ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nášmu doktorovi prikvitla depeša, krátka, ako všetky telegramy, ale zrozumiteľná. „Manželka ochorela. Príďte. Lanić.“ Zo stanice najbližšej, Dolčín. Skrkval ju nervózne a vopchal do vrecka kabátka, ktorý visel na dverách ,farmácie‘, alebo, ak tak chcete, ,ordinačnej dvorany‘. Nenapadne mu totiž, aby čakal pacientov v kabáte — ba práve rozopäl i košeľu mušelínovú na prsiach, i rukávy vyhrnul, aby ho neobťažovala. Keď depešu zariadil, nahol sa otvoreným oblokom na piacu — jeho byt je totiž na piaci — či nezazrie dákeho človiečika dakde, čo by bol náchylný i pohnúť sa. Pod veľkou jahodou na piaci leží rozvalený krivý Marko: hlava v chládku, všetko ostatné na tuhom odpoludňajšom slnci. Chrápe, ani čo by pílil a nepočúva, čo si rozprávajú naši ctihodní starci Ante a Zorzi a ďalej od nich starý Tomić a melancholický Dominko.^[1] Penzisti všetko — ľudia, ktorým vypadla z ruky motyka a čakan. Zato sú stálou ozdobou našej piace. Neprejdeš po nej, aby ťa nepozdravili, alebo dačo neprivolali, alebo aby neurobili poznámku o tebe medzi sebou. Oni zvedia prví, čo nového v meste. Komu sa okotila koza, koho vypovedal don Roko, koho i na koľko odsúdili do chládku na obćine, komu zase vynadal doktor, alebo aké ryby doniesli na piacu. Keď som čítal v oktáve Antigonu^[2] a pozdejšie ju videl predstavenú v Národnom divadle, všetko sa mi zdalo jasné a prirodzené, len jedna vec mi nešla do hlavy: chór starcov. Títo starí musia byť všade, všetko vidieť, do všetkého sa miešať, o každom slove Antigony alebo Kreonta vyspevovať po polhodiny, a to vo veršoch — a akých cifrovaných ešte! Držal som ich za výmysel Sofokla, za zlomyseľnosť, aby neborák oktaván mal sa nad čím potiť a hlavu ubolenú lámať.

No keď som vstúpil po prvý raz na našu piacu a videl na nej našich penzistov, pochopil som, že je to vec reálna a odprosil v duchu sto ráz starého Sofokla.

Krivý Marko akýmsi inštinktom prebudil sa i skočil na nohy, len čo sa doktor vyklonil z obloka. Vie, že jeho potrebujú teraz, a jediným dlhým skokom našiel sa pod oblokom farmácie.

„Zavolaj mi Lešeho,“ rozkazuje mu doktor.

Marko drží čiapku, ktorú pochytil kdesi od financa, pod pazuchou. Pozerá rozospatým okom dohora; každé slovo doktora doprevádza pohybom vlastných úst, pokrytých temer úplne rozčuchranými fúzmi. Robí to možno od veľkej úslužnosti, a možno mu i treba každé slovo poprežúvať, ak ho chce zasadiť do tvrdej hlavy a nevyviesť v nedorozumení dáku hlúposť.

„A na kedy?“ pýta sa doktora.

„Zaraz.“

„A kde?“

„Sem.“

„So živým a či naprázdno?“

„So živým.“

„Dobre — budete slúžení!“^[3] S tým i odfujazdil od obloka.

,Živo‘ dľa Daničićovho slovníka^[4] znamenalo by zviera vôbec. Na našom ostrove ,živo‘ znamená koňa, mula, mulicu — teda každý prostriedok premávkový, ktorým my disponujeme, okrem osla, ktorý sa volá podivným spôsobom ,tovar‘. Koza, ovca — vôbec všetky zvieratá — i mrcha žena k tomu — poctené sú všeobecným názvom ,beštija‘.

Doktor, vybaviv túto najsúrnejšiu robotu, začal prezerať svoju torbu, ktorú na takéto výlety nosieva, t. j. kapsu s liekmi a nástrojmi. Keď sa presvedčil, že je v poriadku, hodil sa na kanapu a rozmýšľa o márnosti svetskej. Teraz si zdravý, ako manželka Lanićova bola bez otázky zdravá — a o hodinu môžeš chorieť! Márnosť sa počala miešať s nemárnosťou do jedného klbka — to sa všakovak snuje a navíja: slovom, nezvedel, iba keď zaspal.

Čo sa divíte! Po obede a v Dalmácii k tomu! I najbystrejšia hlava oťažie, keď nevieš, kde by si sa zavliekol od horúčavy. Myšlienky majú putá olovené a celé hodiny nevieš, či spíš, či nespíš; či si triezvy, či opilý.

Zobudil ho nehorázny štabarc, aspoň jemu sa zdalo, že nehorázny. To sa otvorili dvere na farmácii. V nich stojí chlapina, dobrú hlavu vyšší od priemernej výšky chlapa, s červenou čiapočkou šibenskou na hlave. Šibenská — lebo sa dorábajú v Šibeniku,^[5] teda nie že by chlap bol súci na šibenicu. Má čierne fúzy; ako vždy i teraz rozčuchrané. Sám v sebe vysoký, zdá sa ešte vyšším, lebo je chudý. Pritom je postava dosť nesúmerná. Výška, čo presahuje normál, môže sa privlastniť pedálom, ktoré sú ako Žaškov,^[6] dlhé totiž. Môže sa i o ňom povedať, čo nemá v hlave, má v nohách. Len chodidlá nie sú dlhé, ako by ste mysleli. A možno je to optický klam, lebo krpce sú pekne šité a nie neokrôchané; okolo nôh niet toľko onuciek naokrúcaných, ako pri našich Oravcoch, iba jedny pančuchy pletené z domácej vlny.

Zodvihol ruku k hlave, a postaviac sa do frontu, pozdravuje po vojensky doktora. Kde sa naučil salutovať, neviem, lebo vzdor tej výške neslúžil nikdy kráľa.

Tento dlháň nosí krátke meno Leše. Zo sedliackej ctižiadosti nadelili mu meno pri krste, o akom u nás nikdy nikto nechyroval — Alexander, alebo, ako to tu vyslovujú, Alešandro. No pretože je to dlhé pre naše jazyky, skrátili mu ho na Leše.

