ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osoby

OTEC

MATKA

IGOR, MILAN, ich deti

MAJA

JEJ OTEC

JEJ MATKA

PRVÁ SLÚŽKA

DRUHÁ SLÚŽKA

Odohráva sa u otca. Obyčajná izba. Stranou z polovice hotový vianočný stromček. 24. decembra, tri hodiny popoludní.

Prvý výstup

Otec, Matka.

OTEC: Stará, mne sa zdá, že tá horná sviečka nestojí dobre. (Pozerá na stromček.)

MATKA: Veru je trochu nakrivo. (Vešia rozličné veci na stromček.)

OTEC: Narovnám ju. (Berie stolicu.)

MATKA: Ach, starý môj, nechaj tak, mohol by si spadnúť.

OTEC: Pravdu máš, nuž ale, kto nám to spraví?

MATKA (jasá): Si zabudol? Igorko prichádza dnes. On to spraví.

OTEC: Vo svojej starosti zabúdam už na všetko. (Veselo.) Áno, áno, to náš Igorko spraví — on je mladý. A veď aj druhé veci môže on pripraviť.

MATKA (usmeje sa): Ako sa tie časy menia! Boli časy, že si ty robil stromček pre deti — a teraz, hľa, musia už deti robiť pre nás.

OTEC: Tak je, ale ten radostný pocit, ktorý som vtedy mal, mám aj teraz, lebo vianočný stromček len radosť prináša.

MATKA: Aká to krásna príhoda, že náš Igorko práve dnes prichádza, dnes na tento radostný deň.

OTEC: Už ako hotový človek.

MATKA: Ach, Bože, ako to krásne zvučí. Dr. Igor Rudinský.

OTEC: Chvalabohu, že sme sa toho dožili!

MATKA: Veru, ďakujme Bohu, že nám doprial dočkať sa radosti na Igorkovi. (Zaplače.) A náš chudák Milan?

OTEC (bôľne): On je mŕtvy pre nás.

MATKA (bôľne): Oj, kedy sa mi vrátiš, Milanko, kedy?

OTEC: To nešťastné dievča!

MATKA: Nechaj ju na pokoji — u Boha je. A veru, veď ona nie je tomu na príčine.

OTEC: Celkom ho bola očarila.

MATKA (trochu s výčitkou): Prečo si teda bol proti ženbe?

OTEC: Ach, nuž veď si len nemohol vziať choré dievča. Neprešli ani dva týždne od toho a ona chudera zomrela.

MATKA: Nekaľme si dnešný veselý deň smutnými rozpomienkami.

OTEC: Pravdu máš — radujme sa v tomto čase radosti.

Druhý výstup

Predošlí, Igor.

IGOR: Milí rodičia!

OTEC (objíme ho): Drahý synko!

MATKA: Igorko môj! (Objíme ho.)

OTEC: Dlho som ťa, synko, nevidel.

IGOR: Otecko, tri roky!

MATKA (obzerajúc ho): Ale si stučnel.

OTEC: Ej, ej, Igor, čože si ma prerástol? Hja, tak je to: mladosť ide hore — a my starí dolu (ukazuje rukou), dolu!

IGOR: Chvalabohu, vyzeráte obidvaja dobre.

MATKA: Len keby bolenie hlavy prestalo — dobre by bolo!

OTEC: A ten môj kašeľ!

IGOR (žartovne): Otecko, kto dlho kašle, dlho žije. Naozaj! Stavil som sa u sestry. Zdravá je. Dáva vás pekne pozdraviť.

MATKA: Ďakujeme — a čože nemohla prísť?

IGOR: Ach, má toho drobizgu, a potom, teraz pred Vianocami jesto roboty so stromčekom. (Obzie sa.) Ach, aj vy máte stromček?

MATKA: No pravdaže! Veď Vianoce nemôžu byť bez stromčeka.

IGOR: To je veru pravda. (Pozrie na stromček.) Ó, ty milý, vianočný stromček! (Vzdychne.) Aké krásne rozpomienky mi vzbudzuješ! Tie krásne minulé Štedré večery!

MATKA: Drahý Igorko, sú ti také milé?

IGOR: Moji drahí rodičia, i teraz vám ďakujem, že ste mi toľké a také krásne Štedré večery pripravili. Ach, koľko to bolo radosti!

MATKA: A dnešný Štedrý večer?

OTEC (díva sa na Igora): Dnešný Štedrý večer nám doniesol najväčší poklad, — najväčšiu radosť, — nášho milého Igora.

IGOR: Po takom dlhom čase — zasa medzi vami.

OTEC: Dnes si zasa odbavíme jeden radostný Štedrý večer. Zabudneme na všetky neresti a budeme sa veseliť. Mama, hriate musí byť a kapustnica s klobásou tiež.

