Budúci ľudia

Budúci ľudia povstávali,
zosmutnel našský zrak,
živí i mrtví v diaľnej diali
pozreli na zázrak.

Po horách, kde bol oheň prvý,
aj iskry pohasly,
a ľudia, čo sú zdravej krvi,
zo zeme vyrástli;

nazvali kameň, stromy, luhy
chlebom a rukami,
pod zlatým mostom sveto-dúhy
stali sa otcami

a prorocky sa podívali
na vody, na hory,
to dali deťom. Noví králi
na suchu, na mori.

Nastúpia silní, vyvolení,
v poli sa spoludní,
parobci, chlapci urastení,
tí prví, mohutní,

po horách, poza buky divé
chovaní v domove,
vykúpe slnko tváre snivé
a dlane v olove.

Obrobia pole v trávnic zvuku,
ovocie, pšenicu
a také hrozno, čo na drúku
po dvaja ponesú.

A keď sa sotmí, pri ohníku
rozprávku budú pliesť,
veselú vezmú harmoniku
synovia hôr a hviezd.

Bude vás počuť a po ceste
sa rozloží váš tieň.
Len v Babylone, iba v meste
vždy bude mrtvý deň,

pôjdete ticho ulicami,
poviete nevinne:
chorobou sveta, mrtvolami
sa bosí valíme.

Nezažobrete, hladné deti,
žobráci pod plotom,
ste zdraví chlapci, zdravej pleti,
je život životom.

Je život v oku, horí všade,
je sila v pohybe,
je oheň, teplo je na hrade
i v malej kolibe.

Neznáte hrôzy, surmu ťažkú:
boj muky, rany, kríž,
vložíte dvoje rúk na vážku
a duše k sebe blíž.

Po zemi a zo svojich ramien
sypete robotu,
staváte mestá a na kameň
chalupu, palotu.

Hľadajú v zemi zlaté rudy
čakany z ocele,
na zemi stačia jedným búdy
a druhým kaštiele.

Na hradných vežiach horia ohne
i v nízkych chatrčiach,
i v chladných prsiach krv sa pohne
i v teplých náručiach.

Budúci ľudia, vyvolení
polnoční hlásnici,
budete ťažkí, vyzbrojení
a stráž na hranici.

Váš život a nie práca kusá
poženie tento kvet.
A ľudia skoro spýtajú sa
neudivene: svet?