ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

81. Tisícročie kresťanské

Povesti sú najprvším dielom mladistvého obrazivého ducha národa, v ňomž sostavil si nauky svojho vlastného názoru i ponímania sveta, spolu i náuky a zásady života, dľa ktorých sporiadal pomery svoje čiže svoje prvotné, mladistvé národné živobytie. To behom prítomných úvah dostatočne poznali sme. Z toho ale vshľadom k starobylosti samých povestí nasleduje, že ony tak staré sú, jak dávne je prvšie prebudenie sa národa k mysleniu a ponímaniu sveta, jak dávny je život jeho vlastný, a to mravný či duchovný, na pôvodných názoroch a z toho vyvinuvších sa náboženských, rodinných i občanských, napopsol ľudských pomeroch zakotvený život. Druhým slovom: národ a povesti tak sa majú k sebe ako pôvodca a dielo jeho, oni sú sebe súvekoví rovesníci. Keby sme znali z iných dejeprávnych dátok a pomníkov vek pôvodca, vek národa, znali by sme aj vek a starobylosť povestí jeho; čo ale vec nemožná, preto že povesti sú práve týmto najprvším dielom a pomníkom národa, a tak druhých starších pomníkov žiaden národ nemá. Veci stoja práve naopak t. j. z povestí dlužno zavierať na vek a starobylosť národa; tak ako to činíme pri každom diele, jehož pôvodcov vek nám je neznámy, že totiž z obsahu a ústroju diela zavierame na vek jeho a spolu aj na vek, v ktorom žil pôvodca jeho. Zvlášť toto platí o dielach umu a ducha, jakým dielom sú aj povesti.

Povesti naše v skutku samy si veštia svoju a spolu i svojich pôvodcov starobylosť. Oni sú podobné tým starovekovým pozostatkom, ktoré po tisícletiach zo zrumov zeme vykopávame, aby sme sa pozastavili nad nimi okom skúmavým a súdili menovite aj o jejich veku. Postúpme teda pri odhaľovaní jejich staroby postupom prirodzeným t. j. odhaľujúc napred vrstvy vrchnie čiže vrstvy vekov novejších, ažby sme sa dohrabali k vrstvám najnižším a základným.

Prvá vrstva nad hlubinami, v ktorých ukrýva sa vznik povestí, je doba tisícročného, u nás prijatého a uznávaného kresťanstva(od r. 863 po nar. Kr.) Vrstvu túto snadno odhrnieme na stranu. Kresťanstvo našim povestiam vznik a pôvod naskrze nemohlo dať; bo ono naskrze nedalo vznik a pôvod zbožňovaniu prírody a tak podstatnému názoru i východišťu našich povestí. Darmo by ste poukazovali na krsty, sobáše, sviatelnice, kropáče, kríže, požehnávania sa v povestiach, ako na zrejmé znaky a obrady, ktoré jedine cirkev kresťanská v národe našom udomácnila: sú to len podrobnosti, len zovnútorné rúcho a nie podstata povestí; sú to kremä odrobiny vyššej vrstvy zeme, ktoré nalepily sa na žulovú horu povestí, keď po záplave kresťanstva prebíjala sa zo svojich hlbokých základov na povrh a vid sveta. Darmo by ste poukázali aj na Jedinobožestvo, ako ideu kresťanstvom medzi pohanské národy uvedenú; národ náš domyslel sa Jedinobožestva na ceste druhej, pôvodnej, z ponímania behu a správy všehomiera vyplynuvšej, ako to v § 15, 16, 17 a zvlášte 40 ukázali sme. Uňho myšlienka Jedinobožestva dostala sa z bájov jeho na povrch kresťanstva, zasa tak, ako dostaly sa žulové vrstvy prahôr na povrch zeme silou, ktorú my očima nevideli sme, ktorú kremä tušíme, hádame.

82. Tisícročie pred ním, rozvetvenia sa pranároda

Pred tisícročím u nás prijatého kresťanstva leží druhé tisícročie na povestiach našich: tisícročie to, v ktorom slovanský pranárod rozširoval sa v kmeny, zaujavšie široké územie Európy od Tatier (Karpatov, Chorvátov) na sever i na juh, na východ a na západ, v ktorom i reč jeho započala rozpadať sa na kmenové nárečie, a kmeny dostávali sa do rozličného susedstva iných národov. Vezmite to okrúhlym počtom od r. 200 pred nar. Kr. do r. 800 po Kr. Pánu.

Ani toto druhé tisícročie pred nami nenie tou vrstvou v ktorej korenilyby sa naše povesti. K dôkladnému dosvedčeniu nášho tvrdenia potrebno by bolo obšírne porovnať všetky slovanské báječné povesti, čo viedlo by k osobytému pojednaniu a presahovalo medze prítomných úvah. Preto spokojme sa na tento čas s krátkosťou.

Dosť nám buď čítať ktorékoľvek vydanie povesti všetkých kmeňov slovanských n. pr. vydanie K. J. Erbena sto pohádok a povestí kmeňov slavanských, kde každá povesť v pôvodnom nárečí podaná je, a kde vydavateľ šetril rozmanitosti; alebo spis tohože slovanského poviestkara: Vybrané báje a povesti národní vetví slovanských. Matice lidu, ročn. III., č. 1. Praha, 1869. – Z prvého čítania presvedčíme sa, že báje a povesti slovanské, ako dnes zachované sú, ozaj nosia na sebe ráz veku rozpadnutia sa Slovanov na vetve a reči jejich na nárečie t. j. nosia na sebe ráz rozmanitosti, čo dotýče sa jejich vonkajšieho vystrojenia, jejich rúcha a ozdôb obleku, ale pri tom každý hneď pozná, že pod tým oblekom bije srdce jedno, dýcha duša jedna; že i v tom rozmanitom priozdobení sú to všetko dcéry jednej a tej istej matky. Mienim tuná zachovanú podstatu bájov a povestí všetkých kmeňov a vetví slovanských t. j. zachovanie všade toho istého hlavného názoru sveta a ponímania vecí i pomerov človeka k Božestvu, ľudstvu a prírode tak, ako zrkadlí sa v našich slovenských povestiach, ako poznali sme to behom prítomných úvah. Úplne tomuto vyhnúť sme nemohli ani tu, ač na zreteli sme mali kremä naše slovenské povesti; ale menovite v § 21 a 26 k pomoci brali sme si aj druhé slovanské povesti, čo tuná naše tvrdenie napomáha. Zachovanie bájočnej podstaty čiže zachovanie toho istého názoru a ponímania sveta i Božestva u všetkých kmeňov slovanských a osobenno v povestiach jejich neboloby možným bývalo, keby kmeny slovanské boli oddali sa do povestenia a bájenia kremä už potom alebo v tom čase, keď rozvetvili sa v rozličnosť a väčmi ako za prvodoby vystavení boli susedstvu tu gräckemu a rimanskému, tam germánskemu a gothicko škandinávskemu a jakému ešte nadto. V dobe svojho rozvetvovania sa už len rôzne a susedstvom príliš páchnuce báje boli by mohli utvoriť, tak ako pozdnejšie slovanské bájeslovie na západe už má kontiny a Chrámy, k juhovýchodu ešte nevystúpilo z domácich ohnísk a kňazovania rodín. Vidz náučný Slovník. Diel VIII., str. 603 a naši. –

Skutočnosť teda tú, že v bájoch a povestiach všetkých kmenov slovanských nachodíme ten istý báječný názor sveta, názor to samostatný i samostatne a všade rovnak rozvinutý, berieme za dôkaz toho, že Slovania ešte za doby svojej jednoty a nerozvetvenosti utvorili si názor tento, utvorili svoje báje a povesti, jejichž doplňujúcou a spolu veľmi pekne a bohate zelenajúcou sa vetvou sú naše slovenské povesti, o nichž pojednávame. Skutočnosť túto berieme spolu za dôkaz, že povesti naše staršie sú od doby tohto rozvetvovania sa, siahajú teda pôvodom svojim za dobu pred nami ubehlých dvoch tisícliet do doby, o ktorej dejeprava mlčí. Srovnávame sa s A. Mickiewiczom, hovoviacim (Vorlesungengen über Slavische Literatur u. Zustände im Collége de France 1840 – 1842. I. Theil, str. 68 – 71): Diese Ueberlieferungen (báje a povesti slovanské) sind das einzige Denkmal der algemeinen, allen Slavischen Völkern gemeinsamen Literatur, welche der Zeit vorangeht, wo sich das Geschlecht in Nationen, die Sprache in Dialekte zerbröckelte. –

83. Doba neznámeho praveku

Nad všetku pochybnosť staviam tedy, že pranárod slovanský ešte za pradoby nedielnosti svojej na kmeny a vetve mal svoje vyvinuté povestenie, bájenie, podanie (tradiciu) a spolu svoj ustálený i v pomeroch skutočného života dostatočne zakotvený názor sveta, s ktorým rozišiel sa po Európe, ktorému ostával verným jednak na juhu, jednak na severu, na východe i na západe. Báječné prapovesti jeho omládajú mu od tej vyše dvetisícročnej doby rok po roku, tak ako omláda tá príroda, ktorú všade rovnak v najmladšom bohatierovi a jeho najmladšej panne a snúbenici zvelebujú, vždy mladou a krásnou vidia. –

Keď ale takto nepochybne vznik teda i starobylosť povestí kladieme do praveku nerozvetveností jednotného pranároda slovanského, sama sebou naskytuje sa aj tá otázka, kedyže už v tomto praveku vznikly povestialebo jak od dávna sosnoval, pestoval si jich a spravoval život svoj názormi jejich jednotný pranárod Slovanov? Rozlúštenie záhadky tejto mizne v mlhách úplnej mlčanlivosti dejepravnej o Slovanoch, za záclonou praveku nám naskrze nedostupného.

Zo skutku toho, že tento pranárod Slovanov utvoril si svoj vlastný svet povestí čiže svoj vlastný vid a názor sveta, z toho i svoj vlastný samostatný, od všetkých iných národov oddielny a tak od nikoho nepožičaný národný život, dal tým sebe samému pôvodné, samostatné jestvovanie, – zo skutku tohto, hovorím, nutno bolo od počiatočného vývinu až do úplného rozvitku tohto báječného života Praslovanov uplynúť času drahnému. A ešte aj po dostatočnom rozvitku báječných názorov a pomerov života svojho mohol si žiť pokojne po mnohé sto a storočia pranárod slovanský pri svojej sústave rodinnej a otcovláde, súc od pohrôm svetodejných vzdialený a za Tatrami i v nich snad sám na seba pri vzdelávaní tej jemu milej a priateľskej prírody zanahaný. Z čoho samo sebou podáva sa nám, že vek povestenia a života národa nášho dlužno položiť za preduvedené dvojtisícročie kresťanstva a rozvetvenia sa národa do nových, všetko toto predchádzajúcich, vždy ďalších a ďalších sto, ba až tisícliet.

Čo k tomu povie nám tá okolnosť, že báje naše srovnávajú sa s bájmi iných svetodejných národov, že s názormi v nich platnými stretáme sa menovite a hlavne u Gräkov, nájdeme jich čiastočne u Peršanov a Indov? – Odvety dáme, keď napred samú okolnosť na krátko podotkneme.

