vzkriesenia a povstávania z mŕtvych.

4. Predstavovanie si zomrelých čo vedomých, činných a z toho pochádzajúce volanie na nich i vyvolávanie jejich a objavovanie sa tu hore. V Jelenčokovi Evička svoje zlaté vlásky v žiali prečesávajúca, narieka: „Ach, keby toto moja mamička vedela, že ja na tejto kope trasiem sa a moje zlaté vlásky češiem, moja mamička za deviatimi kachlemi plátence vyšíva!“ Zosnulej mamičke pripisuje sa jestvovanie kdes inde, v tom druhom svete a zaoberanie sa tam prácou ľahkou, milou, „vyšívaním plátna“; pripisuje jej možnosť znatia o tom, čo tu hore s dcérou deje sa, keď dcéra žaluje sa jej. Matka útlocitá ako má zomierajúc predtuchu, jak zlo môže diať sa s jej synmi, tak po smrti vedomá je toho, keď a jak predtucha splnila sa i prináša pomoc čo Zlatá Páva. Jej muž zná, že to nebola páva ako páva, ale jeho nebohá žena. – Otcov hrob je dejišťom po trikrát sa objavujúceho a dedictvo sporadujúceho otca. – Sirota plače na hroboch rodičovských, umrelci objavia sa tu šuhajovi a ukazujú na pomocný meč, husle a kyj. – Druhá sirota žaľuje, sa na hroboch sestre, bratovi, otcovi, materi; mať prijíma ju k sebe v hrob, v lepší osúd ako má na tomto svete. – Vzkriesený Bračok vtáčok tresce i odmeňuje svojich a tak zalieta v kraje nekonečnosti.

Rozumkári naši považujú vyvolávanie a objavovanie sa zomrelých za poveru a neznabožstvo, vzkrslé v temnom stredoveku. Nie tak, ono je staršie; ono pochodí z detinskej doby báječných národov. Stredoveku bolo nutno zachovať ho; a kremä v čom ho potom zneužil alebo zneužíva ešte aj náš vek, v tom je hriech. Ale za báječných časov bolo ono nevinným obrazom a predstavou toho, že zomrelí nie sú zničení, že jich dlužno považovať za trvajúcich a duchovne uvedomelých i sebe určujúcich. Za to mám, že pôvodcia povestí sami nepokladali, by mrtvý v skutku do tohoto života z hrobu povstával a v tomto tele objavoval sa; len pokladali duše zomrelých za trvajúce, jich samých za živých i po smrti časnej v premene druhej a v živote druhom. Ale hneď aj jejich prvotnej obrazivej mysli akože javiť sa mal tento život po smrti? Hlavne akože mali túto svoju vieru predstaviť svojmu ešte prvotnejšiemu a obraznosťou pravé detinskou ovládanému národu? Čistomyslne, keď by aj boli znali, aspoň nemohli náuku svoju o tom prednášať, keď všetky náuky obrazne predkladali. Dôsledne teda v obrazoch vyvolávania a objavovania sa zosnulých prednášali ju. A tak čo dnes rozumovým povera a blud, to bolo dávnemu národu v obrazoch povedané toľko: Mŕtvi tvoji žijú aj z tamtej strany hrobu!

