ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paľo Ročko ochorel. Ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krokom vojsť svojej materi lebo ho ničím nepodporovala, ba žiadala ešte, aby ju on opatril, on, biedny a chudobný — začalo ho klať vo vnútornostiach a ľahol do postele.

Zuza, jeho žena, mladá, pekná, ale vždy sa žuhriaca, pozerala nevľúdne na jeho polihovanie a povedala:

„No, ver’ sme pekne! Dom nový, dlhov po samé uši, a ty ideš ležať. To je just pre chudobného človeka, aby hlivel!“

Paľo zazrel na ženu a zakríkol:

„Aleže čuš! Lebo aj ty pôjdeš predo dvere ako mater. Či ležím z gvaltu, z rozkoše?“ A už by priam pochytil niečo a hodil do nej.

Zuza upratuje po izbe — je ráno. Roboty má plné ruky, ako vždy, no slová Paľove nenechá bez odpovede. Ju vystrčiť?! Či sa nenarobila pri dome toľko ako i on? Či nebehala za robotníkmi, za furmanmi, či nezmárnila polovicu háb, aby platila nájomnice, lebo peniaze nedostačovaly — a ešte vraj predo dvere!

„No, vieš, to mi viac nepovedz!“ povedala rozhorlene s veľkým dôrazom v hlase. „Dom je tak môj, ako tvoj. Keď si si ty mater vyhodil predo dvere, ja za to nemôžem, ale mňa nevyženieš nikdy!“

„Že nikdy?!“ A Paľo sa dvíha, ako by hneď chcel dokázať, že to môže spraviť, no padne zpät na posteľ bezvládne. „Tvoj dom? Ani nebol, ani nebude,“ povie zlostne. „Spravím testament… na chlapca dám prepísať!“

„Testament?“ skrútne sa Zuza od práce k nemu a zasmeje sa. „Vari sa umrieť sberáš, či! čo? Hahaha!“

Paľo stisne zuby a neodpovie. Skrútne hlavu k stene, aby ženu nevidel. Odporný mu je jej hlas, jej smiech i celá ona. Ba i jej prítomnosť, šum jej kroku a zvuk jej práce ako by ho dráždil. Akože jej má ísť robiť, keď nevládze stáť na nohách?!

Zuza odboku pozerá na neho. Ona tiež má v srdci proti nemu zlosť. Paľo bol vždy nechytrý do práce, iba čo ho ona do nej posíľa. Je zo záhaľčivej famílie a slúžil vždy. I teraz, že je dom hotový, bár’ by sa už len ležalo. Na tvári mu, pravda, badať akúsi osinetosť, možno, že mu je i niečo, ale zato človek nemá sa dať hneď ovládať chorobe. Jajaj, ak by tak robila aj ona! Ale ona niekedy je už čajsi v pažeráku smrti, a ešte sa predsa chamre hore. I povie Paľovi:

„Ja nedbám: lež, polihuj a trebárs nech nám huby narastú na hlavách.“

Paľo sa strhol a schytí sa s postele. Čierne oči zablysly mu hrozive a nenávistne. Výraz tváre, ako by šiel človeka zabiť. I stŕpla Zuza a uchýlila sa ďalej k sporáku. No Paľo nejde k nej, ale rúti sa dverami von.

„A kde ideš?“ volá ona už za ním. „Najedz sa skôr a potom choď, kde chceš ísť. Fruštik sa hneď dovarí.“

„Neobzrie sa ten…“ vraví si, keď Paľo len ide, ani neodpovediac. „Už bude trucovať aj za dva dni a jedla sa mi nedotkne…“

