ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

De omnibus rebus et quibusdam aliis.

^[1]Bolo to minulej zimy, čo som sa za návštevy svojich priateľov v Liptovskej stolici pri dobrej sanici ocitol aj v Podháji, aby som navštívil priateľa Ladislava Mníchovského, niekdajšieho spolužiaka, mnou vrúcne milovaného, už pätnásť rokov nevideného, teraz už vdovca, žijúceho neobyčajným životom a osamotene medzi svojimi poddanými. Poznal ma hneď, len čo som vstúpil do jeho príbytku, no ja by som ho bol sotva zastavil, stretnúc ho niekde inde, tak veľmi zmenenou sa mi videla jeho tvár. Keď som vkročil do izby, našiel som ho zaujatého kreslením — ako som sa od neho neskoršie dozvedel — ním plánovanej súkenky, ktorú minulého leta aj začal stavať. Na širokom stole boli ešte rozličné náčrty pluhov, uhliarskych milierov^[2] atď., z čoho sa na prvý pohľad dalo súdiť na jeho záujem. Po úprimnom privítaní začali sme spomínať na svoje školské roky a potom prejdúc na to, čo sa od tých čias s každým z nás stalo, rozprávali sme jeden druhému priebeh svojho života. Ja som svoj čoskoro skončil. Medzitým sa však už zotmelo a my, pripáliac si na milé fajky, sadli sme si k praskotajúcemu kozúbku, kde mi začal rozprávať svoje príbehy. Ale príchod nových hostí nám to prekazil; na druhý deň, keď som odchádzal, odovzdal mi rukopis, do ktorého na žiadosť svojich dobrých priateľov bol zaznačil svoje príbehy. A tak čítal som v ňom to, čo bude nasledovať:

Ja som posledným, inak druhým synom Radoslava Mníchovského a Ľudmily Radkovskej, dcéry slávneho rodu Radkovcov, ktorých praded Peter oslobodil najmladšiu dcéru Radoslava, moravského kniežaťa, unesenú divým pohanom, keď Maďari dobyli a vypálili hrad Beroun. On vraj pohana v lese dohonil a skoliac ho, prisvojil si jeho korisť a od oslobodenej devy dostal na pamiatku pol prsteňa. Po nejakom čase sa mala deva vydať za Božedu, syna Všeborovho, jedného z najpoprednejších Moravanov; vtedy za príprav na sobáš Peter sa ustanovil a ukážuc druhú polovicu prsteňa, získal s ňou i ruku devy. — Po otcovi bol praded môjho rodu Bojislav náčelníkom kráľovských vojsk proti červeným mníchom (templárom), ktorí si postavili hrad na tom vrchu, čo sa doteraz nazýva Mníchom,^[3] kde potom mali aj preceptúru,^[4] a keďže si násilne počínali, neboli zákonite prijatí do krajiny. Praded môjho rodu roku 1230 v súboji porazil vtedajšieho preceptora Jána Gottfrieda z Herbersteinu a krajinu i kráľa zbavil týchto nemilých hostí, za to dostal ich panstvo, patriace preceptúre na vrchu Mních. Môj otec však vládol už len nad troma dedinami v tom okolí: nad Podmníchom, Záborom a Podhájom, kde býval, lebo Podháj, ležiaci v úpätí vrchu z ľavej strany neďaleko od brehu Váhu, ktorý sa odrážal od skalnatého vrchu, a bol trochu chránený pred severnými vetrami, tak častými a ostrými v Považí Liptovskej stolice, mal prerozkošný a otvorený výhľad dolu Váhom, pričom plte, veľmi často po ňom plávajúce, robili život tunajších ľudí trochu rušnejším. Moja matka umrela už pred ôsmimi rokmi a ja som mal dvadsať rokov, keď som sa vrátil domov, do Podhája zo …skej školy, kde som študoval krajinské práva spolu i so svojím pestúnom Ľubošom, keď som predtým spolu s ním navštívil onen praslovanský kostol, totiž vrch Zobor^[5] a na ňom zborené múry bývalého kláštora, a potom neďaleko odtiaľ ešte omnoho staršie jaskyne, ktoré iste museli byť rozšírené a uhladené ľudskými rukami. Môj otec svoj najlepší vek strávil pri vojsku, teraz si už žil na odpočinku a len málokedy navštevoval stoličné zhromaždenia, radujúc sa najväčšmi z toho, keď mohol urovnať spory svojich poddaných na priateľský spôsob, zoznámiť ich s novými vynálezmi priemyslu a potom ich previesť rozličným spôsobom k triezvejšiemu a čistotnejšiemu životu a osvietiť ich zanedbaný rozum. Často ich navštevoval v ich chalupách, kde sedliackym deťom rozdával rozmanité darčeky, menším rozličné hračky roľníckeho a remeselníckeho náradia, väčším zas alebo už väčšie náradie alebo knižočky s obrázkami. Môj otec venoval veľkú pozornosť najmä škole, pre ktorú za pomoci schopného učiteľa a v dorozumení s kňazom, ktorý môjho otca navštevoval temer každý deň, premnoho dobrého vykonal. Ba i obecnú krčmu navštevoval, aby sa v nej stretal so sedliakmi a ich svojou prítomnosťou zdržal od nemierneho pitia, alebo aby sa s nimi bavil, rozprávajúc im obyčajne niečo zo svojho života a o cudzích krajinách, čo sedliaci veľmi radi počúvali a tým sa bez toho, že by to pozorovali, naučili mnoho dobrého. Ale svoju osobitnú starostlivosť venoval dospelejšej mládeži, pre ktorú zostavoval často, temer každú nedeľu, rozličné hry, čo súčasne mali aj vyšší zámer. Každého polroka usporiadal zvláštnu slávnosť, na ktorej museli mládenci sami oznámiť toho, ktorý sa vyznačil medzi všetkými ostatnými striezlivosťou, usilovnosťou, mravopočestnosťou a inými dobrými vlastnosťami. To isté museli urobiť dievčatá, a títo tak vyvolení boli obdarovaní hodnotnými darmi, vence im vložili na hlavy a tak boli zo dvora môjho otca privedení k chrámu, kde im vence zosňali a zavesili na dvere chrámu, nad nimi pribili kartu s pozlátenými okrajmi, na ktorej boli mená poctených. Po polroku boli tie vence s kartami odnesené do domov poctených, nazvaných kráľom a kráľovnou. Môj otec postavil aj obilnicu, aby si poddaní odložili zvyšok úrody jedného roku a nemuseli ho premrhať za neslušnú cenu; priviedol skúseného, vycvičeného kováča, ktorý aj dobytok vedel liečiť. Pomocou kňaza dosiahol, že každý novozasnúbený manželský pár musel zasadiť vedľa cesty von z dediny jeden pekný, zdravý ovocný strom, čo oni aj radi robili a tie stromy strážili, aby nevyhynuli, a tým si uchovávali pamiatku na deň svojho sobáša. Okrem toho všade a vo všetkom dbal o pobožnú mravnosť, poriadok a čistotu. Ale bol aj on všetkými vrúcne milovaný; a hoci ho to stálo nesmiernu námahu, hoci to najmä starší sedliaci neradi znášali, predsa ich premohol, vyberúc si k sebe niekoľko mladších a lepšie zmýšľajúcich. Nevšímal si posmechy, útržky, ba i zlomyseľné reči susedných statkárov. Týchto, čo prezývali môjho otca preceptorom či už preto, že na Mníchu bola kedysi preceptúra, či už preto, že sa ako učiteľ sedliakov viacej so svojimi sedliakmi stýkal než s nimi, napokon to predsa zunovalo, on však vytrval vo svojom a mal radosť, že nikto z jeho sedliakov nebol odvedený do stoličnej temnice ako zákerník, zlodej, opilec alebo pre neplatenie daní atď., že sa v Podháji robili najlepšie vozy v celom okolí a najlepšie okúvali, že tam privádzali chorý statok na vyliečenie, že kupci sa za šťastných pokladali, keď mohli dostať dvoch-troch pltníkov z Podhája, ba i okolití páni boli radi, keď mohli niekoho z Podhája dostať za sluhu, že podhájski furmani požívali všade najväčšiu vážnosť atď.

Bolo to práve na začiatku júla krásneho nedeľného dňa roku 1825, keď som sa asi o štvrtej hodine popoludní približoval k dvoru svojho otca so svojím vychovávateľom Ľubošom.

Môj otec práve strojil tú polročnú slávnosť a vyvolení kráľ a kráľovná ovenčení, obklopení množstvom mládeže, uberali sa zo dvora otcovho, ktorý stál pod klenbami predsiene s akýmsi asi desaťročným dievčaťom. Po najvrúcnejšom uvítaní uviedol nás otec do izby, len čo sme sa trochu z prachu očistili, a tu mi povedal: „Ladislav, bez pochyby si sa nedomnieval, že príduc domov, nájdeš si sestru, ktorú, hľa, odporúčam tvojej bratskej láske,“ ukážuc na dievča. Myslel som si, že je to nejaká sirota niektorého z poddaných môjho otca. Volal som ju k sebe, ale ona sa nepustila ruky môjho otca. Začudoval som sa tomu a posadiac si ju na kolená, pobozkal som ju a spýtal som sa, akýmže spôsobom mi poslalo nebo takú spanilú sestričku. Načo môj otec začal takto rozprávať:

„Syn môj, vieš, že sa už štyri roky minuli, čo som ťa zveril Ľubošovi a od tých čias som ťa v tomto dome nevidel. Keď som ťa odprevadil až po Trenčín, na spiatočnej ceste som naposledy nocoval v Ružomberku; včasráno som sa vystrojil, a tu pri ceste za priekopou vidím toto dieťa pod vŕbou spať. Podľa jeho odevu som hneď poznal, že nie je z tohto kraja. Priblížim sa k nemu, prebudím ho, ono sa rýchlo zdvihne a začne utekať a len volá ,mamo! mamo!‘ s veľkým nárekom. Podľa vyslovenia slova ,mamo‘ som poznal, že dieťa musí byť z Poľska, a tak zavolám na ňu ,Nieboj się luba dziewczynko, nieboj się, pojdž do mnie!‘^[7] A ona ako strela ku mne pribehne a pritúliac sa k mojim kolenám, spýta sa ma: ,Gdzie moja mameczka a gdzie pan Joyeux? Ach, poviedz mi to, waša miłosć, gdzie moja mama?‘^[8] Zdvihol som ju a odpovedal, že neviem. Ona však mi opäť nasilu chcela zutekať a vyhľadať svoju mať, až som ju predsa len utíšil, sľúbiac jej, že i ja chcem hľadať jej mať. Keď som sa s ňou vrátil domov, spýtal som sa jej, ako sa sem dostala, a to málo, čo som sa od nej dozvedel, je nasledujúce: Že je z ďalekej krajiny, nepochybne z Podolska, že jej otec neočakávane odišiel z domu, že pán Joyeux s matkou ho hľadajú, že deň predtým, ako som ju našiel, sadli si na plť, na druhý deň ráno že ju ešte spiacu vedľa matky pán Joyeux vyniesol na breh a položil do raže, povediac jej, aby len bola ticho, že on hneď i s matkou z plte vystúpi a príde k nej, potom že pôjdu ďalej na voze, no keď sa potom po dlhom čakaní zdvihla, že už ani plte ani pána Joyeuxa nikde nebolo. O tom pánovi že vie len toľko, že bol Francúzom, otcovým priateľom, a že ako šli, matka vždy plakala. Z toho usudzujem, že ten pán Joyeux bol bezpochyby akýsi zlosyn, ktorý matke nahovoril, že sa dieťa utopilo a ju odviedol od muža, vlasti i dieťaťa. Vyslaní sluhovia sa po niekoľkých dňoch vrátili z hľadania bez akéhokoľvek výsledku. Kým sa teda o jej pravých rodičoch niečo dozvieme, syn môj, pokladaj to dieťa za sestru.“ Žalostný osud dieťaťa mi slzy vylúdil a ja som ho ešte raz objal a vrúcne pobozkal na jeho jasné čielko, spozorujúc len teraz, aké to bolo preutešené dieťa. Kadere, čierne ako havran a mäkké ako hodváb, splývali mu po lesklej šiji, oči modré ako jasné modré nebo, dlhé riasy, husté obrvy akoby naznačovali predčasné znášanie útrap, útle ústočká a noštek trochu nahor ohrnutý svedčili, že je to dcéra smelého, hrdinského, nešťastného poľského národa. Ľuboš, už päť rokov môj vychovávateľ, bol tiež Poliak, pochádzajúci od Ľvova, muž asi tridsaťročný, výborne vzdelaný, usilovný, dobrotivý a mňa osobitne úprimne milujúci. Ja som si ho však predsa, neviem prečo, väčšmi vážil, než miloval, bolo na ňom niečo, čo mi nedopúšťalo oddať sa mu celým srdcom. Niekedy mával strašný pohľad a keď sa domnieval, že ho nikto nepozoruje, natiahol pravý kútik úst spôsobom, ktorý prezrádzal či nejakú veľkú bolesť, či akoby hnevom prebudenú nenávisť, vrásniacu čelo medzi obrvami k pomste. Ale málokedy sa mi podarilo prekvapiť ho v takom stave mysle, ba veru som sa toho stránil, lebo vždy mi vtedy srdcom preletel akýsi strach. On však, zbadajúc alebo podozrievajúc, že som ho pozoroval, rýchlo sa obrátil ku mne s úsmevom, pobozkal ma a sebe — utrel slzu.

I teraz, ako pozorne načúval otcovi, nevdojak sa mu črty nakrútili k tomu výrazu, načo sa spamätal a hlboko vzdychnúc, povedal: „Je, je to dcéra smelého, hrdinského, nešťastného poľského národa.“ — „Kamilka,“ zvolal teraz môj otec, „choďže povedať, aby otvorili izbu na pravej strane budovy, nech povnášajú veci pána Ľuboša a môjho syna a gazdiná nech všetko iné potrebné obstará,“ a dievča ako vystrelená guľôčka vybehlo dverami; za ním sa Ľuboš uprene díval a len čo zmizlo, šeptom opakoval meno „Kamilka“, vzdychol a zrazu sa mu čelo vyjasnilo, keď som hovor na inú koľaj zaviedol, opýtajúc sa na strýca a svojho staršieho brata, a tak som dal našim rozhovorom iný smer. Môj brat bol pri vojsku; môj strýc, majúc postavenie na cisárskom dvore, zdržiaval sa teraz v Trenčianskych Tepliciach a môjmu otcovi nakázal, ako mi to sám povedal, aby ma poslal k nemu, lebo strýc si na mne veľmi zakladal, domnievajúc sa, že pôjdem v jeho šľapajach a že sa pousilujem šťastie tohto života založiť pri dvore, v úradoch a v hodnostiach.

Pri večeri sa beseda zvrtla na otázku mravnej úrovne sedliackeho a vôbec poddanského ľudu v našej vlasti. Ľuboš tvrdil, že je veľmi zlá, vyčítajúc ľudu najmä opilstvo, nedostatok sebadôvery a nechuť k duchovnému vzdelaniu, pričom sa opytoval otca na príčiny toho stavu.

„Ja som sa dosť natúlal po svete,“ odpovedal môj otec, „a nazrel som do jeho rozličných kútov; verte mi, že som to nerobil z túžby po dobrodružstvách, ale ako bedlivý — a hovorím to bez márnomyseľnosti — filozoficky založený pozorovateľ; vypozoroval som však, že stav sedliackeho a vôbec poddanského ľudu vo väčšine krajín je čo do mravnosti ten istý ako u nás, v niektorých ešte horší, hoci nemožno poprieť, že v niektorých aj lepší a omnoho, omnoho lepší. Úroveň mravnej vzdelanosti ľudu tejto vrstvy nesúvisí vždy priamo s jeho občianskym postavením, slobodnejším alebo neslobodnejším, lebo omnoho viac pôsobia na ľud tejto vrstvy návyky a vývin jeho osudu od stáročí, než náhle zmeny občianskych pomerov za našich čias, ktoré sa vždy najmenej dotknú chudobného pre jeho blaho, ba — ako skúsenosť dokazuje — takými náhlymi zmenami, i keby boli čo najvýhodnejšie, mravná úroveň týchto ľudí sa skôr skazí, než zošľachtí; najviac tu pôsobí bezprostredný záujem pánov o tých, ktorí sú v ich službách. Mravná úroveň človeka nie je od prirodzenosti vzdelaná a teda ani mravná, popri všetkých básnických výtvoroch v selankách o jeho nevinnosti, nežných citoch atď. Človek od prirodzenosti je divý, konajúci podľa pohnútok svojich vášní, jeho cieľom je vyplňovať hrubé žiadosti z okamžitého pohnutia mysle, jeho právo ako právo vôbec je vôľa na základe moci a ľubovôle, podmienená násilenstvom; v jeho zmýšľaní má prevahu telesná zmyslovosť a len keď sa vzdelaním jeho rozum trochu rozvinie a pod vplyvom vzdelanejších poňatí sa jeho svedomie prebudí, len vtedy dosiahne v ňom prevahu ľudskosť nad výlučne živočíšnymi žiadosťami. Preto sa nestaviam proti tomu, keď sa za slobodnejších občianskych pomerov otvára ľudu tejto vrstvy i možnosť dosiahnuť vyššiu mravnú úroveň. Ale či on po tom túži, čo nepozná a čo si vôbec neváži? Jeho myseľ sa upína na jedlo, nápoje, bývanie a nanajvýš na zábavu. Kto chceš tento ľud zošľachtiť, hľaď naň pôsobiť bezprostredne, príkladom a tým, že ho privedieš k poznaniu dôsledkov mravnosti na samom sebe. V tom, že sa takto o náš ľud málo starajú, ľahko poznáš hlavnú príčinu jeho malých pokrokov v mravnej vzdelanosti.“

Hoci moja výchova bola dovŕšená podľa názorov panujúcich v mojej vlasti a môj otec ma už zamýšľal doma podržať a len po dvoch rokoch ma chcel poslať na cesty po cudzine, jednako bol vďačný tomu, keď som mu povedal, že som poprosil Ľuboša, aby u nás ešte pobudol rok alebo dva. Tým väčšmi ma prekvapilo, keď mi Ľuboš na druhý deň hneď za rána oznámil, že sa už musí vrátiť do svojej vlasti a že by sa ešte dnes rád od nás odobral; ba len ťažko sa dal nakloniť mojimi prosbami, aby aspoň ešte tento deň u nás strávil, potom že ho zajtra cez Tatry odprevadím. Tým však pre mňa stratil na radosti celý deň, ktorý som celý pri jeho boku strávil, až sa mi napokon na prechádzke popri Váhu asi takto prihovoril:

„Vidíš, môj mladý priateľ, túto bylinu, čo krásne kvitne a už sa k nej blížia kosci a ona kosou podťatá čoskoro padne dobytku na pokrm? Čo je jej poslaním? To, aby rástla, kým môže, aby kvitla, doniesla semeno a opäť zoschla, alebo aby zhynula aj skôr, či už pošliapaná, či odtrhnutá alebo podťatá a ako krmivo bola predložená dobytku? — Nie, nie, nezhynula na to, aby sa jej tvar premenil a na taký spôsob zašla. Touto premenou zahynie len náš pojem, len jej meno človekom dané, ale či to meno je ona sama? Isteže pre nás ona sama, pre nás teda zahynie. Vidíš, tamto vyletela prepelica, vystrašená koscami z hniezda; čo je jej poslaním? — Hľa, tam bežia za ňou jej holíčatá, čo je ich poslaním? To, aby boli odchované svojou matkou, ktorá ich vyliahla, potom aby sa samy živili a — zahynuli prv alebo neskôr. Vidíš, ako sa tie mreny blyštia vo Váhu, ako sa vyhadzujú za muškami a niektoré z nich chytá rybár do svojej siete. Čo je ich poslaním? Slovom, aby žili tak dlho, ako môžu. Čo je poslaním človečenstva, čo je poslaním dejín, to znamená všetkých jeho dejov a ich vývinu? Čo je cieľom stvorenia človeka, ako ho poznávaš z dejepisu ľudského pokolenia, alebo z akého hľadiska máš čítať jeho dejepis? Či šťastie a blahoslavenstvo? Či dokonalosť? Či sa v dejinnom pásme, navinutom božou prozreteľnosťou, ukazuje osnova predpísaného vývinu? Či k šťastiu, či k dokonalosti, alebo k tomu prostredníctvom tejto? Či má svet trvať miriády storočí a miriády miliónov ľudí majú byť len prostriedkom, aby tí poslední dosiahli cieľ svojho stvorenia? Je to v súlade s božou múdrosťou a mocou? Život sám je teda poslaním každého jednotlivého človeka. Poslaním človeka je jeho život v ľudskosti bez ohľadu na čas a miesto, bez ohľadu na šťastie a stupeň jeho dokonalosti podľa ponímania niektorého človeka. A čo je cenou jeho života? Ten jeho vlastný život — jeho činnosť pre iných, pre neho samého jeho krasocitné povedomie: rozvíjanie, nie rozvinutie ľudskosti, všetkých jeho možností a schopností v krasocite. Žiť päť alebo sto rokov, život biedny alebo šťastný, to všetko má rovnakú čiže nijakú cenu. Nechoď, milý, mladý priateľ, nechoď za šťastím, lebo naisto by si bol nešťastný! Alebo vieš ty, v čom záleží tvoje šťastie, alebo to niekto vie? Čo dnes pokladáš za najvyššie šťastie, to zajtra poznáš ako najväčšie nešťastie. Drž sa teda toho, čo je tvojou úlohou, aby si žijúc žil v ľudskosti. Ty sám si svojím cieľom, tvoj život je tvojím poslaním; ale tento tvoj cieľ, toto tvoje poslanie je súčasne i cieľom a poslaním človečenstva. Zachovávaj si nežné city lásky a priateľstva, lebo aj to patrí k ľudskosti, ale ich požívanie nikdy nepokladaj za ten cieľ, za ktorým by si mal ísť ako za svojím poslaním. Ich zmeny znášaj mocným a samostatným duchom, bez samostatnosti nežiješ v ľudskosti. A z tohto hľadiska, prosím, dívaj sa na svoj minulý a na svoj budúci život. Ver mi, to hľadisko, z ktorého si ty vytvoríš svoje poňatie vlastného života, je konečná múdrosť všetkej filozofie. Zostaň verný tomuto hľadisku; lebo vernosť je jediný základ nášho duchovného života. Ži tak, aby tvoj život stvoril v tebe krasocitnú povedomosť ľudskosti tvojho života a nikdy ťa nič nezhrozí, nič neskľúči, nič bláznivé neomámi; tvoja vôľa a tvoje cítenie a pokojná vyrovnanosť tvojej duše sa naplnia neprekonateľnou zmužilosťou; budeš cítiť radosť i žalosť, keď nepoprieš ľudskosť v cite, ale to všetko tvoj pokoj nezruší.“

Pojmúc sa popod pazuchy, vracali sme sa; ja však tu hneď musím vyznať, že tie jeho slová, prednesené pohnutým a pritom pevným hlasom, prejavujúcim čulosť srdca a plnosť presvedčenia, vryli sa mi hlboko v pamäť a spomínanie na ne mi neskoršie veľmi pomáhalo zachovať bedlivého a vážneho ducha i v tých najnešťastnejších údobiach môjho života.

