ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

12. Povesti ako zvestovateľky sveta nadprirodzeného, duchovného

V predošlom oddieli videli sme, jak symbolický vykladať, nac v prvom rade poťahovať máme báječné predstavy, postavy i deje povestí, totiž na skutočné sily a zjavy sveta prírodného, sveta hmotného, menovite na sily a zjavy tmy i svetla, zimy i leta, smrti i života v svete tomto viditelnom. Ale povesti naše neopisujú tieto veci ako sily, zjavy a úkazy hmotné, radšej oprotivne predstavujú nám ich čo mocnosti duchovné, v osobách sävedomých, seba svobodne určujúcich. A k tomu sú toto osobnosti nadobyčajné, nadzemské, v moci a vláde svojej moc i konanie každého smrtedlníka vysoko prevyšujúce, k nimž tento ani z ďaleka nedosahuje, jimž len koriť sa mu dlužno. Jest teda v povestiach našich príroda, sú svetové sily a zjavy zosobnené, zbožnené.

Týmto zosobnením a zbožnením prírody a síl svetových prekračujú povesti hranicu tejže prírody a sveta hmotného, unášajú nás do sveta vyššieho, do sveta duchovného. Na tomto stupni zosobňovania a zbožňovania niesu ony viac predstavovateľky a ctiteľky len hmotných vecí, len prírody a jej občasných, viditeľných zjavov; ony sú radšej učiteľky ducha, veštice sveta nadprirodzeného, neviditelného, vedomkine mocností duchovních, bytností večných. Ony len vlastne a jako obrazu koria sa prírode (oblohe, slnku, letu; chmáre, tme, zime); vlastne koria sa len pred tými osobnostiami, pod jejichž samočinnú moc a vládu postavujú túto prírodu, tento viditelný svet; vlastne teda koria sa pred duchom sävedomým, samočinným, hmote rozkazujúcim, nad hmotu povýšeným. Postaviac ale ducha nad hmotu, ostáva hmota a príroda táto už len rúchom, oblekom, obrazom onoho ňou hýbajúceho, svetovládneho ducha, tak že jestli v predošlom oddieli predstavy dvoch bratov Zakliatej hory Lomidreva a Dalajlámy platily nám len čo symbola leto pôsobiaceho slnka, rovne Baba, draci a strygôň čo symbola zimy, teda teraz naopak slnce a letný čas sú a budú nám len symbolomtých správcov a vládcov slnka i leta, ktorých povesti v osobnostiach bratov, Lomidreva a Dalajlámy, pred naše oči predvodia; rovne zima a jej sily i zjavy len symbolombaby drakov a strygôňa.

A takto nám chtiacim pochopiť povesti, nádobno už opustiť pole hmoty nevedomej a sveta viditelného, ísť za povestiami na pole osobností sävedomých a zbožených, na pole ducha neviditeľného; dlužno nám z obleku a symbolov hmoty, prírody odhaliť ducha toho, obznámiť sa s vyšším svetom osobného, duchovného Božstva povesti. To je úlohou tohto druhého oddielu našich úvah.

13. Bytnosti dvojej podstaty dobra a zla

Čože teda za osobnosti a bytnosti vystupujú pred naše oči z poza tých síl a zjavov tmy a svetla, zimy a leta, zpoza toho zakliaťa i odkliaťa prírody na dejište? Sú to bytnosti a mocnosti tak dvojej podstaty a povahy, jako je sama tá dvojica tmy a svetla, zimy a leta v prírode: bytnosti a mocnosti šla i dobra, smrti i života v svete.

Predne prizrime sa postavám čertov, strygôňov, černokňažníkov, zlej Laktibrady, Železného mnícha, čierneho mravca či Grošokráľa, ježibábeľov, zbojníkov, vľkolákov. drakov, šiarkanov; popri nichž stoja zlí a zrádni otcovia, , otčimovia, bratia, sluhovia, kamaráti, v mužskom kolene; zároveň v ženskom kolene vidzme baby, ježibaby a jejich dcéry, strygy a čarodejnice, v jejichž rad patria i macochy a jích dievky, zlé a zradné sestry. Týmto osobnostiam pripisujú povesti všetko zlo a to jak hmotné zlo:tmu, zimu, pustotu, hlad, smäd. biedu, neščastie, nemoce, všemožné trápenie, hynutie a smrť; tak aj mravné či duchovné zlo, všetky hriechy a neprávosti, pri ních a od ních na svet. V jejich tu pekle, palácoch, hostincoch, zámkoch, v objeme jejich vládania a pri nich samých: rozkoše, tance, hostiny neriadno ľubovanie sa a požadovanie nepravého manželstva s pannami v jich moc uchvátenými, telesnosť a smyslnosť v kvete; rovne krádeže a streženie i požitelstvo pokladov, jim nenáležiacich, upodozrievanie a mučenie dobrých, podkúšanie a svádzanie týchto na zlé, alebo nástrahy, úklady, zápreky a odpory jím, v cestu kladené, takže ukládanie jím úloh a prác nebezpečných, hrozby, krivdy a ukrutnosti nevinným činené, smelé a zásadné pridržanie sa lhárstva, klamstva a podvodu, upieranie všeljakej pravdy a spravedlnosti v svete (napr. v povesti „Či jesto pravda na svete?“ tvrdí starší brat proti mladšiemu, že niet pravdy a spravedlnosti na svete, a čert pomáha staršiemu proti pravde a na záhubu mladšieho, zastavovateľa pravdy).

Máme teda v osobnostiach a bytnostiach týchto predstavené mocnosti zapríčiňujúce, pôsobiace zlo jak hmotnétak mravnéči duchovné; máme tu pred sebou samých tých zapríčiniteľov, pôsobcov a predstavovateľov všelikého zla v svete; máme v ních zosobnenú prvozásadu (princíp) zla. Zosobnenie toto do výšky vyhnaté a všetko zlo ako v najmocnejších svojich predstavovateľoch sosútrednené je dľa našich povestí pri mužskom kolene v osobe Čerta(Železný Mních, Grošokráľ), pri ženskôm kolene v osobe Baby, Ježibaby; kdežto ostatné bytnosti jestvujú popri nich ako jejich parapúť (synovia, zatia, dcéry, pomocníci, pomocnice), len asi ako vlastnosti a podoby tej istej mocnosti zla.

