ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vladimír Hurban Vladimírov, Jozef Podhradský: Slnko nevie, a vedieť chce človek

Dramatické texty s náboženskou tematikou

Esa

Bratislava 1999

Vladimír Hurban Vladimírov:

Vianoce. Hra v troch obrazoch

Na Veľký piatok. Intermezzo

Jozef z Arimatie. Rozhlasová hra v troch obrazoch

V hviezde. Vianočný skeč v troch dieloch

Vladimír Hurban Vladimírov (občianskym menom Vladimír Konštantín Hurban, 4. 8. 1884 — 28. 9. 1950 Stará Pazova, Juhoslávia), patrí medzi najväčších slovenských dramatikov obdobia moderny. Literárne dedičstvo si priniesol zrejme už v génoch: jeho otec; Vladimír Hurban, evanjelický farár v Starej Pazove, bol synom Jozefa Miloslava Hurbana, a teda bratom Svetozára Hurbana Vajanského, a matka, Augusta, rodená Štúrová bola dcérou Jána Štúra, brata Ľudovíta Štúra. Evanjelickú teológiu vyštudoval vo Viedni a v Bratislave. Do rodnej Starej Pazovy prišiel najprv za kaplána a potom na uvoľnené miesto po otcovi tu nastúpil roku 1914 na post farára, na ktorom pôsobil až do smrti.

Do slovenskej literatúry sa VHV prihlásil už pred prvou svetovou vojnou, keď zaujal najmä krátkymi hrami. Niektoré z nich, ako Keď sa schladí (1905) a Boj (1907) patria medzi najvýznamnejšie slovenské drámy napísané v duchu symbolizmu. Na Hurbanovo formovanie rozhodujúco vplývali viedenské štúdiá, keď sa dostal do kontaktu s najpoprednejšími svetovými dramatickými a umeleckými trendmi vôbec. „Nie ľudové ochotnícke predstavenia, lež umelecké zážitky a poznatky z mestského i veľkomestského divadla pôsobili hneď v začiatku na vnímavosť, vkus, ašpirácie mladého Hurbana. Pre jeho predprevratovú umeleckú orientáciu i dramatickú tvorbu bol rozhodujúci tento prvotný impulz ďalekosiahleho dosahu — tým sa odlišuje od ostatných našich dramatikov, vyrastajúcich pod vplyvmi domáceho ochotníckeho divadla. Najmä divadlá vo Viedni, kde študoval v rokoch 1903 — 1906, spôsobili, že si hľadal nové cesty pomimo realistickej trasy,“ konštatoval o Hurbanovej vývinovej ceste Július Pašteka.

Symbolizmom a expresionizmom sú poznačené aj jeho najúspešnejšie hry Záveje (1913) a Zem (1926), kde osnovu psychologického realizmu hier VHV navrstvuje najmä symbolistickou viacvýznamovosťou. Umelecky najambicióznejšími projektmi boli Hurbanove hry S.O.S. (1923), Homo sapiens (1924), Divé husi (1933) a Zámka škripí (1941). Estetické analýzy upozorňujú na širokú škálu inšpirácií európskeho expresionizmu a ich následnej realizácie: od momentu hľadania a stvorenia „nového človeka“ (S.O.S., Homo sapiens, Divé husi) po moment expresionistickej skľúčenosti, schizofrénie a klaustrofobického výkriku (Zámka škripí).

Aj keď mal VHV u niektorých popredných kritikov a estetikov na Slovensku veľkú morálnu a prezentačnú podporu (najmä u Štefana Krčméryho), faktom zostáva, že po prevrate, keď sa rozpadol dovtedy existujúci jednotný „horno“ a „dolnozemský“ slovenský kultúrny a literárny kontext, VHV sa ocitol mimo ústredného diania nového kultúrneho a umeleckého života na Slovensku, a tým aj akosi mimo záujmu tunajšej kultúrnej verejnosti. Inscenovanie jeho hier v SND sa nestretlo s výraznejším ohlasom — podobne jeho operné libretá Mataj a Matúš Trenčiansky, na ktoré hudbu zložil Jozef Rosinský, nemali väčší úspech. VHV sa do slovenskej dramatickej histórie zapísal aj ako jeden z priekopníkov niektorých dovtedy menej využívaných žánrov, akými sú operné a operetné libretá, respektíve i novších, akými sú rozhlasová hra, filmový scenár, a v širších umeleckých súvislostiach je priekopníkom slovenského mail artu.

