ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je teplý, jasný podvečer. S Paľom práve čo došli z mesta od doktora. Pán farár dali koč i v čas súrnej roboty, ako to dosť ráz dajú aj iným, zabudli, čo nabrechal, zľutovali sa, povážili ho. Túžil Paľo ísť k doktorovi, ale je nie spokojný s ním, ani mu je nie lepšie od toho. Choďte vraj ta a ta, do toho a toho špitála a dajte sa operovať, ale hneď, kým nebude neskoro… Operovať? Radšej Paľo umrie, ako by sa dal operovať. S tým je už popoludní, koho načim operovať — a ak si nie dosť zničený, tam ťa doriadia iste… Vo vnútornostiach je chyba… Veď to vie aj on, keď ho tam bolí, že je chyba nie na kolene. Pečeňa že je nezdravá, vravel doktor… Tak tú pečeňu treba operovať, — rozkroja ju ako zajaca? Ani sa on nevystrábi z toho nikdy! Tam v cintoríne dajú mu bydlisko, tam bude jeho dom, a tu v tomto dome, pri ktorom sa pretrhol, okolo ktorého pracoval, túžil po ňom, bude žena hrkútať s iným! „Áach, jajch!“ zajajkal Paľo s nenávisťou a zmučene. To ešte väčšmi bolelo ako tá pečeňa.

„Čo ti je zas, Paľo?“ zazneje smutný hlas ženy od obloka, kde sošíva čosi pri zapadajúcom slniečku. Ona šije, keď druhí okolo poľa pracujú. On mrie, keď druhí usilujú sa nadobudnúť potreby na vyžitie. Ona zaháľa pri ihle, keď druhé shŕňajú na chlieb, keď sa vrtia čerstvo na poli keď sa pretŕhajú v práci, kúpajú v pote na slobode, na povetrí, ona vo väzení s ním!

„Čo mi je? Či sa ešte spytuješ?“ zašomre on s hnevom. „Či nemám za čo stonať? Hluchá si bola, keď povedal doktor, aby na operáciu do špitála?!“

„Ach, Paľo, Paľo, veď si premýšľam, či by si naozaj nemal ísť?“ povie Zuza skrúšeným hlasom. „Už tí doktori len viac vedia ako my!“

„Čoby viac vedeli? Mali by viac vedieť, ale nevedia nič! Tomu je už amen, kto sa do špitála dostane. Ten nevyjde živý ztade… a ty mňa chceš ta dať! Keby ti už umrel, však, aby si už bola oslobodená odo mňa, aby si s druhým tu hrkútala, falošnica… žena iba na vydaj myslí vždy!“

„Bože, Paľo, čo ma tak morduješ!?“ zalká Zuza a pustí sa do plaču. „Či si ma prichytil dakedy pri nevernosti?!“ Srdce má preplnené žiaľom, na hlave tisíc starostí, dobre sa nezošalie — a on ešte čo jej vyčíta. „Veď vieš, že nikdy krem teba nikoho som nechcela a nechcem!“ plače, zmáčajúc peknú tvár horkými slzami.

Paľo odvráti sa k stene, ale len hlavou. Nemôže na boku ležať pre bolesť tej pečene. O plač ženin nedbá už, ani ju nejde udobrovať. Srdce mu ostáva už cele bez citu. Nič ho už nezaujíma, iba on sám a jeho stav i krivdy jeho. Veď celý ten život bol iba samá bieda, len nedostatok — a teraz ani zdravia nebude mať. Celý život len bieda, služba, práca. Otca mal pijana, ktorý všetko premárnil. Nebolo dňa, žeby sa nebol opil. Koľko ráz ho ľudia z garádu zodvihli a doviedli domov. Koľko ráz videl ho i on v jarku vyvaleného, ale prešiel vždy pomimo, ako by ho nepoznal, čo sa hanbil zaň. Koľko ráz zazlorečil, aby ho zem vyvrhla… Matka neochotná, bola ešte horšia. O nič nedbala. Nedbala, že sa chalupa rúca, že aj ostatná zemička prešla. Jeho vyhnali do služby, sotva školu vychodil, a mali ho len jedného, a ešte i z tej služby musel dávať im. Nič nestáli oň, nikdy mu matka nepomáhala. Ani teraz, keď staval dom, nebola mu na pomoci. Druhí prišli — ona nie. Keď ju volal, povedala, že je chorá, a šla robiť druhému. Len keď bol hotový dom, vtedy prišla pozrieť a vari panovať… a tu tvár Paľa skúpala sa potom. Prišlo mu na myseľ niečo, čo síce vždy na dne duše čupelo i driapalo sa hore, ale zahnal ho a potlačil vždy. No teraz zrazu vyšinulo sa navrch a zalomcovalo ním silou. Zaťal zuby, no to čosi ako pohroma rúti sa naň.

