ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

20. Prístup

Stoja tedy naše povesti na postati osobného Božestva, na výši tej mudroslovia a učenia svojho o Božestve, kde nestotožňujú hmotu (prírodu) s duchom, ale inšie jim je hmota a inšie duch, inšie príroda a inšie Božestvo. Zbožňujú síce túto prírodu, jej sily a zjavy; ale nie tak, by jej hmotu pokladaly za samočinnú, božeskú; ale samočinná je osobnosť, ktorá v tej hmote zjavuje sa jim a delá, samočinný je duch, samočinné božestvo hmotou, prírodou, jej silami a zjavmi pohybujúce, vládnuce. Prirovnanie by som vzal z osoby človeka, k jejž viditelnému zjavu a obrazu patrí telo i duch; ale nenie telo vlastne osobou, lež duch sävedomý, sebaurčujúci je ňou. Tak aj dľa povestí príroda je len telo, obraz, symbol, je viditelný a trpný zjav Božestva, Božestvo ale je duch neviditelný, sävedomý, seba určujúci, samočinný v prírode tejto. Svetlo a obloha je len telom, obrazom toho Kráľa Času a Praboha; sám ten Kráľ Času nenie oblohou, je duchom, je vládcom tejže oblohy; on je Bohom svetla a oblohy, nenie svetlo a obloha Bohom. Slnce, mesiac, vetor, hrom a blesk, dažde, jasno a teplo nie sú Božestvom sami v sebe; ale Božestvá dobra sú osobní, samočinní vládcovia toho slnka, mesiaca atď. Noc, tma, chmáry, snahy, mrazy nie sú Božestvom; ale Božestvá zla v prírode vládnu týmito zjavmi a silami prírody sävedome, samočinne.

Ač teda báječný duch povestí vidí zjav duchov vyšších len v prírode, ač vidí Boha na prvý pohľad len v stvorenstve tak rečeno ztelesneného, predsa osobu a osobnosť mu dávajúc, všetko čo duch osobný je a môže Božstvu privlastňujúc, delí toto Božestvo od hmoty a prírody, od sveta. Z tejto tedy postati osobného Božestvamôžme už teraz pozerať na svet a prírodu, čo ňu niečo oddeleného a odvislého od Božestva, čo na dielo jeho, čo na stvorenie.

21. Pôvod a pojem sveta

V dosialnych sbierkach nemáme povesti, ktoráby tak zrejmo vypravovala o pôvode a povstaní sveta, ako rozkladajú sa povesti na šír i v rozmanitosti o vládaní Božestva v ňom, čo v predmete jeho moci, čo v krajnách, kde ono svoju činnosť objavuje. Ale už to, že svet a príroda objavujú sa len čo predmety správy a činnosti, predpokladá prvobyt Božestva a u sveta len druhobyt; tam pôvodné, tu kremä vedľajšie jestvovanie.

Máme miesto toho poviestku dosial neuverejnenú ale po celom Slovensku rozšírenú, v ústach ľudu dnes už žartovnú, takto znejúcu: „Na počiatku letel Boh v povetrných (svetlých) výšinách nebomsem od moraa niesol v zástere pred sebou zem. Kde sám rozsípal, tam povstávaly roviny, hory a doliny zemné, úrodné. Tu ale Čert dobehol za ním a chcel si násilne vziať údel z toho, aby i jemu voľač ušlo sa: i potrhol zásteru. Zástera roztrhla sa Pánu Bohu, a tu vysypalo sa z nej samé skáľa. Z toho sú naše žuly Tatranské a kopce i vršky skalnaté, neúrodné.“ – Odtial po dedinách, jejichž chotáre (pozemnosti) sú hrbkovaté, skalnaté a neúrodné, hovoria porekadlom: „U nás Pánu Bohu, keď zem sial, roztrhla sa zástera.“ – Možno, že túto poviestku budúci sberatelia úplnejšie objavia u ľudu; dosť nám ale aj takto na nej; čo mala povedať, to povedá.

Na žart nevychodí mi toto podanie ľudu, odkedy napospol nevychodia mi poviestky na žart a poveru, zvlášť odkedy znám srovnať ho s druhými podobnými bájmi u Slovanov. – Dľa bája u Slovincov kolujúceho z počiatku nebolo ničoho kremä Bôh, slnko a more. Bôh uhriaty potopil sa v mori a vystúpivšiemu von zostalo zrnko piesku za nechtom z morského dna vynesené. To zrnko piesku je vraj naša zema more jej vlasť. Dľa bájenia Rusov Bôh chtiaci zem stvoriť, poslal čerta na dno morské pre hrsť zeme. Čert chtiac z toho niečo mať, vstrčil si kus zeme do huby, ostatok dal Bohu. Bôh rozhodil zem a povstali tri dieli sveta; ale i ten kúsok v hube čertovej rástol, čert vyprsknul ho, a z toho urobily sa po zemi bariny, púšte a miesta neúrodné.

