ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

25. Prístup

Človek je sám pre seba svet v svete. Roveň svoju nenachodí nikde. Z jednej strany už postavou a čelom svojím vidí sa byť oddeleným od ostatného zemetvorstva, a duchom svojím zná sa byť nekonečne povýšeným nad toto stvorstvo, z druhej strany tuší vysoko nad sebou mocnosti a bytnosti vznešenejšie; bo ač je vrch tvorstva, cíti predsa, ženenie ani svojím ani stvoriteľom a vládcom neba, vody a zeme. A tu, jako Bôh a svet mu je predmetom rozmýšľania a bádania, tak si je on aj sám sebe pohádkou, rozprávkou, povesťou. Vedľa toho, čo Boženstvo a čo svet, cítili toto od prvá sveta všetkie národy; opytovali sa tiež: Čože je človek a čo syn človeka? (Žalm VIII, 5 – 9.) – Jakože, načo povesti rozlušťujú pohádku túto? Jakýže dľa nich pôvod i pojem človeka? Čo, koho vidia v človeku? Do jakého svetla a potom do jakých pomerov postavujú ho k Božestvu i k svetu?

26. Pôvod (stvorenie) človeka

Dľa bájenia Slovincov stvorený bol človek z kapky potu (vody), ktorá vyronila sa Bohu z čela a padla na zem. (Viac o tom jako aj o pôvode sveta čítaj Náučný Slovník. Diel VIII, str. 603). Stopy tohto bájenia nachodím aj u nás Slovenov. V okolí Baňskej Štiavnice očul som rozprávať, že keď raz chodil Pán Kristus so svätým Petrom po poli o poludní, veľmo uhrial sa a hojný pot kvapkal mu z čela. Petor preriekol: Pane, škoda i tomu tvojmu potu tratiť sa! Pán Kristus urobil teda Petrovi po vôli a z každej kvapky potu jeho vzletela „čela“. Čely tie – v hornom Veľhonte nepovedia, ako inde po Slovensku, „včela, fčela (apis, die Biene), včeľy, fčely“; vyslovujú len „čela, čely“ – i hneď sadaly na kvety poľa a sbieraly mäd. Takto vraj povstaly na svete prvé včely a voláme jich preto „čelami“, že povstaly z čela Kristovho.

V poviestke tejto zastupuje Pán Kristus (Božič, Boží syn) miesto Boha, ako napospol podobné poviestky u nášho i českého ľudu znejú hneď tým výrazom „keď Pán Kristus po svete chodil“, hneď zase aj týmto „keď Pán Bohpo svete chodil.“ Petra ale postavujú k boku Krista či Boha ako pokušiteľa n. pr. tu; aj v známych rozprávkach o varovaní kozy a spravovaní sveta, o púšťaných do prachu čerešňach ^[7]hovoria miesto toho čela, mohli takto bájiť o včelách, kde náležalo bájiť naozaj o čele, o čelách(frons, frontes). Myslím tedy, že tu náš ľud slovenský ako tam slovinský povestí jedno a to isté, že totiž z čela uhriateho Boha povstaly čeláľudské, povstal človek, čelovek, povstal ten, jehož najkrajšou vidomou známkou u prostried zemských tvorov je čelo, ktorého i pomenovať našim dedom neprichodilo ináč, len vlastníkom a nosičom čela, čeliaceho a vznášajúceho sa velebne vo výšiny, k svetu nebeskému, k Bohu tvorcovi a darcovi tohože vznešeného čela.

Poviestku našu, dľa bájenia Slovincov, a pravil by som nasledovne: Keď Pán Boh po svete chodil a uhrial sa, padal pot z jeho čela, z kapky toho potu a z toho čela povstalo nové čelo, povstal čelovek, človek, vlastník a nosič čela. – Možno rodáci moji objavia prítomný báj v takomto smysle a znení; objavia ho v kraji takom, kde dôkladnejšiemu vidiekohovoru neprirodzene a nedovoľno bude potiahnuť výraz čelo, čelána včely (apes), ale jedine kam patrí, na čelo, čelá(frontes), čeloveka.

Už z tohto neváham prijať, že jako slovinské tak aj naše slovenské povestenie odvodzuje pôvod človeka od Boha. Neomylne, trebárs by sme túto našu poviestku len o včelách rozumeť chceli, povestí aj náš ľud toľko, že živočistvo na zemi povstalo z vôle a stvoriteľskej činnosti Boha, že Bôh je pôvodom života na zemi. Nápomocné a jako rodné živly, z nich tuná vôľou a pôsobením Božestvapovstáva život a telo, sú svetlo(srovnaj: o poludní keď Bôh veľmo uhrial sa, potil sa) a potom voda(pot, kvapka, rosa) a zem, na nej tvor tento nový nachodí svoje ztelesnenie.

27. ďalšie báje na to. Súhrn jejich učenia

K výš udanému, zo slovenskej stránky síce jasnému ale z našej nejasnému, bájeniu pridajme už teraz aj z našej stránky jasné a zretedlné povesti o pôvode a rode človeka.