„Aspoň si chleba odkroj. No, akože ideš bez všetkého!“ zavolá za ním smierlivým hlasom. Ale Paľo nepodbá. Už vari minul ten čas, keď zvuk jej hlasu zdal sa mu ako hudba váblivá, za ktorou bol by šiel za hory, cez vody, cez oheň a každú prekážku. Vezme v pitvore pucku na plece, ide kubíky tĺcť a nevráti sa domov do večera. Klobúk stiahol celkom na oči, aby čím menej videl zo sveta. V krčme kúpil si dva deci rumu do fľaštičky. Keď nebude jesť, aby mu čo-to dušu držalo v tele. Prešiel z dediny asi na pol kilometra, kde bolo nakraj cesty na tri kubíky nanosené skálie, čo on so ženou nasnášal… Tie treba podrviť, a ešte len pol kubíka má potlčeného. Paľo nedá sa hneď do práce. Sadne najprv na skaly; ukonal sa, kým ta prišiel — musí si oddýchnuť. Chorý je Paľo už týždeň. Cíti bolesť vo vnútornostiach, tak proti srdcu. Nezná Paľo, čo je to. Či sa pretrhol pri tom dome, či čo. Doktor — bol včera štepiť drobnice deťom v dedine — povedal, že mu je to na pečeni chyba, ale čo by doktor vedel? Peniaze darmo brať! On, Paľo, vie, že mu je to od roboty. Žena hnala ho do nej ako koňa… Paľo vyňal fľaštičku a koštoval z rumu.

Tá žena! Ako si ju vzal, päť rokov tomu, hneď prvý deň položila mu kantár na plecia a rajtuje na ňom, nedajúc mu oddychu. Ver’ si inak myslel, keď si ju bral, že bude s ním. Ako sa radi mali! Takej lásky nebolo ani na troch dedinách. Chýr jej šiel. Na celom vidieku ich spomínali. Jej bránil otec, mať i celá rodina, sužovali i bili ju, a predsa sa nedala od neho odvrátiť, a on, keď ho odobrali, aby nemusel ísť za vojaka, dal si okaličiť pri rúbaní v hore pravú ruku — dva prsty sú mu odtrhnuté — lebo sa bál, že kým bude vojakom, dotiaľ ju vydajú za iného. Sobrali sa potom, a čo je z toho? Láska pri biede sa minula a oni stoja proti sebe ako nepriatelia… Paľo sosbiera sa so skál a chytá pucku. Ak bude len sedieť, to nespraví nič a žene neuhovie tobôž tak, ako keby doma ležal. Lebo ona nevie inšie, len duriť do roboty. Ako bohatí ľudia, tú náturu má aj ona, z domu si ju doniesla, nemá ani ona pokoja, len by sháňala, shrabovala, a ako boháči, tak aj ona naveky sa bojí, že hladom umrie, že nevyžijú; vždy je v súžení, že veľa ráz ani spať nemôže preto. On však bol naučený tak pracovať, aby mu robota neuškodila zdraviu, a žena ho ešte i chorého do práce ženie. Už ho celého znivočila. By to kto slýchal: z holých rúk vyrástol dom po piatich rokoch!… Paľo položí pucku a sadne zasa na kubík, poutierajúc si lejúci sa mu pot s čela. V ramenách vlády nemá ani odrobinu — robota nejde. Vytiahne fľaštičku z vrecka, aby si glgol z toho rumu a posilnil sa trošku. No sily nepribúdalo ani od toho; v boku bolesť sa zmáha. A Paľo cíti rastúci hnev proti každému. Srdce naplňuje sa mu reptaním. Načo je chudobný človek? Načo je svet, či len aby bieda bola? Načo sú takí rodičia, čo nenechajú nič deťom, ako s ním spravili jeho rodičia? Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať — inému…

Vstane Paľo, že sa chytí do práce zas. Aspoň tento začatý kubík keby dokončil čím skôr. Peniaze sú treba, bár by už tu boly zaň. Ale ako tlčie a telo sa striasa, bolesť zväčšuje sa tým väčšmi. Paľo zas sadá, z úst odznela mu zloreč.

„Aj so ženou!“ Či je ozaj hodna, aby sa on takto ničil? Či má ona ľútosť nad ním? A mala voľakedy? Hneď, ako sa zaň vydala, obanovala svoj krok, a odvtedy vždy na ňom sa vŕši…!