Dľa týchto troch poviestok jestvovalo od počiatku vedia Boha: nebeako bydlo Boha svetlorodého, bo on po ňom lieta, tam uhrieva sa, a more, bydlo čerta, bo on osobuje si diel z neho, pohružuje sa doňho; zem(suchá zem, príroda zemská) je kremä pozdnejší a zjavne udaný výtvor (stvorenie) Boha. Ale ani nebu (slnku) ani moru nepripisuje sa tu jestvovanie na prvom mieste, nie teda rovný prvobyt a samobyt s Bohom. Prvý predsa jestvoval Boh, a nebe i more, čo dielo jeho, slúžilo jemu na zahriate i ochladzenie a menovite slúžilo mu i za hmotu ďalšieho jeho tvorenia, za ďalšie rozvinutie jeho stvoriteľskej činnosti.

Tento je dľa bájenia našich povestí pôvod a vznik sveta: na počiatku nič, ale Boh áno, a hneď vedľa neho nebe i more a pozdejšie i zem, všetko toto dielo jeho stvoriteľské. Tu máme Stvoriteľa, stvorenie.

22. Svet nebeský

Už v uvedených bájach o stvorení udano je, jaký ďalší a širší pojem o svete podávajú povesti. Už tu povedano je, čo ľud porekadlom mieni, keď o človeku ščastnom, čo treba všetko majúcom hovorí: „Ej, čiže sú ti mu tri svety!“ Tri sú svety či oddieli všehomiera dľa predstáv našich povestí: svet nebeský, svet morský a svet zemský. Obzrime si obrazy jejich poriadkom.

a) Svet nebeský. – Poďme, putujme naozaj s králevičmi a dievčinami našich povestí na tie nedostupné sklenné vrchy a biele zámky, kde rastú zázračné tri citróny, mladnú zhavranelí bratia, prebýva utešená Belona, vo dne v noci naveky vatra horí, a druhé čudesné veci i bytnosti krásy a života nalezajú sa; – poďme, bo ináčej tento svet jasných divov a zázrakov nespatríme.

Ukážem vám napred cestudo neho. – Osamelý pútnik preputuje napred hory doly stratenými cestami, až tu zakráču nad nim havrani; smerom letku jejich dôstáva sa k matičkám a synom slnka, mesiaca a vetra, u nichž človečina smrdí. A ledvaže obdarujú nás olovenými, striebornými a zlatými haluškami; ledvaže posledný z nich zná udať smer ďalšieho putovania; ešte sme nie na zázračnom vrchu. Ešte len po ďalšej grgolomnej púti ledva ako maličká okrúhla bobuľka zatrblieta sa oku tento cieľ nášho putovania. Ale predsa dostaneme sa až pod vrch. Tu vrch lesklý, hladký ako oko; vrch to nedostupný. Z núdze vyhádžeme darované halušky – a hľa, utvoria sa stupne, dosiahneme predsa vrcholu jeho; sme u troch zázračných citrónov. – Alebo jestli radšej s krásnou sestrou troch zhavranelých bratov túto cestu konať chceme, ponavštevujme znova báječné obydlá slnka, mesiaca a vetra; matička tohto posledného upečie nám na cestu vtáčika, ktorého koštialiky z chutného mäsa smačne poobhrýzame, z koštialikov rebrík poskladáme a po ňom vyndeme už na sklenený zámok. Alebo spravme sa zrovna vtáčikom a vyletíme ako králevič na tenže zázračný, nedostupný ináč hrad k panne z rosy počatej a z deväť matiek zplodenej. Alebo s druhým králevičom odoberme čertom huňu, opasok a korbáčik: v tej hune nás nikto okom nezavidí (nezazre), opaskom opásaní len raz pleskneme korbáčikom a už sme tam za okamih prvého pomyslenia na sklenenom zámku u krásnej Belony (Berona, však lepšie Belona t. j. biela knahiňa; bo ľud premenil v tomto mene l na r tak ľubovoľne ako v mene popelvármiesto popelval, a v mnohých iných); trebárs potom už zahodíme nástroje tieto a čistý od vecí diabolských uvítame sa so zlatou pannou. – Alebo teda s chudobným človekom, ani sami nevieme ako, stavíme sa zneponazdajky na sklenenom vrchu, – koľko toho zázračného cestovania spôsobov znajú povesti.

Jakéže je už teraz toto cestovanie, a čo to za svet, do nehož nás ono vedie, dľa našich nie tak snivých a obrazivých predstáv, lež zdravých rozumových pojmov? To si povieme.