„Jajch, häš, häš!“ skríkol zrazu.

„Co ti je; koho odháňaš zas?“

Paľo sa spamätal. Čo ti je?! Vie on, čo mu je. Že prichodia čierne myšlienky-kavky zas a budú ho ďobať nie do hlavy teraz, ale rovno do srdca.

„Nuž čože!?“ myslí zlostne, brániac sa tomu, „vyhnal som si mater, keď prišla hotový dom obzrieť, hádam kráľovať doň — nezaslúžila iné…“ Obráti sa na druhú stranu, hoc mu je ťažko na boku ležať, ale kavky obletia ho i tak.

„Nuž čo, vystrčil som ju z domu a ona tak vyfrkla na dvor, že sa tam prestrela na zemi — tak jej bolo načim!“ Paľo prevalí sa horko-ťažko zas na druhý bok a kavky sú i tak tam okolo neho… Vidí Paľo, že tvár materi padla na drevo a skrvavila sa tam, vidí, ako sa sosbiera trápne, ako s plačom a rozhorčenosťou povedala odchádzajúc: „Nech teba Boh vyženie z tohto domu tak, ako si ty mňa!“ S kviľbou vyšla zo dvora a on dopálený ešte sprevádzal ju zlorečením. Zuza zľaknutá ho tíšila, ale jeho to len väčšmi rozpaľovalo — skôr ho podpichávala proti nej… a susedia, tam sbehnuvší sa na krik, krútili hlavami a vraveli výstražne:

„Paľo, Paľo, matkina kliatba sa splní, to si nemal vykonať!“ A Paľo zúri v duchu. Ako by sa nehneval i zato? Dobrá matka neprekľaje si dieťa, čo by sa ako previnilo…

„Daj mi tú knižku báčikovu Gambášovu!“ povie žene a otrčí chybnú dlaň naproti nej. Tu má bačik Gambáš knižku, plnú rozprávok o šarkanoch, o zlatých pannách i zakliatych princeznách, tú bude čítať Paľo v zúfalstve.

„A načo ti je?“ spýta sa Zuza trúchle i nespokojne, vstane a složí s poličky knižku i podá mu ju. Radšej by sa pomodlil Paľo! Ide čítať bláznovstvá, a druhých ľudí zalieva pot v súrnej poľnej robote. I ľúto je Zuze, i hnevá sa. Keby aspoň Tranoscius pýtal, ale on, ťažko chorý, ide čítať rozprávky. „Či baluší, či čo? Ten sa vari už iba z rozumu pohne…“ myslí Zuza, vidiac jeho nepokojom zošpatenú tvár a oči sem-ta behajúce. Už sa ho i bojí akosi. Čo ju čaká pri tomto mužovi a čo má z toho, že išla zaň? Neradila by nikomu proti vôli rodičov sa vydať, lebo rodič len dobre chce svojmu dieťaťu.

Paľo roztvorí pred oslabnutými očami knižku — ide čítať o zlatých pannách. Musí sa literám dobre prizrieť, inak ich nechápe, a keď sa im prizrie, ony mu začnú najprv tancovať pred očami a potom sa skolomutia dovedna, i nevyčíta nič… Vystrčil tak mater v hneve, lebo mu nešla pomáhať — druhí šli, ona nie — že spadla na dvor a skrvavila sa… Aj, či ho štiepa v tom boku, trhá, šklbe, ako by vo vnútornostiach voľákeho draka mal… Odhodil knižku od seba.

