ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Domnenky o historickosti

Keď prvýraz (v r. 1840 do 1848) tak rečeno pochytili sme naše povesti, ohňom mládeneckým za minulú i budúcu bohatiersku slávu národa zanatí, neváhali sme uznávať jich za skutočné deje a činy bohatierskych synov a dcér dávnej slávy národa slovanského. Aspoň sme mysleli, že takéto deje a činy podaly hlavnú pohnútku ku skladaniu povestí, keďže predsa nutne presvítalo i nám, jak mocne osnované i popretkávané sú báječnosťou. Sám vodca a začínateľ sbierok Samuel Reisz na prvom mieste chcel vidieť v povestiach skutočné národné a rodinné deje, keďže poesia v prvom rade je epická, dejeslávna, a deje pohybujú sa ako v skutočných pomeroch národa, kráľov a rodín jeho. On na pr. v povesti Nebojsa(Povesti a pohádky slovenské od B. Nemcovej, str. 76), pomenovav šuhaja Dragomírom, videl v ňom bohatiera kresťanského, takže kresťanskú pannu z hradu a vlády potvôr, t. j. pohanských vladárov vysvobodzujúceho; vypisuje i cesty jeho na východ cez Záhorie (Sedmihradsko) lebo cez Bukovinu k Čiernemu moru i za more ( vtákunášateľ šuhaja dľa Reisza má znamenať loď); kladie povesť do časov potýkania sa kresťanstva s pohanstvom, od r. 800 do 1200. – Po prečítaní príhlasu Rymavského na čele 1 sv. Povestí zdá sa, akoby aj on bol videl v Popelvárovi najväčšom na svete nejakého nielen ideálneho ale i skutočného bohatiera. A podobne pozdávalo sa nám, akoby na pr. Radúz a Ľudmila (lepšie Šurienka a Atalienka, Odolienka) bola povesť aspoň chvalospevná na skutočné činy dakedajšieho ľudského národného kolčovateľa pralesov, vysušovateľa jazier, zakladateľa rolí a viníc; akoby v Mahuliene zlatej panne a svetskej kráse nielen báječná ale i skutočná slovanská Helena väzela. Pojedinné mienky tak ďaleko šly, že na pr. v Laktibradoch tušili z dejepisu známych Longobardov. – Mienky takéto sami pôvodcovia jejich jednou rukou stavali druhou borili, keď prevahu báječnosti v povestiach zaznať nemohli. Sám Reisz, pri rozboroch povestí báječnosť všade nachodí a potom obyčajne na to prichodí, „pre históriu v tejto i v tejto povesti málo čo ukoristíme.“ Rymavský v uvedenom príhlase povedá a na pravú cestu, uhoďuje: „čo dotýče sa historických dejov, tu na povesti veľmo spoľahnúť sa nemôžme i pre jich fantastičnosť i preto, že v nich nič určitého ani miesta ani času, často ani mena hrdiny.“

Takto vlastne už tu rozpadla sa v nič historickosť našich povestí; ba zotreme i to, žeby nejaké skutočné slávne deje i len pohnútkou boly poslúžily kedys k složeniu i najmenšej z našich dosial uverejnených a do oných prvých sbierok prijatých povestí. I čože teda pohnútkou, čo zdrojom jejich?

2. Vznik a zdroj povestí

„Veru ozaj, povedz nám, kde vzaly sa, v čijej a jakej hlave vzkrsly prvotne tieto povery a nesmysly“ – slyším hlasy z tábora jednoho, a z druhého takže osvete sa: „ba radšej, ktorá pekná a dobrá myseľ zrodila rozprávky oku i uchu tak pekné, na srdce tak dojímavé, v obrazoch sú i bujné ale aj dojímavé, jaké nezjavujú sa viac v novšom veku, jaké dnes i len napodobiť až s nemožnosťou hraničí; ba veru vidíme v nich aj deje a činy naozaj bohatierske, bo práce a námah plné, bo víťazstvami zaslúžene dobytými skvejúce sa, – ktože a jak smel jich smysleť a jim chvalorečiť?“ – Obom odpoviem vám; obojí odpoveď zavili ste si sami už do týchto dômyslov, len rozvinúť ju nádobno, len privolať si trocha na pomoc blahé rozpomienky prvého žitia.

Či pravda, že neboli vám tieto poviestky vždy poverou a nesmyslom? Pravda, že bol čas, kde veci v nich vypravované nepokladali sme za nemožnosti; kde načúvali sme jim zbožne a neodolatelne vábily nás k sebe tieto svety obrazotvornosti; kde trnuli sme s popelvárom, keď blížil sa k tým obrovským, všeničiacim a zaklienajúcim bytnostiam alebo púšťal sa v boj s čatami nepočetných vojsk, a potom i radovali sme sa z jeho víťazstva nad ními a z jeho svatby s krásnou pannou, z pokorenia zlých a pyšných, zo záštity nevinných a odmeny dobrých. Boly to blahé časy nášho detinstva, kde mysleli sme ako deti, a obrazotvornosť malobná prevládala nad suchým rozumom; Kde naše myslenie i hľadenie na svet rovnalo sa názorom našich povestí. Len jak opúšťali sme detinské veci, učili sa myslieť upovedomele, poznávať a rozsudzovať svet dôvodnejšie, – len s premenením nášho spôsobu myslenia a názoru o svete premenilo sa i naše postavenie k povestiam Vtedy mizly už z mysle tieto trblietavé, na stračacích nohách točiace sa zlaté zámky; vtedy zosypaly sa na púhe výtvory obraznosti bez všetkej skutočnosti. Ale predsa bola doba aj pri nás, kde malo smysel a vieru, čo daktorým už potom zdá sa byť nesmyslom a poverou; kde nedospelým možné bolo, čo dospelým nemožného je.

Tu sme už pri vzniku a zdroji povestí. Jako my a každý jednotlivec žil aj národ náš doby svojho detinstva, duch jeho stál na stupni prvého prebudenia. A jako každé čulejšie, vtipnejšie dieťa, pri prvom prebudení sävedomia, svetom a úkazmi jeho dojmuté, obdivom jeho naplnené, samo od sebä a bez všetkej dalšej pohnútky zvedavo dopytuje sa, čože prečože je toto i ono, z čoho a nač je to, čo a z koho som i ja tu: rovne i národ ducha čulejšieho, dômyslnejšieho, hneď pri prvšom svojom povedomí, prišiel na tieto otázky; vidom i obdivom sveta a svojím postavením v ňom dojmutý sám od seba i zo seba prekladal a hneď i rozlušťoval sebe tieto a podobné pohádky. A jako dieťa nezná hneď jasnú, upovedomelú odpoveď sebe dať na otázky takéto; jako ono spokojuje sa snivým, obrazivým rozlúštením svojích pohádok: tak prirodzene veku svojho detinstva smýšľal aj národ detinský, spokojoval sa pri rozlúštení svojich pohádok aj menej dokonálými vecmi, hovoril o všetkom malobne a obrazne. Ale nutne utvoril si už tuná svoj názor sveta, preňho nie nesmysel, ale dobrá viera, i v skutku a často zdravý domysel a hlboká pravda; nutne sporiadal už tuná svoje pomery, v ktorých žil, hýbal sa i trval na svete a len z toho prvého stupňa postupoval ďalej na ceste sävedomia ducha i ponímania sveta. V tomto protivnom duchu národa, zrodily sa naše povesti; bo ony sú, jako z prítomných úvah jasne vysvitne, rozlúštením prvých otázok a pohádok ducha ľudského, ponímaním sveta hmotného i duchovného, líčením pomerovi ducha i národa.