Dľa povesti „Kráľčík, Kucharčík, Popolčík,“ kráľovná naskrze a nijak nemôže mať dieťa, všetky ľudské múdrosti a žiadosti k dosaženiu toho márne sú. Zkadial hej, zkadial nie, ale donesie jej tu baba veštica rybu(dľa druhých bieleho hada). Nik inší by nemal z jedla toho okúsiť; ale oblizne z neho i kuchárka i popeľka (dľa druhých sučka). Všetky tri počnú v tom okamžení v živote a porodia razom každá pekného chlapca. – Z končín neznámych došlá baba vešticaje v povesti tejto predstavovateľka Božestva, je sama vyššia bytnosť, znajúca a majúca u seba tajnosti a moc zárodu či počatia ľudského života, ona je i predstavovateľka svetla; ryba( biely had, živoky to vodné) predstavuje a dáva jak výš rodný živel vody; matky, v níchž počatie rodu a plodu toho vzniká, predstavujú, ako bytnosti púho zemské a ľudské, zemskosť, zem. –

Ešte zretedlnejšie o svojom pôvode rozpráva „Panna z rosy počatá a z deväť matiek zplodená.“ Na mnohé modlenie a volanie k Bohu otca a muža povraždivšieho deväť svojich ťaršäných manželiek pred samým pôrodom povstala, vraj, táto panna čo modlitbami tými vyžiadané dieťa z rosypadlej jednu noc na týchže deväť hroboch. – Volanie k Bohuo toto dieťa ukazuje na to, že život a stvorenie človeka pochodí len z vôle a daru Boha, rosa dáva tenže rodný živel vody, hroby sú zem, vznik panny udavší sa za svitu rána po padlej v noci rose ukazuje na hlavnú podmienku a zdroj života svetlo svit a blesk rána.

Dľa povesti „Zlý brat“ straka donáša na zem mladému zasnúbenému páru, mladým i starým rodičom, za včas bieleho rána (za rána, za rosy) živé, behajúce, hovoriace už dieťa. – Straka je to symbol sveta povetrného, vyšného, nebeského, symbol a miláčok Božestva; zasnúbený manželský pár značí rod zemskosti; rosné ráno dáva tieže rodné živly vody a svetla. Život teda pôvodne pochodí zo sveta nebeského, od Boha; pôvod či zjav jeho telesný, zemský je.

Dľa povesti „Zlatovláska“ (vydanie Rimavského str. 96.) čudesná jakási panička, objavujúca sa nenadále tam, kde chudobný kováč z hladu a núdze ide si odberať život, ratuje i obohatí tohto, aby ten sľúbil, o čom nevie v dome, v rodinne svojej. O čom on človek obyčajný nevie, zná ale táto bytnosť druhých svetov, bytnosť božeská, to je počatie dieťaťa v živote matky. – Podobne dľa povesti „Mataj“ Čert, pomohší mlynárovi na ceste z blata, zapísať si dá syna mlynárovho, o jehož počatí a narodzení tento nič neznal. – V týchto a podobných spôsoboch hovoria povesti len to, že pôvod, počatie a život človeka je z vôle a vedomia vyšších božeských bytnosti, nie z vôle a vedomia samého človeka.

To isté udať chce povesť „Svetská krása“ (vydanie B. Nemcovej str. 3, 4.), keď do domu kráľa, jehož manželka porodiť má, neznámych dvoch pútnikov uvádza na nocľah. Kráľovná tu porodiť nemôže, trápi sa len a márne stoná v bolestiach pôrodu; bo pútnici k tomu nezvoľujú. Starší z nich (Pán Kristus, Boh) posiela mladšieho (Petor, Čert) obzreť znamy nebeské. Na prvomraze ukazujú sa na nebi samé šibenice; kráľovná porodiť nesmie, bo dieťa neščastné by bolo. Na druhomraze ukazujú sa samé dobré znaky, a starší pútnik vyrekne osudné i rozhodné: No, nah narodí sa! –

Čo všetko bája, učia povesti naše o pôvode a rode človeka, to ponímam už teraz v nasledujúci súhrn: Človek je pokonné stvorenie Boha; bo povstal, keď už Bôh s Čertom po zemi chodil a zem vydávala rosu i zrastlinu, keď už svet nebeský, morský i zemský dokonaný bol. Človek z vôle a pôsobenia Božestva stvorený prijal a nosí v sebe i na sebe údeľ všetkých troch svetov, menovite údeľ Božestva dobra i zla; nebe i more (voda) spolu pôsobilo pri stvorení jeho. Najvyššie je pri tom svolenie (vôľa) Božestva dobrého; Božestvu zla pripadá podnet, podkúšanie k dielu tomu. Údeľ sveta nebeského a Božestva dobrého je sám život, oživenie hmoty (svetlo, vôľa, duch); údeľ sveta morského a Božestva zla, spolu i údeľ zemský je hmota, telo (rosa, voda, zem). Človek nenie výlučne stvorenie dobra či ducha, ale ani výlučne stvorenie zla či hmoty; on podivné spojenie a dielo obojeho i kloní sa k obojemu i účastníkom je obojeho, dobra i zla. Styknutie sa síl kladných a záporných (Boh, svetlo a čert, voda či more) dalo človeku byt i postavilo ho na svet, kde stýkajú a srážajú sa oboje (zem), a tak bojujú i v človeku oboje: kladmosť a zápornosť, dobro a zlo, život a smrť.

