Básne zo 60-tych rokov

Aká to cesta boha Hospodina
na nočnom jeho nebi
slncami svetov vysypaná,
tak sa už ligoce anjelmi vytkaný
plášť tvoj, matuška naša, Slovensko,
po svätých Tatrách rozostrený!
V partách z diamantov ohnivých
už idete sláviť deň božieho syna,
vy dcérky Slovenska, lesy naše,
majúc živôtky čisté, prepásané
stanom srieňovým v stydlivej velebe.
  Ale ty žalostíš, Hron náš, rieka milá!
  Už ťa sužuje mráz, už sa ťa chytá ľad,
  už priezračná tvoja, jak duša anjela,

  len kde-tu zažblnká vlnôčka von z ľadu,
  zdvihnúc hlávku svoju, očkom zableskoce.
  Už po tebe bosá nebrodí dievočka
  z brehu na breh pod trávy bremenom;
  už stáda v skoku nehrnú sa k tebe,
  suché ležia plte prihúžvené k vŕbam,
  nad tebou surmuje zas víchor divoký,
  ako roj Mongolov s divým božím bičom.
  Zakryže sa, zakry štítom oceľovým,
  a ty bež, vlnôčka, pod mostom skleneným,
  žaluj sa tam, žaluj, ticho sa vyvzdychaj!
  Veď ty mrzneš, ale nevymrzneš;
  veď ty malieš, ale nevymalieš;
  veď ty tečieš, ale nevytečieš;
  veď ty hynieš, ale nevyhynieš.
  Hej, rozžiari sa východ vysoký,
  hej, rozhreje on oziablu krv tvoju!
  Hej, rozženú sa prívaly od mora
  a mocným hromom „Hospodin! Hospodin!“
  zlámu sa ľady tvoje, zhorí tvoj mráz:
  Vtedy sa vyrúti mocná voda tvoja,
  preláme úzke brehy, zborí hate,
  a bude z teba Hron rieka, Hron pratok!
  Ponesieš plte naše, lode naše
  v Dunaj sivý náš, v Čierne more naše,
  tam staneš nosiť koráby naše. Hallelujah!
Tak sa i teba chytá zas ľad, slovenský ľud!
Už mrzne v tvojich synoch láska k tebe,
utekajú od teba podlé deti tvoje.
Mrznite, mrznite, synovia bez krvi!
Zamrznete v ohni cudzej pece.
Utekajte, utekajte, deti bez duše!
Mŕtvoly vaše zožerú psi v poli.
Ja za oblakmi vidím čisté hviezdy,
ja za víchrom vidím milý pokoj,
ja za hnevom osudu vidím božiu milosť,
za službou hlúposti slobodu rozumu,
i za hrobom krivdy spravodlivosti raj,
vidím za potupou slávu. Hallelujah!
  Chytí sa i teba raz ľad, srdce moje,
vydujú víchrice teplo života,
vytleje oheň tvoj v tichom hrobe,
nebude tebe večne žiť na zemi;
neprichodí tu žiť, kde je žiť nie život.
Uložíš sa pod kríž boha Spasiteľa,
dosť skoro zložíš sa tam do skrehlej zeme;
ale keď prejde noc tohoto stvorenia,
keď zbĺknu svety tie v ohni súdu boha,
keď novú zem stvorí všemohúce slovo,
keď nové sa nebo nad nebom vysklepí,
keď sa deň rozvodnie, deň večný bez noci:
Vstaneš, duša moja, v oslávenom tele,
a vo večnom speve z východu k západu
večný potečie hymn ten: Hallelujah!