Na druhý deň, prejdúc cez Váh, šli sme cez Tatry; voz pred nami, my peši za ním, a tu sme počuli kdesi v stráni spievať dievča a to nám poskytlo príležitosť rozprávať sa o zvláštnostiach našich prostonárodných piesní, pričom Ľuboš vedel z Mickiewicza: „O pieśni gminna, ty stojisz na straży narodowego pamiątek kościoła.“^[9] Za touto výpoveďou mi prišli hneď na myseľ všetky naše najstaršie piesne; naša „Hoja, Ďunďa…“, naša „Horela lipka…“,^[10] naša „Nitra, milá Nitra!“ Ľuboš mi v krátkosti vyložil ustrojenie alebo skôr základ ustrojenia každého básnického výtvoru a nazval ho rovnodruhosťou, paralelizmom. Ako sa jeden tep srdca rovná druhému, ako sa ženie vlna za vlnou, a kde sa odrazí predná, tam sa odrazí i nasledujúca: tak vraj to isté je aj základom ustrojenia duchovného života a podľa toho i myslenia a podľa tohto — reči, a v jej dokonalejšej podobe, v jej krásnom zostavení v periódach a v básnických periódach, čiže vo veršoch. „Na čom inom sa zakladá rým?“ hovoril Ľuboš, „z čoho iného vznikla časomiera? Tam zodpovedá jeden rým druhému, tu zauzlenia a rozuzlenia rozbeh a pád, následnosť stôp a v speve nápev.“ Táto rovnodruhosť je vraj vždy alebo opätovacia alebo rozvíjajúca alebo odporujúca. Tamtá ukazuje cit alebo myšlienku z druhej strany, tá ju ďalej rozvíja, táto jej odporuje. „Počuj len,“ povedal Ľuboš:

Necítiš, že sa tu prvá časť vety rovná tretej, druhá štvrtej?

Tu máš jednoduchú rovnodruhosť, podľa ktorej sú zložené naše najstaršie všeslovanské básne. Ale o rýme ani nemusím hovoriť, ten iste vidíš napísaný, dávaj pozor len na zmysel:

Necítiš tu zodpovedajúcu rovnodruhosť? A zas prekrásny rozvíjajúci paralelizmus:

„Ale v časomiere?“ hovorím.

„Nuž v časomiere! Čo je každá sloha, ak nie paralelizmus, a čo je hexameter, ktorý už sám v sebe je slohou? V hexametri je však rovnodruhosť niekedy zavinutá, ale ľahko rozpoznateľná, napr.: Pak vůkol dalekých se ozývali háje pahorků…;^[12] dalekých — pahorků; ozývali (činné slovo, táto duša reči, čaro krasoreči) je srdce, stojí v prostriedku, z neho z jednej strany vyteká to, čo z druhej vteká, je chrbticou, ktorá podporuje stavbu celého tela, rozpínajúceho rebrá na obe strany. A v nápevoch:

Ale veru i básnici by si mali väčšmi vážiť národný spôsob, alebo jedine podľa neho skladať svoje básne, a to i čo do formy, i čo do látky. Čo do formy teda radil by som nasledovať naše národné piesne, bájky, rozprávky, hoci tieto posledné už len veľmi premyslene; čo do látky život, vieru, túžbu národa. Čo je nášmu ľudu po prebirmovanom Amorovi,^[13] čo po prebirmovaných Múzach! Ľúto je nášho ľudu, že si naši básnici tak málo všímajú jeho povahu; tie ich básne sú, pravda, ich dietkami, ale pre náš ľud sú to múmie, a často bez balzamu. I praslovanské, pohanské bohoslovie už vymrelo a všelijaké víly a rusalky atď. sa môžu využiť nanajvýš len ako spomienky v rozprávkach a povestiach, ale nie vo vážnych básňach. Ale i načo by bolo také nenárodné básnictvo? Čože sa môže prirovnať našim slovanským prostonárodným piesňam? Ak chceš obraz nevinnosti a úprimnej nefalšovanej prostosrdečnosti, počúvaj len prostonárodné spevy Slovákov a Poliakov; ak k tomu žiadaš i najpôvabnejšiu nežnosť, počúvaj spevy Rusov; ak sa ti väčšmi páči vtipné zobrazovanie svižného, vrtkého, rezkého života, počúvaj Srbku; ak chceš počuť celú, úplnú hudbu (koncert), sadni si na breh Váhu alebo Hrona. — V slovanských prostonárodných rozprávkach, ba i v poviedkach sa síce prejavuje aj romantičnosť, ale balady to neznášajú, čo je podivné, lebo v nich sa práve to, čo by mohlo byť romanticky vyjadrené, temer vždy vynecháva a preskakuje, takže sa, pravda, zdá, akoby niečo chýbalo, a tu by bolo na mieste zaštepiť romantičnosť do nášho prostonárodného básnictva, ako sa to v skutočnosti už u nás, Poliakov, stalo. Už i sama časomiera u nás nie je národným spôsobom skladania básní,^[14] a hoci ho celkom nezavrhujem, lebo rád vidím prerozmanité formy, ktorými sa i sama reč zdokonaľuje, jednako nemôžem však tajiť, že i keby všetky ódy a hrdinské spevy a elégie atď., zložené časomierou, dýchali čo najpodarenejšie tým antickým duchom v plastických tvaroch, a i keby sa básnik čo najšťastnejšie vystríhal toho, čo je pre náš národ už zastaralé, gréckeho i rímskeho bájoslovia, zemepisu a dejepisu, predsa to nebude pre celý národ, ale len pre tú jeho čiastočku, ktorá vyrástla v našich nenárodných školách. Okrem toho rozlišujem medzi piesňou prostonárodnou a národnou. Báseň ani nie je, ani nemôže byť národnou hneď, ako ju kto zloží, ale len vtedy, keď prenikne do celého národa a zapôsobí naň tak, že ju spieva prosté dievča pri kosení trávy a slečna, hrajúca na klavíri, pastier, idúci za ovcami, vojak, ženúci sa za nepriateľom, žiak, dychtiaci po vedách, remeselník vo svojej dielni, pocestný na ceste a šuhaj na otcovom dvore. Takých, pravdaže, máte málo na Slovensku, ale predsa ich máte niekoľko a dá boh, že rastúcou národovosťou ich budete mať viac. Taká národná báseň je čosi vznešeného a dôstojného, hodná toho, aby si ňou získavali najväčšiu slávu najvýbornejší a najslovutnejší básnici, ktorých zaiste večná česť neminie. Presvedčil som sa, že vaša „Nitra, milá Nitra…“^[15] hýbe celým Slovenskom. Neviem, či Rimania mali niečo takého, no Ilias^[17] pôvodne veru ničím iným nebola. Ale také básne a piesne môžu sa stať národnými alebo len za dlhý čas po ich zložení, alebo musia vzniknúť vo zvláštnom období národného života, pochádzajúc od mužov, preniknutých najvrúcnejšou a najčistejšou národovosťou, do básní ktorých sa vtelil duch národa.“

Keď sme, takto sa rozprávajúc, kráčali kľukatou a skalnatou cestou, zdvihlo sa už slnce na najvyšší vrchol klenutia mocných nebies. Za našimi chrbtami bolo nebo potiahnuté pásmi oblakov, po našom ľavom boku zas bol štít Kriváňa, obtočený chmárami; ale my sme vošli do najbližšieho domčeka, v ktorom sme našli mladého človeka, sotva ešte v mojom veku, ako sa práve triasol zimnicou. S údivom a potom s nevýslovnou radosťou ho Ľuboš poznal, že je to jeho niekdajší odchovanec Konrád Sandomírsky, maliar, ktorý prišiel do Liptova navštíviť svojho ujca; u neho sa dosť často zdržiaval a vybehúval na štíty okolitých vrchov. Najali sme povoz a sami sme ho odprevadili do Liptova, kde nás veľmi vľúdne prijali; ja som potom musel Ľubošovi prisľúbiť, že častejšie navštívim Konráda, ktorý pomýšľal zostať dva roky u svojho ujca a potom sa vystrojiť do Ríma. Rozlúčiac sa s Konrádom a s jeho ujcom, pánom Lipovským, išli sme ďalej; ja som sa totiž nemohol od neho odobrať pred inými ľuďmi. Keďže sme sa čoskoro vrátili v rozhovore k predmetu, o ktorom sme sa už rozprávali, či bolo divné, že sme akosi nevdojak začali hovoriť o „Slávy dcere“?

„Keby si bol Kollár,“ povedal Ľuboš, „viacej hľadel národného spôsobu, i keby nebol hneď razom tak nesmierne zapôsobil, lebo celý náš život aspoň doteraz nie je čisto národný, predsa by táto báseň mala stálejšiu a trvalejšiu účinnosť. Sama znelka je síce zahraničným spôsobom verša, ale to sa ešte ľahšie znárodní než to — aspoň mne — príkre, prebirmované bájoslovie. Ktože u nás pozná Milka, a Lada či už nezomrela? Mám nádej, že tento muž národa sa tomu vyhne pri treťom vydaní a potom sa táto báseň stane básňou národnou.“

Tu však už, žiaľ, musím vyznať, že sa táto Ľubošova nádej nevyplnila, ba že to tretie vydanie^[18] ešte rozmnožilo spomenuté chyby, ale ako na zdôvodnenie pravdivosti Ľubošových slov už teraz môžem uviesť i to, že toto tretie vydanie Slávy dcery — hoci mu mnohí musíme byť povďační za oživenie takého množstva národných pamiatok — zapáčilo sa omnoho menej než predošlé; práve preto si jeho spevy, Lethe, Acheron, nemohli získať takú vážnosť, akú si predmet vyžaduje. Najväčšia časť, ako povedal Ľuboš, zneliek Slávy dcery je zložená dokonale a naozaj majstrovsky; lebo hlavnou vlastnosťou všetkých zneliek, pokiaľ ide o zovňajšiu stavbu, je ich pyramídový charakter. Založené sú i na najširšom základe, potom vystupujú nahor vždy užšie a strmšie, až s najprudkejšou smelosťou vybehnú do najostrejšieho šidla, na ktorom sa už nič nedá postaviť. Preto každá znelka musí mať svoj určitý jediný zámer, musí byť samostatná, od iných nezávislá, a jej zmysel sa musí razom a ostro dokončiť. Preto sa naskrze nehodia pre epické básnictvo, lebo pyramídy sa nemôžu pohybovať ako vlny; najlepšie sa hodia pre ľúbostné básne a pre epigramy. „Hľa, práve mi čosi prichádza na myseľ,“ povedal Ľuboš, a sadnúc si, napísal mi túto znelku na pamiatku:

Chvíle mojej rozlúčky s Ľubošom obídem mlčaním, lebo nemohol by som opísať tie city môjho srdca, v ktorých ma Ľuboš zanechal. So slzami v očiach som hľadel za ním, až zašiel za pahorok a zmizol môjmu zraku, a ja som sa vrátil do Podhája, kde som našiel list od svojho strýca z Trenčianskych Teplíc, ktorým ma pozýval k sebe. Aj môj otec bol toho názoru, aby som sa čo najskôr vybral k strýcovi, ja však, pamätajúc na Ľubošovu prosbu, chcel som ešte navštíviť Konráda v Lipovom pred svojím odchodom. Kým som sa mohol vybrať za Konrádom, ubehlo niekoľko dní; za ten čas som sa zaoberal ponajviac Kamilkou, ktorú som zo dňa na deň väčšmi miloval. Dievča bolo vždy pri mojom boku, kamkoľvek som len šiel, všade ma sprevádzalo, prenášajúc na mňa všetku tú lásku, ktorú prejavovalo oproti svojej matke. So zvláštnou zvedavosťou sa ma vypytovala na Zorňana, starca už vetchého, ktorý asi pred ôsmimi rokmi od Hrona prišiel do Podhája a tu sa zdržiaval u správcu školy, svojho príbuzného. Zorňan bol totiž harfeník, teraz už na duchu pomätený, ktorý sa každý večer so svojou harfou ponáhľal k Váhu, pokladajúc ho za Hron, a obrátiac sa na tú stranu, odkiaľ vychádzal mesiac, spieval divné, po čase nikomu nezrozumiteľné piesne. Keď bola niekde v dedine svadba, on tam nechýbal a obyčajne akoby prorockým duchom nadšený oznamoval osud budúcich novomanželov svojou inotajnou piesňou, a to sa mu často pri nemalom obdive podarilo, za čo ho ľud pokladal za niečo zvláštne a vždy sa k nemu choval úctivo. Ja som si však vykladal úspech jeho proroctiev z toho, že mal prístup do každého domu, a preto dokonale poznal ľudí oboch pohlaví podľa ich povahy, najmä mladých, ktorí ho radi mali pre jeho piesne a preto, že ich hry usilovne navštevoval. Len pred mojím otcom sa trochu okúňal, lebo vycítil z jeho strany akúsi nechuť voči sebe; môj otec totiž mnoho dobrého robil pre neho, hoci vravieval, že on svojimi prorockými piesňami vzbudzuje v mládeži baženie po neobyčajnom a robí ju poverčivou.

Mal ešte aj tú divnú obyčaj, že vychádzal na vŕšok v záhrade môjho otca za najhoršieho počasia, keď vetry najprudšie zúrili, keď lialo alebo hodne snežilo, keď víchrica najprudšie dula, a tam pod košatou lipou spieval pri harfe piesne ponajviac osudu národa sa týkajúce, ktorým síce nikto nerozumel, ale jeho hrozný hlas, prerážajúci besnenie búrky, rozliehal sa po celej dedine.

Konráda som našiel už úplne zdravého. Pri obede v dome pána Lipovského, ktorý bol bohato a nádherne pripravený, prišla reč na básnictvo a maliarstvo, z čoho som však málo koristil, lebo pán Lipovský, majúc záľubu len v poľovačke, v hlučnej spoločnosti, vo víne a v dobrom jedle, zavrhoval všetky krásne umenia, ich pestovateľmi pohŕdal ako pochábeľmi, často opakujúc ono latinské úslovie: cuncta licent stultis, pictoribus atque poetis,^[19] čo sa mi tým väčšmi nepáčilo, že ani len svojho príbuzného a teraz u neho hosťujúceho Konráda nešetril. Konrád sa však vyslovil, že je spokojný s takým poctením, lebo že mu je milšie také bláznovstvo než neľudský, sebecký a len zvieracký život tých, ktorí idú len za tým, čo lahodí ich telu. Pri stole som sa zmienil i o Kamilke, a Konrád, počujúc to meno, prejavil túžbu uvidieť ju. „Pravdaže,“ povedal potajme, „i s tebou dlhšie pobudnúť, aby som sa aspoň na čas zbavil nezdravého ovzdušia, panujúceho v dome môjho ujca, s ktorým sa čo do zmýšľania vôbec v ničom nezhodujem. Ach, ako je ťažko žiť človeku, ktorý si tvorí svet podľa ideálov, s ľuďmi zhola nič nechápajúcimi, a preto si ani nevážiacimi vznešenosť duchovne vzdelaného života. Ja,“ hovoril ďalej, „len preto tak často na tieto vrchy vystupujem, aby som sa osamote mohol voľne zaoberať svojimi myšlienkami a cvičiť sa vo svojom nadovšetko milom umení.“

Opustiac Liptov, šli sme peši až k brehu Váhu a poniže Hrádku sadli sme si na plť a plavili sme sa nadol, kochajúc sa v hojdaní našej plťky a pasúc oči po krásnych brehoch. Po niekoľkohodinovej plavbe priblížili sme sa za ohybom Váhu k malej dedinke, obklopenej záhradami, ktorá sa rozkladala na samom brehu Váhu. Už zďaleka sme začuli spev dievčat, spievajúcich v najbližšej záhradke. „Preutešený je život dedinčanov,“ povedal Konrád, „keď ho bieda nekruší; jeho potreby sú skromné, žiadosti skromné, a pre ich ukojovanie je celá príroda otvorená. Ach,“ hovoril ďalej, „mravne vzdelaný človek potrebuje k šťastnému životu tak málo a za malú, nie ťažkú a radostnú prácu poskytuje mu príroda všetky dary v takej hojnosti, že vo svojom ľudskom účinkovaní v samospasiteľnej láske môže blažene žiť, lebo: ,Dla kochanka i kochanki dosyć domku pustelnika.‘^[20]“ Plaviac sa popri samej záhrade, počuli sme dievča, spievajúce jednoduchým nápevom pieseň, ktorú som si ja ako ochotný zberateľ našich prostonárodných spievaniek hneď zaznačil a ktorá znela asi nasledovne a mala takýto námet:

Devino udobrenie sa

„Slawianie, my lubim sielanki,“^[22] zvolal Konrád. „A znáš ty onu preutešenú selanku, v ktorej prvú časť zložil Odyniec,^[23] druhú a tretiu Mickiewicz?“ — „Nie,“ odpovedal som. A on, vyjmúc z vačku zväzok Mickiewiczových básní, čítal mi, čo nasleduje:

„To je už naozaj niečo majstrovskejšieho,“ povedal som; „tak sa mi predsa vidí, že tie dve časti, Mickiewiczom prirobené, poukazujú ako na iného autora, tak i na iného ducha,“ — „Ako to?“ spýtal sa Konrád. — „Tak,“ povedal som, „že tá prvá časť opisuje skutočne jednoduchý sedliacky život, tieto dve časti však opisujú už z jednej strany sedliacky a z druhej vzdelanejší život, čo sa ukazuje hlavne v tretej časti. Azda by sa mohlo povedať, že tieto dve časti sú k prvej prikomponované, akoby bol naštepený prútik romantičnosti na pník nášho prostonárodného a súčasne tak trochu antického ducha.“ — „A čože ty rozumieš pod antickým a čo pod romantickým básnením?“ — spýtal sa Konrád. — „Ja myslím,“ odpovedal som, „že antičnosť záleží v opisovaní krásy v prostote, naproti tomu že romantičnosť záleží v opisovaní krásy v rozmanitosti; tamtá určité idey spredmetňuje, táto určité predmety zidealizuje. V antickom spôsobe vyniká plastičnosť, v romantickom maliarstvo. Tento rozdiel najlepšie vidno v epickom a dramatickom básnictve, kde sa často idea zobrazuje spredmetnením idey jej protikladnej, kde teda má široké pole z jednej strany fantázia a z druhej strany tušenie, a celý ten rozdiel sa môže stanoviť v tom, že antičnosť opisuje život, aký má byť vzhľadom k idei, a romantičnosť, akým je vzhľadom k idei alebo akým je v protiklade s ňou.“

Čo som vtedy povedal Konrádovi, to by som mohol teraz potvrdiť najmä Máchovým^[25] „Májom“, v ktorom je zobrazené krásno ľadovo studené, hoci je nesmierne zaujímavé tým, že sa v ňom život zobrazuje v protiklade s ideou krásy a opravdivá krása sa zobrazuje len spredmetnením idey jej protikladnej. Odtiaľ tá túžba a to tušenie, ktoré je vlastným zmyslom básne a pre ktorý sa nám jej krása páči, tá bolesť z predstavenia skutočného života v jeho protiklade s ideami; to je ospevovanie kvetiny nie ako kvitne a akou vôňou dýcha, ale ako ju necitlivý červ bezcitne pomaly požiera, a ona hynie v svojej kráse. Hodnota tohto druhu romantičnosti je však navidomoči zrejmá, ak celá báseň nevyjadruje nič iné než onen protiklad; sám osebe nevyvoláva nič iné než nespokojnosť, nemilý žiaľ, nevrlosť a tomu podobné city, ale tento spôsob, múdro použitý a inému podriadený, môže pobúrením všetkých vášní nesmierne zapôsobiť. Toto už teraz hovorím o tomto najnovšom druhu romantičnosti, ktorý by sa mohol nazvať ideoprotikladným. Keď Konrád vypočul, čo som mu vtedy hovoril, opýtal sa ma, či by som mu nemohol ukázať na príklade všetko to, čo som o romantičnosti povedal. Ja som mu na to vzal z ruky onen zväzok Mickiewiczov a nahlas som čítal, prekladajúc hneď z poľštiny do češtiny,^[26] ako tu nasleduje:

Romantika

Me thinks, I see… Where?