Zatým nachodíme druhé, s bytnostiami zla v ustavičnom odpore a boji postavené osobnosti, sú to: popelvári, pastierici, najmladší bratia, šuhaji a bohatieri slávnych podnikov; obrovské postavy slnka, mesiaca a vetra ako nápomocné bytnosti každého toho dobrého podniku; pri tom veštíci, vedomci, ; dobrí otcovia, bratia, a verní priatelia, v mužskom kolene: krásne najmladšie lebo jediné zlaté panny, matičky slnka, mesiaca a vetra, dobré veštice a vedomice, verné matky, sestry, nevinné pastorkyne a dievčatá. Pri nich ani pomyslenie na zlo, len zapríčiňovanie, pôsobenie a pestovanie dobra. Bojom, prácami a podnikmi svojimi privodia na svet, na tvorstvo i ľudstvo napred hmotné dobro:svetlo, leto, krásu, dostatok, bohatstvá, ščastie a radosť, zdravie, omládanie, život. Rovne sú oni rozhodní nosiči mravného, duchovného dobra; jestli čo pravého a cnostného na svete, to z nich a pri ních: nekonečné zaprenia sa seba a svojej pohodlnosti, riadno milovanie a vernosť, nadobývanie každej veci vernou prácou a statočným bojom, vydobývanie ztratených pokladov z rúk vládcov nepravých, vysvobodzovanie neviných, premáhanie každého pokušenia a svodu, dobrotivosť a milosrdenstvo, nekonečné milovanie pravdy, hájenie i prisluhovanie spravedlivosti, rovnak utrpenie rovnak i bojovanie za cnosť a pravdu.

Máme teda v týchto druhých osobnostiach predstavené mocnosti zapríčiňujúce i pôsobiace dobro jak hmotnétak mravnéči duchovné; máme v nich zosobnenú prvozásadu dobra. Zosobnenie toto nanajvýš povznesené a všetko dobro jako v najslávnejších svojich predstavovateľoch sosústrednené je pri mužskom kolene v osobe popelvára-královčíka(i najmladší brat alebo Pastierik, vidz na pr. Vintalko, Baláž) a pri ženskom kolene v osobe najmladšej panny zlatej panny, kdežto ostatné bytnosti prichodia ako pomocníci, len asi ako vlastnosti tej istej mocnosti dobra.

Jestvujú teda dľa našich povestí dvojicebytnosti: bytnosti zla, bytnosti dobra. A zasa i tu i tam dvojicabytnosti mužskéhoa ženského kolenači rodu.

14. Bytnosti to zbožnené. Božestvo dobra a zla

Bytnosti tieto zla a dobra postavené sú síce i do pomerov ľudských, a často pohybujú sa v ních a jednajú čo jednoduchí a ktoríkoľvek ľudia; ale predsa nie sú tak predstavené, žeby vo všetkom rovnaly sa osobám ľudským, alebo žeby ktorákoľvek osobnosť ľudská rovnať sa jim mala; radšej sú toto bytnosti za hranice pomerov ľudských buď zrovna postavené, buď skôr neskôr hranice tieto prestupujúce, vždy dosahujúce toho stupňa moci a vyvýšenosti, na ktorom obyčajnému smrtedlníku už len koriť sa nádobno týmto mocnostiam.

Už mená jejich pokazujú na toto povýšenie nad každodennosť a obyčajnosť, na niečo v spoločenstve ľudskom neobvyklého. Sú to i všetci tí čerti, černokňažníci, strygôni, železní mnísi, grošokráľovia, ježibábeli, ježibaby, strygy i Lomidrevovia, Vintalkovia a ktoríkoľvek najväčší a najkrajší na svete kráľovčíci s jejich zlatými Mahulienami a krásnymi Vinetami.

Na to poukazujú i postavyjejich; postavy to buď úplne prekračujúce obyčajnosť a prirodzenosť, ako na pr. postavy drakov, buď ohromnosťou a obrovskosťou svojou vynikajúce, ako na pr. postavy slnka, mesiaca, vetra, buď čím tým od obyčajných postáv ľudských oddielajúce sa, ako na pr. matičky slnka, mesiaca a vetra svojou shrbenosťou, baby škaredosťou, laktibrady bradou, čert kopytom alebo kráľovčíci a jejich panny neobyčajnou, nevídanou krásou.

Už teda touto neobyčajnosťou men a líčením obyčajnosť vždy presahujúcich postav povesti svojim báječnosymbolickým a obrazivým spôsobom na vedomie dávajú nám, že tu máme pred sebou bytnosti nadobyčajné, nadprirodzené, zbožnené, bytnosti božeské.

Zbožnenie či božestvo týchto bytností zla i dobra mravne je už v tom dané, že oným pripísané je výlučné a svrchované zlo, týmto výlučné a svrchované dobro (vidz § 13.); ale povesti zbožňujú jich ešte zrejmejšie tými vlastnostiami, ktorými jich a moc jejich v hmotnom i duchovnom svete vystrojujú, z medzi všelikej ľudskej možnosti povstávajú.

Prizrime sa vlastnostiam týmto, jakými v skutku skvelý sa bytnosti tieto v očiach naších báje svoje tvoriacich, v nich k poznaniu božestva svojim spôsobom povznášajúcich sa slovenských pradeďov:

a) Bytnosti tieto niesú priviazané ani k tým postavám a podobám, v ktorých povesti akoby na prvýraz pred oči nám jich predvádzajú na pr. Černokňažník (str. 173.) a mladý učenec jeho (ten bytnosť zla, tento bytnosť dobra), koliké rozličné podoby životné i i neživotné ľubovoľne prijímajú na seba; Radúz a Ľudmila, Šurienka a Odolienka hneď sú žencom a pšenikou, pustovníkom a muškou, morom a kačkou alebo koscom a lúkou, stromom a lúkou, stromom a včelou, hneď vo vlastných podobách ľudských konajú svoju cestu ďalej, hneď liecu ako vtáčatá; strygy vo Svetovládnom „ rytierovi raz sú strygy v osobách ľudských raz liecu ako mušky, jedna z nich prichodí ako mladé dievča, a tak i Svetovládny rytier, kde mu potrebne, prilieta premenený v mušku; baba a jej dcéry radia sa o Popeľčíkovi vo vlastných podobách, on v prijatej dobrovoľne podobe mačky vkráda sa k ním pre svoju vec, ony nástrahu mu stroja v podobách lúky, ovocného stromu a studnice, on v týchto podobách jejich premáha jich atd. A nie len toto, lež akoby k pražiadnym podobám priviazané neboly, stávajú sa tieto bytnosti zrovna neviditelnými: majú to klobúčiky, to hune a kepene, to mihy a koľkoraké spôsoby, v níchž nikto jich neuvidí. – Čože je toto? To je báječným spôsobom vyslovené upieranie (negácia) podoby hmotnosti a jej rozmerov; toto sú toliké obrazy takto vyslovenej neviditelnosti týchto bytností a mocností.

