ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obetujem ^[3] a porúčám po druhe tuto kňižku pod ochranu všetkích mojích pánov patrónov a dobroďincov, pod ochranu všetkích predplaťiteľov a čítačov, tebe slávní slovenskí nároďe, ucťive a ponížeňe tuto moju prácu obetujem, k ťebe zňí moja nasľedujúcá reč.

Krajané, svatú a spasitelnú mišľenku mali pred trema roki v prešporském zámku našého ľiterného umeňá milovňíci a ochrancove, kterí z vitlačením Oznámeňim, po krajiňe rozeslaním, oznámiľi, že chcejú vistaviť k časťejšému tlačeňí naších slovenskích, i duchovňích i svetskích kňích, nové ľitterné učené tovarišstvo s pomocú a z dovoľeňím našéj obidvojéj milosťivéj vrchnosťi. Čím vícej som já bol poťešení s tehoto nastávajícího ľitterného slovenského tovarišstva, chcejíce též v ňem moje kazateľské pero preučať, ťím vatšá žalosť obkľíčila moje tehoto predsevzaťá žádosťivé srdce, keď sem virozumel, že sa ono z inšíma v krajiňe znameňitíma premenámi též premeňilo a zastavilo.

Slováci, obzláštňe vi, kterí sťe na rozmnožení duchovňích kňích míňiľi vistaviť Učené tovarišstvo slovenské, k vašému duchovnému hospodárství obracá sa máľičko mého svetského hospodárstva pero a jazik. Piľno sa rozpamätajťe, jak slávní bol náš slovenskí národ, keď v starodávních časoch nad siľníma, nad udatníma Rimani mnohorázi zvíťazil,^[4] keď sa v tejto krajiňe usaďil. V kteréj od štvrtého, pátého^[5] až do ďevátého^[6] stoleta pod vlastňíma, svého národa a jazika slovenskíma kráľi v katolíckéj víre zetrvával a panoval. Rozpamätajťe sa, oďkáľ a jakého jazika, z jakého národu boľi kňazi, kterí v ďevátém, v ďesátém stoľetu v tejto slováckéj krajiňe víru katoľíckú po prve ohlasovaľi? Kdo bol sv. Cirill, sv. Methód, sv. Severín, sv. Volfkang, sv. Adalbert, též jeho brater sv. Gaudencius, sv. Piľigrín, Suniás, Theodorík, Osvald a inší mnozí Češi, Slováci, kterích svatá a chvaľitebná památka aj včiľajších našého národu duchovních pastírov k duchovňím prácám a písmám posmeľuje? Aľe, abi moje pero od svého predsevzeťá daľeko ňezabehlo, ňech sa navráťí reč, odkaď vistúpíla. Rozvažujeme máľičko, odkáď sa menujeme Slováci? Od teho chváľitebného slova sláva; od teho mnohého a častokrátného víťazství, s kterím naší, cudzím národom strašliví, ňe ľen nad Rimani, aľe též nad mnohíma inšíma ňepríteľi veľmi často a mnohorázi v starodávňích časoch slávňe zvíťezovali: preto našemu národu všade, kaďekoľvek sa ze svojú zbrojú obráťil, bola daná a privlastňená chváľitebná sláva. Preto sa menoval slávní národ, to jest premeňeňím slovom slovenskí národ. Slávu, chválu, krásu, silu a ozdobu od naších chváľitebňích predkov ze zbrojú zaopatrenu a nám v naších letopisoch na večitú památku zanechanu mi usilujeme sa, v tíchto spokojňích časoch, naším pozdvihnutím a čisťejším ľitterňím umeňím, písmámi, vidaníma kňihámi vícej a vícej povíšiť; a to na posmeľeňí naších potomkov, na závisť inších, spolu s nami kňihi vidávajících národov. Dal bi to Boh!, abi sa naše usiľováňi ešče jednúc jednomiseľňe spojčilo, aľe aj stálé zostalo, abi ono žádaní a očekávaní osoch našému slávnému národu (ba celému všetečnému svetu) skutečňe preukázalo. Ohlédňime sa na starodávné pohanské čase, abi sme sa voľačo naučiľi. Bívala u pohanov ňe potupná, aľe chváľitebná običaj, že školská mládež, priňduce ze škoľi domov, ňedostávala od svojích rodičov obeda, keď ňepreukázala svého každodeňňého učeňá osoch a skuteční užitek. V baľeárskích, špaňiheľskéj krajini ostrovoch, žáden zrostlí šuhaj ňedostal od maťeri pokrmu, dokáď to, čo mu ona ukázala, zé strílku ňetrefil. Za rímskeho panováňa ľen udatňé bojující a zvíťazící víťazi z olimpianskéj hri ňésľi na hlavách bokového ľistu vence. Podobním spúsobom ňeňi hoden chváli, méňej chváľitebnéj památki, kterí, keď móže, pre budúcich nasľedovníkov a potomkov ňišt dobrého ňečiňí, ňepíše, ňevidává na chválu, na osláveňí svého národu, kterí, keď móže (a smí), ňesvedčí, že blížnému svému užitečňe žil.