MATKA: Všetko som už pripravila.

IGOR: Mama bola vždy pilná.

OTEC: Niekedy i priveľmi pilná: keď nemáme roboty — nuž si jej narobí. Dnes napríklad navolala si hostí.

IGOR (zvedavo): Teda hostí?

MATKA: No áno; predsa je to už naša obyčaj, že voláme na Štedrý večer Milinských.

IGOR (pre seba): Maja! (Hlasne.) Prídu všetci?

MATKA (s úsmevom): Áno, všetci — aj ich dcéra. (Pozrie významne na Igora.)

IGOR (sladko): Maja!

MATKA: Igorko?

IGOR: Rodičia moji, nechem ďalej tajiť — a možno ste i sami zbadali, že moje srdce celou bytosťou bije za Maju, jedine za Maju. Od troch rokov, odkedy som stadeto odišiel, neprestajne túžim za ňou. Ona mi je cieľ života — dovoľte teda, aby bola moja, — aby ju smel pýtať za ženu.

OTEC (rýchlo): Pýtaj si ju, Igorko, dovoľujem.

MATKA (premyšľuje): Ja síce nemám nič proti tomu. Len si myslím, že by i pre teba i pre ňu bolo lepšie, aby ste ešte dočkali, kým dostaneš miesto.

IGOR: Ó, mamička, i to je už tu. Vymenovaný som ako prvý lekár v nemocnici v Hradovciach.

MATKA (radostne): Teda tak? Nuž tak zvoľujem i ja.

IGOR: Otec môj — matka moja, najhlbšia vám vďaka!

OTEC: Buď šťastný! Nuž a ona čo vraví — a jej rodičia?

IGOR: My sa ľúbime už dávno, ale po nešťastnom prípade môjho brata nesmeli sme vyjsť s tým najavo. Teraz ale už — po troch rokoch — rana sa zacelila, ja som hotový — vy dovoľujete, nuž nám neprekáža nič.

MATKA: Pani Milinská mi čosi už aj spomínala, ona je s tým uzrozumená. Tak by sme teda dnes mohli hneď aj zasnúbenie svätiť.

IGOR: To bude radostný Štedrý večer! (Zvonia.) Vianočné zvuky!

OTEC: Už zvonia? To sa musíme teda rýchlo do kostola zobrať.

MATKA: Jaj, môj zajac je ešte v rôsoli.

OTEC: Veď to slúžky spravia. Dnes ideme všetci do kostola, — aj Igorko.

MATKA: Myslím, že je unavený od cesty.

IGOR: Ach, nie som, mama. Kdeby ja zmeškal spievať: Čas radosti? (Zberá sa.)

MATKA (pre seba): On je ešte taký nábožný. (Zberá sa.)

OTEC (berie kabát): Tak teda poďme!

Tretí výstup

Predošlí, Prvá slúžka.

PRVÁ SLÚŽKA: Listár doniesol list.

OTEC (vezme list do ruky): Aký je to list? (Matka a Igor stoja pri dverách. Slúžka stojí tiež pri druhých dverách.) Od ústavu choromyseľných? (Otvorí list a číta.) „Veľactený pane! Váš syn Milan nachádza sa tu, v tomto ústave, tri roky, a pretože úplne vyzdravel, vracia sa 24. decembra k Vám.“ (Vykríkne.) Milan sa vracia zdravý!

MATKA (nemôže od radosti k slovu prísť): Milan…!?

IGOR: Môj brat je zdravý?

(Slúžka odíde.)

OTEC: Božemôj, dobrotivý si! Drahí moji — a to všetko dnes — na tento deň radosti!

MATKA (s detskou radosťou): Milanko sa mi vracia. Môj dobrý Milanko! Bol si mi stratený — mŕtvy — a hľa, zasa si nájdený! Ožil si mi!

OTEC (odchádzajúc): Ešte dnes príde!

MATKA: Poďme, Igorko! (Odchádzajú.)

Štvrtý výstup

Po malej prestávke, ktorá sa má vyplniť tichou vianočnou piesňou vystupujú Prvá a Druhá slúžka.

PRVÁ SLÚŽKA (nesie obrus a taniere): Ver mi! (Prikrýva stôl.)

DRUHÁ SLÚŽKA: To nemôžem veriť.

PRVÁ SLÚŽKA: Ale veď som na vlastné uši počula, keď starý pán vykríkol: Milan sa vracia.

DRUHÁ SLÚŽKA: Hádam nie je viac bláznivý?

PRVÁ SLÚŽKA: Isteže nie, pani bola veľmi veselá.

DRUHÁ SLÚŽKA: No, chvalabohu! Chudák starý pán, dosť sa nabedákal, ale veď — pravdu povedať — (ticho) on je tomu vina.