Už obraz vrchu, hory, zámku dáva pojem výšiny. Chtiac teda za poviestkami pohodiť (trafiť), zdvihnime zraky hore k nadzemským, povetrným výšinám. Oko stretne sa tuná, tak ako tí pútnici v sklenené svety, napred s vtáctvom, s tým jediným oku dostižným obyvateľstvom výšin, s tými letom svojim akoby v oblohu ponorujúcimi sa, obydlá slnka, mesiaca a vetra akoby obkolesujúcimi havranmi, krkavcí, sokolmi, orolmi. Zjavno vedie nás cesta k oblohe nebies, bo tu dostíhame i slnce, mesiac a vetor, ktorý posledný najlepšie nám ju odhaľuje, keď tak na pr. zastrely ju oblaky chmúrne a on jich rozduje, by cesta zraku nášmu vyjasnila sa ďalej. Ďalej ešte za slnce, mesiac a vetor, za tieto svetlom a dutím svojim i dolu na zem a k človeku skloňujúce sa mocnosti nebeské, teda akoby ešte za viditelnú oblohu, v samý jej stred a v jej tajnostiuvádzajú nás povesti. Tatam na skutočný sklenený vrch, a samé nebe, akože dostať sa? A veru len tou cestou, ktorú povesti vymeriavajú ďalej? Je to cesta obrazotvornosti, mysle, ducha; dosial dostačoval nám k slnku, mesiacu a vetru telesný zrak a sluch, zatým dostačuje už len oko čistého ducha. Povesti naše výš vypočítanými obrazmi, stupňami, rebríkmi, lietaním v jednom mihu a v jednom pomyslení na sklenený vrch upierajú medze priestoru, udávajú jeho nekonečnosť, hovoria, že vedú nás v nekonečný svet výšin nebesných. Sem iste neodváži sa telo; tu naozaj človečina smrdí t. j. sem nikda nedokročila noha ľudská; sem preniká len myseľ, len duch človeka a ten predstavuje, tvorí si, vidí tuná svet nový, svet nekonečne oddielny od sveta a bydla zemského, svet nebeský.

Naši hvezdári aj dnes vymeriavajú a počtujú do nekonečna tento nebesný svet; myslitelia naši mudrujú po dnes o ňom, a zbožná myseľ zdvíha zraky k nemu, jako k siedlu večne blahoslavených, a kde Boh v svetle nepristupitelnom prebýva. Suchý rozum darmo by jej po dnes i naveky ináč o tom nahovoriť snažil sa. – Lež hľa, my nie toto; ale skúmame čo vedma a vidma slovenských povestí v nebeskom tomto svete videla, čoho o ňom domýšľala sa, jak a čo v ňom predstavuje. – I čože?

Výšiny sveta tohoto letkom svojim dosahujúce vtáctvo: havraní, krkavci, sokoli, orli, holuby a druhí vtáci tvoria jakoby prvšie a nižšie obyvateľstvo jeho; sú oni spolu jakýsi miláčkovia Božestva či vyšších bytností sveta tohoto, poslovia a zvestovatelia jeho. Ďalej nájdeme a vidíme tu slnce, mesiac a vetor (povetrie, vzduch) nielen čo predmety oku viditelné, ale spolu čo postavy obrovské, po ukončení úloh svojich pre zem navracujúce sa k matičkám svojim, u nichž obžerstvujú sa, na jejichž lone vypočinúc v obnovenej mládeneckej sile poberajú sa znovu konať svoje úlohy. Oni sú synovia všehomiera znajúci behy a úlohy svoje, ktorých medze nikda neprekračujú. Slnce okrem toho omláda tu ob rok čo králevič pod ochranou starca, všepána Kráľa Času, a nosí sa po svete tomto na tátoši, kraľuje odtialto silou i krásou leta. Mesiačik zná ukazovať i plnú priateľskú tvár pútnikovi aj tratí sa mu nenadále, ažby pútnik znovu zazrel ho v plnom lesku. Vetor, jakoby nejaký svetový éther, naplňuje či poprefukuje všetky škáry, všetky priestory sveta; on v smysle tomto všadebyt i všeradca posledný. – Tuná tiež dvanásti sluhovia Kráľa Času, t. j. dvanásť hviezdnatých dvorov nebeských, vymeriavajú svetu časy a chvíle. – Sám ten Starec a Kráľ Času vháňa celé toto svoje stádo každé popoludnie do hrtana ústa svoje od zeme až do neba rozpínajúcej noci, matky to Grošokráľa či Čierneho Mravca, vládca všelikých temností a smrtí. Vháňa ale celé stádo zemské i nebeské i samého králeviča svojho (slnce), nie aby tu pohynulo, – aby žilo, aby králevič ten skoro roztrhal moc noci a vystupoval v novej kráse svitu rána na oblohu. – V kole, v strede oných dvanástich sluhov naveky vatra horí, večné svetlo jestvuje, v svetle tom prebýva, z neho objavuje sa starec a Kráľ Času, ktorý čo bytnosť neodvislá, vševyšná a všesprávna rozkazuje i sluhom, chráni a vodí i svojho králeviča (slnce).

Tento teda nebeský svet je povestiam tým, čím aj nám po dnes: oblohou nebeskou, vlasťou svetla vo dne v noci, v žiadnej dobe a naveky nehynúceho, vlasťou i cestou slnka, mesiaca, vetra (povetria a étheru), hviezd, dňa i noci, správou jejich i správou roka a čiastok či lepšie dôb jeho. – Tento teda nebeský svet je ďalej povestiam tým, čím je po dnes každej zbožnej mysli a viere: dôstojným obydlím Božestva v strede a svetle večnom sveta tohoto.

