ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo je všeobecné všetkím ludom, chudobním aj bohatím? Odpoveď. Naroďeňí a smrt.

S kteréj vodi najvatší užitek berú luďé? Odp. S téj, která teče pres mľinské koleso, s nú aj žížeň aj hlad zahánajú.

Čo urobil Pán Boh pred tváru všeckích luďí? Odp. Nos.

Jako spravíš ze dvech palíc desať? Odp. Keď jích krížom preložím.

Kďe má nadutí, plní, opuchlí mešček svoj lek? Odp. Pod víchu aj ve flašách.

Jako bi si sa mohol zehrívať pres celú zimu z jedním polenom? Odp. Keď bich ho vzal na pleco a choďil bich s ňím.

Prečo sedláci vatšé pecni pečú než meščani? Odp. Nebo vícej cesta do jedného pecna veválajú.

Která jest najsilnejšá litera v abecedi? Odp. Litera O, nebo staví voľi aj kone s vozom, keď forman kričí 00.

Které víno chutno a dobre sa pije? Odp. Lucké a darované.

Která voda až do neba prerážá? Odp. Vdovské a sirotské slzí, nebo tíchto sužováňí jest hrích do neba volající.

Kedi jest blázen múdrí? Odp. Keď mlčí.

Jaká zvada nebo súd ňikda sa nemože pokonať? Odp. Kterú majú dva hluchí preď sudcom z darmi zahlušením.

Kterého radca jest najlepšá rada? Odp. Kterí sa sám neraďí, neraduje darom a diškreciám.

Která voda najdrahší predává sa? Odp. Kterú šenkári do vína ľívajú.

Kterí luďé len ve svátek na zem plujú? Odp. Pracovití sedláci, nebo v robotních dnoch ruki poplúvajú do roboti.

Kterí luďé bívajú najveselší? Odp. Rechtori, nebo títo aj tam, kďe inší plačú (na pohrebe), spívajú.

Komu jest lepší polovic darovať, nežli všetko požičať? Odp. Takému dlžníkovi, kterí dlhi neplaťí.

Kterím ludom ďábel najvícej osoží? Odp. Malárom, nebo ho na obrazi vimalovaného draho predávajú.

Které sú to slová, které medzi ludma rozbroj, roztržitosť aj vojni robá? Odp. Moje, tvoje, keď bi tíchto na sveťe nebolo, všetko proťivenství a zvadi zahinuľi bi.

Kdo sa teší šibeňicám? Odp. Pocestní, neznámi človek, prijdúce k ňím zraduje sa, že uš neňi daleko mesto, že ho uš zbojňíci neozbíjajú.

Čo jest silnejšé: život ľi anebo smrt? Odp. Život, nebo človek za živa o mnoho vícej znese, vitrpí, prevíší nežľi v smrťi.

Kdo jest naroďení z najjasnejšého, z osvíceného rodu? Odp. Takí chudobní človek, kterého matka poroďila pod chudobnú, otrhanú, ďeravú strechu, pres kterú slnečná jasnosť, téš aj pres rozbité okna jasno svíťila na roďičku roďícú.

V Prístupku sa hovorí o stvorení zeme a človeka. Základom je biblické rozprávanie. Mnoho pozornosti sa venuje populárnemu výkladu o „planetách všeobecňe“, v ktorom sú zahrnuté vedomosti „starodávných“, ale už aj „včilajších hvezdárov“ o vesmíre. Výklad o slnečnej sústave opiera sa už o posledné objavy tej doby. Planétam a ročným znakom pripisoval veľký vplyv na život a prírodu. Fándly vysmieva predpovede storočného kalendára a povery o pôsobení planét na osud ľudí, ale ani on nevylučuje ich určitý vplyv na prírodu. Mnoho pozornosti venuje „pozorovaňú o premeňeňí času“. Sú to vlastne nashromaždené stáročné skúsenosti ľudu z pozorovania prírody. Potom hovorí o jednotlivých planétach: Slnku, Dobropánovi (Merkúrovi), Králomoci (Jupiterovi), Krasopanne (Venuši), Mesiaci, Smrtonosi (Marsovi), Hladoľetovi (Saturnovi) a Nebeščanke (Uránovi).