5. Mravné chovanie sa predkov našich i vzhľadom k smrti vlastnej i vzťahom k zomrelým. – Žiadosť smrti a pokojné očakávanie poslednej hodinynachodíme v povestiach tak predstavené, jako jich nie beznádejnosť ale jedine viera srdečná predstaviť môže: Otec Panny z rosy počatej, pokajajúc sa zo hriechu tažkého, pokojne klesá do otvoreného hrobu, keď už vidí dielo svoje dokončené. Strýk Dvanástich bratov a trinástej sestry, keď týchto vnukov i vnučku, seba i brata svojho k smiereniu priviedol, jednu len má žiadosť, splnenú, keď mu najmladší hlavu zťal a on tíško v prach rozsypal sa. Učiteľ Svetovládneho rytiera pokojne oznamuje tomuto smrť svoju i podstupuje ju, keď mu oddal meč i tátoša, keď ukončil svoju časnú úlohu. Matka Zlatovlasých dvojčat, ako ju z kože vypáru a poumývajú, čím vina smieraná, v tom okamžení dušu vypustí. Chorý kráľ, potrativší všetky nádeje časnosti, už len na tie čerešne čaká, čo uviesť ho majú k dcéram v nebeské svety, a za to jedno, za pokojné skončenie, sľubuje kráľovstvo. V Matejovi a Uljane stará kráľovná tristo rokov pokojne čaká na Mateja, aby jej hlavu zťal, pochoval ju pod oblok paláca; z jej hrdla vyletujú dva holuby, nový zvestujúc život; atď. Príklad samovraždy v povestiach nemáme; v Zlatovláske (vydanie Rymavského), kde by kováč z hladu a núdze mal spáchať samovraždu, tam postaví sa medzi to bytnosť božeská a prekazí skutok i konečne privedie všetko k zdarnému zakliučeniu. – Povinnosť pochovávania mŕtvych, počestný pohrab a šetrenie poslednej vôlezomierajúcich i zomrelých predstavujú nám povesti čo mrav zbožný, čo zásluhu pochvaly a odmeny hodnú pred živými i u zomrelých ešte. Bračok vtáčok vyspevuje o peknom sestrinom skutku, že jeho kosti posbierala a pod liesku zahrabala; i odmeňuje ju za to. Svetovládny rytier ani vrátiť sa nechce domov s tým smutným hoslom, žeby učiteľ jeho nebol ešte ani pochovaný; tak tiež v pustom zámku vzdáva túže úctu starému rytierovi, keď mrtvého kladie na prostried paloty, zapaľuje svetlá kôl rakvy jeho a šabľu mu pripína k boku. Piatko celé temer imanie svoje vynakladá na vykúpenie mŕtveho Pustaja z pod pokuty po smrti a na čestné jeho pohrobenie; Pustaj potom odmeňuje sa mu za to skvele. Otcov hrob podáva príklad prísnej povinnosti i pochovania mŕtveho i šetrenia poslednej vôle a poručenstva jeho. Odoprenie počestného pohrabu platí za najhroznejší trest, ako na pr. to údenie brata Ružovej Aničkynho a potom tresty zlým babám uložené. K takémuto mravnému chovaniu sa vzhľadom k smrti i k zomierajúcim a zomrelým viedla národy od dávna kremä nádeja nesmrtedlnosti. Zosnulí zvlášt stoja tu v práve a úcte nie jako mrtví a na vždy pomíjajúci sa, ale jako vždy trvajúci, jako živí.

80. Predstavy o živote či osúdu človeka po smrti. – Dôhodok

Báječní predkovia naši stoja tedy, dľa svedectva a náuky povestí jejich, v rade národov, mavších nádeju nesmrtedlnosti človeka. Otázka povstáva ešte: čo a jak verili o bytu človeka po smrti časnej, jak predstavovali si život ten „druhý“ v tom „druhom svete?“O tom:

1. Neodtajitelné sú v povestiach názory a pomery metempsychickéo sťähovaní sa či radšej o prenášaní sa duše človeka z tela do tela a tvora iného, odtiaľ zasa do tela ľudského a života tohoto, až konečne po premenách týchto do života iného. Javné obrazy a výjavy toho podáva často už spomínané pretvorovanie čiže premeňovanie sa, ktoré i tam, kde z iného účelu ako práve z tohto deje sa, je výplivom a hrou tejže obraznosti, z ktorej pochodí celá metempsychosis u starodávnych národov (Peršanov, Indov).