Rozvažujme máľičko sveta tehoto živli aj ňerozumné, veľké i menšé stvoreňí. Tak sú teto aj tam tí od Boha sporádané, abi k užitku a ňé darebné na sveťe boli. Ňebesa nás krásňe prikrívajú, slnko a mesíc k našému užitku svoj bech vikonávajú, svojím svetlom nás osvícujú; tento nám chladné rosički a to tam uprimné ťeplo dává. Vetri od všech strán luďom slúžá, znameňí Zodiaka pre nás sa okolo slnka obracajú; pozdvihnuté more ňe pre seba, aľe pre rozumného človeka ribi vivrhuje; zeme úrodu mi zbíráme, stromové ovoci mi skováváme; zahradňícké poťešení a obživeňí mi v pokoji užíváme; vinohradská vlaha nás občerstvuje. Voli nám orú, ovce nám vlnu dávajú, včeľički mad a vosk pre krajinskí osoch znášajú. Jestľi toto do včiľka menované a inšé mnohé stvoreňí, jednokaždé podľa náturi svéj, osoch ze seba vidává, má-ľi techda sám človek od Boha nade všetko v raji panovňíkom ustanovení, má-ľi, povedám, človek ľitterňí, učení v zahaľčivosťi ľežať zaňedbaní, zahrúžení a tak rečeno, má-ľi biť od sveta medzi sprostíma v tmách zadubení? Kto je na sveťe, kterí bi to pochváľil, abi učení človek (keď móže) svého dlhého usilováňá žáden osoch, svého učeného vťipu žáden užitek, svojéj múdréj hlavi žáden plod ňevidával? Abi svému ménu i svojému stavu a národu u budúcích potomkoch večitú chválu ňezaopatril? Kto bi to smel chváľiť, krema svoj rozum ňerozumňe užívající? Na čokoľvek oči obracám, viďím, že všetko, štver- i dvojnohé, krídeľné aj krídel zbavené stvoreňí, úžitek a skutoční osoch najprv človeku, potom aj sebe a svému podobnému vidává.

Čo techda nám (abich uš jednúc k mému predsevzeťí pristúpil), nám dovčílka v ľitterném umeňu zapovrhnutím, ba po ňeďbanľivích šlapajách pominutého stoleta ňedbanľivím Slovákom pozustává? Buďeme-ľi aj pozaťím od inších vismívaňí? Buďeme-ľi aj budúcňe písemné pero od Moravca, kňihi od Čecha požičávať? Buďeme na sveťe bez školského vidaného osohu ľen darmo školské klučki otvírať a zatvírať? Len na plano ven a ňúter školské prahi prekračovať? Bratrove! zmisľiťe si, že blatnatí vek, pošmúrné stoleto žiľi pred nami naší Slováci. Včil nám svitľi osvícené časi. Usilujeme sa z rečú, s písmámi, z vidaníma kňihámi náš národ, naše méno, naších potomkoch, keď ňe k zlatému, aspoň ponajprv k stríbernému veku povíšiť. Usilujme sa, dodajme jeden druhému chuťi, pridajme vúľu, spojme silu a vládu: naša miľosťivá vrchnosť a Búh, malé počátki na veľikí zrost vivišující aj nám dálej a víše pomóže. Prevíšme prvňé prekážki, pamatajíce na to laťinské porekadlo: Pridaj málo k maľičkému a k málu máľiľinko, tak za maľí čas veľkí kopec pribuďe. Bár vežu babilonsku ňevistavíme, bár mi tak našu hospodárskú vedomosť a umeňí svetu ňepreukážeme jako starodávňí hospodári zlatého veku, Káto ľebo Virgíľius Máro, bár mi také kňihi hospodárské ňenapíšeme, jaké písaľi v stríberném veku Kollumella Gaditánskí, najvťipňejší sedláckeho hospodárstva spisovatel, najskúseňejší oráč ľebo Pľínius ľebo Skaurus Emiľiánus Palládius, sedláctva a hospodárstva rímského chváľitební meščan aľebo inší včiľejšého stoleta hospodárskí učiteľé jako visoce učení pán Mitterpacher, Viegand, Pauman, Pankl a. i.^[7] Bár mi ňerodnu zem za jeden rok najužitečňejšu ňevipravíme, bár naše ščepi na druhí, na treťí rok hneď roďiť ňebudú, bár mi na poľi skapatého ľebo od poveri očarovaného koňa za dva, tri dňi ňeuzdravíme, bár mi ňesvorné, ňikda jármu ňepriviknuté voľi za jeden ďeň doňho ňeskrotíme, bár naše kravi od jedného ťeľata do druhého ňebudú sa dojívať, bár naše ovce, náš kríďelňí hid ňebuďe súsedom na poďiveňí, bár mi Aristomacha, osem a paďesáť rokov bívalého včelára, včelárské umeňí ňedosáhňeme, bár mi tak kunštovňe ňeurobíme, jako (podľa svedectva Reamúra) ten skúsení senegálskí včelár, abi za včelnú matku v našej čepici položenú ľítať musel roj, bár ju na hlave buďeme mať, bár ňebár mi to na ráz ňetrefíme, abi naše včeli pri svém rojeňí v ťichosťi z maťerského kláta do druhého prázdného véšľi, abi sa doňho usadľiľi (ačkoľvek aj mi podľa ostatnéj stránki téjto kňížki mnohé takéto a ťímto podobné hospodárské kunšťi probovať móžeme). Slovom: bár v našém hospodárství ňeviseďí sova nového sokola, preca sloboda nám podľa starodávnéj a včiľejšéj hospodárskéj kunštovnej reguľi a naučeňá naše domajšé vladárství usporádať, obzláštňe, keď nám tato próba na noví osoch vipadnúť móže, sloboda nám starodávních a skúseních hospodárov užitečné príkladi a šlapaje nasľedovať, poňeváč víme, že žáden v tích vecách, které sú pod múdrosťú, pod tajním fortíľom skrité, sám sebe ňeňí dostateční: aňi starodávňí mudrci, v kterích písmách mi včíl skľepoťíme, bez cvičeného umeňá, bez probovaních hospodárskích kunštov ňezostaľi v jedném okamžeňí takí veľkí mudrci, jakích nám jejích kňihi svedčá.