28. Dvojbytosť a postavenie človeka v svete

Z pôvodenia tohto vyplývajúce ponímanie človeka ukazujú a rozviňujú povesti aj ďalej, čo i nám ďalej objasniť si prichodí.

Ďaleko stojac od materialismu, ktorý učí len jednobytosť človeka t. j. že človek je púho složenie či ústroj matérie (hmoty), a jeho duša, duch i všetky duševné vlohy sú púhy výpliv toho a takého složenia hmoty (tela), jaké práve pri človeku nachodíme, – ďaleko hovorím, stojac od tohto učenia, ukazujú povesti dvojbytosť človekat. j oddielnu bytosť telaa oddielnu bytosť dušeči duchav človeku, oboje v jednej bytnosti čiže osobe jeho k zjavu života spojené. Nepočetné to premenovanie a pretvorovanie, dľa nehož človek čiže radšej duch jeho i ľubovoľne preniesť sa môže v inú materiu, v iné telo, zosobiť sa môže v tele zvera, vtáka, ryby, stromu a t. ď., – všetko toto je zobrazením náuky tej, že telo samo v sebe mŕtve, nevedomé, duch je, ktorý ho obživuje; duch ani nie smiešaný s telom ani natoľko priviazaný k nemu, žeby od neho oddeliť a uvoľniť sa nemohol, ale uvolňuje sa od tela a v ktoromkoľvek tele, v ktorejkoľvek materii on objavuje sa, tou hýbe, tú podrobuje si v službu, tá s ním a kroz neho je živá, v tej vlastne on živý, sävedomý, seba určujúci, samostatne a svrchovane činný; už každá materica (materia), telá a hmoty sú duchu služobné, poddané; telo je len obydlím duše. Už aj v § 5. dokazovali sme toto.

Vykazujú ďalej povesti človeku zvláštne postavenie vo všemiere: postavenie nižšie Božestva, vyššie ostatného stvorenstva. – Postavenie nižšie Božestvaukázano je, vedľa toho, že pôvod človeka odvodzujú povesti z vôle a stvoriteľskej moci Boha, hlavne odvislosťoujeho vo všetkom od Božestva. Od Božestva dobra odvislé sú dobré i zlé veci pre človeka, život i smrť. Od Božestva zla a hlavne z dopuštenia Praboha pochodia tieto poslednejšie, a ľudstvo neumie kremä upeť a vzdychať pod jarmom jejích, čakajúc na osvobodenie svoje, ktorého boj vedie za miesto neho božeský popelvár-králevič, ktorého víťazstvo a dokonanie dáva vlastne Praboh k radosti ľudstva: ono tu podrobené zakliaťu i odkliaťu, jehož doby a chvíle spravuje Božestvo. Človek i blíži sa k Božestvu len s pocitom svojej odvislosti, jako nám to najlepšie ukazuje mladší ku Kráľovi času putujúci brat, jako to ukazujú pútnici k slnku mesiacu a vetru, trasúci sa v prítomnosti božeských bytností, ktoré jim túto odvislosť tiež pociťovať dávajú, ač len k dobrému poslúžiť jim chcejú radou i pomocou. Božestvo je tu i sebe zjavné, svojho vyššieho jestvovania a pestovania i svojich cieľov vedomé, človek je ten príchodzí a pútnik, ktorý ide vidieť byt a postavenie Božestva, dopytovať sa pokorne na ciele jeho: on nižší ani by ho nepoznal, keby takto samo nezjavilo sa mu, neodhalilo tajnú rúšku svojho božeského jestvovania, postavenia i vôle a rady svojej. Človek tu i vôľu svoju a osudy svoje podrobuje vôli a riadeniu Božestva. – Z druhej strany má človek postavenie vyššie od ostatného stvorenstva. Jako naposledy stvorený (keď už pot, rosa padala na zem, nazrostliny) stal sa už korunou jeho, tak vidíme všade zrastlinstvo i zverstvo i všetko v službe človeka. V službe človeka krotnú zveri: lev, medveď, vlk, líška, havran a t. ď., chodia s ním, sú mu na vernej pomoci ak vo dne tak i v noci; hruše a jablone jemu zarodia zlatým ovocím, strom jemu všetko krási, studnica zlaté peny a čisté vluny vyhadzuje, vtáčik nad ňou tajomstvá a milozvuky vyspevuje a t. ď. Človek tento vidí síce ducha i v prírode a v každej hmote, ducha toho šatrí, prihovára sa mu, a jedná vždy ako verný druh prírody; ale to všetko nevadí mu považovať prírodu za nižšiu seba a kde treba privolať jej tvorom osudné a rozhodné: zjem ťa! t. j. poddané si mi; alebo čo mu v ceste stojí odstraňovať si n. pr. húšťavu mečom sekať, kopy mravenčie rozmetávať, až by tieto prosily sa mu, by jim odpustil a t. ď.

V tomto postavení a zvlášte poťahom k Božestvu vyššiemu, jehož volu a výroky šatriť človek cíti sa povinným, povesti predstavujú ho predsa jako samostatne v sebe, zo seba a pre seba konavého, z vlastného rozmyslu a vlastnej vôle činného, sebe ciele kladúceho. Najkrajšie predstaveno je to v Mahuliene, kde králevič samostatne rozhodne sa zlatú pannu hľadať; príduc potom na rozcestie neposlúchne ani božeského veštca a vodca svojho, ale volí si sám napred cestu uhladenú, potom z vlastného rozmyslu vráti sa i na tú cestu skalnatú a tŕnistú, človek takto predstavený i následky svojich činov sám nesie: čo zlého vykoná, to len jemu za väzy padá, hanbu a neščastie prináša; čo dobrého vyvedie, to len jeho čelo zdobí slávou a blaženstvom. Nohou svojou, telom svojím ťaží, žiadosťou zlého níži sa k zemi i k jej vlasti, k svetu to mornému a bytnostiam jeho čiže k Božestvu zla, a tu berie i údeľ jeho temnosti a smrť; ale čelom svojím, zdravím rozmyslom a pevnou vôľou dobrého vznáša sa k svetu nebeskému a k jeho Božestvu dobra, a tu znie aj údeľ jeho, údeľ slávy, svetla a života. Jaký svet jeho zemský, svet to útrobami v svete mornom zakotvený, ale povrchom k svetu nebeskému obrátený a túžobne pozerajúci, taký je i človek, obyvateľ jeho. – Človek je tu naozaj osoba, osobnosťt. j. bytnosť o sebe medzi Božestvom a ostatným stvorenstvom jestvujúca, bytnosť zo seba a pre seba samočinná, k tamtomu povznášajúca, tomuto skloňujúca sa; – ako to reči našej nebolo treba požičiavať si výrazy tieto (Person, Persönlichkeit), majúcej pojmy jejich už v obrazoch a podaniach dávnych povestí dané a hotové. – Dôkladnejšie všetko toto rozvineme, keď ďalej pomery človeka vyložíme: tuná len toľko, koľko bolo nádobno k vyučeniu postavenia človeka.

29. Človek srdca

Človek našich povestí je hlavne človek srdca. Povesti súc básnictvom, nemohly v tom vystúpiť z koľají svojich; bo do básnictva nepatrí človek suchého rozumu, kazársky rozkazujúci, pánovite vzdorujúci všetkým náklonnostiam a slabostiam srdca. V srdci stretá sa, čo v človeku hmotného a čo z ducha. Tu bojujú vášne a náruživosti s lepšími náklonnostiami a kľudnejším rozmyslom ducha. A jak hlboko naše povesti poznajú všetky záhyby tohto srdca i čo pokladu dobrého i čo skladu všetkého zlého, to dovedna shrnúť náležaloby do osobytého pojednania; to na javište vyvádzať ponahajme jim samým; nepredstihli by sme jich v tom jejich vzornom diele; to z jednotlivých povestí a výjavov nech láskavý čitateľ vyčíta sám, aby našiel v nich sám seba, svoje srdce v boji tom, kde telo žiada proti duchu. Nám dosť poukázať na to, jako vrch konečného víťazstva drží všade len srdce striezlivé a dobré; bez pokušenia nikdy nebýva, ale tou lepšou vôľou a zdravou rozvahou ducha nad všetkým víťazí; jak naproti tomu každé slabé srdce (u starších bratov a sestier) snadno odvahu tratí, pokušeniu podlieha a hynie. Vidzme tiež n. pr. vymeriavania úloh bohatierom: bohatierom či hlavným osobám povesti kolena ženskéhoako najvyššia úloha boja a pokušenia vymerané je tu mlčaniea dlholeté tiché nemé utrpenie (Traja zhavranelý bratia. Zlatovláska), tam zase zvedavosťsvoju krotiť jim prichodí, a vábec pre nich nastrojený je hrozný, keď tak n. pr. Zlatovláska očuje milú hudbu z tajnej izby a dá tým zvábiť sa do nej; bohatierom kolena mužského vymeriavajú ale povesti úlohy a ťažkosti hladu, strachu, nebezpečenstva javného, práce a boje vždy primerané jejich telesným i duchovným silám, smelosti, múdrosti, ktoré oni zdarile rozlušťujú, jednak tam kde boj so zlými mocnostiami zjavný, jednak tam kde pokušenie v podobe krásy, rozkoše lebo bohatstva lebo v obraze krásnej panny pred oči jim prichodí. I jedni i druhí v dobe pokušenia klesajú slabosťou, ale vždy kremä na chvílku, posledne nad všetkým víťazia; hlboká toto znalosť srdca každého. A tak povesti, kde predstavujú ráz srdca dobrého, tam podávajú nám charaktery naozaj velikodušných králevičov a naozaj šľachetných spanilomyslných zlatých pannien, naozaj dobrých otcov, verných matiek, milujúcich rodičov, manželov, dietok, pravých bratov a priateľov, naozaj ľudí cnosti a pravdy, posväcujúcich sa cele a plne dobrému. Kde zasa predstavujú povesti osobnosti srdca zlého, prevráceného, tam odokrývajú tajnosti jeho lstivé tak, že to živšie predstaviť a hlbšie uhádnuť sotva možno; tam hrajú úkoly sebe vymerané ozaj vycvičené zlé macochy a jich dievky, zlostné a lstivé baby, neverné manželky, zlí bratia, celý podvodný a ukrutný svet. I kde na pranier postaviť chcejú slabosi ľudskú, ako je to obyčajne pri tých starších bratoch, tam povesti umejú predstaviť i vystatovanie si a márnu chlúbu jejich i skoré podľahnutie pokušeniu alebo uľaknutia sa prvých ťažkostí práce a boja a naposled i úpadok jejich v potupu a hanbu. – Znalci povestí našich, kde pokúsili sa podať rozbor jednotlivých povestí a mravne oceniť dejstvujúce v ních osobnosti (pravda dosial len v súkromných rukopisoch), nemôžu dosť naobdivovať sa tomu, jak dôkladne i podrobne a dľa všetkých tajností srdca ľudského predstaveno je v nich každé hnutie, všetko cítenie i myslenie človeka.