Názory a povery metempsychycké vytekajú ako z prameňa, z onoho hlavného názoru povestí, dľa nehož napospol v hmotách, v prírode javí sa tentýž život a to život ducha, duch sám. Nasledovne i život čiže duch ľudský preniesť či preobraziť môže sa v hmoty a telá druhé a obnovuje sa v zjavoch nových. Povesti udávajú i mravný základpoverovania tohoto čiže mravné príčiny, prečo človek isté stupne preobrazovania tohoto prechodí, totiž príčiny hriechu a previnenia, až akoby prepálený, prečistený a smierený navracuje sa k obrazu ľudskému a do života tohoto, alebo dochodí i konečného odpočinku. Zrejmo je toto na pr. z povesti Zakliata hora, kde prvý brat zkamenetím odpokutúva provinenie to, že „zaklial“ a kremä zatým druhý brat navracuje ho i zvery jeho k životu; kde ďalej šiesti vo zvery zakliati bratia vykladajú o sebe, že jich ktosi z rodiny zaklial, by ako vlci, medvedi a levi medzi sebou bili sa, dokiaľ jich len dvaja nevinní bratia neupokoja, a oni jednodruhému dobre neurobia, – všetko preto, že rodičia nahali jich nepodelených a oni sa medzi sebou vadili, kto z nich má byť kráľom, – teraz ale (po odkliatí, po navrácení sa zo zverov do tohoto ľudského bytu a životu), že chcejú pod opatrnosťou svojich vysvoboditeľov a smiercov dokončiť svoj život. – V pov. Neverná žena šuhaj prestúpivší príkazy starej matky príde o svoj ochranný meč a býva na kusy rozsekaný, zasa tomuto životu navrátený; aby mohol premeniť sa postupne v koňa, strom, kačicu a tak zachránený od večitej smrti došiel radostného čiže smierené života a kráľovstva. – Sprievodník králeviča Mahulieny, za pokutu, že vypočúval starcove dievky a prezradil tajomné zápisy osúdov, kamenným stĺpom stáva sa, až slzami králeviča a krvou nevinného dieťaťa obmytý odžíva znovu. – Svetovládny rytier, že nepočúval výstrahy starca a tátoša svojho, leží zkamenetý, kým znovu nepripášu mu víťazný meč a tak navráťa ho životu. – Zhavranelí bratia takže v podobách havranov odpokutúvajú vinu svevole a pašktrnosti svojej z materinského prekliaťa, až nevinná sestra smieri a vymaní jich z tejto prvej smrti k životu. – Rovne vina cudzia alebo nešťastie nejaké i zlosť zlých zavdáva túto mravnú príčinu premien a uvaľuje ináč nevinných do tejto smrti zakliaťa k postupom do života blahejšieho. Krásne sú na toto povesti Zlatovláska, kde brat Jáchymko prezradzuje a zlá baba uvaľuje Odolienku do tohto nešťastia; rovne Ružová Anička, Jelenčok, Zlatá páva i druhé podobné.

I neváham tedy a to síce na základe tých naozaj najstarších a prabájných povestí prijať, že pôvodcovia jejich boli vyznávačmi náuky o stähovaní sa duší ľudskýchpo smrti tela prvého v telá a podoby novej to zvieratské to zrastlinské to i nerastenské, až tým akoby odpokutovavšie viny svoje, smierené navracovaly sa k životu ľudskému, z tohto konečne k pokoju večnému a životu v svetoch druhých blahému.

Avšak náuka táto ostáva v povestiach našich jaksi nevyvinutou a nezavŕšenou; ustupuje radšej v ďalších povestiach názoru a verovaniu z nej pokročilejšie vyvinutie. Ďalší len ústup či radšej postup, pokrok vzhľadom ku životu budúcemu vidím v tom, keď nachodím v povestiach:

2. Bezprostredný a raz na vždy stávajúci sa prechod duší z tohto sveta a života do druhého. – Ešte síce i tu ostáva hneď nejaká smieritelná vina k smiereniu a pokajaniu sa; hneď nejaký nedokonaný čin (povinnosť) k dokonaniu; ale viny svoje odpokutúvajú kajúci v tomto tele a živote (bez pretvoru, bez premeny obrazu ľudského), úkoly svoje nedokončivší objavia sa len takže v podobe ľudskej a kremä k dokonaniu zanedbaného lebo ináč prekazeného úkolu, aby zatým hneď došli a požívali žiaduceho pokoja. Ešte i tu vládne názor, že i dušiam zosnulých nevoľno byť bez tela; ale vidno, že telá a podoby, v nichž povesti predstavujú nám duše tieto, sú už len obrazmi jejich ľahšieho, k svetu druhému nebesnému vznášajúceho sa a ním nesúceho sa bytu a života, obrazy to zvlášť letmo vo zvýš vznášajúcich sa vtákov.