Až do roku 1781 ^[35] do 13ho brezna nebolo vícej známích planét ľen (krem Slnka) šesť. Jedna neobičajná, aľe ščastľivá príhoda bola príčina, že sedmá planéta na zjavo višla takto: Pán Villiam Heršel, zroďení Hanovér, krem matematického umeňá vinaložil všecku svoju pilnosť na hvezdárství s takovím prospechom, že potom znamenitím hvezdárom zostal. On 13. brezna večer skrze teleškóp na oblohi nebeskéj stáľe rozvažoval hvezdi, uzrel medzi rohámi Bika a medzi noháma Blížencov jednu hvezdu, která sa skrze veľikosť od stálích hvézd veľmi rozeznávala. On ju za nejakú kométu držal, aľe ľen nazdávajíce, ďálej bedľivejším okom vihledával, rozvažoval a síce tak ščastľive, že ju ne len od stálích hvézd odďelenu našel, aľe aj jejéj bech tak daľeko, aľe za dva dňi zmerkoval, že ona svoje místo premeňila a za štiri a dvaceť hoďín proťi víchodu obráťila sa. Potom tento pán Heršel svoje viďení ríchľe oznámil královskému hvezdárovi, pánovi z Markeľine, kterí hned svoju pilnosť na to vinaložil a oznámil, že bi to bola volajaká kométa, která k slnku nebo do slnka svoje pohnuťí má, ačkoľvek aňi ocas aňi nejaké inšé kométi podobné znameňí okolo seba ňemala. S téj príčini pán z Markeľíne všeckích hvezdárov napomenul, abi obzláštnu pilnosť na oblohu vinaložili, abi bech tejto znovu vijavenéj hvezdi merkovaľi, vihľedávaľi, čo sa aj tak stalo. A keď za ceľí rok z najvatšú pilnosťú na túto hvezdu svoju prácu vinaložiľi a jú podľa príroďenosťi kométov rozvažovaľi, jednomiselňe to odhádľi, že ona nemože biť kométa, kterú uš predtím znameňití hvezdári Flamšted a Tobiáš Majer za svého času na neobičajném mísťe oblohi spatrili, rozvažovaľi a ju za stálu hvezdu ve svojém lajstri vipísaľi. Pán Flamšted viďel túto hvezdu roku 1690, Tobiáš Majer zmerkoval ju 1756. Keď bi ju boľi hned tedi ze společnú pilnosťú hvezdári merkovaľi, vihledávaľi, tedi mohľi ju za sédmu planétu svetu vijaviť, aľe že ona svoju veľikosť a jasnosť má stálu jako stálá hvezda, preto ju za običajnú a za stálu hvezdu držaľi, čo ináč pán Heršel zmerkoval, že táto hvezda ve svojém behu neustáľe bola, tehdi stojícá na míste nemohla bit.

Jak náhle hvezdári túto novú vinalezenú hvezdu uznaľi za prináležícu planétu ku včilajšímu hvezdárskému učeňú a porádku inších planét, nastala hádka, jaké bi mala mat méno. Pán Heršel ke cťi a z nejakéj dobroťivosti anglického krála menoval ju hvezdu jurskú (Sidus Georgium). Nekterí francúzki hvezdári s pánom de la Landé daľi jej méno od svého vihledávača Heršel, nekterí menovaľi ju Cibelle, ínší chceľi, abi bola Neptúnus; pán Bode dal jej méno Uranus; a cisársko-královsko-dvorskí hvezdár p. Hell^[36] menoval ju Uranie s téj príčini, která sa nachádza ve vitlačeném spisu roku 1787 ve Vídni in Historia Urniae Musae.

