ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stali sme,
starodávni obri
u Roháčov i Babiej hory,
vlasť nás vítala,
kde dedo krepčil odzemok,
otec kláty dvíhal,
syn duby váľal,
mať pri tom spievala
a sestry-maliniarky.
Na svojej roli žili sme,
každý povedal: ja som pokolenie
a silnejších niet.
A silnejších nebolo. —
Stali sme.
Hľadeli sme do šerých diaľav,
u nôh nám ležaly,
dívali sme sa po vrchoch,
vrchy stratily zrak,
a keď sme spievali,
chytaly sa nás hory,
na srdci neležal nám svet
a šťastne sme sa smiali,
po jednom kroku zvučnom
s nami sa rozbehly cesty,
medzi horou a horou sniesol sa oblak,
podali sme si ruky,
držal sa na nich oblak,
do nekonečna
niesli sme starú zemeguľu.

S obidvoch strán
tu nebo vstáva, nebo líha,
kde stojíš, oblúkom
oblohu hlava dvíha.

Pod slnkom je tvoj domov,
čo ani si nie boháč, ani si nie hmotár,
pod šírym nebom bývaš,
hej! ten tvoj chotár, ten tvoj chotár.

Vykročíš z večera či z rána,
valaškou zatneš do tmy, do hmly, jak do buka
a viditeľné hony, jedno koleso
svoj otvor núka.

Vrchami prejdeš,
postojíš či na druhom, či na treťom,
po jednom takom vrchu
dáš deťom.

Neboj sa čiernych hôr a noci,
nevedia ani, že si tricaťročný,
zahvizdneš na prstoch a štvoro hôr sa spojí
na jedon hvizd tvoj mocný.

S odchodom slnka
posedíš na najvyššom vrchu samom,
široký, ďaleký je kraj tvoj,
panuješ na ňom.

Na horách hore rečou mochu, trávy,
o nás sa vraví.
Blahoslavení!

Zázračne žijú medze, zdravé výšky,
sem prídu ľudia čítať, ležia otvorené knižky.
Blahoslavení!

Na samých kopcoch živé písmo drieme,
nepozrú sa na dolné zeme.
Blahoslavení!

Tam dolu tma je, tu sa vatra páli,
veselí chlapci pri nej nocovali.
Blahoslavení!

Noc bola živá, noc je tu vždy taká,
z poľany chlapci nebáli sa draka.
Blahoslavení!

A či je oblak svetlý, či je oblak tmavý,
o nás sa vraví.
Blahoslavení!

Za starodávna kraj ten
pre seba chlapcov rodil,
Slovákom bol z nich každý
a v krpcoch chodil.

To boli chlapci naši,
tí zdraví, prví,
rod slávnych Jánošíkov,
krv našej krvi.

To boli junáčkovia,
šuhaji dávnych nedieľ,
valaškou každý vládol,
odzemka vedel.

Bol mocným, neustal,
kým hory nepochodil,
s medveďom pasoval sa
a tura o zem hodil.

Nebolo vídať, žeby
bol srdce ťažké nosil,
gazdoval, ovce pásol,
oral, sial, kosil.

Nepoznal zemeguľu,
o hviezdy nestál,
žil, robotil a spieval;
načo by prestal?

Ani len nepomyslel
na Ameriku,
ej, dobre je len doma,
môj otče, sváku, strýku.

Tu starnul, ticho starnul,
tu zbelely mu vlasy,
v tom dobrom starom svete,
tie dobré staré časy.

Žil šťastne v tomto kraji,
bol najšťastnejší.
A dobre bolo,
i chlieb bol slovenskejší.

Krv z krvi, z kosti kosť,
na teba hľadia rodné hrudy,
prielohy, lesy, valaška,
sekerka, gajdy, dudy.
Bo nikdy, nikdy nezapreš,
čo miluješ, čo miluješ.

Od hrudy Slovák si,
rod svoj si nezapieral,
slnečné hymny spievajú ti brázdy,
vždy si ich v srdci svieral;
len zdvihni k nebu tvár,
to bude jar, to bude jar.

Kde bývaš, poznáš sedlá bralísk,
ďaleké hory v šedej kráse,
zavoláš s kopca k domovu,
vršky sa slejú v tvojom hlase
a nezbadáš,
jako si náš, jako si náš.