Zdrojom i stokompovestí je teda sám duch národa, duch ľudský, na stupni prvého sävedomia postavený, vidom i obdivom sveta mocne dojmutý a pohnutý, pomery svoje k svetu, Božstvu, i ľudstvu sporiadajúci. Brehy týchto svojich stokov t. j. vystrojenie i líčenie dômyslov svojích prírode či svojmu mladému smýšlaniu verne okrašľuje si on malobne, hovorí len v obrazoch, nemohúc ani upadať do suchej jednotvarnosti abstraktných pojmov a slov.

A tu zabehli sme už do odpovede pre vás ktorí obdivujete pekné, umelé rúcho či vyvedenie našich povestí. Národ hneď za doby prvšej mladosti svojej bol umelcom a básnikom. Veď čože je nmenie? Nie abstraknosť, nie nahé rozumovanie starcov; ale obraznosť mladému veku vlastná. Už teda povaha veku prvej mladosti a snivosti národa, kde aj uňho prevládala jak bujná tak maľobná obrazivosť nad suchým triezvym rozumom činila ho umelcom, básnikom; neumel ani ináč, len obrazným slovom znázorňovať a zpredmetňovať vznešenejšie pocity a pomysli svoje. Hneď jak myseľ jeho schopná bola zaletieť nad každodennosť tam, kde potýkajú sa hmotné i mravné sily a mocnosti (popelvár kráľovčík s babou a šiarkanmi): už myslel a tvoril deje, udalosti, boje hodné umenia, hodné po dnes básnenia. Nadto spôsobom a darom všetkých umelcov nadchnul tuná duševné sily svoje, aby podobu peknú súmernú, zaokrúhlenú, dokonalú i rúcho sviatočné dal dielu svojmu, tomu čo uznával za vznešenejšie za povýšené nad obyčajnú každodennosť. Tak podarily sa mu povesti oku i uchu pekné, dojímavé, v dejoch a činoch slávne, v celku zaokrúhlené, súmerné. A jesliže po dnes máme v čom obdivovať jejích umelosť a vyvedenosť básnickú, to svedčí, že náš národ hneď v dobách prvej mladosti bol národom krásy, čulým, umeniaschopným, by pocity a pomysly svoje podať mohol v dielach básnických, zblížiť sa i neuvedomele k pravidlom súmernosti a krásy.

Takýmto činom nachodíme u všetkých duchovne obdarenejších národov vzniklé i sostavené povesti a báje jejích. Ony sú a boly všade prvým i umením národov, počiatkami a základmi ďalších pekných a vytvorných umení, ktoré i v zrumoch jejích tak radi obdivujeme. Nač poukazujú zrumy Babylona, jak záhadne ležia po dnes tajomné, homosom púšti zasipané sphynxy a vyčnievajú pyramídy Egypta, čo vznešeného utvorilo umelé dlátko a staviteľstvo u dávnych Gräkov a Rimanov, čo z opisov Kontín Arkony známe u Slovanov: to všetko už pred kresbárstvom, staviteľstvom a rezbárstvom týmto stávalo, slovom a báječnou poesiou národov týchto zpredmetnené, v mysli jejích umele vyvedené jestvovalo. Postavy báječných hrdinov, bohov a bohíň hellenských; predstavy, báječného Svantovíta Arkony a rezby kontín miest pobaltických driev stály z hlati slova báječného ducha utvorené, ako či z mramora či slonovej kosti či z dreva lebo kovu predstavené boly oku ctiteľov jejích. Ovíd by nikda nebol sostavil pätnásť krásnych kníh o pretvorovaní, keby vopred nebol žil a zelenal sa každý lístoček jejích v ústach a duchu národa rozkvetlý. Trubadouri a minnesängeri, skladatelia rómancí i ballád po dnes by spali, keby jim báječný duch národov romansko germanských nebol poprial vzniku, zdroja, stoku.

3. Čo sú báje

Predpošlúc toto o vzniku a zdroji bájov. Čože teda báje ^[2]?. Báje sú veci a rozyravy smyslené, jíchž obrazy, predstavy, osoby, deje nenachodia sa v skutočnosti, sú teda výtvory obraznosti jejích pôvodcov; sú druh básnictva. Ale jako každá báseň dotýkajú sa aj ony nejakej pravdy; chcejú teda aj učiť, čiže pod vymysleným obrazom predstaviť niečo už či v hmotnom či duchovnom svete skutočného, pravdivého. Len že jako povstaly báje u národov v dobe slabo upovedomelého detinstva, kde obraznosť prevládala nad rozumom, kde duch ľudský bujnú obrazivosť mysle ani nerozoznával od striezlivého rozumovania: tak báje ani neznajú určitej prísnej hranice medzi sävedomým duchom a nepovedomou hmotou; tak báječný duch neučí jasne, uvedomele, ale pojmy a pomysly svoje zaodieva v rúcho nekonečných obrazov, a to najčastejšie fantastičným rúchom ukrýva sa, čo skutočného a pravdivého mienili báječníci svojimi smyšlienkami, obrazmi, predstavami, čudotvornými dejmi.

Takýmito bájmi boly zvlášť u Gräkov a Rimanov jejích mythit. j. povesti smyslené, sbásnené, ale obsahom svojím celé smýšlanie a učenie menovaných národov o povstaní Božstva a ponímaní sveta, o zjavoch prírody, o bohoch i bohiniach, o nadprirodzených bohatieroch, slovom celé bájoslovie a zvlášte zárody jeho podávajúce rozpravy, jak ono pozdejšie v sústavu, v skutočné náboženské učenie a vo verejnú bohoslužbu vyvinulo sa u nich a následným sochárskym umením predstavene bolo.

Týmto sú aj naše povesti pre nás t. j. ony sú báje, ktoré vo smyslenom sbásnenom rúchu obrazivosti predkladajú nám dávne smýšlanie či učenie predkov slovanských o povstaní i ponímaní sveta a prírody a jej silách i zjavoch, o bytnostiach vyšších, tieto zjavy vyvolávajúcich i spravujúcich, potom aj o pomeroch, v níchž žil, trval, hýbal sa na svete dávňajší človek slovanský. Dôkazy a vysvetlenie berme si ďalej tu bezprostredne i behom celých prítomných úvah zo samých povestí.