30. Vrch či ideál človeka slovenského

Vrch človekadorostlého do miery, dľa nejž povesti ľudkosť a ducha človeka merajú, jaký jedine svojmu určeniu zodpovedá a cieľa svojho vznešeného dochádza, predstavujú nám ony v popelvárovibuď hneď od rodu králevičovi buď pastierikovi a chudobnom synkoviale vyšinujúcom sa k rodu a hodnosti kráľovského zaťovstva a synovstva.

Tento popolvár, popelval, popelčík, pastierik, králevič, kráľovčík, kraľčík, najmladší brat a jako ešte k tomu inak menovaly by ho povesti, je vlastne predstavovateľ a sosústredniteľ dobročinných, života dajných síl prírodných, a tak vlastne predstavuje on viditelné naše slnce, slnce hohatiersky čo rok krušiace ľady a mrazy zimné, vyvádzajúce z boja tohto na svet leto s krásami i bohatstvami jeho. V tejto vlastnosti svojej rodí sa popelvár akoby z kráľa prasvetla čo pravý králevič a rastúc v silách svojích preniká všemorné krajny vôd, odzbrojuje a zaháňa sily života protivné, odklieva svety, ďaleko za hranice moci a možnosti ľudskej zasahujúc vyvodí činy a deje (účinky) Božestva dôstojné, – je teda vlastne povestiam naším božeskou osobnosťou, božičom.

Lež práve k predstaveniu tejto božeskej bytnosti vyvolená je osobnosť ľudská, a tu popelčík, pastierik, najmladší tento syn uvedený je na dejište čo syn rodu ľudského: rodí sa ako človek, – cíti, myslí, určuje sa, koná jako človek, poddaný je slabostiam ľudským i vyniká cnosťami ľudskými, hýbe sa i trvá docela ako v pomeroch ľudských. A v tejto už ľudskej vlastnosti vystavujú ho povesti ako na odív toho, v čom ony vidia mieru čím najlepšieho a najdokonalejšieho dľa nich človeka. Tu je on ideálom človeka slovenského.

Človek tento pri svojom narodzení je ako najchatrnejšítvor; nikto ani on sám netuší, čoby z neho byť malo, k čomu dospieť má; odtial i opovrženost a zanedbalosťje prvým údeľom osúdu jeho, a to zajedno v rode chudobnom pastierskom zajedno i v rode a dome kráľovskom; všade je on najmladší, najslabší, vo výchove i v právach ostatní. Ale často už nad jeho narodzením bedlí mocnosť vyššia, ktorá tie utešené, a v človeka vložené vlohy dobre zná, zná aj určenie jeho a skôr neskôr vedie, záštiťuje ho k tomu určeniu, k činom a podnikom slávy. Človek tento dospieva i sám rýchlo a netušene k poznaniu seba a úlohy svojej a to chápavosťou vrodeného rozumu a bystrosťou zdravého, predsudkami maznavej výchovy nezkaleného ponímania vecí i pozorovania všetkého, čo vôkol neho deje sa, samoletom ducha vezme sa na kriedla, a nadovšetko blúdiť mu nedá nepokazená, už v opovrženosti tej ako v ohni vyzkúsená a prepálená dobrota srdca, dobrota vôle. Poznajúc seba, duša jeho mocne zatúži po vyvedení niečoho dobrého, slávneho. Tu je už na stupni samovoľného odhodlania sak samostatným dobrým činom, k nimž aj odhodlá saa pustí sa do sveta vzdor tomu, že je poslední k činu pripustený, že tu vopred prichodí potýkať sa mu: bo tu hneď odráža od seba šípy posmeškov nízkych, vyššie povolanie a vyvolenie človeka nepocítivších alebo pomýlivších bratov a obyčajnej hávedi, ktorá sama nič nekoná a tak ani jeho neuznáva za schopného činu; hneď zasa borí sa s neprajnosťou tých, ktorí nechcejú pripustiť ho k úlohe vznešenej, bojac sa o seba, žeby jich predsa predstihnul a viac vykonal tento opovrhovaný, nieželi oni hrdí; hneď zasa desí sa sám svojej úlohy, keď cíti jak ona všetky sily ľudské prevyšuje a on mimovoľne dostal sa k tomu, že od neprajníkov a násilníkov uložená mu je; inde bojuje s nežnosťou lásky rodičovskej a rodinnej, ktorá si ho v nebezpečenstvo vydať a hlavne tu čo jedináčika alebo posledniu podporu svoju do sveta prepustiť nechce; všade storaké zápreky a nehody už pri tomto prvom kroku a začiatku každého vznešenejšieho podniku. Ale odhodlaný duch bohatiera pretrpí útržky, prevalí prekážky, nedá sa ani odprosiť ani odradiť ani odstrašiť; túha a vôľa jeho po dosažení cieľa vznešeného nezlomná je. A nedáva sa na cestu tak z osobnej pohnútky a pre vlastné výdobytky, ako radšej ide vždy hľadať zakapanú krásu a nevinnosť alebo smieriť a napraviť viny druhých, vydobyť stratené dobro pre všetkých.

