ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osoby

MUŽ

ŽENA

SLÚŽKA

PRVÝ PASTIER

DRUHÝ PASTIER

Odohráva sa u muža. Elegantne zariadená izba. Blokový kalendár ukazuje 23. december. Je ráno.

Prvý výstup

Muž, pozdejšie Slúžka.

MUŽ (elegantne oblečený príde na bočné dvere de izby, zazvoní na zvonec, ktorý je na stole. Prechodí sa po izbe).

SLÚŽKA (vystúpi na hlavné dvere): Čo žiada, milosťpán?

MUŽ: Hotové raňajky?

SLÚŽKA: Na službu. (Ostýchavo.) Milosťpán, vinšujem vám šťastlivé Vianoce! (Odchádza.)

MUŽ (ľahko): Ďakujem. (Pre seba.) Fráza. (Pristúpi ku kalendáru, odtrhne jeden lístok, načo sa javí 24. december.) Ach — (zakryje si rukou oči). Dvadsiaty štvrtý december! (Sadne si do leňošky.) Celý svet sa raduje na tento deň a ja…! (Zaplače.) Ach, ty Štedrý večer, ktorý si mi vzal otca! A to tak hrozne, tak bolestivo! Ó, brat môj, ty nevieš, že si príčina smrti nášho otca. Nechýbalo mnoho — a ty si sa mal stať otcovrahom! (Smutne.) Chudáka otca, keď brat začal blaznieť — porazilo. (Zamyslí sa.) Prečo ja len tak hrozne smútim za otcom? Vraví sa: Čas je najlepší lekár. Sú už tri roky, ale mne sa zdá, akoby sa to včera stalo. Ten hrozný kontrast sa nemôže zabudnúť: Vianoce — smrť! Vianočný stromček žiari — otcov život zhasína. (Zakryje si tvár rukami, vstane a prejde sa po izbe, aby si zahnal smutné rozpomienky.) A kde je Maja? (Milo.) Moja Maja? (Milo s bôľom.) Ach, áno, áno, dnes sú tomu tri roky, odkedy je Maja moja. Práve na Štedrý večer som si ju vydobyl, ona je môj najväčší vianočný dar. Vtedy som dostal najväčší vianočný poklad — dostal som Maju. (Náhle vykríkne.) Ale nie! Nesmiem sa rozpomínať na naše spojenie, na naše zasnúbenie, lebo hrôza nasledovala za ním. Nesmiem sa rozpomínať na Vianoce, nesmiem sa rozpomínať na vianočný stromček. Nie, nie! Sú to všetko symboly radosti a v mojom životnom slovníku niet slova: radosť. (Náhle sa spamätá.) Nieto? Nuž a Maja! (Boľne sa zasmeje.) Ja som teraz ako ten kráľ v poviedkach, ktorému sa jedno oko smialo a druhé plakalo. Jeden a ten istý objekt: vianočný stromček vzbudzuje vo mne najväčšiu radosť a najväčší bôľ. Hoci je tá moja radosť tu — ona je prítomná, predsa len i tá spomienka na minulú, prešlú žalosť vykoreňuje vo mne každý pocit radosti. A každý milý pohľad Majin, každá jej milá reč upomína ma na ten čierny deň. (Zamyslí sa.) Čierny deň? Veď na Vianoce svätí sa narodenie Kristovo, toho ktorý nás vyslobodil z tmy, ktorý nám ukázal cestu k svetlu. A mne je ten deň, deň čierny? (Zadivene pozerá sem i tam, priduseným hlasom.) Najlepšie bude zabudnúť na všetko a žiť len v prítomnosti. Ó, veď moja prítomnosť je taká sladká, taká radostná, že mi dá dosť sily pre život. Všetkým spomienkam na minulosť budem vyhybovať, o budúcnosť sa nebudem starať, stanem sa človekom, klorý žije len v prítomnosti!

Druhý výstup

Predošlý, Žena.

ŽENA (v elegantnej rannej toalete, milo): Ty ma už čakáš?

MUŽ (vstane z leňošky): Ach, nie, duša moja, ale sa teším, že si už tu. (Pristúpi k nej, rukami ľahko chytí jej hlavu a bozká ju na čelo.)

ŽENA (milo sa usmeje, pozrie na stôl): A kávička?

MUŽ: Hneď ju slúžka donesie.

ŽENA (berie z kasne šálky a kladie ich na stôl): Vieš, prečo som tak dlho nechodila?

MUŽ (obzerá ju): Ej, ej, nová toaleta? Taká si vzdušná v nej.