4. Povesti ako báje: formou i obsahom smyslené

Povesti naše sú myšlienky. – Už začínajú sa len smyšlienkou: kde bolo, tam bolo; kedy bolo, vtedy bolo; nikde v nich určitého udania ani miesta ani času, ba ani len mena i najhlavnejších dejstvujúcich osôb. A ľud náš, kde o skutočných, novších i dávňajších, udalostiach povestí, zná udávať miesto, čas, mená dejstvujúcich na pr. o Jánošíkovi zná podnes poviedať že narodil sa v Orave na Zázrivej; zná, ktoré hory po Tatrách a výbežkoch jejích boly jeho komory, jak pri Garajovom potoku medzi Važcom a Východnou objavoval sa a nahradil sedliakovi škodu hromom zabytých volov spôsobenú; zná ho, čo vyrovnateľa skutočných krívd; zná že na Hrachove pri Rimave väznený, medzi Sv. Mikulášom a Okoličným(?) obesený bol. Pieseň o lapení Vdovčíka začína: „čo sa stalo v nove na Kobeliarove (dedina pod Radzinom v Gemeri): ulapili Vdovčíka pri milej v komore.“ O psohlavcoch, Tatároch z XIV storočia, ukazuje po dnes hôrne skrýše, kde ľud pred nimi ukrýval sa. Nitra a Sobor pri nej sú po dnes predmetom povestenia o Svätoplukovi. Ale vzhľadom k naším povestiam tenže ľud nikda a nikde neurčí: tam a tam býval ten a ten kráľ lebo popelvár, na tom a na tom zámku bola zakliata panna atď., ač zámkov a hradov dávnych a jejích zrumov dosť má pred očima.

Pri všetkých smyslených začiatkoch mam a klam je blízky, žeby sme prebeh deja mohli považováť aspoň z čiastky za skutočný, historický, ako Reisz urobil s výš udaným Dragomírom; lebo prebeh deja pohybuje sa aj v kruhoch ľudských, rodinných, národných, udáva pomery jejích, jak skutočné boly. Ale každá povesť zabehuje skoro do krajín a pomerov neskutočných, uvodí na divadlo veci i bytnosti v tomto svete a živote nevídané, neslýchané, aby sama zosňala belmo to historické z očú, ukázala, že celý dej a prebeh jeho sosnovaný je na základoch obrazivosti a smyšlienky báječníka. Nie len tie postavy strigôňov, ježibáb, drakov, tátošov, báječné na prvý pohľad; ale aj tie cesty a lety, boje a víťazstvá popelvára najväčšieho na svete, cesty k slnku, mestá čiernym i červeným súknom obtiahnuté, spravedlive i nespravedlive panujúci kráľovia, vojny i víťazstvá, svadby so zlatými Mahulienami, osudy zlých i dobrých, potresty vinovatých, odmeny nevinných – všetko sú to postavy a deje smyslene, výtvory čírej obraznosti básnika.

5. duchom obrazotvorným, na prvom stupni povedomia postaveným, utvorené

Povesti naše utvoril duch na prvom stupni povedomia postavený, prísne hranice medzi duchom uvedomelým a nepovedomou hmotou ešte nestaväjúci. – Toto nám vysvitá z nekonečného zosobňovania hmoty a prírody v nich. Životné i neživotné tvory, jednak i zver, zrastlina, nerosty myslia, cíťa, hovoria, konajú jako duch. Hneď vyššia nadprirodzená moc zakľaje človeka (ducha), hneď sám človek berie na seba hmoty a podoby zvierat, vtákov, rýb, zemeplazov, chrobákov, stromov, kvetá, prosa, prsteňa a druhých tvorov i vecí až do nekonečna, hneď aj tvory a hmoty javia sami od seba vedomie a konavosť ducha. Z jednej strany neobjavuje sa nikde duch bez hmoty, lež povždy len k nej priviazaný a v nej činný, z druhej strany niet hmoty skutočného i smysleného sveta (n. pr. drak), do ktorej neprenášal by sa duch, v nejž nemohol by objaviť svoju činnosť tak akokoľvek v tele človeka.

Čože je to v povestiach naších? – Je to síce už značný stupeň povedomia ducha, kde on pokladá o sebe, že môže preniesť sa do druhých predmetov, a tak že nenie totožný s hmotou a schránkou tela, mohúc túto hneď ľubovolne hneď trebárs násilne opustiť a tým činom uvedomiť i zosobiť sa v inom tele, a trebárs len vo vtáku, zrastline, skale. Toto pretvorenie a zosobňovanie značí teda v povestiach na prvom mieste náuku tú, že duch ľudský zná už svoju samovoľnú, od teľa oddielenú a neodvislú bytnosť, keďže on náuku o dvojbytnosti človeka, totiž o bytnosti duše a bytnosti teľa; náhľad to odporný terajšiemu materialismu, dľa nehož duch a duševné naše vlohy i mocnosti majú byť len výplivom tej a takej složitosti prvkov a ústrojnosti tela, akú pri tele ľudskom nachodíme, dľa nehož vlastne niet samobytného ducha, len telo, len matéria je všetko.

Ale je to v povestiach našich predsa len prvý, obrazivý stupeň povedomia ducha, kde on prísnych, čisto rozumových hraníc medzi sebou a hmotou ešte nezná, keďže vždy len vo hmote objavuje sa a tak i prírode pripisuje ducha zároveň človeku. Ešte duch tento nedospel k tej výši povedomia svojho, kde my múdroslovíme, že duch tela a kosti nemá; kde básnici i bohoslovci naši prichodia do vytrženia ducha a hovoria, že v duchu čistom samobytnom preniesli sa, vytržení boli ta a tam; kde kresťanstvo verí, že telo rozsípa sa v prach a duch uvolnený, samobytný a čistý navráti sa k Bohu.

Je to výpliv toho prvého stavu mysle maloletej, obrazotvornosť zastupuje miesto čistého skúmavého rozumovania pri človeku. Názor tento o duchu, vždy len ztelesnenom, vedie ku takrečenej metempsychosi t. j. k viere a náuke o putovaní duše z tela do tela; ktorá náuka je tiež výtvorom ducha neuvedomelého, viac hráčkou obrazotvornosti ako výplivom skúmavej rozumnej myslivosti. – K náuke tejto i v povestiach prídeme, keď pri konci o nesmrtelnosti prehovoríme.

Nádvrška, že i pozdnejší a terajší dokonale upovedomený duch zosobňuje prírodu v poesii svojej, neplatí tuná a nepodvracia toto naše tvrdenie, že totiž duch, duch dokonale neupovedomený utvoril naše povesti. Lebo veru zosobňovanie hmoty a prírody nevzniklo v tomto našom dospelejšom duchu; ale naopak vzniklo len v tom predošlom neupovedomenejšom a z toho prevzali sme ho už ako názor hotový, od dávna zaštepený, obrazivej mysli básnickej primeraný. V básnictve a mluve kmeňov slovanských nachodíme tým viac tohto zosobňovania, čím dávnejší a hlbší a hlbší koreň jeho v povestiach jejich. Však jestliže dnes i vzdelanci a prísnoskúmavý myslitelia oduševňujú hmotu, zosobňujú prírodu, činia to už sebavedome, znajú že to len obrazotvornosť, nie prísna veda a myslivosť. Ale duch báječný, duch to i našich povestí berie obrazivosť za skutok t. j. v tých predmetoch zosobnených vidí skutočného ducha, nezná ani nechce prísne oddielať ho od hmoty; chce, aby sme i my tak považovali, že výtvory či povesti jeho nie sú len básnictvom, ale skutočnou náukou a vedou pravdy.