„Odpusťte, pane, že ste toľko čakali.“ Začal, akoby recitoval rechtorovi naučenú lekciu. „Ale som bol so živým v poli. A hlúpa žena, čo chcete — nevie si rady. Nepošle dieťa na ľahkých nohách, ale, nerozumná, teperí sa sama. A to je pekný kúsok cesty. Uf, či je horúce!“

„A kde ste sa tak spotili?“

„Prosím vás, pane, horúčava je! A trielil som ako divý v dolinu. Ach, či som sa spotil! Nemal som ani kedy vypiť pohár bevandy. A núkala ma — treba uznať. Ale čo chcete — keď je náhlo.“

Doktor mu hľadí do očí — ten pohľad možno vyzradil, že doktor veľmi pochybuje o tej bevande nevypitej (je to víno rozriedené asi napoly), lebo Leše začal ubezpečovať:

„Zdravia mi, pane, ak som jej mal slzu na jazyku! Ani čo by vtáča v zobáku odnieslo! Ja vôbec nepijem, veď sami viete; najlepší ste svedok.“

„Veď je nič, Leše. Boh vám daj zdravia!“

Podal mu tanistru, do ktorej má prísť torba. Tanistra je červená, žltými kvetmi a modrými pásmi zdobená o vlnených mocných frumbiach. Prímorský produkt domáci. Milá mu je nielen preto, že je pekná, ale skôr, že mu ju poslala do daru akási pacientka z Prímoria, ktorú bol liečil. Ktorá to pacientka: nedozvedel sa nikdy, ani zo svojho denníka, kam vpisuje každý vážnejší ,prípad‘. Musela teda mať chorobu ľahšiu. A predsa, hľa, keď sa vrátila do svojho kraja, ta za prímorské vrchy, nechcela sa zadržať, ako sa naučili držať všetci ozdravení od tých desiatich malomocných… Vždy je príjemne naladený, keď vidí tanistru; pripomína mu, že i taký dedinský Škoda alebo Billroth^[7] môže tu i tu rátať na povďak.

Obliekol kabátik, čo bol na dverách; je biely, temer priehľadný. Postavil široký, slamený klobúk, aké snáď len plantážnici v Brazílii nosia, a ide za Lešem dolu schodmi.

No Leše sa ešte obozrel, či dačo nezabudol. A na niektoré veci myslieť, držať ich v hlave, jeho je povinnosť, ako muža predvídavého, opatrného. A skutočne, pozrúc si pána, prerečie:

„Vezmite si lumbrelu!“^[8]

„A načo?“ vzpiera sa doktor.

„Vezmite lumbrelu — obanujete! Horúčava je — uf! A nebohý lekár z Počivala nepohol sa na krok bez lumbrely. Dožil deväťdesiat rokov, a nikdy nezmokol. Lumbrela sa zíde kedykoľvek, pane, a nadovšetko na slnci, lebo slnce nešanuje, pane, keď raz zapečie…“

„No, hajdmo!“^[9] pretrhol doktor netrpezlivo jeho rozjímania.

„No dobre — dobre, pane!“ pristáva i on ochotne. Skúsil, pán je človek trochu netrpezlivý, často i prudký, že nehodno sa mu protiviť… „Dobre, ako vy rozkážete, pane! Ja slúcham, ja som na to — ja sa nemiešam… Poďme, či do ohňa, či do vody — ja som hotový. Uf — bolo by v takýto čas lepšie, lepšie do vody. Na každý pád!“

Zišli pred dom, na piacu — tam čaká doktora jeho foršpont — Lešeho živo, priviazané o kyptavú jahodu. Najparádnejšia mulica nášho mesta, snáď i celej obćiny. Pravá perla medzi mulicami.

Výškou je ako väčšie žriebä, srsti čiernej; zato sa i zovie Morica.^[10] Nohy sú jej solídne, viac mocné, než rýchle. Štíhlosť vôbec nepatrí medzi jej cnosti. Rozrastená je príkladne, čo je nápadné v kanikule, keď tráva nerastie, skôr schne na súši a úpeku, takže náš statok musí vyberať spomedzi krovia tuhé harašiace steblá zelín, obyčajne aromatičných, alebo obhrýzať chvojinu. No pre Moricu, tak sa zdá, Leše rezervoval kdesi mastnejší pašienok, možno i záhonček lucerny, alebo i ďateliny. Zato je ona tučná, a v máji, keď ju počne štekliť čerstvá trávička, i šantovná, rada si i zaharcuje, zalomiac hlavu… Morica je vôbec živo rozumné. Teraz si, napríklad, obzerá doktora, sťaby mu chcela povedať: ,Človeče, neblaznej — šanuj sa. Ľahni si do chládku a vyspi sa, ako všetci pravoverní kresťani. Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú…‘

No on nedá nič na jej radu. Vkladá bezodkladne ľavú nohu do strmeňa. Vlastne strmeň — je to nie strmeň, ale povraz z jednej i druhej strany spustený, že ho môžeš podĺžiť i skrátiť. Morica sa naprela na nohy, žeby ju neprevážilo, i uhla sa akomak v chrbte pod jeho ťarchou, nie práve veľkou.

Medzitým chór starcov obstal doktora a či Moricu. Hľadia naň s takou vážnosťou, akoby sa vyberal nie do Dolčín, ale najmenej do najtemnejšej Afriky.

„Prečo nenesiete lumbrelu?“ vystíha jeden. „Slnce vás ohluší.“

„Ej, v Dolčinách horúčava. A ktovie, či bude meštrál!“ potvrdzuje druhý. Meštrál je vietor, ktorý v lete, keď je pekne, poťahuje každý deň od mora a chladí atmosféru, nakoľko to od neho vystane.

„Naprav, Leše, vankúšik!“ rozkazuje tretí.

„Znám ja, znám — netreba mňa učiť,“ odmieta ho Leše a napráva vankúšik, na ktorom sedí.

„Oh — netreba sa hneď uraziť! Neprebil som ti hlavu,“ karhá ho starec pre spurnosť. „Starobu slúchaj, môj synko. Zíde sa ti!“

Doktor sa kníše sem a ta, či sa nemyká samár — ako sedliacke sedlo voláme, urobené z dreva, futrované slamou — či je dobre pripásaný. No samár sedí ani uliaty. Obzerá, či je všetko v poriadku. A darmo je, nemá čo vytýkať. Na samári je prehodený pokrovec — bárs i nie perský, ale predsa upomína tuho na Čingálov,^[11] keď predstavovali pochod svojho kniežaťa do kostola; tiež je totiž tak pestrý. Nad kobercom je vankúšik, aby ťa kostra samára neomínala.

„Skráť prate!“ ozýva sa chór starcov. „Môžeš z oboch strán.“

A Leše priťahuje prate, spomenuté už strmene. Tie hrajú veľkú úlohu v umení bezpečne sedieť v sedle a jazdiť. Ak sú pridlhé, ustaneš skoro a nohy ťa zabolia v rozkroku. Pritom môžeš ľahko vyletieť zo sedla, ak sa Morica zľakne a skočí nabok. Ale keď ti kolená padnú dohora, že ti je samár medzi nimi: sedíš bezpečne ani helvétska viera a nevytiahol by ťa stade ani ramárom.