Paľo zapil si z rumu, aby horkosť prezrel. Lebo už to vie: obanovala svoj krok, že prišla z hojnosti do biedy, že nechala dobrobyt, statky, svoju slávu, a hneď, ako ju zaviedol do drevenej chalupy, ktorá sa onedlho zrútila, zmizla jej láska k nemu!…

Paľo posedel si asi za pol hodiny, a ako si oddýchol, bolesť sa mu zmiernila a začal lepšie premýšľať o žene. Pravda, veď mu nevyčitovala nikdy nič. Trpela bez slova, i keď nemali kde bývať, keď sa museli po hospodách potĺkať. Trpela biedu, hanu, krivdu. Otec jej nedal nič, ani sa nesmieril dosiaľ; bratia o nej nechcú počuť. Ba ešte veselo znášala svoj osud a koľko ráz povedala: Neboj sa, Paľo, nič, ešte môžeme mať aj my všetko, čo nám treba. Ja ukážem svetu, že aj z práce rúk a šanovlivosti môže sa nadobudnúť majetok. Veď len dobre chcela vždy. Hnala sa za robotou ako oheň. Ona, hrdá, šla na zárobky, nedbala, že sa jej vysmievajú. Chcela, aby šiel slúžiť, a všetko by bolo dobre, keby jeho nebola tak priahala a keby nebol ochorel úmorne…

Slnko už vyšlo nad hlavu Paľovu — je poludnie. Valasi zaháňajú ovce do košiarov. Od dediny, belejúcej sa medzi stromami, zaznel hlas zvona. Paľo podvihol klobúk a pozrel k ceste. Ztade približuje sa strojná, vysoká postava ženská. Vari to Zuza ide mu s obedom. Oľutovala svoju planú reč? Vždy tak robieva… Paľo sa dal do tlčenia skál zas, aby ho našla pracujúceho. Lebo ju len to teší, keď hluší tú robotu. Veď jej je on sluhom, nájomníkom, zlostí sa zas Paľo, ako tlčenie spôsobilo mu ostrú bolesť. A mohol si vziať dievča z chudobného rodu, ktorej on by bol pánom; tejto je len poddaným. Ech…! Odhodil pucku a vystrel sa, zlostne pozrúc hore.

„Pamodaj šťastia!“ klania sa k nemu došlá mladá ženská. Paľovi tvár sa zdĺžila a ožltla ešte väčšmi.

„Pán Boh daj aj tebe, Anka!“ odvetil. Žena nebola jeho, ale cudzia.

„Či iba sám, Paľo?“ spýta sa ho ešte vľúdne cudzia.

„Sám,“ odpovie Paľo vľúdnym hlasom tiež a sadá na kubik. Vytiahol fľaštičku, aby si upil a zahnal mdloby, čo ho okružujú.

„O hlade ma nechá! Poriadny človek si aj statok opatrí, ona nedbá, nech len robím…“ šomre pobúreno. „A tomu všetkému sú len moji rodičia na vine. Oni boli hocakí. Otec premárnil všetko, čo ostalo po starých rodičoch. Mať nedbanlivá, neskazovali otca, keď pili. Temer každý deň na posmech váľali sa po ceste, aj našli tam svoj koniec. Voz prešiel cez nich. Poriadna žena muža si skáže. Nechže by som sa ja opovážil dať na tie cesty, čo otec, čo by Zuza robila! Tá by mi aj oči vyškriabala. Mať nedbali nič. Nič im nebolo, či dáku pamiatku budem mať po nich, či nie. No ale nech len raz ešte do môjho domu…!“

Paľo stane ku práci zas, hoci ani dobre nevidí, ale teraz ide tĺcť v jede. Pred očami stavia sa mu hmla. Vytiahol fľašu a vypil ostatok na dúšok. Potom chytí pucku, ale ako raz udrel ňou, stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem.

Zuza medzitým bola na tráve pre kozy i po dva razy. Doniesla dva veľké batohy, že sa temer prelamovala pod nimi, z panských rúbanísk. Tak musí ona cez leto zbíjať po poli, aby mali čím vyživovať kozy, keď lúk nijakých nemajú. Trávu rozmetala po dvore, aby uschla, potom zmútila mlieko a navarila fučky zemiakovej, čakajúc Paľa. Keď ho nemohla vyčkať, vzala dieťa z kolísky na lono a prisadla k stolu k mise. Naliala si cmaru do hrnčeka, že sa naobeduje a potom pôjde pohľadať muža niekam.