b) U bytností týchto, v medziach bytu i vládania jejich prestáva miera času:tri roky šuhajovej služby u baby sú ako tri dni, inde zase dlhý čas tejto služby minie sa ako znepozdania, ako okamženie, šuhaj len čuduje sa, že či to ozaj už rok prešiel; sedem rokov pod skalou, v podzemnom tajomnom svete Čarodejnej lampy, minie sa chlapcovi ako okamih, tak že vystúpäc diví sa premenám obyčajného sveta, a sám dospel už na šuhaja; Vilkove tri hodiny v nebeskej sláve sú troje storočia na zemi, v níchž tam nič, tu nesmierne premenilo sa všetko, až aj on v okamihuvidenia týchto premien ostarie sa a rozsype v prach; draci a rovne popelvári preletujú na tátošoch svojich v okamženíkamkoľvek, atď. Nadto i samé jestvovanie týchto bytností obnovuje sa do nekonečna: prvá tak ako pokoná povesť predvodí nám ty isté postavy zla i dobra, akoby všetky dovedna hlásať chcely a iste to jedno hlásajú, že jako nekonečné je obnovovanie sa prírody a jej zjavov, nekonečné striedanie sa hriechu i cnosti, boj pravdy a lži v svete, tak nehynúce sú tieto osobnosti a mocnosti zla i dobra toho, hmotného i duchovného. Ten víťaz popelvár premôže síce každú odpornú bytnosť, jedna povesť povie zrovna, že ju i usmrtil, ale v druhej susednej povestí táže bytnosť zla znovu jestvuje. Zretedlnejšie vravia druhé povesti, že víťaz popelvár len zaháňa bytnosti zla kamsi na kraj sveta lebo pekla, alebo že puknú od zlosti alebo že rozbliaknu sa na smolu, že teda jestvovať predsa neprestávajú, trebárs len v inej podobe lebo v iných krajinách, že len moc jejich (na čas) odobratá, zničená. O samom popelvárovi a jeho panne (teda o bytnostiach dobra) obyčajne tým zakončujú sa povesti, že ščastie jejich trvalo na veky, že žili vraj a žijú – ak nepomreli. Či s týmto „ak nepomreli“ k povesti prísne nenáležiacim vtipom či bez neho zretedlným udaním neprestávajúceho žitia a ščastia dobrých končí sa povesť, všade len trvanie jejich povyšuje nad obyčajný čas, postavuje jich von z miery dňov a rokov k nehynúcnosti. – Všetko toto a podobné je zase báječné udané upieranie času a miery jeho; dáva ten istý pojem, čo my nekonečnosťou času, večnosťounazývame.

c) Pred bytnostiami týmito myzne všeliký priestor:kam tým starším bratom alebo obyčajným smrtedlníkom nádobno putovať za roky a roky, k tým zlatým horám, do tej sedemdesiatej siedmej krajiny, na nedostupné sklenné vrchy a zámky, tatam dostavajú sa najmladší králevičovia, vyvolení pútnici dobra to pod hodinou, to i pod okamžením, to lietajú na tátošoch, to narastú jim kriedla, to si len pomyslia, aby tam boli, a už sú na určitom mieste; rovne u bytnosti zla (v Berone u Čertov) jesú krpce do povetria vynášajúce, plesknutie korbáča unáša hneď a zaraz na pomyslené miesto; u nich boty umožňujúce nohám kroky na míle a míle zeme, tiež baby i draci i strygy i strygôni lietajú na ometlách, lopatách, koňoch, tátošoch, a tiež kde si zamyslia, tam stavia sa v okamihu toho pomyslenia, – a podobne všetci nesmierne prestranstvámihom poprebujú, preletujú. – Všetko toto sú obrazy upierania všelikého priestoru a priviazanosti k miere a medziam jeho; všetko toto dáva ten istý pojem a vlastnosť božeskú, čo my nekonečnosťou, všadebytom, všadeprítomnosťou voláme.

d) Bytnosti tieto ako obmedzenosti času a priestoru tak ani druhej mravnej lebo hmotnej prekážky neznajú a nemajú v určovaní sa a konaní a vládaní svojom:popelvárom, šuhajom, paničkám a dievčičkam neobyčajnosti a nemožnosti pre druhých podnikať majúcim mravne nič na priek to, že u sveta sú opovržení, že jich tu neuznávajú za hodných vykonať veci predchodcom nemožné, tu rodičia do sveta na skrz pustiť nechcejú, tu macochy alebo zlí bratia dávajú jim úlohy nesnadné, oni všade a na všetko podujmú sa dobrovoľne a prekonajú i druhé mravné zápreky a tak i samotne púšťajú sa v nerovný boj s bytnostiami zla, a tieto tiež nevyhybujú tomu boju, hodsby znaly, že v ňom podľahnú. Z druhej strany niet hmotných prekážok: strygôňa a Dalajlámy (a tak aj v druhých povestiach vľkoláka lebo babu) nezastaví hrebeň, kremeň, oceľ t. j. ani povetrie ani zem ani voda; draci v Lomidrevovi režú olovený chlieb dreveným, železný oloveným a oceľový železným nožom t. j. konajú nemožnosti; Grošokráľ len raz šibne korbáčom, všetko zmrtveje, – napije sa vína a utrie sa jednou stranou uteráka, už vládze polsvetom, utrie sa druhou stranou, už vládze celým svetom, a tak potom aj Vintalko na miesto neho; nezničitelný, polámaný síc, ale vždy hneď skovaný je meč baby; pred mečom Svetovládneho rytiera korí sa všetko, pred bratom jeho stredným ustupuje more; Lomidrevova osobná sila všetko prevyšuje; a koľkokoľvek v povestiach týchto mečov a valašiek všetko ztínajúcich, kuší všetko zostreľujúcich, kyjov a prútov všetko jedným šmahom porážajúcich a obyčajné nemožnosti konajúcich; koľko vína a mastí i prsteňov a drahých vecí sily dodávajúcich a víťaza neraniteľným i nepremožným činiacich, koľko toho vykonania nemožností v jednom okamžení a jedným razom: toľko tu obrazov neobmedzenej moci a vlády týchto bytností. – Zrovna tedy upierajú povesti všelikú prekážku, tvrdia márnosť všelikého odporu proti týmto bytnostiam, privlastňujú jim to, čo my vyslovujeme pojmom všemoci, všemohúcnosti.