6. dôsledne i svoje náuky neuvedomele predkladajúce či symbolične poučujúce

Tento duch báječný len sám sebe je dôsledný, keď nikde nehovorí sebevedome, upovedomelet. j. keď nepredkladá svoje veci v pojmoch čiste rozumových, ako my dnes hovoríme a učíme; keď teda hovorí a predstavuje všetko len v obrazoch, do ních zaodieva skutočné a čisté myšlienky svoje, čiže učí v symbolách, učí symbolicky.

Ale je to predsa len duch, a duchu je nemožno ináč, leč mysleť na veci skutočné, ktoré neustavne a mocne dojímajú ho, leč učiť niečo čo skutočne jestvuje, deje sa; a tá milá obrazotvornosť prezlatá vlastne len v ponímaní a predstavovaní skutočných vecí. Nasledovne obsah výtvorov ducha tohoto, obsah bájov niečo skutočného, pravdivého učí, a my sebavedome mysliac, pomenujme už veci tieto jejích vlastnými menami, udajme si v pojmoch i slovách rozumových, jasných, čo báje vyslovujú obrazmi, hovoria nevlastne, učia symbolicky.

Pre snadnejší prístup k naším povestiam udáme si napred obsah či učenie niektorých bájov gräckych, srovnávajúcich sa i tak v podstate učením naších naozaj v tomto smysle hádok(vo V. Honte povesti menuje ľud hádkami, ako u Čechov pohádkami), bo vyhádať dlužno i možno smysel jejích. Na pr. gräcky báj v Phaetonovi nesprávnym vedením voza slnkového zem spálivšieho a Zeusovým bleskom na prosby bohine Zeme porazeného redukujem na čistý jasný zjav sveta prírodného, že totiž prílišná pálčivosť slnka škodí zemi, že tú pálčivosť zmierňujú oblaky, dažde, búrky hromové, oživujú vyschlú prírodu; to je Phaeton slnce z medzí miernosti vystúpivšie, to krotiteľ jeho Zeus dáždnik (Jupiter pluvius) a hromonositeľ. – Báj o prebývaní Proserpiny polroku v podzemskom svete u Plutona a polroka na zemi u matky Cerery povedá len toľko, že krásna pannenská príroda počas zimy ako vyššou mocou uchvátená z povrchu zeme mizne, včas leta objavuje sa z novu v kráse svojej pannenskosti na zemi, – Báj o navštevovaní Danae v zlatom daždi kroz Jupitera, je púhy symbol zúrodňovania pannenskej prírody na zemi kroz dážď a vodu oblakovú (tentiž Jupiter pluvius). ^[3]

A teraz o čomže takto symbolične vraví a učí aj obsah našich povestí? O čom aj gräcke báje o prírode a jej silách, zjavoch, úkazoch. Veď už kto uváži to jedno , že príroda v našich povestiach je hlavným dejišťom (pusté hory, skaliny, lúky, mosty, rieky, jäzerá, mora, povetrné výšiny atď.) a spolu zosobená aj hlavné úlohy na tom dejišti, to v prirodzených to vo fantastičných postavách svojích, hrá (zverstvo, zrastlinstvo, nerasty oživené; tátoš, drák, postavy slnka, mesiaca, vetra): tomu nemožno nepomýšlať, že predmetom našich povestí je hlavne príroda, a tak jestli povesti čo skutočného mieňa, jestli čo učia, i to sú veci také, ktoré v prírode tejto zpozorúvame, nachodíme. – K tomu všetko naše ľudské učenie začína sa od smyslov: čo do smyslov bije, to prvé poznávame, toho pojmy a názory po prvé na svete si tvoríme, k ďalším odťažným a čiste duchovným veciam len potom pokračujeme. Tak i národy detinstva tvorili si napred pojmy a názor vecí viditeľných, rozlušťovali si napred pohádky, príčiny zjavov prírody, a tak jestli čo a jaké učenie utvorili, utvorili ho o prírode. Nasledovne i v povestiach, v prvých týchto výtvoroch ducha národného, hladať nádobno v prvom rade učenia o prírode. Ďalšie, už dejepisné zachované bájeslovie Slovanov, takže potvrdzuje, že panovalo u nich to isté učenie, znázorňovanie a ctenie prírody, ktoré tu z povestí vylúštiť sebe ideme.

7. O čom učia povesti symbolične

Na pospol stretáme sa v povestiach s obrazmi slnka, mesiaca a vetra. Že tieto obrovské postavy, a kde popri nich prichodia, i jejích zcvrklé staré matičky rozviesť smieme na vlastné pojmy, že tu báječník skutočne mienil slnce, mesiac, vetor a jejích sily, zjavy, účinky skutočné i domnelé, pomery, v jakých k ním stojí človek i ostatná príroda: o tom iste nikto pochybovať nebude. Apollo Luna (Selene) a Aeol v pokročilejšom a vyvinutejšom bájesloví gräckom to isté sú.

Takže stretáme sa v povestiach s postavami ježibáb a ježibábelov, strýg a strygôňov, vľkolákov, drákov, šiarkanov ako bytnosti človeku, živočistvu i zrastlinstvu nepriateľských, na zeme i krajiny a čo v nich živé všetko zlé uvaľujúcich, neživot, živorenie, pretvorenie na veci mŕtve, zmŕtvenie i samú smrť pôsobiacich. Čožeby teda iné v nich zosobneno a predstavene byť malo, jediné tie sily, účinky a zjavy prírodné, ktoré v skutku privodia na svet všetko to zlé? V menovaných teda postavách a bytnostiach predstavme si dľa dnešných a vlastných pojmov: zimu, mrazy, chmáry, mihy, snahy, vetry studené, tmu, noc. Trojhlaví, dvakráť až do čtyrkráť trojhlaví sú a vždy vo trikráť a v rastúcej sile objavujú sa títo dráci, synovia babiní; bo ona s ními panuje nad prírodou vo tri doby zimné, panuje postupne a vždy silnejšie panuje hlavne i vo troch krajinách (ríšach), u vode, v povetrí a na zemi. Súhrn zlého babou a drákmi pôsobeného menujú povesti zakliatima predstavuje ho zvlášť pod obrazom panny zakliatej, v onej trojmoci baby a drakov polomŕtvej a položivej, uväznenej, vždy pilne ale i márne streženej, zdarne len neprirodzenému s nimi sňatku protiviacej sa. Celé a každé toto zakliate znamená len stav a zjav prírody v zimnej dobe, stav a zjav životu odporný, zmŕtvelý, zkamenelý.

