ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paľo živorí dosiaľ, hoc lepšie bolo by mu umrieť už. Tvár mu je ožltnutá ako vosk a cele vpadnutá. Dňom predtým boli v špitáli s ním — pán farár dali koč zasa. Žiadal sa ta Paľo, ale ho už neprijali na operáciu, lebo je už zapozdené. A Paľo i dlhou cestou utrmácaný leží ako bez ducha na posteli, upierajúc oči na novú povalu. A ako sa vrátil, ledvaže ho složili s voza, poslal po mater a neprestáva posielať k nej. A ona, koľko ráz pošle za ňou on, toľko ráz odoprie prísť k nemu. Nepôjde i zato, lebo sa zariekla prekročiť jeho prah. No dnes už traja poslovia boli od neho. Paľovi sa zhoršilo, už je v ostatnom. Už by umrel, ale nemôže, kým si mať neuvidí… čaká ešte ju.

„Ale Mara, Mara, čo neskrotíš srdce, čo nejdeš?!“ dohovára jej gazdiná zdravého jazyka, čo u nej mala príchylu. Vezme stolček a sadne si pred starú s vážnosťou, kde tá skrčená v hŕbočke sedela, s plačlivým od biedy výrazom na tvári. „Keby ma Cigán volal, už by bola šla, nie to syn!“

„K Cigánovi by aj ja šla,“ odpovie slabým hlasom, pokašliavajúc, ona, „ale k synovi, ktorého som mala len jediného, ktorého som ťažko vychovala — ja som bola lačná, aby on bol nasýtený, ja som zimu trpela, aby on bol zaodetý — a ktorý ma potom vystrčil… tu mám znak na čele od rany, čo som vtedy spadla — k tomu nie!“

„Vieme my všetci o tom, Mara moja, súdili sme ho všetci za to, ale teraz teba súdime. Veď si hádam matka!“

V izbe je i suseda Petráškina, tučného nešikovného tela. Stojí naprostred izby rozložená. Oplecko jej je nečisté, háby tobôž len nečistota a navešané na nej, ako by ich vidlami nakládol na ňu. Na samom spodku trčal biely pás najspodnejšieho rúcha. To je Kata Majzovie, čo o nej vravia ženy, že bielizeň nenosí, a zato nevychodila z rečí a každý ju ničomnicou volal. Počula aj ona, že Paľo už dva dni volá za materou, i prišla nahovárať starú tiež.

„Nezamkýnajte srdce svoje, tetka, ďalej,“ povie ona, rozkročená nešikovne napostred izby, lenivo boky podopierajúc rukami, „možno, že to všetko ani tak zle nebolo. Svet je zlý, navymýšľa, vychytí na človeka, i čo je nie pravda.“

Obe ženy sa obzrely na ňu. Čože taká vec má so svetom? Svet nemôže k tomu ani pridať, ani odobrať, čo sa stalo so starkou a jej synom.

„Tá už na reči, čo je ona v nich, naráža,“ myslí Petráška, obzrúc susedu od hlavy po päty. „Pane Bože, ľaľa, táto stvora ako sa opásala! Podolok jej trčí zpod všetkých sukní na dlaň!“ a Petráška musí sa odvrátiť, aby potlačila smiech. „Tá si to zato tak oblieka, aby videl svet, že má rubáš a nie je to pravda, že spodné oblečenie, ničomnica, nenosí!“

„Ľudia navyhutujú viac, ako je pravda!“ opätuje Majzovka.

„Už to len nevyhútali, keď som toho účastná bola sama, že ma vystrčil?!“ odpovie stará s hnevom.

„Ah jaj, ah jaj!“ myslí o neporiadnici Petráška, „tá sa zato tak odela, aby každý videl, že má spodné rúcho, že jej darmo krivdia!“

Do izby vošiel Petráš územčistej postavy. Nesie ruku zakrvavenú oproti žene, ale hneď odo dverí oči uprie k starej.

„Čože si si to spravil? No, veď sa ti to bude sbierať zas!“ povie mu žena, skrútnuc sa k nemu na stoličke, ledva dvere otvoril.

„Porúbal… bude… Aj voňahdy čo som sa udrel, už sa mi sbiera. Mara, a teba —“

„Človeče, ja neviem, čo ty máš za telo,“ pretrhne ho žena. „Ty by si zhnil, ak by si musel ako ja každý deň chodiť do skladov na trávu, kde mi aj deväť tŕňov vojde do päty za jeden deň. Daj, nech ti zaviažem!“

„Nekarhaj… obviaž!“ odvrkne gazda, ruku pred ženu otrčiac. „Mara, a pre teba zas bol tu posol od Paľa, že už umiera, ale som povedal, že si odišla k sestre na lazy a prídeš len o týždeň, aby nechodili.“

„Oh, Mara, Mara, už sa zľutuj!“ prosí Petráška, zas sa k nej obrátiac, a Majzovka-ničomnica zdvihne ruky tiež.

„Keď teba tvoje dieťa tak zneuctí, ako mňa syn, potom vrav; dotiaľ nevieš, aký je môj žiaľ!“ odsekne stará, zdvihnúc umorenú hlavu vzdorovite.