Je zaujímavé, že Hurbanova novátorská invenčnosť, experimentovanie a hľadanie nového dramatického jazyka je prítomná aj v jeho hrách s náboženskou tematikou. Aj keď to znie možno prekvapujúco, faktom zostáva, že aj pri tomto žánri, v ktorom by sa asi očakávalo najviac konzervatívnej úcty k tradícii, Hurban hľadal nové výrazové možnosti, ale aj nové žánrové a tematické prepojenie. Už v dramatickej prvotine z roku 1903 Štedrý večer vytvára dramatické napätie medzi slávnostnou idylou štedrovečerného pokoja a deformovaným momentom medziľudských vzťahov: sociálna nerovnosť sa premieta aj do sféry etickej. No čaro Štedrého večera prispeje k „zázraku“ a Rudo, bohatý chlapec prichádza k poznaniu, že „medzi pravými priateľmi nieto žiadneho stavovského rozdielu“. Štedrý večer je situáciou nielen symbolického, ale aj životného znovunastolenia harmónie, mieru a pokoja.

Omnoho ambicióznejším projektom bola Hurbanova hra v troch obrazoch Vianoce, ktorá knižne vyšla roku 1904 v Liptovskom Mikuláši. Podobne ako pri Štedrom večeri, i tu názov obsahuje realistickú, časovo určujúcu, ale aj symbolickú rovinu. No na rozdiel od Štedrého večera, kde sa čaro pokoja analogicky realizovalo v spomínanej symbolickej rovine kresťanskej tradície a rovine realistického životného sveta, v hre Vianoce tieto dve roviny stoja proti sebe. Vianoce ako sviatky pokoja sú tu v ostrom kontraste so zložitou, napätou, burcujúcou situáciou, ktorá sa odohráva v istom rodinnom kruhu. Hra je rozdelená do troch samostatných obrazov, medzi ktorými prebehne dlhší časový úsek, a dej každého obrazu je situovaný rovno na Vianoce. Prvý obraz má názov Prekvapenie a nesie sa v znamení tichého rodinného šťastia: každý z členov rodiny sa teší, že bude môcť prekvapiť toho druhého. Druhá časť Radosť, má v názve už silný tón dramatického rozporu medzi pomenovaním a skutočnosťou: znova všetko má šťastný vianočný úvod, no návrat Milana z ústavu pre choromyseľných iniciuje rodinnú drámu. Rodinná radosť sa mení na tragédiu a Vianoce na smútok. Tretia časť Upomínanie, ako to hovorí už aj sám názov je „len“ akousi dohrou s trojročným odstupom po rodinnej tragédii. Aj keď Igor s Majou chcú si nájsť nový život, len ťažko sa im to darí — sú determinovaní minulosťou: ich šťastie a radosť sú poznačené všetkým, čo sa stalo. „Hurban zrejme použil vo Vianociach princíp determinácie prítomnosti minulosťou, ktorý ako nóvum priniesol do modernej dramatiky Ibsen. Svojou hrou zobrazil svet, kde tradičné zvyklosti ešte zahládzajú drobné rozpory života, ale v prípade, že príde k nečakanej kolízii medziľudských vzťahov, čo minulosť kedykoľvek môže spôsobiť, prepuká utajená disharmónia a vybíja sa tragickými zrážkami alebo činmi.“

Intermezzo, ako ho žánrovo určil VHV, Na Veľký piatok z roku 1906 sa hralo na staropazovskej fare 26. 4. 1906. Tento útly dramatický text nadväzuje na Hurbanovu programovú orientáciu prvého decénia, keď sa zameral na písanie krátkych dramatických útvarov s koncentrovanými dialógmi a malým počtom osôb. Na túto programovú orientáciu sa do istej miery radami podpísal aj jeho strýc Vajanský, no zrejme omnoho silnejším podnetom mu boli hry maeterlinckovskeho typu.

