ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paľo Ročko sedí na dvore na pažiti. Tri dni ležal odvtedy, čo ho doniesli v plachte ako poleno. Žena Zuza pokrúca hlavou, kedykoľvek jej padnú oči naň. Nepáči sa jej jeho choroba, ani jeho polihovanie. Tu je čas kosby, kde roboty jesto vyše uší, kde je hriech čo len minútu opustiť, keď sú robotníci hľadaní. Zarobí si chudobný svet dosť, a chorý Paľo nezarobí nič. Ona tobôž s malým deckom do nájmu nie je hľadaná, a tak obaja márnia dni bez osohu. A ak si v lete nenashonobia, v zime pomrú hladom. „Veďže sa ty neopúšťaj!“ povedala mu už viac ráz i dnes. Lebo má ho v podozrení, že je ani nie taký veľmi chorý. I vtedy, keď zamdlel pri kubiku, zaškodilo mu, že nejedol nič a pil veľa — dozvedela sa od ľudí.

Paľo málo vraví. Prejdú i hodiny, čo nepovie slova. Neškriepi sa, nebráni, i diví sa tomu Zuza. Neodpovie Zuze ani dnes. Hnevá sa na ženu, no v duši sám uznáva, že ak sa oddá cele chorobe, tak neozdravie priam a rozchoravie sa ešte väčšmi, ako je. I vyšiel do dvora, že rozmece tam trávu, na hŕbe vysypanú, čo žena doniesla na svitaní pre kozy z panskej rúbane. Vzal vidly od sienky a ide do roboty. Krok má neistý, ako by bol pil, ruky ako ani nie jeho, oslabené, chvejúce sa… vidly zdajú sa mu ťažké, ani zo železa. Ani ich vari neudrží, a ledva že vzal na ne niekoľko ráz trávy, aj vypadly mu z rúk. Paľo si musel sadnúť. Dal hlavu do dlani a zastonal.

Veľmi chorý je Paľo Ročko. Zišlo by sa ísť k doktorovi, ale akože pôjde k nemu? Nohy ho neunesú, a povoz najať? Kto pôjde teraz, v čas kosby, s ním? Čo by mu zlatom platil, ani tak nepôjde nik; čo by na kolená padol. Koní je málo, vojna ich vyničila. A tí, ktorí majú kone, pre pýchu nejdú s nikým a zachodia s utisnutými ako so psy… Pán farár majú kone tiež. Tí najskôr pomôžu i v súrnych prácach. Tí aj pred týždňom poslali koč s Ďurom Bukovie, keď si granátom, čo našiel na poli po vojne, oči vybil. Večer o šiestej hodine dali koč s ním do mesta, ale či on môže o to poprosiť pána farára?

„Dones mi hlavnicu!“ povie žene, ktorá vyšla s piestom a batôžkom, že ide hábky dieťaťa oprať na potok niže dediny. Rozbolely ho ľadvia i chrbát od sedenia — ide si ľahnúť. Zuza zdúpnela aj od strachu, aj od zazlenia. Ju už míňa trpezlivosť pre jeho neduh, a on, ľaľa, ukladá sa ešte na tuhšiu chorobu. Pokrúti hlavou a už má na jazyku: „Takto nebude z nás nič!“ No premôže sa tentoraz, a hodiac piest i hábočky na zem, ide po hlavnicu do izby.

„Ver’ sa môj Paľo pekne priberá!“ šomre si v izbe, ako berie hlavnicu z postele. Naveky sa rád odťahoval od roboty a len jej pričinením pracúval. Okrem toho neverí mu odvtedy, ako zamdlel, ani tak. „No len si oddýchni,“ povedala mu, podávajúc mu hlavnicu a naprávajúc mu na pažiti. „Ale nazajtra žeby si mi už bol hore!“ Zvrtne sa, ale vidiac, že trávu nerozmetal, dá sa do nej v náhlivosti ona.