Domáci sa obzreli za svojou dcérou mimovoľne a naľakano. Bože zachráň a zavaruj od toho, aby tá také vykonala, čo im je ako slnko v dome. I len pri myšlienke na to vychytila ich triaška. Odstupujú od starej, shrbenej a idú za svojou prácou. Suseda tiež opúšťa ticho izbu a gazda so zaviazaným palcom vychodí na dvor do roboty — má jej každý dosť.

Stará Mara ostala sama v izbe. Odomkla ládičku, čo mala v kúte, a odkrojila si kus čierneho chleba. Prešla k sporáku, kde mala na múriku črepničku s jedlom, že si zastrebe z neho. Načrela chatrného jedla na lyžicu a podniesla k ústam. Odchlipla zpoly lyžice a prežrela, no jedlo nechutí. Je studené. Žalúdok nezohreje, iba obťaží. Stará položí nazpät črepničku, zakryje pokrievkou, na ňu položiac i čierny chlebík. Zohreje sa jej, keď bude gazdiná kúriť na večeru — potom sa naje. Starena vracia sa na svoje miesto za dvere, kde jej dali miestečka, a sadla na tvrdú lavicu. Shrbila sa do hŕbočky ako mohla najmenšej. Tvár zbedovaná prijala jej výraz nepokoja. Srdce, duša, myseľ — všetko pobúrené. Myšlienky nezvyčajné ju zachvacujú. Či nezhrešila proti synovi aj ona? Či nemohla byť lepšou matkou? Či nemohlo byť i lepšie s nimi, keby ona nebola ochabla, keby sa bola prichytila inak, karhala, skazovala muža inak? A či nemá uznať synovi, že len zlé zakusoval a dobrého nikdy, že sa plietol po službe, lebo mu oni ani ten odev, ba ani to jedlo nemohli dať! Veď len zato zhrešil, že bol v biede. Ľahko je majetnému byť dobrým, ale kde nemáš ani najpotrebnejšieho, do hriechu ľahko upadneš. Tam je po láske, tam je srdce v rozpore s celým svetom… A či nemohla ísť aspoň vtedy, keď ju volal, čo aká slabá bola, pomáhať mu pri stavaní domu, skrotiť odpor k planej neveste — a načo potom, idúc raz do poľa, šla pozrieť, keď dom bol hotový, a pokúšať ho? Načo sa starala i do toho, koho si vzal on…? A starej, shrbenej, srdce sa sviera bolesťou. Len ona je vina, nik druhý… Kavky, ktoré ďobaly srdce Paľovo, doliehajú na ňu a teraz ďobú ju.

„Choď k synovi, choď k synovi, choď k synovi!“ hučí jej v duši naliehavo, spurne, horúce…

„Ak ma ešte prídu volať k nemu, tak pôjdem… Nie!“ vstane starká, nechajúc svoj kútik, „čo aj nepríde už nik, ja idem!“ Vzala obrúsok a opustila izbu, i kráča zmužile dolu dedinou k synovmu domu…

„Vidíte, aký je už?!“ vravela Zuza v tú chvíľu kmotre, ukazujúc na Paľa osinutého, ktorý ako posadnutý šeptal — vravieť už nevládal — len to:

„Pošlite mater, pošlite mater…“

V izbe je čisto a poriadok. Cez dosť veľké okná svietia lúče zapadajúceho slnka, opierajú sa na posteľ Paľovu, i ďalej na kolísku dieťaťa, ktoré hrá sa s nimi, trepotajúc ručičkami.

„Ah, uspokoj sa, uspokoj sa — už ti je súdené odísť len tak!“ vraví mužovi s plačom, utierajúc a bozkávajúc mu studené spotené čelo. Tu skríkne kmotra:

„Idú!“

Zuza strhne sa a skočí ku dverám, potom k Paľovi a zas ku dverám, zmätená od radosti. Rozprestrie ruky, ako by ju chcela schytiť a doniesť na rukách k Paľovi. Zasa beží k nemu, že ho zdvihne, no už chamril sa hore sám. „Pomocte, pomocte!“ chripí dychtivo, skrúcajúc hlavu proti dverám, zkade vystupuje jeho mať, blížiac sa k nemu nie skľúčená, ale náhlivo.

Tvár Paľova je premenená, zjasnená, ako by videl krásne zjavenie. Keď došla k nemu, lapil jej ruky chvatom, potom stiahol jej hlavu a zľúbal jej čelo pri sluche, kde mala jazvu zahojenej rany. Zatým klesol nazpät na hlavnice bezvládne, no ruku jej nepustí od seba, ale tisne k chladnúcim perám.

Starká ticho stojí pri posteli. Ruku neodťahuje mu od úst, druhú kladie mu na hlavu a žehná si syna. Tvár jej ubiedená prijala výraz mäkký. Oči s ľútosťou a láskou spočívajú na ňom. I jej je ľahšie, že odpustila, ako s tým ostňom hnevu v srdci.

Paľo žiadal k sebe ešte i ženu a dieťa, potom zaviera oči. Na tvári rozlial sa mu pokoj. Oddýchne si už teraz, a potom… potom zas na strašnú muku, kde sa mu ukáže v poslednej hodine mŕtvy otec. No Paľo sa viac nezobudil — toho tretieho kríža bol sprostený…