ŽENA: Ach, ja tak obľubujem kontrasty. Keď vonku sneží, všetko praští od zimy, ja si vtedy obliekam také, hľa, páperové šaty a tak sa dobre cítim, rozumie sa, len tu v tejto našej prítomnej izbe, (veľmi milo) kde ma to moje slniečko tak príjemne zohrieva. (Privinie sa k mužovi, on ju vrelo objíme.)

SLÚŽKA (vstúpi, ako predtým, nesúc na tácni kávu): Dobré ráno, milosťpani! (Položí kávu na stôl.) Šťastlivé Vianoce! (Odíde.)

ŽENA: No poď, Igorko, sadni si sem ku mne. (Nalieva kávu.) Ach, veď jesto len tri kúsky cukru v cukorničke.

MUŽ: No daj si ich, duša moja, do kávy, ja pozvoním.

ŽENA (hodí si tri kúsky do kávy): Počkaj, nie. (Šelmovsky.) Ty, Igorko, koľko ráz si povedal, že moje bozky sú sto ráz sladšie ako med.

MUŽ (milo sa zasmeje): Ja sa nepamätám, koľko ráz som to povedal, ale to tvrdím aj teraz.

ŽENA: Naozaj?

MUŽ: No, áno, dušička.

ŽENA (s komickou vážnosťou): Ty si obyčajne dávaš tri kúsky cukru do kávy. Tu máš teda tri bozky (bozká ho tri razy), hoď si ich do kávy a teraz pi! (Vybuchne do smiechu.)

MUŽ: Ach, ty, malá šelma! No dobre. (Začne piť, ale stranou zamračí tvár.)

SLÚŽKA (vystúpi ako predtým): Ach, milosťpani, odpusťte, zabudla som nasypať cukor. (Nasýpa do cukorničky.)

ŽENA: Pán doktor už má. (Smeje sa.)

SLÚŽKA (odíde).

ŽENA (prestane sa smiať): No, no, mužíček, uznávam, že ti je tá káva predsa trochu horká. Tu máš. (Hodí mu do kávy tri kusy cukru.) Toto je naozajstný cukor.

MUŽ: Ďakujem. Nuž, a aby mi káva nebola prisladká, môžem ti tie prvé tri kúsky vrátiť. (Bozká ju tri razy a vrelo ju objíme. Pauza.)

ŽENA (privinie sa k nemu): Igor! Ja som taká šťastná!

MUŽ: Ó, moja Maja, i ja. (Zamračí tvár.) A prečo si ty šťastná?

ŽENA: Veď cítim celou svojou bytosťou, že si môj — jedine môj.

MUŽ (nežne): Maja, ó, teraz som šťastný!

ŽENA (akoby sa zadivila): A prv?

MUŽ: Som teraz šťastný, som šťastný, že ťa mám. Chcem sa radovať len s prítomnosťou. Zabudnem na minulosť, zabudnem na všetko, čo prešlo. Teším sa prítomnosťou. Teším sa tebou — ty si mi cieľ života.

ŽENA (zahľadená naňho): Obloha bez oblakov.

MUŽ: Raj bez vyhnania.

ŽENA (dopije si kávu): Dnešný deň sa nám pekne začal.

MUŽ (náhle): Ó, ako vždy.

ŽENA: Ach, ale dnes sa zvláštne pekne začal. Dnes, (s významom) na Štedrý deň.

MUŽ (trhne sa, bôľne): Áno, áno.

ŽENA: Koľko radosti vzbudzuje mi ten deň!

MUŽ (bôľne kýva hlavou, vtom sa náhle spamätá, pre seba): Sladká prítomnosť!

ŽENA (milo): Myslím, Igorko, že by sme toho roku už mohli mať stromček.

MUŽ (rýchlo): Nie.

ŽENA (podiví sa, že tak odhodlane odopiera): Prečo?

MUŽ: Nevravme o tom. (Je nervózny.)

ŽENA (prosebne): Ale, drahý mužíček, veď mi to len neodoprieš. Vianočný stromček je taká pekná vec.

MUŽ: Nie. (Odhodlane.) Nechcem mať v dome vianočný stromček. (Vstane a nervózne sa prechádza po izbe.)

ŽENA: Veru som si nemyslela, že odoprieš moju prosbu. Už som aj povedala jednému človekovi, aby nám dnes nejaký pekný stromček doniesol.

MUŽ: Nuž, čo je na tom? Odnesie ho preč a je.

ŽENA: Teda zasa Vianoce bez stromčeka? Ach, ako mi bolo dobre u rodičov!