— In my mind’s eyes.

Shakespeare

Zdá sa mi, že vidím — Kde?

— V oku duše mojej.

„Nuž a aká je povaha antičnosti a romantičnosti v maliarstve?“ spýtal sa ma Konrád. — „To by si mi ty mal vyložiť,“ odpovedal som, „ale domnievam sa, že síce maliarstvo ešte môže vyniknúť v oboch spôsoboch, no romantičnosť je mu predsa prirodzenejšia. Sochárstvo sa obmedzuje len na antičnosť, maliarstvo má širšie pole, ba maliarstvo bude len natoľko úspešné v zobrazovaní prostého krásna, nakoľko sa priblíži k sochárstvu. Všetky diela sochárstva spredmetňujú niektorú určitú ideu, každé sochárske dielo predstavuje prosté krásno a len v jednom zo svojich druhov, v polovypuklých dielach, blíži sa k maliarstvu a tým aj k romantičnosti. Naproti tomu maliarovi nebude ľahko zobraziť prosté krásno, musí sa tak ako sochár zdržať všetkých ozdôb, najlepšie, keď ho ani nijakým šatom neodeje; ale ako preťažko je to pre neho! Tým menej mu môže pridať nejaké módne ozdoby. Ak to však urobí, ten šat a ozdoby, ktoré u ľudí pokazeného vkusu poslúžia na jeho chválu, o niekoľko rokov vzbudia smiech. Teda vlastné pole maliarstvu je romantičnosť, čiže krásne v rozmanitosti. Vy maliari máte za úlohu určité predmety zideovať, čo aj vždy robíte. Musíte mať určitý predmet a ten potom zobrazujete podľa idey. Ja preto neverím, že by Gréci boli mohli tie výtvory namaľovať. Konečným cieľom gréckych sochárov, maliarov a básnikov bola krása, ako na to poukázal Lessing vo svojom ,Laokoonovi‘.^[28] Len si spomeň na to súsošie Laokoona a na tú povestnú kravu, o ktorej veľmi vtipne uvažuje Goethe,^[29] a bude ti rozdiel medzi sochárstvom a maliarstvom akoby na dlani. Ale to práve určuje aj pole sochárstva a maliarstva z jednej a básnictva z druhej strany, ktoré má najširšie pole, avšak aby dosiahlo svoj cieľ, musí vždy zobrazovať dielo skrze ducha, kým naproti tomu obe tamtie umenia zas ducha skrze telo. Ak sochár chce vytvoriť sochu krásnej panny, musí čo najpozornejšie predstaviť všetky jej časti, podobne i maliar; sochárovi a maliarovi vyhovuje priestor, tam oko môže všetko naraz uvidieť, básnikovi vyhovuje čas. Básnik nesmie opisovať pannu od hlavy po päty, jej celé telo opíše jedným slovom, napr. krásnymi obrvami, ramenom atď., pričom jeho farby musia byť duchovné: ožiarené čelo, ľaliové ramená, vznešené obrvy atď. Básnik vyjadruje účinok, moc, schopnosť; sochár a maliar látku, ktorá to zjavuje. Básnik opisuje dej, činnosť; sochár a maliar opisujú skutok, udalosť.“ — „Toto sú teda medze,“ hovorí Konrád, „medzi básnictvom z jednej a maliarstvom a sochárstvom z druhej strany, ale čo je vôbec poľom básnictva a v čom sú jeho medze?“ — „Myslím,“ povedal som, „že poľom básnictva je duchovný život národa, pre ktorý sa básni; medze básnictva tvoria medze duchovného života národa čo do predmetov a potom pravda a mravné dobro čo do povahy predmetov.“

Sotvaže som tieto slová dopovedal, keď sa nám plť zrazu rozbila, naraziac na strmo vyčnievajúcu skalu. Ja som sa prichytil jedného brvna, ale keď ma pritlačilo k druhému, pustil som sa ho, aby ma nerozmliaždili, a keď som už chcel vystúpiť na breh, uvidel som, že sa Konrád celkom potopil a len zavše sa mu tu vlasy, tu ruka vynárali nad hladinu. Vrátil som sa teda a hodil som sa za ním. Uchopil som ho za ľavé rameno a vyniesol ho na breh. Ale on už nebol schopný pešo ďalej ísť, tak sme z haluzí splietli nosidlo a položiac ho naň, zaniesli sme ho do neďalekého príbytku môjho otca. Keď vydávil množstvo vody, najprv mi s vrúcnou úprimnosťou ďakoval za zachovanie svojho života a prijal ma za zvoleného brata slovami „Od Boha brat!“. Potom, keď uvidel Kamilku, zavolal: „Kamilko, sestrzeniczko luba!“ vrúcne ju privinúc na svoje prsia. Ona, poznajúc v Konrádovi svojho ujca, s nesmiernou radosťou ho objala, vyroniac mnoho, premnoho sĺz radosti. Konrád však onedlho stratil vedomie a potvrdilo sa, s čím sa mi môj otec smutne zdôveril, že Konrád nepochybne upadne do horúčky. Na druhý deň už s prudkým paroxyzmom zápasil tak, že privolaný lekár sa neosmelil sľúbiť mnoho nádejí na jeho uzdravenie. Ja a Kamilka sme neodchádzali od jeho lôžka a vždy dlho do noci sme pri ňom zostávali, zachovávajúc lekárove rozkazy. Konrád ako predtým, kým bol zdravý tak i teraz v chorobe vplietal často do svojich rečí výpovede poľských básnikov, raz spievajúc, raz plačúc, raz akoby sa tešil v tvári nejakej devy, raz akoby kreslil postavu akejsi Maryly, ustavične opakujúc jej meno, raz tárajúc blúznil slovami, ktorým nikto nerozumel. V takých chvíľach sa Kamilka na neho dívala bojazlivým okom a ku mne sa túliac, skláňala svoju tvár na moje prsia, pričom i vzdychla i modlila sa za Konráda. Na deviaty deň v noci asi o jedenástej hodine Konrád prudko vyskočil zo svojej postele, chcejúc oknom utiecť, a len s vypätím všetkých síl sa mi podarilo položiť ho znovu na lôžko. Ale on mi náramne nadával, nazývajúc ma zradcom a zbojníkom; potom zas onemel a po chvíli strhnúc sa posadil sa v posteli a s očami celkom v jeden smer upretými volal: „Marylo! Marylo, neplacz juž po mnie!“ Potom sa opäť zvalil a položiac si na čelo dlaň pravej ruky, rečnil akoby spola ľudským, spola mŕtvym hlasom:

Keď to dohovoril, zotrval krátko v tichosti; potom precitol a spýtal sa ma: „Ešte nespíš, milý Laslav? Veď už musí byť po polnoci. Ach, ako som chutne spal, pozri, celkom som mokrý od potu; mám nádej, že už zajtra budem úplne zdravý.“ Ja potichu vzdychnúc som myslel na iné ráno a iné zdravie a pýtal som sa ho: „Nevezmeš si lieky, milý Konrád?“ — „Ach, áno!“ odpovedal. „A Kamilka ti na lone zaspala?“ — „Nezaspala,“ hovorí Kamilka, skočiac z môjho lona, „ako by som mohla zaspať, hľadiac na teba?“ —

Sotvaže Konrád užil lieky, zase uľahol a opäť hrozné sny zmietali jeho dušou: hneď sa plavil po Váhu a topil sa, hneď zase akoby v bitke okolo seba mečom sekal, hneď spieval, hneď znovu hovoril oným strašným hlasom.

Ja som však Kamilku posielal odpočinúť si, no ona uprela svoje modré oči, lesknúce sa slzami, na mňa pohľadom, ktorý ma hlboko prenikol. „Neposielaj ma preč od seba, Laslav! Ach, dovoľ, nech tu s tebou bdiem pri Konrádovi.“ Schytil som dievča na ruky a povedal: „Milá, milá moja Kamilka,“ nesúc ju do vedľajšej izbičky, „však ťa ja rád mám, ty dobrá duša.“ A pritisol som ju na svoje prsia. Ona, položiac svoju tvár na moju šiju, objala ma okolo hrdla a ja som cítil, aké horúce boli tie slzy, ktoré jej kanuli z očí. — Ja nešťastný, že som vtedy nepomyslel, aké to city planú v dievčati, že som nepomyslel na to, aký účinok malo také bdenie pri Konrádovom lôžku na jej ohnivé, útle srdce. — Ja nešťastný — ona nešťastná. —

Konrádova nemoc trvala temer celé tri týždne, počas ktorých nás navštívil aj pán Lipovský a chcel vziať so sebou Kamilku, ktorá však od nás na nijaký spôsob nechcela odísť. Ale pre mňa už bol zvrchovaný čas, aby som sa vybral do Trenčína, uposlúchnuc strýcove upomínanie. I zanechal som teda Konráda, len ešte trochu slabého, a odobral som sa od všetkých, napokon od Kamilky. — „A nevezmeš ma so sebou?“ pýtala sa ma Kamilka. — „Nie,“ povedal som, „ty zostaneš tu s Konrádom.“ — Bolo mi ľúto dievčaťa, ktoré odvrátilo zapýrenú tvár. A hoci som sa len pred niekoľkými týždňami nešťastne plavil, predsa som nemohol odolať túžbe znovu sadnúť si na plť, ktorá sa práve z podhájskeho prístavu odrazila. Môj otec, Konrád a Kamilka odprevadili ma až k samému brehu; hlavný veslár sňal svoj širák a prežehnal sa a za jeho príkladom ešte dvaja druhí pltníci, potom povedali „zbohom“ a odstrčili plť. I ja naposledy zvolajúc „zbohom!“ tým, ktorí stáli na brehu, usadil som sa pri ohni, nakladenom povedľa kolibky, postavenej uprostred plti, a pripáliac si naplnenú fajočku, začal som myslieť na svojho strýca. Keď sme zanechali Ružomberok a v diaľke, na pravom brehu Váhu neďaleko cesty vedúcej na Oravu, Likavu, kynúcu nám sivým temenom a akoby zachmúreným čelom, keď sme sa ako strela prekĺzli pomedzi vysoké vrchy, strmiace tu z oboch strán Váhu, už len očami sme prelietli od nás na juh otvorenou Turčianskou stolicou. — „Nevystúpi mladý pán, aby pešo prešiel cez vrch do Strečna?“ spýtal sa ma hlavný veslár. — „A prečo by som mal vystúpiť,“ odpovedal som. — „Preto,“ povedal veslár, „že by sa do vás mohla Margita ľahko zaľúbiť a neprepustiť našu plť cez skalné hrebene.“^[31] „Hm! Margita…“ zahundral nato zadný veslár, starý, vychudnutý chlap, ktorého šedivé vlasy na obidvoch stranách krku viseli spod širáka, od zodranosti zhrdzaveného a jeho ovisnutej partice, ktorú mal nad čelom na vrchu pripätú. — „Hm! Margita, aby ťa Parom, čo ju spomínaš, ten ťa — nech som dobrý — ľahko vezme i s tvojím mladým pánom, len ešte raz spomeň meno Margity!“ — Dohundrúc vypustil hustý dym, naťahaný z fajky, ktorá mu zo zarastenej huby spod nosa trčala na trúbelke sotva tri côle dlhej. — „No, v mene božom!“ zavolal opäť predný veslár a my sme prebehli kypiacimi vlnami najširšiu medzeru hrebeňa žulovej vrstvy, ktorý sa tiahol priekom popod hladinu Váhu a ktorý ako opravdivý hrebeň skrytého vrchu utvoril tu opravdivé hrable; na ich nebezpečenstvo upozorňuje pltníkov kríž strmiaci tu na brehu. Za nami sa hnal oblak, naháňajúci nás hustým dažďom, a už práve zapadalo slnce, keď sme pomedzi nebonosné vrchy z oboch strán úzkeho Váhu minuli Starý hrad, hroziaci nám lysým temenom akoby nejaká nočná príšera, až opäť zahnúc popri zrúcaninách povestného Strečna a nižšie popri kaplnke, postavenej kedysi Vešelínkou^[32] na pamäť vyslyšania jej prosieb rodičkou božou, aby sa jej muž navrátil k manželskej vernosti, pristali sme k brehu už za dobrého mrkania a v hustom daždi.

V Trenčianskych Tepliciach dňa 12. augusta 1825.

Vieš Ty, čo je láska, milý Konrád? Ach, čože sú všetky radosti sveta v porovnaní s blaženosťou citu, v ktorom teraz tonie moje srdce. Teraz? Teraz nie! Lebo — ach — vzdialený som od toho anjela, ktorému by viac svedčilo žiť v nejakom nadpozemskom svete. Teraz? Už teraz? Ach, že teraz ešte nie, lebo bázeň a pochybnosť nebyť navzájom milovaným nedovoľuje mi odovzdať sa úplne tomu citu. Azda sa domnievaš, že som toho anjela našiel tu v Tepliciach, že tu s ním chodievam a prechádzam sa s ním medzi krásne vyrastenými stromami. Ach — nepoškvrň mi lásku takou domnienkou; v hluku takéhoto sveta nemôže bývať ten anjel, ku ktorému horím láskou, ó, láskou rozžatou citom útlejším nad najspanilejší sen, ktorý kedy mňa spiaceho sprevádzal do nebeských rajov. Už dávno, už pred týždňom som Ti chcel písať, milý Konrád, ale môj strýko niekoľko dní po mojom príchode ma ani z oka nespustil a keby bol moju lásku spozoroval a keby ma on poznal, spadli by jeho stavania, ktoré on — môj budúci osud — vystaval svojou vôľou a žiadosťou, spadli by ako chalúpky z karát sedemročného dieťaťa. Mne však je potrebné otvoriť bránu citom môjho srdca tým, že sa s nimi zdôverím, a Ty, Konrád, Ty si môj priateľ, Ty si ma bratom nazval po božom mene, Ty teda musíš brať podiel na mojom osude.

Keď sme uviazali plť na brehu pod Strečnom, išli sme celkom už premoknutí do blízkej krčmy, odkiaľ sme už zďaleka počuli výrazné zvuky gájd, výskanie a spev. Posadil som sa v krčme konča stola a dal som niekoľko krčahov vína svojim pltníkom a jeden gajdošovi, ktorý, sediac na prípecku, hral trom mládencom, čo od zeme vyskakovali; na nich sa dívali starší sedliaci, ktorí sedeli na laviciach, rozložených pozdĺž stien, častujúc sa pritom pálenkou. Zrazu pristúpil ku gajdošovi jeden z tých mládencov: „Zagajduj nám o Margite“ — povedal mu — „a tu sú dva groše!“ — „Nie, za desať!“ odpovedal gajdoš. A na to ten starý vychudnutý pltník povedal mládencovi: „Neblázni, chlapče, lebo by si to ešte tejto noci draho zaplatil.“ — „Tu je zlatý!“ riekol som gajdošovi, dychtivý počuť niečo o povestnej Margite, ktorej pamiatka vzbudzovala v pltníkovi takú veľkú bázeň. — „A sem tri krčahy vína týmto mládencom!“ — „Nie vína, pálenky nám dajte, mladý pán,“ povedal ten mládenec, čo si bol rozkázal zahrať o Margite. Krčmárka doniesla, čo jej kázali, gajdoš hral a mládenci spievali:

Na druhý deň, keď sa mi už zunovala plavba po Váhu, prišlo mi na myseľ navštíviť môjho priateľa Ctiboha Váhoráda, syna kňaza v Drieňove, dedine ležiacej asi dve hodiny od Žiliny. I sadol som si teda na koňa. — „Je to preutešený kraj,“ povedal som obstarožnému chlapovi, ktorý ma sprevádzal, „divné mi je, že ľud tohto okolia je taký vychudnutý a nežné pohlavie že sa tak zle oblieka.“ — „Je to utešený kraj,“ odvetil sedliak, „ale bieda v ňom pre nás úbohých sedliakov.“ — „A prečo?“ povedal som. — „A či nevidí milosťpán všetky role z oboch strán Váhu i teraz pokryté kamením a pieskom? Váh, tu vystupujúci z tesniny vrchov povyše Strečna, často sa vyvalí na naše rovinky, zaplaví nám naše najkrajšie osenia tak, že nám potom treba prekopávať dlhé jarky a do nich zhrnovať naplavené kamenie, aby sme opäť vydobytú prsť povynášali na povrch zeme a pôdu urobili súcou pre orbu. Je to práca, ktorú nepoznajú azda nikde inde na svete. Preto sme úbohí a biedni a nemáme ničoho okrem Boha na nebi! Ale nežnému pohlaviu krivdíte; ono tu v robotné dni koná preťažké práce, ale želal by som si, aby ste sa k nám dostali v niektorý sviatočný deň a videli by ste, že i naše devy vedia, čo im pristane.“

Prejdúc Lúčkami a zanechajúc naľavo Žilinu, prešli sme popri Bytčici a už sme boli ani nie na štvrťhodiny od Drieňova, keď som zostúpil z koňa a odovzdal ho sedliakovi, ktorého som prepustil. Slnce sa už skláňalo k západu a ja, idúc popri kostolíku, zazrel som ponad záhradný plot vo farskom dvore dievčinu, ako práve zvolávala hydinu a sypala jej ovos z dúhovo sfarbenej zásterky, ktorú mala opásanú pred sebou. Zlaté lúče zapadajúceho slnca horeli na jej tvári, až ustrnutý som v obdive zastal nad neočakávaným zjavom a pozoroval som pôvaby dievčiny, ktorá sa práve nachýlila k zemi, dovoľujúc dvom bielunkým húskam zobať zo zástery, pričom ich pravicou láskala. Ach, Konrád, Konrád! Prečo si nebol so mnou? Tvoj štetec iste nemal ešte pred sebou hodnotnejší predmet; ale keby si bol tak pohnutý ako ja, nič by si nebol dokázal, lebo tlkot srdca by triasol tvojou rukou a nebol by si mohol urobiť ani jeden pravidelný ťah. Dievčina opäť vstala a vysypala všetok zvyšujúci ovos hydine. Tu som sa jej úctivým „dobrý večer“ poklonil a k nej priblížil, načo sa ona vyľakaná zapýrila a o krok ustúpila. Na moju otázku o Ctibohovi mi povedala: „Môj brat už pred týždňom odišiel cez Žiare do Turca, ale už zajtra ho očakávame, preto, ak sa vám páči, ráčte vojsť k otcovi do našej chudobnej chalúpky.“ — „Ach, teda šťastná náhoda ma zoznámila so spanilou sestrou môjho priateľa? Prijímam ako prejav priazne vašu láskavosť, ak ma zoznámite s vaším dobrým otcom,“ povedal som, podávajúc jej ruku, ktorú ona, pravda, neprijala, a ja som hneď oľutoval neprístojnú zdvorilosť, naučenú v meste, ach, v meste, v tom úpadkovom svete dotieravej zdvorilosti.

Váhorád bol asi štyridsaťšesťročný muž, jeho vážna postava a v tvári sa zračiaca bedlivosť a úprimnosť ma hneď naplnili neobmedzenou dôverou. Zo všetkých jeho slov, ba i zo samého hlasu prenikala čistá nábožnosť, ktorá neodolateľne podmaňovala myseľ poslucháča blahým citom nerojčivej nábožnosti. — „Ak sa vám páči počkať na môjho syna, mňa veru bude tešiť, keď u nás trochu pobudnete, lebo mne od sveta vzdialenému a nie dosť zámožnému, aby si vždy mohol kupovať nové knihy, bude potešením rozprávať sa s vami o nových pokrokoch vied. Hanka moja,“ zavolal teraz kňaz na svoju dcéru. „Hanka moja, kdeže je tvoja matka? Choď za ňou a oznám jej, kto tu je, potom nám prichystajte skrovnú večeru, my pôjdeme medzitým do záhrady.“ — Váhorád, vezmúc svoju fajočku, viedol ma von; ja som len teraz zbadal nežnú pleť Hankiných líc, ktoré osvetľovali jej oči. Ach, oči! — nadarmo, milý Konrád, by som sa usiloval vykresliť Ti tie oči! Mne sa zdalo, akoby som ju už bol niekedy videl, vo snách či v skutočnosti, ktože mi to povie. Ja Ti však môžem povedať, že nijaká z mojich predstáv panenskej krásy sa nerovnala tejto nebeskej postave. Teda Hanka, Hanka je jej meno, myslel som si, ani nevnímajúc, čo mi Váhorád hovoril. Isteže onen básnik opísal cítenie môjho srdca slovami:

V záhrade ma zoznámil Váhorád so svojou manželkou, ženou to úctivou, prostou, ale hlavne jemnocitnou. Čo by som nikdy nebol predpokladal, uvidel som záhradu upravenú podľa najvzdelanejšieho vkusu, a to mužom, ktorý pre svoje tenké dôchodky nemohol na ňu mnoho obetovať: bola to však jediná Váhorádova náruživosť, a sedliaci mu vo všetkom, ako len mohli, radi a ochotne prispievajúc boli na pomoci. Bola to záhrada väčšia ako trebárs i môjho otcova v Podháji. Obsahovala totiž farský dom a jeho dvor, oddelený zábradlím, potom od farského domu sa rozširovala cez návršie. K farskému domu, stojacemu na konci dediny, viedol mostík cez čistý, milo žblnkotajúci a celou dedinou pretekajúci potôčik, ktorý sa pri farskom dome zahýbal a vinul sa popod záhradný plot a keď zanechal farský dom, zatienený vysokými gaštanmi, keď návršie akoby obvinul, v druhej dolinke vytekal opäť zo záhrady. Chrám bol za potôčikom smerom od farského domu, pred jeho priečelím poskytovali košaté lipy, vyrastené do polkruhu, chládok prichádzajúcim, ktorí sedávali na lavičkách pod nimi. Spod toho orecha, kam ma viedol Váhorád, bolo možno obzrieť celú dedinu a celú záhradu s jej krásnym stromovím, ktorému neboli vnútené takzvané stromoradia; pomedzi stromovie viedli kľukaté chodníčky vinúce sa popri kvetinových hriadkach na rozličné strany, potom popri rybníku, alebo skôr kúpalisku, ktorý dal Váhorád vykopať, čím rozšíril koryto potôčika, aby sa v ňom mohol kúpať jednak sám s celou rodinou, jednak aby sa jeho synovia naučili správne plávať.