Nasledovne aj zakliaťa tieto zničujúci premožitelia Ježibáb, drákov a potvôr, vysvoboditelia panny z podzemských skrýš a zakliatych zámkov, vydobýtelia zlatých jabĺk a pokladov – všetci naši pastierski a popelvárski králevičovia s jich tátošmi, mečmi a prstenmi, s nápomocnými jim osobami, zvermi a vecmi čarodejnými, všetky jejích bohatierske deje a boje, znamenajú len tie sily prírodné, ktoré potýkajú sa v nej s odpornými sebe silami, ktoré v tomto boji zničujú zimný spánok, zmŕtvenie, zkamenetie prírody: znamenajú hlavne slnce trojsvetlé, v trojdobáchproti trojsile a trom zjavom troj až do dvanásťhlavých šiarkanov a drákov. Celé a každé odkliateznamená letný stav a zjav prírody čo krásnej panny, jej oživenie, okrásenie, zúrodňovanie, jej bohatstvá,

Prirovnajme si k tomuto gräcke báje n. pr. o Jasonovi, vydobývateľovi zlatého rúna pomocou Medey, snúbencovi a ženíchovi tejže vždy omláďajúcej i všetko omlaďujúcej panny; práve ako v naších povestiach popelvár kralevič víťazí radou a pomocou panny; zasnubuje si ju všetko vôkol nich a s ním omláďa, povstáva raz krajšie. – Spomeňme na Proserpínu polroka v podzemnom svete Plutona uväznenú, polroka zasa na zemi u matky Cerery opätovne a opätovne a vždy mladú. – Vidzme Persea premožiteľa všetko umŕtvujúcej, v kameň obracajúcej potvory baby Medusy, vysvoboditela krásnej Andromachy z moci šiarkana. – Tu Herkules, dvanástoro vykoná prác vždy v prírode a k jej vymaneniu, vydobýva zlaté jablká a potom až do nekonečna zasnubuje sa vždy s novou nevestou t. j. na jar a v lete omláďajúcou prírodou; on jej vysvoboditeľ i snúbenec. Úloha jeho prechodí v pozdnejších bájach gräckych na Apolla, takže krotiteľa draka, a hlavne na otca jeho Zeusa (Jupitera), ako zúrodňovateľa a milenca vždy novej panny, prírody (vidz výš výklad bája v Damae).

Nevedieť, či povesti naše vypadly z oka týchto a podobných gräckych bájov, a či gräcke báje vypadajú z oka našich povestí. Veru tu len v podstate a hlavnom obsahu oboje sú tie isté vzniklé z prvotného názoru zosobovania prírody, symbolisujúce nám prírodu a jej zjavy i doby.

Slovom teda v povestiach ako v pravých bájach symbolisovaná je príroda: v Babe zimná, v Panne letná; tam zakliata, tu odkliata; tam v rodine s drákmi vládnucimi chmárou, zimou a tmou, silami to životu a zrastu odpornými; tu v rodine s popelvárom, králevičom slnkom, prinášajúcim životadajné teploa svetlo. Dvojica to, proti sebe v neúnavnom boji postavená: svetlo so tmou, leto so zimou, život so smrťou. Postup boja toho dáva trojicupriestoru i času (doby). Dráci trojsilní dávajú trojsilu zimy v povetrí, u vode a na zemi, takže tri stupne času, ako príroda len časom aj postupne v dobách jaseňajších a zimných do spánku (do svojho zakliaťa) upadá, najsilnejší (9 lebo 12 hlavý) drák je čas najsilnejšej zimy o Vianociach a po ních. Zároveň popelvár bojujúci s troma drákmi ukazuje trojsilu svetlaa tepla v povetrí u vode a na zemi, hlavne ale tri doby, nímiž príroda postupne prechodí zo zimy do úplného víťazenia jeho nad zimou. Tieto isté stupne a doby vyznamenané sú i troma bratmi a troma pannami, troma kamarátmi lebo troma zvermi, kde takto zaľúbilo sa poviestkárovi trojsilutúto a tri dobytieto predstaviť; vždy ale konečne sosústredniť v jedinom najmocnejšom a v jedinej najkrajšej i v jích svatbe.

Boje popelvára či vrchného trojsilného víťaza toho s Babou alebo s drákmi spravuje tátoš alebo rozhoduje starec (i Laktibrada); výroky a rozhodnutie jeho rovnak sú smerodajné a svrchované pre obe bojujúce sily zimy i leta; hlavne pomocou jeho víťazí vždy ten dobrý, svety odklievajúci premožiteľ zlých síl a mocností, víťazí leto. V tátošovi a starcovi tomto predstavujú povesti časči radšej oblohu nebies časy vymeriavajúcu i svetlu i tme(dňu a noci) i letu a zime. Najznakomejšie predstaveno je to v povestiach Kráľ času a Vintalko, ale aj v druhých. Ďalšie vysvetlenie tohto nepodávame, preto že k tomuto predmetu behom úvah našich častejšie i hneď v nasledujúcom oddelení prídeme.

Všetky naše báječné povesti sú len prerozmanité a nekonečné obnovy tohto jednoho predmetu živorenia a zmeravenia či zakliaťa prírody za doby zimneja jej oživenia, zúrodnenia či odkliaťa za doby letnej:prerozmanité tak, jako prerozmanité dajú poňať sa a vypísať básnikovi tieto zjavy prírodné a prechody jejích z jednoho stavu do druhého; nekonečné tak jako nekonečné je toto ostarievanie sa a omládanie, umieranie i oživovanie prírody rok po roku.

8. Doklady na to z bájoslovia historicky známeho

Z takýchto povestí vyvinulo sa pozdnejšie bájeslovie Slovanov, zachované u známych nám dejepravcov, kde už, tak ako u Gräkov a Rimanov názory, predstavy a bohatieri bájov, sosútrednené sú v osobách Bohov, zpredmetnené v sochách i rezbách i bohoslužobných obradoch. Píše sám gróf Dr. Ign. Hanuš, nejznamenitejší to dosial skúmateľ bájeslovia slovanského (Nauč. Slovník. Dieľ VIII. str. 605), že Česi a Juhoslovania, najmenej vzdialení súc od prostého ctenia síl prírodných, nemali ani žrecov ani kňazov pohanských ani obecných chrámov ani jakých sôch verejne postavených. Ostávali teda hlavne pri povestiach a povestení. Ale vzrostla a v sústavu rozvíňala sa bohoslužba u Slovanov v stýkaní s inými národami postavených, v remeselných dielach a v umení už pokročilejších, u Slovanov zvlášť na Polabí a Pomorí obydlených, kupeckých. Tu na názoroch a obrazoch povestí povstaly pozdnejšie chrámy (kontiny), rezby, sochy. Tu hľadajme hmotne predstavené tie isté sily a zjavy prírodné, ktoré vyšej z obrazov našich povestí rozložili sme na jejich vlastné pojmy. Príklady uvádzam z článku Karla J. Erbena o dvojici a trojici v bájesloví slovanskom, uverejnenom v 2 a 3 sv. časopisu Musea kráľ. Českého na r. 1857. Spokojme sa len týmito v krátkosti:

a) Dľa životopisu Sv. Otty v meste Štetíne boly tri vrchy, prostredný z nich najvyšší, zasvätený bohu Trihlavovi, kde nachodila sa i trojhlavá socha jeho, majúc oči i ústa zastrené zlatým vladárskym obväzkom alebo klobúkom (aurea cidari). – Zlatý obväzok či klobúk srovnaj s najvyšším i v povestiach našich vladárstvom kraleviča(popelvára) slnka či leta. O troch hlavách jeho hovorili sami žrecovia, že sú na znamenie trojkraleviny Trihlava na nebi(slnce, svetlé a povetrné výšiny) na zemi a v podzemí(voda, more). Trojhlav tedy vládca priestoru: vzduchu, zeme a vody. Tri vrchy srovnaj podobne s troma vrchma našich povestí: meďänou, striebornou a zlatou.