Paľo prevalil sa na hlavnicu, vydýchol si, ako by mu centy boly spadly s pliec. Zavrel oči a nepovedal na jej panovité a bezcitné slová nič. Neprotivil sa. Ducha jeho už teraz iné zaujímalo… Pán farár by dali koč, dajú druhému dosť ráz. Často rodina nedá, a oni dajú pre chorého aj o polnoci — ale on pýtať nemôže. Slúžil so ženou na fare pol roka. Sjednali sa do platu, že im dovolia navoziť si skália na dom, a keď si navozili, ušli od nich v najtvrdšej robote. Veľa ráz pán farár, keď Paľo náhlil sa so skálím, povedali ako by žartom:

„Počuješ, Pavol, čo sa tak ponáhľaš s tým kamením — ty ma chceš nechať, keď si navozíš!“ A on vždy na to: „Veď som svedomitý azdaj, pán farárko!“ A just sa tak stalo. Žena pokúšala, aby odišli, a on to uznal tiež za dobré a dal sa zviesť… A to by ešte nič nebolo, ale on, na jar, keď bol v dedine akýsi pobehaj rečniť proti pánom a kňazom, že sú nie potrební, lebo že nieto Boha, vykrikoval na pána farára, že ho načim z dediny vyhnať, lebo ho iba darmo platia — a on dáva platu ročite kňazovi 40 halierov, koľko človek i hociktorému žobrákovi vrhne. Potom šiel sa napiť a zatým v krčme nielen vyhnať kázal kňaza, ale i zabiť ho… Paľo vzdychá zhlboka. Po tomto nemôže on predstúpiť s prosbou, aby mu dali koč. Hodil rukou. Nebude na doktorov ani myslieť, veď tí aj tak nevedia nič. Zavrel oči, a ako ich zavrel, sen na chvíľu ho zachvátil, a v tom sne, ktorý trval niekoľko minút, zjavilo sa mu množstvo postáv. Prichodily a odchodily, obchodily a skrúcaly sa, zmizly a zas prišly, smiešaly sa a zmizly zas, iba jedna ostala tam. A ako sa prizrel, videl, že sú to pán farár. Stoja v rúchu kostolnom a ako by hrozili. Paľo sa prebudil, ale myšlienka na toto ho už neopustila. Veru vidí teraz, že sa prehrešil proti nemu ťažko… Ale čo po tom. Dosť má bolestí, nie to aby sa staral o také veci. Ale ako zažmúril oči, už myšlienky na to zas prišly ako mátohy, priletely ako čierne kavky, aby ho mučily, aby mu hlodaly srdce, aby ďobaly doň.

„Tvoj hriech je veľký proti nemu, veľký, veľký!“ tak ďobú zobákmi.

Paľo sa prudko pohol a skríkol:

„Häš, häš!“

„Čože ti je?“ spýtala sa Zuza zadiveno. Rozmetáva trávu s veľkým úsilím (keď ju on nerozmetal), líca jej horia, má ísť na potok s praním, kým sa dieťa nezobudí.

Paľo sa spamätal, otvoril oči. Či neprezradil svoje myšlienky?

„Komáre ma štípu…“

„Komárov tu nieto, iba ak muchy!“

„To muchy!“ povie Paľo, pristanúc na jej reč.

Hej, ten doktor by sa ver’ zišiel predsa…! A veď je on ani nie tak vina, že ušli z fary, keď navozil skália na dom. To žena vykonala, pokúšala, navádzala, že si za ten polrok, kým by slúžili, aj vystavia dom. Pokúšala, že čo by si nespomohli, veď vraj i porekadlo hovorí: „Spomôž si človeče, i Boh ti pomôže.“ A že huckal na jar proti kňazovi, to tiež nezavinil on. Ktože teraz nehucká proti nim? Tu prichodia kadejakí loptoši, kto zná, zkade, darebáci, ktorí búria proti poriadku, že sú kňazi nie potrební, že náboženstvo nebude, lebo že nieto Boha. Keď tak nevedia ľudia pochytiť cepy a vyprať takých lotrov! Pán farár slúžia cirkev pätnásť rokov, žijú s nami, a tu taký šklban chcel by ich vyduriť. Vari on, šklban, pomohol nám kedy — a jemu kvôli rozpadneme sa s kňazom, čo žije s nami a slúži nás verne…? Nie je on vina, ale tí lotri a tá krajina, čo ich trpí a dá búriť pokojný národ…

„Häš, häš, kavky!“ povedal nahlas. Prudko otvoril oči, či ho nikto nepočul, i sadol si.