e) Bytnosti tieto vo svojom vedení nemajú tých hraníc, ktoré nášmu vedeniu smysly a jich nedosah kladie; Železný mních vie vopred, že popelvár k nemu ide a čaká ho na dvore, by ho preklial; po premôžení mnícha tohto vedel popelvár o všetkom, čo deje sa na svete; brat Svetovládneho len ucho priloží k zemi a už zná o všetkom v štyry strany sveta; Veštec zná o príchodu kráľa hľadajúceho slnkového koňa a na pospol veštíci a černokňažníci všetko vyčarujú, všetko z kníh vyčítajú i všetko do nich zaznačujú; tak vyčíta sám od seba i Dalajláma tie najhlbšie tajnosti; baba a jej dcéry i synovia draci takže vopred znajú príchod popelvára, premožiteľa svojho i cesty jeho, alebo oznamuje jim prítomnosť nevideného (pod mestom ukrytého) jejich kôň; popelvar, pútnik a pútnica darmo ukrývajú sa pod korytá a kdekoľvek pred slnkom, mesiacom a vetrom, títo o nich jako aj o predmete jejich púti všetko vedia; šuhaj a popelčík na výboje idúci rovne zná, kde hladať drakov a babu, čo diať sa má a bude, alebo teda jeho pomocníci (Okatý v Čarod. královne) alebo tátoši zjavujú mu to a sdelujú vedúcnosť, alebo teda vypočúva jejich rady nebadaný, alebo v podobe mušky (i mačky) prítomný je radám jejich, tak že samy zoznávajú: „my sme veliké strygy, vedomice, a popelčík je ešte väčší vedomec, atď. – Všetko zrejmé obrazy a opisy toho jednoho, že povesti privlastňujú týmto bytnostiam neobmedzené vedomie či vedenie minulých, prítomných i budúcich vecí, teda vševedúcnosť.

Máme teda v menách, postavách i vlastnostiach predstavené Božestvonašich povestí, mocnosti vyššie, vládnuce hmotne i duchovne; jaká dvojica týchto bytností, taká i dvojica Božestva, dvojica zla a dobra; a zasa u obojích dvojica kolena mužskéhoi ženského, bohoviai bohyne(Černobožstvo, Belbožstvo).

15. Poukážka na bytnosť nad Božestvo dobra a zla postavenú

Božestvo zla akoby do výšky a svrchovanosti svojej vyneseno je v Čertovi(v povestiach i Železný mních, Čierny mravec, Grošokrál, Pipapendy horoš, ináč v bájesloví slovanskom Černoboh) a v Babe; božestvo dobra takže v popelvárovi, pastierikovi, najmladšom bratovi, buď hneď od počiatku alebo aspoň naposled Králevičovia v jeho vyvolenej najmladšej zlatej Panne(Vintalko, Šurienka, Baláž či Blažko, Lomidrevo či Valihora a Vineta, Odolienka i Atalienka v povestiach; Belboh v bájeslovi slovanskom).

Obojemu božestvu rovnak pripísané sú v § 14. vyznačené vlastnosti: obojím teda i rovnaká, svrchovaná moc a vláda, dla nejž božestvá zlavládnu hmotnetmou (chmárami), zimou, smrťou; mravnebludom, lhárstvom, podvodom, telesnosťou, ukrutnosťou a všelikými hriechmi tu zapríčinenými a činenými, tam u zlých ľudí pod ochranu branými, a kroz to vládnu i žiaľom, neščastím, úpením, smrťou, zakliatim; – božestvá dobravládnu hmotneči v prírodesvetlom, letom, životom; mravnepravdou, spravedlivosťou, láskou a dobrotou, zaprením seba či telesnosti a zemskosti, všelikými cnosťmi pri ních nachodiacimi sa i pod záštitu posledne víťaziaceho meča kráľovčíkovho u nevinných postavenými, a kroz to vládnu i radosťou, blaženstvom a životom, u nich a z daru či boja jejich aj v ľudstve vidomom. Každé božestvo vládne pre seba neobmedzene v objeme a čase svojom.

Víťazstvo hmotné v prírode (leto) i víťazstvo mravné v duchovnom svete (na svetlo vynesenie pravdy, odmena cnosti nevinných, zaznatých) náleží v poslednom a najvyššom stupni svojom popelvárkrálevičovi, teda božestvu a prvozásade dobra, života.

Ale predsa pri božestvách týchto nenachodím úplnú dokonalosť, už ten neprestalý boj, ktorý tieto božestvá medzi sebou vedú, označuje ju. A vidím, že dľa povestí nad týmto bojom vládne ešte zákon druhý, nad nich vyšší, najsvrchovanejší: jest to zákon i poriadok času. Von z medzí tohto zákona a dôb ním vymeraných ani tieto zbožnené bytnosti vystúpiť nesmejú; on jich drží; on jim vymeriava doby pokorenia a víťazenia. Nasledovne ony sú tomuto jaksi poddané, podriadené; nasledovne našli sme a vyčítali dosial z povestí božestvá len druhu nižšieho, jako také v každom bájesloví nachodia sa. Pozostáva nám ešte, jako v povestiach všezosobňujúcich skutočne jestvuje, hľadať aj zosobnenie zákona tohoto, mocnosti tejto najsvrchovanejšej, nad dvojicu božestvá zla i dobra povýšenej.