Svet tento nebeský konečne jako je sám v sebe zdrojom a siedlom svetla a života tak je aj pre zemský svet darcom svetla, života a všetkého dobra i dokonaním týchto vecí. V mnohých obrazoch povestí toto predstavene je: Chudobný spravedlivý človek z nebeského svetaod Kráľa Času prijíma a prináša si do obydlia zemskéhožeravé uhlie svetla a bohatstva svojho; odtialto vychodí aj výrok k vydaniu ženy jeho z podzemného kráľovstva, k navráteniu mu blaha jeho, koľkokoľvek raz by mu zkapalo z povrchu zeme. Odtialto prináša králevič tri citrony, zárody nasýtenia i utíšenia smädu, i zárod panny zlatej t. j. prírody zemskej v jej krásnom a bohatom zjave leta. Čistý od vecí diabolských (od všezla) králevič nachodí tuná v jasnom sklennom zámku svoju bielokňahiňu Belonu, ako ona nadvlády Ježibabinej sprostená složila zo seba čierny závoj a zatým poberá sa svätiť s králevičom sňatok leta na zemi. Traja zhavranelí bratia, ktorí po nižšom svete lietajúc mäso zo seba trhajú (prejavujú moc a povahu zlú), utíchnu na tomto sklennom zámku, premenia sa na krásnych mládencov, uvítajú sa so sestrou a potom chovajú tuná aj smrti oddané deti aj jej samej život zvestujú. Slnce, ktoré na zemi všetko prepáliť aj človeka opáliť t. j. škodiť môže, tuná v bydloch svojich vyhľadané krotne, príchodzemu odpúšťa, hostí ho, radu dáva t. j. len dobré je. Podobne mesiačik, ten klamný ináč a skrývajúci sa, stane sa tuná len verným druhom a priateľom. Vetor i ten búrlivý, čo človeka na zemi ako červiačika zadláviť a zaviať môže, v týchto výšinách svojich stáva sa prívetivým, radcom najlepším ešte i k tomu, akoby možno bolo uniknúť škodnej tu dole moci jeho. Tátoši ohniví, v tomto obraze hromy a blesky letné, odtialto predsalen životom dýchajú na zem. Voda (ináč ako uvidíme živel morný, živel smrti), vo výšiny tieto vynesená, stáva sa oživujúcim požehnaným dažďom letných oblakov; nenie viac voda mŕtva, ale voda živá. Ňou alebo jej podobnou masťou potreté, pokropené odžíva všetko tvorstvo i človek a akoby v svete tomto vyšnom dýcha životom novým.

Týmto činom je svet nebeský a bytnosti jeho sú ustavične k dobrému činné, samy v sebe sú svetlom a životom, svetlo a život lejú i na zemský svet. Bytnosti iného sveta, mocnosti zla, domáhajú sa síce i sem, povetrné výšiny opanúvajú chmárami, oblohu zastierajú nocou a odtiaľ pôsobia i na zem temnosť, zimu a smrť; ale to všetko len aby víťazil znova dobrý svet nebesný a mocnosti jeho, až by prišiel šaša i na sem čas leta, udrela hodina života.

Zo sveta nebeského letí leto na zem. Svet tento je rajom, z neho i rojí sa všetek život na svet, i v ňom rojí či hýbe sa len život. Svet v pravom a vyvíšenom slova smysle, svet svetov, svet biely, svetlý, vyšší, nadzemský, božeský, rajský; priemerne oproti svetu, ktorý tu za ním ideme líčiť. – Prvozásada kladmosti všebytu (princíp positívnosti) vyslovená a predstavená je v obrazoch sveta tohoto nebesného čiže moc a sily kladné (positivne) oproti postavené silám záporným (negativným) nasledujúceho sveta morského.

23. Svet morský

b) Svet morský. – Čože chcejú v povestiach tie mnohé morá, jäzerá, dunaje, potoky, rieky, mosty a mlyny na ních? Čo popri tom mnohé podzemné diery, temnosti, skrýše, domky, chyže a zámky? Čože oproti jasnej vatre Kráľa Času znamenajú čierne zámky Čertov, Baby, Železného Mnícha a Grošokráľa či Čierneho Mravca? – Ony tvoria svoj svet vlastný, svet ten, ktorý dľa udania bájov o pôvode všehomiera (§ 21) jestvoval hneď vedia slnkaako more; jestvoval a jestvuje teda vedľa svetlého sveta nebeskéhoi svet mora, hlbiny a temnosti jeho; jestvuje ako stieň a protiva onoho vyšného jasného sveta. Najznámejšie takto predstavený je v povesti Kráľ Času, keď tam udano máme, že podskleneným vrchom tiekol potok(voda, more), a za tým potokom idúc dostal sa človek do sveta iného, do sveta podzemného, bydla to strýg, vládnucich tam pre seba, úkrytu ženy zkapanej z povrchu zeme a obydlia ľudského.

Odvážme sa hlbšie aj do tohoto sveta; so spravedlivým človekom a popelvár – kralevičom ani tu nezhynieme, trebárs všetky hrôzy temnosti, zimy a smrti proti nám vystupovať budú. Niť tohto labyrinthu už máme; známe kde hladať ho najbližšie dolu, kde umorujúce morá, útroby a základy zeme.