„Čože, kavky odháňaš, aké kavky?“ spytuje sa zadivená Zuza a zastane pri východe dvora, dubkom sa mu prizerajúc. „Ach, pre Pána, veď fantazíruje — a ona mu neverí!“

„Snívalo sa mi!“ odpovie Paľo a líha zas. A ako si ľahol, myšlienky-kavky už ho obletujú.

„Idem dnu, ani tu je nie lepšie ako v chyži,“ povie a vzchopí sa. Zuza, premenená ľakom, hodila piest a hábky na dvor, na pažiť, a beží k nemu, aby mu pomohla vstať. Zaviedla ho do chyže, uložila do postele, pozakrývajúc ho duchnami, a ide mu za liekmi. Ľak zmocnil sa jej, vraví však:

„Len sa ty neopúšťaj. To sa ti mádra pohla, nič iné ti je nie. Zavolám tetku Marečku, pomastia ťa oproti srdcu vínnym octom a sadlom, tak ti prejde… A či by si nejedol niečo? Veď si lačný. Donesiem ti sladkého mlieka.“

„Prejde v hrobe!“ povie on hlasom ako zpod zeme.

„Ach, preboha, aspoň nevrav a nerúhaj sa!“ oborí sa Zuza a plač jej je už za zubmi, čujúcej jeho hlas. „Jedol by si. Veď nič neješ, zato si slabý.“

„Nie, nechcem,“ odporuje Paľo, hľadiac uprene do novej povaly. Pravdaže je nie vina on, že brechal na pána farára a huckal ľud, aby ho šli zabiť, ale tí pobehaji a tá vláda… „Häš, kavky, häš… a oni sú otcom štyroch detí, a ja som ich zabiť kázal — häš, häš! Daj vody, Zuza!“

„Jaj, Bože, blúzni! Upadol do horúčky — už je po ňom!“ šepce Zuza, nastráchaná skočiac po vodu, i podá mu ju.

Paľo pije vodu s chvatom, hlasno pregĺgajúc.

„Hej, či by som ja rád takej polievky, čo pani farárka navaria!“

„Či by si?“ zdúpnela Zuza. Všetky vlasy na hlave zježily sa jej pod čepcom, čujúc tú reč. Ušli od nich, keď im pán farár dovolil navoziť si skália, a teraz na jar nabrechal Paľo dosť, že ich darmo platí dedina.

„Polievku z fary by som chcel, veď posielajú ťažko chorým do dediny.“

„Polievku z fary? Kdeže ti ja vezmem polievku z fary? Či nevieš, čo sme im vykonali a čo si ty navolal na nich po dedine — že sa hneď našli ľudia, čo to šli rozpovedať pánu farárovi ešte v ten deň? Zarežem sliepku, mám ich, chvalabohu desať, a navarím ti takej polievky. Viem aj takú spraviť, podučila som sa tam panské jedlá variť.“

„Ja z fary polievku chcem…“ odvetil neústupne Paľo. Zuza chytila sa za hlavu v zúfalstve a vyšla k susede sa vyžalovať. „Nie je inak, tetka, ten sa zbláznil!“

„Netráp sa nič, veď on zabudne na to,“ poteší suseda, chudá ako štiep žena, Zuzu. „To chorí tak shutujú.“

No Paľo, keď sa o pol hodiny vrátila Zuza k nemu, spýtal sa:

„Odkázala si pani farárke, či si sama bola u nich?“

Zuza začala sa obrykovať:

„No vieš, takô nevrav a takô nežiadaj, čo nemôže byť a čo sa stať nemôže! My sme si to ta prepásli, aby na nás mali na fare zrenia. Pôjdem ti pýtať polievky do školy, i tam varievajú mäsitú, keď chceš panskú polievku jesť, alebo do notárov, tam perávam, hladievam, majú ma za čo povážiť…“

„Z fary chcem!“

„Prečo ma tak trápiš?“ zvolá Zuza a už sa púšťa do plaču. „Aj tej polievky, čo som ja varila, môžeš sa najesť. Varila som krúpy a ovčiu nohu v nej, čo ti moja mama potajme poslali. Je dobrá…“ Zuza ide po hrnček a podá mu, aby si zastrebol len tak z neho lyžicou, no on ho odtisol.