Otec Panny z rosy počatej ostarieva sa už len v podobe ľudskej a túla sa, kým nevybaví čas a pokutu zakliaťa a nevykoná úlohu svoju, potom zrovna klesá do hrobu a zem za ním zasype sa. Strýk Dvanástich bratov a trinástej sestry mozolne pracuje, aby napravil prvé prehrešenie; potom najmladší ztína mu hlavu a on hneď rozsípa sa v prach, čarodejný hrad ho pohrobuje a len príroda v podobe svojej omladená nad jeho hrobom oživne. Mať Zlatovlasých dvojčat v koži zašitá ťažko odpokutúva svoju smelú žiadosť a babinú zlosť; ale po dokonanom smierení i hneď vypustí dušu. Umrelci objavujú sa a pomáhajú sirote, ale zatým hneď zatvárajú sa hroby jejich na vždy. Sirotu, zťažujúcu si na ťažký osúd siroby, matka zrovna z tohto života bere k sebe do života toho druhého, z nehož na okamženie objavila sa jej. Zarezaný Bračok v podobe vtáčka objaví sa, po dokonanej úlohe odletí na koniec tohto čiže v kraje sveta druhého, aniž znať viac o ňom. Pustaj vstáva z hrobu v podobe vlastnej; oddajúc však krásnu, od zlých bytností osvobodenú a Bohu oddavšiu sa (prvýraz „Bože!“ vyriekajúcu) nevestu Piatkovi, odletí z tohto bytia či zjavenia ako holub do svojho hrobu t. j. do bydla duší zosnulých na vždycky. Mataj holokolenačky sadí, polieva svoj vražedlný kyj, odpokutúva dlhé roky, dokiaľ kyj suchý vzrastie v kvetúcu jabloň a zarodí ovocím, potom ako holub vznáša sa v svet nebeský, rovne ako i ním povraždených ľudí duše.

3. Spojenie života tohoto s budúcim, ale i nazpät budúceho s týmto. – Ono záleží nielen v tom, že budúci život bezprostredne nasleduje za týmto životom (výš bod 2.); nielen v tom, že osúd budúceho rozhodnutý je dľa toho, ako človek v tomto živote žil a choval sa (níž bod 4.); ale povesti udávajú a poverujú i bližšie, vzájomnejšie spojenie oboch životov. Toto bližšie a vzájomné spojenie jejich záleží v tom, že môž vplívať z jednoho na druhý: živí môžu s účinkom čariť a dovolávať sa zvečnelých a títo vplívajú na záležitosti tu hore pozostalých, zvlášť na nezavŕšené povinnosti a udalosti tohoto života, na osoby v tomto živote návidené lebo nenávidené a osúdy jejich zemské i na prijímanie jejich k sebe v blaho a pokoj sveta toho druhého. V príkladoch videli sme vec už na dostač a zvlášť v § 79, bod 4. i výš bod 2.; ako to čo v § 79 a 80 povedano prísne ani oddeliť a rozdeliť nedá sa, keď jedno s druhým nerozlučne súvisí. Spomeňme za príklad ešte len tri dievky (dcéry) Chorého kráľa, ktoré v tom druhom svete, ľahkým perím Čiernych havranov vznášajúce sa, nechcú zobať z údov rozsekaného Janka, ale poskladajú jich i vzkriesa i radu a pomoc dávajú mu, aby čerešne spustiť mohol domrieť nemohúcemu jejich otcovi.

Predstavy takéhoto vzájomného spojenia a vplívania oboch životov na jednodruhé prichodilo obrazivej mysli báječného ľudstva nutne utvoriť si z toho, že z tejto strany myseľ a srdce vinie sa láskou nepretržene až k zosnulým, z druhej strany, že duch svoje sävedomie a sebeurčenie nikda nikde a v žiadnej premene dľa našich povestí netratí a tak zvlášť i z tamtej strany hrobu objavuje sa ako činný. A k čomuže by mal byť činný, nieželi aj ku ščastiu tých, s ktorými na vzájom návidel a kochal sa tu, ktorí tiež čoho najžiadostivejšie boli, totiž vzájomnej tejto lásky, to v mysli svojej obrazivej predstavovali si tak, ako práve najlepšie znali v dobe, kde ešte vzdialení boli od prísneho a čistého rozumovania ducha národov dospelejších (vidz § 79, 4).