Ňebuďme horší od ňerozumňích hovad, které rozumom i z dušú a hodnosťú previšujeme. Viplňme Apeľľesa prísloví: Ňech sa nám žáden deň bez čárki ňemiňe. Ňech sa nám budúcňe žáden rok ňemiňe bez voľajakéj vidanéj slovenskéj kňižki. Ňeobávajme sa posmívačňích sudcov; z bedľivosťú, s pozorováňím móžeme aj medzi trňím rúže zbírať a do chváľitebného venca našého slávného národu na večitú památku zapľetať. Bár nás naší proťivňíci budú krivo súďiť, omlúvať, bár sa nám budú vismívať, mi preto ňedbajme ňišt. Misľime tak, že jeden ľebo druhí, obzláštňe od našého (k novéj slovenskéj dobropísebnosťi a dobromlúvnosťi^[8] zavázaného) tovarišstva odtrhnutí človek, je toľko u nás jako žáden človek. Kto kňihi píše, ľebo zjevňe na kazateľňici mlúví, toľko proťi sebe sudcov podzbúdzá, koľko má čítačov ľebo poslúcháčov. Tak krivo súďil kňihi Sokratesové Pláto, Plátové prenasľedoval Aristoteles, Aristotelesovím písmám posmíval sa Averróes, Cecíľiussové kňihi ňenáviďel Sulpícius, Lélius bol Varrovi v očoch, proťi Enniusovi potupňe písal Horácius, Gellius bol Senekov posmívační suďec, Strábo vždicki hľeďel zahambiť Erastothenesa, potupňe súďil Galénus Tesalusa, smíchi robil s písem Hermagorasovích Cicero, aľe aj na tehoto veľkého vímluvníka a mudrca Cicerona zavaďil svojím posmívačním zubom, jazikom a perom Salustius. Odtáď ňenasľeduje, že bi Cicero ňebol ten najvatší, najchváľitebňejší laťinskí vimluvník, že bi starodávňí spisovateľi za svoje učeňí, za chváľitebné usilováňí a písmá ňeboli hodňí téj veľkéj chváli a chváľitebnéj památki, kterú jím našé stoleta odevzdávajú. Pravda, že každí človek má jakú takú vadu, tak téš aj v každéj kňižce najďe sa jaká taká chiba. Aňi ve včíľejších časoch ňevihinuľi takíto posmívačňí sudci. Jejích omlúvačních jazikov a ostrích zubov zádrapki sú príčina, že v našém veku mnozí múdrí a učeňí mužove ňechcejú na svetlo vidať svojé, z dlhím a veľkím usilováňím vipracované písma. Mi aľe neobávajme sa takích lachkého rozumu, ľachkého omíľného súdu lachkích zoilov. Úžitek takíchto kňích, na kterí jejích škulavého súdu karpavé oči aňi dohlédnúť nemóžú, uznajú asnáď jejích múdrejší potomci, pamatajíce na to, že jako ňišt ňeňí tak potupného, tak ošlivého na sveťe, čo bi ňemalo svojich milovňíkov, tak téš ňist ňeňí tak užitečného a dobrého, čo bi ňemalo svojích ňepráťelov. Takímto já vždicki povím slova starodávného mudrca: „Kterí chcejú, ňech moje kňižki čítajú, kterí ňechcejú, ňech jích odhoďá, ňech v ňích ľitteri prevetrujú, ňech písmo a vímluvnosť tupá, keď predsevzeťí tupiť ňemóžu“. Stává sa to, že znovu uveďené aj obecnému prospechu najužitečňejšé veci nachádzajú proťivňíkov. Uš máťe skúsenosť, spolu aj se mnu, že ňenaroďil sa ten, abi sa lúbil všem: že teho pred troma roki malého oznámeňá jako maléj peknéj hrdlički krásní hlas rozchíril sa v zemi a krajini našéj, jestľi ho ešče jednúc v srdcách naších s tímto písmom obuďíme, slubujťe sebe, že budúcňe aj fíkoví strom okreje, vidá pupeňce i úrodu svoju, že vinňica naša kvitnúť bude, jestľi sa mi včíľ do tehoto nového tovarišstva spojíme, našé ména aj útrati na slovenské kňihi podpíšeme. Ach, jakú nám učiňá hambu, posmech a potupu naší blížní cudzého jazika a národu, v temto predsevzetí uš upevňeňí proťivňíci, jako nás tupiť budú naši nasledovňíci a potomci, že sa aňi za nás aňi za ňích pri tejto spasiteľnéj príľežitosti nezastaráme, keď jim k umeňu snadnú bránu ňeotvoríme, keď od jeho prahu uš učiňením krokom naspátek cofňeme.

Kedikoľvek rozmíšlám stav naších Slovákov, mizerní stav naších osadskích školskích rechtorov, téš velikú sprostosť naších sedlákov, ňemóžem sa zdržať, abich aspon takto bolestňe ňevzdíchol: Ach! ubozí Slováci! (obzláštňe pracovitá mláďež), kterí ste do včiľka v temto predsevzeťí ňemaľi stálého zastávača, ochraňca a pomocníka! Žádal bich si, abi tato mojá kňižka naším Veľkím Slovákom, kterí móžú svojím sedlákom k ľitternému umeňú dopomáhať, tak bola vzácná, jako inším národom tá ňemecká: Noth- und Hilfsbüchlein, s kteréj já mnohé užitečné naučeňí vikládám, aj budúcňe vikládať strojím tuto chvaľitebnú ňemeckú hospodársku kňižku; uš sebe ju aj Uhre pod titulom Szükségben segíto könyv aj Češi pod titulom Pomoc v potrebe na svój jazik obráťili. Ruská císarovna dala ju v ruskéj reči tlačiť a veľmi hojno medzi svojích poddaních rozdala. Sám jejéj spisovatel, pán Beker, dal ju za tri roki péť rázi vitlačiť a vždicki mnoho sto kusov. Rozľičné rakúské kňižata mnoho ťisícov s néj pokúpili pre svojích poddaních. Najjasňejšé kňíža s Pfalcpairu kúpilo 3000, margráf z Anspachu 10000, margráf z Bádu 20000, kňíža z Anhaltu 3000. Zamlčím mnohé inšé, inších gruntovňích pánov veliké takéto ščedroti; to poveďet móžem, že sa uš s tejto ňemeckéj víbornéj hospodárskéj kňižki len v ňemeckích zemách prinajméňej jedenkráť sto ťisíc ekzemplárov vitlačilo. Krajaňi, ňeňiľi hodno, abi sa už na toľkého cudzích ľitterňích a hospodárskích národov príkladi i naší Slováci k ľitternému umeňú, k piľňejšému, k užitečňejšému hospodárstvu zobuďili?