„Čo si ja počať?“ žaluje sa Zuza kmotre Zelenkovie, ktorá prišla pozrieť Paľa, donesúc mu praženého mäsa z hostiny, čo robili pri strihaní oviec. „Ako ma katuje, a on je ani nie taký veľmi chorý!“

„Ej, kmotrička, neverte! Veď sú ako vosk ožltnutý!“ vraví zazlievajúc Zelenkovka a pokrúca hlavou. „Ja by vás poslúžila o tú polievku, ale keď som nie taká známa s farou.“

„Ah, kmotrička, len mi vy to vykonajte!“ upí Zuza. „Odslúžim sa vám čím-tým. Možno, že by mu osožila. Hádam sa mu prisnilo o nej. Ľa, aj tetke Púckovke, keď boli chorí na kŕče, bolo sa prisnilo, že by mali zjesť z tretej dediny chleba od žobráka. Zadovážili im ho, aj sa tak stalo — ozdraveli od neho. Môžbyť, že by aj Paľo ozdravel.“

Kmotrička ľutuje v duchu, že prišla dnes Paľa pozrieť. Veď je háklivé za Paľa ísť na faru… No sľúbi. Veď nemusí ísť na faru, povie len slúžke.

„Možno, že by ozdravel od nej,“ vravela na druhý deň. Zuza, stojac na dvore, susedovi, ktorý za lesou, čo delila ich dvor od jeho sadu, kosil trávu.

„Ten ti ozdravie!“ myslí a otrčí hrubú peru sused. „Veď je taký, hoc ten dukát!“ Postojí v práci, utrie trávou ostrie kosy, že ju bude brúsiť. „Akože mu je dnes?“ spýtal sa Zuzy.

„Ako aj včera. V horúčke vždy. Baluší naveky, ako by niečo odháňal od seba. Len: häš, häš… A za tú polievku vraví vždy len.“

„A si odkázala? Veď posielavajú chorým…“

„Už aj od troch… neposlali! Odkázala som, že by šla aj sama k nim, ale že sa hanbím prísť im na oči, ale neposlali.“ Zuze zacedia sa slzy. „Nie že by bola užiadostená niečieho daru, ale azdaj by mu to spomohlo. Už som ho aj oklamala a zarezala sliepku a uvarila just takú, ako pani farárka varia, ale som sa podriekla pred kmotričkou, tak sa mi jej ani nedotkol… On len z fary chce.“

„Hm, s jednej strany…“ sused zasekne reč, iba domyslí: „prečo by povážili takého, čo im zlorečil? Ani kňaz je nie zo skaly a nie je anjelom.“ I prejde oslou po kose. Kosa zacvendží jasno, a že je sad na vŕšku, cveng ozýva sa ozvenou ponad dedinu a hlása milo ako hudba. Zuze srdce puká, čujúcej to. Kedyže jej Paľo skosí sad? Len tú trávu majú, nič iného, a ešte aj tá uschne na koreni.

„Vy si len pokosíte, bačik, sad, ale my!“ povie s túžbou v srdci ho osloviť, aby im pomohol. „Ver’ neviem, kto ten skosí!“

„Zuza, Zuza!“ zazneje z izby namáhavý, ale hnevlivý hlas Pala. „Čo nejdeš dnu?!“

Zuza sa zvrtla a uteká do domu. Ešte povie bačikovi: „No, vidíte, ani za minútu nemôže byť sám. To je tobôž zle. Nikdy ten z toho nevstane!“

„Sadni!“ povie Paľo žene, ako dnu prišla, ukážuc okyptenou rukou na stoličku pri posteli, a ožltnutá tvár mu je nahnevaná.