Obrazy jeho rozmanité namaľované nájdeme; kremä že žiaden bez mora a vôd. Popelvára na ceste k slnku prenáša týmto morským svetom ryba, chrbatom svojím nad more vyčnievajúca, všetko v hĺbkach jeho ponoriť a umoriť mohúca: on radou slnka vystrojený neškodnou činí rybu, ujde jej moci zlobivej. – Janko idúci pre Tri Perá z Dráka nachodí tože more a Babu ponad hlbiny jeho prevažujúcu, živlom týmto vládnucu a vlastne každého iného v ňom umorujúcu; za tým a tak v moci Babinej nachodí svet ešte horší, totiž, skaly ohňom srážajúce sa a všetko rozmiažďujúce, zrastlinstvo i ľudstvo v nevôli zakliaťa. – Popelčík s neverným Kráľovčíkom a Kucharčíkom, nocúva a stráževa na mostách a riekach sveta tohoto plného nástrah a nebezpečenstva smrti; tu ubíja drakov, premáha Jendžibaby i zradného kováča a kováčku; zlatú pannu, zlatú kozu kdes inde v inom ešte (nebesnom) svete nachodí a len po úplnom premôžení tohto zradného sveta domov prichodí a svatbu slávi. – Rovne Baláž pri mostoch a vodách potýka sa s drákmi, tu prechodí akoby hranice obyčajného sveta a zatým nachodí krajiny a svety Baby i Laktibrady zlej k premáhaniu týchto a vydobývaniu krásnej panny, tuná uväznenej. – Dalajláma v tomto svete a bydle strygôňa je sám väzeň, len za potokom a morom jeho voľnejšie lieta na tátoši a začína odklievať svety zemské. – Lomidrevo hlboko spúšťa sa pod zem k premáhaniu drakov. – Popelvár najväčší na svete, po premôžení Ježibaby a drakov, zájde si na pokon sem ku všeusmrcujúcemu Železnému Mníchovi, u nehož uväznená je najkrajšia panna, u jehož tiež more a na tom mori všetka jeho moc a vláda. – Meč Svetovládneho rytiera dostáva sa tiež na posled do tohto sveta a mora u bydla strýg a zámku, na ňomž uväznená jeho najkrajšia, kde i sám do času zmrtvený leží; a kremä po premôžení tejto poslednej všeumornej krajiny (ríše), po vyťažení tohto meča z mora, dovršuje sa víťazstvo svetovládneho. – Vintalko tiež nocúva pri mostoch, tu premáha drakov a dostáva sa do krajín, do sveta noci a k zámku Čierneho mravca, väzniteľa najkrajšej panny, jehož moc tají sa na studnici (u vode). – Víťaz Zlatej Krajiny takto posledne dosluhuje dobu zaznatia a poniženia svojho vo mlyne; mlyn, voda tvorí tu posledné rozhranie dvoch svetov a panovania zla i dobra. – Pri mlyne na jazere kúpajú sa panny bieleho Škrupinového zámku; tu zavidí a uchytí si kralevič najmladšiu z nich; ale jazero a mlyn tento zobrazujú ešte len svet zakliaťa jejich; vysvobodenia dôjdu kremä na bielom zámku svojom, v svete inom, nie v tomto vodomornom. – Čierno mesto či väzenie Berony (Belony) toto je, po čas nevoľnosti svojej tu kúpava sa ona u Ježibaby; ale po zmiznutí týchto vecí, po premožení odporov, králevič už von z hraníc moci Ježibabinej uvíta sa s ňou, ešte síc pred bránami mesta Čierneho, ktoré ale hneď pri objavení sa králeviča stáva sa panstvom jeho, premenuje sa v bielo mesto jeho belokňahyne; trebárs vlastná povesť na svojom mieste túto premenu nepodotýka, dávajúc nám domýšľať sa, že jako všade tak i tu, pri objavení sa víťaza, mestá skladajú zo seba čierne súkna, a novú tvárnosť radosti (tvárnosť už iného bielehosveta) na seba prijímajú.

V týchto a podobných obrazoch predstavujú nám povesti len jedno a toto: Morá, vody siahajúce hlboko v útroby zeme prechovávajú v sebe svet svoj, svet tmy a smrti, svet a bydlo bytnosti i mocnosti zla:Baby a jej úkladných dcér i mocných synov drakov, Čerta, Železného Mnícha a Grošokráľa či Čierneho Mravca. Hlavné sily a živly jejich vladárstva sú temnosti a vody, vody to mŕtve, zmrzlé, mrazivé; zima teda a mrazy. Odtialto vládnu nimi v dobách jim vymeraných aj vysoko v povetrí a nad zemou, pôsobiac tmy, zimu a smrť v prírode a ľudstve. Krásu zvlášť prírody, čo pannu z povrchu zeme uchvátenú, držia tuná vo väzení. Sem neodváži sa smrtedlník, by nezhynul; deväťdesiatich deviatich hlavy, na Babinom plote na koly zastrčené, poukazujú na to. Sem odváži sa kremä víťazný šuhaj králevič, premôže vládcov sveta tohoto morného a podzemného, okúpe sa i s tátošom v tomže živle vody (vidz Chorý Kráľ, Popelvár špatná tvár a iné povesti); ale to nie viac ako v živle mornom, nie už vode mŕtvej, lež už vo vode živej, ním odkliatej a zatým už všetko oživujúcej. Odtialto vynesie sa i s pannou na svojom tátoši vysoko v svety svoje, v svety nebesné, a tak spúšťa sa s ňou na zem k sláveniu posvätného spojenia či svatby leta radostného, navracujúceho život svetu zemskému. –