Zobuďme sa techda, piľňí tovariši, povstaňme ze sna leňivosťi, dopomáhajme k vidáňú naších novotních slovenskích kňích. Kdo ňemóže z útratámi, ňech takto chiťí pero, ňech položí ruku na papír, ňech sa zahleďí do kňihi a čo si včíľ ňetrúfá, to v nasledujících časoch skutkom svetu preukáže; teto našé prvňé (bárs ňe všem po vúli) kňihi dajú naším potomkom do ruki ukazujícu rafiku, abi oňi to, čo sme mi začaľi, dokonaľi, dokonálejšej okrásiľi; uznajú oňi, čo aj mi z Markom Fábiusom uznáváme, že jednokaždé ľitterné umeňí má též svoj ďeťínskí a tak rečeno slabikující vek; jako mesto Rím ňebolo na jeden ráz vistavené, tak aj mi naše umeňí a jeho chválu na prvňí ráz ňeobsáhňeme, ľebo víme, že ňemá starosť, silu mladosťi, aľe aj to víme, že prvňé a malé počátki ňemajú teho umeňá, teho vťipu, téj vimluvnosťi, kteru mávajú starší učiteľe, dávňejší, múdrejší spisovateľe.

Milí Slováci, chceťeľi mať v budúcich stoletách našého národu chváľitebné a pamatľivé méno, pre toto a pre slávu jeho ešče vás jednúc láskavé, srdečňe napomínám: Podľa možného spúsobu dopomáhajťe k tlačeňú našínskích kních; jako já vám s túto mojú prácú a radú dobre prajem, tak vi z vašého srdca mojému zdraví, z vaším usilováňím mojému ménu, téš samí sebe aj vaším bľižňím, vaším potomkom, celému našému slávnému národu dobre prajťe. Dobre sa majťe.

Dokládám krátku odpoveď tím, kterí sa nazdávaľi, že bi tato kňižka bola len z uherskéj hospodárskéj kňižki na slovenskí jazik preložená. Já sem do včiľka žádnéj uherskéj hospodárskéj knižki ňemal v rukách; tuto sem zložil z mnohích ňemeckích, latínskích kňích a pridal sem, kďe bolo potreba, mnohé víťahi ze zelinkára doktora Šimona Síreniusa. Proťivňíci! ňech vám je vďačné aspon mojé usilováňí, moja unovalá práca.

Trifolium pratense,^[10] Wiesenklee. Jaťeľina obecná, špaňielská, holandská, brabantská, ňemecká jaťeľina seje sa skoro do vlahi pred májom mesícom. Má predek nad inšé jaťeľini, ľebo v každém grunťe rósťe snadňejšej a lahčej zéjďe než inšé jaťeľini, nech len má pohnojení grunt. Seje sa običajňe do jarného poľa medzi jačmeň alebo medzi oves a s tehoto jarného poľa bere sa úžitek na krmu. Kosí sa jednúc lebo dvakrát z jačmenom lebo z ovsom; aš v budúcém roku z úhorného poľa bere sa samá jaťeľina na zelenú krmu aj na suchu, i ako nasledovať buďe naučeňí.

Grunt. Táto jaťeľina ňeľúbi kameňistí a štrkovití grunt, aňi takoví, v kterém plané biľini a bodláčí rósťe; neľúbí vlchkí a vodnaťí grunt, aňi takoví, v kterém je mnoho ľepkavéj hľini aľebo žabice aľebo inšého kremeňového kameňa. Kdo chce do takíchto chibních gruntov jaťeľinu sáť, musí té grunti od predmenovanéj vadi očisťiť a zem ľebo hnojom ľebo inšú míšanú dobrú zemú popraviť.

Spúsob sejbi. Čím skorej zaseje sa do prchkéj, do meľňistéj a vivetrenéj, ale predca vlchkéj zemi, tím ľepšéj jest, ľebo má vlahu. Jestľi aľe seje sa v mesíci máji a grunt už je volačo suchí a na to ňenasleduje žáden déšť, semeno zostaňe v zemi, nebude schádzať, mnoho s ňeho vihiňe. Má sa tehda pozorovať na čas, v kterém sa má sáť jaťeľina; keď je zem suchá, sej jačmeň, zavláč ho zeľeznú bránú; na ten povláčení jačmeň sej jaťeľinu prostredno, radňej hustšej ľež rídšej; potom obráť bránu hore zubami a tak zavláč tu jaťeľinu po všetkéj roľi, abi ona hlboko do zemi ňeprišla, abi sa potom ňeudusila.

Jestľi bola zem mokrá, keď sa jačmeň sál, ňebolo treba hňeď naň jaťeľinu sáť, aľe aš potom, keď zem viťáhla, bár aš po 4, 6, 8, bár aj po 12 dňí, keď bi uš bár bol jačmeň zešel. Potom teprv seje sa naň jaťeľina a zavleče sa lachkím šmíkom aľebo lachkú obrácenú drevenú bránú, preto abi sa jačmeň ňevitrhal, jestľi už zéšel aj preto, abi jaťeľini semeno ptáci nevizobaľi.