Nastala potom hádka, skrz jaké znameňí má sa táto nová planeta značiť a predstavovať, abi sa od inších planet ďeľila. Francúzi daľi jej takéto nasledujícé znameňí (ô); potom od ména vihledávačového vzatá je opítajícá litera, za jejé znameňí zatočená na kolečko. Pán hvezdár Bode dal jej znameňí rovno hore stojícé smrtonosové znameňí, majíce v prostredku punkťík. Pán Hell viznamenal ju z jedním kolečkom, které jest znameňí omilnéj hvezdi, skrze které oznamuje svoje híbáňí, na to kolečko položil hvezďičku na preukázáňí, že táto znovu naiďena hvezda za stálu hvezdu od Flamsteda a Majera držaná bola. Aj preto sa kolečko Nebesčanki z hvezďičku nan položenu značí, že ona asnád svoje vlastné svetlo a jasnosť má, preto toto je jejé znamení o*. Dává sa ona viďeť z jednu hvezdu nebo na čele nebo na prsách, preto nemože sa ináč viobraziť, ľen skrze znameňí jednéj na kolečku položenéj hvezdi a poneváč ona má pri sebe dve pomenšé posluhujícé planeťi, aj takto sa s ňími predstavuje *o**. A toto je tejto novéj (asnad ešče neposlednéj) planéti historickí spis nakrátko ode mňa viložení ze svedectva visoce učeného pána Antonína Strnada.^[37]

Pán Jozef Kučman, včilajší ve Vídňi kunštár a spolu hoďinár, pred pieťi roki spravil také kunštovné hoďini, nad kteríma sú aj nebeské planéti ve svém kolesi okolo slnka. Jako sa do roka obraťá slnko okolo svéj osi, jako sa aj za kolko rokov která planéta okolo slnka obraťá v nebeskéj oblohi, tak aj za tolko rokov obracajú sa na tíchto hoďinách. On vikládá, že Urania, to jest Nebeščanka, má okolo seba deset drabantovních menších hvézd a že sa ona za 83 roki aj za 273 dňi jednúc okolo slnka obráťí. Šesť rúk je na tíchto hoďinách, všelijaké hvezdárské pod nebom premeni ukazujících a to všetko veľmi kunštovno sporádané podla porádku a učeňá Koperňíkového.

Všetečnú hádku mohel bi mňe tu volakdo zahádať, o kteréj už sem pri konci IV. §. pána Bekera nadhoďeňí prepustil. Keď je Nebeščanka do počtu inších planét pripusťená, buďeľi vládať jako ročití mocnár a spravec z volakterím rokom z nasledujících každích sedmero rokov? A jakéj bi mala biť náturi, jakí bi nám mala spúsobiť rok, zdáliš suchí nebo mokrí, zdáľiš úrodní nebo neúrodní? Na prvné opitáňí takto na krátko odpovedám: Že Nebeščanku za ročitého správca sotva najďeme keďi v ročitém kaľendári, a to podla svedectva a tabulki od pána Strnadu virobenéj, na kteréj on viložil pre skladatelov budúcich novích kaľendárov ročité svátki aj ostatné ke kalendáru potrebné veci. Tak téš aj každého roku planetného mocnára viznačil a síce od roku 1794 až do roku 1831. A predca medzi dovčilka známima sedmi planétámi (rátajíce do sedmého počtu aj Slnko) ňikďe nevikládá, na žáden rok neprepisuje Nebeščanku za ročitého spravca a mocnára. Jestľi temu tak jest, tehda já sa nebuďem hanbiť povedať na druhú nadstavenú hádku, že dovčilka nevíme celkom, jakéj je náturi Nebeščanka, jako nám buďe osožná nebo škodľivá v domajšém a polném hospodárstvu, o čom nech sa budúci hvezdári preúčajú a prorokujú.