„Povraz držte, to je najbezpečnejšie,“ poučujú zas doktora tí z chóru. Povraz, ktorý je okrútený okolo predných rohov samára, o ktorý je priviazaná ohlava. Naše živo nenosí nikdy uzdy. No túto radu doktor neuvážil. „Treba sedieť fermo^[12] a držať sa atento^[13] — tak nikdy nespadnete.“ Všetko rady, ktoré i doktor dávno zná. Kto sa opustí a sedí bez ducha, nedávajúc si pozor, ľahko môže spadnúť. „Leše, daj ty povraz hospodárovi pekne do ruky. Nech ho držia v ruke!“ rozkazujú zas starci. „Živo pokĺzne. Ak ho nedržíš za ohlavu, ľahko obanuješ…“

„A dobre, pane,“ pristáva Leše rozčúlený ich radami, „ja vám ho dám — ľaľa. Vy ho držte, taký je zákon a obyčaj. Škodiť nijako neškodí. Volím ja prísť o všetko, čo mám, ako aby sa vám skrivil vlas na mojom živom…“

„Uchovajbože!“ zvolá chór starcov.

„Držte ho vy, pane, držte…“

„Dajte už pokoj!“ odmieta doktor tiež netrpezlive. „Z povraza niet najmenšieho osohu, ani bezpečnosti.“ Lebo povraz skutočne mnoho neosoží. Keď sa ti živo potkne, prvá ti je starosť, ak ho máš v hrsti, že ho chytro vypustíš a chopíš sa niečoho solídnejšieho — napríklad predných rohov samára.

Jeho bezohľadná odpoveď urazila chór starcov a zarmútila. On mladý nepokorí sa skúseným starcom! Poučili by i jeho o slušnosti — no predsa berú ohľad na to, že má ,patentu‘ — diplom, a zato má byť i rozumnejší.

„A poručenobohu, ak nechcete. Ale na každý pád je poriadnejšie, keď sa drží povraz v hrsti.“

„A keď nechcú — kto ich prisilí!“ zvolal Leše.

„Poručenobohu!“ odpovedajú smutne.

Doktor sa ešte presvedčil, či je tanistra dobre priviazaná o samár a vidiac, že je všetko v poriadku, rozkázal: „Hajdmo!“

„Adijó!“^[14] privoláva mu chór starcov. „Zbohom cestujte, šťastne sa vráťte! A ty, Leše, drž živo za ohlavu — živo je čert, a pomaly, nenáhli…“

Keď zachodili za uhol domu, videli ešte chór starcov, ako stojí pod kyptavou jahodou, pozerajúc za doktorom a nebodaj rokujúc o ňom i jeho momkovi Lešem.

Ulice napospol prázdne a smutné, pusté. Také bývajú vždy v lete cez poludnie. Veď je i horúčava neznesiteľná, menovite kde sa slnce opiera: akási ťažká, hustá, zádušlivá. Brány na domoch sú pozavierané, aby sa zlodej nevkradol. Na paláci sú spustené žalúzie, na domoch a domčekoch drevené okenice tuho pritvorené, pravda, čo sú od slnečnej strany. Kde je tôňa, tam sú obloky zotvárané, nech previeva izbami vetrík. No ani v týchto oblokoch nevidíš živej duše.

Všetko spí, premožené odpoludňajšou omarinou. I sliepky sa vyvalili do prachu a rozzeveným zobákom úpia za vlahou. Pes sa vtiahol pod hŕbu chvojiny. I Morica, bárs v chôdzi, drieme akosi. Kráča mechanicky, ako na štuliach, s ovesenými ušima. Nech ju Leše nepoťahuje za ohlavu, zastala by a zdriemla v chládku. Vyvliekli sa z mesta a ocitli sa ,v poli‘. Aké to pole! I v Orave by ho volali medzou, stráňou alebo čím takým. Každá parcela obohnatá múrom sťa Jeruzalem. Skália na tieto ohrady netreba, chvalabohu, nosiť z druhého chotára, ako museli chudáci Drženičania,^[15] keď stavali kostol. Máš ho všade dosť, rozhodne viac, než v Dačolômskom chotári, ba i na ceste z Brezna do Polhory. A kde parcelu obrobili, vysadili vinicou, zvýšilo ho ešte toľko, že sú ho celé hromady naukladané sťa bašta dáka.

„Pusťte ju!“ rozkazuje doktor — Moricu totiž. Cesta ide nadol dosť strmo, nie je veru ani rovná. Hroble, grapy, tu zas celé tably, vyhladené konskými kopytami. Poťahuj mulicu, ona ti snadno pokĺzne dolu takou tablou a ty sa nájdeš ľahko pod ohradou.

„Ale je nebezpečne, pane!“ protestuje Leše. „Živo môže pokĺznuť a padnúť.“

„Práve preto ho nemýľte. Nech si samo nájde chodník.“

„Áno, áno. Ale keď sa prevalí!“

„A vy to prekazíte takto? Máte toľko sily?“

„A akoby nemal? Chvalabohu, zmôžeme ešte čosi!“

„Len nepadnite i vy!“

„To už nie, pane!“ zvolal urazený. „Ja som sa neopil. Či by ste verili: dnes som nevidel vína! Nerečiem, áno, regulicu,^[16] čo sa vypije ráno a na poludnie. Ale to pod spôsobom, pane! Nie, nie, pane: nie sme my takí. Akoby sme boli, božeuchovaj, Vlasi! Oh nie! Vlach vám je taký: recte mu, pusť živo, a on ho pustí, nech sa robí, čo chce, a vy hybaj do priekopy. A on sa ešte smeje, že sa vám povodilo… Nie sú to ľudia, pane, ó, nie. Keby ste vedeli, akí sú — bez vzdelanosti, bez móresu…“

Leše je teda zas v svojom elemente: o Vlachoch, obyvateľoch to Prímoria a menovite nášho Zagoria. On, ostrovan, považuje seba za vyššiu bytosť, Vlachovi len že neupiera i hodnosť ľudskú. A skutočne, pozorujúc ostrovana a Vlacha, skoro bys’ pochyboval, že to ten istý národ a ľud. Ostrovan podujímavý, živý, pomerne pracovitý — Vlach ťarbavý, pohodlný a konzervatívny. Ináč, ako osoba, Vlach je sympatickejší. Nie je namyslený, ale až veľmi ponížený: je poddajný, mäkký, veľmi zdvorilý a úslužný (ak ho to nestojí primnoho námahy). Vie byť i potuteľný, vie sa i pretvárať a nasľubuje ti hory-doly. Tieto dva typy opovrhujú jeden druhým, plní sú predsudkov jeden o druhom. I tu jesto dedín, o ktorých kolujú legendy: ako našli ,kobuľacô vajce‘ a odťali kobyle nohy, aby ho vysedela; ako pomkýnali kostol na hrachu i ako siali soľ; alebo ako išli do Benátok kúpiť rozumu…