MUŽ (podráždene pozrie na ňu).

ŽENA (pokračuje): Vtedy som mala každý rok stromček, a darov, tak mnoho darov! Tak sa milo rozpomínam na tie krásne zažité Štedré večery!

MUŽ (zhrozí sa).

ŽENA (milo): Ale, Igorko, veď nás dvoch upomína vianočný stromček na naše zasnúbenie, na ten vrelý bozk, keď sme si povedali, že sme svoji.

MUŽ (bôľne): Áno, áno. Ó, Maja (postupne sa rozčuľuje), ale mňa ten istý vianočný stromček upomína (skoro s plačom) na smrť môjho drahého otca. (Chytí si hlavu.)

ŽENA: Veru, áno — to bolo strašné, (jednoducho) ale prešlo to!

MUŽ: Moja rana neprestala krvácať. (Veľmi nervózne, ako pre seba.) Prítomnosť — ó, prítomnosť!

ŽENA: Veď je to už tak dávno, a naposledy, tvoj otec bol už veľmi starý.

MUŽ (strašne sa trhne, zakríkne): Žena! (Klesá na stolicu, uduseným hlasom.) Čo si to povedala? (Prichádza k sebe, trhane, bôľne.) Môj otec bol starý — teda dobre, že mu brat priskoril smrť. (Vykríkne.) Či nie?

ŽENA (je naľakaná a celkom mechanicky chce sa vyhovárať): Veď som ja tak nemyslela.

MUŽ (ironicky): Ona tak nemyslela! (Bôľne.) Ej, ej! No dobre. Druhý raz pozoruj, aby sa nemyslela, že si ty tak nemyslela. (Berie zimník.) Nadnes odchádzam. Zbohom!

ŽENA (chce so sentimentálnosťou muža udobriť): Igorko, ty ma chceš nechať?

MUŽ: Bojím sa, aby si ešte raz dnes tak nemyslela.

ŽENA (trochu s plačom): Uznávam, že som sa nepekne vyslovila.

MUŽ (vážne): Veru bezbožne.

ŽENA (ako hore): Uznávam, uznávam.

MUŽ (odchádza).

ŽENA (náruživo, bôľne): Nie, ty nesmieš odísť. Chytá mu ruku. (Prosebne.) Ach, Igorko, odpusť mi!

MUŽ: Nechcem robiť vec nápadnou. (Skladá zimník.) Ale dnes, prosím ťa, nezhováraj sa so mnou!

ŽENA (pocítila mužovu chladnosť): Zmiluj sa nado mnou nešťastnou! Veľmi som urazila tvojho nebohého otca a teba som tým ranila, ale ver mi, Igorko, že som to nechcela. Odpusť mi.

MUŽ (odhodlane): Nie, to nemôžem.

ŽENA: Oj, ty tvrdého srdca. Tak v rýchlosti si sa premenil. Ako si len mohol byť doteraz taký dobrý a milý ku mne, keď zrazu si neúprosný a ako kameň studený.

MUŽ (celkom chladne): Prosím ťa, nevravže nič.

ŽENA (náruživo): Ale ja ťa chcem presvedčiť o mojej nevinnosti.

MUŽ: Darmo. Tvoje reči o mojom otcovi stiahli moje srdce do železného obrnenia. Veľmi ma zabolelo, ale preto sa teraz môjho srdca nemôže nič viac dotknúť. Až keď hrdza času prežerie to železné obrnenie — až potom začne moje srdce zasa cítiť.

ŽENA (celkom zničene): Teda ty pre mňa nemáš viac citu?

MUŽ (celkom ležérne sadne si na leňošku, zapáli si cigaretu a číta noviny).

ŽENA (fikajúc pristúpi k obloku a bôľne hľadí von).

Tretí výstup

Predošlí, Prvý a Druhý pastier.

PRVÝ a DRUHÝ PASTIER (vstúpia dnu a premieňavo po riadkoch recitujú).

(Malými prútikmi šibú muža a ženu.)

MUŽ (dáva im peniaze).

PRVÝ PASTIER: Ďakujeme! Zbohom! (Odídu.)

MUŽ (ako pre seba): Chválitebná obyčaj! Tých ľudí treba niekdy upomenúť i prútom. Ach, veru zaslúžia!

ŽENA (počula, bojazlivo): A keď tí ľudia potom pokánie urobia?

MUŽ: Boh odpúšťa.

ŽENA (pristupuje k nemu): A odpustíš mi ty?

MUŽ: Neviem.

ŽENA: Drahý Igorko, nehnevaj sa už na mňa. Vidíš, dosť som sa natrápila.