Dej tejto jednoaktovky je situovaný do luxusnej izby v kaštieli, celkový kontext je veľkopanský, zrejme neslovenský — univerzálny: hlavné postavy sú Lila a Artúr, zjavujú sa ešte stará komorná Mina a sluha. Lila túžobne očakáva príchod Artúra. Z dialógu s Minou dozvedáme sa, že Lile rodičia nepovolili vzťah s Artúrom, hercom, ale ju násilne vydali za majetného starého pána. Teraz je Lila konečne vyslobodená, „vyšla zo žalára“ a už jej nič nestojí na ceste k veľkému šťastiu s Artúrom. Keď konečne príde, rozpráva o dobrom pobožnom človeku, ktorého stretol vo vlaku a ktorému prisľúbil, že ho ešte v ten deň navštívi. Lila je pohoršená a Artúr jej pripomína, že je dnes Veľký piatok. Lila znevažuje výnimočnosť tohto dňa, no na Artúrovi stretnutie s pobožným človekom zanechalo hlboký dojem: uvažuje o Kristovej smrti a následnom zmŕtvychvstaní. Priznáva sa, že začína uvažovať o budúcnosti, teda o smrti. Lila presadzuje chvíľkový pocit života, šťastie, ktoré sa realizuje teraz a tu, no Artúr jej oponuje otázkami o šťastí, ktoré môže prísť potom. Keď Lila odvedie túto dilemu na ľahšiu koľaj výzvou „Ale, nerozmýšľajže“, Artúr „(odhodlane, s radosťou vypustí jej ruku). Áno, načo vždy rozmýšľať? Dosť je veriť. (Sadne si k nej a bozkáva jej ruky, ústa — —)“

Čo sa odohralo v tomto krátkom intermezze? Dospel Artúr k novému poznaniu? Že viacej ako rozmýšľať, vystačí človeku veriť? Alebo ho ľahkovážna hedonistická Lila presvedčila, že to bol len chvíľkový prelud a že už stačilo opojenie vierou? Pred nami sa odohrala krátka silná dráma: človek v nej si položil základné otázky viery. Kristov odkaz ho hlboko vzrušil, no prozaický kontext životného sveta mu vzápätí vyvrátil toto spytovanie seba samého a milovaná žena pomenovala toto oslovenie ako „bájky“. Aké je rozuzlenie tohto boja? Uveril? Alebo svoju otázku „prehodil cez palubu“? Hurbanova odpoveď je nejednoznačná. Je symbolistický zahmlená, akoby ironicky skeptická — ešte dlho po odchode postáv zo scény, ako keby sa vznášala silná naakumulovaná energia, ktorú títo hrdinovia v jednom krátkom okamihu vydali zo seba.