Raz na ceste činova boja postavený „neobzerá sa nazpät“ na ten milý domáci kozub a piecku, kde neuvedomelé dni popelvárstva, maloletstva v blahej zapomenutosti strávil. Výhosť dal všetkej pohodlnosti: putovanie ďalekými horami, neschodnými cestami, pri tom trpenie hladu, smädu, nespania, nedostatky a nepohody všeliké sú mu akoby maličkosťou. V oči do cesty mu prichodiacich vecí, zkúšok a nebezpečenství skoro síce zkušuje, že jeho zdravý rozum a dobré srdce mnoho platí; že obozretná odvaha, smelý čin, nevyčerpatelná trpelivosť a neunavná práca mnoho zmôžu; zkušuje a pozná, že človeku spravodlivému na dobré a čím na najväčšie veci podobravšiemu sa k rade a pomoci stoja mnohé prostriedky, príroda i samé vyššie božeské mocnosti; ale i zápreky, práce a nebezpečenstvá čo ďalej to viac množia sa, odporníci rastú ako zo zeme, stanú mu do cesty vždy silnejší a lstivejší, tuhosť a velkosť boja vzrastá – vzrastie až na neprekonateľnosť; on čím bližší cieľa, tým vzdialenejším zdá sa mu byť sám cieľ od neho. Bojuje vždy otvorený a čestný boj, k podlým prostriedkom nesiaha nikdy; lesť a podvod odráža, nástrahám vyhýba obozretnosťou a múdrosťou. Raz bojuje, druhýraz trpí a slúži, hneď výťazný hneď je i pokorený; ale rovnak zmužilý a vytrvalý i v mocnom boji i v pokornom utrpení. Tu i tu podľahne slabosti ľudskej, pred časom pritisnúc k srdcu milovanú pannu, pred časom siahajúc k výdobytku polovičatého víťazstva; ale okúsi trpké následky toho a zmuží sa znovu k dokonaniu boja. Inde zasa výdobytky polovičatého boja skvelé sú, tak n. pr. krása i bohatstvo už najstaršej a strednej panny vábi ho; lež ani tu nezastane a trebárs istej smrti v ústrety spechá, len aby dovŕšil dielo zničenia zlých mocností, dielo konečného vysvobodenia nevinných. Často maličké neponazdané poklesnutie alebo postúpenie danej rady, často nepredvídaná náhoda, často maličkosť a hra neprajného osudu vychváti mu v okamyhu dlhým bojom, ťažkou službou a mnohou prácou vydobytú odmenu; ale ani to nezmýli ho, len ponúkne k novým a posledným námahám. Často vidí márnosť svojho boja k premoženiu nepriateľa, často smrť jeho istá je, ale pevná vôľa jeho ani týchto medzí nezná, a kdeby sám konečne klesnúť mal, zaštíti a zachráni ho moc Boha, v jehož mene vybral sa na cestu, jehož pomoc videl, má prítomnú aj naposled. Konečne „čistý od vecí diabolských“, nepokalený žiadnym podlým prostriedkom, sám ako zlato prečistený v ohni utrpenia, práce a boja, neohrožený v nebezpečenstvách, vytrvalý v nepočetných námahách uvíta sa so zlatou pannou, čestné a zaslúžilé víťazstvo venčí ho. Čím zaznatejší by bol až do poslednieho okamženia a ščastného rozuzlenia vecí, čím viac by vytrpel a dlhšie bojoval, tým skvelejšia odmena jeho – odmena to, ktorú si zakladá nie tak v sebe a pre seba, ako radšej v oblažení svojich a v presvedčení i neprajných, že i jim dobre chcel, dobré na svetlo vyviedol. Aký veľký bol boj, tak veliký potom mier všade vôkol víťaza, všetci dobrí v radosti a v sláve, – teda potrestaní spravodlive tí, ktorým už naskrze odpusteno byť nemohlo.