Vopred si ukážme, že ona v povestiach naozaj predstavená je, v moci svojej drží božestvá zla i dobra, spravuje hlavne víťazstvo toho najmladšieho šuhaja či Božestva dobra nad všetkým zlým. Najpatrnejšie poznáme to, keď obadáme, že temer každá povesť uvádza vedľa najvládnejšieho a nepremožného ináč králeviča vždy ešte jednu bytnosť, bez nejž a bez jejž pomoci patrne by králevič vykonal toľko ako nič, na pr. vedľa víťaza Dalajlámy máme tátoša Sivku, pravého radca i nosiča víťazstva, on Dalajlámov vševed a všemoh; vedľa Lomidreva vidzme zázračného knochta vtáka, ktorýby vraj i Lomidreva sožral, zničiť mohol, a slúži mu len na odmenu dobrého skutku, len z lásky a dobrej vôle; v povesti Slncový kôň je takouto boj a všetko rozhodujúcou bytnosťou starec ten, ktorý nenadále, ale v pravý čas postavuje sa vedľa draka i veštca, a potom zalieva belasý plameň t. j. moc zlu odberá, dobru víťazstvo dáva; v Matajovi tenže starec šuhajovi predstavovateľovi dobra dáva klúče pekla i moc nad ním; Baláž, premožiteľ drakov, nemôže tiež cieľa dôjsť, trebárs už zlatú hviezdu, zlatý mesiac, zlaté slnce v moci má, kým nedopomôže mu radou i skutočnou najväčšou pomocou starec, ktorý zrovna udáva o sebe, že je otcom (t. j. vládcom) i premožených už drakov i baby a jej dcéry potomne premoženej (udáva i zatým dosvedčuje, že je vládcom všetkých bytnosti zla), ktorý udelením nevyhnutnej rady a pomoci stáva sa aj vládcom Baláža (bytnosti a božestva dobra).

16. Jedinobožestvo. Král Času

Hľadajmeže teda, k čomu nad vypísané dvojbožstvo zla i dobra vedú nás povesti? Zrejmo k veci svrchovanej, zosobnenej v bytnosti jedinej, vševyšnej. Hľadajmeže, kde a jak by sme domákali sa (bo makavo či obrazne predstavujú i túto) tejto bytnosti v ních.

Bytnosť a mocnosť jedinú, vševyšnú nachodím napospol v povestiach hneď aspoň mlčanlivé uznanú hneď rovno Bohom pomenovanú hneď v práve výš udaných podobách tátoša, starca i druhých znázornenú; zvlášť ale vidím ju predstavenú v povesti Kráľ časunazvanej (str. 136). – Prizrime sa teda bližej povesti tejto a bytnosti v nej vylíčenej.

Na sklennom vrchu horí vatra (oheň, svetlo) naveky, svieti i za najtmavšej noci. Kolo vatry posedujú a miesta si premieňajú dvanásti mužovia, sluhovia to mlčanlive čakajúci na objav svojho pána a kráľa. Keď všetci kolo obišli a každý na predošlé miesto svoje dostal sa, u prostried plameňa vatry vydvihne sa kráľ čo starý človek so šedivou bradou a plešivou hlavou. Na to všetko mlčky díva sa aj u sveta obiedený a ukrivdený mladší brat, prišlý na sklenný vrch s poklonou, pokorou a heslom tým: „Poručeno Bohu, keď ľudia nechcú smilovať sa, azda tam dakto smiluje sa nado mnou!“ Šedivý Kráľ Času smiloval sa nad statočným človekom, udelil mu radu múdru, sluhovia jeho povstávali, nasypali mu plné vrece uhlia z tej vatry, ktorého každá iskierka premenila sa doma na zlatý peniaz. – Za mladším tak nájde a vidí všetko na sklennom vrchu aj starší brat, skrivodlivec a lhár. Z plameňa vydvihnuvší sa starý človek, Kráľ Času, tresce tohto slovom; sluhovia pochytia ho, podávajú si ho z rúk do rúk a každý nemilosrdnejšie trhá ho, až z rúk posledného dostane sa do rúk Kráľa času, ktorý ho zničí. Dvanásti pojedia, strovia všetko žeravé uhlie (svetlo) vatry; kohút v dedine zaspieva; – vidmo zmizne.

Mladší onen brat ešte potom i druhý raz ide na sklennú horu, od Kráľa Času prosiť radu a pomoc, keď mu strygy do podzemného sveta boly ukradly ženu, a radu i pomoc nachodí, ňouž od Kráľa času vystrojenému strygy viac ženu odtajiť nemôžu, ale vypravia ho ako sa svedčí aj s ňou na biely svet.

Obrazotvornosť našich povestí pokladá sklenný vrch napospol za oblohu nebeskúza nebesamo; tuná hovorí za to aj predstava dvanástich sluhov t. j. dvanásť dvorovnebeských, nímiž slnce na oblohe čo rok prechodí, ktoré Slovanom aj ináč pod menom svor (zodiakus) známe boly. Nasledovne máme v povesti tejto predstavenú bytnosť, ktorej siedlom je obloha, nebe; ktorá je spolu vládcom a správcom oblohy, dávajúcim kroz svojich miesta premieňajúcich sluhov svetu vymeriavať časy, bo bytnosť tá je Kráľom Času ^[5]; máme tu predstaveného Bohavo vyvýšenom smysle slova. Bo obyčajné predstavy ľudské do dnes berú to nad nami vidomé nebe za siedlo Boha; bo naše povesti činia to zvlášť, ako presvedčiť môžme sa z toho vešteckého a božeského výroku, ktorý povesť Cesta k slnku dáva pyšnému kráľovi: „Ha, prečože oslepnul? preto že zpyšnel, preto že sa chcel prirovnať Bohua dal si vystavať sklenné nebe, posiate zlatými hviezdami;“ bo mladší ten brat blíži sa na ten sklenný vrch s tou v povesti vyslovenou myšlienkou „aj tamPán Boh s tebou“, a vec i cestu svoju sem vopred „poručil Bohu.“

Toto je ten Bôh, jemuž zaprisahávajú sa naši pospolití ľudia, zvlášť od kresťanského vynaučovania vzdialenejší, voľne v názoroch svojich vlastných žijúci pastieri a bačovia, keď hovoria: „Bysťu Bohu, Prabohu!“

17. Pokračovanie v rozlohe myšlienky o Jedinobožestve

Prabôh to a v prabožstve svojom predstavený je i v tejto povesti jako:

a) Osobnosť, bytnosť samorodá, prabytná, prvobytná. Nikým a ničím nezapríčinený dvíha sa z plameňa či povstáva tento Kráľ Času, nezávislý ani od živlu, v ňomž rodí sa, bo živel ten (oheň) nad ním moci nemá; on radšej pôvodcom a vládcom jeho, bo ním kŕmi svojich sluhov, obdarúva človeka. Pri oných nižších božestvách máme všade matičky, rodičovstvo a detinstvo, teda pôvod odvodený z druhého, maloletstvo i dospelosť, omládanie i ostarievanie sa; ale pri tejto bytnosti len samorod, samobyt a púhu nemenitelnosť, keď ona vždy (tu po triraz, v druhých povestiach všade) objavuje sa len čo dospelec a starec nemenivý, vekový.