„Čo chceš? Ved ja mám robotu,“ odpovie Zuza trochu znepokojená jeho rozkazom, hoc vždy hľadel jej len rozkazovať a ona jemu. „Chyža mi je neobriadená, čajsi ani nezametám, ako si chorý; nestačím nič!“

„A klebetiť s každým stačíš?“ zazerá on.

„Bože, Paľo, čo ma sužuješ? Či sa už ani poshovárať nemôžem s nikým? Bačikovi dolných som vravela —“

„Že nič zo mňa nebude!“

Ona sa striasla, zľaknutá na neho pozrúc.

„Pán Boh chráň, ja som to povedala len zato, aby nás bačik pošanovali a pokosili sad, keď je z teba na tento čas nič!“

„Ja viem, že umriem!“ pretrhne ju on. „Aj testament zato dám napísať… všetko na chlapca!“

„Že na chlapca všetko?“ spytuje sa ona i pri veľkej žalosti zadivene a utrie oči od sĺz. Či ju tak znenávidel, že by ju i v testamente vydedil? Prečo je taký planý k nej? Kde sa podela tá jeho veľká láska, pre ktorú kedysi neváhal aj dokaličiť sa? Či zabudol, čo všetko ona upustila preň? A teraz že by mohla byť vydedená i z toho, čo aj ona nadobudla?!

„Tebe sa to, však, nepáči! Vydať by si sa ešte rada, však!“ vraví Paľo pomstive. „Vydaj sa pre mňa, ale nie do tohto domu, ktorý som ja staval a o život prišiel pri ňom. Aby bol druhému! Počkaj! Ak chceš bývať v ňom, vydať sa nesmieš!“ zvolal s hnevom. Pot vysadol mu na čelo od rozčúlenia a horkosti. Tak! Bolo by dobre žene, keď sa on vyrúti, aby sa tu rozťahoval druhý, aby tu hrkútala s druhým a jeho sirota bola by odstrkovaná, bitá, vyháňaná z jeho domu. Možno, že už má i vyzretého niekoho. Nič falošnejšieho ako žena. I včera shovory a smiechy robila pri studni s vdovcom Šupálkovie, čo šiel poza ich záhradu s kosou, a pýtal si od nej vody do čachora. Ktozná, čo mala na mysli už vtedy — a on leží chorý!

„Ak chceš tu bývať, vydať sa nesmieš!“

Zuza sadla na lavicu a pustila sa do plaču. Slzy horké a horúce lejú sa jej červenými, peknými lícami.

„Čo nariekaš; za domom?“ zhúkne on.

„Oj, bodaj… pravdaže i za domom. Veď som sa aj ja drala pri ňom, o zdravie si chodila, nivočila sa, a že by nemala od neho diel… Ale čože mňa aj po dome!“ a Zuza lomí rukami zúfale.

„Tak čo ti je?“

„To, že ma tu necháš, že nás opustíš, že necháš drobnú sirotu, že sa už odberáš od nás! Čože je mňa po dome i všetkom! Daj zapísať na dieťa, daj! Ja sa po tvojej smrti nevydám nikdy, nikdy!“ plače Zuza žalostne.

Paľo nepovie nič. Zažmúri oči, tak počúva jej kviľbu. Na počernú, peknú tvár vysadlo mu uspokojenie, srdcom prechodí mu zlosť. Počúva jej nárek s pôžitkom. Tak predsa ľúbi ho, hľa, dosiaľ, a on myslel, moril sa už od koľkých čias, že ho už neľúbi, že oľutovala svoj krok hneď, ako opustila otcovský dom, že jej bude po vôli, keď on umrie. Jej plač ako liek pôsobí mu na srdce. Netíši ju, nepoteší — počúval by jej nárek i do skonania.

„Dones dieťa!“ povie po chvíli tichým hlasom.

Ona si utrela oči, skočila a beží ku kolíske. Vezme spiace dieťa, povité v červenej duchničke, a podáva ho Paľovi. Pohladil mu spotené vlásky a líčka, rozpálené od sna.