„Počuješ, Zuza, veľmi sa udreli mama, keď som ich vystrčil?“ spýta sa zrazu ako vyjavený, hľadiac Zuze na tvár.

Ona sa strhla od šitia. Čo všetko mu príde na um?

„Veru veľmi. Čelo sa im celkom prebilo. Ver’ si to nemal spraviť, čo sú aká zlá. Hádam ťa zato teraz Boh kára.“

„Vtedy si ma nekrotila, teraz čuš!“ oborí sa on a odvráti od nej hlavu. Boh kára, Boh kára — ak nevie len kárať, tak by bolo lepšie, keby ho nebolo, ako ten rečník-loptoš vravel. A to by ani nebolo tak zle. Keby Boha nebolo, nebolo by ani svedomia, a on by teraz netrpel. Ale takto musí prejsť cez všetky peklá a kríže. Ešte aj otec, ktorému zlorečil, aby ho zem vyvrhla, zjaví sa mu pri ostatnej hodine a príde ho zaškrtiť… Paľo môže čakať ešte i to!

„Zuza!“ schytí sa zas, „čo povedali vtedy mama, však sa hnevali veľmi?“

„Hm, kdeže by sa nie! Povedali…“ a tu Zuza s hrôzou pozrie naň, rozšíriac oči a shodiac šitie s lona. „Povedali, aby ťa Boh vystrčil tak, ako si ich ty z domu —“ i zalamuje rukami. Teraz je už istá, že Paľo umrie.

„A čo ti je?“ vzchopí sa on.

„Už vidím, že ma tu necháš, už viem!“ lká Zuza a slzy lejú sa jej cíckom dolu peknými lícami.

Paľo odvráti tvár. Nedbá už ani na jej tvrdenie, už mu je jedno, či umrie, či nie. Už ho neteší ani jej nárek, netkne sa ho ani jej žiaľ, necíti radosť, že ho ľúbi. Nedbá už ani o dom, ani o testament, ani o dieťa… Pána farárovo odpustenie už má, teraz musí sa pokoriť i pred materou. Svedomie ho núti. To svedomie… či ho Boh vedie, aby na zemi odpýtal všetko zlé, čo spravil, a bol prijatý v nebi po smrti? Keby tak bolo…! Mať som si biednu, ostarenú, ubitú, skľúčenú neresťami, ktorú aj otec len bil, vystrčil, lebo nechcela ísť robiť, hnevala sa, že ju, ako sa oženil, ničím nenapomáhal (žena nedovolila), chorľavú, do ťažkej roboty nesúcu… Aj, oj, čiže šklbe ten drak v prsiach, či ďobú tie kavky do srdca, už ho cele skrvavily, už krv tečie z neho, už ju pijú, mäso trhajú zobákmi…

„Zuza!“ skríkne, vzchopiac sa, „razom bež po mater, aby šli sem!“

Zuza skočila zľaknutá, hľadiac naň s úžasom. Vari i o smysly príde pri ňom. Čo to chce už zas? Po mater — a ona! Nikdy sa nechcely; neshovárajú sa už tri roky. Stará nechcela ju synovi preto, že bola z bohatého domu, lebo taká že nebude ctiť jeho rodinu, a že keď sa jej rodina odvrhne od nej, tak niet nijakého zisku z toho, že si ju vezme. Ešte horšie, lebo že s chudobnou by mal i rodinu. Nebola spokojná miesto toho, aby bola hrdá. A ona v hneve nad tým koľko ráz nazvala ju starou bosorkou a nedovolila mužovi, aby ju napomáhal — teraz ísť k nej! I stojí prostred izby ako stĺp.

„No, čo sa neberieš? Choď, choď!“ kričí on.

Zuza vyšla z izby. Vyplakala sa v pitvore, potom pod stenou, i pred susedovci, i pred kmotričkou, ktorá ich prišla pozrieť a ktorú potom i poslala miesto seba do Petrášov, kde bývala na hospode mať Paľova.

„No nič je, Paľo, nehnevaj sa, nie sú doma,“ vraví Zuza o hodinu, pristúpiac k jeho posteli trochu nesmelo.