MUŽ (ironicky): Chudera, ty si sa veru natrápila! (Ostro.) A myslíš, že tá tvoja doterajšia muka je dostatočná na úplné zahladenie tvojich bezbožných rečí?

ŽENA (s citom): Ó, moja doterajšia muka je hrozná, lebo trpím duševne. Pravda, ty to nevidíš — ty to necítiš… (Bôľne zaplače.)

MUŽ: Myslíš, že tvojím plačom ma prinútiš ustupovať? Ó, klameš sa. Tvoj plač mi je teraz protivný, a keby mŕtvy počul, i keď ma mŕtveho oplakávať budeš — i vtedy by mi tvoj plač bol protivný.

ŽENA (zronene): Nevýslovne ma tresceš. (Náhle.) Zmiluj sa, preboha.

MUŽ (chcel už odoprieť, vtom, ako v myšlienkach): A odpusť nám viny naše… (Pozrie na ženu, podá jej ruku.) Tu je ruka, ja odpúšťam!

ŽENA (radostne, ak ešte s bôľom, privinie sa k nemu): Och, vďaka ti! Spadol mi kameň zo srdca!

MUŽ (akoby mu to jej privinutie sa k nemu bolo nepríjemné, vytúli sa z náručia).

ŽENA (zbadala tú chladnosť, bôľne omnoho viac ako predtým): Ty si predsa len chladný proti mne.

MUŽ (jednoducho): Ale nie.

ŽENA: Ó, dobre som zbadala! Verila som, že na svete všetko prechádza, verila som, že na svete nič stáleho niet, a predsa som myslela, že naša láska je večná, že tvoja láska ku mne je nepremenná.

MUŽ: Naša láska…!

ŽENA (spustí sa na leňošku): Ach, Bože!

MUŽ (pre seba): Naozaj — ja necítim nič. (Sadne si na druhej strane na stolicu, pre seba.) Ona trpí. Trpí pre mňa? Som hoden toho? Ach, veď ona trpí pre jej bezbožné reči. Ale veď som jej to už odpustil. Ona teda predsa len pre mňa trpí. (Zamyslí sa.) Boli časy, keď som ja pre ňu trpel. Trpel som, že som ju ľúbil. Prečo ona teraz? (Nahlas, bez významu.) Maja.

ŽENA (pozdvihne svoje zaslzené oči k nemu, a iste sa jej zazdá, že on už nie je taký chladný, veľmi milo): Igorko?

MUŽ (vážne): Ty trpíš? (Milo pozrie na ňu.)

ŽENA (bôľne, ale s láskou): Teraz už nie.

MUŽ: A prv prečo? (Pristupuje k nej, jej bôľna tvár sa vyjasnieva, prichytí jej ruku, náhle ju objíme a bozká na ústa.)

ŽENA (vpadne do plaču — ale plač radosti je to): Môj Igorko! Trpela som, lebo som ťa ľúbila, a keď som badala, že ty chladneš proti mne, pocítila som ešte väčšiu lásku k tebe, ale aj ešte väčší bôľ, lebo som videla, že nie si viac môj — že ťa vlastne ani ľúbiť nesmiem.

Štvrtý výstup

Predošlí, Slúžka.

SLÚŽKA (nesie malý vianočný stromček): Milosťpani, jeden človek doniesol, hľa, tento stromček.

ŽENA (rýchlo): Ach, povedz mu, že ho nepotrebujeme.

MUŽ (náhle): Daj ho sem! (Vezme ho.) Potrebujeme ho veľmi. (Významne pozrie na ženu, slúžke dáva peniaze.) Odnes mu peniaze!

SLÚŽKA (odíde).

ŽENA (príjemne sa zadiví): Mužíček, čo to má znamenať?

MUŽ: Ó, žena drahá! Železné obrnenie sa puklo na mojom srdci. Tvoja milá božská reč zasa dolieha do môjho srdca. Dnes máme svätiť narodenie Kristovo. Máme oslavovať Krista, ktorý doniesol na svet — lásku. On prvý dielom ukázal nám, ako sa má vyplniť starozákonné učenie: Miluj blížneho svojho ako seba samého. Z lásky k nám sa narodil, z lásky k nám trpel, z jeho lásky sme spasení. Vianočný stromček, ktorý nás má upomínať na jeho narodenie, ktorý je symbol tej jeho lásky, nech je odteraz nám dvom symbolom tej našej novej, znovuzrodenej lásky!

ŽENA (dojímavo ho počúvala, dojato): Našej večnej lásky!

(Opona.)