b) V tej prabytnosti je tento Kráľ času aj životom:životom sám v sebe, ako nehynúci vekový starec, životom aj pre človeka, ktorý k nemu idúc, vopred tak smýšľa, že život ľudský je v rukách toho, k nemuž teraz približuje sa, a tak i trnie strachom smrti i ožíva nádejou života, ako v skutku dľa povesti Kráľ času jednomu berie druhému darúva, dáva život.

c) Bytnosť svetla, svetlo. Na zemi tma, noc, keď človek hne sa k nemu, ale už vopred zná, že na sklenenom vrchu naveky vatra horí, svetlo to, v ňomž Kráľ Času prebýva, nímž je on sám; a v skutku tuná človek ten nachodí, že tu pred Bohom tmy nieto, že tmy Boha a okolie jeho neobsiahly.

d) Bytnosť lásky či dobra najvyššieho. Ku Kráľovi Času putujúci mladší brat nikde na zemi lásky nemal v biede svojej ani u vlastného staršieho brata; šiel na sklenenú horu, že azdaj tam smilujú sa nad nim – a Boh smiloval sa.

e) Bytnosť nepriviazaná k podobe, teda jaksi v pravom svojom spôsobe neviditelná. Človek na sklennom vrchu vidí len 12 sluhov a vatru, oheň svetlo. Objava, osobnosť, ktorá má vystúpiť z toho svetla neviditelná je, len jej prítomnosť v tom svetle znajú sluhovia, badá i čakajúci človek. Objavuje sa ona v tej primeranej času a veku vekovitého podobe starca, kremä dotedy, kým úlohu svoju vykonať, človeka poučiť, odmeniť lebo ztrestať, a sluhov svojich nakŕmiť má. Tak aj v druhých povestiach objavuje sa starec tento vždy nenadále, nečakane, akoby len v tom okamžení podobu či viditelnú osobnosť na seba bral, ináč ako neviditelný všadebyt trval.

f) Bytnosť veková, večná. Je kráľ času, kráľ vekov sám v sebe; rozmery časov (mesiace, roky) vymeriavať dáva len kroz svojich sluhov na oblohe, v sebe sústredňuje všetko ako v nepremennej jednote, on starec nemeniaci sa. Človeku hovorí: „nekráť tu svoj život“ t. j. nemar čas, ktorý len mne večne trvá, tebe ubieha; bo hľa, človeku zdalo sa všetko okamžením, a dvanásti sluhovia zakial popresadúvali všetci t. j. minul sa dľa nášho obyčajného rátania a behu času – celý rok, bo celý svor vykonal úlohu svoju na oblohe, na znamenie časov na zemi. – Tento kráľ času predstavený je ďalej čo:

g) Všadebyt(všedeprítomný). Človek hľadajúci túto svetlú, milosrdnú, vekovú bytnosť, vyberá sa k jej bydlu s tou myšlienkou „aj tam, teda všade, Bôh s tebou.“Hneď pri rodisku svojom, v blízkosti svojej nachodí toto bydlo božestva. Nuž či povesť tým povedá, že koľko rodísk a bytov ľudských toľko pri každom sklenených vrchov a Kráľov času na nich? Nie; ona obrazne vraví, že obloha (nebe) všade nad nami, že i ten jej vševyšný správca a vládca všade k nájdeniu, blízky je každému, ktorý ho hľadá.

h) Vševed:zná bezprostredne čo v človeku prišlom k nemu; bo tento len sluhom i to v zlomkovitosti predesenia prednáša svoju vec, a ten druhý (starší) zrovna i luhá; ale už sluhovia znajú úprimnosť prvého a luhaniny druhého; sám ale objavivší sa Kráľ bez všetkého vypočúvania prišlých zná všetko: zná kto kedy a nač tu prítomný, tak zná i minulosťbratov a dušu toho dobrého i zlého, zná aj tú maličkosť, ktorou deliť sa budežena dobrého človeka v podzemnom svete od dvesto druhých roznak poobliekaných, aby si ju poznal.

i) Všemoh. Všemoc jeho zjavná v povesti a z povesti tejto: je vládcom oblohy, nebatam hore, rozkazuje svetu podzemnému dole, osudy človeka zemského rovne sú v moci jeho; tam hore dvanásti sluhoviaslužbu mu konajú a bez neho nič nepočínajú, tu dole podzemní duchovia(strygy), výroku jeho poslušní, boja sa čo počať proti človekustojacemu pod jeho záštitou, trebárs by človeka zničiť chceli, vypúšťajú ho i ženu jeho na biely zemský svet. – Všemohtento, držiaci v rukách svojich a jakoby na uzde svety dobra i zla, udeľujúci kroz svojich sluhov dobré i zlé veci, ba dokonávajúci i v sebe smrť a zničenie, v tomto spôsobe najkrajšie a konečne objavuje sa čo:

k) Svrchovaný spravedlivec. Dopúšťa síce hmotné i mravné zlo, pri staršom bratovi a pri „podzemných bytnostiach jako činiteľoch a pôsobiteľoch toho zla, pri „mladšom bratovi a jeho žene jako trpiteľoch, vystavených nevinne tomu zlu; ale to všetko len do času, len aby vyrovnal všetky krivdy. Ďaleko súc od toho, by sám urobil najmenšiu krivdu, tresce kremä zlého, rozkazuje podzemným pochvatiteľom nevinnej ženy a požiteľom blaha človeka; odmeňuje dobrého, utvrdzuje blaho jeho.

K tejto spravodlivosti patrí tiež Kráľovi či Prabohu tomuto prívlastok času; bo len časomvyrovnávajú sa všetky krivdy vo svete, a na zjavenie spravedlivosti vždy čakať treba. A už jestliže naše povesti tuná v jednej bytnosti akoby sosústrednily zlé i dobré veci, krajšie a pravdivejšie toto sosústrednenie dobra i zla ani predstaviť nemohly, jako práve v obraze a pojme takejto svrchovanej a číročistej spravedlivosti, jako takto v spravedlivom Kráľovi času a prabohu, ktorý k poslednému víťazstvu privodí pravdu a nevinnosť. V tomto povesti dosiahly vrcholu múdrej, dobrotivej, vševyšnej spravy a vlády všehomiera, všesveta.