„Je to prekrásna záhrada,“ povedal som Váhorádovi. — „Či si tú chválu zasluhuje,“ odvetil, „to neviem, pane, pre mňa je však mojou radosťou, mojím potešením, lebo je to moje dielo a nadto ešte dielo mojich vlastných rúk aspoň čo do stromovia a usporiadania všetkých jej častí. Aj to ma nevýslovne teší, že farníci podľa môjho príkladu pestujú svoje záhrady a že v Žiline sa najviac spotrebuje ovocia, ktoré tam za dobré ceny predávajú tunajší sedliaci. Ja v tejto záhrade prežívam najkrajšie chvíle času božej milosti a prijímajúc vďačne to, čo mi Boh udeľuje, tu slávim najživšie radosti môjho domu. Tento orech som zasadil, keď ma milosť Hospodinova spojila manželským zväzkom s mojou Máriou, a tu, pod jeho tieňom svätíme vždy celá rodina deň 16. apríla. Tamtá jabloň bola zaštepená v deň narodenia môjho najstaršieho syna; vedľa nej tá slivka bola zasadená práve v ten deň, keď umrela moja prvá, polročná dcéra: opäť tamtá hruška je taká stará ako môj syn Ctiboh, napokon táto višňa je ako moja Hanka.“ — Pozrúc sa na tú višňu, vidím, že je ovenčená krásnymi kvetinami. Na otázku, čo by to malo znamenať, dostal som odpoveď, že v tretí deň, potom čo sa Ctiboh tohto roku vrátil zo školy, celá rodina slávila popri zvyčajnej slávnosti pod orechom šestnáste narodeniny Hankine a že Ctiboh zavčas rána ozdobil túto višňu vencami. Ako to všetko na mňa pôsobilo! A keď nás Hanka prišla zavolať na večeru, doteraz mne neznámy cit čoraz hlbšie prenikal moje vnútro; neviem, neviem, čo sa to so mnou dialo, akoby omámený šiel som po jej boku a len s veľkým úsilím som mohol natoľko pozor dávať na Váhorádove slová, že som na ne slušne odpovedal. Pri večeri a po večeri pod farskými gaštanmi vypytoval sa Váhorád na rozličné pokroky vied a náuk, z toho však Ti nič nemôžem opakovať. Odoberúc sa na lôžko, dlho, dlho som nemohol usnúť, a keď predsa, po modlitbe za všetkých vás, za môjho otca, za Teba, brat môj, za Kamilku a — za Hanku, sen zachlopil moje viečka, snívalo sa mi, že som bol pri Tvojom loži a že som v náručí držal našu Kamilku, ktorá tie slová, ako sa teraz rozpomínam, Tebou vyslovené, riekla:

Dla kochanka a kochanki dośic domku pustelnika.

Keď som precitol zo sna, slnce, vznášajúce sa ponad vysoké topole nad zábradlím, oddeľujúcim dvor od záhrady, už nazeralo do mojej komôrky a ja, vstanúc, šiel som do záhrady, kde som našiel Hanku pri kvetinovej hriadke kvety zalievať. — „No, akože ste spali?“ spýtala sa ma, keď som sa k nej približoval. — „Veľmi dobre, až pridobre a pridlho, takže som vám, hľa, už aj zameškal, slečinka, v dačom pomôcť,“ odpovedal som, snažiac sa vziať jej kropáč z rúk. Ona mi ho však nedala, tvrdiac, že by som jej asi vysoké biele ľalije polámal, lebo nie som v tom zbehlý. — „Nenamáhajte sa a nerobte si posmech zo mňa,“ povedala mi, „nie som slečna, som obyčajná dedinčanka; avšak ako taká viem polievať svoje kvetiny, len sa pozrite! — A čo sa vám snívalo pri takom chutnom spaní?“ — „O mojom priateľovi,“ povedal som, „a o Kamilke, jeho príbuznej, ach“ — doložil som ihneď — „o tom nešťastnom dieťati.“ — „Môj otec hovorieva, že sa nám o milých veciach najčastejšie sníva, ak si líhame zdraví s modlitbou na lôžko. Že to nešťastné dieťa milujete, to vám veru slúži na chválu. Ale ktovie či tá Kamilka je tak nešťastná.“ — Zbadal som, k čomu tieto jej slová smerujú a preto som jej vyrozprával celý príbeh mne známeho osudu milej našej Kamilky, pričom som jej pomáhal kropiť kvety. Keď sme skončili polievanie, požiadal som ju, aby mi odmenou za moju prácu darovala na pamiatku jeden kvietok ňou vypestovaný. — „Ó, všakže, vy šľachtici úbohým dedinčanom v ničom nechcete pomôcť bez odmeny,“ riekla ona, „ale pre tú Kamilku dávam vám túto modrú fialôčku, nepatrný kvietok, ale ľúbezne voňajúci.“ — „Dovolíte,“ odpovedal som, „dovolíte, premilá Hanka, že si túto fialôčku zachovám sám pre seba ako pamiatku na vás a budem si ju vážiť ako svoj najdrahší poklad, daný mi čistým nebies anjelom, lebo je to verný obraz vás samej, ktorá ukrytá v tôni dediny uchovávate v sebe onu vôňu krásy duše i tela, tak blahodarnú pre toho, koho vaša priazeň oblaží.“ — „Neposmievajte sa našej dedinskej prostote, Ladislav!“ povedala mi Hanka. „My žijeme skryte v tôni dediny ako poľné kvety v hájoch, a preto si ľahšie zapamätáme a vernejšie zachovávame v pamäti tých dobrých ľudí, ktorí niekedy našu chalúpku navštívia; nemáme totiž mnoho toho, čo by sme mali držať v pamäti, lebo nám našu pamäť nepreplnia a neunavia ani ustavične sa meniace zvesti o nových veciach ani úzkostlivá pozornosť voči premenám u nás a vôkol nás. Ale vám, ktorý sa čoskoro ponoríte do hluku života veľkého sveta, utonie táto vaša návšteva v pamäti ako kameň pohltený hlbinou a zmizne vám z mysle ako hlas ozveny pastierskej píšťaly, ktorý sa niekoľkokrát odrazí od okolitých vrchov, až napokon prestane sa chvieť.“ — Bohviekam by nás bol tento rozhovor zaviedol, keby sa spoza návršia nebol už k nám priblížil Váhorád s košíkom v ruke, plným ranného ovocia. — „Nuž, dobré ráno, Ladislav! Dobre ste spali? To verím, lebo ste sa unavili včerajšou chôdzou; my sme sa už i tak za vás pomodlili Bohu, ktorý dožičil nám všetkým dožiť sa utešeného rána. A ty, Hanka, nedoniesla si ešte pánovi raňajky? Je tu síce chutné ovocie, ale vám bude lepšie chutiť to, čomu ste navykli.“

Hanka odišla a my sme sa vybrali pod orech, kde prišla reč na filozofický pojem práva, keďže som práve minulého roku študoval platné štátne právo a Váhorád sa ma opýtal, aké sú názory terajších filozofov na túto vec. — „Ja som sa nikdy nemohol uspokojiť s tým rozlišovaním,“ hovoril on, „ktoré za mojich čias uznávali filozofovia medzi dokonalými a nedokonalými alebo vyššími a nižšími povinnosťami, pričom tie prvé pripúšťali vynucovať i násilím a z toho odvodzovali právnu povinnosť vynucovateľnú násilím; tie druhé ponechávali ľubovoľnosti.“ — „Isteže,“ odpovedal som, „násilie s povinnosťou nemôže obstáť, lebo tam, kde sa dovoľuje násilie, aby niekto bol prinútený vyplniť svoju mravnú povinnosť, ako s tým obstojí mravnosť, ktorá vždy musí byť dobrovoľná? Z mravnosti musí byť násilie vylúčené: kde násilie panuje ako prostriedok vynucujúci povinnosť, tam je veta po mravnosti, a kde panuje mravnosť, tam násilie nemá prístup. Preto ani niet prirodzeného práva, čiže práva vo filozofickom zmysle, totiž takého, ktoré by mohol človek uplatňovať alebo odmietať pomocou násilia. Tu môže byť reč len o vzájomných povinnostiach, a teda o základe práva; tie všetky sú si navzájom rovné a vyjadrujú hodnotu dôstojnosti človeka ako tvora mravne slobodného. Všetky iné smery nášho správania sa oproti človeku pochádzajú z krasocitu, kam náleží česť, láska, stud atď., ktoré však nemožno nazvať povinnosťami vo filozofickom zmysle, lebo nepatria do mravnej voľnosti, ale do spôsobu vzdelania mysle, ktorý sa mení vzdelaním, zvykom, obyčajmi. Právo vlastne môže vznikať len pri kladnom združovaní sa ľudí. Nakoľko základom kladného združovania sa ľudí a kladného vymerania ich povinností, určeného spôsobom ich združovania, už nie je presvedčenie, teda nie mravnosť vo filozofickom zmysle, ale násilie a teda istota, že budú splnené, nejde tu o mravnosť, ale o bezpečnosť. Z toho vyplýva zákon a jeho násilím vynucovateľné zachovávanie. Štátoveda teda nenáleží výlučne len filozofii, ale filozofickej opatrnosti primeranej sprievodným okolnostiam, ak nechceš vytvoriť báseň, to jest vymyslený ideál občianskeho združovania sa ľudí; ale pravdaže tvorcom štátovedy a zákonodarcom náleží čo najviac šetriť mravné povinnosti človeka, inak by v tom nebola ľudskosť. Ľudskosť tak musí zostať najvyšším pravidlom všetkého usporiadania, týkajúceho sa činnosti vôle človeka a to rovnako u jednotlivého človeka ako i v spoločenskom živote: lebo ľudskosť je určením života človeka, a čo je človek bez života v jeho určení?“

Odpoludnia šli sme naproti Ctibohovi, ja som po prvý raz viedol Hanku, vezmúc jej spanilú ruku pod moje rameno. — Ach, Konrád, poznáš Ty, čo je to, dotknúť sa ruky anjela? — Nič už o tom. — Prišli sme k onej povestnej divokrásnej doline neďaleko Súľova, kde rozmanite sformované skaly, strmiace do výšky poskytli látku rozličným bájnym povestiam. — „Teraz sme v chráme,“ povedala Hanka, „hen tam je kazateľnica, v ktorej stojí kazateľ, a tam zas načúvajúci ľudia, tam kľačia mnísi pri modlení.“ Šli sme trochu ďalej a Hanka povedala: „To je zakliata dcéra, zakliata otcovou kliatbou preto, že ľúbila nejakého mládenca a nechcela sa vydať za toho, za ktorého ju otec nahováral. Ó, aký to otec!“ — Už od niekoľko päťdesiat krokov boli sme začuli nejaký plačlivý hlas, ktorý sme teraz rozoznali ako úpenie a kvílenie asi deväťročného dievčaťa, ktoré volalo o pomoc, sediac v nebezpečnej výške za priepasťou. Keď som ho uvidel, dlho som sa nerozpakoval, pustil som náhle Hankinu ruku a o niekoľko okamihov dostal som sa k nemu, načo som ho pozorne zniesol z nebezpečného miesta a tak vyslobodil. To dieťa páslo kozy, z ktorých jedna zabehla a len tým, že dievča za ňou vy liezlo, bola oslobodená; ale dievča potom už samo naspäť nemohlo. Keď som s ňou došiel až dolu na cestu, upozornený len teraz som zbadal, že som si dosť hodne poranil pravicu na lakti. Dostal som však za to prehojnú odmenu, lebo Hanka roztrhla svoj biely ručník a jednou jeho polovicou mi ranu zaviazala a taký súcit sa jej zračil z tvári, že — ktovie či by to nebola bývala najšťastnejšia hodina môjho života, keby pri nás nebol stál jej otec. Potom sme šli ešte kúsok ďalej a vyjdúc zo závozu vystúpili sme už na vrchol toho pahorku, kde drevený kríž pripomínal Kristovo umučenie. Pod tým krížom sedel starý žobrák, a už jeho šedivé vlasy a dlhá brada podnecovali okoloidúcich k milosrdenstvu, i keby ten žobrák nebol slepý a nebol žiadal o almužnu svojím prenikavým spevom. Zbadajúc, že sa ktosi k nemu blíži, zdĺhavým hlasom začal spievať pieseň, ktorú už Hanka poznala naspamäť a z jej úst som si ju neskoršie zaznačil. Znela takto:

Neskoršie som porovnal túto pieseň s onými slovami ruského básnika:^[35]

Darujúc niečo málo žobrákovi, ktorý tú pieseň od svojho detstva spievaval, brali sme sa s Hankou ďalej do tieňa košatého duba; Váhorád zas zostal pri kríži zhovárajúc sa so žobrákom. — „Bolo by dobré,“ riekla mi Hanka, „keby ste dovolili opáčiť ranu, lebo vám krv premoká cez obväz.“ — „Ó, milá Hanka, ako sa vy o mňa staráte, či som ja hoden toho?“ — „Uviažem vám druhú polovicu ručníka,“ povedala, zosnímuc tú polovicu krvou celkom premoknutú. — „Nedbám,“ povedal som, „ale dovolíte, že si aspoň túto polovicu ručníka podržím na pamiatku tejto prešťastnej hodiny; dovoľte mi to, Hanka, dovoľte mi to!“ — „Nazývate to šťastnou hodinou?“ riekla. „Či vám zranenie pôsobí radosť? Či vám pôsobí radosť to, čo nielen vám pôsobí bolesť?“ — Schytil som ľaliovú rúčku Hanky, pri mne kľačiacej, pobozkal som ju a videl som, videl som, milý Konrád, že nežné líčko Hankino, ach, nežnejšie ako nebeská žiara, sa zarumenilo; áno, domnieval som sa spozorovať tajnú slzu v jej nebesky modrom spanilom očku. Len čo mi ranu zaviazala, Váhorád sa k nám priblížil a zavolal: „Už ide, Ctiboh už je tu!“ — Hanka vstala a bežala v ústrety svojmu bratovi a ja onedlho som objal milovaného Ctiboha. — Na druhý deň som sa odobral od rodiny — s akými citmi! Ctiboh ma po niekoľko hodín odprevádzal. — „Drahý priateľ, akú to máš sestru!“ riekol som mu. — „Rozumiem,“ povedal, „ale, Ladislav, prosím ťa, moju sestru neznepokojuj. My nie sme zemani. Tvoj slávny rod by bol sotva spokojný s tým, čo ty azda zamýšľaš, ak to mieniš úprimne. — No však si ty v Tepliciach bezpochyby skoro niečo seberovnejšieho nájdeš, a možno sa o to už aj tvoj strýc postaral. Preto, prosím ťa, nehovor o tom ani slova. Už si v tom veku, v ktorom si tieseň srdca žiada nejaký predmet pre svoje snaženie, a preto nie mi je divný tvoj nepokoj; ale opanuj city srdca zmužilou vôľou!“ — Keď som sa odobral od Ctiboha, v ktorom som sa tak veľmi sklamal, lebo som dúfal, že azda jeho prostredníctvom sa k Hanke viac priblížim, na druhý deň na poludnie som bol v Tepliciach. Môj strýc ma vľúdne prijal. Pripojený list odovzdáš môjmu otcovi.

Tvoj od Boha brat Ladislav.

V Trenčianskych Tepliciach dňa 30. augusta 1825.

I Ty teda práve tak zmýšľaš ako Ctiboh? Ani Ty teda nechápeš city môjho srdca? Ach, pravda, pravda je, čo píšeš, že:

Ale rozpomínaš sa na tie slová, ktoré si mi Ty sám raz povedal, uvidiac onoho sedliackeho mládenca, chradnúceho, lebo sa mu jeho milá vydala, kým sa on vrátil z cesty, rozpomínaš sa na tie slová:

Načo sú mi všetky výhliadky na slávne úrady, ktoré mi môj strýc otvára? Čím je pre mňa tento hlučný život cudzincov, poschádzaných sem zo všetkých strán sveta?

Pred troma dňami bol bál u grófa S…, ku ktorému ma môj strýc uviedol hneď po mojom príchode. „Hľaď si nakloniť slečnu Gizelu,“ povedal mi môj strýc. „Tvoje šťastie by bolo zaručené. Rod grófov S… je slávny rod, siahajúci svojimi predkami až do árpádovských čias,^[38] a najmä teraz je vo veľkej vážnosti, lebo sa pričiňuje o to, aby sa celá Panónia^[39] pomaďarčila. Preto ti tiež radím, aby si trochu zmiernil alebo aspoň zakryl svoj oheň a lásku k svojmu národu a k svojej materčine, lebo som už pobadal, že ťa iní mladí ľudia nazývajú len ,pekným Slovákom‘, a veru o Gizelu sa nebudeš uchádzať bez súperov.“ Na bále, aby som len strýcovi niečo po vôli urobil, ba — dôverne sa ti priznám — aby som i svojej márnomyseľnosti niečo povolil, snažil som sa o priazeň matky peknej Gizely; ale s mladými šľachticmi, Slovákmi, a to najmä v prítomnosti svojich sokov, hovoril som vždy po slovensky. „Ale prečo,“ hovorila mi grófka S…, sadajúc si na diván vo vedľajšej izbe „prečo sa nerozprávate aj so známymi rečou vlasti? Vaša slovenská reč je teraz znamením, podľa ktorého sa poznáva odporca blaha vlasti, a pritom je to reč príkra, nevzdelaná, súca len na to, aby sme sa ňou len s čelaďou rozprávali. Vy si tým na nijaký spôsob chvály nenadobudnete.“ „Prepáčte,“ odpovedal som „prepáčte, milostivá pani grófka! Kto ma po maďarsky osloví, tomu aj ja po maďarsky odpoviem; netajím totiž, že sladko plynú slová maďarčiny naviac z úst tak krásnych, že ich s pocitom blaha počúvam, a keď sa z nich ozýva tak ľudskosťou preniknutý rozum a tak šľachetné srdce, ako by som ja tomu mohol niekedy odoprieť svoju najhlbšiu úctu? Ale násilné, pochabé snahy mnohých vyrvať nášmu ľudu jazyk, ktorý zdedil od svojich praotcov, jazyk, ktorý ho spojuje s veľkým, polsveta obývajúcim národom, a robí ho účastným na osvete a obchode polsveta, to je to, čo ma povzbudzuje k odporu. A či sa môže náš ľud, bývajúci pod celými Tatrami, vzdelávať inou rečou ako tou, ktorej rozumie? Náš ľud sa pre biedu, ktorá ho tlačí, nemôže iným rečiam ani len naučiť. To je prameň nevzdelanosti nášho ľudu, že tí, ktorí vyrástli z jeho lona, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom vzdelávajú, od ľudu sa odtrhujú a odlučujú a keď sa naučia po nemecky alebo po maďarsky, už sa nechcú nazývať Slovákmi, ale Nemcami alebo Maďarmi, ba ani po slovensky už nechcú hovoriť a pomocou svojej materinskej reči pôsobiť na vzdelanie svojho národa; Slovákovi totiž je slovenská reč národnou. Preto i keby bola naša reč sebapríkrejšia, pokladám si za povinnosť ju milovať, lebo milovať svoj národ, ktorý ma zrodil, vychoval, v ktorom je môj domov a všetko, čo mi je milé, a slúžiť svojmu národu — to je všetko moje umenie. A či povinnosť a vedomie povinnosti môže brať ohľad na príkrosť alebo na ľubozvučnosť? Ba hádam naša reč nie je ani tak príkra, ako by ju chceli mať mnohí, čo ju tým hľadia len potupiť a národ zoškliviť, mnohí, hovorím, čo sú alebo úhlavní nepriatelia môjho národa alebo zotročení synovia z jeho vlastného lona.“ — To som doložil, spozorujúc okolo nás stáť niekoľko mladých šľachticov, Maďarov a Slovákov; dosiahol som svoj cieľ povzbudiť ešte viac svojich sokov k tomu, aby sa usilovali vylúčiť ma z priazne rodiny S…; spomenul som si totiž na Hanku, a oni nemohli pochopiť, že som sa napriek ich často trýznivým a surovým rečiam správal voči nim ináč úctivo; ba spozoroval som aj na svoje nemalé potešenie, že niektorí slovenskí šľachtici boli mojou smelosťou predsa tiež posmelení a prebudení z otroctva, že sa aspoň podľa vetra klátili.