Keď sa seje jaťeľina medzi oves, môže sa též s ňim na ráz sáť; keď bi aľe tuto spoločnú sejbu mokrí čas ňedopusťil, móže sa jaťeľina sáť do ovsa ňeskorej pri pekném čase, bár aš potom, keď oves sešel tak visoko, jak tlstí je prst. Potom sa lachkú bránú lebo lachším šmíkom zavláčí, bár bi aj oves uš bol zešel visoko jako pól prsta, ňeuškodí mu, ňebuďe tak lachko vitrhnutí: lebo oves hlbšej sa zakoreňuje než jačmeň.

Táto doložená sejba jaťeľini seje sa do jačmeňa ľebo do ovsa virostlého aš potom pri pekném čaši, keď ňeňi vetra, keď uš rosa zešla. Jestľi na volakterích místách roľi ňezešla jaťeľina, do takovích poprská sa semeno v jaseň, keď má biť mokro, do takovéj roľi seje sa jačmeň z običajnéj míri ľen ve trech částkách, to jest: štvrtá částka običajného semena viňechává sa.

Jestľi jaťeľina rídko je zasátá, ňe mnoho s ňej nažňe, jestľi aľe prihusto je sátá a ňenasľeduje déšď, tedi vihňije a zostávajú v tích místách veľiké prázné fľeki, kďe bola husto sátá; preto sejáč musí merkovať na prostrednú sejbu; keď je zem dobre z bránú podrobená, móže aj z válcom prejísť pres rolu a zabráňené semeno s tím válcom lahodno do zemi pritlačiť.

Skúsenosť to preukázala, že do jaťeľinského strňiska jakéhokoľvek zboža zrno bolo sáté, vždicki sa dobre podarilo, bár sa ľen po jednéj ľebo po trojakéj orački sálo. Do zemi, která 36000 štverhranatích strevíc obsahuje, ňesmí sa méňej jako osem funtov čerstvého a dobrého jaťeľini semena sáť.

Fándly sa potom zaoberá spôsobmi skrmovania ďateliny, jej uskladňovaním a konečne i pestovaním jej rozličných odrôd (lucerny a esparzety). Pestovanie ďatelín má umožniť prechod k stajňovému chovu dobytka a zároveň dáva možnosť prejsť postupne od trojpoľného úhorového hospodárenia k striedavému osevnému postupu.

Aľe na to piľno merkuj^[11] ňevedomí ľebo pochibující hospodáru, abi si rok po roku, to jest: abi si stále po dva, tri roki ňesál do jednej istéj zemi jedno aňi ozimné aňi jarné aňi trovné semeno. To preto, keď bi si, ku príkladu, jeden rok sál réž, ona buďe dobrá v dobréj roľi. Keď do téj istéj roľi zaseješ aj na druhí rok réž, uš buďe chibňejšá, v treťém roku buďe ešče chibňejšá a ve štvrtém asnáď ľen samá kúkol ľebo stoklas (to virozumej aj o jariňe aj o strove stáľe rok po roku do jednéj zeme sátéj.) Prečo to? Odpovedám preto, ľebo jedno zrno, ku príkladu réž, potrebuje vždicki ze zemi ľen jednu svojej náturi vlastnu vládu; to jest: jednu ze zemi vlahu, vodu, jednakú ze zemi omastu, olej, jednu sól aľebožto zemskú saňitru. A keď v prvňém roku této potrebné částki zrostu réžného uš zem vidala do reže, teda tá istá zem uš v druhém roku buďe mať méňej takích potrebních zrostu režného částek, teda v druhém roku bude na ňej chibňejšá réž, v treťém roku ešče chibňejšá a tak kam dáľej horšá. Keď bi sa tá zem ňeňechala na úhor odpočívať, (abi sa tak v tém úhorném roku časťejšej preorala, abi tak slnko v ňéj ľepšej potrebnu k úrodam omastu, sól, sanitru vivarilo, abi zem všeľijakích déšďov potrebnéj vlahi nabila), aľe bi sa zas na druhí rok sál do ňéj oves, ľebo keď bi bola aspon prostredno pohnojená bár jačmeň; teda toto, uš inšéj náturi zrno ešče bi našlo v téj zemi svéj náturi, svému zrostu potrebné částki jakošto vlahu, omastu a sól. Mohlo bi sa potom aj v treťém roku do téj istej roľi sáť volajaké, aľe zas treťéj náturi semeno, kterého zrostu částki ešče bi sa v téj roľi nachádzaľi, ku príkl. vika ľebo rozľičná strova, repa, mak, jaťeľina. Strova, jako sem uš povedal, ňepokazí zem pod inšé semeno, aľe radňéj popraví, to nám zaorané strňiščo viki, šošovice, repi ukazuje, keď sa doňho na druhí rok bár inšé zrno zaseje.

Že semeno vždicki ľen jedno do jednéj zemi po každí rok saté, obzláštňe do zemi ňehnojenéj, ju kam dál visiľí a že též rok po roku kam dál chibňejšá bívá jeho úroda, to nám ňepohnojené konopňice a kapustňice preukazujú.

Kdo teda chce mať z volajakéj zemi častokrátní úžitek, nech ju ňechá aspon v druhém ľebo treťém roku na úhor odpočívať a v temto odpočinku ňech ju ľebo prostredno pohnojí, hnoj zaore, aľebo, jestľi ňemá hnoja, ňech ju tri, štiri rázi preore, abi slnko v néj te k zrostu potrebné částki vivarilo, abi tak zem zbujňela s ňima.