PRVÁ SLÚŽKA: Naozaj?

DRUHÁ SLÚŽKA (sadne si): To ti bolo tak. Milan sa veľmi zamiloval do Elenky Milinských a chcel ju aj vypýtať — ale starý pán mu nedovolil. Ono je pravda, že dievča bolo vtedy na smrť choré — nuž ale predsa mal len dovoliť.

PRVÁ SLÚŽKA: Nuž a potom?

DRUHÁ SLÚŽKA: Milan sa nedal odhovoriť a povedal otcovi, že bez Elenky nemôže žiť. Vtedy ho otec strašne vyhrešil a povedal mu, aby sa pratal z domu, ak ešte raz spomenie o Elenke.

PRVÁ SLÚŽKA: Ach, aký nemilosrdný!

DRUHÁ SLÚŽKA: Milan od toho času stal sa veľmi smutným, nehovoril nič, nejedol nič, len jedného dňa sa stratil.

PRVÁ SLÚŽKA: Keby teraz žila Elenka, iste by mu rodičia nebránili.

DRUHÁ SLÚŽKA: Veru neviem, či by Maja nebola preňho. Je akoby Elenke z oka vypadla.

PRVÁ SLÚŽKA: Ach, Maja je už vari určená pre pána Igora.

DRUHÁ SLÚŽKA: Nemožno! Mali sa oni dvaja síce radi za mladi — nuž, ale teraz — veď sa už tri roky nevideli — iste už zabudli jeden na druhého.

Piaty výstup

Predošlí, Igor a Maja.

PRVÁ SLÚŽKA: Beda, už idú, a kapustnicu som ešte nedoniesla.

DRUHÁ SLÚŽKA (podíva sa na zaľúbený párik): A tak skoro?

IGOR (rýchlo): My sme trochu včaššie prišli.

DRUHÁ SLÚŽKA (odchádzajúc, stranou): To veru bude pár. Veď som ja vedela. Len sa predsa mali mňa poradiť. (Odíde.)

MAJA (naivne): Dobre, že sme skorej vyšli, môžeme aspoň stromček zapáliť. (Pristúpi k stromčeku a zapaľuje.)

IGOR (zapaľuje tiež): Máš pravdu, Maja, môžeme tiež stromček zapáliť. (Zahľadí sa na Maju, nežne.) Pálime si lúč k nášmu šťastiu, Maja! (Objíme ju a bozká ju.) Všetky prekážky sú premožené. I tvoji i moji rodičia dovoľujú.

MAJA: Igorko, teda sme svoji?

(Vonku počuť vravot.)

IGOR: Moja si, Maja! Pozri ten milý vianočný stromček, on sa nám teraz stal svedkom našej lásky — on je svedkom nášho spojenia.

MAJA (náhle sa strhne): Ale, Igorko, čo vraví môj otec? On je prísny, či on dovoľuje? (Prituľuje sa k nemu.)

Šiesty výstup

Predošlí, Jej otec, Jej matka, Otec, Matka.

JEJ OTEC (začul posledné slová, prísna jeho tvár sa zajasá): On dovoľuje.

IGOR (obráti sa k nemu): Pán Milinský, vďaka vám. (Pojme Maju, rodičom.) Drahí rodičia! Vec je — ako vidíte — rozhodnutá. Naši rodičia nám dovoľujú, my prosíme ešte ich požehnanie.

OTEC: Buďte šťastní.

JEJ MATKA: Bože daj!

OTEC: Tento deň nám prináša primnoho šťastia, primnoho radosti. Ešte nás čaká veľmi radostná rodinná scéna: náš Milan sa dnes vracia zdravý!

JEJ OTEC (zadiví sa): Milan?

JEJ MATKA (zarmúti sa, stranou): Chudera moja Elenka!

MATKA (Jej matke): Pomyslite si, drahá moja, môj Milanko sa vracia! On je zase môj! Ó, ja šťastná matka!

(Prvá slúžka donesie kapustnicu na stôl.)

OTEC: Mal tu už pred polhodinou byť — a niet ho. Večerný vlak už dávno prišiel.

MATKA: Aj voz sme mu poslali na stanicu.

JEJ OTEC: Teraz, vo vianočnom čase, vlaky veľmi neriadne chodia. Veľká je premávka, a potom aj ten sneh.

OTEC: Keby som nebol taký starý — bol by mu išiel naproti.

MATKA: No, a teraz nech sa vám ľúbi posadať.

IGOR (privinie Maju k sebe a dovedie ju k stolu).

MAJA (sadne si).

IGOR (sadne si tiež): Tak, pri mojej Maji.

OTEC: Pozrite tie deti — srdce mi skáče od radosti.

