Dozvuky III

Tak dlho, dlho obchodila
si útulok môj, Múzo milá,
  ej! dlho ťa tu nebolo:
až duša vo mne zaplakala,
  sa obzrúc, vidiac okolo,
jak samotná je, osiralá.

S ňou striehli sme ťa, vyčkávali
na uhloch, cestách v blízku, v diali,
  kde na stret tucha pomýšľa.
Van prihnal zdola, zhora zora,
lúč, zvuk, kvet… čeľaď tvojho dvora:
  len ty, ach, ty si neprišla!

Tu vzal som sa hriebsť po príčine:
či trpne zvinil som, či činne,
  že vystávaš, že nechodíš?
no bár si duša prešla stropy,
  ja prebral každú srdca skrýš:
po schválnej závade — ni stopy.

Čo cnieš si teda, ťažkáš na mňa?
Ach, krv je ručaj prenáramná!…
  sťa výčitka vtom chľuplo mi;
vo vášni nežné city čušia —
(Nie, nie! — ma chlácholila duša,
  ni znáčka po tom v svedomí…)

Či tvojich návštev zlaté chvíle
mám povážiť len za motýle?
  len mimochodom vošla si
vše, hosťom tiahnuc vyšších krúžkov…?
  (Mlč! — hnev sa z duše ohlási:
veď bývala si žitia družkou!)

Či posledne sa stalo vari
(— Už podzim honil nebom chmáry
  v tvoj príchod, zemou suchú vňať —),
že premenu si našla pri mne?
snáď vyhaslý krb, srdce zimné,
  hrob lásky…? (Duša vzdychla: snáď…)

Tak nač si prišla teraz, povedz,
keď mladosti som starý vdovec?
  a čo tvoj závoj znamená?
si za živa už môjho vdova,
  jak k mŕtvole, tak studená…?
(Lež ona, duša — ani slova.)

Nač ťa tu, čoviac o jaseni,
kde radosť, život nemá ceny,
  i nádej kde už neznáma?
Či labuťou mám skvíliť hádam,
chceš vidieť, ako s lístím padám…?
  (A duša trhla krielama.)