b) Chrám Svantovíta v Arkone z červeného mramora a zeleného smaragdu (dvojica); v ňom socha Svantovíta, jejž údy z drahého kamenia čtvorakého rodu; zo zeleného chrysolitu, z červeného rubínu, zo žltého karneolu, a z bieleho mramora, hlava z červeného zlata (vypisuje Masudý arabský cestovateľ z X stol.). – Ako tam Trihlav pán priestoru, tak tuná Svantovít pán času: zlatá jeho hlava rok spravujúce slnce(obloha); barvy jeho údov, barvy čtyr častí roka: zelená jara, červená leta, žltá jaseni, biela zimy. Toto srovnaj s troma postupnými dobami bojov popelvára do tej najvyššej doby víťazstva jeho, t. j. z jaseni, zimy a jará do najvyššieho leta.

c) Masudy vypravuje tiež o chráme kroz slovanského panovníka postavenom na čiernejhore, kolo nehož vody rozličnýchbariev, v ňomž socha v podobe starcas kyjom v ruke, nímž prekáža umrlčie kosti; pod prvou nohou sochy vyobrazení mravenci rozličného druhu, pod ľavo čierni krkavci a podobní vtáci. – Mravenci sú tu hmyzom letným, krkavci vtáctvom zimy:jako to ukazuje sama príroda, jako jich tak predstavujú i naše povesti. Bytnosť tedy tu zobrazená je bytnosť tej dvojej i v povestiach symbolisovanej povahy; zimneja letnej, čierneja svetlej, smrtia života. Drtenie kostí kyjom t. j. symbol víťazstva nad smrťou (nad zakliatím).

d) Socha Perúnová, ktorú r. 980 Vladymír postavil v Kyjeve bola drevená, hlavu majúc striebornú a búzy zlaté (Nauč. Slov. D. VI. str. 276). Dľa iných boly nohy železné, hlava strieborná, búzy zlaté(Bájeslovie od J. Hollého). – I tuná táž trojica našich povestí, pokračujúca od slabšieho k lepšiemu, zodpovedajúca naším železným (meďänným), strieborným a zlatým horám lebo zámkom ako pokrokom vládania troch kralevičov alebo i len králeviča jednoho dobývateľa a vládca týchže zámkov t. j. prinášateľa a vládca prírody letnej.

Na základe takéhoto ponímania a vysvetlovania veci podajme si už báječný rozbor dajedných povestí.

9. Zakliata Hora

Zakliata hora. – Dvoch bratov sebe docela podobných, že jich vlastná matka ledva rozoznáva, vystrojuje povesť do cesty a na výboje, rovnak ozbrojených, rovnak opatrených troma pomocnými zvermi: vlkom, medveďom, levom. Mladší z nich ztratí sa z dejišťa na čas, keď na rozcestí rozídu sa. Starší ale nachodí mesto čiernym súknom obtiahnuté, ubíja pomocou svojich zverov a ostrého meča dvanásť-hlavého draka, vysvobodzuje tým krásnu kňahiňu, podlieha síce smrti, od zradného kočiša mu zadanej, ale zvery zázračnou zelinou vzkriesa ho, aby predsa zasnúbil sa s vysvobodenou pannou, keď i polovice prsteňa snúbneho srastú sa; lež ešte raz upadá v moc Baby a spolu so zvermi zkameneje v ožlklej zakliatej hore. Tu mladší obadá známä či heslo jemu dané, vystúpi na dejište a hneď korí sa mu všetko, čo predošlý už vydobyl; ide z rovna do zakliatej hory, tam odrazu a konečne porazí moc Baby, odkľaje brata i zvery jeho i horu i všetko. Dielo je dovŕšené, moc a panovanie jejich dosahuje vrcholu svojho i trvania.

Oba do cela rovní a rodní bratia vyznamenávajú jedno a to isté slnce jednoročnéči beh jeho jednoročný. Sú to i tak synovia jednej matičky. Matička táto, ktorá i tak dľa predstav druhých povestí každý večer ustalé a ostárle slnce do svojho lona prijíma a zasa každé ráno nové omládle rodí, ktorá podobne i každoročne (o vianociach) tak ho prijíma a rodí, – ona je všeobsažný vesmier, menovite ale predstavuje silu vesmiera rodnú, všeobnovujúcu, v ňom nezhynule vloženú, ktorá dľa zákonov trvalých zmrtvenej prírode a tu menovite slnku nový život a vládu prinavracuje.

Obom rovným bratom rovnak po boku stoja tri rovnaké zvery, významy to trojsily t. j. trojsily trojsvetlého a trojvládneho slnka, i v priestoroch povetria, zeme a vody, i v dobách troch postupných z doby prvého vystupovania slnka na oblohe, do doby rovnodennosti, až i do doby vrcholenia jeho o Jáne (22 junius). Rozdieľ medzi oboma bratma je len ten, ako ho ukazujú činy a príhody (deje) jejich, že starší vyznamenáva slnceešte bojujúcea v tom boji podliehajúce, mladší ale značí slnce boj dokonávajúce, slnce víťazné, v prírode horujúce.

I vystupuje teda na dejište napred starší brat, slnce ešte za doby čierneho mesta t. j. panovania zimy omladlé, zdvíhajúce sa v sile svojej; bojuje a premáha draka t. j. silu zimy láme poprvé (slnce asi o hromniciach); ale zradný kočiš ubíja ešte prvého víťaza t. j. doba zimy ešte trvá vždy v sile svojej a znovu premáha lúče slnka; tu pomáha lev t. j. vlastnosť či sila samého slnka, darmo a len na čas uchvátil kočiš nevestu, prsteň (symbol slnka) srastie sa v rukách víťaza, slnce vystúpi v sile obnovenej; kočiš bladne t. j. doba zimy ustupuje vždy viac, možno už i sňatok sláviť s pannou prírodou, bo už mesto a ľudstvo veselé, kol neho kvitne jaro (slnce o rovnodennosti a hneď ponej). Ale ešte žlkne sa hora zakliata a v nej vodí líška, panuje Baba zima t. j. ešte tu i tu ona prevláda a milý starší bojujúci brat v boji s ňou na chvíľu aj so zvermi hynie, kamenie, silu svoju slnce akoby tratí. Tu objaví sa mladší brat, premôže Babu zimu úplne a to jedným pokoným šmahom čarovného prúta t. j. účinkom sily v prírode všeoživenej; bratia i zvery povstanú v novej sile a to sile nad zimou dokona víťaznej; odkliaťa je všade vôkol dovŕšené, manželstvo panny zemnej prírody so slnkom vševládnymblažené (slnce Jánovo).

10. Báječný rozbor povestí: Lomidrevo

Lomidrevoalebo Valibuk. – V obrazoch a výrazoch prostému roľníckemu ľudu vlastných rozpráva povesť o narodzení, nadájaní a schopnostiach neobyčajných Valibuka. Porodí a nadája ho tá istá matička stará, odveká, sila všehomiera neústavné k životu pracujúca, ktorú sme pri predošlých dvoch bratoch udali: narodzený Valibuk je slnce vianočné, nadájanie s ním zrast či priberanie síl značí priberanie síl slnka čiže aspoň účinkov jeho, na oblohe vždy viac patrné a na prírodu účinkujúce. Zázračnosť týchto vecí znamená len to, že povesť nemieni tu skutočného človeka ale pod obrazom jeho niečo iného; že sama káže nám pomýšlať na symbol a na značenia symbola toho.