JEJ MATKA: Našli sa dve milujúce duše. (Všetci si posadali.)

Siedmy výstup

Predošlí, Milan.

MILAN (zakrútený v bunde): Otec, matka!

OTEC (pribehne k nemu, objímajú sa. Všetci vstanú).

MATKA (tisne sa k Milanovi, on ju objíme. Pauza).

OTEC (plače od radosti): Niet slov!

MATKA: Si to ty, Milanko môj!

MILAN: Igor! (Objíme ho.)

MATKA: Sadni si, si iste ustatý.

MILAN (skladá bundu a sadá si): Ďakujem. A toto sú naši priatelia — poznám ich.

IGOR: Poznáš ma, brat?

MILAN: Igor! (Objíme ho.)

MATKA: Akože si cestoval?

MILAN: Veľmi príjemne. Do našej stanice išiel so mnou môj priateľ, doktor Malý. Trochu som sa aj mrzel, že som vám nepísal, ale vy ste mi predsa poslali voz. Ako ste vedeli, že prichádzam? Či vám niekto písal?

OTEC: Áno — vlastne nikto nám nepísal. (Pre seba.) Bože, on nesmie o tom vedieť. (Hlasno.) Nuž vidíš, myslel som, že možno niekto k nám príde na Vianoce, a preto som i poslal voz na stanicu.

MILAN: To bolo veľmi dobre, lebo je to hodný kus cesty. Tma je, cesty sú zaviate, a potom mi môj priateľ vravel, že sa veru aj vlci sem zatárajú.

MATKA (rýchle): Ach, nie, Milanko.

MILAN: No, pre každý prípad dal mi priateľ aj revolver. Chvalabohu, nepotreboval som ho.

MATKA (trhne sa): Len keď si už u nás.

MILAN: Veru, to je dobré. Priznávam, že som sa previnil, ale pokuta bola priostrá.

OTEC (matke): On nevie, kde bol.

MILAN: Pre takú maličkosť na dva roky odsúdiť! Nesmel som vám ani písať. Našťastie som mal tam môjho priateľa doktora Malého, nuž mi ten čas akosi už prešiel. —

IGOR (nepočúval rozprávku Milanovu, ale sa neprestajne mimicky zhováral s Majou).

MILAN (náhle zastane v rozprávke a zadíva sa na Maju).

MAJA (pozrie na Milana).

MILAN (premeneným hlasom): Kto je tá osoba?

OTEC: Vidíš, celkom sme ti zabudli povedať. Tvoj brat Igor sa práve dnes zasnúbil so slečnou Majou.

MILAN (nedôveruje): Maja?? To nie je Maja! (Bláznovstvo sa postupne vracia.) To je moja Elenka!

JEJ OTEC (jej matke): On nie je zdravý.

MILAN: Ach, moja Elenka! (S krikom.) Moja milá Elenka! Teda jemu ste ju dali a mne ste ju nechceli dať. Prečo nie mne! (Jemne.) Ja som ju tak ľúbil!

OTEC (mierni ho): Milanko, to nie je Elenka. Ona už zomrela. Toto je jej sestra Maja.

MILAN (kričí): Nie, nie! (Všetci sa zľaknú.) To je klam, klam. Poznám Elenkine oči. To je len Elenka, moja Elenka, a vy ste ju dali inému.

MATKA (vo veľkom strachu): Ale, Milanko, tvoja Elenka je v nebi.

MILAN: Tu je Elenka — a kto je s ňou, ten je v nebi. Teraz viem, prečo ste mi ju nedali. Bola určená pre brata. (Nežne s bôľom.) Ach, Elenka nie je moja. (Ticho.) Kto je tomu vina, (ostro) kto? Kto mi bránil vziať si Elenku? Kto? (Pristúpi k otcovi, akoby sa spamätal, náhle vytiahne revolver a vypáli.)

OTEC (prebledne, začne sa triasť na tele a klesne): Bože, zmiluj sa… moje srdce…

MATKA: Ježiši, on blaznie!

JEJ MATKA (rýchlo schytí Maju, akoby ju svojím telom zachrániť chcela).

JEJ OTEC (meravo stojí pri dverách. Je bezmocný).

IGOR (rýchlo pribehne k otcovi): Otec, nebojte sa nič…

OTEC (trhane): Nie, dobre… je… (Umiera.)

IGOR (hľadiac na umierajúceho otca, vykríkne): Otec môj!

MILAN (hneď po výstrele): Tak! (Revolver mu vypadne z ruky, pomätene.) Vlk! Chcel ma zjesť. (Obzrie sa po izbe.) Čo? (Miernejšie.) Stromček? (Radostne.) Áno, dnes je Štedrý večer. (Celkom pokojne.) Aký som veselý!

(Opona.)