Vo vetre myšlienky

Starenka hluchá povie, čo počula na koncerte.
Zbierajúc papieriky po ulici.
Aby bol pekný chodník k hudbe.
Ani list po zemi nesmie šuchotať.
A starenka počula muziku dňa.
Bol okrášlený sprievod ulíc do sály.
Akoby sme išli kvety zbierať na grúne.

Kážem jej: urob si uzlík, tade ísť.
A pozerá za bolesťou.
Volám ju Vieročka, nečuje.
Volám ju tým, čo miluje a obzrie sa.
Ľahko by zhorela pri sporáku, každým vzdychom.
Oheň má v svojich prsiach. I tam má uzlík.
Nesčíselne mnoho uzlíkov má, tuho zaviazaných.

Pri práčni raz mi spadla.
Volala vnúčence. Behali po poli, neprišli.
Po schodoch rátala, koľko ráz sa mohla udrieť.
Koľko tých schodov prežila!
Počnúc od prsteňa.
Počnúc od vdovských sĺz.
Počnúc a nekončiac tým, že spadla.

Chodila do hory na borievky.
Tie zrniečka ružencové aj pre mňa rástli.
Pozrite, ako snivo ma našla modlitbou.
Takým bozkom ako pri mesiačku.
A vždy samotná, v žiali.
Pokorne, trpezlivo.
Plodmi Božími živená.

Ťažko ti hľadieť na petržlen v záhradke.
Tam som sa pri ňom prešiel.
Fazuľka, hrášok, rajčiny. Tisíc vecí.
Všetky si mi naspievala očami.
Srdcom si ma na nich kreslila.
Viem, čo je láska.
Keď Boh povie i trávičke, aby rástla.

Poznáš modlitbu, skoro len prstami.
Ako hlások, nikým nepretrhnutý.
Ako zvonček, potrasený rukou.
Takú báseň ti dal raz Pán Boh o polnoci.
Snívala si, že nemáš pri mne pekných šiat na sebe.
A najpeknejšie slová niesla si do neba.
Sama od seba.

Doniesla koláč na stôl, čerstvý, z pece.
Počuje, ako vonia až von z domu.
Čaká, ktosi zaklope.
Aj keby prišiel neskôr, nájde ho.
Muziku dala k nemu, rádio.
A na obrúsok kvietočky.
Aj ten kríž k nim, čo na stene visí.

A často letí v duchu do Jeruzalema.
Každý deň prejde Golgotu.
Už by jej chýbalo ukrižovanie.
Na takých pleciach slabunkých a taká bosá.
Celá v slzách.
Ponížene dáva si umyť oči.
Ranami milosti.

Za chvíľu vakácie.
Rozprávka má krídla.
Donesie pozdrav. To sa ani na smrť nemyslí.
Ale kto príde, povie: hneď je jeseň.
Divé húsky sú na nebi.
Nachýlený je k zemi sneh.
I jabíčku pod rukou je smutno.

Teraz jej ústa ako popol zbledli.
Pýtam sa: trpíš? A prečo trpíš?
Nevedela, čo sa pýtam, ale rozumela.
Odchádzal som, neplakala.
Aj keď išlo o to, či sa vrátim.
Či pokrytý alebo nepokrytý prachom.
Či taký, s láskou a s krížom.