Ešte tej noci som si vyžiadal od strýca zvolenie opustiť Teplice na dva dni a prejsť sa po Trenčianskej stolici, aby som poznal jej kraje. On sám to predsavzatie schválil a dal mi kartičku, odporúčajúcu ma rodine na zámku B… Ale Ty, milý Konrád, ľahko si domyslíš, kam sa ja ponáhľal. Na šťastie nenašiel som na zámku B… nikoho doma; celá rodina bola odišla do Bojnických kúpeľov v Nitrianskej stolici, a už o štvrtej hodine odpoludnia bol som pri záhrade v Drieňova, Tebe už známej. Zoskočil som z koňa a odovzdal ho svojmu sluhovi s rozkazom ísť naspäť do Žiliny, kde ma mal v hostinci očakávať. Ja som potom šiel spoza návršia cez zadné dvierka na faru. Nazrúc do jednej ružičkovej besiedky, uvidel som — Hanku, ako upierala zrak do knižky, pričom v jednej ruke držala na lone stočené pletenie, druhou si čielko podopierala. A nezbadala ma, kým som sa pred ňu nepostavil. Pozdvihnúc zrak, strhla sa a vyľakaná nahlas vykríkla, ja som však už kľačal pri jej nohách. — „Som vám nepríjemným hosťom?“ opakoval som, ale ona bez slova sklonila svoju tvár ľahko zapýrenú; ja som vstal, pocítiac sám krv vo svojich očiach, objal som ju s najväčšou vrúcnosťou a jej tvár, sklonenú na moje prsia, jej ružové pery som po prvý raz pobozkal. — „Hanka, Hanka moja,“ povedal som. — „Tvoja,“ odpovedala Hanka tichým hlasom, a moje slzy sa zmiešali s jej slzami a naše duše vzbĺkli jediným plameňom, a ako hmla sa rozplynuli všetky pozemské ohľady pred našimi očami. Tak blažene musí byť duši, ktorá po smrti tela precitne v nebi, lebo ani my sme vtedy nežili pozemským životom. Vyhľadaj si, milý Konrád, Kollárovu znelku: „Krásny jest zvuk, který vychovali…“^[40]

Ach, prečo tak náramne krátky je čas nášho šťastia na zemi, najmä jeho najvyššieho stupňa! Len čo pominul jeden okamih, už som začul zašušťanie spoza besiedky, ba už stál pred nami Ctiboh a nahlas volal: „Zbojník! zbojník! zákerník! povrazy! reťaze!“ A Hanka ako plachá srna odskočila odo mňa a hodila sa bratovi do náručia. — „Prekvapil som vás? Či nie?“ — povedal som Ctibohovi. „Ach, mne už bez vás nemožno žiť!“ — I brali sme sa všetci traja do farského príbytku a keď sme doň vchádzali, stretli sme Váhoráda, práve sa vracajúceho z chrámu; bolo to totiž v sobotu. Na fare som už musel mnoho rozprávať o hosťoch, čo sa zdržujú teraz v Tepliciach. Ale Váhorád napokon obrátil rozhovor na náboženstvo a tak sme ľahko prešli do rozhovoru o nábožných piesňach. Nábožné piesne, keďže samo náboženstvo pozostáva z viery, z lásky a z nádeje, nie sú len piesňami hlásajúcimi účinnú cnosť, ale majú vyjadrovať vieru a nádej posvätnými tvarmi; a veru nič nie je tak príkre ako pieseň, ktorá má byť nábožnou a v ktorej sa nezračí ani kvapka viery a nádeje. — „Ja by som všetky nábožné piesne,“ hovoril ďalej, „rozdelil na dvojaké: Totiž jednak na citoličné, jednak na dejoličné. Citoličné vyjadrujú nábožný cit, dejoličné však nejaký príbeh svätých mužov a najmä nášho drahého Spasiteľa. V oboch prípadoch mám rád, keď ich skladateľ užíva posvätné tvary, prijaté vyznaním tej cirkvi, ku ktorej on sám náleží.“ Hanka si medzitým sadla ku klavíru a podľa otcovho naznačenia anjelským hlasom spievala Tebe už známu pieseň: „U kolísky, v níž sem spalo…“ atď.

Váhorád nás zato pozval von pod gaštany a tam, „milou trávíce hodinku večerní,“ rozprávali sme sa medzi sebou o dedinskom a meštianskom živote, uvažujúc o výhodách jedného i druhého. Neďaleko pred nami milo žblnkotal potôčik, pretekajúci celou dedinou, spotení roľníci sa vracali z poľa do svojich pokojných chalúpok, už prešlo aj celé stádo kráv, cengajúce príjemne znejúcimi zvoncami, a ešte spoza vŕšku bolo počuť spievať devu, ktorá kdesi trávu žala a spievala ľúbostnú pieseň. Ja som sa pritúlil k Hanke a potajomky jej pošepol: „Tá deva ospevuje náš dnešný deň; ó, kto by zložil pieseň, akú sme my dnes prežili v besiedke!“ — Vtom Váhorád vstal a odobral sa na odpočinok, dovoliac nám pobudnúť tam ešte chvíľu. Ale sotvaže on od nás s manželkou odišiel, povedal som Ctibohovi: „Aj ty si nám tu zbytočný.“ — „Ó, nie, vôbec nie!“ riekla Hanka. No len čo to dopovedala, Ctiboh troma skokmi bol už za mostom. — „Ach, i jeho trápi Tekla Pochorovie,“ povedala mi Hanka. „Je to dcéra dozorcu tunajších kniežacích majetkov. Len sa obávam, aby jeho úsilie nebolo daromné.“ — Teraz sme boli sami a zdalo sa mi, že sme tu sedeli len jeden okamih a už sa medzitým celkom zmrklo a Ctiboh sa už tiež navrátil.

Hneď po uvítaní mi strýc oznámil, že je povolaný do Viedne a že môže tu stráviť už len štyri dni. Ja sa teda od neho ani nevzďaľujem a musel som mu aj prisľúbiť, že ho vo Viedni čo najskôr navštívim. Skoro Ťa teda opäť uvidí Tvoj Ladislav.

Že som pri návrate z Teplíc do Podhája neobišiel Drieňovo, to si čitateľ ľahko domyslí. Môj otec bol spokojný s mojím správaním sa u strýca, lebo tento ma v liste, písanom môjmu otcovi, veľmi vychválil, a to, čo môjmu strýcovi nebolo celkom milé, moja slovanská národovosť, bolo zas milé môjmu otcovi, ktorý hľadel na všetky takéto veci z hľadiska ľudskosti. Pri svojom príchode našiel som všetko veselé, len Kamilka, toto jemnocitné, rýchlo dospievajúce dieťa, bola trochu zosmutnelá. Už sa aj august ku koncu chýlil a ja som sa ešte neosmelil niečo vyjaviť otcovi o svojej láske k Hanke, hoci sa on už bol dozvedel niečo od Kamilky, ktorej to Konrád oznámil s tým úmyslom, aby v nej tak udusil cit náklonnosti ku mne. Teraz, čo Konrád odišiel na niekoľko dní do Lipova, mal som čas pozorovať Kamilku. Rumenec trochu osviežil nežnú bielu farbu jej tváre, ale jej líca tým získali akúsi vnadnú priezračnosť a ja som tým viac vyhľadával jej spoločnosť, čím viac sa ma ona stránila. Keď som ju raz zazrel samotnú v záhrade, ponáhľal som sa k nej. — „Čo ty teraz tak bočíš odo mňa, milá Kamilka?“ povedal som. Ale ona ma objala, vyroniac naraz slzy z oboch očí, potom mi stisla ruku a prehovorila cituplným hlasom:

A to povediac, pustila sa ma a rýchlo sa poberala zo záhrady. Ja som bol priveľmi pohnutý, aby som ju mohol hneď nasledovať; začul som však hrkot voza vo dvore, ponáhľal som sa ta a už som uvidel Kamilku v Konrádovom náručí.

Pri večeri sme sedeli — každý pohrúžený do svojich myšlienok. Môj otec, vidiac Kamilku pri Konrádovom boku, a nie pri mojom, vypytoval sa Kamilky na príčinu toho, ale ona mu na to ani slovom neodpovedala. Pri takom sedení začuli sme zvuky harfy a spev, v ktorom sme hneď rozpoznali hlas Zorňanov. Doviedli sme teda starca do izby a počastovali sme ho. Potom sa môj otec dozvedel všetko o mojej láske k Hanke. S bázňou som očakával jeho úsudok, ale on sa osvedčil, že je s tým spokojný, že nič odo mňa nežiada, len aby som nezmenil svoje dávnejšie predsavzatie cestovať aspoň po nemeckých krajinách. Toľkú dobrotivosť otcovu som nijako nechcel uraziť a vyžiadal som si len, aby mi dovolil čo najskôr nastúpiť to cestovanie, aby som ho — a to bola moja žiadosť — mohol tým skôr zakončiť.

Ešte tej jesene som sa rozlúčil s otcom, s Konrádom, s Kamilkou a — s Hankou a skoro som došiel do Viedne k svojmu strýcovi, ktorý mal z toho veľkú radosť. Ja zas — priznám to úprimne — som mal dosť čo bedliť nad samým sebou, aby moje predsavzatia neboli rozbúrané leskom života sídelného mesta.

V Štrasburgu dňa 14. januára 1826.

Milý Konrád, priložený list odovzdáš môjmu otcovi; druhý — vieš, komu náleží. Kamilku mi pozdrav, vzdelávaj a potešuj. Ach, už len jediného, sotva premožiteľného nepriateľa má moja láska k Hanke — ľútosť nad Kamilkiným osudom. Keď si na to dievča spomeniem — Bože, čo sa to pohne v mojom srdci! Jej odhodlanosť obetovať svoje srdce môjmu šťastiu v tichej, tajnej láske ku mne. Čože bude z Kamilky? — často sa pýtam. Ty ju obetuješ; — nie, ja ju neobetujem, toho som si vedomý. Ja by som rád všetko svoje šťastie obetoval Kamilke, ale myšlienka na Hanku, túto svätú, nedotknuteľnú vznešenosť ženskej dokonalosti…! Ach, plačem nad Kamilkou, ale Hanku jej nemôžem obetovať. A ktovie, či to nie je len klamný cit, ktorým sa sama Kamilka podvádza? Či to nie je len detinská dôvera alebo vďačnosť, ktorú si Kamilka vysvetľuje inak. Ach, tento dohad je mi najsilnejším potešením.

Z Viedne som šiel cez Terst a odtiaľ do Benátok. Prechádzajúc krajom Chorvátov, stretol som na ceste nádenníkov, čo roztĺkali skaly a urovnávali cesty, a to bol slovanský ľud. Tu som si spomenul, že som tiež zanechal slovanský ľud, idúc z Trnavy krajom Moravy, ktorý robil tehly. Hostinskí v hostincoch a dozorcovia tých nádenníkov boli ľudia iného jazyka, i pomyslel som si: náš ľud je v Egypte — totiž v nevzdelanosti ducha a v neschopnosti vyšinúť sa nad tento biedny stav, musí len ťažkými telesnými prácami, robením tehál, roztĺkaním skál atď. iným slúžiť a len tak svoje potreby ukojovať. Ach, „bezprostredne sa zaujímať o ľud a poučovať ho“ — toto heslo môjho otca mi zišlo na um, kedykoľvek som niečo takého uvidel.

O Benátkach, tejto Víle, nech Ti niekto iný rozpráva. — Ale kto tu nebol v opere, ten, milý Konrád, nepočul ešte ľubozvučnosť ľudskej reči, iba azda v našej národnej opere, prostonárodnej, v podtatranských hájoch. Vzdelaní našinci nemajú ani spevu, ani hudby; nazveš teda nešťastím to, že vzdelaní našinci vedia slabikovať aspoň nemčinu? Keby tejto, pravdaže, skúpej nemčiny u nás nebolo, želal by som si radšej byť sedliackym mládencom; ale to je skutočne naše nešťastie, že našinci napáchnu cudzinou, omámia sa jej vnadami, žijúc pod Tatrami akoby v cudzine, cudzí sú svojmu vlastnému národu. Čokoľvek u nás vynikne, to sa samo odtrhne od národa, a inam presadí, takže náš pospolitý ľud nemá nijakého iného prospechu zo vzdelanosti vyšších vrstiev, iba ak ten, že sa tiež stáva dychtivým po cudzom.

Pred polhodinou som sa vrátil z hlavného námestia, kde som obdivoval povestný chrám a jeho vežu. Zastal som v primeranej vzdialenosti, podoprel som sa svojou palicou, ako sa ovčiari na našich holiach podopierajú o svoje valašky, a stál som nehybne dobrú štvrťhodinu, dívajúc sa na ňu upriameným zrakom. Citom vznešenosti preniknutý bol som akoby vo vytržení. Nespočetné oblúky a figúrky práve preto, že boli nespočetné, zdali sa mi za súmraku už splývať v jedno, vrchol veže som už zrakom nemohol postihnúť. Pochybujem, ak zajtra za jasného dňa uzriem tú vežu, že by som sa na ňu díval s takým citom. Doteraz len tri razy ma uchvátil cit vznešenosti tak silne ako dnes: po prvý raz v Tatrách, keď som s Ľubošom po nich blúdil, a my sme tam stáli na jednom vysokom štíte, pričom nad nami a pod nami hrozne a zbesilo hučali vetry v zdivených chmárach a často sme pod nami videli blesky krížom-krážom burácajúce, až rachot hromu celé Tatry naplňoval; druhý raz vtedy v Terste, keď som po prvý raz uvidel more, ktoré, práve rozbúrené, tisíce vĺn hnalo sem i tam; a teraz po tretí raz. — Prečo my nepociťujeme vznešenosť, keď sa za dňa pozeráme do jasného blankytu nebies? A prečo nás uchvacuje pocit vznešenosti, keď hľadíme v zime za jasnej noci na oblohu pretkanú nespočetnými hviezdami? Prečo nepociťujeme vznešenosť hľadiac na pusté stepi nedoziernych končín, a naproti tomu pociťujeme ju, keď sa dívame na roviny a keď na ich najvzdialenejšom úzadí ešte uvidíme lesknúce sa maličké biele veže pod sklonom nebeskej klenby? Ja si myslím, že príčina je v tom, že predmet, ktorý v nás má vzbudiť cit vznešenosti, musí byť preplnený nespočetnými jednoduchými predmetmi, spôsobilými vyvolať v nás jeden a ten istý cit. To pusté, holé nič, do ktorého sa dívame pri pohľade na oblohu za jasného dňa, nie je na to spôsobilé, a istotne by človek necítil vznešenosť, hľadiac na tichučké, čo i nekonečné more, keby mu uprostred mora bázeň nemohla vyčariť v duši tisícero nebezpečenstiev. Ale len čo sa vlny rozhýbu a ich nespočetné množstvo sa oku predstaví, už je na to bázeň vôbec nepotrebná. Preto by som sa smelo stavil, že by nikto nebol preniknutý citom vznešenosti, kto by sa díval na ,Münster‘ v Strassburgu,^[42] ktorý by bol rozdelený na štyri čiastky tak, že by jeho prvá štvrtina bola žltou, druhá červenou, tretia bielou a štvrtá modrou farbou zafarbená; ale i keby táto veža bola tak zafarbená a potom osvetlená tisícami malinkých lampičiek, myslím, že by sa opäť vrátil jej účinok.

Cestou z Benátok sem prešiel som jednu časť Lombardsko-benátskeho kráľovstva a ocitnúc sa v Švajčiarsku cítil som sa ,ošvábený‘^[43] vo svojom očakávaní. Tieto vrchy ako celok, pravda, prevyšujú svojou krásou naše tatranské pohorie a sú lepšie obývané, no ľudom len čiastočne vzdelanejším, ako je náš ľud; ale jednotlivé vrchy, hole sa našim nemôžu rovnať. Náš Kriváň, náš Lomnický štít alebo Vysoká, strmiace u nás do výšky kolmo z roviny, nemajú tu nič sebe rovného. Ocitol som sa i v krásnom Francúzsku, ktorého ľud je neumelý v písme a vo vedách; a v tomto ohľade je ďaleko pod naším ľudom, ale musí sa uznať, že bystrosťou ducha a teda obratnosťou v styku s ľuďmi je vzdelaný svojím životom a tak z tejto stránky prevyšuje náš ľud. Keď som prišiel do Strassburgu, našiel som tu pláteníka z Nitrianskej stolice, ktorý sa vôbec nezadivil, že tu vidí svojho krajana. Ó, aký cit ma to uchvátil, keď som uvidel tohto človeka! Celá moja vlasť a všetko, čo mi je v nej milé, naraz mi vystúpilo pred oči. A hľa, na mysli mi tanulo porovnať bystrosť ducha tohto muža s onou vo svete preslávenou vzdelanosťou Francúzov. Ver mi: naši olejkári, pláteníci, čipkári, atď. majú takú istú vzdelanosť. Ako celkom inak by to vo Francúzsku vyzeralo, keby jej pospolitý ľud bol taký vzdelaný ako náš ľud; ale ako celkom inak by to vyzeralo u nás, keby náš ľud mal tie výhody života, ktoré získava francúzsky pospolitý ľud v styku s mnohými ľudnatými mestami.

Na poštovom úrade vo Weimare budem sa vypytovať na list, ktorý mi tam máš poslať. Maj sa dobre! Tvoj

Ladislav.

V Potsdame, dňa 28. mája 1826.

Dúfal som, že vo Weimare aj od Teba nájdem lístoček, milá, milá Hanka! Ó, ako som sa zarmútil, keď som bol sklamaný! Kiež ťa aspoň tento list nato podnieti, aby si mi spôsobila tú nevýslovnú radosť: ťahy Tvojho pera v Berlíne čítať — bozkávať. Ach, milá Hanka, čím mi je tento svet bez Teba? —

Zo Strassburgu som sa plavil po Rýne, potom som vystúpil na breh. Ach, že to nebol breh Váhu! Uvidel som háje, a naše háje mi tkveli pred očami; videl som devy sa hrať, ach, i u nás sú pekné devy, myslel som si, a najmä jedna - -; prešiel som nejednu dedinu, ach, nebolo to Drieňovo! Spanilý je hessel-kasselský kraj, ale spanilejšie je považské okolie. — Pekné a vzdelané je Goetheho mesto Weimar, ale mňa viac zaujímali utešené brehy Sály pri Jene, kedysi azda Janove, keďže Jenu pospolitý ľud doteraz nazýva Gánou. Dediny, mestečká, hrady ešte dosiaľ tu nosia slovanské mená, jediný to pozostatok reči nášho národa, tu ukrutne vyhubeného: toto rodisko našej Slávy dcery, — ach, čo to len všetko na mňa dorážalo! Zdalo sa mi, že počujem tie slová:

Povyše Jeny, na ľavom brehu Sály, pod samým pohorím leží dedina, Triznice, kam som sa i ja vybral na výlet s množstvom ľudu, s akademikmi, profesormi atď. Tam boli kedysi nepochybne oltáre, ktoré predkovia všetkých slovanských národov nazývali ,triznicami‘. Cestou naspäť prešiel som cez Sálu a navštívil som Lobedu. Poznáš tú znelku zo Slávy dcery: ,Pahorek jest…‘ atď.^[45] Idúc ďalej nadol po tom pravom brehu, vyšiel som na zrúcaniny Kunického hradu, v ktorom kedysi muselo bývať nejaké srbské knieža, lebo slovo kun, naše slovenské kôň, české kůň a poľské koń dalo pôvod slovám kunic, kňaz, kníže.^[46] Potešila ma táto pripomienka, že nad týmito krajinami dosiaľ panuje slovanská krv; lebo vieš, že panovníci saskej dynastie vo všetkých vetvách pochádzajú od svojho praotca Detricha z Wettina, od jeho syna Deda a zase od pravnuka tohto, Konráda, ktoré mená každý nepredpojatý skúmateľ jazykov musí uznať ako slovanské. Pôvod saských kniežat je i dejepisne dokázaný, hoci to niektorí tvrdošijní Židia, Nemci popierajú a v tom úmyselne snujú zmätok. V Jene mi v univerzitnej knižnici ukázali český rukopis, dosť dobre zachovaný a ozdobený striebornými sponkami i pekne maľovanými, pozlátenými obrazmi, v ktorom sa nachádza zpráva o Husovom učení, a niekoľko Husových listov, ktoré zo svojho kostnického väzenia písal do Čiech. Odpísal som si niekoľko z nich a donesiem ich Tvojmu otcovi, ktorému budem rozprávať o svojej návšteve Islebie, Eisenachu, Wartburgu, Erfurtu a Wittenbergu,^[47] ak mi dá Boh šťastne sa navrátiť k vám. Prejdúc krajmi anhaltsko-dessauskými akoby záhradou a navštíviac aj najutešenejšiu záhradu, akú som kedy videl, vo Wörlitzi, došiel som do Wittenbergu. V hostinci Čierneho medveďa našiel som asi desať študentov, ktorí tiež išli do Berlína, a hneď som sa k nim pripojil, lebo som si umienil cestovať pešo, čo by bolo pre mňa samotného od Wittenbergu iste obťažné a azda aj nemožné pre smutné, piesočnaté kraje, ktoré namiesto hájov mali len zakrnelé krovie. Ale cestujúc v spoločnosti týchto mojich veselých druhov, necítil som tak veľmi nepríjemnosť cesty, a títo neúnavne spievajúc ma napokon požiadali, aby som zaspieval nejakú slovenskú pieseň. Ja som si spomenul opäť na svoje rodné kraje a spieval som im pieseň, ktorú Ti tu pripojujem; spieva sa ako: Prevez, prevez, prievozníčku…, a ktorá môže mať názov:

Túžba v cudzine po Slovensku

Ó, milá Hanka, vieš Ty, čo je moja viera? Ach, Ty buď jej anjelom, ochraňujúcim vieru Tvojho Ladislava.