Kdo bi zemi ňedal odpočívať, ňech ju aspoň každí treťí rok po žatve rídko pohnojí dobrím hňilím hnojom a hnoj zavčasu, dokád je masní, zaore; potom ju móže sáť po šťiroch aj po páťích rokov, aľe na to ňech merkuje, abi každí rok semeno premeňil, ku príkladu: ňech seje jeden rok ozimné tvrdé zrno a druhí rok strovu, která svojím koreňom aj ľistom popravuje zem, v treťém roku ňech zas seje inšéj náturi zrno, ku príkl. oves; po jeho žatve ňech strňiščo podvrhňe a potom ve štvrtém roku ňech seje repu ľebo jaťeľinu, tak móže brať aj za péť rokov úžitek z jednéj zemi, bár ju za té roki ľen jednúc pod to najsilňejšéj úrodi semeno pohnojí, to jest pod réž ľebo pod žito, ňech ľen vždicki rok po roku premeňá semeno, jeden rok to tvrdéj náturi, které visiľí zem a v nasledujícém roku zas makéj náturi semeno, bár jarné ľebo strovné, které zem popraví.

Badám, že čudňí tento spúsob buďe mnohím svého chotára skúsením hospodárom: aľe tích prosím, ňech rozmíšľajú, čo zahradníci robá. Títo bár ňestačá každí rok celú svoju zahradu pohnojiť, predca v každém roku celú svoju zahradu visádzajú a s každého jejého kusa zeme berú peknú obrodu, ňekedi aj dvojakú na jednéj hrádki; na jednéj tabuľi jedno dozre, zas tú istú tabulu ešče v tém roku visádzajú. Aľe merkuj, hospodáru, čím vysádzajú, čím každí rok jednu istú tabulu posejú? Vždicki ínším premeňením semenom a tak jedno zrno, jedna zeľená úroda druhému zrnu, druhéj (rozličnéj náturi) zeľenéj úroďe potrebné k zrostu částki v zemi, v téj istéj zemi ňeodéjme. Tak sa preto v jednéj zemi po mnohé roki pekné, premeňené úrodi roďá, čo bi sa malo s takú opatrnosťú aj na roľi stať.^[12]

Tieto hospodárske novoty sa však môžu uskutočniť len vtedy, ak sa ľud bude vzdelávať. Fándly sa obracia s výzvou na zemepánov.

Krem úmislu^[13] v mojéj Predmluve a inďe vijevenéj, každí múdrí a rozumní virozumí, kam s tímito príkladi cíľím? — Obzláštňe aľe tam, abi už jednúc naši gruntovňí, stoľičňí a krajinskí páňi, po toľkích porádkoch do včíľka ľen prikázaních, vimisľeľi, aľe aj do úžitku prevédľi, jako bi sa pracovitá mláďež móhla v osadskích školách darmo učiť? Pekňí k temuto krajinskému osohu dalo príklad kňíža Nassau-usingské, které v roku 1780 jednu summu s tricať ťisícov vidalo na fundáciu jednéj škoľi na viživeňí statečné rechtora a jeho pomocňíkov, abi ďítki v pobožnosťi, v mravoch a čnosťách vinaučovaľi, též abi jim takéto spísané a od jeho kňížackého pánstva oficíra vidané hospodárství ve škoľe vikládaľi. Zajisťe! ľen je to pravda! Slova pohibujú, príkladi priťahujú. Keď bi krajinskí páňi začaľi svojé obnovki od prvňích, od najmenších počátkov, keď bi k tímto obnovkám ňe ľen svojé rozkazi, aľe aj svojé útrati vidávaľi, tak bi bola lachká obnovka k pobožnosťi, k poddanskéj čnosťi, k poslušnosťi, k úcťivosťi aj k piľnému hospodárstvu, slovem: keď bi sa najprv jakožto malí chlapci učiľi u rechtora ňeľen čítať, písať, aľe aj s papíra, s kňihi hospodáriť, abi sme potom, keď buďeme s pluhom vládať, to učeňí aj v skutku na poľi preukázaľi.

Zemiaky boly v tejto dobe novou plodinou, ľud ešte nepoznal ich vlastnosti a nedôveroval im. Až hlad ho prinútil k tomu, že sa staly „chlebom chudoby“.

Krumpľe^[14] k odehňání hladu též boží dar sú; kdo s ňimi ňekedi hlad ze žalúdka ľebo aspoň svéj chuťi všetečnosť odehnal, ňech ďekuje pánovi Frančiškovi Drake, holandskéj krajiní ríďitelovi, kterí tuto úrodu z amerikánskéj krajini do naších europskích krajín preňésol v roku 1586. S takú chváľitebnú památkú móže rakúská aj naša slovácká chudoba spomínať tehoto pána, z jakú spomínajú tabáčňici aj fajkári teho urodzeného pána Nikóciusa, volakeďi francúzského krála posla, kterí tabákové semeno ze západňéj Indie, z ostrova ménem Virgínea Florida doňésol; najprv ho ve francúzskéj, potom aj v inších krajinách rozmnožil, veľkí užitek a osoh tabáku jeho ménu veľkú chválu zachovává. Krumpľe a fazulu pred volakteríma roki v našéj krajine ľen lichva jídala, aľe po této roki kam dál vícej viróstnutá psota rozmnožeňích ľuďí naučila jako na fazulu tak na krumpľe. V našich drahích rokoch 1788, 1789, 1790, v kterích bola malá mecka ^[15] reži okolo dvoch zlatích, aj za dva zlaté z veľikú žádosťú kupovaľi luďa krumpľe, do chleba jich míšaľi. Bívala z nich mecka ňiže zlatého aj za jeden zlatí. V tích drahích rokoch já sem sám dal napécť takého chleba, dal sem koštovať statečním osobám a chváľiľi ho. Jestľi chceš probovať, takto v tému pečeňu pokračuj:

Zvará sa krumpľe na mako, potom sa olúpá, roztlačá sa na kašu. Táto kaša varí sa sama v sebe, jako je vodnatá na rídko, ňetreba do ňéj ľívať ništ vodi aňi žmolkov; potom sa robí s túto vlažnú krumpľovú rídkú kašú na koriťe kvas z osívanéj múki jako indá na chléb. Táto kaša buďe mesto žmolkovéj vodi do kvasu, ňechá sa kisnúť kvas, ľenže dáľej než običajňe a pri ťepľe. Potom sa mísí jako na chľéb, téš sa osoľí, múki sa dá doňho, koľko treba, abi zhustlo ťesto, potom musí sa ňechať dobre nakisnúť zamíseňí, zas pri ťepľe aľebo ňech sa ťeplá poduška klaďe naň, abi dobre ťesto nakislo. Aš sa dobre popuká, zdvihnuté a nakisnuté potom treba válať. Keď sa válá, ňech sa dá do ťesta kmín, bár aj volačo kúkoľki (ňe mnoho), abi bol chutňejší chléb. Keď sa viválajú pecňíki, zas ňech pri ťepľe prikrité v košíkoch dobre nakisnú, potom sa dajú do pece. Voľačo dlhšej musí seďet tento chléb v peci než samotní režní chléb. Keď sa vitáhňe s pece, ňech sa na ráz ňeklaďe na stuďené povetrí, aľe v izbe rozklaďení ňech pomaľi do večera ľebo pres noc vituhňe, abi sa ňezadrhol, ňeopukal.

Potom nasleduje ešte mnoho receptov jedál zo zemiakov a návody na pestovanie strukovín a zeleniny. Konečne sa prechádza k veľmi dôležitej kapitole v poľnom hospodárstve — k poučeniu pilného hospodára o hnojení. V tejto dobe začaly sa aj u nás už robiť pokusy s umelým hnojením.

Svetskí kunštári^[16] a hnojnéj soľi kramári odpovedajú, že móže: aľe skúseňí hospodári aňi vžďicki, aňi celkom ňedosvedčujú. Kunštovňí hospodári učá, že jako v zemi tak též aj v hnoji nachádzá sa istá saňitra, saňitrová sól, menovaná subtiľňejšá sol (Salo fixum), od náturi prepáľená, vivarená soľ, která druhú, ešče ňe tak silno vivarenú hnojnú soľ (keď sa spolu v zemi zmíšajú) k sebe priťahuje. Této dve soľi v zemi zahráté, zaparené, že mnoho úrodám k jejích zrostu dopomáhajú a že hnojná soľ ňe tak ľachko v zemi zhňije, ňe tak skoro sa poruší, aľe že trvá aj desať i dvanásť rokov. Tak dlho, za toľké roki, mal bi biť grunt s ňú pohnojení, dobre vipravení, mal bi dobrú hnojnú úrodu vidávať, bár bi sa za ten dlhí čas ňijako ňehnojil.

Umelé hnojenie bolo v začiatkoch a nedávalo ešte efektívne výsledky. Fándly sám robil s ním pokusy a neuspokojovaly ho. Nabáda preto k opatrnosti, aby nevznikaly zbytočné straty.

Slováci,^[17] kterí sťe pilňí hospodári, ňepotrebujeťe, abich vás napomínal. Fortílňí sú Ňemci a inší cudzozemci, kterí volačo nového zmíšľajú. Aj vašéj piľnéj skúsenéj, užitečnéj práce osoch a usilováňí ňeňi pred svetom posledňé; i vi sťe veľkéj hospodárskéj chváľi hodňí. Ňechcem, abi sťe z veľkú útratú víše menovaních kunštárov nasľedovaľi (najprv z malú probujťe); ňechcem abi sťe jím ľebo mojéj skúsenosťi ve všem verili. Čo samí skúsíťe a dobre vám vipadňe, teho sa držťe, aľe z láski k naším bľížním to aj inším spravedľive poradťe.

Já som s tuto kunštovnú hnojnú soľú urobil próbu a skúsenosť ve štiroch rozľičních chotároch. V mojéj chudobnéj fari mizerném chotári proboval som v jaseň roku 1791-ho. Keď mój oráč posál réž na oziminu, já som z moju rukú po ňém sál jeden funt tejto napravovanéj soľi. Téš v téj jaseňi dal som istému hospodárovi skoro na dve míľe ode mňa oddáľenému druhí funt s téjto hnojnéj soľi. Povedal som mu, jako má s ňú pokračovať, jako z ozimnú režú sáť do ňehnojnéj zemi, ľen na probu. Trefí ľi sa nám aľe, jako v mojéj mizernéj fári mizerném chotári ňišt ňebolo poznať ľepšéj ozimini od včíľka, dokáď toto píšem (do konca mája mesíca), aňi v jaseň aňi z jaru (ňevím jako buďe v klasoch), tak aňi v inšém chotári ňebola pod tím kunštovním hnojom žádná ľepšéj úrodi ukážka.

Potom v temto roku, chcejíce mojéj hospodárskéj všetečnosťi za dosti učiňiť, 1792 urobil som zas z dvoma funti téjto hnojnéj soľi skúsenosť. Sál som do jarného poľa do prostredňodobréj zemi z jačmeňom jeden funt; v téjto zemi, poňeváč bola volakedi hnojená a včil dobre zoraná, je volajaká ľepšá úroda v tém mísťe, v kterém je táto hnojná soľ, od inšéj úrodi. Išol sem potom o volakterí ďeň do pobočnéj mojéj (fiľiálskéj) osadi, zachopil som richtára, kostelňíka a ešče jedného statečného, učeného, hospodárstvú rozumného pána, abi sme maľi volajakú kratochvílnu všetečnosť. Zas som sál z mojú rukú jeden funt do posátého ovsa. Od téj dobi nakukáváme, pohľídáme, ňišt ľepšéj úrodi v ovsi ňeviďíme, poňeváč táto farská roľa (jako inšé pre ňemožní spúsob) od veku ňeňi, ňebola, ňebuďe hnojená.