„Ty si bola?“

„Či doma sú, doma, ale nechcú ísť. Kázali povedať, ,že nie sú doma‘,“ napráva sa Zuza, zrak hodiac vbok pred jeho upretým na ňu pohľadom.

„Ty si nebola. Musia prísť. Häš, häš! Oklamala si ma. Choď ty hneď, choď ty!“

„Ale ti to odkázali, že neprídu nikdy k tebe. Že pre nich môžeš nikdy neozdravieť a nikdy neumrieť.“

„Ty len choď, häš, häš, choď, Zuza, choď!“

„Už takô nežiadaj. Veď vieš, že ma nikdy nechceli, miesto toho, aby ma boli, ako sa vraví, na rukách nosili, ma pochybovali, že si si tak mohol hockoho vziať, keď si mňa vzal; a ja som ti zakázala, aby si ich napomáhal,“ protiví sa Zuza, dodajúc si smelosti — no s plačom.

„Choď, Zuza, choď!“

Zuza zasa tou cestou vyšla, čo pred hodinou. Vyplakala sa v pitvore i pod stenou, i pred susedovci a dvoma ženami, čo šly poza ich dom do poľa. Pred Katou Majzovie, okydlej postavy, o ktorej vraveli, že spodného rúcha i s dievkou nenosia, za čo ju každý ničomnicou volal, povedala i toto:

„Už nech by alebo ozdravel, alebo nech by ho Pán Boh vzal, lebo mi je už strašné hľadieť na tie muky.“ Že Katu cesta viedla povedľa Petrášov, ako ich susedu, prosila ju úpenlive, aby sa ohlásila u mamy Paľovej. Ale i tá prišla s tým poručením nazpät, čo prvý posol.

Palo ticho vypočúval odkaz a nepovedal v ten deň viac ani slova. Zuza myslela, že sa uspokojí, ale na druhý deň, ešte sotva svitalo, už mrmotal:

„Häš, häš! Už mi krv pijú, mäso trhajú, häš, häš!“

„Kto trhá, čo trhá?“ spytuje sa Zuza, bežiac k nemu. Už sa neodďaluje od neho, hoc jej je i strašné, a nedbá už ani o robotu, ani o živnosť, ani či pomrú na zimu hladom, či nie.

„Nič, nič, dones dieťa.“

„Veď je tu!“

Paľo pozrie k svojim nohám na posteľ, kde ukazovala žena a kde spalo pokojne, usmievajúc sa, belohlavé pekné dieťa. Pohľadel naň chvíľku, potom odvrátil tvár k stene.

„Zuza,“ povie, „choď ty po mater!“

Zuza zalomí rukami, no neodporuje, ani nepovie, že ona už bola. Oklamať sa nedá — vidí, musí ona ísť. Vie, že neustúpi, ako za tú polievku z fary. I potáca sa von z izby bez slova… Ešte i túto tŕnistú cestu musí prekonať, i toto poníženie musí preniesť! Ale už nedbá o nič. Pretrpela pri jeho boku i viac zlého, dotrpí až do konca, keď si ho na truc všetkým vyvolila. Prešla dolu na cestu a ide hore ulicou k desiatemu domu, kde u Petrášov býva na hospode Paľova matka. Tam najprv vyvolala domácich, tetku Petrášku, a tej oznámila, prečo prišla.

„V sade je, hrabe nám seno. Neplatí nič za hospodu, vieš, že nemá zkade zaplatiť, nuž aspoň čo-to pomôže.“ Petráška je jazyka čerstvého, rada sa rozvraví naširoko, i teraz má ten úmysel. „Zasa za Paľa?“ A Petráška má na jazyku: „Prišla aj na vás pokuta, ale vám tak načim!“ No vidiac vyplakané oči Zuzine, nechá tak. Nezdrží sa však aspoň toto povedať:

„A vieš, Zuzka, s materou ste si mali inak zaobchodiť. Mali ste si ju šianať, k sebe vziať, nie tak, že som jej ja, cudzia, musela dať príchylu!“

Zuza iba uhne plecom smutno. Už je pozde každá rada. Ide, kde ju posiela Petráška, hore proti sadu.

