Dozvuky III

Čo mi to na um schodí
dnes zase, ako včera?
Že život vždy sa rodí
a neprestajne zmiera.

Že na včerajška hrobe
svoj vzrast, duh dnešok pestí,
by zašiel v nočnej dobe,
zajtrajšku vyhnúc z cesty.

Že svetlo tu a tôňa
sú blizny; spolu žijú,
mrú: hneď ho zotrie ona,
hneď ono vyjasní ju.

Že slasť-strasť, žalosť-radosť,
čo trápi i čo blaží,
lad-nelad, nechuť-žiadosť…
sú lúče v tomže kráži.

Že vlnu stlačí druhá,
z brázd, z vrství vstáva pole;
vzlet-spád, hneď pán, hneď sluha…
to spice v jednom kole.

Že ako prší kvet, v tom
už záväzok sa balí:
s budúcim spona letom,
od blízka odkaz diali.

Že dej sa viaže na dej
v príčinnej súvislosti,
jak pripína sa nádej
na kostru skutočnosti.

Že zjav sa k zjavu druží
v hereckom vystriedaní,
či zemskej rovný ruži,
či onej v nebies stráni.

Až zdá sa, hospodári
to dva svet schvatli maním:
ten seje v potu tvári,
ten zľahka kosí za ním…

Ó, reťaz nekonečná!
v nejž zmeny žiaria-tlejú
ohnivy časna-večna…
Kto zlúčil, pretrhne ju!?

Ó, kniho nesčíselných
strán! čas-van jak v nej papre,
i hviezd i krížov plných…
Kto otvoril ju, zaprel!?

Však um bár prvok zdrtí,
rozštvrtí bunku k tomu:
taj života i smrti
zostane problémom mu.