Ó, slnko, slnko príde zas
pozreť sa do tých našich hôr.
U nás sa všetko obnoví,
u nás sa všetko spovedá:
jedliny, lúky, lazy, bor —
Na roli orie sváko,
hej, ten má srdce, zlato má,
i keď sa slnko nezjaví,
to ešte nenie pohroma,
na záhumní si posedí
za rána i od obeda,
bo tam je jeho záhrada
a ona tiež sa spovedá.
On uprie zrak svoj na hory,
tam svoje strasti poskladá,
hej, veď on vie, hej — dobre vie,
kto slnka dá, kto dážďa dá.

Holuby, holúbky, holúbčatá
sadajú na veži.
Sto a sto rokov presedely tu,
hľa, tečú doby, u nás čas beží:
z krajín ratolestí, stromovia,
z ríše večne šumiacich alejí
prišly na vežu a panujú.
V nádeji,
že bude leto,
preto,
bo s veže vidno,
jak ďaleký kraj vzkličí,
ešte i ten národ, národ holubičí.

Na domček v stráni šedých stien
len po prvý raz žmurknul deň,
na štíte hôľ
začalo slnko oheň klásť,
už otec šiel do poľa,
mládenci pásť
a dievky trávu žať,
ostala doma mať.
Deň nádherný bol,
i v poli šlo,
vôlky sa pásly,
pri tráve, hej! spev trávnic znel,
po lazoch šiel —
Deň veselý bol,
zeleňou kopce pokryté
od slnka
jačaly k nebu opité
a vtáci džavotaly,
potoky hraly
a hudla tráva, húdol strom,
zem snúbila sa so slnkom.
Zem šťastná, slovenská zem
splodila jednu pieseň
o dobyvateľoch,
o horách, o poliach, pastieroch,
a po úbočiach, kadluboch
sedely jedné ruky
a jedna tvár
a jedna jar
a jednej piesne zvuky.
Deň slnečný bol,
vykúpal mládencov a prišly vôlky z paše,
na tráve vykúpal, ej! dievky naše,
doháral deň,
mať stala u dverí,
čakala otca k večeri,
prichádzal v pozdnú hodinu,
na pleci niesol zverinu,
vítala otca mať
z ďalekej cesty, z polian divokých a stinných,
vítalo dieťa u pŕs materiných.

Veselo, hej! duní krok,
rozhučal sa po chotári,
idú ženci do poľa
rozohriatí, jarí.

Vyšli ženci-mládenci,
na poliach sa steplilo,
akoby sa dvacaťštyri jastrabov
na oblohe zjavilo.

Vyšly devy-hrabačky,
ichu-chu! a spievaly,
to sa horské víly
v žite skrývaly.

A na poľné cesty
vyšiel sprievod sedmikrás,
zapálené zeme
sypú zlatoklas.

Hojže, bude žatva, hoj,
i ten chlebík čierny, sladký,
rozloží sa šíre pole
v plnoklasé riadky.

Ššš-všt! v mene Božom,
ššš-všt! zaberajú kosy,
ššš-všt! k hudbe kosy
škovrán verše nosí.

Ššš-všt! jedna kosa, druhá,
ššš-všt! vánok veje,
ššš-všt! s medze
na brázdu sa slnko smeje.

Naša zem je čierna,
ale chlebom vonia
za rána i za poludnia,
Pán Boh s nami! zvonia.

Oddýchne si chlapstvo,
i zem oddýchne si,
na honoch sa kujú kosy,
nepôjde tak skoro slnko za tie lesy.

A čo ani deň si
pieseň nedonôti,
prídu robotníčky
do roboty, do roboty.

Prídu devy, postavia sa
kozlíky a kaptury,
hej, to pole rozhmýrené rukami
bez smútku a pochmury. —

Požehnajže, Bože,
Pane Bože, Pane!
Spievajú o žatve
hony, lazy, stráne,

spievajú i kosy,
spievajú i kosy,
spievajú i mládenci
po chotári bosí,

spievajú i devy,
a čo živé spieva,
to je žatva, či sa stmieva,
či sa rozodnieva.

Padá hora vysoká,
zdvihnúť sa už nestačí,
za Jelešňou za vodou
rúbu drevorubači.

Čo chlap — to buk, kypí krv
pri prvom i poslednom,
a tie smreky-ozruty
berú, berú po jednom.

Hou-rup! hou-rup! ešte raz!
a kým to znie medzami,
žžž-žup! spraští kusisko,
líha hora smrekami.