Pod slivčinami v sade blízko sennej kopy stojí nízka, shrbená stará žena. Odetá je v čiernom vetchom rúchu. Na hlave vyšedivená šatka, obšúchaná, obdratá. Zpod nej trčia riedke šedivé vlasy. Tvár jej je maličká, vpadnutá a vychudená, plná vrások. Na nej výraz biedy plačlivý. Oči vpadnuté, vyrážajúce tiež jedine prežitú biedu. V soschnutých, studených rukách drží hrable. Hrabká nimi pomaličky, ako sliepčička, a nenahrabe nič. Viac stojí, ako robí. Vše sadne, vše kašle, vše stojí. Celý zjav je dokonalý obraz biedy, nedostatku a utrpenia.

„Akože k nim?“ myslí si Zuza, zazrúc ju, „tí mňa tými hrabľami opália.“

„Hrabete, mamo? Pán Boh vám pomáhaj!“ prihovorila sa s tiesňou Zuza, ticho sa približujúc.

„Pán Boh uslyš!… Hrabem…“ odpovie slabuškým hlasom, ledva pozrúc k nej, ako cudzej, a hrabe ďalej, pokašliavajúc.

„Či je už suché?“ spýta sa Zuza a zohne sa idúcky po hrsť sena, aby obadala, aké je. „Zbaví.“

„Veľa mu už nechýba,“ súhlasí stará a kašle hrabúc.

„Hádam aj viete, prečo idem,“ zas Zuza, dôjduc k nej a zastanúc si pred ňu; „že vás Paľo volá k sebe, že je chorý na smrť.“

„Že na smrť?“ starena nepozrie hore.

„Na smrť je chorý a vždy vás spomína. Choďte a choďte po mamu, ja som ich vyhnal z domu, nech idú ko mne.“

„A dávno je chorý?“

„Už dva týždne pominuly, ako celkom obľahol. To tak odrazu prišlo naň, ako tĺkol skálie… veď ste azdaj počuli.“

Starká hrabe seno, vše kašle, vše zastane, vše vydýchne, no nepozrie na Zuzu.

„Tak poďte!“

„Kde?“

Zuza temer spadne od zdesenia.

„K nemu. K Paľovi, nech nevolá za vami!“

Starena hrabká, hrabká ďalej. Shrnie chumáč sena dovedna a ťapká malými krôčkami ku kope. Nechá Zuzu stáť bez odpovede.

„Veď nemusíte byť u nás zaveľa. Len čo pozrie na vás, čo vás vidí. Veď je už iba ako tieň, už len živorí. Už by mu lepšie bolo nežiť. Už je mne ťažko hľadieť na jeho kríž. No hybajte, mamo!“ vykladá Zuza, premáhajúc plač. Ale stará nepočúva. Berie tam o slivku opreté vidly a tými nakladá seno na kopu.

„Jaj, Bože!“ zalomí rukami Zuza, očervenejúc od rozčúlenia, i pot ju zaleje. „Či sa nezmilujete nad svojím synom, v ťažkom kríži hynúcim?!“

Starká zas oprie vidly o slivku a vezme hrable i shrabuje okolo kopy seno.

„Tak sa vám nezľúti, mamo?! Ľudia sa zmilovali a odpustili. Pán farár dali i koč s ním, a dosť im naubližoval, a vy sa nezmilujete?“ vraví Zuza zúfale a kročí proti nej chvatom, ako by ju chcela schytiť a so sebou vziať. No tu stará spustí hrable na zem a ide proti nej rovno. Malá postava nie jej je shrbená. Tvár chudá sčervenela jej, oči stemnely ohňom. Už nezdá sa viac biednou, slabou, núdznou, ale zmužilou a krutou.

„Ja sa nezmilujem a nezľúti sa mi! Ako on nemal milosrdenstva, nemám ho ani ja…! A ty ako si mala smelosť prísť mi na oči?!“ Zabodne ostrý, hnevivý pozor na jej tvár. Potom odvráti sa, skrčí sa do hŕbky a berie hrable so zeme i hrabká seno pomaličky, ubiedeno zas, neozrúc sa viac o Zuzu.