Rozhlasovú hru Jozef z Arimatie uverejnil VHV v časopise Matice slovenskej v Juhoslávii Náš život roku 1936. Spomedzi Hurbanových hier s náboženskou tematikou je z pohľadu realistického východiska najmenej experimentálna. Najvýraznejší experiment, keď ide o túto hru, sa realizoval v rovine žánru: VHV ju napísal ako rozhlasovú hru a vyskúšal si v nej fungovanie prostriedkov tohto žánru: zvukové kulisy, miesto hudby, význam šumov atď. Dej tejto hry sleduje vnútorný zápas Jozefa z Arimatie medzi spoločenským, historickým a teologickým kontextom, v ktorom pôsobí, a vnútorným presvedčením o vlastnom poslaní. Historický kontext poskytol Hurbanovi dobrú príležitosť na silnú psychologickú hru: Jozef z Arimatie je štátny úradník, dekúrio, teda člen senátu v starorímskych kolóniách, a člen synedria, čiže rady starších v starovekej Judei. Dej sa odohráva na Veľký piatok počas ukrižovania Ježiša Krista. V zápase Jozefa z Arimatie na jednej strane stoja spoločenské výsady, ktoré mu zabezpečujú materiálnu existenciu, a na druhej sa nachádza Kristus, k učeniu ktorého inklinuje. Proroctvo mu ukladá, aby pochoval mŕtve telo Krista: ak to vykoná, prihlási sa k novej viere a Kristovmu učeniu — ak to nevykoná, existenčne sa síce zabezpečí, no zradí seba. Jeho pochybnosti, zápas v duši, ale aj zápas o vieru a seba, posilňuje rad epizód: s priateľom Šimonom, sluhom Obedom, s cynickou manželkou, pohankou Zafirou, s ironickým, ale aj záhadným Pontským Pilátom, s mladým centúriom Klaudiom, s kupcom Eleazarom a konečne s dvoma Máriami — Máriou Magdalénou a Máriou Matkou. Cesta Jozefa z Arimatie je cestou k viere: od pochybností dostáva sa k istote a svoje presvedčenie vidí v naplnení toho, čo predpovedali proroci. Toto rozhodnutie je jeho najintímnejším presvedčením, ktoré z ticha srdca prerastá do slávnostného hymnu.

Najzvláštnejšou Hurbanovou hrou s náboženskou tematikou je „vianočný skeč v troch dieloch“ V hviezde, ktorý uverejnil v petrovskej Národnej jednote na Vianoce roku 1937. Nikdy sa VHV neprejavil tak žartovne, tak veselo a optimisticky a pritom na pôde náboženskej tematiky, ako v tomto opravdovom vianočnom skeči. Nikde sa tak sugestívne príznakovo neprepína vznešené s humorným, sakrálne s profánnym, zbožné priam s blasfemickým — ako v tejto neveľkej hre. Rozličné pokusy o „poľudštenie“ biblických príbehov či epizód zo života Ježiša Krista v dejinách umenia či kultúry vôbec, najčastejšie sa stretali s rozporným prijatím, zamietnutím, indignáciou. Hurbanovi sa oproti tomu podarilo vytvoriť dielo, prísnej štruktúry, ktoré nevybočuje zo sféry náboženského citu, posvätnej úcty a silnej viery, no na druhej strane dokáže sa na túto látku pozrieť aj s úsmevným úletom. Dejová línia sleduje peripetie príchodu troch kráľov, ktorí vypočítali narodenie Mesiáša, a teraz sa mu chcú ísť pokloniť. Spomínaným situačným a jazykovým prepájaním vznikajú kalamburné spojenia, inklinujúce k humornej grotesknosti. VHV to prvorado realizuje vo sfére jazyka: do úst postáv spred dvetisíc rokov kladie termíny a technické vymoženosti, ktoré sú súčasnej proveniencie. (Strážca sa diví, prečo traja králi cestujú takým zastaralým spôsobom — na dromedároch, či nemajú auto?!) Podobne niektoré situácie sú vyslovene prepisom moderného milieu — no dosadením do biblického kontextu začínajú žiť zvláštnym vlastným humorným životom. Takto VHV evidentne stojí na začiatku trendu, ktorý sa naplno realizoval v kontexte slovenskej kultúry až koncom 90. rokov, keď v duchu postmodernistickej poetiky Saleziánsky divadelný súbor z Popradu začal na slovenskej alternatívnej divadelnej scéne presadzovať spomínané postupy: s neuveriteľnou humornou ľahkosťou, no pritom vždy s evidentným hlbokým náboženským citom hovorili o novozákonných témach — s malým uhlom posunu. Udržať sa na tejto citlivej hrane — bolo vždy doménou majstrov.

Michal Babiak

Vydalo Vydavateľstvo Miroslava Demáka

ESA, spol. s r. o.

Majerníkova 40/1

841 05 Bratislava

Edícia Ad fontes, zväzok 1.

Vydanie prvé, 1999

Za vydavateľa: Miroslav Demák

Jazyková redaktorka: Daniela Lehutová

Technický redaktor: Anton Sedláček

Ilustrované s použitím kresby Cyrila Kutlíka