Leše sa rozkrákoral o Vlachoch: ako pijú, ako sa bijú medzi sebou, koľko vrážd sa medzi nimi prihodí — všetko veci dosť pravdivé. No pritom nezbadal, ako sa mulica potkla na hrobli a podkľakla. Doktor ostal v samári, Morica sa tiež zrepetila, trasúc sa na celom tele od strachu, ale Leše vsadil klin do zeme… Len šťastie, že nestrhol Moricu, ktorú ustavične drží, zas na zem. Zobral sa i on, no pokrivuje akosi.

„Vidíte, hovoril som: pusťte ju, a vy neslúchnete. Ako vy môžete predísť, aby nepokĺzla? Mne nerobíte osohu, ani mulici — ba môžete ju skorej strhnúť: a sebe robíte daromnú robotu…“

„Ó, nebojte sa, pane, ja ju držím. Ej, keď ju ja držím, nemôže ona, ani na krok.“

„A pred chvíľou ste spadli!“

„Ó, to sa noha pošmykla. Vyhladený kameň a opánky vyhladené tiež… Nešťastná hrobľa, ja vždy hovorím, prečo obćina dačo nerobí… Ako sa držať, keď sa noha zvezie? Ale hodiť, aby hodila, mňa nehodí. Oj, chvalabohu, vládzeme ešte!“

Doktor nahliadol, že sú to reči márne. Leše je pevne presvedčený, že by sa mulica zabila a pán s ňou, nech ju on nepoťahuje za ohlavu.

„A pustiť ju nesmiem, pane. V dedine by ma zabili, nech by sa vám dačo — božechráň! — stalo. Lebo vy ste na mojom živom, ja som zodpovedný, nikto druhý…“

Doktor sa už nedohaduje; ani neodpovedajúc, zvolal jednoducho na Moricu: „Pr-r-ŕ!“ Tá slúchla a zastala odrazu.

„A čo rozkážete?“ zvolal Leše. „Ak zostúpiť! Dobre, dobre, pane! Len pozor!“ A zložiac čiapku, chytá samár z druhej strany, aby sa neprevážil.

Doktor sa poberal svojou cestou, pešky. Ani sa už neozrel o foršpont. Leše stojí v nedorozumení, čo to zas vymýšľa tento divný patrón.

„A čo vy, pane? Prečo nevysadnete?“ volá za ním zhrozený.

„Vysadnite si vy, ja radšej pešky. Volím pešky, než by mi kto poťahoval živo za ohlavu.“

„No dobre, dobre, pane! Odpusťte! Vysadnite a rozkážte! Vy rozkážte, ja slúcham — na to som ja, a vy ste hospodár. Prečo nerečiete ,pusť‘ a ja by ju pustil!“

Doktor zas vysadol a rozložil sa pohodlne v sedle. Morica kráča sama, bystro a bezpečne, vyberajúc si sama chodník. Chôdza jej je omnoho rýchlejšia, možno i jej je milá sloboda. Kde je cesta schodnejšia, tam i pobehne ako statočná mulica, bez poháňania. Možno ide chytrejšie, lebo sa rozhodila a zabudla na gazdov dvor a jeho pôžitky. Taká mulica ťažko sa dá nakriatnuť do cesty. Z dediny len horko-ťažko ju vytiahneš. Ale keď je raz v poli a oddialila sa od dediny, ide chytro. Snáď zato, aby sa čím skôr odbavila a mohla zas vrátiť domov. Tak i Morica — už vie, že musí ísť najprv do Dolčín, a kým sa tam neodbaví, že nieto návratu: možno, zato i zaberá tak čerstvo. Leše ciepka za ňou pohrúžený v nemilých myšlienkach. Doktor je spokojný, v povedomí víťazstva. Iba je chyba, že Morica, ako každé živo vôbec, nechce ísť prostriedkom, ale ide ustavične po kraji. A pri kraji sú alebo múry, alebo kríky — ak si nedáš dobrý pozor, môžeš ľahko dokaličiť nohu. Preto buď hotový každú chvíľu prehodiť nohu ponad samár, alebo ju vystrieť k samej hlave mulice. Je v tom trochu gymnastiky a ceste to dodáva rozmanitosti a tebe zábavy, ak nehľadíš na to práve tragicky.

Leše vedie za nimi svoj monológ ďalej. Nevedieť, či sa modlí a či hreší. Len kde-tu sa prihovorí; ale nie pánovi, lež Morici. „De-de-de!“ ak príde priblízko múru, a v taký čas dodá: „Odpusťte, pane, hlúpe hoviadko nevyberá, kde kročí — ide, ako chce, keď sa nevodí. Na, malá — nana!“ tíši ju zas, lebo treba pritiahnuť šíre.

Slnce im vytrvale praží do chrbta. Akási ťažoba rozlieva sa údmi. Najradšej by si sa vyvalil tam pod olivu a spustil ťažké víčka na oči, ktoré slnce uráža a báda. Bolo by ešte lepšie vtiahnuť sa do jednej z kolíb, ktoré sú po viniciach, a vyspať sa spolu s težakmi. No jašterice treba obdivovať. Hemžia sa všade po ceste. Vypeká sa to na tom slnci lenivo, a keď sa živo blíži, stratí sa kdesi v múre. Často mihne cestou i had, ale sa tiež vtiahne do kamenia. Bude to len užovka. Vretenica nevystúpi. Ona sa napajedí, vyzdvihne hlavu a začne sipieť.

Vyšli na kopec, z neho sa otvára nový vidiek. Prímorie s reťazou holých, sivých vrchov, na nich kde-tu chlp hory, sťa čierna záplata na šedivom kabáte. Medzi Prímorím a tebou odpočíva more, modré, tiché, prívetivé.

Akoby ti sprúdil nový život žilami. Vetrík poťahuje od tej tichej hladiny, ktorý chladí a lahodí. More, zatvorené Prímorím z jednej a ostrovmi z druhej strany, vyzerá sťa jazero. Na ňom sú rozosiate biele body, sťaby bol naň vyšiel kŕdeľ husí alebo labutí. To sú bárky pod nadutými plachtami. Vyšli z prístavov s týmto vetríkom a letia ta na všetky strany za svojím cieľom. Pri tomto pohľade zabudneš na všetko, i celý vidiek, smutný, vypálený od slnca, zdá sa ti rajom. Vzduch je tiež presýtený morskou parou, tou vôňou, ktorá Pomorcovi dáva života a bez ktorej sa cíti opusteným tvorom, a nešťastným na tomto svete.

