ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dieťa, dieťa, či vieš!
zem ťa nosí naša,
na tvoju kolísku
hora tuho dýcha,
škovran piesne snáša.

Dieťa, dieťa, budeš
hrať sa s žrďou, drúkom,
ku kolíske tvojej
dali pluh a kosu,
budeš Valibukom.

Dieťa, dieťa, teba
mať zpod Tatier mala,
koľko sĺz jej padlo,
čo do tvojich očiek
denne pozerala!

Dieťa, dieťa zpod hôr,
budeš dobré potom?
Pozri mi do očú!
Bude z teba Slovák,
otec sníva o tom!

Svitá? To nebo svieti,
rosa po zemi leží.
Choďte, deti,
deň nespí, beží.

Bo svitá zrazu.
Vystrite nožičku bosú,
vám treba v jednu vázu
presadiť kvet i rosu.

Doliny, vŕšky sú doma,
bežíte, máte ich v oku,
jak jazero má
horu, ej, horu prevysokú.

Na taký biely sviatok
húf samých neviniatok
mi k srdcu sletí,
na oku prihladím si tváre,
na duši tento dar,
čistotu detí
posadím anjelikov v páre,
kvietky po tráve chmár,
dostanem pacičku,
ručičku,
uštipnem na líčkach,
červených jabĺčkach,
pobozkám nožičky,
hviezdičky,
ten rajský stromorad,
ukážem čosi,
na zemi perly mojej rosy,
ja vás mám rád.
Ó, moje múzy,
ó, Slováčkovia,
vy drôbež moja,
kuriatka, detváky,
ja ponechám vám oblaky,
ja neposkladám vás,
ja bývam tiež tu, ja som kňaz.
Pozdravujú vás moje slzy.

Zasmej sa, Janko,
Janíčko, Janko,
zasmej sa, dieťa,
zaspievaj smiechom na plných ústočkách,
zasmej sa, ako sa smejú deti tých hôr,
ukáž tvár bucľatú,
ako ti žiari, ako ti žiari,
daj, pritúlim si ju,
a otvor svoje očká, široko,
vyľúbam ti z nich modré nezábudky,
ukradnem ti ich,
a rozprávaj mi, žvatľaj, štastne, blažene,
džavoc, čo len vieš, džavoc slovensky,
uhryznem, zjem ťa,
ty zlaté dieťa!
Spravím ti bič,
spravím voz,
budem ťa voziť,
a zas ťa budem nosiť na rukách,
potom sa pôjdeme baviť
ta von,
budeme šúľať guľaté slnko po slovenských lúkach.

Ideme do poľa.
Dieťaťu iskria oči.
Deň, slnko padá nám k nohám,
v náručie pýta sa ozon ďalekých hôr,
farby neviditeľných ruží na líca,
v tvári nám hraje úsmev, najposlednejšej noci sen,
v kroku nás prijal bozk rána, úsvit z najkrajších
v zrkadle čistého neba.
Ideme do poľa.
Dieťa sa ihrá, dieťa sa smeje,
hľadí, poskočí, stojí, mudruje
a počúva, hádam, jako tie grúne dýchajú prudko.
— Ten kvietok je môj. Všetky sú moje.
No. Tvoje, kohože iného. Voňajú…
— Ten škovránok! Môj.
No. Vždy tvoj. Jako ti spieva…
— Ten potôček môj! Môj.
No. Tvoj. Nedáme si ho.
— To pole, až tam. Celé, celé. Moje.
No. Tvoje, ó, tvoje. Ničie, len tvoje.
— Tie hory, tie vrchy, tam-tam ďaleko. Moje.
No. Tie hory, tie vrchy, všetko tvoje. Všetko.
Ó, dieťa!
Ideme, ideme.
Trávnik je hodváb, okraje záhonov,
posbierame do srdca brázdy so škovranmi,
s vŕškov doletia kríčky, zeleň a ohne,
na hory kývneme, vyvoláme drozda,
na vrchoch sadne náš zrak, zreťazíme štíty,
vysoko pod slnkom zakrúži náš orol.
Ideme, ideme.
Kto sa to teší?
Sme veselí. Na poli po vôli.
Sme života plní, sme poľa plní, deti, deti.
Ideme, ideme.
Spieva kraj náš, spieva o nás, nikdy neplakal,
hudol a tlieskal, hudie a tlieska do našich slok,
do bielych zvukov ideme, akordy, hymny, zvonky,
na slová, na spev, na blankyt, na lúče,
slobodní, mladí, svetelní, nezakliatí,
smädní na to naše milovanie,
v hlbinách i sférach modliť sa, modliť
a rastnúť.
Ideme, ideme.
Dieťaťu iskria očí.
No, áno, tvoje je všetko, tvoje, ó, dieťa,
ty si to pánom, pohádky princom,
slovenským kráľom,
slovenských kvetov, polí, potôčkov, hôr,
ty moje veličenstvo, dieťa,
mladý dobrodruhu,
len vyrástni,
a neodchádzaj od rolí a pluhu!