V Krásopanni a v Mesíci vídať veľiké hori (ačkoľvek volačo podobného neviďelo sa na ďalekích planétách, predca nemože sa o tom pochibovať). Čo bi inšého mohlo biť taká drstnatost a také kopce na tích sveta ťelách krema visokosťi a doľini, které mi menujeme hori. Ti pohibujícé znameňá na Králomocovi, Smrtonosovi, které uš menšé, uš vatšé bívajú, dosvedčujú, že para, hmla a oblaki z jejích vrchov dole sa púščajú. Mesícové hori bez skla sú jasním okom viďitedelné, oňi prezradzujú svoju visokosť skrze sťín, kterí ustavične naspátek proti Slnku obracajú, preto aľe všecko nepozorujú sa žádné oblaky aňi tmavosť v mesíci, len ten tmaví sťín, kterí spúsobujú jeho vrchi a kopce. Móhľi bi sme tu od volakterích všetečních mudrcov dávno zahádanú hádku téš nadstaviť. Keď sú v Mesíci nebo v inšéj planéti vrchi a doľini, poneváč Boh bez dostatečnéj príčini ništ nestvoril, asnad tam v tích planetách volajakí luďe bívajú: hori sú pre zveri, pre všeľijaké potvori, pre títo samé nerozumné Boh nestvoril svet aňi žádnú planétu, aľe pre rozumného človeka, tak téš, čokoľvek je v horách Mesícovích, malo bi biť stvorené pre človeka tam obidleného. Jestľi jednúc to bi nám volakdo dopusťil a dosvedčil, že možu bit (asnad že sú) v Mesíci, v Krásopanni luďé, s tích Slnka pošmúrních flekov poveďeľi bi sme, že sa aj v Slnku nachádzá volajaké obidľeňí pre luďi, aľe zas nastala bi hádka, jakéj bi maľi biť náturi luďé v Slnku nebo blízo nebo v inšéj planéti prebívající? Odpovedám, to buďe známo len temu, kterí jich tam stvoril (jestľi jich stvoril) všemohúcímu Stvoriteľovi, kterí bi jím bol mohol dať takú horúcu náturu, jakéj je jejích obídľeňí, ku príkladu: V Buďíne pri císarském kúpelu jest ribňíček a v nom horúcá voda, s kteréj sa často ďími, kaďí. V néj prebívajú hrubé ribi, které sa tam aj v néj množá, pretože je jejích nátura téš horúcá. Do tehoto ribníčka, keď sa pusťí riba z inšéj stuďenéj vodi, ona zahine, nebo nemá téj horúcéj náturi. To bi sa mohlo povedať o nás aj o ludoch v Slnku nebo v Mesíci prebívajících, pre kterích sú tam stvorené vrchi a hori. Aj tích červíkov, které sa nachádzajú v najtuhšém jako ohen užírajícém, najsilnejšém octu, príkladom a podobenstvím mohla bi sa táto reč visvetliť. Mohol Boh dať ludom v Slnku nebo v Mesíci téš takú horúcu náturu, která bi znésla také horúčosťi, ba ešče vatšé jaké sú v silném octu nebo v horúcéj voďe nebo v tích jejích horúcích planétách.

Pilného hospodára^[38] všecká sila záľeží v dobréj, v zdravéj lichvi. Táto tím lepšá, zdravšá jest, čím lepšú krmu, lepšé seno žere. Lepšé seno roste na čistích lúkách nežľi na mokrích, na zamúľeních. Úroda dobrích lúk drží podporu dobréj lichvi, dobrím rolám vládu a s tíchto dvoch gruntoch má krajina najpevňejšu silu. Hodno tehda jest, abi sa lúkám tak pilno, jako rolám dohlídalo, pomohalo, tak jako sem poveďel v 2. str. v mesačném naučeňú aj tak, jako tuto píšem.

Okolo vodnatéj, zamúlenéj lúki kopaj príkopu, abi po néj voda zbehla. Jestľi to nedopusťí susedov grunt, kopaj v prostredku tvojéj lúki. Keď bi si aňi toto nechcel, nebo nemohol, vikopaj na tvéj lúki v nížinách jami, abi do nich voda zbehla. Vikopanú zem porozhadzuj kďe kaďe po inších nížinách, tí vikopané jami časom zaplná sa ze zemu, z múlom. Keď bi na zanesenéj lúki ležal len nánes a múl, tedi nánes a čmání vihrab, vizbíraj a múl preor, zaor, potom ho posej ovsom, ze senníma truski míšaním. Keď bi ten múl bol červenobrunatí, lachkí na preoraní, navoz písku, porosívaj ho po tem múlu, povláč z bránu, možeš ho téš drobním hnojom pohnojiť, ľen nepúščaj potom za jeden rok lichvu na takú lúku, abi sa jejá zem, dokáď jednako nezlehne, nešlapala, hlboko lichvacíma kopitámi neutláčala, obzvláštňe nepúščaj na nu svine; obhádž ju visokú príkopú, nebo zatrn trninámi, anebo ináč ohraď ju.