„Zapnite sa dobre!“ napomína Leše doktora. „Prestydnete!“ A on sám sa tiež pozapínal, bárs sa mu znoj cícerkom leje dolu tvárou.

„Ach, hlúposť!“ odpovedá doktor. „Komu by tu zišlo na um nastydnúť!“

„Ej, môj otec tak. Stál takto na meštráli, uznojený, dostal zapálenie. Ľahko dolapiť — ťažko vyliečiť… A vás netreba učiť. Vy viete viac spávajúc, ako ja takto. Eh, náuka je náuka: a akú my máme náuku? A nebohý doktor z Počivala vždy nosil kepeň a na vetre sa pozakrúcal a ešte držal lumbrelu proti vetru. A dožil deväťdesiat rokov, boh mu daj raj! Každému sekal žilu — koľko len krvi vytočil: ja myslím viac, ako vo všetkých pivniciach vína… Ale sa hľadel. Od dažďa, od slnca a od vetra…“

„Môj drahý, my sme nie toľme hákliví a rozmaznaní — my, čo sme tamodtiaľ,“ ukázal mu doktor k severu. A mihol mu hlavou obraz z detstva. Ako trávil celé dni na kĺzačke, alebo na sánkach, prpľajúc sa v snehu. Ako nechcel posedieť pod pecou horúcou, ale vždy von, kde je zima, čo reže až do kostí… A aký mal odev a obuv! Koľko ráz sa vykradol sánkovať bez odedze vôbec! Koľko ráz sa vrátil so skľavenými rukami, alebo keď mu za nechty zašlo a mať mu ruky vstrčila naostatok do studenej vody…

„Eh, čo!“ pohodil Leše hlavou. „Viem ja, že ste naučení na inakšie arije.^[17] Ale nikdy nezaškodí, keď si dáš pozor,“ doložil vážne. Arija nášmu Lešemu neznamená nápev, ale povetrie, počasie a trochu i podnebie.

Doktor sa zadumal. Ako keď poľom preletí znezrady kŕdeľ holubov, tak i jemu mysľou preleteli staré rozpomienky. Kde sa vzali? Ako — prečo práve teraz?… Dedina roztiahnutá pri potoku s úpustom, drevené mosty, akých už dávno nevidel, domce vybielené, s peknými štítmi a hálkami. Okolo potoka vŕby, v sadoch a dvoroch jasene a staré hrušky. A v nej domec, úzky dvor, dosť dlhý, do ktorého vedú vrzgotavé vráta… Ba čo tam dnes robia! Zbožie sa ešte bude vlniť pod vetrom sťa tu toto more. Čierne hory šumia, spievajúc svoju večnú hymnu. I ,tam‘ rozsýpa slnce dnes svoje žhavé lúče — i tam sa smeje týmto širokým, dobroprajným smiechom. A ktovie, či nehrmí i búrka nad krajom; tá, ktorá osvieži, omladí ustatú zem a očistí povetrie… A národ príčinlivý bude sa od svitu do mraku oháňať kosou a stavať kríže, až ich bude plný chotár, a okolo krížov spievať svoje piesne. Kde je dobre každému, kto nosí čierny kabát, lebo ho zovú ,veľkomožný‘. Koľko to tam tých veľkomožných, a nikomu nemôžu pomôcť.

„O-o-o!“ čuje kričať Lešeho, ani čo by to bolo z druhého uhla sveta. „O-o-o! pane!“

„A čo je?“

V tie časy ho šibla haluz po tvári, chladná, aromatická chvoja bora. Vytrela mu oči, zahnala z nich dumu. Klobúk mu kamsi hodilo, Lešemu pod nohy. Haluz prevesená nad cestou ešte sa kolíše po tom výkone a doktor sa drží rohov na samári, lebo bol stratil rovnováhu a len že nevyletel zo sedliska. Morica, tušiac, že sa prehrešila, zaberá v dolinu, aby ju gazda nedohonil.

„Pr-pr-ŕ!“ kričí za ňou Leše. „Moja-moja-nanana!“

Čím viac on kričí a beží, tým lepšie uteká ona. Cesta nenie rovná a jazdec môže ľahko vyletieť, ak jej tu napadne vystrájať olympské hry.

Doktor tuší, že Morica uteká pred Lešem. „Stojte, neutekajte!“ okríkol ho, obrátiac sa k nemu nakoľko možno v tej súre.

„Ale vás hodí, pane!“ kričí Leše skoro v plači. „Pr-pr-pŕ! Moja-moja! Ajme meni — čo som ťa nevodil, nešťastný!“

A Morica trieli v dolinu. Počala i hlavu zavíjať k zemi — vidno, má čosi za lubom. Terén je príhodný, môže prehodiť jazdca ponad hlavu a potom sa vyskákať ako svedčí.

„Stojte!“ kričí doktor ešte raz. Vtom sa prihol, chytil ju za ohlavu a dvíha jej hlavu dohora. ,No a teraz skáč!‘ myslí si doktor. A Morica neskáče, ale ticho stojí a krotko. Veľká hlava s nemóresnými ušima vydvihnutá jej je dohora. Odfukujúc sťažka nozdrami, čaká pokojne gazdu, ktorý sa priplichtil opatrne zo strany a chmatol ju za ohlavu. Druhou rukou podáva doktorovi klobúk.

„Trocha ho zmäkušilo,“ zvestuje mu. „Len čudná vec, že ho nezlomilo. Vidí sa, tovar je inakší, než čo nosia težaci. Ale i tak je zle. Nebodaj vás treslo po hlave. Darmo je, naše cesty sú nie také, ako tam po vašich mestách. Toto sú vonkoncom nanič, a u vás budú ako dlaň. Akože nebudú, keď môžeš na koni i vozom. A tuto? Probuj, ak si boží! Môže sa povedať, pane — toto sú ani nie cesty, veľa by sme ani neschybili… Aká je to, brate, cesta, keď sa môžeš každú chvíľu zmárniť! Nemôžeš sa tu obísť bez momka, nie — daromná hodina! A pýta sa momak súci, čo má tvrdú päsť; nech živo drží tuho za ohlavu. Lebo kde je cesta — ach, to je druhá vec, tam je nežiaľ: ale toto nech ráči uznať vaša dobrota — toto nenie vonkoncom cesta…“

Takým rozjímaním kráti mu chvíľu. Moricu drží za ohlavu a pozerá pilne pod nohy, sťaby hľadal na ceste dukáty.