Že zomrelí i svoj vlastný, od živých oddielný svet tvoria, sebe na vzájom povinnosťmi zaviazaní sú, a to trebárs aj na úkor živých, to predstavuje povesť „Mŕtvý frajer“ alebo „Milá z hrobu volá milého“. Povesť táto je europejská. Spomíname ju len preto, že aj u nás na každej dedine ju počuješ. Ináč ale nepokladám ju za presnú pred súdom ducha ostatných hájov našich, pri nichž pôvodnosť a zachovalosť jejich pochyby netrpí.

4. Rozdieľ osúdu dobrých a smierených od osúdu zlých a nesmierených v tom druhom živote. – Mravné, tak prísne vystavené hoslo osúdu: „Odmena cnosti, trest nepravosti!“ i pre budúci život prijať a zadržať dôslednosť. Dôslednosť túto ukazujú povesti predne tým, že bytnostiam svojim vždy a všade, teda po čas jakejkoľvek premeny, preobrazu a pretvoru zakliaťa pripisujú tú istú a nepremennú povahu zlú alebo dobrú. Na pr. Ježibaba a jej parapúť (dcéry a synovia draci) podržujú vždy tú istú nesmieritelnú, neskrotnú povahu a zlú vôľu, trebárs na jak príjemné a neškodné ináč veci alebo milé osoby premenily by sa; teda všetko jedno, či ako zelená lúka, či ako sladká hruša, či ako jasné svetlo, či ako nevinné dietky a dievčatá, či ako krotké mušky, či akokoľvek objavily by sa na dejišti, vždy zle chcejú a robia, vždy aj konečný osúd jejich vymeraný je jim samým na záhubu. Rovne dobrí popelvári a nevinné panny v jakejkoľvek pretvore ba nestvore zakliaťa objavily by sa, nesmazatelne zachovajú svoju milú a dobrotivú povahu i vôľu, v dobrom i nezvratní sú k svojmu konečnému ščastiu. Pozrime len v pov. Chorý kráľ na ten druhý svet: na dobrých Aničku i Janka i tátošov i havranov v ňom oproti zlým drakom a babám i jej dcéram lstivým kobylám; pozrime na dobrého Hadogašpara v jeho haďacej koži a na Žabu korytnačku, ženu to i v tej podobe nevinnú. – Týmto povesti poučujú nás, že tentýž zákon zatracenia a zhuby zlých i oslávenia a oblaženia dobrých vládne vždy a všade, a zákonu tomu v žiadnej podobe a premene sveta ujsť nemožno.

Dôsledne ukazujú povesti na udaný rozdieľ osúdu zomrelých aj rozdielnym predstavovaním posledného okamženia a smrti zlých i dobrých, smierených a nesmierených. Baby, draci, zlé kráľovny, zlí bratia, zlé macochy a jich dievky – všetci zlí smutné majú skončenie: to od jedu a zlosti rozpuknú sa, to preklínajúc a zlorečiac pominú sa, to čím druhých zhubiť chceli, tým sami trestaní bývajú; žalár, meč, prut smrti, oheň, kameň, ohavná smrť a rozbliaknutie sa na smolu kremä nad nimi moci má, kremä jim usúdené. Naproti tomu dobrí vždy pokojne čakajú, čakajú na smrť; mečom, ohňom, zakliatím pohrození trpeliví bývajú a keď ináč nebýva, aj dušu milo a ticho vypúšťajú; jestli ťaží jich aj vina, nemajú síc pokoja na svedomí, kým je vina nesmierená, ale potom pokojne rozsípajú sa alebo krotkými, bystrými holubmi vznášajú sa v svety druhé. Pozrime len tam v Berone na opis smrti zrádneho sluhy: Čierna krev z neho aj hnilá voda vytiekla, a telo zem prehltla. Tak aj zlého brata Kráľ času zožiera, ničí, hubí. Pozrime v pov. Nebeská sláva na králeviča a toho druhého tristoročného starca vedľa neho: tichý vetrík ponad nich zavieva, a v tom obidvaja rozsípajú sa na prach. Sem druží sa nám:

5. Dokonanie a miesto osúdov týchto v svetoch druhých, nezemských. – Ako sme v § 22, 23 videli dľa predstáv prvobájnych svety tie sú dva: svet morský a svet nebeský. – V svete mornom(v Morane) vládnu Božestva zla: čerti, strygôni, železný mních, čierny mravec čiže grošokrál, šiarkani, draci, baby i babine dievky; tu je moc jejich, moc to temností a smrti akoby ukotvená, v žriedle a na mieste, svojom. Vládnuce tuná bytnosti žijú i samé v ustavičnom strachu pred víťazným mečom Božestva dobrého, i všetko, čo k ním dostáva sa, trnie ustavičným strachom, a osúd jeho je hynutie alebo ani nežitie ani nemretie v trapiech, vždy obnovujúcich sa. Tmy a mlhy obsnúvajú svet tento (čítaj tiež § 34, e.) – V svete nebeskoma na tom jeho sklennom vrchu horí svetlo nehasnúce. Kráľ času tuná a odtialto nad všetkým vývodí, syn jeho popelvár králevič lieta na tátoši jeho i s pannou svojou, s ňouž chodí sláviť svatby leta a života na zem. Svet tento i všetko v ňom je samé svetlo, sám život i samá blahosť, ktoré veci odtialto i roja sa na všetek svet. Duše dobré a smierené vznášajú sa do tohoto sveta letom holubov. – (Vidz tiež § 36, e.)

Dla predstáv ďalších, vlivom kresťanstva čo do opisu a výrazov zmenených, však v podstate pri starom báječnom jadre zachovaných povestí, nachodíme tieto svety osúdov zomrelých označené čo peklo a nebe.

Povesť Matajuvádza nás hlavne do tajností pekla, až ukazuje i vzlet do neba. – Dľa nej (primerane predstavám a myšlienkam druhých našich báječných povestí) peklo je skrýš tajomná, svet podzemný, v útrobách zeme zamorený, smrtedlníkom neprístupný; do nehož predsa vniknúť možno vlastnou vinou obťaženému, však kroz iných v neščastie uvalenému a k podniku tomu odkázanému a tak pod záštitou Božestva stojacemu najmladšiemu a či jedinému synovi, šuhajovi. Ním je tuná syn mlynára, ktorého si otec zapísal Čertovi dosť za nič, za jedno vytiahnutie voza zbožím naloženého, von z blata; zapísal ho síc nevedome, ale syn predsa vinou otcovou prepadnutý je peklu. Dospelý a vyučený syn vyberie sa peklo hľadať a úpis otcom daný od Čerta vymáhať. Dôjde k zbojníkovi Matajovi, ktorý už len naňho čaká, by lebkou (kopoňou) jeho dovŕšil štít domu, vystaveného zo samých kyjom zbijca povraždených hláv ľudských, by týmto činom dovŕšil aj mieru hriechov svojich, pre ktoré uchystaná mu je už posteľ v pekle. Mataj ale prepustí šuhaja nevinného, vesťou o hľadaní pekla predesený, zvedavosťou i nádejou pohnutý, jaká to posteľ (jaký osúd) v pekle preňho pripravená, a jakoby ešte od nej osvobodiť sa mohol. – Šuhaj zatým stretne sa s bájnym Starcom (vševyšným Božestvom) našich povestí. Starec upraví ho k studničke a zápole; troma šípma tam mladnúcima káže mu pošibať zem, a peklo otvorí sa. Neozrieť sa tu, žiadať úsilne otcov úpis, šibať nemilosrdne podzemných vladateľov šípmi, prebiť sa takto pres tri brány železné (tri postupy a doby k odkliaťu), zkúsiť ako meč Matajom mu daný (t. j. všetky obyčajné prostriedky ľudské) proti silám pekelným za nič nestojí, vidieť Matajovu posteľ hadmi otočenú a ovinutú, vylúdiť od bytností zla tajnosti jejich a tak spôsob odňatia jim moci nad človekom i držať pevne v rukách vymožený úpis zla, šibnutím šípov otvoriť si zasa brány svetov podzemných, poďakovať sa miznúcemu zatým starcovi, zachovať prísahu Matajovi danú a odzbrojiť ho i zlovôľu jeho; –všetko toto je podstatne, v jadre i v hlavných obrazoch tak vylíčeno, ako bája i druhé povesti naše o zničovaní moci zakliaťa a zla. Jedine popritom ešte službu konajúci posvätný kropáč, plamene a kotly olova i smoly a iné podobné obrazy muk pekelných, zvíjanie sa čertov a krivý nad nimi Lucifer, iné podobné maľby a prídavky pochodia z pozdnejšieho kresťanského veku, ktorý svojimi obrazmi o pekle za vhodné uznal pristrojiť dávny národný báj tento.