Najbližšiu srovnalosť vidím medzi gräcko-rimanským bájeslovím a našim. Gräcko-rimanské bájeslovie vyvinulo sa na tom istom základe zosobnenia a zbožňovania prírody, na ktorom rozvily sa aj naše povesti: „Uranos (nebe) a Gaja (zem) zasnúbili sa“ t. j. náš nebeský popelvár králevič zasnubujúci sa s pannou prírodou zemskou t. j. ten istý názor o príťažlivosti mužského a ženského kolena v svete, o účinkovaní prírody nebeskej oblohovej na prírodu zemskú (vidz § 72.). „Uranos a Gaja porodia Tytanov“: obrov týchto srovnaj s obrovskými postavami slnka, mesiaca a vetra i s jich starými matičkami v povesťach. „Kronos (čas) premôže otca Urána a postaví sa v panstve na jeho miesto i zasnúbi sa s Rhejou i zplodí trý dcéry (Hestia, Demeter, Hera) a troch synov (Hades a Poseidon = svet podzemný, morský, Zeus = svet nebeský, svetlo).“ Toto upomína na try dcéry a troch synov králevičov v povestiach, ako predstavovateľov trojdoby, trojích zjavov v prírode odkliatej. A jako u nás, víťazí aj dľa gräckeho bájoslovia najmladší z nich Zeus i zasnubuje sa s najmladšou pannou Herou. Zeusovo panstvo nad svetom s jeho bratmi a synmi srovnaj n. pr. s panstvom nášho Baláža nad prírodou s jeho kamarátmi, predstavujúcimi hlavne sily a zjavy prírodné (§ 71.) Vládanie dvanásť členového Božestva na Olympe, pošlého z jednoho praotca Kronosa (času), pripodobnil by som dvanástim sluhom nášho Kráľa času na sklennom vrchu. A to neprestajné zasnubovanie sa najmladšieho Zeusa s usnesenými alebo v tajných komôrkach vyhľadanými pannami, ako nám to predstavuje Ovid vo svojich metamorphosach, je len tak symbolicko-allegorickým obrazom obročného zasnubovania sa síl prírody nebeskej (svetlo, dážď, hromy) s pannou prírodou zemskou, akokoľvek aj v našich bájoch sňatky najmladších králevičov s odkliatými pannami. Báj o Plutonovi (Hádes) a Proserpíne dcére Zeme vysvetlili sme v smysle zakliaťa a odkliaťa našej najmladšej panny už v § 6, 7. Gräcko rimanské báje o zlatom, striebornom, meďanom a železnom veku pripodobni našim železným, meďaným, strieborným a zlatým horám a zámkom, zamenajúcim vlastne postup prírody zo železnej a meďanej zimy do strieborného jara a zlatého leta. Obrazy a báje o metamorfosach Ovídom vylíčených založené sú na tej istej myšlienke o jednote života a prítomnosti duše v každej hmote, v každom tele, ako aj obrazy a báje o premenovaní či preobrazovaní v našich povestiach. A kolké tu paralelly dalyby ťahať sa medzi našimi a gräckymi bájami! Všetko poukazuje na spoločné východište a spolu aj na rozvitok spoločných názorov oduševňovania i zbožňovania prírody.

Lež práve ono preobrazovanie viedlo nás k stanoveniu názorov metempsychických v povestiach našich (vidz § 80). Za kolísku náuky o metempsychosi pokladajú dejepravci Indiu a tu v dávnosti povstalý a obšírne rozvitý brahmanismus a buddhismus. To vedie nás na tomto mieste k soznatiu, že naše povesti stoja v sväzku myšlienok a názorov nielen s gräckymi ale aj indickými bájmi.

A čo ešte? Nazrime aj do dávnej Persie. V Persii za pradávna vyvinula sa náuka prvozásady dobra a zla, že všetko, čo v svete škodlivého, povstáva riadením ducha zloboha, postaveného v čele druhých jemu poddaných duchov zlobohov, tak že kde dobrý duch Ormuzd uvodí svetlo, tam hneď zlobôh Ahriman privodí stien, ku dňu noc, k teplu zimu, k zdraviu chorobu, k životu smrť. Tak i v povestiach stojí räd Božestva dobra a Božestva zla, a kde popelvár králevič so svetlom a životom, tam aj Baba a jej parapúť, tam Železný mních alebo Čierny Mravec Grošokráľ s nocou a smrťou. – čože sú toto za sväzky s Persiou? Ktoré vypadlo jedno druhému z oka? čo je prvšie a čo poslednejšie? Čo pôvodné a čo požičané?

Prv akoby sme sľúbenú už odpoveď zrovna vyslovili, dajme si predchytiť slovo jednak zjavným neprajníkom Slovanstva jednak i prajníkom jeho presprílišným alebo radšej chúlostným. V ruke obojích blíska rovnak meč Matajov (§ 80). Neprajníci Slovanstva chceli by ním rozraziť plamene ducha Slovanov; „Hľa! nemáte vy Slovania nič pôvodného; vaše báje sú smiešaniny samých požičaných vecí tu od Gräkov, tam od Indov, tam od Peršanov, a kto vie odkiaľ ešte!“ A zasa prajníci naši chceli kedysi týmto mečom vybojovať všetko: česť i slávu ducha a starobylosti slovanskej, keď odvodzovali mythické názory a predstavy Slovanov zrovna z Indie; keď vlastne zapomínali, že duch samostatne myslivý nepožičiava, nehonosí sa vecmi od inakial odvedenými, ale tvorí samočinne a stavia si budovy pôvodného skladu, rozmeru, súmeru, slohu.

Čože teda oproti postavíme takémuto Matajovmu meču a čože, do úvahy berúc výš vyložené okolnosti, odpovedáme? Odpovedáme plameňom ducha, v ktorom takéto matajovské meče roztápajú sa v okamžení, že ledva rukoviatka pozostáva z nich. Odpovedáme, že duch ľudský myslivý a tvorivý tak dobre činným byť a pojmy i myšlienky svoje v ústavný celok zbudovať môže u jednoho akokoľvek aj u druhého či jednotlivca či národa, u Indov i Slovanov i kdekoľvek duch je. A že duch ten u Slovanov nezaháľal, v hojnej miere jak prítomný tak činný bol, presvedčujú nás už tieto úvahy o povestiach jeho; bo videli sme z nich, že duch slovanský utvoril si hneď v prvotnej mladistvosti a obrazivosti svojej sústavné a v sebe završené ponímanie sveta, utvoril na vlastných názoroch reč svoju i pomery života, v ktorých jedine vzrásť mohol a v skutku vzrástol v národ veliký, zaujal priestranstvá široké, odolal návalom cudzinstva ešte pred uvedením kresťanstva i potom.

V oči tomuto, samostatnú budovu ponímania sveta utvorivšiemu i svoj pôvodný národný život na svetlo vyvedšiemu duchu sám seba na pranier postaví, ktoby mu upieral pôvodnosť, samostatnú podstatu i postať, a dielo jeho vyhlasoval za odvedené, požičané, pobočné. Srovnalosť báječných názorov vystopovaná v Indii, u Peršanov, Gräkov a Slovanov i kde viac nevedie k podbitiu a podrazeniu týchto poslednejších tamtým, k zavrženiu nášmu nikomu práva nedáva. Názory základné, z nichž vyšlo a na nichž vyvinulo sa bájeslovie naše samostatne a oddielne od druhých bájesloví, nakoľko srovnávajú sa s názormi týchto druhých bájesloví, staväjú nás Slovanov na roveň a ku boku týmže svetodejným a chýrnym, duchom skúmavým nadanejším národoma menovite Gräckemu. Tamtie národy kremä v tom boli ščastnejšie, slávnejšími stali sa, že časom prv vystúpili na dejište sveta, a tak že dejeprava prv o nich hovorí, pokým o nás mlčí; že bájeslovie jejich prv dostalo sa do určitejšej formy a následným umením rozvinulo sa krásnejšie, pokým Slovania žili život svoj pre seba, vzdialený od hluku a slávy sveta.

Pre starobylosť našich báječných povestí vyvádzame z tohto všetkého len toľko, že ony prapočaly sa v dobe nám neznámeho praveku, kde tak rečené indoeuropejské národy sviazané boli pospolu spoločnými dávnymi rozpomienkami a jednou tradíciou, ktorá vyvinula sa potom rozchodne a u každého zvlášť na základe oduševňovania a zbožňovania prírody, stvorila všade druhý národný život, utvorila reči i národy sebe príbudzné, pobratimské i v duchu tom báječnom.

I tu pokým tí druhi odhalili už ducha svojho prvomyslivého a mladistvého v bájosloví, umení i živote dejepravou na všetky strany hlásanom a u sveta i obdivovanom, nám Slovanom nepozostáva iného, ako pokoným a najmladším v dobe, v času a veku práve tomto odhalovať tohože prvomyslivého a mladistvého ducha našich praotcov; prenášať ho v knihy i umenia, vystúpiť s ním na výstavu svetovú. A tu podobné sú naše báječné povesti oným predpotopným pozostatkom a fossiliám, ktoré náš najnovší vek vyhrabuje z útrob zeme a po tisícerokoch úkrytu pribral sa k jejich vysvetlovaniu i k sostavovaniu predpotopného zverstva a zrastlinstva z nich. Rozdiel je však ten, že fossilia tieto zmŕtvely, zkamenely a samy za seba a zo seba hovoviť nemôžu; ale naše tisícveké povesti zachovaly svoj život, hovoria vždy touže myšlienkou, týmže živým slovom, čo pred tisíce rokmi.

„Zachovaly život svoj, zachovaly sa povesti ľudu báječné tak jak pred tisíce rokmi boly, hovoríš: nože, preukáž, dosvedčuj nám to aspoň pravde podobne, a viac uveríme ti!“ Takto slyším mnohých myslieť na hlasno, aj sám cítim, že viac dokážem zachovalosťou povestí pri jejich báječnej podstate a celosti, nieželi akýmikoľvek konjekturami o jejich veku a starobilosti. I rozpoviem vám ďalej toto dvoje: jedno, z čeho súdiť, že povesti naše zachované sú pri svojej pôvodnej starobylej podstate a celosti; druhé, čo zvláštne prialo tomu, že slovenské báječné povesti v Tatrách z tej svojej bájnej doby až do dnešnej kresťanskej časodoby prechovaly a zachovaly sa u ľudu nášho.

84. Zachovalosť na základe obsahu či materice povestí

Starobylú, pôvodnú zachovalosť podstaty a celosti našich povestíz iného vyhádať, iným odôvodniť nemôžme a nemáme jedine a zasa samými povestiami, jaké dnes pred nami z úst ľudu vzaté ležia: tak ako súdivame pri každom duchovnom i hmotnom pomníku a diele, jehož pôvod v neznámnej dávnosti mizne oku nášmu, z pomníka a diela samého, z jeho obsahui z jeho dnešnej podoby a ustrojenia.

1. I zprítomnime si ešte raz celý obsah povestí:názory, myšlienky, predstavy, pojmy o svete i Božestve v nich obsažené, zobrazené; pomery ľudské v nich vylíčené a jako na dejište vyvedené. Nudil by som vás, keby som ešte raz vykladal číru čistú báječnosť jejich alebo tú milú prvotnosť pomerov, jednoduchosť obyčajov a cudnosť mravov, prísnosť a spravodlivosť práva, ktoré veci samy za seba hovoria, že tak zachované sú, jako zachovať mohly sa kremä v poviestkach, jako zadržaním jejich zachovaly povesti svoju vlastnú prvotnú a báječnú podstatu od vzniku svojho až na dnes. Komu pri čítaní povestí sám obsah jejich neotvára oči, že podstatná a báječná pretrvala ščastne všetky možné premeny a zvlášte udržala sa na povrchu i pri návale prúdu názorov a myšlienok kresťanských, tomu darmo hovoril bych viac.

Iste medzi povestiami nachodíme postup od dávnejšieho k pokročilejšiemu, ale postup ten nepresahuje medze báječnosti a tak medze dávnej zachovalosti, – ako poukázali sme na to v § 80. – Iste nachodíme v nich prídavky už z veku kresťanského pošlé, ako v tom istom § 80 poukázali sme a v Úvode ku prvej knihe povestí nášho vydania (str. IX) takéto povesti pokresťanenýmiprezvali sme. Ale veru i len prezvalisme jich tak, bo vlastne a pôvodne predsa len prabáječnésú, ako ukázano čiastočne v § 80. – Iste v našom spomenutom vydaní, povestí prastarých báječných časov dočítate sa aj povestí takých, v nichž báječnosť slabo zachovaná je; ale toto nemení nič na druhých skutočne prebájnych povestiach, a čo o tom súdiť, jak uvažovať takéto (žartovné) poviestky, o tom príhodnejšie príde nám preriecť nižej v § 85, b). – Iste, že v samých prabájnych povestiach dočítame sa vecí vzatých už zo života nášho terajšieho n. pr. spomínané už krsty, sobáše, kríže; pušky (flinty), žemličky, pípy (fajky a fajčenie) a t. ď.; ba nájdeme aj pojediné mravy a obyčaje novejšieho veku. Ale ani tototo nemení nič na podstate a celku dobre zachovaných báječných povestí. Sú to prídavky a podrobnosti, ktoré súdna kritika snadno oddeľuje od jadra alebo nahradiť môže dávnymi pravými vecmi a výrazmi n. pr. miesto „vzal flintu“ snadno domyslíš sa, že dávnejší poviestkár bolby užil výrazu: „vzal kušu.“ Miesto krstov a sobášov ukázali sme v samých povestiach Lomidrevo a Víťazkuchta ako úkony tieto nakreslené sú i dľa spôsobu prvobájneho, kde ešte v rodinách terajších krstov a sobášov nebolo. Prebehom liet, premenou rozličných života úkonov, uvedením nových nástrojov a t. ď. ani ináč stať sa nemohlo, len tak, že vykladači a rozprávači povestí na miesto dávnych do zapomenutia prichodiacich vecí a výrazov dovolili si položiť veci známejšie, užiť výrazov, ktoré poslucháči snadnejšie zapamätovali sebe. Rovná sa to mochu, ktorý časom obrastá praveké žuly, ale zrno a jadro jejich nemení; ba radšej pokrýva jich, aby nepohodám vystavené príliš nezvetraly.