Vícej^[18] potrebného naučeňá o poľném hospodárství nájďeš v druhéj stránce v §§ O prácách na poľi, obzláštňe v mesíci brezňi a žári. Téš v téj stránce nájďeš, jako máš opatrovať lúki v jarňích, ľetních a v jaseňích mesícoch.

Rozvažuj,^[19] rozumní človeče, rozmisľi si, spravedľiví kresťaňe, ňeňi ľi to pred svetom špata, potupa a pred Bohom hríšná oškľivosť takíto víše vipísaní, s páľením ostrebaní korheľ? Špatná je to oškľivosť na korheľovi, na opilcovi, na ožralcovi chlapovi, aľe oškľivejšá špata je na opiléj cicuľki, která rada flaščički s páľením ve vačkoch nosívá, kďe-kaďe jích po stavaňú aj po kuchiňi medzi hrnce skovává, pod komínom, za dverma tajňe a medzi sestričkámi zjevňe natrásá, upíjá; která sa spravuje ňekedi ňezdravú, ľen abi páľené cvrkať móhla, aľebo abi muža (chcejíce svojé suché hrdlo ovlažiť) forťilňejšej prevédla, vezme puténku, jako bi s ňú išla na potok ľebo na stuďňu pre vodu, a má v ňéj zloženú skľeňičku, abi ju, idúce vedla šenkára ľebo páľeňíka temuto ľebo tam temu podala, abi ju, ida od stuďňi, do vačku strčila. — Takáto ciculka, obzláštňe, jestľi je pri páľeňíckem kotle ľebo ňedaľeko ňeho vichovaná, svoju žízňivú običaj uš na druhú náturu obrácenú ňe tak lachko opusťí, bár jéj ju buďe muž kijom ľebo dubovú masťú viháňať, že mu všetko premárňí a povinášá.

Zamlčím to, jak ňebezpečno je takú pusťiť do kuchiňe, abi sa okolo ohňa obrácala, abi varila, pékla, ľebo ľen kachľe podkurovala. Žalostná skúsenosť uš ňejednúc preukázala, že jako opiľí fajkári, kuchari, tak téš mnoho rázi uš opilé gazďine a kucharki zapáľiľi; bívá to, že kdo sa pri ohňi obrácá, žížní a živel ohňa priťahuje k sebe to, čo je jemu podobné; horúčosť ťáhňe za sebú horúčosť, oheň k ohňu sa zbľižuje.

Stalo sa jednúc, že istá takéhoto trunku milovňíčka, takáto flašková sestrička, majíce už plní žalúdek a hlavu od takéhoto običajného frištuka naplňenú, zrázu na zem padla, bez seba zostala. Kterí jejú običaj znaľi, ňerozpamataľi sa na to, že rada fľaščički s páľením (a to hneď z rána) pozdvihuje, aľe ľeknutí, obávajíce sa, abi asnáď náhlú smrťú ňezešla ze sveta, richľe bežaľi pre kňaza, abi ju k smrťi zaopatril, dokáď ešče je duša v néj. Kňaz ňemeškajíce, čím ňebezpečňejšú očul príhodu, tím vícej k ňéj pospíchal. Prinda k osobe na zemi bez seba ležícéj, poňeváč ju pred tím ňeznal, aňi včíl reči od ňéj ňeslišal, aňi pamaťi na ňéj ňepoznal, zaopatril ju náhľe (jako v takéj príhode bívá potreba zaopatriť) svatím rozhrešeňím, svatím posľedňím pomazáňím, poručil ju Bohu, odebral sa od ňéj. Medzitím počul na druhí deň, že tá istá osoba už stala, že zas choďí čerstvá a zdravá. — Ach suďťe! kteríkoľvek súďiť móžete, jaká to bola ňe ľen pred svetom špata, ohavnosť, aľe aj pred Bohom hríšná oškľivosť, ňevďačnosť, ňehodnosť? Dal bi to Boh! abi sa aj na takéjto Dori flaškovéj ňeviplňilo to običajné porekadlo, na Mikulášovi Jocheničovi viplňené: Jakí život, taká smrť, abi aj pri smrťi, keď najlepšéj buďe potrebovať rozum a dobrú pamať, abi teto vlastnosťi a dari od páľeného zahrúžená ňestraťila, abi pre pálené na veki ňezahinula.

Haňím, tupím tu potupnú, oškľivú, ľidskému zdravú i svedomú škodľivú običaj, podla kteréj naši slovenski hospodári, roďičove a gazdove, na ročité svátki pri stoľe, pri obeďe seďící, hňeď od prvňého jídla, za každím nasľedujícím jídlom, všetkím príseďícím aj ďetom, čeládce aj hosťom páľené do kola pripíjajú a skoro na silu ponúkajú. Ňení div, že u sedlákov na ročité svátki aj na té najvatšé svátki skoro všecci od najmenšého do najvatšého bívajú, keď ňe opiľí, otreščení, aspoň podnapiťí. — Tak hospodár čeládce, oťec ďítkám ukazuje škodľivú ke korheľstvú cestu, jako bi sa ináč vtedi ňemóhľi mírňe obveseľiť, strizbo občerstviť. Čím sú vtedi vašé svátki, tím je to pred svetom vatšá oškľivosť, pred Bohom vatší hrích!