Rovne potom sídetie sa bohatierskeho syna s rodičmi a radosť jejich; spôsob kajania sa Matajovho t. j. hrabanie jamy do skaly prstmi a sadenie suchého kyja do nej, nosenie na to vody holokolenačky v ústech, prijatie a rozvitie sa kyja v strom, obrodenie jeho ďaleko voniacimi jablkami, z nichž pri odtrhnutí krev kvapká, z nichž po dokonanom smierení duše v podobách holubov vyletujú do neba, podobné i vznesenie sa duše Matajovej po trápnom vyslovení najťažšej viny totiž vraždy rodičov; takže smrť smieriteľa po dokonanom diele tichá a pokojná – sú predstavy a myšlienky prabájne; k nimž zpoveď, biskupstvo a podobné z kresťanstva privzaté sú.

V nebeale, v samú slávu nebeskú, uvádza nás povesť Nebeská Sláva. – dľa nej Viľko, králevič mladý, žiada si nadovšetko vidieť nebeskú slávu. V hodinu pred samým sobášom s najskrajšou kráľovstva pannou ide ešte, ako každodenne robieval, pomodliť sa, by mu Boh ukázal slávu neba, čo len na chvíľku; bo aj sľub urobil, že neožení sa, kým túže slávu neuvidí. Objavivší sa k modlitbe starec unáša Viľka v okamihu pred brány nebies; tu vyzlečie z neho šat zemský a zavesí mu oblek nebeský i vpustí ho dnu. Nevýslovné tu dobre mu bolo; bo zapomenul na veci zemské, zapomenul i čas merať; vždy zdalo sa mu všetko malou hodinkou, až Starec po tretie upomenul ho na čas návratu. Viľko, pripomenúc si nedovŕšené záležitosti zemské konečne svolí k tomu, a Starec dopraví ho nazpät do kostolčoka, kde predtým modlil sa za toto videnie nevýslovnej slávy nebeskej. Ale na zemi ledva vyznať sa možno Vilkovi, tak nájde všetko zmenené; leda že pozná z pozďaleka strmiace zápole. Nájde tu ale tristoročného popelvára, rovesníka mladosti, ostareného, na neho. Po vzájomnom poznatí sa a po vysvetlení pohádky, že tri hodinky nebeskej slávy sú tristoletia na zemi (že totiž na večnosti niet miery času ani požívaného tam blaha), – v pár okamženiach zošedivie a zocvrkne sa mladý šuhaj Viľko na roveň tristoročného popelvára. Tichý vetrík ponad nich zaveje a oba rozsypú sa v prach, – stanú sa mešťanmi nebies, do jejichž slávy obraznosť našich otcov uniesla Viľka na tri chvílečky, aby poviedať mohla, jak tam nevýslovné a trikrát blažené, večné a slávne všetko.

Dôhodok

Dôhodok obyčajne za nič nestojí. Ale niekomu ani kúpa nezdala by sa, keby mu nedohodili. Nuž dohodil som ešte tieto poznámky.

K. J. Erben v spise „Vybrané báje a povesti národní větví Slovanských. Matice lidu. Ročn. č. 1. Praha 1866, předml. str. XI,“ sťažuje sa a vytýka: „Do nedávna ještě z jisté sousední strany se pravilo, že Slované k základní báji o počátcích všeho bytu, k tomuto vrcholu národního důmyslu, ani se nikdy nepovznesli.“ – Dr. Kahnis, professor theologie v Lipsku (Lutherische Dogmatik, Leipzig 1861, I. Band. strana 179) píše: Bei einzelnen Völkern will sich kein Unsterblichkeitsglaube zeigen. A tu za príklad takých, u nichž neukazuje sa žiadna viera v nesmrtedlnosť, pekne rúče uvádza starých Slovanov, teda našich povesťujúcich otcov; cituje si na to: Leo, Vorlesungen über deutsche Geschichte II. S. 92. Do iných zadrapiť sa nemohol ani tento učenec kremä do nás, ktorý ináč v tomže diele svojom hovorí na str. 184: „Pri náboženstvách iných národov treba ešte vyskúmať, či dobre poučení sme (o jejich viere v nesmrtedlnosť), čo obzvlašte uvážiť dlužno o bohoslužbách preduvedených Slovanov, keďže uznatí skúmatelia, ako Šafárik, vyhlásili za nepretríbené (neobjasnené) veci, čo my (Nemci) posiaľ o nich známe.“

Dobre že nesíde na um dajednomu takému pisálkovi z „té jisté sousední strany“ vyhlásiť nás ako za ľudožrútov, spomínaných s hrôzou i v poviestkach našich alebo za rovných Kanibalom Austrálskym. Aspoň v očiach takéhoto preučeného sveta málo vyššie stojíme od národov centrálnej Afriky, o nichž o podajedných píšu, že ani náboženskej ani občanskej sporiadanosti nemajú, jejichž život podobný vegetujúcim plantám alebo divým zverom na pustinách a v nepreniklých prahorách. Ak to milí kulturträgeri aj za týmto robiť budú, nebudú hodní iného, ako aby sme jejich celý svet posudzujúcej vysoko a hlboko učenosti vyhodili na oči zrovna neučenosť a nevedomosť i len toho bezprostrednieho susedstva.

Ale – máme i my o jednu pohnútku viac, vyhrabávať znamy a dôkazy vzdelanosti a duchovného života nášho pranároda zo zrumov, nímiž zavalené ležaly v zapomenutí a zanedbaní od vekov. Ščastie len (a to svedectvo vydajme mu, keď najväčšmi naň hromžíme a nad jeho zanedbalosťou nariekame), že sám ľud nezanedbal si jich, že on je v tomto ohľade zlatom, ktoré nezalesklo sa, že dosiaľ ocenené a do obehu pustené nebolo.

Máme pohnútku zvonku i v sebe, skúmať báje a každičké, čo jak na oko poverečné, podanie ľudu. Bo opytujte sa aj u nás: „Čože, bratku, tvoji otcovia, tvoj národ v dávnej vzdelanosti a osvete? Čože, akýže duch, názor, smýšľanie jeho? Jaké myšlienky a pojmy mal o svete a božestve? Jakéže predsa bolo usporiadanie jeho pomerov rodinných, občanských, náboženských a napospol mravných i právnych, keď vzrásť mohol v národ veliký a umný, zakladať aj mestá a spoločenstvá? Tu pri takýchto otázkach nejeden zamĺkne a zamlčí sa a najviac zozná, že síce i sám vie poviestky, pieseňky, porekadlá, povery, ihry, obyčaje ľudu; ale že tamo takých otázkach ani nerozmýšľal sám ani k tomu vedení nebol. A bájoslovie Gräkov i Rimanov znáš a nevieš, že tvoje vlastné stojí najmieň na rovni s ním, čo dotýče sa hĺbky názoru sveta a vystaveného na tom pôvodného národného života!

Slabý počiatok a pokus učinili sme v tomto smere s povestiami i to viac len pre nás Slovákov, kde v tomto ohľade zvlášť na poli verejnej spisby objavilo sa len toľko, koľko v úvode pripomneli sme. Uvažovanie porekadiel, povier, obyčajov, ihier, prostonárodných a zvlášť vzletom básnickým vyznačujúcich sa pesní ľudu nášho čaká na tých, čoby jich odkliali, odhatili ducha i myseľ jejich. Až potom povstalby z toho úplný obraz názoru i života či ducha národného.

Sem ešte pozostáva uvážiť starobylosť a zachovalosť povestí; aby ozaj nevzkrsnul ešte nejaký Fejfalík, čoby upierajúc jejich pôvodnosť mienil akoby jedným šmahom zrútiť celú našu stavbu.