„Ej, viem ja, ako treba živo — i spôsob i fortieľ… Dosť som sa s ním natĺkol sveta! Nebohý doktor, keď mal do našej dediny ísť, nechcel tiež z Počivala iba so mnou. Lebo naše mesto ešte nemalo doktora, ale bolo načim chodiť poň do Počivala, ak bola komu napríklad potreba. Ej, nebol vtedy doktor za uhlom — musel si povystierať nohy, kým si k nemu prišiel. A len ak si ho ujal v dome a nebolo čakať po dve i tri hodiny! Ale nebolo ani chorôb takýchto všakových vtedy. A ľudia umierali od staroby alebo zapálenia. Krv púšťali každému, ale i boli vtedy chlapi! Eh, vína sa pilo, mäsa sa jedlo, krv sa ľahko upálila. I veru starý z Počivala vždy len so mnou, nikdy sa nič neprihodilo. Bol starý človek, nuž dožil deväťdesiat. Boh mu daj raj: ja ich nedožijem… Ej, pekné cesty som ja vykonal, pane — vo dne i v noci, v daždi i po slnci… Eh, bože môj, čo je človek? Trápenie a starosť a keď sa vyvalíš — zbohom! Eh, poručeno bohu!“

„A kde ste vy všetko boli, Leše?“ pýta sa ho doktor.

Vyrátal mu celý lajster mien. Vysvitlo, že náš Leše z ostrova nebol ani na krok.

„Nuž vcelku som videl dosť nevole,“ zakončil svoje rozjímanie.

No hľadaj ako chceš, ale nenájdeš na ňom veľkých znakov tej nevôle a starostí. Tvár tvrdá, sťa z bukového dreva vykresaná, i to len z väčšieho, lebo chybia na nej daktoré zbytočné jemnosti. Ani teraz niet na nej vzrušenia. Iba čo sa v chôdzi rozhorúčila a pokryla jarkami znoja. Uši trčia neohrožene pri čiapke a spodný lalok, neobyčajne dlhý, bárs niet v ňom záušníc, ba nenie ani prebodnutý — opáľa sa v chôdzi. Doktor sa musí usmiať, pozorujúc túto nehybnú tvár s vysadenými kosťami a mohutnou spodnou čeľusťou — tvár, ktorá by na javisku urobila nesmierne fiasko.

„E, smejte sa vy, smejte, pane!“ odpovedá, ale nie urazený. „Raz som šiel o polnoci do Počivala po nebohého doktora. Bola ochorela šora Mene a nechcela pozhovieť do svitania. A dážď a rosa…“ Po chvíli zas doložil: „I otec ma bol tak vyhnal, ale to bolo v zime. Po vrchu bolo snehu skoro do členkov. Naľakal sa, že má zapálenie, a Leše rušaj od Počivala.“

Doktor sa už rozosmial. Najväčšmi na tom snehu skoro do členkov. Leše sa rozosmial s ním: nazdal sa, že sa doktor smeje na jeho otcovi. V tom smiechu buková jeho tvár bola ešte nehybnejšia.

„A čo si počnete? Divný starý! Všeličo mu zíde na um. Dnes sa vyvadil so mnou, že som vám vraj predal Moricu. Diabli na piaci ho nabadúrili. Eh, planý je náš svet neslýchane. Vymyslí, čo sa ti neprisnilo. A Moricu vraj držím očistom, aby sa nezvedelo, že je predaná. Pomyslite, akí ľudia!“

„Svet je všade taký,“ doložil doktor.

„Ale nikde, ako u nás. Verte mi, ja viem najlepšie. Pravda,“ a tu sa zamlčal nad novou ideou, ktorá ho nadišla, „musím povedať, že neviem lepšie od vás. Neučil som sa náuky, ani sveta neschodil ako vy. Ale viem dobre, náš svet je mrcha.“

„A čo si počnete? Už vám je raz tak!“

„A teraz nech vám poviem, čo — keď som sa ženil.“

Napráva čiapočku na hlave a utiera pot. „Všakové mi robili prekážky. Ju odhovárali — ale ona tvrdo…“

„A čo, bola pekná?“ vyzvedá doktor.

„Nuž čo hovoriť! Mne áno. A vy ste ju videli — môžte súdiť sami. Pravda, roky žerú krásu najväčšmi.“

Doktor neodpovedá, čo súdi. Zdá sa, že z jej terajšieho výzoru nemôžu vybrať bývalú krásu.

„Čo ako — ale kaľavná bola! Kus dievky! Nemusela sa zahanbiť. Ale roky, trápenie, hryzovisko so starým — i robota, pane, robota derie a bije nás težakov a ukladá do hrobu i pred časom… Eh, ľahko by bolo, keby ti nebolo hrdlovať. Ale načim premýšľať, trápiť sa a trudiť.“

Proti nim pohybuje sa päť veľkých hŕb chvojiny a na ostatnej hŕbe, sťa koruna všetkého, sedí asi dvadsaťročný chlapík a zíva. Možno si bol i zdriemol. Nie, nejde to chvojina, to sú mulice, naložené chvojinou a zakryté.

Leše sa hrozne najedoval, vidiac túto nevšímavosť.

„Pr-pr-pŕ!“ kričí proti muliciam pod chvojinou, rozhadzujúc rukami. „Prekliate beštie! A nevie, že by bolo vystúpiť. Pane, pozor, nech vám nezachytí nohu… Aj, prečo si gazda nevodí hoviadko rúče za ohlavu, ak je z boha? Takto pustiť navospust sveta. Oh, bez všetkého móresu!“

Leše pritisol Moricu k samému múru a drží ju za ohlavu. Druhou rukou naráža mulice pod chvojinou v druhý kraj cesty. Doktor, kvôli bezpečnosti, prehodil nohu na druhú stranu samára.

„Pomaly, kumpare^[18] Leše!“ prihovára sa šuhaj na chvojine. Doktora si všimol až teraz a pozdravuje ho: „Falen Isus!“

„Ah, nejdem ja veselo, kumpare Tone!“ odpovedá Leše obvyklou formulou na príhovor kuma Anteho.

„Eh, cesty sú mrcha!“ prihovára sa kumpar Tone doktorovi. „Ale čo chcete — pacienca.“^[19]

„Veď tak,“ odpovedá doktor. „Trpezlivosť i nasilu.“

„Ej, nech si kto druhý,“ dudre Leše, keď poodišli trochu, „či by ti bol rozohnal driemoty! Vyobšíval by živo — eh, ale ako: kum ti je, musíš mať ohľadu…“

„Tak je, môj Leše,“ odobruje mu i doktor.