85. Zachovalosť z ústroja povestí usúdená

Od zachovaného jadra a podstaty povestí obráťme sa už teraz ku škrupine, v ktorej zachovalo sa toto jadro čiže:

2. Súdime z dnešnej úpravy a z ústroja povestí, jak ony i zovnútorný svoj oblek a pod ním aj to starodávne báječné srdce čiže jadro svoje zachovať mohly a zachovaly.

a) Fantastičnosťlíčenia i obrazov bije nám tu predovšetkým do očú. – Jak veľmo ľubujú si po dnes naši prostonárodní rozprávači vo fantastičnosti, vidno z toho, že nikda nikde neviažu žiadnu povesť k žiadnemu času a miestu, všetko to zneje: kedy bolo, vtedy bolo; kde bolo tam bolo. Rovne niet určitých mien ani najhlavnejších osôb povestí; všetko to koná kremä ten u ľudu všeobecne obľúbený Janko alebo popelvár, králevič, pastierik, šuhaj, brat, sestra, dievčička, panna, pastorkyňa, atď.; všetko priviazano je (rovne času a miestu) k osobám neurčitým, neznámym. Jestliže aj dané sú daktorým hlavnejším osobám mená vlastné, i to sú mená všeobecné krstné n. pr. Miško, Anička; alebo mená takže na neobvyklosť, na báječnosť a obrazotvornosť upomínajúce, ako n. pr. mená samými vypravovateľmi ľudu pospolitého dané: Šurienka a Atalienka, Mahuliena, Vintalko, Vineta, Láskykvet, Vnocipekná, Dalajláma, Lomidrevo a podobné; ako tiež mená pozdnejšími podavateľmi a spisateľmi do povestí vnesené: Radúz a Ľudmila, Dragomír, Dražko. Človek ako človek, v skutočnej svojej postave a bytosti, objavuje sa v našich povestiach len zriedka. I tu skoro prekročí medze skutočnosti a obyčajnosti, prechádza v bytnosť kremä obraznosti možnú, myslitelnú, ako temer každý bohatier lebo bohatierka povestí, keď už silami a prostriedkami nadprirodzenými dejstvovať začnú; také fantastičné je i zverstvo a zrastlinstvo a celá príroda povestí. Bo hľa, plno tu postáv obrovských, tvorov ohromných, divotvorných, miest a hôr a krajín zakliatych, výjavov nevídaných, vecí neslýchaných. Celý obraz i dej povestí i celé predstavenie jeho zavinuto je v tajomnosť nevyskúmateľnú, oku i sluchu obyčajnému podivnú, kremä v obrazotvornosti možnú.

Táto fantastitičnosť je ako najčistejšou známkou starobylej zachovalosti povestí; bo ona najbližšie stojí k veku tomu detinskému národov, kde myseľ ľudí tekala ešte len v obrazoch, ľubovala si v neobyčajnosti a podivnosti, prekypovala bujnosťou, neviazala sa určitosťou a určovaním času, miesta a dejov i dejstvovateľov.

Fantastičnosť obrazov, postáv a dejov nachodíme podobne vbájach gräcko-rimanských, jak podáva jich Ovíd v diele Libri Metamorphoseos; tiež v romantickom básnictve kmeňov rimansko-germanských. Ale tuná je fantastitičnost už ďalej k jasnosti a určitosti vecí pošinutá, nakoľko i v Ovídových bájach i v romancách a balládach našich susedov udané sú určité miesta dejov i osôb dejstvujúcich, nakoľko i samé deje vypadajú už ako polobáječné a poloskutočné. Také polobáječné poloskutočné rozprávky máme i my o Krokovi a jeho dcérach na Vltave, o Krakovi a Vande na Visle, o Sibyllii, Mage a Vande na Rymave, tam k Prahe a Krakovu tu k Hradovej nad Tisovcom a k Maginhradu nad Skálnikom a Orlajovcami priviazané a jakoby o určitú dobu i skutočnú udalosť oprené. Báje a rozpravy takéto stoja už o krok bližej k novejšiemu veku a o krok ďalej od pôvodnej zachovalosti, nakoľko kremä fysická nemožnosť toho a takého deja (n. pr. o zkvitnutí styka Premyslovho) ukazuje na báječnosť, ale miesto i osoby i času určenia ukazujú na skutočnosť. I naše povesti, ďalšiemu básnickému a sochárskemu lebo rezbárskemu umeniu do rúk odovzdané, boly by časom prešly v takéto rozpravy k určitým miestam, času a osobnostiam priviazané; bolyby snáď znely o Svetovidovi, Svantovítovi, Svarohovi, Radhostovi i Perúnovi; bolyby snad pripútané k Retre, Vinete, Arkone, Kyjove, Krakovu, Prahe, Nitre, Belehradu atď.: keby nebolo zastihlo jich uvedenie kresťanstva s dejmi svojimi k Bethlehemu a Jeruzalemu priviazaného, časy a chvíle svoje určujúceho zrovna v tom veku a v tom stave, kde ešte len na prvotnom stupni svojho rozvitku stály, kde ledva ešte začaly prechodiť v umenie čas, miesto a osoby svoje určujúce, ako stalo sa s práve spomenutými bájmi o Kroku a Kraku, o Libuše a Vande. o Mage a Vande našej slovenskej a snáď i všeslovanskej.

Lež práve že ani tento prvý krok ku pokročilejšiemu umeniu urobiť nemohly od praúpravy svojej plnej fantastičnosti, to svedčí o pôvodnej zachovalosti našich povestí. Možno súhlasiť s Mickiewiczom vo výšspomenutom diele o povestiach tvrdiacim, že naše deti z úst svojich pestúnok a varovkýň očúvajú po dnes v prvotnej zachovalosti báje sveta pradávneho, to čo deti Gräkov učili sa zo sústavy bájoslovia svojho, čo Italci, Španielci, Francúzi a Nemci znajú už len z novších svojich ballád a romancí. Prvotný ten nádych, ktorý tak krásne pobrnieva sa na sviežom ovocí a vábi oko i chuť človeka, nenie ešte zotretý z ovocia stromu toho, na ňomž zrodily sa naše povesti práve pre pôvodné zachovanie jejich fantastičnosti, ale i preto, že aj ináč zachovaly svoje starodávne ozdoby, o nichž ďalej hovoriť ideme:

b) Duch slovenia, povestenia. – Práve tie fantastitičné deje a veci svoje rozprávajú povesti slovom tak kladným, určitým a vážnym, akoby všetko tou najnaozajšnejšou skutočnosťou bolo. Duch či vnútorný námer i spôsob tohto slovenia je tak prísny a zbožný, akoby všetko týkalo sa tých najdôležitejších vecí, posvatných a klamať nemohúcich právd; – ako podotkli sme častejšie, že povesti svoju najpodivnejšiu obraznosť berú za skutočnosť a pravdivosť; ako behom úvah našich poznali sme na dostač, že povesti sú náuky zbožne ctených právd náboženských a prísne zachovávaných povinností rodinných i ľudských. Len že pri tom všetkom zachovávajú povesti aj nádech istej nevinnej veselosti, zábavnosti a tak námer tichého, nebadaného vkrádania sa do srdca. –

Takýto duch a spolu i spôsob slovenia v povestiach našich všade je plný viery, bez všetkého pochybovania; všade plný úprimnosti a presnosti, bez všetkého vytáčania na pravo lebo na ľavo; všade plný vážnosti bez smiechu a žartu lebo povoľovania; všade plný jadrnosti a prostorekosti, bez všetkého zaobaľovania; všade plný priamosti a kladmosti, bez všetkého pobočného úmyslu lebo zámyslu, bez všetkého upierania lebo zapierania. Povesti tu nič neukrývajú ani nepokrývajú; s každým pomyslom idú rovno von na svetlo. Neznajú žartovať, nevedomý jim klam, nevysmievajú sa z nikoho a z ničoho, neznajú lichotiť ani povoľovať; kráčajú všade priamou cestou istoty svojej; veríš, neveríš; ľúbi sa ti lebo neľúbi – o priazeň tvoju ani o prisvedčovania lebo neprisvedčovania tvoje naskrze nestoja. Ale ani nemáš v nich upierania pravdy ani pochybovania o nej ani jej zahaľovania ani nijakého tajenia a pokrytstva. Povesti ukazujú vždy líce svoje a líce každej veci a tak aj chcejú, aby sme nemysleli ani my na licho t. j. nehľadali pri tom opaku a smyslu iného, len práve toho kladného, úprimne a vážne vysloveného; aby sme nebrali slová ináč, kremä tak prísne a presne, ako práve znejú, ako smysel svôj priamy sebou nesú v spojitosti a duchu tohto priameho slovenia. Povesti tu vyznávajú vieru svoju, učia pravdy svoje jak úprimne tak smelé, jak určite tak bezo strachu; líca mrav i povinnosť vážne a prísne; zatracujú každý hriech odhodlane, pred samou Babou i pred drakom neohrožene; na svetlo vyvodia každú cnosť opustenú a v prachu zaviatu, ažby odiala sa rýdzym zlatom zaslúženej odmeny a pochvaly.

V duchu a spôsobu tejto úprimnej kladmosti, presnej jadrnosti, prísnej vážnosti a vierou nadchnutej zbožnosti slyšíme hovoriť kremä vieryplných a a neohrožených zvestovateľov právd a povinností náboženských, ktorým neide ani o priazeň ani o bázeň ľudskú, ktorí postavili sa do šíku jedine za pravdu a právo. Duch tohto a takéhoto slovenia náleží kremä človeku a národu vo viere a prijatí pravdy rýdzemu, pochybnostiami nenarušenému; náleží veku prvotnej úprimnosti a pravdy, veku bázne a studu pred neprávosťou, veku alebo presvedčenosti, ktorá z celej duše nenávidí obaly, dvojsmysly, výsmechy, lest a pokrytstvá. Vek tento my už nebárs žijeme; presvedčenosť ťažko si nadobúdame, ešte ťažšie udržuje. Humoresky a satyry novšieho umenia, naše žarty, posmešky a povedačky zaháňajú od nás tento vek zlatý; naše dvojsmysly , pochybnosti, vytáčky a zatáčky, upieranie pravdy, mámenia seba aj druhých všelijakým okolkovaním a lichotením, čítanie medzi riadkami, danie reči k zaobalovaniu a ukrývaniu myšlienok našich – všetko a čo viac k tomu temer nemožnou činí úprimnú presvedčenosť a priamo presvedčovanie i slovenie pre druhých a blížnych našich. Len povesti nevyšly von z tohto raja svojho. Svetu ostávaly ukryté, že ani zmámiť ani násilne vyhnať jich nemohol, a samým nechcelo sa jim ísť opustiť nevinnosť a úprimnosť. Preto aj pokladáme jich sa starožitné, za dobré a verné dietky prvého veku nevinnosti, schovanice mladistvej doby národa viery plného a pravdy milovného, nezkaženého ešte ani tam, kde blúdil a v obraznosti i snivosti svojej hore dolu tekal; uznávame jich za verné a pravé, nakoľko až na dnes zachovaly ducha svojho priameho, kladmého a zbožného slovenia zásad svojich.

Ovíd zachoval túto vážnosť, priamosť a zbožnosť prvotného báječného slovenia vo svojich XII knihách o preobrazovaní. Novejší Italci, Španielci a Francúzi vniesli do bájov svojich a do svojej z nich vyvinuvšej sa poesie romantickej ducha skeptického a posmešného. Nemci urobili takže, a spolu zpotvorili svoje báječné povesti, ktoré dajedny i so Slovanmi spoločné, totiž a bezpochyby od Slovanov Polabských a Pomorských (ními ponemčených) prevzaté majú, vtipkami a všelijakými narážkami; pretvorili si jich v mravokárne bájky. Tu utvorila sa naposled novomódna literatúra románov, novell, humoresk a satýr, v duchu tomže skeptickom; pravdu, krásu a dobro zprevracajúcom. I my dotknutí sme duchom týmto aspoň čiastočne v novejšej literatúre našej; ale povesti naše ešte nie; ešte nikto nezpotvoril jich na paródie. I ľud náš v tomto čase nenie prázdny ducha toho skepticismom oviateho; ale báječné povesti svoje rozpráva si vždy v duchu jejich dávnejšej úprimnosti a zbožnosti.