Ako sme tam vyšej videli, svet nebeský ustavične činný a bojujúci k svetlu, k životu, dobru; tak máme tuná krajný hlubokostí morských, svet ustavične činný a bojujúci za tmu, smrť, zlo. Toto je svet mora morného, svet Moreny, svet čierny, svet zimy, svet smrti, svet zakliaťa. Priestranstvájeho sú mora a hlbiny vôd i útroby zeme; tu v krajnách a zámkoch svojich, odtialto ale aj na zemi, v ľudstve i v prírode, vládnu Božestvá zlahmotne i mravne, vládne hriech a smrť; bo toto posledné je úlohou sveta tohoto morného i bytností jeho. V nejednej povesti predstavený a menovaný je svet tento peklom. Porekadlo: „Dostal sa do pekla, do sytna na dno“ – poukazuje naň. – Zápornosť všebytu, sily, záporne účinkujúce, predstavené sú svetom týmto.

24. Svet zemský. Proroctvo o ňom

c) Svet zemský. – Hladať nám ho nenadbe; sme na ňom. I samé povesti zrodily sa na ňom ako družice, spievajúce svatbäné (svadobné) piesne k sobášu popelvára králeviča, toho syna sveta nebeského, s pannou odkliatou, dcérou sveta zemského, – Po tomto krátuškom úvode hovorme k veci.

Svet náš zemský (suchá zem) povstal z útrob sveta morského (z piesku, z hrsti zeme z mora vynesenej, § 21); pri tvorení jeho činný Bôh sám, ale i čert vtiera sa do toho. Takto svet zemský je v rade stvorenstva svet tretí, najmladší a menovite pannenský, bo i predstavovateľka jeho je panna; takto má on hneď od počiatku údeľ dvojí, sebe oproti postavený: údeľ Božestva dobra (zeminy úrodné) aj údeľ Bežestva zla (skaliny a bariny neúrodné). Spodkom svojim ukotvený je v mornom živle vôd ^[6], povrchom svojim patrí k živlom svetla a života sveta nebeského; na ňom i stretajú sa živly tieto, bojujú oň a oň prístupný obojím, silám jejich i účinkom jejich: tme i svetlu, zime i letu, špate i kráse, hriechu i cnosti, smrti i životu. Tvárnosť jeho tu dvojaká: raz zakliata, druhý raz odkliata. Túžbou a radosťou sveta zemského, ľudstva, zverstva, rastlinstva i nerastenstva na ňom jestvujúceho je len tento poslednejší zjav odkliaťa a života; odkiaľ svet tento v poslednom a dokonanom zjave svojom predstavený je len čo odkliaty, čo umknuvší mocnostiam sveta morského a morného, čo dedictvo králeviča syna sveta nebesného a divadlo svatby jeho s pannou večne krásnou.

Obzrime že si zjavy tieto v súhrne a hlavných obrysoch dľa naších povestí. –

V dobe zakliaťa sveta zemskéhovládne nad nim moc železná, krajná i hora železná, zámok i meč železný, Mních Železný, čierny Grošokráľ alebo čierny Mravec, Ježibaba (Morena) s mečom železným v ruke. Mrazy v povetrí, sňahy na zemi ľady nad vodami; tmy, chmáry, mlhy zastierajú a odberajú i tú najprvšiu podmienku života, svetlo. Panny, krásy sveta tohoto, zmizly z tvári jeho, ďaleko temer ani neznámo kam unesené do sveta podzemného alebo odtial došlým drakom v obeť dané sú; v službe vo väzení alebo v neprirodzenom sňatku s nenávidenými smúťa. Čierno súkno pokrýva mestá; ľudstvov nich ako zmrtvelé, zkamenelé, zostrašené živorí, lká a vzdychá po lepšom stave všetkých vecí. Ale čas vysvobodenia ešte ďaleko; ešte tu starí, nevládni alebo zrovna ukrutní kráľovia; baby, strygy, macochy a s ními otčimovia, zlé sestry, zlí bratia a neverní tovaryšia; v moci a domnelom práve postavení, úklady stroja, požívajú a pohlcujú dedictvo dobrých. Osvoboditelia ešte v popoli ponížení alebo ináč u ľudí zaznatí alebo v službe u černokňažníkov a báb. Všetko hmotné i mravné zlo v sláve a moci. Ľudstvosamo v sebe rozdelené na zlých a dobrých, ktorí všetci a zvlášte tamtí proti týmto povstávajú a pravých utláčajú, mučia, kazia.