Tak sa váľa hora, hou!
od rána do večera,
nepoddá sa ani chlap,
nepoddá sa sekera.

Padá hora vysoká,
zdvihnúť sa už nestačí,
za Jelešňou za vodou
rúbu drevorubači.

My
zo zeme sme vyrástli a z repy,
z tej
rodnej zeme, v horách, nie na stepi.

Sme
o chalupe, o drevenej chate,
my
nespávame na striebre, na zlate.

Sme
tichí, skromní — naša chudoba to,
chlieb
našich polí je nám i nad zlato.

V svet
nepôjdeme, pýcha, česť nám nedá,
vlasť
role naše, domček nášho deda.

Sme
slovenských sŕdc, detí tejto zeme,
v tej
rodnej zemi žijeme a mrieme.

Pozrite,
v chalúpke Vesna bola,
i mať i dcera
dnes pôjdu do kostola.

Pozrite,
lúč slnka zlatý
poleje chodník
i ľuďom tvár i šaty.

Pozrite,
dnes nedeľa je,
zbožné sú kroky ku kostolu,
do ulíc organ hraje.

Kto týchto driečnych synov
maľoval?
Chlapca ťa, jako jedľu,
ten kraj pod Skorušinou
vychoval:
tu ti dal mlieko piť,
tu žiť,
tu tvoje vôlky, tvoja zem,
i tvoje meno patrí sem.
Len podívaj sa, podívaj
na Skorušinu — na ten kraj!

Povedz mi, tu si rástol?
kolembala ťa riava, smrek,
že máš tak čistú tvár,
tak hybký driek?
V búrkach a víchroch
videl ťa hrom
a horským chodníkom
dážď a vietor ťa vykúpal,
vyšibal.
Len podívaj sa, podívaj
na Skorušinu — na ten kraj!

Chodieva slnko
po týchto grúňoch očami sa pásť.
Na grúni bývaš, gazda,
tu tvoja časť,
máš poľa, svrčín,
jačmeňa, ovsíka,
čierneho chlebíka,
zemiakov,
pašienkov, tráv,
oviec a kráv.
Len podívaj sa, podívaj
na Skorušinu — na ten kraj!

A tu nad brázdou
krajšie jak inde
zanôti škovrán, zahudie,
ty s ním si prirastnutý
ku tejto ku hrude.
A dom ti stojí,
nepôjdeš do cudziny,
do Ameriky, Argentíny,
ni do Francie,
kým srdce bije.
Len podívaj sa, podívaj
na Skorušinu — na ten kraj!

Tu jedon kvet, tu jedon smrek,
tu jedné prúdy boroviek.
Že šťastnejší kto — nepovedz,
bo tu tvoj raj,
jako ho znal náš praotec,
volal sa Slovák, veď,
kedysi
vo svojich horách kmeť.
Pod Skorušinou,
ho-ho-ho-
bohatstva, krásy premnoho,
pod Skorušinou,
ho-ho-hou-
i zvukom, farbou, polohou
je ti tu báj
naozaj.
Len podívaj sa, podívaj
na Skorušinu — na ten kraj!

Nuž, vráť sa, vráť, náš synu, vráť,
k pahorkom svojim hľaď
a vždy sa vráť,
tu teplé hniezdo tvoje,
tu otec tvoj i sestra, brat.
Len podívaj sa, podívaj
na Skorušinu — na ten kraj!

Od polian duje.
Predkovia nám
tam
na grúne a na smreky prísahali,
že neopustia hôr,
dvor,
kde v oblak vyšvihaly
posvätné vatry,
stráž.
Ideme na salaš!

Ideme na salaš.
Hej, bača príde, bača,
ten zachovalý div,
postava peršpektív,
chlap,
mohykán,
krajiny pán,
tvár panovnícka, tvár zpred sto-sto rokov,
zrak nad poľanou nad ďalekou, nad širokou.
Hej, bača, bača náš!
Ideme na salaš!

Napijeme sa potôčkov a riav,
ovečky povešaly zvonky už do tráv,
valasi piesne —
a preto
tadeto
nechodil ešte svetobôľ,
len od hôľ
ak jastrab, orol zazeral,
čo bača na píšťale preberal.
Paste sa, ovečky, ovečky páš!
Ideme na salaš!

Hej! Deti prírody,
pohody,
pohádka spanilá,
idyla!
Príď, bača, v ústrety nám príď,
budeme spolu
bez svetobôľu
spievať ti pieseň,
sniť,
piť,
žiť.
Hej, bača, bača, či sa dobre máš!
Ideme na salaš!