„A zaslúžil by, pane, slobodno! Či je to spôsob: živo ledva ide a on ešte kvacne navrch. A keby ho nevládali nohy nosiť! Ale mladosť — mohol by lietať. Ej, keby mne nameral jeho rokov! A keby nevidel, koho ženiem: ale vidí a nemá ohľadu. Nie na mňa, my sme naši a kumovia — ale na vás mohol brať ohľad, lebo ste osoba poriadna a vynikajúca. Nech sa vám — uchovajbože! — čo prihodí — na koho by bolo? Na Lešeho — mne by leteli k hlave, psohlavci! A dedina bez lekára — i pomyslieť nehodno…“

„Ani čo by nebolo starej Dandule!“ zvolal doktor.

Danduľa je chýrna doktorka. Lieči zelinami a pijavicami. Ľud dôveruje zelinám a jej väčšmi, než všetkým fakultám sveta. Bylinu stvoril boh, dal jej liečivú silu; prášky vymysleli ľudia a bohvie čoho namiešali do nich. Doktor i teraz zbadá tu i tu jej ruku. Stane sa to vtedy, keď sa prihodí Danduli, ako tomu debnárovi. Zavolali ho pobiť sud. Keď ho on začal pobíjať, sud sa rozsypal. A debnár sa zoberie domov a rečie: ,Tento sud sa rozsypal — tu treba debnára!‘ I ona často natrafí na prípad, kde sa musí utiahnuť.

„Ach, čo zná Danduľa!“ zvolal s opovržením Leše. Zdá sa mu neslušným i hovoriť pred doktorom o nej. „Vari sa učila! Bože môj, bože!“ zvolal v záchvate akejsi melanchólie. „Človek nevidí na prst od nosa a že bude druhého vodiť. A ja volím pod rukou doktora umrieť, ako pod jej rukou ozdravieť. Darmo je — ja som raz taký, lebo som skúsil.“

Doktor sa práve chystal, že i tento kompliment zredukuje na pravú mieru, keď tu sponad nich ozval sa čísi hlas:

„Pomaly, kumpare Leše!“

„Nebojte sa, kumpare Zore — nejdem ja veselo!“ odpovedá zas Leše.

„A neškodilo by, keby sme sa pohli veselšie,“ ozval sa doktor.

Morica, odkedy ju vedú za ohlavu, ide z nohy na nohu.

„A ako budete utekať?“ zamiešal sa Zore spod olivy, kde leží v chládku, kým prejde najtuhší úpal, aby zas posýpal vinič sírou, „ako sa budete ponáhľať, keď je cesta mrcha?“

„I ja vravím,“ ozval sa Leše. „Ale čože, môj kumpare Zore — všetko závisí od povolania. Naše povolanie je raz také, že musíme po úpeku i po daždi… Musíš byť hotový na každú chvíľu, keď ťa zavolajú. A bolo by i všakovak, nech by sme sa oneskorili…“

„Veru pravda! Povolanie ťažké,“ potvrdzuje Zore. „Kumpare Leše, ľúbi sa vám napiť? Slobodno!“

Táto otázka urobila Lešemu nesmiernu nezdobu v hlave. I napil by sa — na očiach mu vidíš — zažiarili, a buková tvár podbehla akýmsi nádychom nehy, až sa doktor diví, kde sa to v nej berie. Ale ako sa priznať, keď sa to protiví dedinskej morálke! Neslušné je prijať také pozvanie, práve ako je neslušné neurobiť ho. A potom, ten ironický úsmev doktorov! No Zore vidí dobre, čo Lešeho pečie — robí, čo môže, aby mu urovnal chodníček k bukare (črpáku). Poberá sa k ohrade, pod pazuchou miešok z kože kozľaťa, ktorý sa ešte dosť dobre nadúva. Lenže nie povetrím, ako naše úbohé gajdy, ktoré v celom živote neskúsia nič poriadnejšieho, a predsa musia dudať: ale pravým krvavým mokom, aký boh požehnal a dal vinič tu z týchto suchopárnych skál. Zore rozviazal, kde bola kozľaťu noha, a natočil plnú bukaru. Čiapka pod pazuchou — podáva bukaru doktorovi:

„Ľúbi sa vám?“

Doktor potiahol glg ohnivého vína, neriedeného. Zore dolial zase do kraja a bukaru podal Lešemu. Ten ju vyprázdnil so zvláštnym porozumením až do dna.

„Huj — to je celé!“ zvolal ako predesený.

„A kto ho bude vodniť? Boh ho stvoril celé, nech i zostane v celosti,“ odpovedá Zore s úsmevom. „To znamená, že i boh chce, aby sme ho nekazili planou vodou.“

„Ja ho, brate, vodním. Celé dá do hlavy.“

„Ja zas vodním v zime, lebo v zime nesmädí,“ poučuje ho Zore. „Cez zimu sa ani nežiada piť. Ale v lete, keď je horúce: nemáš lepšej veci, ako takto kvapka celého. Smäd sa podkosí razom. Ešte kvapôčku, kumpare Leše!“

„Božechráň! My máme robotu pred sebou. Hlava musí byť bystrá. Ďakujeme, kumpare Zore!“

„Eh, statočný človek!“ pochvaľuje ho Leše, keď poodišli. „Poriadna osobnosť v našom meste. Verte mi, málo nájdete takých. I koreň mu bol poriadny, od počiatku sveta. I vypije celého, i predá, i nikdy mu nevyschne. Eh, vie i boh, komu má dať.“

„Len to ma teší,“ odpovedá doktor, „že máme medzi sebou takú osobnosť.“

„Áno, pane. Keď na sto podliakov, lakomcov a zlodejov padne jeden taký: verte mi, netreba zúfať. Na dobrej ceste sme. On jediný preváži tých sto a ty si pomyslíš: eh, ešte hodno žiť na tomto svete. On jeden vyhladí a donesie na miesto, čo tých sto pokazí.“

No i toto rozjímanie museli pretrhnúť: priblížili sa k dedine. A blízkosť dediny postavila medzi oboma filozofmi, ktorí tak bratsky vymieňali svoje náhľady tu v poli, spoločenské hrádze a rozdiely. Úbohý Leše z vynikajúceho filozofa spadol na doktorovho momka, jednoduchého pohoniča Morice, jej mentora, vodiča.

