E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Dozvuky III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 205 čitateľov

Divím sa, srdce moje


Divím sa, srdce moje,
že ešte nepuklo si,
že dolieš ešte krvi
poháňajúcim prúdom
a pilne klopeš ešte,
mi oznamujúc: žijem,
jak i ty žiješ vo mne…
Divím sa, veru divím!

Bo ak kde ktoré srdce
úderov stihol nával
z rúk nahnevanej sudby,
tých množstvom najštedrejších,
najdôraznejších dôtkom,
zasadzujúcich rany
najkrvavejších bôľov,
vytlačujúcich studne
najslzavejších žiaľov,
i nebo spríkrujúcich
a strpčujúcich život,
svet stiesňujúcich v žalár,
ponižujúcich po zem,
ba pod zem za živa už:
ty ním si, jediné ty,
a preds’ si nepodľahlo —
Divím sa, veľmi divím!

A či i ľudské srdce,
bár najcitnejšie (akým,
ach, bolo si vždy!), časom
zatvrdne na nákovu
pod sudby kladivami?
i čím viac tie veň perú,
tým ľahšie znáša ono
ich zárazy, až vpokon
otrnie, skameneje,
i leda ziskrí vše (hja,
na kameň prišla kosa)
bezvládnym starým vzdorom…?
Akiste so srdcom tiež
tak bude v žitia vyhni.
Pomaly navykneme,
jak dotierajú na nás,
na všetky protivenstvá,
podobne červu v chrene;
i otupieme, najviac
ak pohodíme rukou
nevoľným odriekaním
a v humor nahorkastý
nám prepuknú rty… Však aj
najlepšie nevzpierať sa
osudu, neválčiť s ním,
ho nedráždiť, keď beztak
je mrchavý dosť k tomu
i nepremožiteľný
pre každý ľudský odpor;
nech tepe, jak chce! — strpieť,
v bôľ leda zaťať zuby
a ľútosť vymnúť z očí
najradšej noci šatou: —
veď on, jak vidí našu
železnú vytrvalosť,
i sám sa zhačká čoskôr
a v šľahu sekne, zmäkne…
(Tak vo vyhni v kút sfrungal
mlat, nákova kým drží
vždy ešte zdravý chrbát.)
A potom ja si myslím:
jak osud nás tak skúša
a cúdi, tríbi, triedi,
nás prepaľuje v mukách
a v slzách kalí, leští
ujm, strát, škôd troskou, ako
diamant jeho prachom;
jak zauzďuje túžby
nám, rožky zráža chúťok,
umienenosti drsnosť
otiera, ba i vláseň
chúlostivosti holí:
vtom zakladá a sklepí
v nás pokoj veľký, slávny,
nímž orlom vznesieme sa
nad všetko márne, vratké,
a ako v sfére vlastnej
sa ocitneme slnkom,
slobodní, netknuteľní,
nad hlavou čistý azúr,
hlboko pod nohami
nerestí valné more…

Nuž, nedivím sa viac ti,
ty moje srdce trpné;
si súžby odchovanec.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.