ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aká to cesta boha Hospodina
na nočnom jeho nebi
slncami svetov vysypaná,
tak sa už ligoce anjelmi vytkaný
plášť tvoj, matuška naša, Slovensko,
po svätých Tatrách rozostrený!
V partách z diamantov ohnivých
už idete sláviť deň božieho syna,
vy dcérky Slovenska, lesy naše,
majúc živôtky čisté, prepásané
stanom srieňovým v stydlivej velebe.
Ale ty žalostíš, Hron náš, rieka milá!
Už ťa sužuje mráz, už sa ťa chytá ľad,
už priezračná tvoja, jak duša anjela,
len kde-tu zažblnká vlnôčka von z ľadu,
zdvihnúc hlávku svoju, očkom zableskoce.
Už po tebe bosá nebrodí dievočka
z brehu na breh pod trávy bremenom;
už stáda v skoku nehrnú sa k tebe,
suché ležia plte prihúžvené k vŕbam,
nad tebou surmuje zas víchor divoký,
ako roj Mongolov s divým božím bičom.
Zakryže sa, zakry štítom oceľovým,
a ty bež, vlnôčka, pod mostom skleneným,
žaluj sa tam, žaluj, ticho sa vyvzdychaj!
Veď ty mrzneš, ale nevymrzneš;
veď ty malieš, ale nevymalieš;
veď ty tečieš, ale nevytečieš;
veď ty hynieš, ale nevyhynieš.
Hej, rozžiari sa východ vysoký,
hej, rozhreje on oziablu krv tvoju!
Hej, rozženú sa prívaly od mora
a mocným hromom „Hospodin! Hospodin!“
zlámu sa ľady tvoje, zhorí tvoj mráz:
Vtedy sa vyrúti mocná voda tvoja,
preláme úzke brehy, zborí hate,
a bude z teba Hron rieka, Hron pratok!
Ponesieš plte naše, lode naše
v Dunaj sivý náš, v Čierne more naše,
tam staneš nosiť koráby naše. Hallelujah!
Tak sa i teba chytá zas ľad, slovenský ľud!
Už mrzne v tvojich synoch láska k tebe,
utekajú od teba podlé deti tvoje.
Mrznite, mrznite, synovia bez krvi!
Zamrznete v ohni cudzej pece.
Utekajte, utekajte, deti bez duše!
Mŕtvoly vaše zožerú psi v poli.
Ja za oblakmi vidím čisté hviezdy,
ja za víchrom vidím milý pokoj,
ja za hnevom osudu vidím božiu milosť,
za službou hlúposti slobodu rozumu,
i za hrobom krivdy spravodlivosti raj,
vidím za potupou slávu. Hallelujah!
Chytí sa i teba raz ľad, srdce moje,
vydujú víchrice teplo života,
vytleje oheň tvoj v tichom hrobe,
nebude tebe večne žiť na zemi;
neprichodí tu žiť, kde je žiť nie život.
Uložíš sa pod kríž boha Spasiteľa,
dosť skoro zložíš sa tam do skrehlej zeme;
ale keď prejde noc tohoto stvorenia,
keď zbĺknu svety tie v ohni súdu boha,
keď novú zem stvorí všemohúce slovo,
keď nové sa nebo nad nebom vysklepí,
keď sa deň rozvodnie, deň večný bez noci:
Vstaneš, duša moja, v oslávenom tele,
a vo večnom speve z východu k západu
večný potečie hymn ten: Hallelujah!