„Ale veď aj v tvojom vydaní povestí čítame hneď celé rozprávky žartovné a vysmievavé; tu máš i pri báječných povestiach mravokárne začiatky; tam zasa pri zakončení povesti na vŕbe vyzváňa, že i tvoji rozprávači niesú prázdni žartu a humoru; ba v samých povestiach smejeme sa hneď na Laktibrade požierajúcom horúcu kašu z pupka Miesiželezovho, hneď na Dlhom nose“ alebo i na rohoch kroz mreže na ulicu vystrčených z hlavy kráľovskej kňahyne“ – takto nadhodíte mi. Tak jest, prisvedčujem vám; istotne to nepatrí do bájov zbožných ani nenie výplodom ducha toho, v ňomž složené sú a slovené bývaly báje aj bývajú. Žarty a smiechy pri rozprávaní povestí báječných sú už novejšej doby votrelstvom nezasvätených do veci zbožnej; sú to premeny a prívesky k veci vlastne nenáležité; sú to výminky, o níchž hovorievame, že pravidlo bez nich nebýva. Smiechu a žartu pri vypravovaní povestí často príčinou býva rozličné a medzi inými i trocha skeptické, dorastlejšie poslucháčstvo v schôdzkach ľudu; príčinou je teda nie samo povestenie, ktoré deje sa vždy zbožne a vážne. Moja nebožká matka, vzdelaná a čítavá slovenských i nemeckých spisov, bola nám deťom tak nadšenou rozprávačkou povestí a povestila vždy zbožne, akokoľvek aj stará Hana z prostého ľudu pošlá varovkyňa pri nás deťoch. Zbožní takíto rozprávači a rozprávačky, keď badajú poslucháčov hotových k zasmiaťu sa, pomáhajú si tým, že sami zadržia vážnosť a nadšenosť, že ani najmenším ťahom tváre lebo posunkom údov neprezradia smiech, trebárs poslucháči rozchychotali sa. Znak to najistejší, za jak zbožné pokladajú i sami svoje vypravovanie, jak naskrze nebývaly smiešne ale maly svoj báječný význam aj veci také v povestiach, nad ktorými dnes usmievame sa. Za príklad vezmime len tie rohy v pov. Janko a Macko (vidz str. 372 I kn. SI. Pov.), kde ľudia na ulici nesmejú sa, len ľutujú, len stráchajú sa tejto pokuty za neprávosť uloženej. – Rozprávky ale žartovné (n. pr. Dvae Šibalci, Či še hnevace, O Mechúrikovi a podobné) sú, aspoň v takom spôsobe, už výtvory času a ducha novšieho.

My vydavatelia povestí podržali sme v báječných povestiach všetky smiešne a žartovné a jakékoľvek výrazy, výjavy, začiatky i zakončenia povestí, jak od ľudu sme jich prejali. Jak napospol tak i v tomto šetrili sme vernosti vo vypravovaní, trebárs jednodruhé aj ináč boloby sa hodilo do krámu nášho ponímania povestí; trebárs vedeli sme, že jednodruhým aj urazíme cit a vkus nevejší a smiech lebo nevôľu vzbudíme, kde toho netreba, ako n. pr. aj tou svačinou Laktibrady na tom holom pupku Miesiželeza a Kopivrcha v pov. Lomidrevo. – Ostatne veci tieto potrebujú ešte dôkladnejšieho uváženia a budúceho riešenia o tom, čoby v povestiach práve len na smiech odmerano bolo a čoby pri všetkej smiešnosti predsa len báječný význam malo.

Jestli kremtoho nájdeme pri všetkej zbožnosti vypravovania v povestiach aj veci a výjavy nežnejší pocit veselosti budiace, milo a príjemná zábavné, to už patrí k tomu druhému, na začiatku tohto odseku spomenutému, totiž k tomu nádechu nevinnej veselosti a zábavnosti povestí. Ostáva ale v celku duch slovenia a vypravovania vážny, zbožný, kladný, vierou a pravdou unesený, nadšený, ako spoluznámka starobylej zachovalosti báječných poviestok. – K tomuto druží sa

c) Odmeranosť a jadrnosť slov, výrazov a viet. – Povesti nie žeby úzkostlivo vyberaly, čo a jak majú vysloviť, ale iste majú už svoje určité, obľúbené, obvyklé, riekolbych stereotýpne slová, výrazy a vety, ktorými udávajú svoje pojmy, ktorými často i opätovne hovoria, nímiž kremä to rozumieť možno aspoň dlužno, čo a jak povesť povedá a povedať chce. Vetenie býva jadrno krátke, rozhodné, neroztáčivé a nakoľko len možno bez incísov a podriadených viet. Ľud náš ako napospol v hovore svojom zachováva túto precísnosť a najde na každý pojem jeho pravý výraz, tak zvlášte šatrí toho pri povestení, aby nepovedal ani viac ani menej, len koľko jadrne a pravé srozumitelne poviedať treba. Keď k tomu i pekne a básnicky vysloviť sa zná, to je umenie jeho; to je zvlášť umenie odmeranosti a jadrnosti povestenia jeho. Čítajme na to: Zlatá Podkova. Sirota, Zlý brat, Laktibrada (z čiastky), Had, Mačička a psík a iné povesti zrovna akoby z úst ľudu vzaté, ba ako dve prvé jednotlivcami z ľudu pošlými do našich Zábavníkov aj napísané. Ale napospol pri vydávaní povestí chceli sme a chceme vernými ostať tejto odmeranej a stereotypnej jadrnosti povestenia; od nejž však i odchýlky nájdete, kde tak n. pr. slovenie a vetenie široko roztáča sa a nenie prázdno hľadaných výrazov alebo i germanismov a latinismov. Keby sme boli za onoho času v stenografii sbehlí bývali, boli by sme značili všetko hneď z úst ľudu na papier a tak docielili tej jadrnosti a precísnosti vyžiadanej verne. Ale i takto zachované je slovenie a vetenie až na možnosť verne; bo povesti tieto písali síc mladíci ešte na školách latinských a nemeckých študujúci, ale predsa tí, ktorí ešte neďaleko stáli od domácich kozubov alebo písali jich mužovia dľa povolania v ustavičnom obcovaní s ľudom postavení, všetci s úmyslom úprimným, aby od pôvodnej reči ľudu neodchylovali sa. V čom predsa odchýlili sa, režeme na rováš jejich latinského a nemeckého vzdelávania sa.

Lež navráťme sa k spôsobu vypravovania u ľudu bežného. Ten je, ako sme ho výš udali, a v tom spolu poukazuje na istý básnický rythmus, básnický rozmer a súmer, ktorý pri rozprávke dobrý vykladač ľudu po dnes zachováva. Že naše povesti za dávnejších časov vypravované bývaly v rozmeroch básnických čiže vo veršoch snáď len čiastočne snáď aj cele, na to poukazujú zachované v nich dosial sloky básnické, jaké často nájdeme n. pr. Zlatá Páva, Jelenčok, Bračok Vtáčok, Baláž atď.

d) Prostota maľby čiže líčenia. – Ona záleží v tom, že povesti všade podávajú kremä hlavné a rázne ťahy, vynikavejšie barvy a jim primerané i hrubšie stieny pri opisovaní svojich obrazov, osôb, výjavov a dejov, bez toho žeby kde púšťaly sa do podrobností a obšírností. Obrazy svoje berú k tomu z prírody a života prostého; obrazy to a maľby, snadné k predstaveniu si a doplneniu obrazotvornosti každého človeka prostého, jednoduchého, syna prírody, ktorí povesti a maľby tieto v nich sám si utvoril a vnich svoj vkus, svoje zaľúbenie nachodí. Také sú všetky porovnanky a prípodobnenstvá v povestiach n. pr. dievčina ako malina, šuhaj ako kalina, mocný ako dub, ako jedla, červený ako ruža, jiedol akoby pálil, uteká ako vetor, atď. Také sú všetky opisy či krajov či osôb či dejov n. pr. pri líčení krásneho, odkliateho krajoobrazu dosť povedať: všetko rozvidnilo sa do kola, hora rozvila sa, ľud i zver ožil; strom všetko krási, voda premenisté peny vyhadzuje, vtáčik tajnosti vyspevuje. Na označenie hrôz zakliaťa v mesto vymrelé, všetko do kola zkamenelé alebo tma ako v rohu, pusto a ticho všade. Na líčenie osúdu ščastných: radosti nebolo konca kraja; nechybovalo jim už len to vtáče mlieko. Nad sirotou dosť zavzdýchnuť, že ju macocha drala ako kyslú plánku a jiest jej nedávala; nad biedou domu, že hriechu v ňom pribývalo a chleba v ňom ubývalo. Na predstavenie svetskej krásy Mahulieny dosť, že jej nikto nesmel v oči nazreť, každému pri tom zatočila sa hlava; všetek ďalší opis ujalby z jej svetochýrnej krásy v očach naších, žiaden nevyrovnalby sa samej pôvodnej kráse. – Baby sú vychudlé ako trlá, trlice, triesky a najviac ak majú pri tom zuby ako koly, oči ako lopaty. Hrôzy postele Matajovej predstavme si, keď čujeme, že vidiaci ju dobre od strachu z nôh nezpadnul, to len tak voľač na nej ihralo ako oheň lebo voda, ale nenie to ani oheň ani voda (niečo ešte hroznejšieho ako živly tieto v svojom divom pustošení), hrozný meč Matajov zmizne v tom až na rukoväť. O nebeskej sláve a jej sčasti dosť, že tam pútnik zapomína na otca, na nevestu i na všetko milé na zemi, že troje století ubehne mu jako tri krátke hodiny, a viac vraj čoby aký múdry človek o tom nerozpovie.

Povesti takýmto nedoplňkom svojich obrazov pobádajú našu obrazotvornosť, aby domaľúvala si sama jednak dľa ľúbosti jednak dľa schopnosti, čo v nich nedopovedané. Obrazotvornosť poslucháča je práve preto vždy živá, vždy napnutá. Toto rátanie na obrazotvornosť poslucháčov pochodí až na dnes z veku toho, v ňomž vznikly povesti, z veku prevladujúcej, suchopárnosťou rozumovania nevysušenej obrazotvornosti, a v tom povesti jak sivé boly pri žriedle svojom tak živé prúdy svoje zachovaly až po dnes. Tieto dietky obrazotvornosti kŕmia a živia obrazotvornosť našu, pri každom svojom kroku na nové zjavy predmety jej poukazujúc; práve preto i z prostoty a jednoduchosti svojho líčenia vystúpiť nesmejú, bo by už nudily nás a stály sa rozvlačitými. Túto nudnosť a rozvlačitosť ponahávajú novomôdnym románom a novellám, preplneným až do úryhu opismi každej podrobnosti, – vyhýralým panicom a paničkám jích vnady dávno usvadly, jímž lesku a blesku kremä falošné barvenie sa a prepych v strojení sa dodať môže. Povesti ale v svojom jednoduchom pristrojení sa ostávajú čerstvé mladistvé panny a dievčiny; jejich prvotný stroj a kroj nenie jim na ujmu a práve jedinný pristane sa jejich rumenným líčkam a tváram plným sviežosti prekypujúceho zdravia a života. Prepych a lesk módy mestskej zohyzdilby jich.

e) Jednota a saokrúhlenosť celku. – Jako vajce lebo kula sama v sebe zaokrúhlená, tak je každá povesť ľudu sama v sebe dovŕšeným a dokonalým celkom. Ako kvapka rosy raňajšej na slniečka tak trplieta sa ona v oku, ktoré raz pozre na plnosť a súmernosť čarovnej postavy. Nič k nej pridať ani primysleť, nič z nej odňať nedovoľno; bo cele pominula by sa, nebolaby viac tým, čím je a má byť.

Každá povesť začína tu svoje vypravovanie hneď s hlavnými osobami, ktoré od prvú až do pokona na dejišti sotrvať majú; s udalosťmi, ktoré od hlavného deja a myšlienky povestí odlúčiť sa nedajú, hneď i na smer povestí poukazujú. Behom celej rozpravy každá povesť pridŕža sa svojho hlavnieho deja a svojej hlavnej myšlienky verne; jestli kde vtáča krátke episody, ba myslelbys, že vzdialila sa od smeru svojho, to zrazu svitne nám, že aj episoda nerozlučná je s celkom, že ho patrne objasňuje lebo doplňuje, že vedie k cieľu. A kde dej najväčšmi zamoce sa, tam i rozlúšti sa; tam práve vylúpne sa z lupiny krásne dovŕšený celok.