Zverstvo(živočstvo) akoby bolo vykapalo, v horách nevídať ani len vtáčika letáčika a jarábika; zverience kráľov zpustlé; zlaté kone, zlaté spevavé vtáky unesené sú; biele húsky a zlaté kačice zaletely ďaleko na dunaj, na more; hadi zalezli do dier alebo živoria v biede u pastierika s psíkom a mačičkou. Jestli ktoré zveri objavia sa, to v povahe zlej, klonia sa ku zlému: líška (ináč radu a pomoc udeľujúca) svádza králeviča do zakliatej hory, slúži stryge; inde dvoch starších králevičov uspáva alebo ináč jej ich predsebavzatie ničí; jej úlohu koná niekedy zajac alebo mýška. Medveď, orol, ryba usmrtiť chcejú človeka a majú rovne nepriateľské poddanstvo. Inde zveri trhajú sa od hladu medzi sebou. Havrana, jastraba, sokola a koňa nachodíme v službe u drakov; harfa (kôň) práve hrá a vták spieva drakovi, umĺka len pred Lomidrevom alebo zakvíli v prítomnosti Baláža. Havran i hrozí najiesť sa z hlavy dobrého šuhaja tohoto. Hadi, žaby a žížaly javia tože nepriateľstvo, obsnúvajúc šuhaja, keď vyliezajú zo zeme lebo z pece a vatry. Hadi sú krém toho strážcovia pokladov podzemných, sipia a oborujú sa na odkrývateľa týchto jejích tajností a vymožiteľa pokladov.

Zrastlinstvoešte zpustlejšie: zakliate hory a lesy stoja bez zeleni, ožlklé, pusté, zmeravené; prút z nich ulomený sdeluje mrtvotu svoju aj druhému tvorstvu, premieňa človeka i zver i trávu i zem v kameň; červ hlodajúci zaliezol pod korene stromov ovocných a odberá jim silu životnú i rodnú; tmy a ľady urobia sa kolo zlatej jabloni a k nej ani dostúpiť, z uzdravujúcej čerešní sladkého ovocia dočakať sa nemožno; strom, čo všetko krási, ďaleko zakliaty v temných horách a v čiernom zámku; kvety v zahrade Vinety pošliapané; strova: mak, proso, hrach, múka s prachom, popolom, pieskom pomiešaná alebo vetrom široko ďaleko rozviata; celý zlatý šat zeme ako v škrupine orieška zavinutý alebo v mišacej bundičke alebo i v mlhe ukrytý, alebo ona panna tu nahá pod kopami sena (sňahu) svoju nahotu stydlivo ukrýva tam čo starena lebo čierna mačka na zoťatie svojej hlavy t. j. na premenu krásy novú túžobne čaká.

Nerastvoje už samo v sebe obrazom neživota tejto doby zakliaťa: tesné, skalnaté doliny a vysoké nad ními bradlá i zápole teraz hrdo vztyčujú svoje temäná; zápoľa zarútila prístup k svetlu lampy na veky horiacej; neschodné, nebytečné brdá skalín oddieľajú pútnika od rajzáhrady a sveta krásy jeho vyvolenej panny, do nehož ledva prebíja sa. Ono sdeľuje mrtvotu aj druhým tvorom, keď človek, zver i všetko zkameneje; ono tají v sebe i javí zo seba moc smrtnú, keď skaly srážajúce sa rozmiaždujú, čokoľvek medzi ne dostane sa.

Oheň(teplota vzduchu) nehreje a hasne: ohnivá pec, na jedno zaviate zimomravého kamaráta, mení sa v skrýšu mrazov a ľadov, že tu Baláž a kamaráti sotva obstáť sa môžu.

Vodateraz načretá je mŕtva, mrtvotu či zmrzlosť svoju sdeľuje všetkému; morá všeumorujúce vládnu, a Baba v nich; alebo studničku, tu zlaté peny a vluny vyhadzujúcu, ďaleko v horách čerti stráža.

Takáto je doba a tvárnosť úplného zakliaťa na zemi.

Z nej prechodí svet zemský len pozvolna a stupnovite do doby a tvárnosti odkliaťa. Hory a zámky medenné, potom strieborné a napokon zlaté značia postup tento i dokonaný zjav odkliaťa: medennáje doba a tvár zeme, sňahu a ľadu zbavenej; striebornáobjava prvej kvetiny a zeleni; zlatáplnosť zrastu, kvetu, zralosti, svetla, teploty v plnom lete Janovom. Od začiatku až do dokonania týchto zjavov všetko tvorstvo zeme javí nový život a radosť.

Ľudstvouž tých starších bratov, dosahujúcich len po hory a zámky medenné, strieborné, vypravuje do cesty a víta jejích výdobytky s radosťou. Popelvára víťaza so zlatou pannou uvíta jak najradostnejšie. Nevládni kráľovia, zlí bratia, baby, macochy, a všetci podobní hynú lebo miznú z divadla, dedictvo krásy a bohatsva hmotného navrátené je pravým, zaslúžilým, a kroz nich ľudstvu; mravne dobrá povaha ľudstva na jave, cnostní v odmene a víťaztve.