V Berlíne, 30. júna 1826.

Pekné štrassy,^[48] milý Konrád, Friedrichstrasse, Lindenstrasse, a bohvieaké štrassy. Asi deväť malých veží, mnoho malých chrámov, pekná rezidencia, pekné, uprostred lesa umiestené múzeum, pekná univerzita, nádherná budova opery, nijaké paláce, mudrujúci drevorubači a mozgy štiepajúci filozofi, bez žartu, veľkého rozumu, ale po berlínsky: unvernünftigen Verstandes.^[49] Čo je tu doktorov! Keď ideš po ulici a ak stretneš niekoho, koho nepoznáš, oslov ho len: Herr Doktor, totiž der Philosophie^[50] — a nezmýliš sa. Ak vojdeš niekam do kaviarne, iste nájdeš takých, čo sa rozprávajú alebo o niektorom z ministrov alebo o Heglovi.^[51] Nebudeš sa diviť, že som najmä na posledného obrátil svoju pozornosť; jeho prednášková sieň bola preplnená študentmi, pánmi a vojakmi. Hegel je muž dosť silnej postavy, tučnej hlavy, širokého čela, nepríjemného hlasu. Prednášal logiku, ale nie tú, — tak sa nám osvedčil — ktorú si každý, vom Haus aus,^[52] prináša so sebou. A to ma zlákalo pilnejšie čítať jeho spisy, ale ako som sa zdesil, keď som v nich našiel čírou, čistou dialektikou vykladaný nekritický idealizmus! Na záhlavie jeho metafyzických spisov by sa celkom dobre mohlo postaviť ako motto Shakespearovo slovo: Nothing is — but thinking makes it so.^[53] Podľa jeho učenia Boh sa sám v ľuďoch tvorí, z čoho možno vyvodiť dôsledok, že keby nebolo ľudí, a to ľudí z Heglovej školy, Boh by sám seba nemohol stvoriť. To je, myslím, unvernünftiger Verstand. Dokazuje sa, že len filozofia Heglova je pravdivá, a to tým, že všetky predchádzajúce filozofie, alebo ich sústavy, boli len akousi snahou Boha stvoriť samého seba v mysli človeka prostredníctvom Heglovej filozofie. To je ozaj berlínsky Swedenborg.^[54] Pri čítaní jeho spisov som sa len ešte viac utvrdil vo svojom presvedčení o pravdivosti kritickej filozofie. Ó, mne nevyrve moju vieru v osobnú nesmrteľnosť ľudskej duše nijaká taká filozofia. Ja verím, že ľudský rozum je schopný poznať pravdu; verím v existenciu Boha odlišného a nezávislého od sveta, lebo vidím jeho dielo, a nie jeho samého; verím, že moja duša je nesmrteľná, lebo cítim jej samostatnosť, keďže som si vedomý slobody mravnej vôle. Zaoberajúc sa filozofickými spismi aj ja som trochu filozofoval, a domnievam sa, že sa mi naskytol nový dôvod existencie Boha a nesmrteľnosti ľudskej duše.^[55] Vypočuj ho, je psychologický a nasledovný: Ľudská duša nemôže mať o ničom nejaký pojem, nejakú ideu, len o tom, čo aspoň v častiach predstavovania skutočne je. Ak si predstavíš koňa, opatreného krídlami, pravda, takého koňa niet a že byť nemôže, to nie je ťažká úloha prírodopisu, ktorý ľahko dokáže, že ten istý organizmus nemôže zároveň sformovať perá i kopytá atď.; teda kôň s krídlami je vymyslený pojem. Ale či nie sú časti toho pojmu vzaté zo skutočnosti? Tak je to vo všetkom: ako naše telo má obmedzenú moc, tak aj duch náš. Človek môže len z jednej veci robiť druhé, ale nič stvoriť, ani telesne ani duchovne, t. j. nemôže mať ani myšlienku o veci, ktorej niet aspoň v častiach na základe častí myšlienky. Nuž, ukáž mi, odkiaľ sa vzali časti, z ktorých by sa skladala idea duše, Boha? Pretože to nemôžeš, musíš prisvedčiť, že by ich nebolo ani v našej mysli, keby samé ich predmety skutočne neexistovali, lebo ani tie nemôže človek stvoriť vo svojej mysli. Všetky naše myšlienky žijú dlho v našej duši, až nám vojdú do vedomia. Všetky myšlienky sú v našej duši ako ratolesti stromu v jadre, a tak hlboko väzí v našej duši vedomie existencie cieľov všetkého filozofického skúmania — a filozofia je len spôsob, ako si ich práve uvedomiť — aby v ich jasnom, čistom uvedomení žil človek podľa nich, a tak čo najúplnejšie dosiahol svoje určenie.

Predvčerom som bol v Charlottenburgu. Sadol som si k jednému stolíku, okolo ktorého sedelo niekoľko mladých Poliakov, a rozprával som sa s nimi i ja po poľsky. Vtom sa k nám priblížil mladý muž, vysokej postavy, čiernych očí a napomádovaných fúzov. Rozhovor sa hneď obrátil na občianske záležitosti Poľska, a to v tom najradikálnejšom duchu.^[56] Nevdojak som sa zmienil o Tebe. — „Poznám ho,“ povedal ten mladý muž — „aj to je zradca otčiny.“ — „To môže povedať len človek náramne pomýlený alebo vskutku oplan,“ odpovedal som ja, cítiac oheň v tvári, ktorý som sa však snažil hneď udusiť, aby azda z toho nevznikla — rozumieš mi — nejaká hlúposť. Keď som na neho naliehal, aby udal dôvody tohto obvinenia, začal som chápať, že tento muž a možno s ním aj niektorí z tých druhých pokladajú každého za zradcu otčiny, ktorý aj keď čo najúprimnejšie zmýšľa so svojou otčinou, jednako len v presvedčení o nepopierateľnosti svojich dôvodov myslí, že Poľsko môže byť šťastné len v spojení s Ruskom, a preto nenasleduje márne úmysly týchto ľudí a zaujíma sa bezprostredne o dobro vlasti. Ó, ktože týmto ľuďom oči otvorí? Kto ich odtrhne od tej priepasti, na brehu ktorej stoja — v závrati. Nech Boh chráni vlasť pred takými priateľmi. Namyslenosť na šľachtický rod, ľahkomyseľnosť a odpadnutie od Slovanstva spolu s pofrancúzštením sa, nesmierna prevaha romantického zmýšľania bez všetkého filozofického základu, to sú prvky, z ktorých pozostáva duch týchto ľudí. Preškoda tej úprimnosti a pohotovosti obetovať sa za uskutočnenie zamýšľaných cieľov, tej duchovnej sily. Kto by týmto ľuďom nalial do duše prísnej bedlivosti, bol by pre mňa, magnus Apollo,^[57] stotisíckrát viac ako filozofický spasiteľ Hegel. A ako by to bolo možné? — Školami. A keby sa ma na to tri razy opýtali, vždy by som odpovedal: školami, školami! Tým by sa zaiste najlepšie vštepilo do duchovného života Poliakov to pravdivé presvedčenie, že ak sa bude povýšenecky, osamotene vzpierať Rusku, bude vždy len jeho mostom, po ktorom budú ruské kone ustavične šliapať a ruské vozy ustavične hrkotať; ak ale samovoľne bude zotrvávať v spojení s Ruskom a s ním hľadať spoločné, nerozlučiteľné šťastie pod jeho múdrou správou (čomu sa len zaslepený nenávistník môže vzpierať), ktorá — hoci pre nevzdelanosť niektorých svojich úradníkov v rozpore so svojím snažením nemohla ešte upevniť celkom osobnú bezpečnosť — za jedno storočie vyzdvihla Rusko z najnižšieho stupňa na najvyšší stupeň moci a slávy: tak bude Poľsko bránou Ruska, cez ktorú bude prechádzať nedotknúc sa jej, bude ju okrašľovať, ňou sa chlúbiť a brániť ju ako svoju česť a na jej priečelí víťazoslávny oblúk jasným nápisom by zvestoval svetu, čo dokáže ríša dvoch slovanských národov.

Píšeš, že môj otec bol nemocný; nože dbajte mi o jeho zdravie. Čas mne vymeraný sa končí, a skoro Ťa uvidím Tvoj

Ladislav.

Asi uprostred augusta odcestoval som z Berlína a o šesť dní som opäť po prvý raz začul zvuky „milej reči českej“. Niekoľkí pratelia, ohňom národného povedomia zapálení, povzbudili ma na to, že som sa v Prahe dlhšie zabavil, ako som zamýšľal, a že som sa o niečo horlivejšie vypytoval na národnú literatúru. Videl som, žiaľ, že aj ona v staroslávnej, mnohovežatej Prahe musí zápasiť s mnohými príkoriami a prekážkami, ktoré jej do cesty kladú niektorí závistiví Nemci svojím prefíkaným zákerníctvom a hrabiví odrodilci. Bože, tu nás chcú ponemčiť, tam pomaďarčiť! Ak prežijeme pohromy, valiace sa teraz na nás zo všetkých strán, čo nás kedy bude môcť zničiť? Ale veď láska je všemohúca! Takým verným citom, takým čistým zmýšľaním, takým nezištným zápasením a obetavosťou nezahorí ani jeden mládenec iného rodu než práve teraz niektorí u všetkých kmeňov nášho svetového národa. Česká literatúra, vzkriesená učenými ľuďmi v Prahe, čo do svojej povahy vyznačuje sa charakterom učenosti, i keď i v tom je príčina toho, že sa o ňu väčšia časť ľudu nestará, lebo jej nerozumie; myslím však, že práve tým sa robí nemožnou všelijaká prepiatosť národného vedomia, ktorú by mohla literatúra vzbudiť, a položí sa pevný základ rázovitej a vecnej národnej vzdelanosti. Ó, len aby sa čím skôr mocnejšie prebudila národnosť, aby sa najmä šľachta zanietila národným vlastenectvom a stala sa ľudumilou podporou blaha českej vlasti; lebo ako ma to zarmútilo, že napr. české divadlo takrečeno len z milosti nemeckého národa kedy-tedy, v nevhodnom čase, povzdychne!^[58] „Nuž len spite, ó vy, sedmospáči!“

Už som mal z Prahy odísť, keď som sa zoznámil s istým Poliakom, ktorý sa práve vracal do Krakova, i dal som sa ľahko prehovoriť, aby som sa s ním obrátil na Krakov. Prišli sme ta večer, a ja som sa hneď ponáhľal do divadla. — Ó, ako je to tam celkom inakšie než v Prahe! Bola to však moja jediná radosť v Krakove, lebo kto by nezaplakal pri hrobe Sobieskeho alebo pri mohyle Kościuszkowej?^[59] Zanechajúc Krakov, nie bez zadumania a bez hlbokého žiaľu navštívil som potom povestné soľné bane Wieliczky, v ktorých som putoval ako Odyseus po Acherone.^[60] Ach, ako ma to otriaslo, keď som opäť po prvý raz vkročil na svätú zem našich Tatier! Vyskočiac z voza, vrúcne som pobozkal túto od nepamätných vekov slovanskú pôdu svojich rodákov a nejednou slzou som ju skropil. Tatry, Tatry! Ach, iba okolo vás povieva ovzdušie, v ktorom ako magnetická figúrka môže stáť a pohybovať sa len v oblasti magnetického poľa, môžem blažene žiť.^[61] „Vy, božího sloupy důstojenstva,“ opakoval som si, keď som na druhý deň prišiel do Lipova a počul som od Konráda slová, ktorými ma privítal:

„Zachoval,“ odpovedal som, stisnúc mu dlaň a ešte raz som ho objal. „Ale teraz poď, pôjdeme do Podhája k môjmu otcovi,“ riekol som. — „Nemôžem,“ odpovedal, „niektorí mladíci, s ktorými som sa zoznámil, pozvali ma na zajtra na Kriváň, a ja som sa im prisľúbil. Ak môžeš, pôjdeme spolu a potom napozajtre ťa odprevadím domov. Okrem toho už sa zotmieva.“ — „Nedbám,“ povedal som, „veď Kriváň je aj mojím otcom a už dávno som ho nenavštívil.“

Na druhý deň sme sa vybrali z Lipova ešte za tmy a už sme boli pri Kolibách, keď sme uvideli prvé pablesky slnca osvecovať vrchol Kriváňa a neďaleko pred nami asi deväť mládencov hore vystupujúcich, ktorých spev piesne „Nad Tatrou sa nebo kalí“ sa rozliehal okolo po údoliach. S nemalou námahou sme asi napoludnie vyliezli na najvyšší vrch, kde sme zastali tvárou k podtatranským krajom a zaspievali sme pieseň, ktorú začal jeden z tých mládencov, nepochybne i jej skladateľ.^[63]

„Serce człowieka wino rozwesela, ale piosenka jest dla mysłi winem,“^[64] riekol Konrád; ale mladíci neboli spokojní len so samým spevom a čoskoro koloval kalich plný tokajského moku. Vtedy došli ešte dvaja mužskí, jeden asi tridsaťročný a druhý o niečo starší, obaja známi tým mládencom. Boli totiž cez leto v kúpeľoch, na Lúčkach, a teraz ešte obzerali najvýznačnejšie okolia Tatier. „Na zdravie vlasti!“ zaznelo teraz, a všeobecné „Hurá!“ bolo odpoveďou. „Na zdravie všetkých verných Slovanov!“ a „Hurá!“ ozvalo sa po druhý raz. „Živ boh Slovensko!“ — „Hurá!“ — Potom sa natoľko na zdravie pripíjalo, že som s obavou myslel na to, ako títo ľudia zdraví dolu zídu. — „A ty, Poliak, nám nepripiješ?“ opýtal sa teraz mladík s páperovou bradou, ktorý si bol získal akúsi nadvládu nad ostatnými.

— zarecitoval Konrád a „huráh!“ sa opäť ozvalo, potom: „Do końca, do końca wypij!“ ozval sa onen mladík, a akoby čarodejníckou paličkou vyrazený rozľahol sa spev všetkých:

Nato povstal Boleslav — to bolo meno onoho mladíka — a napolo spievajúc, napolo rečniac, odriekal to, čo nasleduje:

Po ňom rečnili dookola iní mladíci. Prišiel rad i na mňa; nadarmo by som sa vyhováral: a tak som si spomenul na ódu, kedysi zloženú Ľubošom, a zarecitoval som ju.

Pretože som žiadosti mládencov vyhovel, nemohli sa tomu vyhnúť ani tí dvaja mužovia; ale ako som sa začudoval, keď som počul toho mladšieho muža rečniť takto:

Po dokončenom rečnení tohto muža zvrtol sa rozhovor, najmä po slovách onoho staršieho muža, na to, aká je to veľká škoda, že niektorí slovenskí spisovatelia odstupujú od prijatého a už zaužívaného spisovného jazyka a spravujú sa alebo novovymyslenou gramatikou alebo niektorým vidieckym nárečím, a chválil úsilia tých mladých ľudí za to, že sa pridŕžajú prijatého spisovného jazyka na základe striezlivejšej úvahy. „Bože môj,“ povedal, „čože bude z nás, ak sa ustavične budeme rozdrobovať, keď si máme čo najväčšmi hľadieť aspoň literárneho spojenia.“ — „Rečnite! rečnite!“ ozvalo sa od všetkých mládencov, a on vstal a prehovoril nasledovne:

Ešte raz obišiel kalich dookola, potom mládenci vstali a všetko drevo — každý totiž predtým doniesol kúsok — hodili na vatru, obstúpili plameň a zanôtili ťahavým, vážnym a prenikavým hlasom:

Keď sme tú pieseň dospievali, šli sme späť, a veru nejeden pri Kolibách dokázal roztrhanými kolenami, alebo skrvaveným čelom, alebo oškúleným nosom a dokaličenými rukami, že na štíte pil na zdravie. Pri Kolibách, kde sme sa trochu občerstvili jedlom, ešte sa zaspievalo:

— potom sme všetkých tam zanechali a išli sme s Konrádom do Lipova. Na druhý deň napoludní bol som už v objatí svojho drahého otca v Podháji.

So zvláštnou clivosťou som sa približoval ku Kamilke, ktorá vyrástla už v dospelú pannu a ktorej tvár, pokrytú akýmsi bledým rumencom, oživovali čarovným pôvabom jej oči plné milosti a krásy. Ona ma však čoskoro zbavila toho dojmu akousi neprístupnosťou, mne nie celkom milou, správajúc sa ku mne naoko chladne, a ja som sa už videl tak blízko svojho cieľa, keď ma tu osud opäť ďaleko odsotil od neho. Lebo osud, ako sa zdalo, môjho strýka na to určil, aby sa svojou priazňou ku mne stal prenasledovateľom môjho šťastia. Totiž deň predtým, ako som sa odobral do Drieňova, došiel môjmu otcovi list z Neapola, v ktorom mu môj strýc píše o svojej nebezpečnej chorobe a žiada, aby som sa čím skôr k nemu vystrojil, prevzal jeho testament a z jeho vlastných úst vypočul to, čo nechcel zveriť papieru. Nikdy som ešte nepoznal svojho otca tak tvrdošijne nástojiť ako vtedy, aby som čím skôr vyhovel žiadosti jeho brata, a mne nič iné nepozostávalo, než sa podrobiť jeho vôli. Jednako som však odskočil do Drieňova.

„Kde ste sa tu vzali, Ladislav?“ ozval sa mi Váhorád, keď som vchádzal cez zadné dvierka do záhrady, pričom on čosi nožom čistil na štepe, a Hanka, pri ňom stojaca, len čo ma uvidela, strhla sa a potom sa zapýrila, až sa zdalo, akoby jej krv presakovala lícami. — „Naveky by ma urobilo nešťastným to, keby môj príchod bol vám azda nemilý,“ odpovedal som, pristúpiac k Hanke, aby som pobozkal jej spanilú ruku. No Váhorád tvárou prezrádzal niečo, čo ma znepokojovalo, i keď som dobre tušil príčinu jeho zachmúrenosti. I zaumienil som si ešte toho dňa požiadať ho o Hankinu ruku, aby sa čím skôr rozhodlo o mojom osude. No k tomu sa mi nenaskytla príležitosť, lebo Váhorád sa hneď po večeri odobral na odpočinok a Hanku zavolal so sebou, zanechajúc ma v spoločnosti svojej manželky. Ja som nevedel, čo si počať, ale starostlivá Hankina matka sama ma vytrhla z mojich rozpakov, keď ma približne takto oslovila: „Vladislav, vy ste narušili pokoj v našej chalúpke. Viem, čo je medzi vami a Hankou, a nemohla som to utajiť pred svojím manželom, ktorý o tom najprv nechcel počuť ani slova, potom však, keď sa dozvedel o vašich listoch, karhal našu ľahkomyseľnosť a prísne nám zakázal čo i len myslieť na to. Nuž teda, Vladislav, povedzte mi, čo zamýšľate s mojím dieťaťom, alebo radšej — odpusťte to matke — zanechajte našu chalúpku a nerozrušujte naďalej jej blahý pokoj.“ — Na tieto slová sa moje srdce naplnilo nevýslovným žiaľom; vzal som jej pravicu, pritisol ju k svojim perám a povedal: „Matka, milá matka mojej Hanky, buďte i mojou matkou, nahradíte mi stratu mojej matky, ktorá sa teraz z tamtoho sveta možno s potešením na nás díva. Mnoho žiadam od vás, viac, ako mi ktokoľvek môže dať, Hankinu ruku.“ — Vtom zarachotil akýsi voz, zastal pod oknami, dvere sa otvorili a do izby vkročil Ctiboh.

Zavčas rána hľadel som stretnúť sa s Váhorádom a keď som ho našiel v záhrade, predniesol som mu svoju žiadosť ticho a pokojne, nakoľko sa mi to dalo. Ale on mi nechcel dať nijakú odpoveď, až vraj keď mu môj otec oznámi svoje privolenie na to. Zdržal som sa ešte toho dňa v Drieňove a nemohol som sa dosť vynačudovať Hankinmu pokroku vo vzdelanosti, umení a vo vážnom, nevinnom a rozumnom správaní sa. Váhorádovi som sa však usiloval stať sa príjemnejším rozprávaním o Islebii, Eisenachu, Wartburgu, Erfurte, a daroval som mu odpis prvého listu magistra Jana Husa z tých štyroch listov,^[74] ktoré sú v univerzitnej knižnici v Jene, v starom rukopise, písanom úplne po česky a len veľmi málo po latinsky, pričom tento rukopis má nadpis: Antithesis Christi et Antichristi (Protiklad medzi Kristom a Antikristom) a v ktorom okrem listov Jana Husa z Konstancie je i jeho krátky životopis. Tento prvý list znie takto:

Mistr Jan Hus^[75], v náději slúha boží, věrným všem Čechóm, jenž boha milují a budú milovati, žádost svú i modlitbu nestatečnú vzkazuje, aby v milosti boží přebývali.