Máme v rukopisoch, ba aj v tlačenom vydaní na pr. Za Zlatým jabĺčkom a Dvanásti bratia a trinásta sestra povesti také, patrne len fragmenty, ktorým k tejto zaokrúhlenosti celku ešte čosi chybuje. Povesti to, jejichž úplnosť behom času utrpela ujmu, a ktoré možno všestranejším bádaním a sbieraním u ľudu ešte vynaísť a doplniť mohly by sa, ako sme to naspomneli v § 21. o poviestke, stvorenia sveta a zeme dotýkajúcej sa. Takéto pozostatky, odrobiny a fragmety, dávnych bájov, prirovnané k druhým zachovalým práve vysvedčujú nám, jak vzáctne sú tie druhé báječné povesti, ktoré zachovaly sa pri celosti a nenarušenosti svojej.

Toľko o zachovalosti povestí, čo týče sa jak vecí v nich obsažených (materia) tak aj zovnútorného jejich vystrojenia a podoby (forma).

86. Dobroprajné okolnosti tejto zachovalosti: 1. Príroda a poloha vlasti

Čo zvláštne prialo tomu, že báječne povesti naše v podstate i vo forme zachované sú až na dnes?

1. Príroda a poloha vlasti. – Vlasťou povestí, v nejž ony nikým a ničím nepomýlené vládnu u kozubov a ohníšť od viac tisícletí, sú výšiny a doliny Váhu, Hrona, Ipľa, Rymavy, Slanej, Hornádu, až po Torisu i Ondavu, údoliny a úbočiny tisícich prítokov týchto značnejších riek a potokov Slovenska.

Príroda vlasti tejto je vo svojích krásach tak báječné dojemná, že jednak prostý ľud v piesňach vždy v nove tvorených, prírodu túto a tichý v nej život domácnosti ospevujú, jednak umelejší duchovia básnickí prihovárajú sa v nej k duchu, stvoriteľu krás a divov prírody; prihovárajú sa k duchu v nej, ztelesnenému; vidia v jej útčaroch, zjavoch a krásach svojho básnického ducha, svoje básnické pojmy a myšlienky ztelesnené; oni oživujú v nej a ona ožíva v nich. Vo vlasti tejto stoja Tatry, stoja po dnes jako nejaké báječné sklenné hory, lesknúc sa kristallmi, keď Baba zima, zamknúc zlatovlas a zlatošat panny, poseje jich sviežim sňahom a ľadom, slnce ale doletí na to v blesku svojom i ožiari lesklé štíty a sokorce jejich. Keď ale za tým králevič slnce nad Babou zvíťazí a zlatú pannu leta zo zakliaťa vyvedie, tu rozvíjajú sa stromy, čo všetko krása, vtáctvo tajnosti milostné šteboce a vody živé premenisté peny vyhadzujú. V kamenistých dolinách Tatier, v úžlabinách temných, kam ledva vysoké slnce Janovo dosvieti, kde okrem žulových rozvalín ledva niektoré pne vetrom rozkácaných smrekov a svrčín vyčnievajú, v týchto úvalinách a hlbočinách odvečnej, leda úplazmi melúcim sa kamením lebo popod skaliny bôlne stenajúcim potôčkom prerušovanej nemoty, v týchto nepriam dostupných údolinách, do níchž brany skál zkamenetými drakmi strežené vedú, v níchž do hora strmiace balvany upomínajú len na desné podoby zkamenetých ľudí, zverov a postáv obraznosti alebo na vymrelé zámky, ktoré údoliny takto pre seba tvoria svet hrôz, divov a tajností: tu najdete po dnes nie tak obrazy ako radšej skutočnosť v povestiach nakreslených zakliatych krajín. Na území vlasti tejto možno i dnes osamelému pútnikovi zablúdiť do hustých hôr a polôm čiže pralesov, v níchž len víchry a hromy porážajú stáročné stromiská na zem, kde len havraní a krkavci zakráču ti nad hlavou, orol a sokol vznesie sa vo zvýš; ledva vídať vtáčika jarábika, nieto ešte človiečika, ledva líška prebehne popred opusteného, podesí ho divý vepor lebo medveď, húštinami týmito vládnuci. Príroda takáto je vernou matkou a pestúňkou povestí ona sa jich po dnes chová zdrojmi svojimi, povíja povojníkmi, odieva odedzami.

Poloha vlasti tejto nedostupná je sama v sebe cudzinstvu. Hornatosť a úzke priesmiky zamedzovaly mu prístup, ba neschodné vrchy ani nevábily ho k sebe, došlých neveľmo výtala, nedlho držala skúposť plodín pre početnejšie obyvateľstvo a prácnosť vydobývania živnosti. Kraje naše prialy vždy kremä praľudu svojmu, horniakom pri kráse prírody na jej skúposť a nepohodlie zapomínajúcim, pracovitej skromnosti od prarodu navyklým, svoju utúlevú domácnosť nadovšetko milujúcim a jej mravy vďačne pestujúcim. Tatrám z tejto strany Dunaja a z tamtej od Visly a Dunajca i Dniestra, nemavším kedysi nižiadno cudzie susedstvo, najlepšie súdeno bolo prechovávať autochtonov svojich i ducha jejich totiž povesti, názory a mravy starodávne. Povieme o tomto nižej i viac.

87. 2. Ľud prírody

2. Ľud prírody. – Povesti, ako sú ako sme jich presadili do verejnej záhrady spisov, u kohože sme našli u koho sú vlastne doma? U roľníkov a pastierov, najvýš u remeselníkov dedín a mestečiek; jestli ešte vyšej vo svetliciach panských, to už len ako varovkyniami z ľudu onoho pošlými sem jaksi kradmo na milosť i nemilosť uvedené. Pestovateľom jejich bol teda ľud celým svojím živobytím na prírodu upravený, ustavične pod jej dojmami žijúci, ľud prírody už sám sebou.

Ale nie dosť povedať, že ľud tento už chtiac nechtiac v prírode hýbe sa a trvá: preukážme si, že on má aj ducha a srdce pre dojmy, pre krásy a vnady tejto prírody a tak že aj v tomto vyššom duchovnom smysle je pravým ľudom prírody.

Ľud náš poňal a zamiloval si prírodu z tej stránky, kde je ona aj na ujmu prírody aj na úkor pohodlnosti pekná a milá; nevyhľadáva teda bohaté veno zemských darov a pokladov od tejto svojej nevesty, zahľadel sa radšej do jej bystrého oka, na spanilé líce a samostatnosť postavy, na srdce dojímajúce vnady svojej ľúbenice. Vidzte len skutočnosť, že neobýva a neobrábä zem svoju pre živnosť a pohodlia, bo živnosti tu skúpo a pohodlia málo; ale on len obrábä a vzdeláva zem krvopotne, bo milšie mu samé obrábänie zeme, ako jej bohatá lebo skúpa odmena, ako jeho vlastné pohodlie. Pastieruje a robotuje často, len aby pastieroval a robotoval. Núdza v skutku vyháňa ho z domu a z prírody jeho tatranskej na zárobky a obchody po ďalekom svete, a to hľa! aby krvačný zisk stroviť navrátil sa do domu, uľaviť macošstvo skúpej prírody, však pobudnúť predsa len v nej, tu pocítiť sa ako doma. Sťahovanie sa do žírnych rovín Dolnej zeme otvorené mu vždy, lež v skutku je veľmo slabé a mnohý vysťahovalec navracuje sa na svoje Horniaky zasa len psotu, biedu z pleca na plece prekladať. A kde aj založili našinci osady na pustatinách (Čaba Jeleňovo), to otočili jich hneď upomienkami na krajšiu tvár prírody tatranskej stromami, záhradami a viniciami. Priemysel a remeslá u nás viaznu na prvotnom stupni nerozvitku, ač u ľudí schopnosti a v prírode suroviny dosť. Čo to? Naši priemyselníci a remeselníci niesú lenivci, ale ako o Jure kľuje sa trávička zo zeme a, čobys ju vraj mlatkom do zeme drvil, len kľuje sa, tak oni tiahnu sa von z domu a dielny k hospodárstvu a do prírody, milovanie tejto víťazí nad milovaním remesiel. Nie len dediny a mestečká, ani ohradzené mestá naše nesmejú byť bez záhrad a sadov pridomných; pozrite len na tú našu starodávnu Zemnicu (B. Štiavnicu), jak od Červenej Studni dolu ubočinámi zelenie sa záhradami: Slovák nie v múroch ale v zelenej prírode cíti sa byť doma. Kremtoho väčšie mestá (Požúň, Bystrica, Levoča, Košice) pomáhal mu staväť múrami a hradbami vďačnejšie otáčajúci sa Nemec. –

Túto uľúbenú prírodu jak poňal Slovák zo stránky jej dojímavosti na ducha, zo stránky jej krásy a miloty, a jak od nej ani na chvíľku odtrhnúť sa nemôže, o tom svedčí vrava ľudu kvetistá, slovenie a rečnenie jeho každodenné plné z obrazov prírody vzatých, ozdobené nepočetnými porekadlami, podobenstvami myšlienku vždy konkrétne vyjadrujúcimi. N. pr. nič nestane sa bez príčiny, to on povie: ani lístoček nepohne sa žeby nezavialo; jeho práce a mozole zelenajú sa mu, bo hovorí: Komu sa nelení tomu sa zelení; on hľadí jako jazvec, načúva ako zajac učupený, vraví sladko ako mäd; líška sa ako líška; rumenie sa ako zora lebo ruža; hanbí, červenie, páli sa ako plameň; nepohne sa ako kameň; hnevá sa nadurený ako sova; s dobrým človekom môžeš i poorať i posiať; mnohého mu je toľko ako čečiny, ako lísťa; maličké mu je ako rybka, hybké mu je ako šípka; atď. Tu ľud náš len slúchať, a obdivovať načim, ako všetko a vždy poetične vraví, ako pekne krásami prírody svoju každodennú vravu ozdobuje.

Jak dojimami a obrazmi prírody nie len ozdobovať ale aj budiť chce ľud náš v sebe i u druhých city a pomysly krásy, miloty, radosti, žiaľu atď., o tom svedčia najlepšie prostonárodné piesne dávňajšie i novšie. V ních nemáte sloky bez obrazu z prírody vzatého. Čujte na to dievčiny a mládencov, kdekoľvek a kedykoľvek spievajúcich; otvorte knihu spievanok, kde naťapí sa vám, z každej strany tvrdenie toto vyčítate si.

A nie dosť na tom, že príroda budí pocity a pomysly básnické v srdciach ľudu nášho, ľud na vzájom tak prilnul k nej, že domnieva sa vzbudzovať tieže pocity svojich vnútorností aj u prírody, že ona tedy spolucíti a spolumyslí s ním. Ani nie dosť, že on dáva sa za tlumočníka týchto citov a pomyslov nemej prírody ale domnieva sa, že i príroda vedomá je toho a chová tiež city k nemu: on shovára sa s ňou, ona jemu odpovedá alebo ona i prihovára sa. To je ten dávny báječný vnútorný pomer k prírode u ľudu po dnes živý, to je oživenie, oduševnenie, až zbožňovanie prírody, o ňomže hovorili sme v § 68., 69., 70. a v poslednejšom uvádzali sme aj pozostatky toho až na dnes.

Jak živý je pomer tento k prírode čo k súcitnej a súvedomej s človekom, ukazuje Ľ. Štúr z prostonárodného básnictva v spomínanom už spise o piesňach plemien Slovanských str. 24 – 37, uvádzajúc i príklady, ako príroda je účastnicou slasti i strasti ľudských, v akom bližšom uvedomelom obcovaní stojí príroda s človekom slovanským, a on s ňou, ako úkazy prírody konajú úrad väčší, ako neživotné hmoty priberajú osobnosť atď.

Jak ešte živší je názor a pomer tento v každodenných porekadlách a pohovorkách ľudu nášho, na to predstavme si prírodu tak zosobnenú a sävedomím (totižto tým zdanlivým) obdarenú; ako ju predstavujú len nasledujúce vety horamá veľké uši– čuje, zradí ťa; keď kto kľaje (zlorečí), až zemi ťažkobýva od toho; tulák potĺka sa, akoby ho ani zem za syna nemala; tak sa prosí, žeby sa aj skala pohla; ide slnko do hora, idezima do dvora; zle je kde už jasle za statkom idú; čuje kosakameň; človeka ale núdza pripre, bieda morí, psota trápi, mráz prechádza, strach a zima mu kosti drobí, hlad ho opäše, zima prikváči, smrť preskočí, noc pomaly prikráda sa k nemu, a on zasa prácou biedu straší, ztrach zo seba ztriasa, hlad zaháňa atď. akoby tie veci samé uvedomelé osobnosti boly; z chorých samá ťažoba vyzerá (personificata aegritudo), zrádnik chorého vychytí. Pohovorky: ľakla som sa, že ani duše vo mne nebolo, zašiel sa od strachu, od ľaku, že ani duše v ňom nebolo, že ani nevedel kde je; duša z tela vyletí – a podobné, ukazujú na onen názor o dvojbytosti duše a tela, dľa nehož duša preniesť sa, presťahovať sa môže von z toho tela, nebyť v ňom, preisť niekam inam. S pozorom na toto čítajme Sborník Mat. Slov. I str. 83 – 125.