Najmladší teda zprvu chatrný, zaznatý a opovržený, ale v mysli, srdci vždy zárod dobrého chtenia i šľachetného túženia po sláve „prechovávajúci, kráse a pravde a dobru z celej duše oddaný, osudu svojmu pokorný, v škole života a mnohých zkúšeností pocvičený, nie v seba lež vo vyššiu Božeskú moc dúfajúci, utrpenia i práce i boje podnikajúci, v tom vždy k vyššej úlohe dozrievajúci, len po vytrvalom a slávnom ukončení boja k odmene a menu slávy siahajúci človek – i sám z celej duše človek krásy, pravdy a dobra, človek Božestva je dľa našich povesti človekom pravým, k miere vznešených predstáv a pomyslov národa o človečenstve dorostlým, hodným tej zasľúbenej a dobre zaslúženej budúcnosti. I tá budúcnosť jeho – tá panna zlatá, k nejž neodolatelnou, tajomstvenne v ňom ukrytou a vrodenou túžbou tiahne sa, pre ktorú toľko podstúpi, tak ohromný boj bije, je budúcnosť a panna hodná víťaza. Panna to tichá, pokorná, nevinná, trpná, touže nádejou slávneho osvobodenia od zlého odchovaná, v tej nádeji zlému nepoddávajúca sa, v tejže nádeji poctivosť a krásu svoju len pre vyvoleného vysvoboditeľa zachovávajúca, trpelive na deň osvobodenia čakajúca, osvoboditeľovi svojmu nápomocná i krásnym pohľadom svojím ho posilňujúca, jemu samému seba posväcujúca. Budúcnosť však oboch nezáleží tak vo vzájomnom jejich objatí sa, ako radšej dokonáva sa v osvobodení mnohého národa od moci zakliata a v blaženstve nového života všetkých.

Tento je bohatier povestí z prvu aký len možno najchatrnejší a najopovrženejší, potom ale najslavnejší; táto je cesta jeho z najnižšej nízkosti na najvyšší stupeň slávy a dobra.

31. Povesti ako veštectva národnej budúcnosti

V tomto sú mne povesti naozaj nemylnými veštectvami a proroctvami:vymeriavajú ony pravú, bezpečnú cestu budúcnosti. V nich složil a v králevičovi svojom vzorne znázornil náš národ celú myseľ svoju, myseľ vidiacu vznešené určenia človeka a ľudstva, myseľ i nekonečne túžacú po dosažení toho určenia v kráse, pravde a dobru. V nich vyjavil a v králevičovi svojom zosobnil národ náš ducha svojho, ducha vôle nezvratnej, silne ženúcej sa a múdre vedenej k dobrému, k jeho sláve a blaženstvu. Táto myseľ plná citov a myšlienok vznešených, tento duch vôle bohatierskej a dobrej je zárodom i zámerov takže vznešených a dobrých, je tým samým i zárodom skutkov budúcich, skutkov a dejov bohatierskych. Bo jako žiaden človek, žiaden národ nikdy viac skutkom nedokáže, jako čo napred mysľou svojou, duchom svojím poňať a obsiahnuť môže; tak zasa čo poňal, pocítil, v hĺbke dobrého pokladu ducha vypestoval, složil, prechováva, toho i skutkom dosahuje; leč by duch jeho mravne upadnul a zapomenul sa na túto svoju vznešenú úlohu.

Neprajníci Slovenstva odopierali nám od jakživa všetku budúcnosť na tom základe, že ľud a národ náš neschopný je vznešenejších pocitov krásy, pomyslov a poňatia pravdy, je prázdny úmyslov a vôle dobrého. Tu zahanbení sú, kde duch náš národný hneď za prvopočiatkov svojho báječného myslenia utvoril si ideále krásy, pravdy a dobra a umel jich aj zosobniť v bohatieroch veľkých, na dejišťe vyviesť v skutkoch a dejoch slavných. V nich vidí, vie, pozná tenže duch sám seba; tu veští si on budúcnosť z plných útrob mysle a duše. A v čom povesti jasno a pravo vidia, zdravo veštia a predpovedajú, je to, že tu vymeriavajú pravú cestu tejže slávnej budúcnosti. Cesta tá ani nemôž' byť iná, jedine cesta popelvára králeviča: cesta to oddania sa kráse, pravde a dobru zdravým rozumom, múdrym rozmyslom, celým srdcom, plnou dušou, bez klamu a podvodu, v svetle a milosti pravdy. Je to cesta utrpenia, práce a boja; povesti víťazstvo to ani nechcú, čoby dolu na zem padlo bez potu. Bohatierov a národ tohto boja miluje a výsledky jeho spravuje Praboh. – Tuná v utrpenie, práce a boje, zároveň vo vieru a upovanie ^[8]svoje v jedinú najvyššiu a prabožeskú správu všehomiera vložil náš národ celú myseľ, plnú túhu svoju; myseľ a túžba táto viedla ho k pravému výsledku bojov bohatierskych za pravdu t. j k vydeniu víťazstva pod správou nekonečne dobrého Boha.

Národ, ktorý takto krásne ideále muža i ženy, bohatierov i jejich pannien, jakí sú naši králeviči a jejich zlaté panny, vystavil si; národ, ktorý toľko zakladá na kráse, pravde a dobru, ktorý tak jasne vidí víťazstvo jeho a povesti o tom prechováva z dávnej minulosti na budúcnosť a nimi svoju dušu kŕmiť neprestane; národ takýto nielen hoden bude lepšej budúcnosti, ako to už nemeckí filosofovia (Herder) povedali, ale istotne aj dojde jej, ako to naši vedomci (Kollár) videli a hlásali.