Dolu na nábreží i v úboči stojí obec Dolčiny, s domami akoby poukladanými jeden na druhom. Tak stoja všetky dediny a mestá blízo mora — ako na polici misky a taniere. Nieto roviny, všetko stráň a kopec, prirodzene stojí dom nad domom. A Dolčiny sa rozvalili, akoby sa im žiadalo, nech slnce čím lepšie pripeká na ne. A veru nelení to slniečko! Domy sú i veľké i malé, výstavné, na poschodie i prízemné chalupy: no všetky v domácom štýle, dalmatínskom. Iba už chalúpky o nevybielenom krove, čo sú učupené skromne medzi ohradami. Nemožno rozoznať, či to hŕba skália, či chalupy. Pod dedinou je mohutná zátoka, v ktorej sa výstavné budovy nábrežia nazerajú sťa v zrkadle. V zátoke sa kolíše celá flotila člnov, lodíc a trabakulov.^[20] Každá lepšia loď má svoje meno — už či ženské, lebo dákeho svätého: dľa toho, či majiteľ chcel poctiť svoju mater, alebo milú, alebo sa uchádzať o záštitu svojho orodovníka. Zblízka taká loďka vyzerá dosť impozantne. Na šírom mori je to sťa motýľ s otvorenými krídlami.

Foršpont doredikal doktora na samý breh morský. Nábrežie je dosť priestranné, opevnené mohutnými kvádrami vápenca. Majú kde kupci skladať svoj tovar, kde umývať sudy a kde sa schádzať na posiedky, zvlášte večerom.

Teraz tu pripeká neznesiteľne. Musíš sa uchýliť do chládku, alebo sa ustavične pohybovať — ináč prsia sa ti stiahnu sťa železnou obručou, tvár sa ti rozhorí a hlava sa začne krútiť…

Vysoký dom pána Nika Rogača hádže tôňu na obalu — nábrežie. Dom akoby sa bol zadychčal, čo ho bila horúčava dopoludnia — má teraz otvorené dvere od magazínov, preplnených sudisky a kamennými nádržkami na olej olivový. Akoby chrlil horúčavu, ktorú od rána pohltal. Na stupňoch magazínu, na kladách a trámoch, s ktorými tiež kupčí podnikavý pán Niko, i na kameňoch sedí temer celá inteligencia dolčinská. Tak v negližé, ako boli vyskočili z postele po odpoludňajšej sieste. Len málokto obliekol kabát, i to ľahučký. Ani mladí z nich nenosia kravaty a máloktorý má i golierik. Starší si urobili pohodlie jednoducho tak, že rozopäli košeľu na prsiach, nech ich prefukuje meštrál.

„O-o!“ zvolal pán Niko Rogač, vidiac doktora. „Čo sa prihodilo, že sa unúva po úpeku vaše blahorodie? Vari je kto na úmore?“

I druhí poskákali a podávajú mu ruku.

Ako to všetko zvláštne! Sťa dáky divoký sen v horúčke. Či je to skutočnosť? Stojí v takom kruhu, o ktorom sa mu nikdy nesnívalo. Okolo neho veniec tvárí nikdy nevidených, čuje zvuky nikdy predtým nepočuté… Všetko tak nové a zas nie cudzie. Ani oni nepovažujú ho za cudzinca. Čosi z ich bytostí vychádza mu v ústrety, čo ho teší, upokojuje; hreje i milo sa ho dojíma. Čosi, čo i jeho núti, aby sa nepovažoval za cudzieho. Ich život skutočne budí i v ňom ozvenu, ba on žije aspoň čiastku ich života. Ich záujmy sú jeho záujmami, ich biedy a neresti jeho utrpením. O každom temer vie toľko, ako oni vedia medzi sebou jeden o druhom. A možno vie, čo ani oni ešte nevedia…

Tak neuveriteľné všetko! I táto čistá, ihravá voda že je more! Prečo nemôže byť pleso tamhore dakde v Tatrách? A tieto zvláštne domy s obielenými dachmi môžu byť prelud, fantázia… A lode a títo ľudia možno starí známi z dákej poviedky…

„Ráčite sa udostojiť vypiť kávu — alebo čo druhé rozkážete? Snáď limonádu, alebo kalištek?“ pýta sa pán Niko, v ktorého chládku sa teraz nachodí. Na našom ostrove sa ináč hovorí ,po mornársky‘ od pľúc, bez všetkých okrás a okolkov. No kto sa zažerie raz do zdvorilosti, ten sa tiež nedá tak ľahko prevýšiť. Pán Niko sa drží tohto druhého smeru. Hovorí kvetnato a nadovšetko zdvorile.

Vypili čiernu kávu, doktor od dnes rána tuším piatu alebo šiestu. Zmotali cigaretu z dohánu, ktorý neprešiel rukami slávnej réžie, ale spoza tamtých sivých vrchov v jednu búrnu, tmavú noc bol donesený sem vzdor stráži financov. Sotva vypustili po dva dymy, vstúpil do magazínu človek s utrápenou tvárou.

„A — pán Lanić!“ zvolal doktor, podávajúc mu ruku. „Čo nového?“

„Žena čosi — sám neviem…“

„Nebezpečne?“

„Ja sa obávam. Veľký nepokoj, horúčava…“

„Teda poďme!“ rozhodol doktor.

„Mohli ste si odpočinúť!“ namieta Lanić. No vidno, že to len zo zdvorilosti. Horí nepokojom, ledva čaká, aby zvedel čo určitého: čoho sa obávať, čomu sa úfať… Doktor sa mu odmenil za zdvorilosť tým, že ju neprijal.

„Odpusťte, že som vás unúval po úpeku,“ ospravedlňuje sa Lanić, chcejúc si ho ešte väčšmi zaviazať. „Ani nebol môj úmysel, aby to bolo zaraz. Ale som sa bál, že ma predbehne dakto a odvedie do druhej dediny. Len toľko, aby ste boli uvedomení.“

Doktor ani nepočúva jeho odpytovania. Naučil sa v svojej krátkej praxi vybrať si z takýchto rečí pravé jadro. Nech ho neposlúchne a nepríde zaraz, nebol by ho prijal s odpytovaním, ale s oveseným nosom, snáď i výčitkou. Kráčajú čerstvo dohora, slnce im praží rovno do chrbta. Koľkú má silu, bárs sa už dosť dobre naklonilo! Prešli popri dome, na ktorom je hrdý nápis: „Narodna kavana“.^[21] Dnu vyspevujú rybári, ktorí na mraku vyjdú do kanála a zapália vatry na vábenie rýb. Čas je dobrý, noci bez mesiaca — vrchovisko na rybačku. Na altánke pred kavanou stojí Leše. Päty jedna pri druhej, prsia von, ruka pri čiapke, salutuje svojmu pánovi. Ustaraný Lanić dal sa do smiechu, doktor stískal zuby, aby sa tiež nerozosmial. Keď sa o chvíľu obzrel, vidí Lešeho, ako stojí ešte vždy na altánke — no teraz už drží v ruke pohár…