Len čo vykročí z domu Valibuk, už stretá sa s dvoma kamarátma Miesiželezom a Kopivrchom; pasovaním sa s nima preukáže jim svoju presilu a pojíma jich v službu. O narodzení týchto dvoch mlčí povesť, udáva hneď len vlastnosti jejich (tamten miesi železo ako cesto, tento váľa vrchy); bo vlastne sú len vlastnosti jednoho Valibuka, znamy trojsily a trojdoby trojsvetlého slnka ^[4]a úloha jejich v povesti je tá istá čo inde dvoch starších bratov vedia najmladšieho, najmocnejšieho popelvára královčíka. – Po ščastnom sídení sa kamarátov nasleduje v povesti episoda o mlatbe u bohatého pána, na zaopatrenie vraj rodičov jejich chlebom, mäsom a masťou, vlastne na ukázanie síl tohto trojlístku, povolaného k činom a výbojom neobyčajným.

K ním i hneď priberajú sa. Miesiželezo umiesi zo železných ciep valašku pre Valibuka; dľa variacie povestí ukuje ju na jakomsi vrchu prebývajúci kováč, ktorého Valibuk potom i ubíja pre zradu a krádež na železe, a aby vraj žiadnemu viac podobnú valašku ukuvať nemohol. Či Miesiželezo v spôsobe kováča či lepšie sám ten zrádny kováčznamená silu zimy, ktorú už tu počína Valibuk lámať a vládu jej odnímať; symbol vlády, valaška, prechodí v ruky Lomidreva.

Mesto nachodia v smútku t. j. svet, prírodu vo tme, v zime; starý kráľ, slnce predošlého roka ostarené, nevládze vydobyť zakapané tri dcéry t. j. krásne tri zjavy svetla, tepla a zrastu v prírode; úkol ten pripadá mladému trojsilnému Lomidrevovi, trojsvetlému novému slnku. – Pod prípravami k vyhladaniu skrýše panien a k započatiu boja t. j. pod časom vznášania sa slnka na oblohe zima ešte trvá a jak verne porekadlu: „vľk zimu nezje, ale zima všetko stroví“, požerie i táto 12 volov, 12 kýl kaše, 12 pecí chleba. V Loktibradovižrútovi a silnom strážcovi podzemnej skrýše predstavená je táto doba zimy. Miesiželezo a Kopivrch proti nemu nič nezdolajú; oni sú ešte len ten starší, bojujúci a podliehajúci brat preduvedenej povesti, ešte len prvé dve doby slnka zimného a jarného, kde ešte zima prevláda. Ale Lomidrevovi pustí už Loktibrada svoju bradu, symbol to vlády doby zimnej; čas už začína jemu slúžiť a cestu k pannám ukazuvať.

V podzemnom kráľovstve v meďänom, striebornom a zlatom zámku žijú a vyšívajú tri sem zakliate panny; všetko tu v kráse jara a leta, i včely, hmyz leta, pohrávajú si. Strežú ale krásu i život prírody traja draci, žrúti oloväného, železného, oceľového chleba, i silní ako tá zima; klonia sa len pred valaškou Lomidreva a pred prsteňom jemu darovaným, symbolmi to vlády letnej a okrúhleho slnka. V treťom z nich (12 dľa iných 9 hlavom) sosústrednená je trojaká a pokoná sila zimy, čo pri ňom podano i pod obrazom samého dráka, jeho koňa a jeho vtáka; tak ako vo Valibukovi spojená trojsila letná, tam predstavami Miesiželeza, Kopivrcha a samého Valibuka; tu v oči drákov predstavami valašky, prsteňa a Valibuka. Valibuk hádže bodsekáne šiarkanov do väčšej dialky, vopred objavuje jim presilu svoju a oni tušia, že hodina jejich vlády odbíja. Valibuk premôže jich poriadkom od slabšieho k silnejšiemu, a to na vlastných tokoch (holohumniciach) jejich t. j. v tých istých priestoroch, kde oni dosial vládli, v povetrí, na zemi a u vode.

Vysvobodené kňahne posiela víťaz na biely svet poriadkom, t. j. objavenie sa prírody v postupnej živosti a kráse v dobách predjarných, jarných a letných. Zjav poslednej najmladšej je najkrajší; ale úplná vláda leta a slnka horujúceho (Janového) má ešte len objavit sa v samom Lomidrevovi a dokonať v sňatku jeho s najkrajšou pannou, s najkrajšou dobou letnou.

Laktibrada nazpät dostáva tu svoju bradu, ale na povrchu zeme viac nesmie ukázať sa, ako on ukrýval panny, tak ukryť jemu nutno sa teraz v krajine podzemnej, v nejž jako predtým zanikly zjavy leta, tak zaniká teraz zjav a čas zimy úplne. Miesto toho objaví sa na divadle zázračný knochta vták, predstavovateľ novej doby, doby to ohnivej(teplej), ako je sám ohnivý. Doba táto, doba lietajúceho ohňa a vody, doba hromu a blesku a spolu vody oblakovejslúži už teraz Lomidrevovi, vládcovi leta.

Objavenie sa Lomidreva na povrchu bieleho sveta je tiché, pokojné, i zo zradnými kamarátmi smierlivé, jako objavenie sa usmievavého slnka po ohnivých hromonosných búrkach za krásneho leta. Ešte vplietol sem povestník episodu o krajčírovi a šití šiat pre kňahne; to aby objavil, že bez pravého víťaza, bez tretej a víťaznej doby slnka a leta. nedokonaná ešte krása prírody na zemi. Dokoná sa ona svatbou t. j. spojením prírody nebesnej so zemskou a stvorením troch krásy zámkov zo zázračných Lomidrevom vydobytých jabĺk t. j. úplným slnka a leta vladaním v troch krajinách, povetria: zeme a vody, svetlom, teplotou a zrastom. Len objavujú sa teraz už zámky opačným poriadkom t. j. napred zlatý, potom strieborný a na posled meďäný (dľa druhých i železným menovaný), to je možno nedopatrenie poviestkára, možno, že tým znamenať nádobno, že príroda z najvyššej doby leta upadá znovu v podjaseň, a v zime zo svojho zlatého veku do zjavu toho strieborným a meďänným (železným) nazvaného. Lomidrevo, ináč Valibuk, je slovenský Herkules. Srovnajme neobyčajné sily obom pripísané i úlohy primerané: vepor Erymanthu, býk Minosov, čistenie stají kráľa Augiaša, voly Gerionové, chod v podzemný pre Cerbera, hydra Lernejská a kyj Herkula rovnajú sa s veprom, bujakom a mlatbou Lomidreva u bohatého pána; rovne tu vidíme požiadavku 12 volov od kráľa, spúšťanie sa v podzemný svet, boj tam so šiarkanmi a valašku nášho hrdiny. Práce oboch končia sa vydobitím zlatých jabĺk a sňatkom s krásnymi pannami.

Prebývanie troch paničiek v podzemnom, samo v sebe peknom a bohatom, svete srovnaj s prebývaním Proserpíny u bohatého Plutona; objavenie sa troch pannien na bielom svete s objavením sa Proserpiny u matky na povrchu zeme.

Báje v podstate tie isté, len dľa predstav národných rozdielne predstavené.

11. Dalajláma

Dalajláma. – Šuhaj mladušký na púti svojej upadá v moc a službu strygôňa, v pustých horách t. j. mladé novoročné slnce, nastupujúce podvih svoj na oblohe, bez moci a vlády nad svetom, ktorú drží teraz v rukách svojich úplne strygôň t. j. doba zimná; pusté hory sú obrazom tejto pustoty zimnej. Strygôň ten ani neobýva tento úkryt, lež voľne chodí vládnuť kdesi inde t. j. priestranstvami sveta. Šuhaj ale v tomto úkryte uhodne, ucíti moc a vládu svoju, zapísanú v knihách väčších t. j. v nepremenných zákonoch prírody, dľa níchž nutno raz ustupovať zime, tme a smrti, uhnúť sa teplu, svetlu a životu. Tri tu chyže znamenajú budúce tri stupne či doby zimu, a smrť prírody premáhajúceho slnka: v prvej chyži väzenia, služba, obyčajné bydlo šuhaja t. j. doba slabej, temer nijakej vlády slnka; v druhej chyži zlato t. j. jasnejšie už objavenie bleskov a moci jeho; v tretej chyži čarovná píšťalka, prút a tátoš t. j. úplná ukážka budúcej živototvornej sily a vládnej doby slnka. Šuhaj predstavovateľ slnka tohoto berie si tieto veci ako svoje vlastné, sadne na tátoša a ulieta z väzenia t. j. v podobe tátoša začína už jemu slúžiť doba strygôňovi (zime) odporná čiže doba letná; hodina jeho hnutia sa udrela. Nadarmo prenasleduje ho strygôň, bo šuhaj už vládny; hádže mu v cestu veci vyznamenávajúce vládu v tých istých priestranstvách prírody, v ktorých strygôň (zimný muž) dosial vládol t. j. hrebeň, nástroj poprerezávaný, deravý, prefúkaný, symbol to povetria; kremeň, symbol zeme (pevnej, zmrznutej); ocieľku, symbol ľadu, vody. Odpory tieto úplne nezastavia strygôňa, bo on dosialny vládca nad týmiže prestranstvami povetria, zeme a vody, a značia len merania sa síl zimy a leta v týchže priestoroch; lež úplne zastaví strygôňa a neškodným urobý moret. j. zahraničie doby zimnej a letnej t. j. tá rozhodná hodina, kde vláda a sila zimy puká, kde prevahu dostáva slnce a doba jeho svetla i tepla.

Po tejto akoby povetrnej, inosvetovej predihre nasledujú činy šuhajové na dejišti zemskom t. j. účinky trojsvetlého slnka a doby letnej v prírode, kde človek i zver dýcha, rastlinstvo rastie.

Šuhaj dostáva sa do služby ku kráľovi starému, neschopnému ani svoje tri dcéry náležite vydať, keď prvšie dve zaťom dáva nehodným, tretiu najkrajšiu odháňa od seba; naskrze nevládze obrániť sa pred nepriateľským vojskom. Kráľ tento a krajina jeho, záhrada i zverienec zpustlý, chalupa ako vyhnanec Vinety a Dalajlámy, zakliata či pustá hora Sivkova dávajú nám tu obraz zemskej prírody po čas zimy; vystavené a jako v plen dané sú vojsku nepriateľskému t. j. živlom tmy a zimy, pustote a smrti. – Šuhaj povolaný všetko to osvobodiť, oživiť, odkliať t. j. zemskú prírodu k letnému zjavu krásy a života priviesť; ukrýva sa nepoznatý v službe pecúcha, zlaté vlasy pod barančinou, zlatý odev pod myšacou bundičkou, neústavným opakovaním vymysleného, bezvýznamného „dalajlama“ leda to dáva na javo, že nenie úplne nemý neschopný, nevedomý; ešte ako královský zať a vyvolenec Vinety obýva chudobnú chalupu s ňou.

Tátoš jeho, akoby ho ani nebolo, ukrýva sa po strane, vždy až do príhodnej doby činov a víťazstva. Sedemročné toto sluhovanie a koľko ešte k tomu pridáva povesť na trvanie času poníženosti šuhaja, panny i tátoša, – všetko toto znamená len stav a čas prírody ten, kde v nej leto bojuje so zimou, kde ona len postupne kráča k úplnému a víťaznému zjavu leta. I tak po boku Dalajlámy a Vinety stoja starší dvaja zaťovia a staršie dve dcéry; vyznamenávajú to isté, čo v Zakliatej hore starší brat, čo popri Lomidrevovi Miesiželezo a Kopivrch s jejich dvoma staršíma kňahňama t. j. prvé dve doby predjarnej a jarnej prírody, kde ešte vždy trvá boj leta so zimou, kde príroda nenalezá sa ešte v plnej kráse a moci života. I v týchto dobách pôsobí vlastne všetko len ten istý bohatier svetla a života Dalajláma, šuhaj slnce a tátoš jeho, doba a sila letná. Pri prvom svojom a svojich síl i účinkov objavení, odkľajú oni kvety i zrastlinstvo, jehož stav a zjav zimný nakreslený je tu v obraze záhrady zpustlej, dodlávenej, a hneď potom stav a zjav jarný v obraze záhrady pod účinkami svetla i tepla (Dalajlámy i tátoša) znovu zkvetlej. Pri druhom objavení sa odkľajú oni zverstvo, jehož stav a zjav zimný zobrazený je poľovačkou dvoch starších zaťov, nemohúcich uvídať ani vtáčka, jehož stav a zjav na jare oživený vyčarúva píšťalka Dalajlámova t. j. sila svetla i tepla slnkového, predstavuje plný, veselý zverienec kráľov. Pri treťom objavení sa šuhaj s tátošom úplne premôžu nepriateľa t. j. úplne prevládzu silu zimy; po dokonanom víťazstve v plnom zjave svojej krásy ukážu sa všetci: šuhaj Dalajláma t. j. slnce letné víťazné, panna a nevesta Vineta t. j. príroda zemská, tátoš Sivko a kráľ t. j. kráľovský velebný čas leta.

Mená troch paničiek: Láskykvet, Vnocipekná a Fineta, zachoval v povesti tejto sám národ. Jak vysvetlovať jich a poťahovat na zjavy a doby prírody zo zakliaťa postupne povstávajúcej, je otázkou. Verne dávňajšiemu vyslovovaniu, kde reč naša nepoznala ešte zvuku f, dlužno písať i vyslovovať Vineta, miesto Fineta. A tu Vinetaje meno príbuzné menám Vintalko, Vítko, Vít; je ženská podoba tohoto v povestiach i v bájosloví slovanskom známeho mena, poťahujúceho sa na božstvo svetla, slnka, leta, na Svantovíta; koreň jeho totožný s koreňom slova svit, svet, svetlo.