Od Roháčov
šumí, šumí Oravica,
úzkych po dolinách
vešia sa o brehy, kríčky,
blúdi po vrbinách.

Stojíme a dívame sa,
vlnky letia nám po tvári
a po každom líci,
šibrnkujú s nami vtáci,
strieborní a krotkí vtáci,
vodní rybárici.

Chlapci, chlapci,
počúvajte, nezaspite,
pozerajte, neomdlite,
vlnky hrajú,
utekajú,
Oravica,
ako sladká kúzelnica,
odnesie nám ústa,
chlapci, chlapci, uvidíte,
soberie nám s úst i bozky,
ako berie slnko grúňom
slaďučký smiech na úsvite,
hudbu rosy, rosky.

U nás, u Tatier, v kraji psôt
vždy zato neplakali
ten krepký, húževnatý rod,
tí podtatranskí králi.
Môj dedo zlaté srdce mal,
i päsť, čo drúzga, štiepa,
i žehnal sa raz, raz i klial
a Slovák bol — jak repa.

Mal kúsok role, roličky,
chalupu, zdravie, dlane,
ku chlebu čerstvej vodičky
a vzduchu — hej, od stráne;
za slnka, i keď hrmelo,
za dážďa i za sucha
lopotil, spieval veselo
a zdravého mal ducha.

Vyrástol na tej hrude sám
a kázal to i deťom,
on oral, kosil, vyžil tam,
nepôjdu deti svetom;
nebol by ani zomrel len,
kým syna nepricvičí,
a dobrý bol môj dedo ten,
bol Slovák holubičí.

V poli sa zatiahlo. Mračná šly zgulené, ťažké,
oblaky z olova, čierňavy, hmly,
na jačmeň zaplače ešte dnes nebo,
taký je ten náš chlieb, takí sme my.

Škovrana zahnalo. Víchor a búrka!
leják a hrom bude do medzí ťať,
tá naša tráva nám zaspieva do hruba,
takí sme, chlapi sme, tvrdí sme, hľaď!

Na tieto prsá a na tieto ramená
zavesia mrákavy príchod svoj divutemný,
na ten zrak ztajený, na tieto diaľky,
na týchto rolí dych neprítomný.

Náš pluh a naše kopce
a naše chmáry našich hôľ!
Ba, dobre je i tvrdo žiť
sirotám sĺz a spevu,
to nie je bôľ, to nie je bôľ.

Na našej dlani,
na zdravej dlani naše dni,
sme bití biedou?
a tak sme dobrí,
deti tých jasných poludní.

Ó, šťastie naše: slzy-iskry,
bohatstvo naše: sirôt dvoje-troje,
žijeme z sĺz a vidíme
po kvetoch lúk včiel roje.
Inde je zamat, baršún, ligot,
život sa hudbou, smiechom sladí —
ó, šťastie naše: spoločný vzdych,
stesk, v ňom sa máme radi.
Sme svoji na poli a v hore,
v chalúpke a pri jednom stole,
ó, šťastie naše: holúbky že biele
na naše sosadujú role.

I pot svoj milujeme,
synovia tuhí tuhej zeme. —
My robotíme, kým je deň,
čas uteká
jak jeleň.
Len k večeru
odloží otec sekeru,
by sadnul si ku teplej mise;
a v tvári ostrom ryse
mu videť, húta už na zajtra
i na pozajtre… atď.
dni krátke sú, v tej dobe malej
sa nedá sedeť, treba robiť,
pracovať, drhnúť, nestáť, chodiť,
i v hore rúbať, doma rúbať
a iba k večeru
odložiť možno sekeru.

Ten kraj je čistý,
nevyšly čary zpod kliatieb,
tá zem je jako chlieb,
bez mátoh, príšer, hrúz,
má srdca kus.
Chlapec si spieva.

Od prvých dní
z tvári nám znel šum hôr,
zfarbené z očú hole,
ni bôle,
ni žiaľ nás nemal, smútok, mor,
odveký je náš teplý bok,
pramienok.
Chlapec si spieva.

U pluhu i u kosy,
z večera i za rosy
je jasno,
a zápas, boj je tuhý
o luhy,
i nebo skúša, i zem skúša —
kto spieva ešte? — zlatá duša.
Chlapec si spieva.