Jak hlboko siahajú do života ľudu čary, povery a veštectva jeho, tak hlboko siaha ďalej do života jeho aj názor a pomer tento o čudotvornej a vedomím obdarovanej prírode; bo veci tieto hlavne vytiekly zo zdroja toho, kde prírode pripisujeme moc sebasdielnu, o nás, o osúdoch našich vedomú a na to všetko i pôsobivú. Oheň, voda, svetlo, mrak, zver, vták, červ, ryba, strom, zrast, kvet, ovocie, strova, plodiny, skala, jasno či vedrno (od vedieť), chmúrno, hviezdy, sny a iné úkazy všetko tu má čarodejnú, pôsobiacu i veštiacu moc. K tomu povery, čary a veštectvá priviazané sú hlavne k časom takým, v níchž v celej prírode rozhodné doby a zjavy nastávajú: k vianociam k jaru, k letu a horovaniu slnka o Jane. Tu nášmu ľudu dohviezdny večer vedrný značí život a zdravie, chmúrny ale smrtedlnosť, oheň von z domu požičaný čarodejne pôsobí, voda mení sa u víno, a studňa oznamuje milej meno milého, mak a jablko tože, atď., na jar stähujúce sa vtáctvo, had zo zeme vylezajúci, prvé stromov púčky a mládniky i kvety zeme jak pred veky tak i dnes zvestujú divné veci a pôsobia čarovné; podobne deje sa o Jane s rosou, zelinami, ohňami, a v lete voda i púšťané po nej drevká a listy stromov i obrädy a vzývanie pri kúpaní čarodejnú moc majú. Ešte nám každodenne straka rapoce a zvestuje hosťov, havrani kráču nešťastie, kuvik a sovy húkajú smrť i psi zavíjajú o nej, ucho cvendží novinou, líce páli na neščastie, nos svrbí na omrzlosť, kýcha sa nám na zdravie, na dlhý živôt, lebo na dar, dlaň svrbí na príjmy lebo na výdavky. Ľud po dnes v búrkach a chmárach vidí preletujúcich šiarkanov a černokňažníkov; títo poslednejší i objavujú sa, žiadajú obete mlieka od čiernej kozy a často i škodia, úrody potlčú, statku mlieko odberu. – Tu nedivíme sa, keď očujeme i dnes shovárať sa s prírodou, nakladať so statkom alebo so stromom ako s bytnostiami sävedomie majúcimi – nakladať zle i dobre; keď ešte každý vidiek má svoje veštice vedomkyne, čarodejnice, ježibaby a rovne veštíkov, vedomcov, černokňažníkov. – Jak rovne k dobám rovne k hlavným úkonom života nerozlučne priviazané sú tieto veci u ľudu nášho čítať môžme viac vo výš udanom Sborníku str. 143 – 165 a čítať budeme skoro v II. sväzku tohože spisu, keď Matica v započatom diele pokračovať bude.

Na mieste bude podať ešte ako Samuel Reisz, hlavný sberateľ povestí, ktorý raz sám v nebezpečenstve bol na Muráňskom zámku chyteným byť na miesto černokňažníka pre svoje čierne rúcho, sbierania zrastlín a dopytovania sa na poverečné veci ľudu, opisuje svoju návštevu u Jendžibaby (v rukopise sbierok povestí): „Okolo r. 1793 z rodiska môjho Slovenskej Ľupče šiel som do dediny Baláže, v spolku viac chlapcov, Ježibabu vidieť. Dedina leží pod vrchom, na veľmo skalnatom mieste. Dom ženy tejto, stavaný ako druhé domy bol na kraji dediny. Izba maľučkými okienkami opatrená, viac na výpust dymu ako na vpust svetla. Pecisko na spávanie z vrchu, na pečenie chleba z vnútra zaujímalo čtvrtú čast izby; na ohništi práskalo vždy drevo jedlové. Viac nízkych stolcov a nátonov na zasedanie, by ubránili sa dymu vlniacemu sa až po okná. Stôl v hlavnom kúte izby a všelijaké domáce osudie do kola. – Žena sama, až sedemdesiatročná, širokoplecá, pevne urostlá, postavy strednej. Telo jej okrúhle a biele ako sňah. Ťahy tváre mužské a určité, nos a perny veliké, ťvár široká a plná, bez vrázkov. Pleť (die Farbe) čerstvá a vlasy havranné (čierne). Chod ľahučký a letný, obraty či pohyby tela šikovné a nenamáhavé. Okrúhle biele ramená a malé ruky na nich nežne urostlé. Mala na sebe zelenú kytlu a z hrubej bielej vlny čiernymi pruhmi (Streifen) popretkávanú futu(zásteru, rub) pred sebou opásanú, oplecko červeným vyozdobent na rukávach, čepiec ako ho ženy naše po dnes nosia. Na drieku ružočervený pás, jehož konce nazad voľne visely. – Najvýraznejšie (das Sprechendste) na nej bolo jej oko, čierne, pokojné do času, hneď ale skúmavé a pozorné. Zdalo sa, že hlboko vidí do duše človeka. Keď hýbalo sa oko, tedy to boly blesky, a jestli odrazu mnoho zpozorovať chcela, tedy kotúľaly sa (rolten) jej oči rýchlo a veľmo dokonale premeriavajúce človeka. Ostatne boly jej oči vypuklé (standen hervor), a necítil sa človek dosť silným, by toto jej živé oko pozorovať, tým menej pevno jej do očú pozerať mohol. Bojazlivo a prestrašení odišli sme od nej, akoby sme nejakú vyššiu bytnosť boli videli.“

Ukázali sme si, jakým je ľud náš pestovateľom, obdivovateľom, ponímateľom, čulým priateľom a súdruhom prírody, v jakom blízkom i úzkom spojení s ňou po dnes bytuje, jakým ľudom a synom prírody je on. Ukázali sme s teda, že u pestovateľov našich povestí nevyhynul ešte zo skutočného života názor a pomer oduševňovania a zbožňovania prírody. Zdroj povestí teda ešte úplne nevyschnul; zárod a puk ešte neuvädnul. A teraz vzhľadom k zachovalosti našich povestí báječných pýtame sa, kdeže môžu stromy koreňiť sa lepšie, rozvíjať čerstvejšie, prekvitať krajšie, ako práve tam, kde i príroda a zemina (vidz výš § 86.) i pestovatelia rovnak jim prajejú, kde zdrojom vždy čerstvým zalievané byť môžu, kde zo zárodov vždy sviežich pučia a mladnú? Tak i strom našich báječných povestí svoju čerstvú zeleň zachovať mohol kremä na zemi tatranskej, kremä u ľudu prírody, ktorý ľud ešte sám nevyžil sa z toho o čom povestí. Povesti tu iste učinkovaly aj nazpät a pomáhaly udržovať v ľudu dávne názory otcov, ktoríby boli stali sa nečulými krás a divov prírody v povestiach zvelebovaných. Vidzte že, ako (tam v pov. Stratený Chlapec) tie dve staršie nečulé a necitné dievky nič neobjavia, jedine útlocitá najmladšia dcéra so synom čulým krás prírody na svetlo vyvedú strieborné a zlaté hory i vtáctvo i zámky. To je ľud náš, syn a dcéra prírody naša; zlaté stromy sú povesti naše, v nichž príroda večne mladá a krásna s čulými synmi i dcérami svojich povestí nerozdielna. Ľud náš na teľe i na duchu čerstvý, zdravý, jarý syn prírody je vo vnukoch, aký býval v dedoch, a Sládkovič (Detvan, v V. Ročn. Nitry, str. 15) jak pekne tak významne spieva o ňom, a spevu jeho kremä z odhodlaného smyslu a významu čerstvo zachovalých povestí naších úplne porozumieť môžme:

88. 3. Ľud mravu

3. Ľud mravu. – Ľud prírody je aj ľud mravu, menovite ostáva verným čistote a prostote mravov v tichej milovanej domácnosti a rodinnosti, verným úprimnosti a ľudskosti. Od počiatkov svojho vyviňovania sa zná, pochopuje svojim zdravým rozumom, čo cudného (studného, stydlivého), čo slušného, čo pravého a zdravého je. I tá príroda koľ neho, do nejž zahladel sa, ktorú si tolme miluje a zvelebuje, činí naňho zo všetkých strán dojmy studu slušnosti a krásy; ona sama je vždy otvorenou knihou, rozvíjajúcou všade dojmy svoje a tak ukazujúcou, jak ani človek nemá tajiť dojmy a pojmy svoje, jak otvoreným a úprimným má byť srdce jeho. V prírode vinie sa všetko k sebe rovnému, to cesta i pre nenarušeného človeka, cesta vinutia sa k rodine, k ľudstvu seberovnému. Príroda a pohybovanie sa v nej najlepšie vedie k miere a skromnosti každodenného živobytia.

Odtial u prvého povesťujúceho ľudstva tá čistota mravov a prostota zvykov, to milovanie domácnosti a rodiny, tá pravá úprimnosť, ľudskosť, svedomitosť; ktorú my, od prostého živobytia prírody vzdialení, v tej miere ako bola, už nemáme, kremä v povestiach obdivujeme. To bola tá ,,prisca gens mortalium,“ o nejž spieva Horác t. j. ľudstvo v prvotnej prostote a priamosti. Pri nej zachovali sa kremä tie národy, ktoré ešte nebárs vystúpili z kruhov domácnosti na dejište sveta; národy rozvinuvšie pred svetom širšie občanské deje, stvorivšie nové svety a nový život umenia a vied, pozakladavšie veliké mestá a kupectvá i priemyselníctva ďaleko vzdialili sa od prvotnej čistoty mravov a prostoty zvykov.

K týmto ešte nepatrí ľud a rod náš slovenský; on nevypustil ešte z domácnosti a rodinnosti svojej, a cieľ náš je tuná ukázať, ako pri tom ostáva verným k svojim dávnym v povestiach líčeným mravom a pomerom. Nevytiahne zasa meč Matajov, že aj u nás dosť – dosť najmä v tomto storočí presiakujúcej civilisacie znemravnelosti. Znemravnelosť pojedinných ukazovala sa vždy aj vo veku prostoty ako stieň popri svetle slnka, u ľudí vždy predsa i porušitelných a porušujúcich sa. Meč Matajov nezroní slnce z oblohy, ktoré v peknej mravnosti svieti na jadro ľudu nášho, trebárs u sklone veku tohoto príšerné stieny vždy väčšieho rozmeru nabývajú; chráňme len na ďalej, aby slnce mravov povestí a piesní jeho dokona nezapadlo!

Poďme ale do tej ešte po dnes zachovanej domácnosti rodín ľudu nášho. Tu ešte vždy „robota mati života“ a jej sestra pieseň a veselá vrava i pri trúdnych ináč prácach. Požívanie zarobených alebo na poliach požehnaných „darov Božích“ skromné; kroj i šat doma dorobený, tkaný, stryhaný, šitý na mnohých dedinách jak predveký býval, kremä v blízkosti miest tkaninami novejšieho priemyslu často síc i porušený často len naozaj priozdobený. Príchodiacich tu „vítajú,“ hosťov usadzujú, miesta jim utierajú, prijímajú; pocestných prenocúvajú, prosiaci neodchodí bez almužny. Hlavné úkony života: krsty, svatby, sobáše, pohraby odbývajú sa vždy vážne, dľa dávnejšie prijatých mravov a zvykov.