„A neposlali z fary?“ spýtal sa naraz.

„Jaj, neposlali, neposlali!“

„Oh, že…!“ Paľo zasekne peru, aby mu nevyšlo z úst plané slovo, a odvracia hlavu. „Odnes, odnes dieťa!“

„Káže milosrdenstvo, ale on ho nemá, káže…“ zlorečí Paľo o kňazovi, no spamätá sa a stisne zuby. „Káže odpúšťať, ale on neodpustí…“ šomre zas vzbúrene, „nezaslúži, len…“ zasekne pery, „nezaslúži, nezaslúži…“ i chce sa mu slová vypovedať tie, čo vykrikoval na dedine, no s nadľudskou silou ich zdržiava, stískajúc zuby… a tu otvoria sa dvere a dnu vstupuje nevesta buclatých líc, v červenej sukni, v ruke plechový hrnček.

„Dobrý deň vám.“

„Slúžka z fary!“ skríkne Zuza. Položí dieťa na posteľ a beží jej naproti.

„Tu poslali vám pani farárka…“ vraví tučná nevesta a podáva Zuze hrnček, obíduc očami chyžu.

„Daj, daj!“ schytí Paľo s postele. Líca zapália sa mu ako mládencovi. Sadne s rezkosťou, ako dávno nie, a otrčí ruky, že sa Zuza i zahanbí zaň.

„Vidíš, ako ju čakal… Povedz pani farárke, že im pekne, ponížene ďakujem, že sa im odslúžim!“ Preleje polievku na tanier a podá hneď Paľovi. „No, zjedz, nech ti bude na úžitok! Veď už tri dni, ako ma trápi za ňu. Už by som bola sama šla pýtať, ale som sa hanbila. Povedz pani farárke, že ďakujeme ponížene,“ vraví Zuza, podávajúc slúžke hrnček, ktorý bola medzitým umyla načisto.

„Veď pán farár kázali poslať hneď,“ vraví slúžka, ktorej nevidelo sa spravodlive, že len pani farárke ďakuje, „ale sa pani farárka zdráhali. Že načo takému. Že či nevedia, čo ste im vykonali. Nenačim vraj všetko hneď zabudnúť, hneď odpustiť, ani kňaz že nemusí všetko pretrpieť. Tak vraveli, ja som rozumela, lebo viem i druhé reči,“ povie slúžka s úsmevom, samoľúbo nad tou slávou. „Ale pán farár povedali: Tak kto má odpúšťať, keď kňaz nie? Tak sa potom aj pani farárka obmäkčili a odkazujú vám, že bačikovi pošlú zakaždým, keď budú variť mäsitú polievku.“

„No, povedz im, Anička, že ponížene ďakujeme aj pánu farárovi, aj pani farárke!“ ďakuje tretí raz Zuza so skrúšenosťou, k dverám vyprevadiac slúžku. „Že nezabudneme na ich dobrotu nikdy!“

Paľo medzitým zjedol polievku. Jedol s chuťou, ako za zdravia, i čelo sperlilo sa mu potom od toho. Polievka tuhá, mastná, rozohrieva mu žalúdok a celým telom prechodí teplota, tak sa vidí Paľovi. Podáva prázdny tanier natešenej Zuze so slovami:

„Ani to pivo, taká bola!“ Ľahne si uspokojený, obrátiac tvár k stene. Ukladá sa spať. Nebudú mu viac kavky hlavu ďobať pre pána farára. Hľa, odpustili — nech ich Boh požehná…

Zuza po prstoch ide z izby… i muž, i dieťa spia. Ide za prácou do záhrady, zanedbaná je i tá, ako všetko. Tvár jej je natešená, sivé pekné oči žiaria radosťou. S chuťou pracuje a veselo shovára sa so susedovci, čo tam seno sušia v sade, i s každým, čo prejde popri ich záhrade, kade je cesta do poľa, pripomenúc, čo dostali z fary, istá toho, že Paľo už ozdravie.