Zverstvojedno za druhým objavuje sa v novej povahe a radosti. Vtáctvu pripadá prvopočiatočný úkol: havrani, krkavci, jastrabi, sokoli veselo zakráču a pútnikovi cesty ukazujú; havran poslúchne Baláža a ide vzbudiť kamaráta jeho; vrany veštia králevičovi cestu k Mahuliene i spôsob k dosaženiu víťazstva; holuby obletujú ostrov i mesto na odkliaťa pred Matejom, inde pomáhajú sirote šaty z orieškov vyberať, strovu pooberať; biele húsky a kačice priletujú sem od dunaja, od mora. Lev, medveď, vlk, vepor, líška, myška, straka, mravec, včela, ryba atď., všetko to javí novú radosť a ochotu v službe u dobrého človeka.

Zrastlínstvoje v plnom zjave krásy a sily životnej: ožlklé hory rozzelenajú a naplňujú sa obyvateľstvom novým, prút z nich ulomený má silu oživujúcu, najbujnejší letorost šípa omláda sám i omlaďuje všetko; kolo pastierikovho kyja zrastá a bujneje tráva ako hodvábä; kyj Matejov zkvetá v jabloň utešenú; hruška i jabloň zarodí, a človek oberá si potom ovocie na pravé poludnie, z čerešne trhá dávno vyžiadané ovocie; strom všetko krási, kvety utešene kvitnú, strova povyberaná, očistená od zeme a popola, úrody shromaždené dávajú živnosť; – šat prírody stkveje sa krásou i bohatstvom zlata.

Nerastenstvouž akoby iné bolo: z ďaleka ešte vyčnieva v horách, ale díva sa už odtiaľ na požehnané nivy a polá; zápoľa ukrývajúca poklady už otvorená; skaly srážajúce sa ohňom smrti potratily túto moc; kameň slzou a vodou života obmytý prinavracuje životu to, čo mu bol odňal a v sebe zavrel.

Oheň(teplota) len milo hreje, a každô zahreje sa teraz do sýta; piecka dobročinná prepúšťa a slúži na ďalšiu cestu nevinnej pastorkini.

Voda, ako studnica z moci čertov vymanená a k obydliu ľudskému prinesená, vyhadzuje peny a bubliny zlaté, strom si pri nej kvitne a všetko krási, vtáčik tu milo šteboce; ryba veselo pláva morom; pútnik smelo a bezpečno uhasí smäd; chorým a zmrtvelým ona nápojom alebo kúpeľom zdravia a života; miesto mŕtvych a morných vody živé a všeoživné prúďa sa všade.

V takomto odkliati a zakliati svojom, oproti svetu nebesnému (vždy k dobru činnému a ním vývodiacemu) a svetu mernému (vždy k zlu činnému a nim vládnucému) javí sa zemský svet ako svet povahy dvojej, na ňomž miesta má zlo i dobro, smrť i život, javí sa pri tom ako svet trpný, poddanský objemu, leda nápomocný tam v dobe zakliata zlému, tu v dobe odkliaťa nápomocný a plodistvý dobrého; vždy ale viac prijimateľ a nasledovateľ ako prvotný činiteľ či zla či dobra. Je toto svet stýkania sa kladných i záporných síl všebytu; styknutie sa jejich (Boh a čert, svetlo a more) utvorilo ho; stýkanie sa jejich udržuje ho a vyvodí na ňom smrťou i živom. Následky obojeho, kladmosti i zápornosti, t. j. kliatbu zlého i požehnanie dobrého sám na sebe nosí; tam trpí a stoná, tu veselí sa a vyspevuje slávožalmy. Svet tento zemský, zem táto a jej príroda pannouje, nevinnou síce, ale preto vždy viac trpnou ako činnou, preto aj prístupnou vnímateľkou a účastnicou jak dobra tak zla. Panna táto trnie strachom pred zlými mocnostiami, nezná sebe rady ni pomoci vo väzení zakliata; ožíva len pri pohľade a zjave popolvára králeviča. V slabosti svojej skloní sa aj k zlým mocnostiam, líška sa jim sľubuje vstúpiť v sňatok s nimi, dopúšťa sa viny, akoby mala stať sa účastnicou jejich zla; ale prítomnosť šuhaja popelvára znovu posilní ju, ona vlastne len jemu dáva sa do náručia, ona vlastne nápomocná je len jemu k dobrému. V jej útrobách víťazí vždy a naposled tá dobrá stránka nevinného srdca pannenského. Preto povesti jej svet, tento svet v rade stvorenstva tretí a najmladší, nemohly ináč predstaviť, jako po vystálom boji svet a zjav pokoného víťazstva dobra a života nad zlým a smrťou: pokoný zjav kladmosti všebytu.

Povesti tu, ako pravé veštice, netrápäc sa nič o to, čo a jak splní sa jim, maľujú svetu tomuto vždy krajšiu a lepšiu budúcnosť, zvestujú a hlásajú neúnavne a zavždy a navždy dokonanie krásy i blaha jeho v lone sveta nebeského a v nerozlučnom spojení s ním.