Dietky našich rodín sú manželské, v poctivosti zplodzené; zriedkavosť nepoctivých spôsobila to, že Slovák posial nenašiel pomenovanie v reči svojej na nalezencov (Findling) a pankhartov, leda požičal si to z rečí cudzích. U mládeže „svoboda a poctivosť, tá všade panuje“. Poctiví mládenci a poctivé panny zasnubujú sa vo veku najviac do 20 ročnom, vzdor nátlaku novšieho branného zákona; vdovstvo takže ostáva v „poctivosti“. Dcéra vydáva sa z domu spokojná s venom movitým, ktoré jej rodičia hneď a hneď dávajú; kde novejší (i to tuším len r. 1836 vydaný zákon občiansky, bo zákony Uhorska v mnohom srovnávaly sa s právami v povestiach našich vylíčenými; čo je i znakom prapôvodu jejich slovenského) občanský zákon činí aj dcéru spoludedičkou so synom majetku nemovitého, tam mužskí poukazujú na ono prijaté veno sestier, tieto spokojujú sa často bez všetkého, často skromným doplatkom alebo movitou odmrťou materi. K dcére najmä jedinej, berú rodičia pristača, prístavka za muža, ktorý neústupné na tom stojí, by nemovitý majetok jemu zapísaný bol, by prijal ako za starodávna plné právo syna a dediča. Kde pri viac synoch nastávalo by delenie majetku, tam ľud dáva jednoho na učenie, na remeslo, aby hospodárstvo nedelené ostať mohlo pri druhom; často otec vládnejší prikupuje alebo vydeľuje starším údely majetku, aby otcovský dom ostal najmladšiemu; nepovoľných a pred časom deliť sa chtejúcich synov posiela z domu „s halenou (Kabanicou) a sekerou na pleci“ t. j. vytvorí jich mocou otcovlády z nemovitosti, ako to urobil ešte môj starý otec roľník a hospodár. Často po smrti rodičov ostávajú dvaja a traja bratia na nepodelenej otčizni či otcovizni, a tu najstarší so ženou svojou podržuje otcovládu a správu nad ostatnými, po jejichž smrti prejíma ju stredný pár, ažby dostala sa na najmladšieho brata, ktorý potom vojvodí nad synmi starších bratov, trebársby títo už vnukov dochovávali a vekom blízki boli tomuto. Pri maloletých matka berie veslo domu do ruky, a znal som tu jednu, ktorá podržala si ho nad synom už temer 60 ročným a pri tom i nad vnukom a pravnukmi. Starší v rodine napospol požívajú úctu a poslušnosť u mladších, „vykať“ starším nutno, a často mladší brat uctí tu staršieho názvom „báči, báťo.“ Celá rodina na všetky strany často i prílišne spolu držiava, bráni a zastáva a stoji o jedno druhé naveky. Rodinať sa ešte i dľa toho „dotkla sa žíhlava plota,“ v tom neustáva náš ľud. Svakrovstvo často i najvzdialenejšie počituje si za mnoho. Cele neznámemu privolaj „švagre!“ a budeš s ním kamarát.

O domoch a hospodárstvách ľudu nášho platí ešte to u Kollára z dávnovekosti prednesené: „kľúčov, zámkov nemali.“ Alebo prídeš k zámku, a kľúč v ňom, a domáci bohzná kde, alebo podrmáš závoru, odmikne sa, planá a stará je. Náčenie naideš na otvorenom dvore lebo v pitvore a kde po sieňach i kolesňach i po poli. Voľný tu prístup zlodejom, ktorých ledva chyrovať; ináč veru oná bezstarostlivosť dávnoby bola prestala.

Nedostačiteľnosť výživy vyháňa našincov z domu do služby za remeslom, za obchodom, a veru dosť u nich toho ducha „do sveta a na zkusy“ ženúceho sa, bo poprechodia temer celú pevninu Európy, a nenie jim neznáma ani Asia. Ale cieľ jejich je nie svet, cieľ je po nalezení väčšieho menšieho zisku zasa len dom, tichý život v lone rodiny. A medzi „ľuďmi ľudský“ to je do dnes tak, ako vyložily sme ho v § 67.

Že ľud mravov a zvykov takýchto, hlavne ľud tichej a dobre zachovanej domácnosti, ľud nie tak veľmo vzdialený mravmi od „prisca gens mortalium,“ najlepšie mohol zachovat báječné povesti starodávnych čistých a proctivých mravov, to, tuším, nikto upierať nebude. Veď ľud náš v tých svojich povestiach i z tohto ohľadu ešte je vždy „sám sebe rozprávkou“ t. j. rozpráva svoje vlastné pomery a mravy. Povesti iste aj tuná pôsobily i nazpät t. j. ony pomáhaly pestovať, udržovať u svojich pestovateľov čistotu a prostotu dávnych mravov, a S. Reisz z tohto ohľadu pravdu mal, keď poznamenal: „Povesti naše obsahujú v sebe mravnosť vznešenú a sú dokonale uspôsobené k tomu, by vzbudzovaly k smelosti, opatrnosti a bezúhonnému mravnému životu.“

K tomu podotýkam len toľko, že povesti (tie nie tak žartovné ako radšej pekne milo mravné a zábavné) započaly miznúť od dávnych kozubov a ohníšť ľudu nášho v tej miere, ako kde rozmáha sa porušenosť mravu a života prvotného. – Sluší tiež uvážiť, že povesti iného druhu, totižto povesti dejov udavších sa na území Slovenskom n. pr. o Tatároch psohlavcoch, o Turkoch, o vojnách Rákocovských nebárs ujaly a rozvily sa u ľudu nášho. Prečo nie? Vysvetlí nám nasledujúci odsek a §; ale aj preto nie, že duchu domácnosti a vernosti k prírode národa nášho najprimeranejšie sú kremä tieto báječné povesti, ktoré preto i najlepšie duch ten v kvete jejich si zachoval. Popri nich rozšírenejšie pole zaujať mohly len povesti o Jánošíkovi, takomže mstiteľovi krívd a pomocníkovi potlačených, jakými sú i popelvári našich bájov.

89. 4. Ľud ústneho podania. Záverka

4. Ľud ústneho podania. – Nakoľko siaha pamäť dejepravy, z tejto strany Tatier a Dunaja nevzniknul tak značný a trvalý ruch duchovný alebo prebeh dejinný, ktorý by bol natoľko zaujal a preniknul ducha a útroby ľudu nášho, žeby ho bol buď uniesol k vyšším vzletom osvety a vzdelanosti národnej buď ale zronil do prepasti cudzoty a na každý pád vysotil ho z koľaje dedičných názorov i myšlienok.

Svojeť usilovala sa zaujať ducha národa a pomknúť na ceste pokroku. Bolo to prvýraz za časov Cyrillo-Methodejských, za časov uvádzania kresťanstva, písem svatých i bohoslužby a učenia v reči národnej. Ale ruch tento ledva i rušať počal sa, už bol zronený násilným na to uvádzaním latinskej bohoslužby a potlačovaním začiatkov písemnosti staroslovenskej. Druhý známe ruch Husitický a reformácie Lutherovej, dostavšej sa i do príbytkov ľudu. Ale ruch tento nezaujal trvalé a mocne ani všetky vrstvy obyvateľstva ani všetky údoliny Tatier; udržal sa v ďalšom behu svojom kremä u menšej čiastky ľudu a národa a takže kremä na čiastočné pole vzdelávania, totiž na pole náboženské obmedzený. Rovne jaký popri tom pôsobila a pôsobí ruch cirkev rímskokatolícka čiastočný, bo len náboženský bol a je. Výkvetom ruchov týchto prajných sú chrámy a školy, náboženské knihy a spisy u prostried ľudu samého; výkvetom jeho i vyššie vzdelávacie ústavy (gymnasia, lýcea, akademie) na území našom; ale ústavy predtým latinské teraz maďarské a tak len vyšším stavom, nie povesťujúcemu ľudu, prístupné, tým samým i nemohly i nemôžu spôsobiť ruch celý národ uchvacujúci, všetky vrstvy novými ideami prenikajúci. – Tretí najnovší ruch národní, začínajúci starať sa aj o mimonáboženské a všestranné vzdelanie národa i ľudu, nemal ešte ani času ani sily dosť zachvátiť celý národ, poprenikať všetky vrstvy a hĺbky jeho. Novou touto žiarou ožiarených srdci a myslí nalezneš síce už na každej i najoddialenejšej dedinke, ale massa ľudu ešte v celku neodkliata. Ruchu tomuto náleží kremä budúcnosť.

Cudzota dorážala tiež na ľud a národ náš, ale ducha jeho ani zroniť ani zachvátiť nemohla. Dávni nemeckí(?) Kvádovia vojvodili vraj kedysi na brehách Hrona. Kdeže sú? Oproti po dnes sviežemu duchu a životu nášho ľudu zocvrkli sa snad na nepatrné zbytky Krikehájcov utúlených v horách Tekovsko-Turčianskych. Prišlých v XIV storočí Nemcov do banských miest, na to isté územie niekdajších Kvádov, kde spatríš dnes? V poniektorých hrdších waldbürgeroch, ledva ubraňujúcich sa poslovenčeniu a dľa dnešného ruchu i pomaďarčeniu. Nič nezdolaly, neodolaly výsady, dľa ktorých za onoho času vytvárali Slovákov zo svojich spolkov a chceli udržať banské mestá pri nemčine. Bystrica, Štiavnica, Kremnica a ešte viac druhé menšie banské mestá ostaly slovenskými mestami; práve títo hrdí a páni v nich naskrze neobídu sa, za hodinu nemôžu byť bez slovenčiny, trebárs ešte vždy to po nemecky to i po maďarsky vyvodiť chcejú a rečmi týmito hrdia sa, panštejú. Rovne prisťähovavších sa do Spiša Nemcov udržaly kremä výsady pri terajších zbytkoch jejich, popretkávaných voskrz a naskrz Slovákmi; a ľud slovenský i na Spiši duchom jarý, v piesňach svojich veselý, akoby ani Nemcov tam nebolo. Turci ledva dotýkali sa Tatier svojimi ujarmujúcimi vojskami, aj ducha ľudu ledva dotkli sa. Maďarstvo už temer od tisícliet v krajine bytuje, ale nevládalo vniknúť v srdce Tatier; nevládze ani len jednotlivé osady slovenské, položené v srdci jeho na Dolniakoch, pohltiť, trebárs jak namáha sa. Ono síc zaujíma odrodilské vrstvy svoje, ale naskrze nezaujíma jadro ľudu a národa. Radšej maďarská pospolitosť prijala kroj, zvyk i reč ľud slovenského v hojnej miere; maďarskí spisovatelia prijali túto reč za spisovnú a od jednoho času tríbä, prečisťujú i doplňujú si ju novými slovmi a to tvorenými sponami a príponami najviac zo slovanskej reči vzatými; teda oni nám dlžní, nie my jim. – Ešte najhlbšie siahnul do života a spolu najväčšmi priečil sa duchu národa i dávnym rodinným a občanským pomerom systém feudalno-aristokratický. On uviedol pomery majetku a rodu docela iné, ako za starodávna boly, kde ešte rozdielov rodových nebolo a každý vládnul svojim vlastníctvom svobodne. No, sám duch ľudu nášho nepodrobil sa ani týmto pomerom, trebárs telo a zem pod nimi stenala. Dôkazom toho je, že reč ľudu nášho po dnes nezná, čo je vysokorodie lebo blahorodie; on zná pre vládnejších a mocnejších názvy veľkomožnosti, mnohovážnosti, slovútnosti; dal si snáď tú „urodzenosť“, o ktorej smýšľa, že každý rovnak urodili sme sa a nič sebou na svet nepriniesli, i všetci budú v hrobe srovnaní. On tých vyššie rody anhelujúcich videl a uznal kremä „zemských pánov zemanov“ t. j. kremä vladateľov zeme. Panštinu či robotu pánom povinnú a stav svoj feudálny, kým trval, považoval za nevoľníctvo. Vykupoval sa a vymaňuje po dnes z pomerov týchto, kde jak najlepšie môže. Dumal práve popri onom nevoľníctve o Jánošíkovi a o popelvároch vysvoboditeľoch ľudstva a zeme.

Ani svojinstvo ani cudzinstvo neobsiahlo teda duchovný národní život ľudu nášho: on prúdil a prúdi sa ešte žľabmi svojimi. Žľaby tie sú ústno podávanie a prenášanie duchovných výtvorov národných s otca na syna, z matky na dcéru, od pradeda do pravnuka. Dobre tak; týmto činom práve zachoval sa tento národný život, a poklady jeho jak pri ústnom podaní najlepšie jim zachovanými byť možno bolo, od tisícletia až na naše časy. Keby svojinstvo bolo vzalo tento duchovný národný život na kriedla, prenieslo ho z úst do kníh a spisov, z púheho prostého vypravovania do umenia a do vied bolby síce rozvil sa v kvet a doniesol svoje ovocie; ale boloby po jeho prvotnej zachovalosti. Keby cudzinstvo bolo prevládalo ducha národa a ľudu nášho, bol by zmenu podstúpil až na nepoznania, až na zahynutia. Oboje nestalo sa. Ľud náš žil si a žije od tisícletia pre seba život ústneho podania, a na tejto ceste zachoval duchovné pamiatky svoje:piesne, porekadlá, hry, obyčaje, povery a medzi nimi zvlášte povesti, v jakom najneporušenejšom a najpôvodnejšom stave zachovať sa mohly.