18. Pásmo myšlienky Jedinobožestva tiahne sa všetkými povestiami

Táto myšlienka jedinobožstva, v jehož ruke zlo i dobro, zvlášť ale spravodlivá záštita a prajnosť len dobra, tiahne sa ako červené pasmo všetkými našimi povestiami. Jako ten na sklennú horu putujúci ukrivdený a dobrý mladší brat Bohu porúča pru svoju, tak v každej povesti spúšťanie sa na Boha, hoslo odvolávania sa na neho u všetkých dobrých je to: „ako Boh dá, tak bude!“ Bohatieri a hlavné osoby povestí nikde niesú tak predstavené, ako čoby lebo samy boly narástly k úlohe svojej alebo druhými ľuďmi vyznačené boly k vyvedeniu veľkých vecí, radšej nedôverujú jim, vysmievajú sa z nich, nechcejú jich pustiť do sveta, alebo teda ukladajú jim úlohy nie na ščastné dokonanie lež na záhubu. Ale bohatieri títo a dievčičky tie všade púštajú sa do sveta a na podniky svoje s dôverou vo vyššiu svet spravujúcu mocnosť, ňou vyvolení sú k úlohám svojim, ňou a jej pomocou i radou aj dorastajú k nim, ona rozuzľuje uzol dejových zamotanín v každej povesti i k ščastnému výsledku privodí všetko.

Spravodlivá a dobrá táto mocnosť božeskáako vševyšnáobjavuje sa v rozličných bájesloviu primeraných podobách hneď skôr hneď neskôr prebehom dejov každej povesti. Za príklad uveďme si predsa aspoň tieto: V povesti Loktibrada(str. 13), toto jediné Božstvo je touže Loktibradou a starým otcom, ktorého si všíma a opatrí nevinne z domu rodičovského vyhnatá pastorkiňa, ktorý ju potom i chráni, ju i jej vlastného otca obdarúva; tenže ale Loktibrada a starý otec potom zlú macochinú dcéru spolu i s macochou tresce t. j. jedno a tože Božstvo krivdy vyrovnáva, svrchovanú spravodlivosť udeľuje. U Králeviča, čo si mladú hľadal, je toto Božstvo starcom nevestu hľadanú nachodiacim, odporného černokňažníka zaháňajúcim, mier a radosť pôsobiacim. V Mahulienesprevádza takže králeviča; objavuje sa i čo starec, osudy oboch mladoženichov znajúci a zapisujúci, teda spravujúci; dopomáha k dostatiu panny, chráni mladý pár pred zlými vecmi a bytnostiami, ubíja draka, na vysvetlenie vecí a v obeť za nich i svoj život kladie, ale živý a nehynúci ostáva. Vo Vľkolákovije tým staručičkým človiečkom, čo kráľovnej k srastu uťatých rúk pomáha, na oživenie jej dietok podrezané jejich hrdlá živou vodou ponatierať dáva, ukazuje domček, v ňomž k ščastnému dokonaniu príde osud manželky i manžela, rodičov i dietok. V Zlatovlasých dvojčaťochpredstavuje Drndulienka túto spravodlivú a dobrú moc božskú. V Jelenčokovisám ten jelenčok vyznamenáva mocnosť božeskú, kroz nehož totiž šťastne rozuzlí sa povesť a osud nevinne trpevších. V Siroteoživení umrela konajú úlohu túto, dávajúci sirote meč, husle a kyj, čo nástroje víťazstva. Tri holúbkypomáhajúce osirotenému dievčaťu k dosaženiu ženicha a ščastia sú týmtože zjavením-sa Božestva. V poviestke Fundži palica, kde oškodovaný človek ide vydobývať svoje žito od zlých duchov, tento božeský staričký človek oddáva oškodovanému chuďasovi svoj železný kyj (palicu, žezlo, odznak vlády) proti tým zlým duchom a potrikrát objavuje sa mu, až pomôže k úplnému ščastiu a k bohatstvu, – atď.

Táto myšlienka (idea) spravedlivého vševyšného jedinobožestva, trebárs daktoré výrazy (na pr. Pán Boh) v povestiach už na kresťanské poňatie (pochopenie) božestva upomínajú, nenie vnesená do našich povestí už len pozdnejšími kresťanskými vypravovateľmi. Ona je v ních prvotná, pôvodná, samostatne z názoru našim predkom vlastného, s názoru to všehomiera a zo samého toho zbožnenia oblohy i času povstalá, – o čom vysvetlenie podáme nižej v osobitom oddelení týchto úvah, kde o pomere mysle človeka k božstvuprehovoríme. Na tomto mieste postačujú nám práve prehovorené reči, práve to, že myšlienka táto čiže prabožestvo toto báječnému duchu verne podané a znázornené máme v primeranom báječnom obraze (symbole) Kráľa Času; že prabožstvo toto všade v povestiach má svoj primeraný, báječný, často teda i fantastičný(na pr. Loktibrada, knochta vták, tátoš Sivko) obraz a výraz, v ňomž vidieť a poznať ho možno i dlužno; že hlavné rozhodnutie deju každej povesti k dobrémuzávislým je od neho, pripadá za úlohu moci tejto vševyšnej, v spravodlivosti a dobrote.

19. čo znamená Dvojbožestvo popri Jedinobožestve

Čože ale už teraz chce, čo za význam iná popri tomto jedinobožestveono výš v § 14 a 15 vypísané dvojbožestvo zla a dobra?Ono má význam dvojí.