Věrní a v bohu milí! Ještě mi jest to u mysl padlo, aby znamenali, kterak sbor pyšný a lakomý a všie ohavnosti plný potupil jest knihy mé české, jichž jest ani slyšel ani viděl. A by slyšel, tehdy by jim nerozuměl. Neb v sboru byli sú Vlaši, Francúzi, Engliši, Išpáni, Němci a jiní jiných jazykuov, jedne ačby jim co rozuměl biskup Jan Litomyšlský, jenž jest tu byl, a jiní Čechové, nabadači, s kapitolú pražskú i vyšehradskú. Od nichž pošlo jest pohaněnie pravdy božie i našie země české, již já mám v náději boží za zemi nejlepší viery, znamenaje žádosť k slovu božiemu a k obyčejóm. Ó, byste věděli, ten sbor jenž se nazývá sborem najsvětějším a že nemóž poblouditi. Jistě spatřili by ohavnost převelikú; o niež sem slyšal obecně od Švábuov, že Konstancie neb Kostnice, jich město, za třiceti let nezbude hřiechóv, kteréž jest spáchal ten sbor v jich městě. A řkú všickni viece, že sú se pohoršili tiem sborem a plvali sú druhí, vidúce ohavné věci. A já vám pravím, že když sem stál před tiem sborem první den, spatřiv, ano nižádného řádu nenie, řekl sem hlasitě, když sú všickni křičeli, takto: „Mněl sem, by větší poctivost, dobrota a lepší řád byl v tomto sboru než jest.“ Tehdy najvyšší kardinál řekl jest: „Kterak mluvíš? Na hradě si pokorněji mluvil.“ A já sem odpověděl řka: „Neb na hradě žádny proti mně nekřičal, ale tuto všickni křičíte.“ A poněvadž takým neřádem šel jest ten sbor, jenž jest viece zlosti učinil než dobroty, věrní a v bohu milí křesťané, nedejte sebe uhroziti jich usnešením, jenž, ufám, jim neprospěje. Oniť sa rozletie jako motýli a ustavenie jich stane jako pa(v)učina. Měť sú chtěli ustrašiti, ale nemohli sú božie moci ve mně přemoci. Písmem sú proti mně nechtěli jíti, jakož sú slyšeli páni milostiví, jenž sú stáli statečně podle pravdy, váživše všie hanby, Čechové, Moravané i Poláci, avšak zvláště pan Václav z Dubé a pan Jan z Chlumu, neb ti sú stáli, jenž je král Zikmund sám pustil v sbor, a slyšeli sú, že když sem řekl: „Žadám naučenie; psal — li sem co zle, chci naučen býti,“ tehdy kardinál najvyšší řekl jest: „Poněvadž chceš naučen býti, to naučenie máš: Odvolati, jakož padesát mistruov písma svatého nalezlo jest.“

Aj, kraššie naučenie! Tak by svatá Kateřina, dievka mladá, měla by byla ustúpiti pravdy a viery pána Jezukrista, protože padesát mistruov proti nie jest bylo. Ale stála jest dievka až do smrti a mistry jest ku pánu bohu přivedla, jichž já hřiešný nemohu přivésti!

Toť vám píši, aby ste věděli, že sú nižádným písmem ani kterými duovody mne nepřemohli, než lstí sú mě hledali a hruozami, aby mě navedli k odvolávání a k odpřisahání. Ale milostivý pán buoh, jehož sem zákon velebil, byl jest se mnú i jest a, ufám; bude až do skonánie a zachová mě v své milosti až do smrti. Psán list v středu po svatém Janu Křtiteli v žaláři v okovách v čakání smrti. Avšak pro tajemstvie božie nesmiem řéci, by to byl list muoj poslední, neb ještě všemohúci buoh muož mě zprostiti, amen.

Z Drieňova som sa odobral s mysľou nie celkom spokojnou, ale predsa len dobrou, a doma som našiel už druhý list od svojho strýca, v ktorom ma naliehavo pozýval k sebe vzhľadom na rýchly postup svojej choroby; a tak som bol donútený opustiť svoje šťastie, majúc ho už-už v svojich rukách. Na moju potechu sľúbil mi môj otec odprevadiť ma až do Drieňova a ústne požiadať pre mňa Váhoráda o ruku Hankinu.

„A tak si teda už naveky moja,“ povedal som, odchádzajúc z Drieňova. — „Tvoja,“ odpovedala Hanka, „nech ťa boh šťastne sprevádza.“ Odoberúc sa od všetkých s citmi, ktoré nemožno slovami opísať, sadol som s Konrádom na voz; Konrád sa mi totiž pripojil, cestujúc do Ríma, toho sídla umelcov.

Vo Florencii dňa 10. januára 1829.

Milý, drahý otec! Želám a žiadam od milostivého boha, aby ste boli zdravý. Predvčerom napoludnie sme sem s Konrádom šťastne došli, a už zajtra chceme odtiaľko odísť, lebo mi je clivo, keď som tak ďaleko od vás, a chcem sa čo možno najskôr vrátiť. Preto ľutujem, že nemôžem vyhovieť Konrádovej žiadosti, aby som sa tu dlhšie zabavil. On sa i teraz túla kdesi po meste, vyhľadávajúc všetko, čo je tu v maliarstve alebo v sochárstve zvláštneho. Aj ja som s ním sliedil po tie dni a videl som mnoho krásneho, hoci bol by som to s väčšou záľubou pozoroval a s lepším prospechom, keby moja myseľ bola pokojnejšia. Ale tak mi to všetko prebehlo v mysli len akoby v kaleidoskope a len máločo sa mi pošťastilo udržať v pamäti. Že to, čo som tu krásneho videl v umení, ďaleko prevyšuje všetko, čo som kedy uzrel, že verejne vystavené sochy z kovu a z mramoru, paláce a najmä velebné chrámy svedčia o celkom inej vlasti, o inom zmýšľaní, o inej histórii, ako boli vlasť, zmýšľanie a história krajín, po ktorých som doteraz cestoval, a že tento kraj pre svoje podnebie, i v tomto období ľúbezné, môže sa nazývať rajom Európy, to i ja prisvedčím všetkým, ktorí to tak videli a uznali. Žiaľ, že pospolitý ľud má náramnú záľubu vo „far niente“.^[76] Otrhaní hudobníci, speváci, poličinelisti so škaredými ženami a s utešenými, ale znemravnenými a prefíkanými deťmi päť-šesťročnými sa túlajú ustavične z mesta do dediny a z dediny do mesta; táto zmiešanina hojnosti a nedostatku na všetkom, nesmierna ľahkomyseľnosť a prefíkanosť, ľahko sa zapaľujúca vznetlivosť, náchylná k zúrivosti, a popri nej úplná zoženštenosť, ohnivosť a plnosť rozmanitých citov pôsobili na mňa zvláštnym dojmom. Ukazuje sa, že technické úsilie, zvestovateľ novej epochy, ešte sa tu neprejavilo. Boh opatruj mi otca v dobrom zdraví. Váš poslušný syn Ladislav.

V Ríme dňa 20. februára 1829.

Boh Ťa pozdrav, milá, milá Hanka! I keď si namýšľam, že by si odo mňa trpezlivo prečítala aj dlhší list z toho mesta, jednako Ťa nechcem unúvať opakovaním toho, čo si už desať ráz čítala o Ríme. Zdelím Ti radšej city, v ktorých tu žijem. Predovšetkým musím priznať, že som bol mimoriadne pohnutý, keď som vstupoval na túto pôdu, svätú Európe. Európa má zaiste tri sväté zeme. Tú, odkiaľ náboženstvo, tú, odkiaľ štátovedu a v praxi štátne usporiadanie a potom tú, odkiaľ dostala vedy a umenia: Židovskú zem, Rím a Grécko. Isteže kniha Justiniánových zákonov mala po biblii Pánovej najväčší vplyv na spôsob európskej vzdelanosti. Akási clivosť ma pojala pri porovnávaní terajšieho stavu Ríma s tým niekdajším. Rím je teraz celkom iný; i to miesto, kde predtým stál, je pusté. Ale musím, pravda, priznať, že som neľútostil nad tou zmenou, lebo som si predstavil nie jednotlivosť dejín ale stav niekdajšieho Ríma ako celok, a tým som prišiel na to, že som videl náramný zisk v človečenstve európskej vzdelanosti a krajší svet než bol onen, vo svojom celku predsa len surový a sebecký. Vďaka kresťanstvu! Som úplne presvedčený, že keby sa kresťanstvo v Európe nebolo ujalo, alebo by sa bol život Ríma rozlial po celej Európe, alebo by musela zapadnúť v tej trme-vrme divých škandinávskych a uralských vyrojencov. Tak však tamtých skrotila moc pápežov, týchto zmužilosť a tichosť Slovanov. Ale obe víťazné moci mali pôvod v náboženstve, ktorého duch zmiernil i moc planých výhonkov v cirkevných poriadkoch a spôsobil, že slnce dedičstva gréckych náuk preniklo do novej pôdy a urobilo ju plodnou. Priveľmi ďaleko zachádzajúca vláda pápežov upadla; Európa bola zachránená pred jednostrannou vzdelanosťou. Kňazovláda, planý výhonok kresťansko-cirkevného života, mala svoj zárodok v kňazskom poriadku Starého zákona, v ktorého nápodobe sa tu ujala a zdokonalila za okolností, ktoré ju vynucovali, tak, ako sa ujala zemanovláda v dôsledku telesnej moci a prevahy v protiklade k základom kňazovlády, totiž v prevahe a moci duchovnej. Klesanie prevahy oboch vlád, bojujúcich výlučne o moc či o telesnú u zemianstva, či o duchovnú u kňazov, je veľkým znamením blížiacej sa epochy, bojujúcej o vládu mravnosti, čiže tej opravdivej šľachty, totiž moci a prevahy opravdivej cnosti v múdrosti, spravodlivosti a zmužilosti, ale najhlbším základom tej cnosti je láska, bez ktorej ona nie je ani možná.

Včera som bol prítomný zvláštnej slávnosti v sobore sv. Petra. Nechcem Ťa zaneprázdňovať učenosťou mužov, ktorí sa urážajú na rozmanitosti slohu, v ktorom je postavená táto velikánska a velebná stavba. — Keď som vošiel do nej cez dôstojné stĺporadie, cítil som, ako sa dvíha môj duch nad márnu hrudu zeme, a v nesmiernej nádhere slávnosti moje city prešli vo vytrženie. Hľa, tak i nádhernosť musí byť nesmierna, ak sa nám má dobre zapáčiť; inak, ak sa jej to nepodarí, omrzí nás, predstavujúc nám len smiešnu ľudskú márnomyseľnosť alebo neschopnosť vytvoriť to, čo sme zamýšľali. Preto by som si myslel, aby sa menšie chrámy vyznačovali prostou jednoduchosťou a podali nám krásno bez smiešnych piplanín, budiacich napokon ošklivosť; ale sbory a všetky väčšie chrámy nech nám podávajú vznešenosť, nech sú plné nádhernosti, aby sa ňou všetko akoby premietlo v dôstojnú jednoduchosť.

Je to veru vec hodná úvahy, že krásne umenia vznikli, vzrástli a zdokonalili sa u všetkých národov v službe náboženstva. Bezpochyby preto, že i samo náboženstvo je len krásomilným poňatím idey boha, sveta, človeka a jeho určenia; preto bez básnictva, prvorodenca krásnych umení, ani žiť nemôže; potom nepochybne nasleduje maliarstvo a sochárstvo; okrem toho spev a hudba ako stelesnenie básnictva sa vyvíjajú zároveň s ním. Bolo nevyhnutnosťou, že tieto umenia vznikli na ohnisku kresťanstva, v Ríme, a ich výtečnými, rodenými pestovateľmi boli pápeži, ktorým práve prišlo vhod presťahovanie sa gréckych učencov a umelcov, prečo najmä sochárstvo vzniklo, majúce pred sebou nedostihnuteľné vzory v dielach umelcov starého Grécka. Jediná socha Laokoona je večným učiteľom a celou akadémiou sochárstva. Poznáš, milá Hanka, Schlegelove^[77] myšlienky, podľa ktorých všetko umenie by malo byť pestované len v službe náboženstva a že škola holandských maliarov je ošklivý nepodarok. Ja nie som toho náhľadu, hoci zárodkom toho Schlegelovho úsudku je veľká a pravdivá myšlienka. Jednotlivé krásne diela sa podaria i na inej pôde, ale umelecké výtvory ako celok sotva inde než na pôde náboženstva, hoci možno by sa podarili v čistonárodnom občianskom živote, ale takého teraz nikde niet; asi také niečo boli slávnosti na Marsovom poli vo Francúzsku, i keď len ako prechodný zjav, no bol to len tieň niekdajších olympijských hier. Z tohto hľadiska naše divadlá a najmä opery sú len čosi ako bábkové hry alebo tieňohra pre deti. Esteticky tvoriaca moc predstavivosti je životodarný duch umenia, ako vôbec predstavivosť (fantázia) je tým tvorivým a životným duchom všetkých náuk a umení. To je ten duch, ktorý človeka robí hrdinom, alebo meča, alebo pera, dláta, alebo hrdinom so štetcom a farbami v ruke. Čína, myslím si, je preto múmiou, že v nej naskrze vyhasol tento duch.

Posielam Ti tu obraz, predstavujúci Jána Evanjelistu, ako nabáda k návratu a kajúcnosti mládenca, ktorého sám bol vychoval, potom zveril biskupovi v Antiochii, a keď od neho utiekol k zbojníkom, sám ho vyhľadal medzi lúpežníkmi. Tento obraz je dielom mladého Rusa Ivana Choroviča, ktorý je podporovaný kniežaťom, a tu sa zdokonaľuje, žijúc s niektorými Poliakmi v slovanskej úprimnosti, pričom sa i s nami zoznámil. Je to výborný mladý muž. Má zvláštnu záľubu v zobrazovaní Jánových príbehov. Povestný je jeho obraz, predstavujúci Jána, ako stojí, už vetchý a nemocný, podopieraný dvoma učeníkmi, uprostred zhromaždenia kresťanov, ktorým ako požehnanie dáva jedine tie slová: Milí moji, milujte sa! — Poznáš, Hanka, tú rozprávku? Vraví sa, že keď sa opäť uzdravil a keď už sám bez pomoci chodil do zhromaždenia, vždy prehovoril k zhromaždeniu len tie slová a nič viac. Poslucháči, domnievajúc sa, že to predtým len pre nemoc robil, že nemal sily k ďalšiemu hovoru, teraz už zdravého sa spýtali, prečo odrieka len tie isté slová a nič viac. „Preto,“ odpovedal, „lebo to mám od Pána, že je dosť, keď sa jeho nasledovníci milujú.“ Ach, áno, láska, už sama láska by ľudí priviedla k blahoslavenstvu. Len keby jej ľudia rozumeli a dali jej miesto v sebe. Lebo:

Dňa 30. februára. Tento list, ktorý som dokončil pred deviatimi dňami, som Ti nemohol odoslať, lebo som dúfal, že azda budem môcť kúpiť a Tebe poslať Chorovičov obraz Igora Veštca, vytvorený podľa Puškinovej básne. On ho však nechce predať, lebo ho namaľoval pre svojho podporovateľa, knieža ***, sľúbil mi však, že mi z neho urobí kópiu. Je to výborná, preutešená práca. Oleg tu stojí na lebke svojho koňa, jašter mu tuho ovíja ľavú nohu, kúsajúc ho jedovate do lýtka, čo prezrádza nahor do oblúku vyhnutá šija, kým jeho postava, plná moci, je pre neočakávanú prudkú bolesť trochu zohnutá v drieku na ľavý bok, pričom ľavica siaha po jašterovi a pravica, ponad hlavu nazad hodená, je vypätá a nahor obrátená dlaň i prsty naznačujú, akoby chceli niečo chmatnúť, tvár je k nebu obrátená a naklonená. Ale ako sú zobrazené svaly tela a sama tvár, to nemožno opísať. Posielam Ti teda aspoň tú Puškinovu báseň:

Smerť Olega

^[79]

V Neapole dňa 30. marca 1829.

„Kto videl Neapol, ten už môže umrieť!“ Tak to znie ako príslovie z úst mnohých cudzincov, tu sa zdržujúcich. Ale čudné mi je to, že najmä Angličania sem tak často prichádzajú; i keď mi je známa ich zámožnosť, ale i Rím i Neapol je opakom Londýna a život Talianov je opakom života Angličanov. Tam sa hľadá len zisk, tu krásno; tam sa cenia nástroje, tu umenie; tam každý zhromažďuje poklady, tu ich každý utráca; tam ustavičné zásobovanie sa potrebami života, tu nikto na to nepomyslí; tam sa tak žije, akoby tento pozemský život bol len večným zháňaním tovarov, tu tak, akoby sa zajtra už nič nepotrebovalo. Ale čo mňa a Teba, milá Hanka, po tom všetkom! — Rozlúčiac sa v Ríme s Konrádom, šiel som do Neapola v spoločnosti dvoch Francúzov. Na tretí deň sme boli obskočení piatimi lúpežníkmi, ktorí vypálili na nás z pušky a priskočili k vozu. Na šťastie nás guľky minuli, len jeden z Francúzov bol ranený do ľavého ramena. Voz sa zastavil, my sme z neho vyskočili a vystrelili na lúpežníkov, z ktorých jeden, čo sa zdal ich vodcom, ihneď klesol. Prvý, ktorý cez priekopu k nám preskočil, dostal odo mňa silný úder mečom do tváre, ale i ja som v tej istej chvíli ucítil jeho železo vo svojom boku, no úder, zasadený lúpežníkovi, bol omnoho silnejší, a preto jeho oceľ nevnikla do môjho tela, on sa však zvalil dolu tvárou do priekopy. Iní boli mojimi spolucestovateľmi pobití a rozplašení, a tak, keď sme svoje rany obviazali, šli sme rýchlo ďalej.

Nad všetku nádej našiel som svojho strýca v omnoho lepšom stave, ako som sa domnieval, i keď je dosiaľ náramne slabý a v tvári sa podobá viac mŕtvole než živému človeku. Prijal ma s veľkou radosťou. U svojho strýca našiel som tajomníka ruského vyslanca^[80] pri tunajšom dvore Volgarina i s jeho veľmi ctihodnou manželkou, čo mi bolo veľmi milé; lebo — neviem prečo — ale čo som sa s Tebou zoznámil, milá Hanka, od toho času cítim v srdci túžbu po ženskej spoločnosti — azda len preto, aby si mi tým živšie stála pred očami, aby som Ťa mohol s nimi porovnávať a radovať sa z Tvojich predností. Stalo sa síce, že som už neraz úmyselne vyhľadal spoločnosť žien, ale zakaždým som ich čoskoro opustil s pocitom znechutenia. Tá márnomyseľnosť, prepiatosť a pokrytectvo u jedných, u druhých zase neženské spôsoby sa mi náramne spríkrili. Tým väčšiu mám radosť zo známosti s Alexandrou — tak sa nazýva tajomníkova manželka — lebo ona voči všetkým vystupuje s patričnou hrdosťou či cudnosťou, pričom vo všetkom prejavuje zdravé a jasné náhľady, zdravé, čisté srdce a výborný vkus. Volgarin sa mi sám ponúkol poukazovať mi všetko, čo je tu v Neapole pamätihodného, a ja som to ochotne prijal, vidiac v tom akoby začiatok akejsi osnovy pre našu dlhšiu známosť.

Kiež sa len môj strýc čím najskôr uzdraví, aby sa čím skôr mohol vydať na spiatočnú cestu.

Tvoj Ladislav.

V Neapole dňa 25. júna 1829.

Hoci mám nádej, že Ta čoskoro uvidím, milá Hanka, jednako nechcem, aby si bola v neistote, kde som a ako sa mi vodí. Ešte som síce v Neapole, ale dá boh, že o krátky čas už tu nebudem, lebo môj strýc sa má omnoho lepšie. Prvú návštevu som tu vykonal u Volgarina, u ktorého som sa zoznámil opäť s jedným mladým Rusom, Andrejevom, a s ním som po nedlhom čase nadviazal užšie priateľstvo. S týmto mužom prežívam milé hodiny. Tak sme si vzájomne navykli, že jeden bez druhého nemôžeme byť už ani deň. Spolu večeriame alebo u môjho strýca alebo u Volgarina, spolu sa prechádzame po meste, spolu chodíme do divadiel, spolu sa člnkujeme po mori. Sotva je na svete krajší kraj, milá Hanka, ako je tento okolo Neapola; a sotva kde je krajšie more než to, ktoré obmýva tunajšie brehy. Jeho tichá, priezračná hladina pôsobí čarovnou mocou na cudzinca, ktorý sa plaví po jeho vodách v ľahkom člne, alebo sa díva z Vezuvu. — Nepochybne Ti je už známe z novín, že Vezuv opäť oheň soptil; ja nikdy nezabudnem na tú chvíľu, keď sme sa s Andrejevom práve v tom čase na ten oheň dívali z ktoréhosi kopca. Z jednej strany tiekol po úbočí Vezuvu ohnivý prúd ako slza z horiaceho oka Kyklopa,^[81] z druhej strany tiché more, na ktoré sa usmievala luna v plnej svojej kráse. Tu odrazu zarečnil Andrejev Deržavinovu ódu Na boha, ktorú mi teraz on sám predrieka:^[82]

I keď viem, milá Hanka, že pri prvom prečítaní tejto ódy neporozumieš hneď každému slovu, jednako dúfam, že ju prečítaš viackrát, a potom iste všetkému porozumieš. Je zvrchovaný čas, aby sme sa my, Slovania všetkých nárečí, usilovali naučiť sa všetkým našim hlavným nárečiam, ale dobré by bolo, keby sme všetci pestovali najmä jedno zo všetkých nárečí podľa príkladu starých Grékov. Má to síce v našich okolnostiach veľké ťažkosti a viem, že nás, najmä západných a južných Slovanov, označujú v očiach jednej strany ako národy, dychtiace po politickom spojení s Ruskom, keďže ruské nárečie študujeme, ruské knihy čítame a iných k tomu povzbudzujeme. Ale ak sa má úprimne priznať — bez ohľadu na takých vykladačov — ktoré nárečie by bolo i najvhodnejšie na to, i také, ktoré by zaručovalo i najväčšiu pravdepodobnosť i možnosť i význam hodný toho, aby sa prijalo všetkými kmeňmi ako prostriedok, spojujúci všetkých nás, i ja sa domnievam, že by sme sa mali chytiť ruštiny. Kmeň toho nárečia je najsilnejší, jeho literatúra je najvýbornejšia, a ak sa môžem tak vysloviť, to nárečie je najslovanskejšie. Nám Slovákom je omnoho bližšie, než sa vôbec domnievame. Už len samo písmo, i keď je nám nemilé, je najsúcejšie pre našu reč. Kiež by len petrohradský spôsob reči nenabudol prevahu, najmä vo vyslovovaní genitívu! Ale budúcnosť, ktorá sa najmä teraz pre Rusko otvára, povznesie i jeho literatúru a iste ju rozšíri, lebo čo je v nej dobré, výborné, pre to nebude ani Volga ani Prut ani Nemen nepreniknuteľnou hranicou. Všeslovanská vzájomnosť dostane životnú iskru len vtedy, keď sa pre literatúru vyšších vied a umení a pre spojitosť zavedie jedno nárečie.