A jak dobre, že duchovný národný život náš v úkryte údolín Tatier prúdil sa dosial kremä samotokmi ústneho podania! Dosialne veky, ako neboly schopné poňať národ a národnosť v osobenosti a podstate, tak by boly len obkaličily život a podanie národa, keby boly aj chcely naraziť ho v žľaby širšie, totiž do písomníctva, do vied a umenia. Terajší vek národnosti lepšie k tomu podáva nám záruky.

Či ale samo ústne podanie podáva dosť záruk(záruka, záruky = rukojemstvo), že čo prechovávalo s pokolenia na pokolenia, to aj dosť neporušené zachovalo nám na dnešné veky?O tom povedzme si ešte niečo všeobecne, niečo zvlášť.

Všeobecnetoľko, že ač ústno podávanie má svoje nedostatky, totiž tu zapomína, tam mení veci i výrazy, predsa ono má aj svoje cnosti, a kde neprestajne živé je, tam je i schopné zachovať jadro a podstatu rozprávaných vecí až na najpozdnejšie potomstvo. Povážme tu, že ľud na ústno podanie utisnutý, spisov a iných prameňov i spôsobov duchovnej či zábavy či poučenia nemajúci bedlivým, až žiarlivým býva na svoje veci. Bedlivým tak, že ústno podanie sdeľujú si, rozprávajú, poslúchajú, znajú vždy mnohí, mladší i starší, ktorí jednodruhých vynaučujúc veci od starších počuté meniť nedovoľujú, pokliesky napravujú, slabšej pamäti pomáhajú a zapomínať nedávajú. Žiarlivým tak, že z jednej strany nezasvätenému síce nesdeľuje, tají veci svoje; ale komu jich sdeľuje, toho naozaj dôkladne zasväcuje do nich, a takíto zasvätenci zasa žiarla, pretekajú sa medzi sebou, ktoby vec ako najdôkladnejšie, poňal, znal a ďalej spieval, rozprával. – Povážme, že všetci títo ľudia všetko vedia a všetko vyrozprávajú, ač často na rozličných miestach; ale práve preto z rozličných strán sosbierané podanie ľudu možno srovnávať, zábudky doplňovať, zmeny jednotlivcov napravovať z celku. – Povážme, že ľud podaniu svojmu najväčšiu pozornosť venúva; pamäť svoju inými vecmi, názormi a myšlienkami nerád obťažuje a celým duchom súc pri tom a v tom, snadno a verne si všetko v mysli zachová i prechová. – Povážme, že ústno podanie volí si spôsoby slovenia, líčenia, rozprávania čím najjednoduchejšie a tak snadné pamäti k zachovaniu; volí si jich ale aj pekné, umné, na myseľ a srdce dojímavé a tak i vábivé a vďačne pestované. To umenie jeho ako prázdne je remesla, prehnanosti a zbytočnej umeleckosti, ktoráby kremä pamäť obťažovala a srdce nudila, tak plné je prostých a milých vnád, ktoré do obrazotvornosti i srdca ľahko zaštepujú sa – ako sme spôsoby tieto, líčac ústroj povestí, výš v § 85 vyložili. – Uvažujúc tieto výhody či spôsoby ústneho podania, nebudeme hľadieť naň okom podozrivým, akoby ono svoje veci a hlavné myšlienky, názory, ba aj ústroj svojich vecí často meniť malo a dosť verne i na pozdnejšie časy zachovať nemohlo.

Isteže keby tak niekto pred tisic rokmi bol sosbieral a spísal naše povesti, piesne, porekadlá a druhé veci dodnešného ústneho podania, mali by sme jich v tej pravej pôvodine starobylej i čo do veci i čo do reči; bo už len tá „litera sripta manet“. Vítali by sme to ani neviem s jak velikou radosťou! Ale i popri tomto nezabývajme, že tá litera písaná ako ostáva tak je aj mŕtva; ale podanie ľudu je do dnes slovo živé, duch živý. Pôvodnosť výtvorov ducha národného bolaby nám v onej prípadnosti mŕtva na papieri, v tejto poslednejšej živá je v ústach a dušiach ľudu. Keby povesti boly zo života vymizely a kremä niekde na papieri ostaly, vysvetľovanie a objasňovanie jejich názorov i myšlienok pripadalo by nám dnes desaťraz ťažšie, temer až nemožné; takto ako sú u ľudu živé, vysvetľujú sa samy sebou, bo vysvetľuje nám jich ešte sám život, a my ešte vždy živí účastníci sme dávneho národného smýšľania dedov predvekých. – Nezabývajme, že dietkam najlepšie bývať v lone materinskom: ústno podanie je to lono materinské, kde táže myseľ, čo niekedy zplodila prvé piesne, povesti atď., kojí jich po dnes mliekom materinským, učí jich hovoriť ako na prvopočiatku; kde teda dietky najlepšie ostávajú pri prvotnej nevinnosti a zachovalosti.

Zvlášťešte povedzme si niečo o zárukách zachovalosti našich povestí v ústnom jejich podávaní od národu do národu a najmä jak ono deje sa dnes. – Prvé kresťanstvo bolo počalo všímať si jich a spolu uvádzať do nich niektoré svoje predstavy, ako ukazovali sme to v § 80 pri povesti Mataj, ako to snadno vidieť i v druhých podobných, v báječnosti síc zakorenených, ale i náter kresťanských legend prijavších povestiach. Na ceste tejto bolyby báječné povesti podstúpily premeny, že z ťažka poznávali by sme si jich dnes; ale cesta táto nepotrvala dlho, vtiahla do svojich koľají len niektoré povesti, ktoré už v úvode ku I kn. Slov. Povestí obmedzili sme, dľa dosialnych sbierok na počeť sedem. ^[13]Pozdnejšie kresťanstvo a najmä ruch jeho reformacionálný a zvlášte rozumkársky zavrhoval jich ako „svetské a babské básne.“ Nikde ani len na obálkach ošumelých kníh, kde zvyk bol značievať všelijaké pletky, nenašli sme podosial ani najmenšie stopy daktorej báječnej povesti. Sám ľud týmto ruchom vedený nazval svoje prostonárodué i najnevinnejšie piesne „svetskými a bezbožnými piesňami“; ač preto neprestával spievať si jich a poviestky rozprávať.

Ľud jediný, jako aj ináč ostával svojim prvotným názorom verný, tak neprestával pestovať zlášte i povesti, tieto svoje prirodzené dietky duševné. Ján Kollár našiel jich uňho prvý. Našiel jich udržujúce sa popri školskom vynaučovaní ľudu (vidz Zpievanky. Diel I. str. 13), ale nie ako čiastku jeho verejnú, ako popri vyučovaní rovnobežnú zábavu. Však hla! našiel jich v škole u žiactva a mládeže ľudu. Nebodaj jako dakedy maly povesti verejné právo pri výučbe mládeže, tak súkromne a mlčanlivé podržiavaly si ho tuná až na naše doby.

My niečo pozdnejšie sberatelia povestí našli sme jich na priestore od Požuňa hore k Tatrám a na východ až k Torise rosloženom. Našli sme jich tuná na večierkach, posedkách a priadkach ľudu. vo vlastnej jim jaseňajšej a zimušnej dobe roku (advent, vianoce), kde praská lučivo kozubov a temno ožiaruje divadlo jejich totiž izby prvotného usporiadania, jako výš u Reiszovej Ježibaby, kde hviždia vretienka priadok, kde poligotáva sa v stope (v hrade) na odpočinku zaťatá valaška pastierova, ktorý v tomto čase tiež nejakou ručnou prácou doma zaoberá sa. Tu sú povesti v plnom shromaždení svojom, majúce i svojich hercov, predstavovateľov, vykladačov i svojich divákov a poslucháčov. Tu starí veštíci, vedomci, veštice a vedomice rozprávajú, vykladajú, rozkladajú, by poučovali mladších, bavili a rozveselovali pri práci celú večernú spoločnosť. Tu starší dávajú rozprávať mladším na zkusy, či zapamätali, si a budú tak verne, vážne i zábavne rozprávať, ako slyšali od starších. Tu ktoby dovolil si najmenšiu odchýlku, či vo veci. či vo výrazoch, či v posunkoch od prijatého stereotypného vykladania povestí, hneď všetci (ako spisovateľskí kritisanti a kontrollôri) každú i najmenšiu chybu napravujú, hneď ho zavráťa na pravú cestu slovom: „Netáraj! Nemoci! Nešamoti! Nebalamuti! Nebaláchaj!“ a jaké ešte iné dôrazné výrazy na to majú. Tu sú povesti praví synovia a pravé dcéry naše po praslici i po valaške, keďže meč Svätoplukov kdesi hrdzaveje (vidz Sokol, časopis v B. Štiavnici r. 1861, str. 169: Šabľa Svätopluka kráľa); no ale vlastne patria nám aj po meči, keďže aspoň v spomienkach jejich blíska a zvíja sa ešte víťazný meč našich popelvárkrálevičov.

My slýchali sme povesti od varovkýň, pestúnok a matiek našich; ními uspávaly, ními kojily nás zároveň ako mliekom materinským. Povesti sú verné družice nášho detinstva, našej mladosti, aby tým hlbšie ostávaly v pamäti a v mäkkuškej duši detinskej, jako zahlbené sú v pamäti a duši ľudu nášho.

Ľud dotknutý síce osvetou nábožensko-kresťanskou, ale spolu ľud nevysotený ešte z koľají dávnejších názorov svojich; ľud svoje ústno podanie v úcte a vážnosti majúci, občasne si ho opätujúc a obživujúc, vždy pod dozorstvo mnohých očí a uší postavujúc; pri tom ľud duševných schopností vždy čulých, bystrých, bohaté sa prúďacich a básnických; ľud prírody a jej krás milovný, verný pestovateľ i mravov a zvykov prvotnej prostoty a čistoty: tento ľud slovenský zachoval nám svoje básnické a báječné povesti. Nepochybujeme, že jich zachoval ako najlepšie možno bolo, že jich ešte vždy ako tie starodávne pamiatky slýchať, čítať i uvažovať môžme. Iste keby od tisícletia čo len na krátko bol prestal takto si jich pestovať; keby bola prišla druhá mravná sila, či svojinská a či cudzinská, ktoráby bola vysotila ľud z koľají jeho ústneho podania: už by sme povesti buď na výšku pokročilejšieho umenia vynesené buď ale zpotvorené maly, alebo by nám boly vyschly, vykapaly. Teraz ale ostáva v dobrej platnosti to Mickiewicovo, čo v Konráde jeho wajdelota o povesti ľudu spieva:

Položme si na záverku týchto úvah, a zvlášť tohto uvažovania starožitnosti a zachovalosti povestí, slovo starého Samuela Reisza, ktorým on, v rukupisoch jejichž nejedno pokynutie i nejednu hlavnú myšlienku pojali a rozvili sme si, zvlášte v tomto poslednom oddieli úvah, ukončuje svoje poznamy k sbierkam i z jakej postati (stanovišťa) povesti ponímať káže. Napísal on rečou nemeckou, v nejž jeho učenosť všetci známi právom obdivovali sme. čo tu prekladáme:

„Máme teda v týchto povestiach dávnych vekov dobre zachovalé pomníky starožitnosti, ktoré nám predstavujú (zobrazujú) pojmy dávnych časov o náboženstve a mravnosti, o predsudkoch a poverovaní, o mravoch a obyčajoch, o rodinnom živote, hospodárstve, remesle a umeniach, slovom, v nich pred nami stojí národný život našich predkov.

Tejto idei nutno nám pevno držať sa, od začiatku až do konca, pri čítaní (i ponímaní) našich povestí. Podivno neobvyklý oblek týchto povestí, monstrôsne výrostky obrazotvornosti, kolosálnosť a neobyčajnosť postáv i obrazov jejich nesmie nás ani odstrašovať ani mýliť. O mnoho viac duchovného požitku, rozkoše i úžitku naideme v prostom nenúcenom líčení mravnej a myslivej živosti našich povestí, ako v suchých chronikách mníšskeho stredoveku a v jejich zaprášených archívoch.

My Slovania máme rozhodnú účasť v národnom živote našich predkov, – naši praotcovia žijú v nás –; jejich život je s našim spôsobom smýšľania a konania úzko vnútorne a na večné časy kroz nepremenitelné zákony spojený. Objasníme-li tieto dávne časy, tu rozplamenní sa v útrobách našich čisté dobrodejné svetlo národnej lásky; – svetlo, ktoré tak krásne náš celý život, naše city i mysle, našu činnosť osvecuje i zahrieva.“