Ono vyznamenáva predne rozpadnutie sa toho istého a jediného božestva na dvoje: na zlú i dobrú stránku jeho. – Povesti, čerpajúce z názoru a vidu sveta známosť svojho božestva, nemohly vystúpiť von z medzí názoru a vidu tohoto. Jako vidia v svete vládnuce zlo i dobro, tak zbožňujú moc a vládu obojeho; jako v jednom vesmiere nachodí sa oboje, tak spojujú oboje v jednej zbožnenej osobnosti, a jako každé z nich pre seba vládne a stojí, tak rozpaduje sa osobnosť táto na dvoje, na bytnosti vládnuce zlým a dobrým. Bližej k obrazom povestí hovoriac, jako ními zbožnená obloha ukazuje raz svetlú druhýraz tmavú tvár svoju, raz deň druhýraz noc, raz dáva dobré časy leta druhýraz zlé časy zimy: tak ona aj v zosobnenosti svojej, v tomto akoby povýšení svojom na stupeň duchovnej božeskej mocnosti, rozpadla sa v predstavách povesti na dvoje: na tmu a svetlo, na zlo a dobro. Odtial v predstavách aj druhých slovanských povestí (ako nižej v § 21 uvidíme) popri Bohu hneď aj čert jestvuje, jakoby stien (tôňa) jeho. Odtial v našich povestiach nielen predstavenie onoho dvojbožestva čo rozpadnutie a jedinej všemoci na pôsobiacu zlo i dobro, ale aj sama táto vševyšná bytnosť (ten Kráľ Času, čas) prichodí často v jednej a tej istej povesti v dvojích podobách, raz v prospech a trvanie zla druhýraz v prospech a trvanie dobra rozhodujúca; na pr. v povesti Dalajlámastrygôň uväznitel šuhaja dobrého a tátoš Sivko vysvoboditeľ i priateľ jeho ako vyznamenávajú len jeden čas oblohy v jeho zimnej a letnej dobe, tak vyznamenávajú tiež len jedinú bytnosť toho Kráľa Času či prabožestva, ale v podobe dvojej, raz zlú a zúrivú druhýraz dobrú a milú tvár ukazujúcej. V povesti Vľkoláksám vľkolák značí tú zlú tvárnosť a po zmiznutí jeho z dejišta hneď na to objavujúci sa staručičký človiečik značí tú dobrú tvárnosť tej istej zlými i dobrými časmi, odpornými aj milými vecmi vládnucej prabytnosti. Tak prichodí v povestiach aj Laktibrada zlý aj Laktibrada dobrý, – atď. Samo to dopúšťanie človeku zlých a odporných vecí, hods len do času; sama tá spravodlivosť má vždy pre človeka telesného zlú i dobrú stranu, odpornú i milú ľuďom: čo div teda, že v predstavách ľudských vševyšný ten dopustiteľ zla a kazár (dictator) spravedlivosti nosí tvárnosť dvojakú zla i dobra, objavuje sa ľuďom raz čo zúrivec druhýraz čo krotiteľ a laskavec. – V tomto rozpadnutí sa toho istého a jediného božestvana božestvo zla a dobra neznali vyzuť sa dedovia naši z telesnosti a ľudskosti svojej; ono je jak slabou tak i prave báječnou stránkou ponímanie božestva v povestiah, nedospevšie ešte úplne k tomu čistému a svätému poňatiu božestva, kde Bôh samé čisté, púhe dobra, jasná pravda, bez všetkého stienu; kde zlo úplne a dokonale mimo neho stojí, nie v rozpadnutí sa prabytnosti jeho na dvoje, ale v odpadnutí stvorenia od neho, jak to v kresťanstve ponímame.

Má ale dvojbožestvo popri jedinobožestve aj druhý a to vznešenejší význam.

Ono za druhé vyznamenáva oddelenie zla od dobra a dobra od zla čiže prahlboký a večitý rozdieľ obojeho, kde čelom v čelo v ustavičnom nepriatelstve jedno proti druhému stojí a boj bije. – Povesti tu nechcejú miešať do vedna zlo i dobro v jednej a tejže prabytnosti, dobre vediac, že ono jedno s druhým nesnesie sa. Ale jakože mohly svojim báječným obrazným spôsobom predstaviť tento večitý rozdieľ zla i dobra? Nie ináč, len keď si utvorily aj osobité obrazy či mocnosti zla i dobra, dvojbožestvo. Týmto činom (spôsobom) postavily zvlášte zlo mimo tej prabytnosti; postavily ho von z nej v osobnosti druhé a spolu von do poľa, von v boj, v krajný a doby toho dvojbožestva; postavily ho tým samým von do sveta. Dávajú takto povesti bojovať zlu i dobru v tomto dvojbožestve a v svete; postávajú svoje najsvrchovanejšie jedinobožestvo či prabožestvo nad tento boj. Bo prizrimeže sa postaveniu toho dvojbožestva: ono bojuje pod správou a záštitou jednej vševyšnej moci, ktorá sama nebojuje, len boj spravuje a rozhoduje; ona je tedy mimo boja toho postavená ako nestranná mocnosť a múdrosť, znajúca, po ktoré medze dopustil zlo, aby konečne zvíťazilo a vyvodilo dobro. V boji tom nikomu krivda nestane sa, zlo i dobro prijmú odplatu svoju.

Tak aj popri Kráľovi Času stoja dvanásti sluhovia:oni to vymeriavajú svetu doby (mesiace) zimy a leta, chvíle zla a dobra prírodného (hmotného); oni to posluhujú človeku zlému i dobrému, tamtomu neščastím, tomuto bohatstvom a ščastím; oni prisluhujú spravodlivosť, čakajúc vždy na objavenie sa, na pokynutie svojho múdreho správca a vládca, u nehož spravedlivého rozrešenia dochodia všetky veci. Sluhovia títo v tomto služebnom a prisluhujúcom spôsobe svojom ešte zrejmejšie predstavení sú v povesti inej, podanej z Trenčanska kroz Boženu Nemcovú na str. 296 jej vydania slovenských povestí pod názvom „o dvanásti měsíčkách.“ Tu z nich jedni vládnu zimou a trescú zlú macochu i jej dievku, druhí vládnu letom a chráňa i odmeňujú nevinnú sirotu. Oni popri Kráľovi Času teda popri prabožestve majú ten istý význam čo ináč dvojbožestvo, totiž: význam ciest i bojov vymeraných jak zlu tak dobru mimo prabožestva samého v osobnostiach druhých a v svete.

Vidíme teda, že povesti nechcejú náruživé a nerozvážlive miešať zlo i dobro v jednej a tejže prabytnosti, že už jej rozpadnutím sa na dvoje oddieľajú tamto od tohto, že bojom a skúšobníctvom privlastneným dvojbožestvu, jedinej všemoci podriadenému, úplný rozdieľ činia medzi obojím. Konečnej a dľa môjho vedomia iným bájeslovím nedosaženej dokonalosti ponímania božestva dosahujú v tom, že konečné a posledné víťazstvo privlastňujú len dobru, že pre zlo i dobro majú a znajú mieru svrchovanej, neklamnej spravodlivosti, a tým povznášajú sa k múdrej a dobrotivej správe všehomiera, – jako sme toto už pri konci § 17 povedali.