Túto myšlienku naších povestí, myšlienku ducha národa nášho, vyslovil Janko Rymavskýhneď v úvode k samoprvému vydaniu Slovenských Povestí; týmto venoval povesti Slovenstvu; pravda že urobil to, ako sám zoznával v zlomkovitých a nevyvedených myšlienkach. Ľudia neslovenstva a neslavenstva, kde ho aj zrovna nevysmievali i s jeho povestiami, aspoň nedôverive usmiali sa mu na to. Bol to úsmech nevery a nedôvery práve nad tým najmladším, najopovrženejším, na seba a na Boha zanahaným pokolením. Ale mladé Slovenstvo, trebárs len v slabom tušení a neuvedomele, prijalo predsa túto myšlienku s nadšením a videlo v popelvároch bohatierov budúcnosti; videlo v povestiach vyobrazené ideále krásy, pravdy a dobra; videlo v ních vymerané sebe cesty skalnaté, bahnaté, tŕnisté, ale cesty vedúce k sláve. Darmo navyklí boli starí hľadieť na pokolenie toto jako na také, v ňomž by nebolo ani zárodu budúcnosti ani pomyslov vznešenejších, darmo útržky a zápreky staväli sa prvému jeho kroku do cesty: pokolenie toto najmladšie pošinulo sa od tých dôb ďaleko napred na ceste svojej.

Dnes už dospeli sme k chladnejším úvahám, k zralejším rozvahám; život náš nesie sa vedomek cieľu svojmu, k cieľu vyzutia sa z cudzinstva a skutočného dobrobytu i slávobytu národa. Ale pýtam sa i dnes ešte, či jesto druhej cesty k cieľu tomuto ako tej cesty šľachetných popelvárov, bohatierov bohatierov to práce a boja, bohatierov obetovanej lásky za dobro človečenstva, bohatierov viery a nádeje v Božskú vládu a správu osudov ľudstva, – napred mnohého utrpenia a len potom bohatierov slávy?! Pýtam sa, či jest iného základu povznesenia národa na stupeň osvety a slávnejšieho žitia, jako základu toho, ktorý položil si národ sám tvoriaci povesti, tvoriaci ideále krásy, pravdy a dobra?! Pýtam sa, či prozretedlnosť Božská neuvedla nás sama na tú prvú cestu k sláve, na cestu mnohého dosialneho utrpenia a zavrženia pred inými národami, ktoré často s jásotom žali tam, kde Slovania so slzami rozsievali?! Pýtam sa vždy, či národ, ktorý utvoril si a vymeral sám cesty utrpenia, práce a boja za dobro, nesmel a nemôže prísť v povestiach len k vešteckému, v budúcnosti ale života ku skutočnémuvýsledku prác a bojov, že totiž neomylne vedú a povedú k sláve?!

Veru veru i nám, ktorí už potýkame sa s tými zlými protivnými mocnostiami za česť a dobro národa, i vám mladí bratia, ktorí pracovať a bojovať strojíte sa za cieľ tento slávny, povesti hovoria zlaté slova pri králevičoch a o nich. Čujte slová veščie troch dievok starcových (I kniha, str. 191): „Keď ten králevič na rozcestí pôjde tou hladkou a čistou cestou, nikdy ku tej zlatej panne nepríde; len keď pustí sa cestou skalnatou a bahnatou, môže ešte sísť sa s ňou!“ – Čujte len tam toho otca hovoriaceho bohatierskemu synovi svojmu: „Syn môj, syn môj! ešte i viac podstúpiš na svete, aby potom dobre darilo sa ti!“ I čítajte ako to slávne splnilo sa (I kn. str. 312). – Vidzte ukončenie dejov šuhaja bojujúceho so zlým a hľadajúceho dobré: „Všetko dobre stalo sa: zlé už pominulo sa, a dobré našiel som!“ (I kn. str. 135.) Synovia rodu! vašími vzormi nech budú naši králeviči, tí šuhaji zdravého rozmyslu, dobrého srdca a jeho nekonečnej horúcej tuhy po kráse a sláve; tí šuhaji čistej lásky k človečenstvu; šuhaji smelej odhodlanosti k činu a pevnej viery i nádeje v Boha, jednak vyzkúsení v „útrpnostiach, jednak otúžení v práci a v boji, jednak mierni a smierliví v sčastí i v neščastí, jednak hotovej smrti v náruč jednak i k sláve víťazstva kráčajúci – len či cieľ všesmierlivý a všeslávny dosažený je. – Dcéry rodu nášho! nezapomeňte na tie krásne panny povestí; prizrite sa ces koľké zkúšky prejdú, jak nezvratné v nich vytrvajú, jak krásne objavujú sa potom tie sestry Jelenčokov, Troch zhavranelých bratov, tie Ružové Aničky a Zlatovlásky; aby aj vy ozdobovaly ste sa jejich cnostiami.

V tomto tajomstvenne zavinutá i v sebe zjavná je budúcnosť naša, budúcnosť národa, budúcnosť krásy a slávy dobrého!