„Hm, môj Paľo by si už len voľkal,“ myslí medzitým, jediac fučku, omastenú vyprážanou cibuľkou, a zapíjajúc si ju cmarom. Rád toto jedlo Paľo, ale aj ona. Zato ho i uvarila a zmútila mlieko k nemu, čo nebolo ešte ani dobre sadnuté. „Ako sa nahneval, že som mu dohovárala.“ Zuza si povzdychla nad tým. Nesmie mužovi nič naproti povedať, hneď je ako sršeň. Bože, ver’ sa ani ona nenazdala pred piatimi rokmi, keď šla zaň, keď si nedala zabrániť nikomu, keď nechala bohatstvo kvôli nemu — ľa, rodina jej je dosiaľ nie smierená krem matky, i tá len čo nik nevie o tom — že sa takto škriepiť bude s ním a že v takomto nesváre budú žiť. Veď on nikdy s vďačnosťou nerobí, ako čo by ani nerobil sebe, ako by dosiaľ bol sluhom, a ak by ona nenástojila, nemali by nič. Paľo je zo záhaľčivého rodu, zato vyšli aj jeho rodičia na mizinu. Otec mu len pil a mať nijaká, i teraz sa len po hospodách potĺka, lebo o všetko prišli. Paľovi nenechali, ani čo by sa za necht spratalo, okrem fundusa, kde si postavili dom. Ale Paľovi ani ten príklad nie je dosť. Rád si poleží do bieleho dňa, rád záhaľku — ľa, aj teraz chcel vari celý deň ležať, že ho trochu v boku kole. Teraz už, keď je dom hotový, aby so založenými rukami sedel? „To je nie tak!“ myslí Zuza horlive a upije z hrnčeka cmaru s pôžitkom, ako bola prežrela za lyžicu fučky. „Budeš aj ty?“ prihovorí sa dieťaťu, ktoré trepotalo ručičkami a načahovalo sa zakaždým, keď si Zuza podniesla jedivo k ústam. Dieťa má len pol roka, je pekné, belovlasé, s čiernymi očami, ako otcove. Je v kabanke a bez duchničky. Zuza dá mu cmaru, nech privyká aj na zlô — ono sa soškvarilo — vrhne aj mačke, tam okolo nôh sa jej obtierajúcej, kus fučky na zem. „Ešte len teraz prichodí nám pracovať, rukávy vysúkať, aby sme očistili dom od dlhov a nechali ho dieťaťu bez ťarchy. Veď vari nechce i on, ako jeho rodičia, nenechať nič chlapcovi, aby mu zlorečilo, ako on zlorečí svojim a berie si hriech na dušu?!“ Ani nezbadala v horlivom rozmýšľaní, že niekto prešiel popod okno, len keď ktosi otvoril dvere. To sused, bačik Ondro hrubej gamby, zastal na prahu.

„Doma si, Zuzka? Hybaj von akomak,“ vraví, „ale sa nezľakni!“

„Čože je?“ skočila ona s lavičky ako bez duše. Hrnček s mliekom odstrčila od seba, dieťa hodila na posteľ a rúti sa von. Do dvora vstupovali chlapi a niesli niečo v plachte. „Čo to nesiete?“ skríkla ona a zastala ako primrazená.

„Ľa, muža ti!“ povie bačik hrubej gamby. „Ale ti vravím: nezľakni sa, nie je umretý. Tam sme ho našli, kde kubiky tĺkol, vyrúteného.“

Chlapi složili ho na dvor na pažiť a ona sa s krikom hodila k nemu, v hrôze mykajúc ním.

„Paľo, Paľo, Paľo môj!“

Paľo na jej ostrý krik prebral sa z mlôb. Otvoril oči, pozrúc okolo, a vidiac ženu, navrátilo sa mu vedomie a už ju zavracia:

„Čo robíš taký shon? Ešte sa svet sbehne!“

Paľa odniesli do izby a uložili do postele. Zuza nasnášala hlavníc, koľkokoľvek mala, obložila ho nimi, aby sa rozohrial, spytujúc sa, kde ho čo bolí, a nasnášala i liekov, aby čím skôr ozdravel. Veď, hľa, jesto roboty moc… A on, ležiac ako drevo, neodpovedal jej nič na jej príhovorky. Zapieral oči do bielej novej povaly, trápený nielen telesným bôľom, ale i druhými ťažkosťami.