Andrejev ma ustavične navnadzuje, aby sme navštívili znovuzrodené Grécko. Možno, že sa tam asi budúceho mesiaca preplavíme na krátky čas. Ach, ja by som rád nastúpil inú cestu, ale môj strýc nechce o tom ani počuť, aby som sa už domov vrátil, i keď sa už hodne lepšie cíti. Maj sa dobre! Som Tvoj Ladislav.

V Neapole dňa 13. januára 1830.

Toto je už od pol roka tretí list, čo Ti píšem, hoci som od Teba nedostal nijakú odpoveď na dva predošlé. Na Teba sa nemôžem ponosovať, ale ponosujem sa na svoj osud, ktorý ma tuná tak dlho drží proti mojej vôli. Zlepšenie zdravia môjho strýca trvalo len krátky čas a jeho choroba sa opäť zhoršila. Teraz je už taký slabý, že lekári pochybujú, či vyžije dlhšie než do konca tohto mesiaca. — Nedávno som bol na slávnosti svätého Januára. Ťažko, ba azda nemožno ospravedlniť kňazský stav tejto krajiny ani tomu najmiernejšie zmýšľajúcemu človeku, ak mu čo i len trochu záleží na osvete ľudu a jeho blahu. A to má byť kresťanstvo, čo sa tu pri tej príležitosti konalo! Ó, hanba, večná hanba tým kňažúrom, ktorí si myslia, že ich úrad je len pre nich ustanovený, alebo aspoň ho tak vykonávajú, pričom vôbec nedbajú o ľudskosť. Obávam sa, aby som pri pochovávaní svojho strýca nemal nijaké mrzutosti; lebo oná dôslednosť modloslužobníkov rímskeho zmýšľania siaha až za hrob, akoby všetko bolo ospravedlnené, keď sa ona zdanlivo preukáže, lenže to dôsledne vyplýva zo zásady o jedinej samospasiteľnej cirkvi. Blahoslavím naše Slovensko, na ktorom v znášanlivej svornosti žijú také rozličné vyznania ako ich kňazi. Je to iste hrozná vec, keď si niektorí ľudia myslia, akoby len oni — a oni sami lepšie než boh — vedeli iných urobiť večne blahoslavenými, pričom ich nevedia urobiť šťastnými ani len v súčasnosti, ba pozbavujú ich aj trošky toho pohodlia, v ktorom žijú. Ja veru nemilujem človeka, ktorý si neváži svoje vlastné náboženstvo: chcem, aby si každý úprimne miloval svoje náboženstvo, ale si aj vážil iné náboženstvá, lebo inak je to len bigotnosť toho farizeja v Lukášovi v 18. kapitole, alebo bigotnosť toho muža, ktorého Franklin nazýva Abrahámom, ako v búrlivej noci vyhnal zo svojho domu cudzinca, i keď prišiel ako hosť, pretože bol modloslužobník. Poznáš tú peknú poviedku?

Pomysli si! Konrád prišiel z Ríma i s jedným druhým mladým mužom, maliarom, rodeným Čechom. Už dávno som nič nepočul o literatúre a národnom živote Čechov, preto som sa dychtivo vypytoval na tieto veci. Beda! Nepočul som nič potešiteľného; pravdaže, všetko, čo som počul, naplnilo ma najväčším zármutkom. Zo skúsenosti viem, že Slovanstvo v Českej krajine je záležitosťou len niekoľkých mužov, a ak je tomu tak, ako tento muž hovorí, že ho ponemčení Česi, majúci úrady a moc, neradi trpia, že ho raz posmešne ako „flastenectfo“ prezývajú, raz ho zas potajme udávajú ako vláde nebezpečné: takže i tí, ktorí zahoreli láskou k materčine, zatajujú to, aby len nejaký úradík mohli dostať; že sa tam nikto neopováži zmužile sa postaviť na odpor prenasledovateľom tej veci; že okrem toho aj v tej hŕstke spisovateľov sú rozbroje, keďže niekorí z nich, a to tí najmenej spôsobilí na to, mnohých urazia hlúpymi recenziami, iných odstrašia od ďalšieho pokračovania, iným to spríkria atď., pričom túto národnú vec pokladajú len za výlučne svoju záležitosť; napokon úplné odcudzenie sa šľachty a zámožných od Slovanstva; že sama Matica mohla sotva zozbierať na 16.000 zlatých, i to len tak, že sľubovala svojim dobrodincom (?) znamenité výhody pri obstarávaní kníh: je to div, že neklesám vo všetkej svojej nádeji, keď o tom všetkom uvažujem. — I ty nariekaš, že sa aj u nás šľachta, pochádzajúca zo slovanskej krvi, chytá maďarčiny, a nie slovančiny, pravdaže, i to je smutné, ale dá sa to omnoho ľahšie ospravedlniť. Naša šľachta vznikla u nás s príchodom Maďarov alebo skôr od nich pochádzala; má ich dejiny, ich práva, ich výhody, ich ducha. Okrem toho všetkého liberalizmus našej šľachty zvádza mnohých, ktorí sa domnievajú, že podporovaním jej úmyslov podporujú slobodu a odpor proti jej úmyslom pokladajú za odpor proti slobode. — Pravdaže, nemajú nijakého pochopu o tom, že totiž len vychovávaním ľudu sa môže napomôcť jeho mravná a politická vzdelanosť a že toto vychovávanie sa môže podariť len v jeho materinskej reči. Tamtým boli zavedení mnohí aj z tých, ktorí predtým boli u nás horlivými Slovanmi, a už sa k Maďarom pripojujú. Maj sa dobre! Som Tvoj Ladislav.

O dva mesiace neskôr, ako som tento list odoslal, zomrel môj strýc; Konrád sa vrátil opäť do Ríma, ja zas, prerušiac cestu domov, šiel som s Andrejevom do Grécka. Len čo sme na breh vystúpili, s pohľadom na vzkriesené Grécko prišli mi na pamäť tieto slová nášho básnika:

Stál som na brehu hrobu, z ktorého temer po dvoch tisícročiach národ, čo do počtu neveľký, ale vo svojom dávnoveku honosiaci sa najväčšou slávou medzi všetkými národmi sveta a tou slávou akoby zaviaty, povstal. Povstal, pravda, celkom iný, než bol; ale povstal k samostatnosti svojou vlastnou zmužilosťou a vďačnosťou iných národov oproti jeho praotcom. Tak zásluha starovekého Grécka niesla ovocie, a to nielen duchovné, pre celý svet, ale i bezprostredne kladné pre dedičov jeho mena. Mnohí mudráci chcú tento národ potupiť, vyčítajúc mu surovosť mravov a duchovnú nevzdelanosť. Tá snaha má nepochybne ďalší zámer, ale toho sa netýkajme. Isté je, že keby títo potomci Epaminonda^[83], Themistokla^[84], Alexandra^[85], Solóna^[86], Sokrata^[87], Platóna^[88], Demosthéna^[89] a nespočetných mien a súčasne i toľkých vzorov každej cnosti a umenia — neboli zdivočeli, boli by ochabli tak ako — exempla sunt odiosa^[90] — a nikdy by nebol strhnutý chvost z ich hradov a nebolo by vyhnané hnusné Turectvo z tejto svätej krajiny; Atény by boli zostali stajňou tureckých koní a — ó, hanba! — pôda olympijských hier bola by zostala obetnicou potupy grécko-kresťanských panien, ruje holohlavých bašov a vezírov. Vďaka národom, ktorí v tomto svätom boji Grékom prispeli! Mravná a duchovná sila tohto národa, dávajúca istotu nádeji, že pôjde mužným krokom cestou novej vzdelanosti; ale najprv a predovšetkým bola potrebná národná samostatnosť. Čo do spôsobu terajšej vlády za šťastie sa musí pokladať samovláda; lebo vieme, že všelijaké druhy slobodne volených vlád v starovekom Grécku nedávali tie výhody celému národu, aké môže dať terajšiemu Grécku táto vláda. Dokiaľ len všetci, všetci ľudia niektorého národa nedôjdu k opravdivej vzdelanosti v človečenstve, zostane bezprostredná ľudovláda najhorším spôsobom vládnutia.

Mám tu rozprávať, kade som chodil po tejto krajine? Kde a pri ktorých pamiatkach slzy zaliali moje oči? Aké nádeje sa mi stavali v mysli pre budúcnosť tohto národa? S hlbokým povzdychom som vykročil z hraníc tejto krajiny a keď som zanechal a poručil tento „víťazov kraj, miesto pomníkov“ do opatrovania boha a kresťanskému duchu, náhlivo som odchádzal s jedným vyslúžilcom gréckeho vojska, Radićom, ktorý ako rodený Srb sa od desiatich rokov zdržoval v Grécku, bojoval tam za jeho nezávislosť, ale keďže bol ťažko ranený, i po uzavretí mieru zostal tam bývať až doteraz. Tak v spoločnosti tohto muža prešiel som bezpečne cez Albániu atď. až do Srbska, ktoré pod múdrym a slovutným kniežaťom Milošom^[91] je akoby pri prsiach dojky, čo ho mliekom odchováva. Daj boh, aby toto dieťa nežiadalo predčasne hutnejšie, teraz preňho nezáživné pokrmy, jeho národné kniežatá mu iste ochotne poskytnú silnejšie pokrmy. Keď som prekročil hranice Srbska, po prvý raz som uvidel „pôvabné Srbky“. Bol som ako znovuzrodený, každý bol mojím bratom, a srbské spevy, ktoré sme všade počuli a z ktorých vanul duch Homérov, zalievali moju dušu nevýslovnou radosťou. Tento národ žije ešte vždy takrečeno v dejinách svojich praotcov pred náporom divých Turkov a potom i v čase podmanenia v dejinách svojich hrdinov, ktorí priamemu násilenstvu vzdorovali násilenstvom. V týchto úrodných krajoch málokto z pospolitého ľudu pracuje viac, než musí pracovať, aby získal nevyhnutné potreby; najviac času sa prežije na schôdzach, pri ktorých mužskí ležia alebo sedia na skrížených nohách, alebo pod nejakým stromom, či na nejakom brehu, ponajviac v nejakom háji, fajčiac dohán, popri nich pradú alebo pletú ich ženy, hrajú sa deti, a všetkým niekto rozpráva nejaký hrdinský alebo dobrodružný príbeh, alebo všetci načúvajú piesni, ktorú spieva guslar, sprevádzajúc sa na svojom jednoduchom hudobnom nástroji. Tak, myslel som si, museli kedysi povstať spevy Homérovej Iliady! Teraz sú Iliadou týchto krajín spevy o kráľovičovi Markovi.^[92] Táto láska k povestiam, táto viera, ktorou sa udržujú a uctievajú, je čosi viac než básnenie. Tie piesne nie sú básne v našom zmysle a nie sú ani dejepisom v našom zmysle: je to skutočne niečo zvláštneho, čo iní Európania ani nemôžu úplne pochopiť. Domnievam sa, že len keď sa človek celkom vmyslí do stavu a povahy zmýšľania a cítenia týchto ľudí, môže úplnejšie pochopiť básne a dejepisectvo dávnovekosti Ázie a Grécka; ba i nejedna stránka zo samého Písma svätého musí sa čítať na základe takéhoto vmýšľania sa. V tom sa celkom zhodujem so slovami naslovovzatého ruského národopisca, ktorý hovorí: „Skazkoľubie dľa čelověka sostavľajet neobchodimosť, ili nuždu, kotoroj on nepremenno dolžen udovletvoriť. Skazkoľubie jesť instinkt, danyj čeloveku takže kak i piščevarenije.“^[93] Rozumiem človeka toho podnebia a stupeň jeho duševného vývinu, na ktorom Srbi teraz stoja. Budúcnosť Srbska, ako i všetkých ilýrskych Slovanov, prebudených už k národnému životu, je iste veľká. Tam ešte nikto neunikol svojmu národu, a to ani v mravnom, ani v duševnom ohľade. Veľkú časť ich náboženstva tvorí láska k vlasti a k národu.

Nech je tu na pamiatku zaznačená udalosť, ktorá by u nás bola prepodivná, ale tam nie je neobyčajná, a ktorej som bol sám svedkom. V istej dedine, keď sme si odpočinuli, aj my sme išli von pod háj — bolo to v nedeľu — kde sa na rodinný spôsob zabávala hromada mužov, žien, dievčat a detí. Netrvalo dlho a prišiel guslar a takto spieval:

O páde cárstva srbského

^[94]

Po odspievaní tejto piesne alebo skôr odrečnení so sprievodom guslí počastovali guslara, ktorý sa hneď znovu dal do spievania vlasteneckých epických a ľúbostných lyrických piesní; napokon, keď sa už slnce sklonilo k západu, spieval ešte nasledujúcu pieseň:

A len čo guslar dospieval túto pieseň, boli sme zrazu obskočení asi tridsiatimi ozbrojencami; nemálo sme sa preľakli. Ale tí uchvátili jednu devu, všetko ostatné rozplašili a rýchlo sa dali na útek. Niektorí mužskí na nich hneď vypálili zo svojich pušiek, potom sa behom náhlili do dediny. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že ich naháňali, ale nedostihli prv, kým tú devu s tým mládencom nenašli v lese pod jedným stromom už zosobášenú kňazom, ktorý ich očakával. Nato ihneď prestalo všetko nepriateľstvo. Rodičia devy šli potom v slávnostnom sprievode s mnohými darmi do dediny ženícha, od ktorého zas oni mnohé dary dostali.

Tak cestujúc s Radićom. po Srbsku, vypozorovali sme, ako tam všetko radostne prospieva v dobrom, a boli nám zrejmé dôsledky uvoľnenia sa Srbska spod tureckého jarma. Poznali sme, že tyranstvo všade napomáha nemravnosť, totiž na jednej strane ochabnutosť a na druhej slepé podrobenie sa vôli tyrana, pochádzajúce z pochlebovania; že napomáha náboženskú i mravnú slepotu pod rúškom zachovávania zdedených ustanovizní a odnímajúc samostatnosť jednotlivému človeku, razom ničí zárodok všetkej mravnosti; naproti tomu voľnosť dáva aspoň možnosť pre úspešný rozvoj mravných a duchovných síl človeka, keďže jej základom je váha ľudskej dôstojnosti u každého človeka, ktorej prvým prirodzeným dôsledkom je bezpečnosť pred ľubovôľou iných. Zotročenie ducha je preto najväčším nešťastím, a Radič mi na to povedal:

Nemožno nemať úprimnú úctu k tomuto statočnému slovanskému kmeňu, ktorý najzmužilejšie a dlho odporoval návalom Turkov, ktorý, hoci premožený, necítil sa celkom premoženým, a nespočetnými ranami pokrytý do tých čias zápasil so svojím odporcom, kým sa len opäť nepostavil na nohy na pôde, presiaknutej krvou svojich otcov, a nezaložil svoju novú budúcnosť. Je pravda, že láska k vlasti každého preniká, a ňou preniknutý i Radič mi predniesol tie slová:

S Radićom som sa rozlúčil na samom brehu Dunaja. Bol už august. Hore Dunajom cez Pešť som sa rýchlo preplavil, pri Komárne som len na breh vystúpil a pozdĺž ľavého brehu Váhu som sa uberal k Tatrám. Čím väčšmi som sa blížil k Drieňovu, tým tiesnivejšie city očakávania sa ma zmocňovali. Bol už podvečer; zďaleka znelo trúchlivé zvonenie, ktoré mi v predtuche niečoho smutného vohnalo slzy do očí. Už som stál pri zadných dverách záhrady; zvonenie stíchlo a čoskoro som začul nápev piesne „V žádném okamžení“. Pomyslenie, že sa to možno spieva pri Hankinej rakve, náramnou úzkosťou zovrelo moje srdce. Zoskočil som z voza, ako jeleň som prebehol záhradou a pretlačiac sa nesmiernym zástupom ľudí, uvidel v rakve bezduché telo Váhorádovo. Nechtiac rušiť pohreb, pretlačil som sa do izby. Hanka, bledá na smrť, premenená v obličaji, stála tu opretá o plačúcu mať. Zdvihla oči a v momente ma poznala, ale ihneď v tej samej chvíli prenikavo bolestne vykríkla a zamdletá klesla. Zástup s rakvou odišiel. My sme zostali doma. Ó, akože by som mohol primerane opísať svoje prvé pocity po svojom návrate? — Náhlim sa zaznamenať v krátkosti najhlavnejšie udalosti. — Kamilky tu už nebolo viac ako štvrť roka. Po mojom odchode do Neapola žiadala sa od môjho otca k Hanke; odtiaľ však pred troma mesiacmi zmizla — a nikto nevedel kam. Na druhý deň sme všetci plakali pri hrobe Váhorádovom — a po štvrťroku pri hrobe môjho otca! Z listov z Neapola a z Ríma, písaných mojimi priateľmi, dozvedel som sa, že Konrád krátko po vypuknutí povstania sa nepochybne odobral domov, čo ma náramne prekvapilo. No prudkosť vlasteneckého ducha, vanúceho vtedy veľkou nádejou, uchvátila i to, čo nebolo plevou! — O pol roka po mojom návrate stál som s Hankou pred oltárom. Prvý rok môjho manželstva bol najšťastnejším v celom mojom živote. Po roku ma Hanka oblažila dcérkou. Ale beda! V šestonedelí upadla do horúčky a lekári mi dávali malú nádej v jej uzdravenie. Dňom i nocou som bdel pri jej lôžku. Raz v noci, sediac pri nej, zaspal som; i snívalo sa mi, že som po boku Radića bojoval za slobodu Grécka. Bitka sa schyľovala ku koncu, Turci utekali na všetky strany, my sme sa radostne hnali za nimi, ďakujúc v duchu bohu za víťazstvo, a tu naraz počujem volať moje meno. Prebudiac sa poznal som, že môj sen bol len snom. Ach! „Sen je marivo a boh je pravda!“ vzdychol som si v zmysle toho srbského príslovia. Naklonil som sa k Hanke a pýtal sa, ako sa cíti. — „Milý Vladislav!“ riekla „cítim, že onedlho už nebudem medzi živými. Staraj sa o moju matku, o moju dcéru — a ak chceš vyplniť moju poslednú vôľu, vyhľadaj Kamilku“, a — už jej tu nebolo! — Žiaľom zlomený ani som nevedel, čo sa ďalej dialo v mojom dome. Priatelia sa postarali o pohreb. Po nejakom čase zveril som dcérku do opatery jej starej matke a vystrojil som sa vypátrať niečo o Kamilke. Prešiel som cez Tatry a zablúdil som v hore, tu odrazu počujem nábožný hlas, zaznievajúci z osamotenej chalúpky. Vošiel som dnu a poznal som Ľuboša v odeve pustovníka. „Všetko je stratené,“ hovoril Ľuboš, „vlasť je stratená, priatelia sú stratení!“ — „Áno, všetko je stratené,“ odpovedal som, „priatelia stratení, život stratený! Kde je Kamilka?“ — „U pani Zabrzeskej vo Ľvove!“ — „A kde je Konrád?“ — „Čoskoro ho uvidíš!“

Nastal večer. Svietila luna, temným svitom bledo osvecujúc jednoduchú chalúpku pustovníka. Teraz do nej vstúpil mladý muž s obličajom pokrytým jazvami; z hlavy na ľavej strane mu viseli dlhé rozčuchrané vlasy a na pravej polovici, na temene akoby preliačenom, bola veľká plešina. Ani jedného z nás si nevšímal, potom, keď sa na mňa chvíľu zúrivo díval, odrazu sa obrátil a pochytiac o stenu opretú harfu, spieval prenikavým hlasom:

Keď tieto dve slohy dospieval, harfu odhodil tak prudko, že sa hneď na nej roztrhli niektoré struny. Ale on vyskočil a ešte hrôzyplnším hlasom volal:

Vytasil nôž a bol by sa prebodol, keby ho v tej chvíli Ľuboš mocnou pravicou nebol zachytil, skríknuc naňho divým hlasom:

„Znasz ty Evanjelia?“

Konrád: „A znasz ty nieszczęście?“^[100]

Nastalo dohováranie. Konrád sa čoskoro pokojne uložil. — „Je pomätený na rozume,“ obrátil sa na mňa Ľuboš, „už tri mesiace sa takto s ním trápim.“

Ráno sme ho našli stečeného z krvi. Ľuboš ma nabádal, aby som ho zanechal a vyhľadal vo Ľvove Kamilku. Keď som prišiel do Ľvova, dozvedel som sa, že pred dvoma dňami vstúpila do kláštora.