Keď lúka v nižine nebuďe mať žádného nánesu aňi múlu, odraz s néj vodu, volačo vituhnutú pohnoj nátoniščom, hnilím drevom nebo popelom v dešďivém časi nebo pozmetaném po dvore, po uľici prachom, bár aj drobním konskím hnojom, abi sa visušila, abi lepší vituhla. Tak sa kiselé, šachornaté seno v mnohích místách obrátí na vonavé, na sladké seno a toto jest o mnoho zdravšé lichvi. Ve švajčarskéj krajini pilní hospodári spraviľi na holích, pustích, kamenitích vrchoch role aj lúki, prečo bi sa to u nás v doľinách nemohlo spraviť?

Bolestná a velkého polutováňá hodná nedbanľivosť jest tá, s kterú mnohí hospodári z jaru zanedbávajú čiščiť, vihrabávať své lúki. Mnohé sú tak špatno v tem časi sporádané, že bi sa maľi ze zeleznú bránu povláčiť, senníma truski posát, ba jateľinskíma semenámi aspoň každoročňe po kusi zasát. Preto mizerné seno roste na takích gruntoch, že asnaď od mnoho sto rokov oňi sa menujú len ménom lúki a žádného popraveňá lúkám potrebného neskúsiľi, preto aj pri jejích sene mizerná lichva mizerňe hine.

Keď chceš mať z lúki chosen, nebuď s tím spokojní, že ju z jaru vihrabeš, aľe ju aj drobním hnojom v jasen pohnoj, z jaru jateľinskím semenom kďe kaďe posej a v léťe z vodu podpúščaj mírňe; z jaru a v jasen, keď sú mraze, nepodpúščaj lúku z vodu. Nech len voda nestojí dlho na lúki, abi tráva nehňila, neskiseľila. Lichvu od néj oddaluj, obzláštňe aľe ostrozubaté ovce, které aš do jádra, do korena vihrizujú dobré zeľini. Keď bi lúka mala chibní grunt, namíšaj donho inšéj zemi; lúki na polnočnéj strani ležícé, že nemajú dosti slnečného tepla, bívajú mochom zarostlé. Takto zarostlé místa posip slinom, múlom nebo popelom nebo komínskú sadzú nebo s kuracínci, z holubacinci, drobním ovčím hnojom, bár midlárskím vivarením popelom, potraťí sa moch, na jeho mísťe viroste pekná tráva aj jateľina. Za volakterí rok zas sa chiťí na téj istéj lúki ten moch, poneváč nemá dostatečného slnka, zas jéj takto pomohaj, čo keď bi si nechcel, preor ju, posej, anebo aspoň ten moch z bránu potrhaj, po néj povláč. Ovce košarovať na takéj mochovitéj lúki jest téš dobre k jejéj pomoci. Na krátko tu spomenem, čo sem uš aj v 1. aj v 2. stránki pilno porúčal: Šanuj, milí hospodáru, šanuj každú klapku hnojnici, nepúščaj ju ven ze dvora, sprav jéj jamu, vivážaj ju v suďe na lúki, vinahraďí ťi ona tvoju prácu.

Veľiká je to pomoc lúkám, kdo vi né ľen krčacé kopce na nich porozhrabovať, aľe aj v ních krčice vikaziť. Poneváč já sem túto prácu odložil medzi mojé obzláštné hospodárské kunšti aš do poslednéj stránki tehoto mého Hospodára, preto o néj tuto ništ nepíšem, ti aľe, láskaví čítaču, zatál na nú nezabívaj, aj od krčíc, na koľko víš, svéj lúki pomohaj.

*

Mám v armarie^[39] zavreté, spísané, k tlačeňú prichistané nasledujícé stránki tehoto mojého Pilného hospodára: