ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pacientke nebolo skutočne toľme zle, ako sa obával muž. Mladé manželstvo — muž sa bojí o ženu alebo aspoň chce dokázať, koľme mu záleží na nej. Keď ju doktor vyšetril a nariadil, čo sa má robiť, mohol sa s dobrým svedomím vrátiť na nábrežie.

Lanićov dom stojí ,na glavici‘, na vrchu. Zo dverí mu vidíš zátoku i kanál do susedného ostrova a dolu až do Neretvy,^[22] nie zlato — ale skôr zimnicu nosiacej. V protivnú stranu oblokom vidíš zase kanál, ako sa prestiera až do Prímoria, ktorého otupné planiny akoby horeli na slnci, čnejúc žalostne do tmavého neba. Od nich poťahuje meštrál, čeriaci more a poháňajúci loďky o rozostretých plachtách. To mornári ponáhľajú sa s výhodným vetrom prísť ešte zavidna do prístavu.

„Dávajte si pozor, aby ste nepadli!“ upozorňuje ho gazda, vyprevádzajúc doktora z domu. Dom nenie ešte vyriadený úplne. „Odpusťte, schody sú nie najlepšie.“ A skutočne, to nie sú ani schody, ale jednoduchá doska s latôčkami. Schody prídu až dakedy pozdejšie.

„Pekný domec ste vystavili,“ pochvaľuje ho doktor. Nuž domec je poriadny, priestranný — izieb v ňom dostatok. Len ich vyriadiť a opatriť náradím. To sa stane pravdepodobne pomaly a postupne, ako budú okolnosti dopúšťať. Vidno, že sa Lanić celkom vážne hotuje založiť novú líniu Lanićovcov, ktorá bude v dome nažívať spoločne, kým ho nepreplní a nevypustí zase nové roje.

Pred domom stojí Leše vo vojenskej pozitúre. Buková jeho tvár poriadne sa zažiarila, oči sa ligocú.

„Čo rozkážete, pane? Kedy pôjdeme?“

„Ja neviem,“ odpovedá doktor pošmúrne. „Teraz vás nepotrebujem. Čakajte tamdolu!“

„Dobre, pane, dobre. Ako vy rozkážete.“

No nešiel na nábrežie. Keď trochu podišli, doktor sa obzrel, kde mu je momak. A milý Leše je u Lanića v pitvore s poriadnou bukarou v ruke. On prišiel a oni ho ,uctili‘. Doktor sa zamračil. Takéto vydieranie sa mu nepáči. Urobil si uzlík na ručníku, že ho vyhreší. Jeduje ho možno i to, že kým si Leše hovie pri bukari, on, gazda, musí znášať bremeno dňa i horúčosť, túlajúc sa po nemocných.

Lebo mu nedali ísť rovno na nábrežie, ale zavolali ho do nejedného domu. Sotva prišiel do dediny doktor, pojavili sa i chorí… Jedni sú práve chorí, druhí už boli chorí a tretí sa obávajú, že budú chorí. Tu sa, doktorko, môžeš vyznačiť a lacných vavrínov si získať.

Na nábrežie sa vrátil ustatý, utrmácaný, zbitý, spotený. Nie je to ustatosť fyzická, ale skôr duševná. Hlava mu je ako riečica od rečí, čo všetko napočúval. „Sadnite si, nech vám rozpoviem, ako svedčí…“ Tak začína sa každá tá melódia. A potom už začne rovno od Adama. Menovite ak je to ktorá ženička obstarná! Vypytovať tu netreba. Nezabudne spomenúť: kedy padla, ako padla, ktorú ruku podstavila, na ktorú nohu sa potkla, ktorou sa probovala vzoprieť, čo nosila v ruke, ku komu išla, čo sa jej zdalo, keď sa to bolo prihodilo, čo súdili o tom druhí, čo povedal muž, alebo syn, ako jej radili pijavice, ale ona božechráň bez doktora; aké bolo počasie, či dážď alebo bura. Namaľuje dôkladný obrázok, nič nebude v ňom chybovať. Opíše vám, kde ju strižie, trhá alebo pára; či ju pichá, báda alebo práve — uchovaj večný bože! — kole, kde jej trnie, kde mravce lezú, kde zas chodí ,studenica‘.^[23] Musíte sa podiviť toľkej bohatosti predstáv! A doktor medzitým šúľa cigaretu, alebo popíja limonádu, ktorá ho už čakala hotová; alebo sedí spokojne a pozerá na jedno miesto. Napríklad na obraz sv. Nikolu pútnika, alebo na kvety, vymaľované po stenách. Počúva trpezlive, nenáhli, nepretrhuje niť: lebo čím by ju hľadel väčšmi skrátiť, tým by sa rozpriadala na dlhšie… Medicínu treba predpísať, na každý pád — pokrúti hlavou povážlive, položí dva prsty na čelo a zamyslí sa dohlboka. A naostatok odreže proces, keď povie: „No, uvidíme, čo z toho vykvitne…“ Alebo: „Bude, čo boh dá a junácko šťastie.“ A odchodí spokojne v povedomí vykonanej povinnosti a istý, že keď vyjde predo dvere, povedia o ňom: „Nuž nástojí, čo môže, neborák, i on. Ale očima nevytiahne, jazykom nezlízne nikto. A darmo je, dakto musí i umrieť…“

Na nábreží našiel ich ešte viac než predtým. Pribudli tí, čo prvej ešte spali. Sedia po kvádroch a kladách a medzi nimi tečie rozhovor. Divíte sa, že sa nájde vždycky o čom hovoriť? Jedni boli námorníci, tí rozprávajú o mori; druhí kapitáni, plávali Levantom^[24] a Čiernym morom, iní zas z Adriatika^[25] sa neodvážili ani na piaď. Iní sú zas v politike ako doma: pretriasajú situáciu monarchie, ba celej Európy. Druhí sú zas dačím pri obćine: tí zas donášajú obecné záležitosti na tapet. Tu zas pristane parník, alebo dáka lodica z Prímoria, alebo až hen z Pulje:^[26] i to poskytne hojnej látky na dlhé rozhovory. A teraz prišiel medzi nich doktor. Slušná vec, aby i on prispel, čím môže. Nech podá napríklad krátky referát: kde bol, u koho, načo. Nezaškodí, ak by zatrúsil i dáky interesantný detail. Niet pochybnosti, on musí vedieť dosť a dosť interesantných vecí, intímností, a ak chcete, i pikantných… Keby chcel rozviazať vrece, či by sa čas pekne míňal! Čakajú oni, čakajú — ich oči akoby vystíhali: ,A čo ešte? Či je to všetko?‘ A on vie, aká je obyčaj — drží im teda prednášky o chorobách vo všeobecnosti, o divotvorných operáciách. Z dlhej chvíle zbaví i to…

I doktora vábi medzi nich sladké far niente.^[27] Ale má i druhé úmysly. Oddýchnuc si medzi nimi, navrhuje:

„A teraz by sa bolo najlepšie okúpať. Čas je krásny — kto drží so mnou?“

Daktorí na svitaní odbavili svoj kúpeľ. Ranný kúpeľ vraj neoslabuje a celý deň chladí. Môžbyť, že je tak — ale len u človeka, ktorý disponuje sebou a svojím časom. No doktor, ktorý sa vo dne praží na slnci, nemôže sa kúpať zrána. On sa najradšej kúpe pri západe slnca, po vykonanej práci. Nech sa aspoň k noci ochladí, ktoré sú sparné a neznesiteľné.

Mnohí odbehli doniesť si háby. Prišiel i Leše s doktorovou tanistrou. V lete nosí v nej potreby na kúpanie. Lešeho krok nie je práve bezpečný, nohy sa mu pletú, bárs sa usiluje vykračovať junácky. Musí mu byť horúce — ustavične sa utiera červenou šatkou a žaluje: „Uf — či je horúce. Uf!“

Doktor pozrel naň prenikavým pohľadom. Leše vyrozumel, čo je.

„Ja som nie, pane… Oj, nie — a vy zaraz potvárate! Oj, chvalabohu, nie sme my z takej rasy!“

„Dajte tanistru a choďte k Morici!“ rozkazuje doktor.

„A nebudete ma potrebovať?“ pýta sa úslužne. „Mohol by ja nosiť tanistru. A mohol by odrazu pojať i živo. Po kúpaní mohli by ste zaraz vysadnúť a potom rovno domov. Nebolo by sa treba vracať do Dolčín.“

„Veď on hovorí ani evanjelije!“ posmeľujú ho starí páni.

„Teda dobre. Choďte na kúpanisko a tam čakajte,“ pristáva doktor.

Celá spoločnosť rozložila sa v člne, šuhajci sa chytili vesiel, ba vytiahli i plachtu a poberajú sa chytro za predhorie, kde je miesto tiché, pekné, pieskom vysypané. Staré olivy na brehu tvoria akoby prirodzenú kabínu, ich skrivené konáre môžu sa upotrebiť miesto vešiakov.

Do kúpeľa dobre je vziať široký slamený klobúk na hlavu, ak slnce nezapadlo ešte. Ani sandále nie sú zbytočné. Pod brehom je mnoho kamenia, a to je ostré ako nôž. A zvláštne — keď sa raníš v nohu v mori, a čo ako tuho, nezbadáš, kým nevyjdeš z kúpeľa.

O chvíľu boli ponorení všetci v sviežom elemente. Voda je najlepšej temperatúry. Môžeš v nej ostať koľko sa ti páči — zima ťa drviť nebude. Ak je vetrík, on neškodí, skôr lahodí. Vlnky ťa hojdajú, daktorá ťa čapí po tvári, alebo sa ti práve prevalí ponad hlavu. More je dosť hlboké hneď pri brehu a plávanie nenie toľme namáhavé.

A keď sa ti zunuje plávať, máš tu člnok — škrupinka je to — môžeš veslovať. Ak ste v ňom dvaja alebo práve traja a daktorý z vás urobí nešikovný pohyb — čln sa prevrhne a vy všetci hybaj pod vodu. Ak si dávate dobrý pozor, nájde sa zas ľahko priateľ, ktorý pripláva k vám a prevrhne vás. Nuž také kúpanie poskytuje rôznych zábav a pôžitkov. More vôbec nikdy nikoho neomrzí. Veru nie div, že dochodí svet z ďalekých krajov, ktorých omrzel život alebo utrmácal — hľadať na mori úľavy a zabudnutia.

Na brehu čaká už Leše; v dlhočizných rukách drží rozostretú plachtu.

„A on je na všetko súci — tento váš Leše,“ posmieva sa pán Niko Rogać. „Momak chýrny, pomáhač, asistent — a keď treba i kamariera (komorná). Možno by bol i za babu.“

Spoločnosť sa rozrehotala, že vyletel kŕdeľ vrabcov z blízkej vinice.

„Ja musím všetko — prosím, šor Niko,“ odpovedá Leše, „všetko, čo rozkáže môj hospodár. Ale babiť, chvalabohu, nám netreba. Na to máme obćinské baby, čo sa učili remeslo, ako pánboh prikázal. Ale vy, čo ste kapitáni, a keď na lodi sa pritrafí ženská a príde jej čas a hodina — ej, pán kapitán musí vysúkať rukávy!“

„Len či ho máš rád, toho hospodára!“ podchytáva ho pán Niko. „Ja som čul, že si ich ohováral.“

„Ach, prosím, nevymýšľajte! Svet mrcha — vymyslí všeličo. A ja ohovárať! A ja by bol hotový i do ohňa, i do vody…“

„Tak dobre,“ dráždi ho druhý. „Teda sa vyzleč a poď do vody. Hospodár rozkazuje.“

„Ó — môj hospodár vedia, čo rozkázať a čo nie…“

„Hej, lebo znajú, že sa ti voda hnusí,“ báda ho šor Niko.

„Keby to bolo víno — napríklad dobrý opol (šiler)!“ dráždi ho druhý.

„Ó, mám ja vína, chvalabohu! Nebol som sa ešte u nikoho dlžiť. Mne nikdy nechybuje, keď mi príde chuť,“ odpovedá on tónom podráždeným.

„A chuť — tá je ustavične: prichádzať nepotrebuje!“ nadhodil zas ktorýsi furták: a smiech sa ozval znovu. Sám Leše sa rozosmial a hnev mu trochu prešiel.

„Čo dojedajú do mňa!“ vykríkol.

„Ach, ba! My len spomíname, čo teba zaujíma,“ odpovedá pán Niko.

„Ach, nie som ja taký, môj pane! Ani ja som nie najhorší ešte. Hospodára som nedokaličil — nech povedia sami, veď sú tu. Mám ja rozum; chvalabohu, koľko mi treba, mám. Nie sme my tam, kde vy cielite. A každý nech pozerá na svoje kolesá.“

Oko mu zažiarilo i buková tvár planie. „Ešte sa prihodí škandál,“ vraví tichým hlasom pán Niko. „Treba mu dať pokoj…“ Tak už viac doň nezadierali. A on stojí s plachtou pohotove, sťaby ich vyzýval na mejdan^[28] a chcel povedať: ,No, udri, kto máš smelosti!‘ No nikto sa už oň ani neozrel.

Vyšli z kúpeľa rozjarení, občerstvení a začali sa obliekať. Doktor, obúvajúc topánky, zočil čosi medzi kamením. Akúsi guľôčku ligotavú. Aby ju nezazrel kto druhý, hodil na ňu kabát. No Leše mu ho zaraz zodvihol, a drží úslužne, že ho podá pánovi, keď príde rad na kabát.

„Položte ho, Leše. S mulicou vyjdite na cestu a tam čakajte. Hore týmto chodníkom sa beztoho nedá na živom. A mokré háby vezmite.“

„Dobre, dobre — ako vy rozkážete, pane! Ja som na to, aby poslúchal.“ A už sa vrtí okolo Morice, aby ju mohol vyhnať naprázdno dohora. „Dobrý večer, páni!“ zvolal na odchode, snímuc svoju čiapku a klaňajúc sa im hlboko. „Odpusťte, že som prekážal.“ A už kráča strmým chodníkom pomedzi vinice dohora.

Doktor s kabátom zodvihol i ligotavú guľôčku. Je to zlatá ihlica, s hlávkou ako malý lieskovec. Hlávka je filigránska, robota zo zlatých vláken. Šesť očiek na nej zaplnené je kameňmi, dosť ľahko, falošnými.

Tento nález ho prekvapil. Pripomenul mu zvláštnu príhodu, na ktorú už bol napoly zabudol…

Tejto zimy, akosi hneď po fašiangoch, bol v Prímorí. Práve bol v Hraste, dedine roztiahnutej naďaleko na úpätí Planiny. Miestami je i pretrhnutá, a len kde-tu vidíš malú skupinu domkov s vinicami a záhradami naokolo. Pri hradskej, kade cestoval, stojí kostolík na krásnom mieste, v tôni majestátnych borov, ktoré večne šumia svojou chvojinou. Stojí na kopci, osamelý, spred neho sa otvára veľkolepý výhľad dolu na more a tam ďalej na naše ostrovy, ktoré vyzerajú stadiaľto, sťaby to bol park.

Skočil z koňa, stal pred kostolíkom a kochá sa čarovným pohľadom. Niečo ho ťahá i do kostola, na ktorom sú dvere otvorené. Času mu zbýva dosť, prečo by nevošiel? Pred skromným oltárom vidí ženskú v tmavých šatách, ako kľačí, pohrúžená v modlitbe. Ani jeho príchod a zvuk krokov nevyrušil ju z nábožnej dumy, v ktorú, ako vidno, vnorila sa celou bytosťou. Zastal i on, zarazený, zahanbený akosi, a nepohol by sa za celý svet, aby ju nevyrušil. Zahanbil sa, že jeho na toto posvätné miesto voviedla púha zvedavosť turistu, všetečnosť všetko vidieť, všetko omakať: kdežto, hľa, druhá bytosť ľudská hľadá tu úľavu, poľahčenie, koriac sa do prachu pred božou velebou. Jebo duša, hoc nasiaknutá inými záujmami, cíti v sebe výčitku, že stratila silu odovzdať sa takto bohu… Prišlo mu na um detstvo, keď sa i on takto modlieval, čakajúc a prijímajúc zhora všetko, žiale i radosti, s detinskou oddanosťou.

Tento kostolík dedinský imponuje mu teraz väčšmi, než veľkolepé katedrály v hlavných mestách, ktorým sa kedy obdivoval. Vrúcna modlitba tejto ženy dodáva mu veleby, pretvoruje ho v pravý stánok boží. A kostolík je neveľký, starý. Na oltári obraz, iste Matky Božej, očernel starobou. I pozlátka na ráme je oprskaná a zadýchnutá dychom rokov. Zato pristane do tohto kostolíka taký obraz, ktorý nosí na sebe stopy rokov. Všetko je tu harmonické, a zas dojemné. Oblôčikom vniká nádherné svetlo zvonku, pootvorenými dverami zas vekovitý šum borov a víťazoslávna pieseň škovrana, ktorý sa vzniesol do čistého, jasného vzduchu.

,Dobre je nám i tuto byť, Mistre!‘ ozýva sa i v jeho duši výkrik Petrov, ktorý bol vydal na hore, oslnený velebou Spasiteľa.^[29] I on stojí nepohnute, zmäknutou dušou tiahnu zvuky dávno nepočuté. Zdá sa mu, že mu duša zas zmladla, ako bola v detinstve; zrodili sa v nej city, o ktorých myslel, že zaspali večným snom, a celá bytosť cíti zas blízkosť Najvyššieho… A keď sa prebudil z tohoto snenia, cíti, že dávno nebolo mu tak ľahko na duši. Cíti sa čistejším, hodnejším zastať na tomto mieste, ktoré je posvätné, lebo je posvätené modlitbou.

,Kto je to — čo sa tam modlí?‘ pýta sa sám seba. ,Ktovie, čo i ju tlačí, že prišla sem hľadať útechy. I ty, Matko Božia, čuješ každý deň žalôb, vidíš bied a nerestí! Ten tamhore je všemohúci — a veru treba tej všemohúcnosti, aby napravila, čo svet skazil, očistila, čo je špinavé. Treba všemohúcnosti, aby sa raz osušili slzy nešťastných, zamĺkli vzdychy utiskovaných.‘ I jemu sa vydral ťažký vzdych, ako vždy, keď mu príde uvažovať o behu sveta. Možno, i jeho pritislo jeho bezohľadné koleso v tom behu a dokaličilo ako toľkých druhých. To koleso, ktoré sa opatrne vyhýba silnému a slabého pod seba hádže a gniavi. Treba tej všemohúcnosti, lebo svet je ozaj zmotaný…

Z myšlienok ho vytrhol ruch. Žena sa zdvihla od oltára, prežehnala sa. Ale miesto odísť, vystúpila schodíkmi na oltár a zabodla čosi ligotavého do vankúšika, ktorý je pod sčernelým obrazom Matky Božej. Zostúpila dolu, prežehnala sa znovu pred oltárom a obrátila sa k východu. Krása jej tváre ho prekvapila. I ona sa zarazila, keď ho videla stáť pri dverách ako prikovaného. Dych sa jej pritajil; veľké, krásne oko pozerá naň zrovna s úžasom, sťa na príšeru. Prešmykla sa popri ňom, pri dverách sa prežehnala svätenou vodou a už sa vznášala sťa víla na slobodnom priestore pred kostolíkom a poberá sa na hradskú.

Doktor vyšiel za ňou a pozerá zamyslený, ako sa ona vzďaľuje sťa milý sen, alebo zakliata princezná z povesti. ,Kto je to?‘ láme si hlavu. ,Prímorka nenie na žiaden pád, aspoň nie pospolitá. Dáka meštianka — ale čo hľadá v dedinskom kostolíku?‘ No odpoveď ponúkla sa mu sama od seba. ,Ani ty si nie Prímorec a predsa si bol vnútri. Tým istým právom môže sa ona pýtať: čo si hľadal tam, ty cudzí, profánny?…‘

Už neláme si hlavy daromnými otázkami — no nemôž’ odolať, aby ju nedoprevádzal pohľadom. A každý by sa zadíval za ňou, lebo jej krása je neobyčajná. Tu keď poodišla dosť ďaleko, obrátila sa a na tvári jej zahral smiech. Oči tiež nepozerajú naň s ustrnutím, ale s akýmsi úsmevom šelmovským, vyzývavým. Ani čo by ho chcela vysmiať.

A zas sa roja v ňom otázky: ,Čo je to za čudná ženská? Prvej skrúšená, pobožná, teraz akosi svetácky usmieva sa naň, cudzieho človeka. Prvej sa ho zľakla, teraz sa vysmieva… Chovanie na každý pád záhadné, neobyčajné. Dal by neviem čo, keby mohol prísť veci na koreň…‘ Keď ona zmizla, zadíval sa zamyslený do kraja. Príroda počína práve dýchať mladým životom predčasnej jari. Tmavé ostrovy v sviežej zeleni ticho sa odrážajú od modrého neba a mora. Dedinky a mestá na ich brehoch skvejú sa v bielom rúchu, okrúžené nežnou zeleňou poľa. No on nevpíja do seba túto zriedkavú krásu, ako by urobil kedy indy; nenačúva šumotu borovíc a lesa, ktorý sa prestiera hneď na úpätí kopca, odkiaľ dolieha k nemu náhly hvizd drozda. Zabudol i na koníka, ktorý netrpezlive hrebie nohami na hradskej, i na momka, ktorý ho drží sediac na pažiti a žmurkajúc ospalo spod červenej čiapočky, obliaty oslepujúcim svetlom slnca.

Vošiel zas do kostola, pristúpil k oltáru a pozerá, čo to tam nechala. Vo vankúšiku je zabodnutá ihlica, hlávka ako malý lieskovec, zo zlatých vláken upletená. V nej očká zo sklíčok a či pravých drahokamov. Druhých šperkov si už nevšimol, čo sú tiež na vankúšiku. Sú to prstene, záušnice, ihlice — všetko vkusu sedliackeho. Všetko dary Matke Božej za pomoc a orodovanie… Koľko vrúcich vzdychov muselo odznieť tu, koľko prosieb a túžob, koľko sľubov a dobrých predsavzatí! Koľkí sa vrátili uspokojení, očistení spred tohto oltárika, pred ktorý jeho doviedla všetečná zvedavosť… Zdá sa mu, že poškvrnil toto posvätné miesto, že vykonal drzú svätokrádež, kde len pred chvíľou v nábožnom trnutí pocítil prítomnosť Najvyššieho… Zahanbený, ponížený vytratil sa z kostola; vydýchol s uľahčením, keď sa naň usmialo slnce, nebo i celá vymladená príroda.

Momak, Prímorec, držiac mu strmeň, hľadí mu skúmave do tváre svojím živým okom. Zdá sa, uhádol nejednu z myšlienok, ktoré sa mu v hlave snujú.

„Šumná ženská — čo?“ riekol konečne, usmejúc sa šelmovsky pod tmavými fúzmi.

„Ty ju poznáš?“ pýta sa doktor.

„Nie, nenie stadiaľto.“

„Teda z mesta.“

„Mohla by byť, ale ani v meste som jej ešte nevidel — a ja som temer na každom trhu.“

Tak rozmýšľa o nej celou cestou, jazdiac do mesta, kde je najbližší prístav. Bol by najradšej odhodil myšlienky, ale nemožno sa pred nimi obrániť. Namáha sa pozorovať veľkolepú scenériu kraja, ktorá ho vždy toľme pútala, koľko ráz len prešiel tadiaľto. Naľavo strmé boky Planiny, rozodraté vodami a kiarmi, strmé steny, hlboké priepasti a trhliny — napravo more, tiché, velebné, usmievavé. V ňom vsadené, sťa drahokamy, ostrovy, vymladené prvým bozkom jari. A na úpätí Planiny, kadiaľ sa vinie hradská, nežné Prímorie, sťa mladucha, keď čaká ženícha. Ľudská príčinlivosť pretvorila ho v olivové háje a figové sady. Dedinky učupené na úpätí hrozných velikánov sťaby prosili zmilovanie, aby ich tam zhora nezahrúžilo. V nich ľud dobrý, krásny, urastený, hoc i mučedlník vo večnej borbe so živlami a týmto kamením. Národ tiež holubičí…

V prístave už čaká parník; doktor vstúpil hneď doň. Prístav je veľký, príroda ho sama určila pre veľký obchod. Ruka ľudská nemala čo na ňom naprávať; iba čo brehy opevnila kvádrami. A v prístave sotva pol tucta lodiek a člnov. Stará flota odplávala a nasťahovala sa bieda… Nábrežie tiež mŕtve akési, hoc na ňom sú domy dosť výstavné. Nemôžeš sa sprostiť dojmu, že sa tu prihodil bankrot. Sťa veľký gazda, keď z ohromných stajní vypredá pomaličky lichvu a zvýši mu v nich jediná kravička, čo tam clivo bučí…

Ani na parníku niet veľa cestovateľov. Dakoľko kupčíkov a doktor — to je obecenstvo I. triedy. Na palube a v III. triede dakoľko ošumelých Prímorcov, ktorých bieda ženie hľadať na ostrovoch roboty.

Parník pristal v Dolčinách. Doktor berie svoj kepeň a torbicu, v dobrej vôli, že je zas na pevnej zemi. Na nábreží obstali ho priatelia z Dolčín a obsýpajú ho otázkami: o ceste, o tom, čo videl a čo počul… Taká je obyčaj malých miest a dedín, kde sa novín málo predpláca.

Medzi hovorom pridalo sa mu obozrieť a zarazil sa. Vidí tú istú, čo bola v kostolíku, záhadnú ženskú, nad ktorou si toľme lámal hlavu. Kráča tým istým ľahkým krokom ako tam v Prímorí. Nesie košík v ruke a pozdravuje sa so všetkými, čo sa zbehli na nábrežie prizerať sa na parník. Každý ju vľúdne pozdravuje a prihovára sa jej. Toto stvorenie pohybuje sa i v Dolčinách nenútene, ako doma.

A tu oživeným nábrežím letí proti nemu Leše. Salutuje svojím spôsobom a trhá mu torbu a kepeň z ruky.

„Odpusťte, pane, že som vás nečakal. Ale som musel dohnať bielizeň na more, nuž som sa opozdil. Čo chcete — ženské vymýšľajú robotu a keď už nemajú čo vymyslieť, počnú prať háby…“

„Veď ste tu. Nezmeškali ste nič,“ chlácholí ho doktor.

„Ej, nehovorte mi, pane!“ začal on mäkkým hlasom, ktorý podivne zneje pri jeho bukovej tvári. „Lebo ja neviem, čo sa patrí! Ja som mal byť zaraz na vapore (parníku) — a pekne odniesť vám batožinu. A nech vy kúpite tak — len napríklad hovorím — päť-šesť párov moriek, alebo sliepok: čo by ste si počali? Ej, viem ja, čo je móres — i v našich mestách musíš byť poriadny!“

„Čerta morky! Kto by ich teraz kupoval — o pár dní vyvedú mladé.“

„Ja hovorím napríklad. Keby to bolo napríklad o Vianociach. A o Vianociach — vy viete dobre — je morkám akurát vrchovisko. Morka je hodna niečo, ak je podarená. Polievka chýrna a mäso — ako cíperie.“

„No dobre, Leše. Morkám dajme pokoj, nech vysedia mladé,“ tíši ho doktor. „Teraz pozrite tamtú ženskú v čiernych šatách, tú mladú, peknú. Predbehnite ju, obzrite si ju ako svedčí a cestou mi poviete, čo je za jedna.“

Leše vykonal všetko, čo mu rozkázali. Predbehol ženskú pár skokmi, postavil sa sebavedome do gliedy a prezerá ju, čo môže najostentatívnejšie. Sťa kupec, keď mu na pazári (trhu) predvedú mulicu.

„Čo tu robíš, Leše?“ pýtajú sa ho ľudia.

„Čo ja robím! Mám ja dosť na hlave. Daj mi pokoj. Nemysli, že to len tak žiť na svete!“

„Ale hospodár ťa čaká.“

„To sa rozumie, že čakajú. Majú i koho! Že vraj aby obzrel dobre túto tu. Akoby ju nebol videl sto ráz! Čo pozerať? Kaľavná je, ako kvet mandľový, to je pravda. Ale aký mne osoh, ja som nie na ženenie.“

A v ten istý večer si rozprávali pred domom pána Nika Rogača najnovší nápad doktorov. Dal Lešemu prezerať ženské, ako vychodia z parníka. „Komu by len prišla na um taká extravagantnosť!“

„Čo chcete — naučený na kratochvíľu. Tu sa nemá kde zabaviť — zabáva sa na Lešem.“

V Dolčinách nebolo náhodou chorých, a možno, ak ich bolo, netušili, že je doktor dolu. Nezval ho nikto. Mohol zaraz vysadnúť. Leše prišiel k Morici s vážnym výrazom v tvári. Treba uznať, že doktor dosť netrpezlive očakával tento okamih — keď bude totiž s Lešem sám.

„Či ste si obzreli tú ženskú, Leše?“ pýta sa ho, keď vyšli z dediny.

„Ako ste rozkázali, pane! Viete, že na mne je slúchať. Hoc i nebolo treba. Viem i tak, že je rúča.“

„Vari ju znáte?“

„Áno, pane, znám i ju ako napríklad vás, i jej ćaću i mater. Všetko statočná čeliadka, rad-radom. Starý trochu záderčivý, ale človek statočný. Ja som nemal s ním nikdy opletačky. A keď prídeš k nemu, uctí ťa, nie ako daktorí hlavaji v Dolčinách. Lebo v Dolčinách, pane, máte tiež hŕbu nanič sveta…“

„A skadiaľ je ona?“

„Z Dolčín, pane. Tu sa ona narodila, na zdravie. Ich dom stojí pekne, tu za domom šora Nika. Predo dvermi majú veľkú smokvu. A možno ste ju i videli, na nej rastú prvé figy v celom okolí. Chýrna smokva! Nikdy, aby neurodila, a figy sú na nej na div. Každý rok pošle z nich starý Antonio po košíku podeštatovi. I vám pošle nebodaj, ak dožijeme, kým dozrejú. Hja, prvý frut (ovocie) — na to páni veľmi držia. Len aby sa mohli pochváliť, že jedli prvý hrášok alebo prvé smokvy… Môžete i komín zazrieť stadiaľto, ak vám ďaka. Poriadna família a volá sa do nich ,do krčmy‘; lebo krčmu držali, ale už dávno, krčmy čo nedržia. I ja ledva čo pamätám. Teraz im ani krčmy netreba, lebo je on sám, žena a majú túto dievku. Ona sa volá Mande, a je chudá a dievku má, ľaľa, ako planina. Ale to sa neraz od nevoľnej matere rodia také deti na div a od veľkej a tučnej kadejaké poškrobky. Tatko sa píše Dadić, on Antonio a dievka Jele. Lebo je ona veľmi šumná, veď ste sami videli. Veru jej škoda, ak sa má za daktorého z Dolčín utopiť. V celej dedine nemáš jedného čeľadníka, čo by bol súci. A ono ktovie, bola v Prímorí, ľahko že sa jej tam triafa dačo. Bola u strynej, lebo jej otec mal tam brata, ale umrel už. Ona mi rozpovedala všetko, ako statočná ženská. Vás vraj tiež videla. Na vapore, nebodaj.“

„Ja sa nepamätám,“ pritajuje sa doktor.

„Rúče mi povedala, že vás videla. Boli ste na tom istom vapore, nie div. Ale vy ste boli medzi veľkými a ona hádam dakde v kúte; tak ste jej nevideli…“

„Dosť ľahko,“ dopúšťa i doktor.

„Tak vám je to, pane!“ potvrdzuje zas Leše.

„Videl-nevidel — na tom málo záleží. Tá vec nenie toľme dôležitá, ani ma veľmi nezaujíma,“ ubezpečuje ho doktor.

Vyriekol to tónom, akoby chcel dať znať, že nejde už o veci ďalej hovoriť: a zamlčiac sa, pozerá pred seba akosi odhodlane. Leše naň pozrel a snáď prvý raz v živote zjavil sa mu v oku výraz, i tvár jeho vraví, že neverí, neverí… Tá tvrdá buková tvár sa natiahla ešte i k úsmevu. Sťaby chcela povedať: ,Nezáleží — ľahko povedať, nezáleží: a ja viem, i ty volíš, čo je kaľavné…‘

Viac už nehovorili o nej, ale Leše má pravdu, keď mu neverí. Lebo doktor čo ako sa usiluje, nemôže sa striasť myšlienky na ňu. Ustavične mu predchodí otázka: ,Prečo sa na mňa zasmiala, keby ja vedel — prečo?‘ Všetko by si vedel vysvetliť, iba ten smiech mu ostal záhadou.

No na celú udalosť dosť chytro zabudol, i na ten záhadný smiech. Najviac ak mu prišla na um, keď zišiel do Dolčín a mal prejsť popred dom, pred ktorým stojí vychýrený strom figový. Tu sa mu ešte vráti podivný obraz prímorského kostolíka a rozpomienka na to milé vzrušenie a pozdvihnutie, ktoré ho v ňom bolo nadišlo. Vyzerá, či ju dakde nezočí — no ani raz sa mu neukázala. A u nich ešte nebol — nikto tam dosiaľ neochorel.

V nedeľu Smrtnú prišiel k nemu pán Zakarija Gojan, tiež z Dolčín. Je to človek vysoký, chudorľavý, s veľkou šedivou bradou. Doktor často chodieva k nim, lebo dom je plný detí: a kde je mnoho detí, tam je doktor častý hosť. Pán Zakarija je človek dobrý, starostlivý, a musí byť nežný: doktora unúva i pre také veci, ktoré v druhých domoch ani do povahy neberú. Pomyslia si: ,Čo ho budeš volať pre každú pletku! Dieťaťu budú hlísty, lebo jedlo mnoho fíg, alebo zuby.‘ No on nie tak. On vraví: „Ktovie, čo sa z toho môže vyliahnuť — a doktor je doktor.“ No bárs je uňho často, predsa sa ešte nemôže vynájsť: čie je ktoré dieťa. Pán Zakarija má dvoch synov ženatých a tretí je v Pole, na vojne: a malé deti majú nielen synovia, ale i jeho šora Domina. Tak je to tá háveď všetka pomiešaná a spojenými silami robia strýci a synovci štabarc po dome a nikto nevie, ktoré dieťa je otcovo, ktoré synovo… No otec a synovia tiež nerobia v nich rozdielu: pečujú o všetky detváky jednako. Ba ani stará s nevestami nemala nikdy pre deti hádky. Často sa stane, že stará pridojí jedno alebo druhé vnúča a nevesta zas švagra alebo švagrinú… Je to rodina teda, ktorá žije v úplnej rovnosti a zhode. I dom je na dosť dobrých nohách a blahobyt v ňom. Starý Zakarija už len najviac v poli a viniciach, synovia zas na mori, lebo majú dosť pekný trabakul (loď), sv. Ante.

Trvalo dosť dlho, kým Zakarija prišiel k veci. Okolkuje na všetky strany, i doktor počúva a trpezlive čaká, čo to ide vykvitnúť a či bude musieť tadolu, do Dolčín, a či pán Zakarija uspokojí sa predbežne len radou, alebo medicínou takto na dištanciu. No dosť skoro vysvitlo, že nejde vlastne o chorobu lebo ,detváky sú chvalabohu zdravé ako žaluď‘, ale o druhú vec. Jeho Tomić, ako sme spomenuli, slúži pri marine. „Vy ho neznáte — neboli ste u nás, keď ho odobrali. Vyslúžil dva roky i kus do tretieho, čo je od Všechsvätých do dneška. Ešte mu zbýva pol druha roka…“

„Eh, žiaľbohu, viem, služba pri marine trvá štyri roky,“ poznamenal doktor. „Ale zato je šuhajom lepšie, ako pri druhej branži, i plat majú lepší.“

„Čo tam po plate! Plat nevytrhne ani jedného!“ hodil on rukou. „Ale toľké roky! Nie je div, že za ním banujeme a nadovšetko mater! Krv by vycedila, k nemu by letela, keby mala krídla! A i mne, rečiem úprimne, nebolo by ľúto, keby ho mohol vidieť. Lebo neviem, kedy sa vidíme — časy sú neisté, roky ťa pokryli — smrti sa môžeš nazdávať každý okamžik.“

„Ach, preboha!“ zvolal doktor. „Kde to vy zaraz bijete!“

„Eh, tak vám je, môj pane!“ zvolal on s oduševnením. „Smrti sa ja nebojím… Nuž sme sa my v dome uzniesli, že poprosíme vás a náčelníka, že nám ho vytiahnete na sviatky. Aspoň už na Veľkú noc…“

„Teda to!“ zvolal doktor značne disgustovaný. „A to na aký spôsob? Aspoň aj neviem, akú ja mám právomoc nad c. a kr. marinou.“

„Nikto, ak nie vy!“ dodal Zakarija s hlbokým presvedčením. „Napíšete svedectvo, že som chorý. Veď ste boli tej zimy u mňa, keď som bol polihoval… I teraz ma ešte drží kašeľ. Vy vypustíte svedectvo, náčelník podpíše; ja ho pošlem do Poly a v Zelený štvrtok, ak boh dá zdravia — môže byť náš Tomić doma.“

„Hm — plán nie najhorší!“ dopúšťa doktor. No zato nemôže zdieľať oduševnenie Zakarijovo. Sklopil oči v trápnom nepokoji, ako vždy, keď by nedbal urobiť dakomu po vôli a keď nemôže… Lebo celá vec sa mu nepozdáva. ,Len nedávno čo si vydobyl doktorát, za cenu toľkých námah a sebazapierania, a teraz ho máš, sotva farba na ňom uschla, poškvrniť takouto brutálnou lžou. I to sám, dobrovoľne…‘

„Ej, môj drahý pane!“ preriekol konečne, ešte vždy so sklopenými očima, „mne je to ťažko urobiť. Temer nemožno…“

„Viem, že je ťažko, viem,“ prisviedča Zakarija. „Ale zas nenie ani nemožno. A potom, či je to toľká lož? Beztoho som bol chorý.“

„No teraz ste zas, chvalabohu, zdravý! Mne nemožno napísať takú zjavnú nepravdu, a ešte sa podpísať pod ňu! Ba dať ju i druhému podpísať a udrieť pod ňu obćinskú pečať.“

„Neberte to tak prísne,“ začal on s úsmevom. „Veď sa to robieva! Koľkí tak urobili dosiaľ!“

„Ale ja by nechcel! Mne je to vonkoncom nemožné…“

„Ach, čo! Vari vás kto bude dochodiť. Od nich tam najviac závisí, či ho pustia alebo nepustia — ja viem. No toľko aby nepovedal, že sme oň nestáli a ľutovali trochu toho ustávania. A nikto sa nedozvie, verte!“ A položil ruku na prsia, aby sľub znel slávnostnejšie.

„Dolapiť ma nedolapí — to je pravda. Ale sľub, a prísaha?“ Tu sa mu už doktor odvážil pozrieť rovno do očí, snáď aby videl, ako pôsobila naň táto argumentácia. A doktorovi samému blysla pritom v hlave rozpomienka na slávnostný dej promócie, odbavený v malej zádušlivej izbičke Karolína,^[30] svetom preplnenej. Menovite rozpomína sa na ten okamih, keď po latinskom sermone^[31] promotora jeden z doktorandov prečítal z papiera, čo mal skrytý v cylindri, latinskú odpoveď, a oni spotení, skúškami vysušení kandidáti jeden za druhým zahundrali čosi po latinsky, položiac dva prsty na berlu univerzitnú, ktorú im nadložil pedel v nesmiernom červenom talári. Hneď vtedy sa mu pozdávalo, že pedel akosi nedôverčive žmurká očima, ba usmieva sa pochybovačne na tom sľube, akoby chcel povedať: ,Horké tam sľuby! A kde by sme potom brali lekárske certifikáty?‘

No Zakarija nevidel nikdy pedela, ani jeho žmurkanie. On dolieha, útočí raz z jednej, raz z druhej strany. Napokon vyrukoval i s tým argumentom, že syn je poriadny čeľadník, ako ho radi majú v Pole, ako sa mať naň tešila. A hlavný dôvod: Tomić má v Dolčinách dievča, ktoré už dva roky nevidel. Povážte, dva roky, to nie sú dve hodiny! Ale ani tento argument už nemôže obmäkčiť doktora, vlastne zahnať pedela a jeho pochybovačný pohľad.

„A poručeno bohu! Komu druhému, ak nie bohu!“ vzdychol už Zakarija, skladajúc zbraň. „Ja som proboval, čo sa dalo. Načo ešte hovoriť? Keď nemôžete, nemôžete! Poručeno bohu! A odpusťte, že som vás trápil!“ doložil hlasom, v ktorom zvučí žiaľ.

„Chudák Zakarija!“ pomyslel si doktor, keď on odišiel. „Ani mi nevynadal!“ A trochu mu je i ľúto, že nepočul od neho urážlivého slova. Takto zostáva oproti nemu predsa len akosi dlžníkom. Vec nepohodlná, keď máš zaviazanosť a nemôžeš jej vyhovieť. Keby sa aspoň bol zastavil na piaci a vytúžil sa chóru starcov: aký je doktor človek bez srdca! Alebo keby sa bol zastavil v kaviarni a tam ho ohovoril ako svedčí… No nie. On rovnou cestou ide do Dolčín, tam bude plač a nariekanie. Skutočne otupno!

No prišla druhá robota, druhé záujmy — doktor zabudol na Zakariju. A večer, keď pri líhaní zišiel mu znovu na um, potešil sa: ,Pohundrajú, potom sa uspokoja pomaličky. Nahliadnu sami, že žiadali odo mňa hlúposť…‘

Druhé ráno po odbavení vizít sadol vo farmácii a začal čosi čítať. Ako človek, ktorý odtisol dennú prácu a môže si pohovieť. No vtom zas čuť na chodbe tiché, šuchotavé kroky: zakrádajú sa raz k tým, raz k druhým dverám.

,Aha — pacient z ktorejsi dediny!‘ domýšľa sa a čelo sa mu zberá do fercov. ,Čiže si si vydýchol! Hm, okúňavý patrón akýsi. Skúma, do ktorých má dverí. A to sú najhorší. Potrvá hodinu, kým ho odbavíš. Anamnézu^[32] treba z neho vyťahovať ramárom. Teraz kuká, kľúčovou dierkou, či je kto u mňa. Nuž vidno, chce sa zabaviť…‘

Doktora ešte horšie rozčúlilo toto váhanie, toto okúňanie pacienta.

Naveľa čuť klopať na dvere. Ticho, nerytmicky — vidno, klope ruka trasľavá, nervózna.

„Napred!“ zvolal zvučným hlasom a knihu položil na stôl. „Zbohom, lektúra!“

Do izby vkročila Jela. Oblečená je, ako ju videl v prímorskom kostolíku. Je bledá, klopí oči, ruky sa jej trasú. Vidno, ako sa borí s nepokojom a či rozčúlením. Tu zas skočí rumeň na líce a celá bytosť nevie, čo si počať v rozpakoch. Snáď sa i bojí i ostýcha, i hanbí.

No ani doktor nenie v obyčajnej rovnováhe. Nevie, ako sa jej prihovoriť, ako ju povzbudiť. Stojí a díva sa na ňu v akomsi ustrnutí. Skoro sa mu zdá nemožným, že by to mohla byť ona, takto sama, nad ktorou si bol toľko hlavy nalámal.

„Sadnite!“ riekol konečne hlasom, ktorému sa darmo usiluje dodať náteru kšeftového. „Sadnite a rozprávajte, čo nového…“

Sadla na stoličku, ktorá je najbližšie k dverám, i to na samý kraj. ,Zvláštne — prišla sama, bez matere, alebo aspoň priateľky…‘ A necíti sa voľne, ako by sa ináč cítil. Že prišla sama, to ho prekáža, hamuje akosi. Nie je naučený prijímať takéto osamelé návštevy vo svojej farmácii. A potom i to dobrodružstvo v kostolíku! Jej pohľad výsmešný… Nevie, či má dať znať na sebe, že na tú záležitosť dosiaľ nezabudol. Vôbec mu je nevoľno, sťa mu bolo vtedy, keď mal zasadnúť za stôl pred skúškovú komisiu.

Ona zbadala nebodaj, ako sa on, chudák, topí v rozpakoch. Jej to dodalo odvahy, odhodlanosti a pevnoty. Svoje veľké oko obrátila k nemu s pohľadom vážnym a úprimným. Nenie to už dievčina hapkajúca sem a tam, ale ženská, ktorá vie, čo robí, a nepotrebuje sa báť, že prišla bez sprievodkyne do jeho farmácie. Jej bytosť stojí vysoko nad každou hanou a podozrením…

„Ja som prišla sama, bez mamy,“ začala ona hlasom pevným, nepredpojate, akoby boli starí známi. „Mama ani nevie, kde som ja išla.“ A tu jej preletel jemný úsmev tvárou a v očiach sa zas zjavil ten výraz výsmešný. „Ani nepotrebuje zvedieť, lebo toto je moja záležitosť, prečo som prišla.“ Tu jej šľahol z očí blesk hnevu a či rozhorčenia. „Také sú raz moje okolnosti, nepriaznivé… Mám starosti, o ktorých druhé dievčatá vôbec nechyrujú. Vybavia to za ne ich rodičia. Ale čo robiť — poručeno bohu, keď je raz tak… A vy odpusťte, že som vpadla k vám takto nenazdajky.“ Doktor sa uklonil s úsmevom a čaká dychtive, čo to ide vykvitnúť z tejto záležitosti. „Ináč som ja neprišla, že by bola chorá. Nie, chvalabohu, druhá je vec…“

Doktor sa usmial, akoby chcel povedať: ,Veď i vidno, že jesto v tebe zdravia i na predaj…‘

„A keby i na to prišlo a ja bola chorá: museli by sme tiež odhodiť všetky predsudky a ohľady. A čo by prišla i sama, ja by sa nebála a vy by ste ma vari tiež neodsúdili.“

„Vidíte, ani teraz nie som toľme rozhorčený nad vašou odvahou a či dôverou,“ odpovedá doktor. „Naopak, taká dôvera ma neobyčajne teší a pozdvihuje,“ dodáva úprimným hlasom a ešte netrpezlive čaká, čo to bude po tomto úvode.

„To máte pravdu. Mám vo vás dôveru neohraničenú!“ zvolala tónom teplým. „Viem, že ste človek dobrý. Že vás teší, keď môžete komu pomôcť, alebo mu aspoň uľaviť v trapiech. To vám nakladá i vaše vznešené povolanie — ale ja viem, i beztoho že ste dobrého srdca. Preto som sa i opovážila prísť k vám — s prosbou…“

Hlas sa jej zachvel a zamrel na ústach, ktoré sa stiahli kŕčovite, aby z nich nevybúšilo fikanie. Do oka jej skočila slza a odvisla na tmavých riasach. Doktor pozerá v udivení, čo za neresť tlačí toto stvorenie, ináč dosť hrdinské, a núti ho plakať pred človekom temer vonkoncom cudzím.

„Ak budem môcť, s radosťou vám poslúžim,“ ubezpečuje ju doktor.

„Neviem — obávam sa… Môcť sa môže všeličo, temer všetko, kto chce… Ale všetko jedno — ja som istá, že mi pomôžete!“ A z jej oka šľahol naň pohľad plný istoty o úspechu. „Prišla som vás prosiť, aby ste vykonali Gojanovmu synovi dopust^[33] na veľkonočné sviatky.“

A akoby jej bolo odľahlo na srdci, upokojila sa: sadla si na stoličku pohodlne a zložila ruky do lona. On sa díva na ňu s obdivom: nevie, čo si myslieť.

Konečne preriekol: „Ale túto istú prosbu odoprel som len včera jeho otcovi. Teraz ja neviem, ako vy…“ A tu zaviazol.

„Akým to ja právom pýtam — čo mňa do jeho syna: to neviete?“ A pozerá naň zas s výsmechom, ako vtedy pred kostolíkom.

„To vám zaraz rozpoviem. Popovi a lekárovi neslobodno zatajiť ničoho,“ dodala s úsmevom. „Ja i jeho syn — my…“ Tu zaviazla, bárs chcela by rozpovedať všetko, bárs sa i zastrájala, že nezatají ničoho. Búšila jej rumeň do tváre.

Doktor sa pokochal chvíľku v jej kráse; v kúzle, ktoré na ženskú bytosť rozprestiera panenský stud, a potom ju sprostil nakrátko i tých rozpakov, keď riekol:

„Rozumiem — vy sa ľúbite!“

„Tak je!“ riekla ticho, prisvedčiac hlavou.

Doktora privalil akýsi čudný pocit opustenosti… To vždy, keď vidí okolo seba šťastie a keď mu tým určitejšie skočí pred oči suchopár vlastného žitia. Zdá sa mu zas, že je on osamelý, on jediný, vylúčený zo spoločnosti, postavený na akési výnimočné miesto, osihotený zo všetkých strán. Zaľahla naň zas myseľ na nedostižnosť istých túžob, na nemožnosť úplného šťastia v tomto živote…

„Uznávate teda, že mám právo zaň prosiť. Za seba vlastne,“ vytrhol ho jej mäkký hlas z hlbokej dumy.

„Uznávam,“ odpovedá hlasom stiesneným.

„Teda mi splníte prosbu!“ zvolala oživená a v očiach jej zahral úsmev takého blaha, že sa doktorovi zas zamračilo v duši.

„Včera som bol vysvetlil starému, čo o tom myslím.“

„To vy premeníte — také myšlienky škaredé. Musíte odhodiť také ohľady, ozaj malicherné.“

Doktor sa diví, s akou istotou mu ona natíska svoju vôľu. ,Táto si len mnoho namýšľa!‘ myslí si on, a zaviazal ho pocit nepríjemný: ako vždy, keď vidí, že mu chcú dať cítiť cudziu prevahu. ,Si krásna — to je pravda; ale ani krásou sa nedá zmôcť všetko. A menovite prísna povinnosť…‘ Pedel v červenom talári zase stojí pred ním a žmurká naň škodoradostne. No doktor ho ubezpečuje: ,Oj, neboj sa, kume, nepopustíme…‘

Ona hľadí naň pozorne — tuší, čo sa v ňom odohráva. On sa zaviera pred ňou do komôrky povinností. No ona vie, že má kľúč i od tej komôrky. Sladká predtucha víťazstva rozohrieva jej bytosť a žiari jej z očí.

„A či vy neľúbite?“ pýta sa ho ona.

„Hm — čudná otázka!“ zvolal on so smiechom — no neodváži sa jej pozrieť do očí. A doložil tónom výsmešným: „Viete vari, že sme my bez srdca. Cit sme utopili v našom diplome…“

„To neverím — to sú povedačky!“ zvolala ona. „I vy ste ľudia — prečo by ste nemali okúsiť, čo je najvyššieho, najmilšieho v našom živote? Jediné, čo nás pozdvihuje, blaží, teší — bez čoho život musí byť pustatina… V tom páde by vás ja naozaj musela ľutovať.“

Doktor pokýval hlavou, akoby chcel povedať: ,To sa rozumie — takto hovoríte všetci, ja sa nedivím…‘

„A keď nie — aspoň budete vedieť pochopiť druhých, uvážiť ich cit, mať milosrdia… Moje šťastie je vo vašich rukách. Ak ma odpravíte, ja budem nesmierne nešťastná…“

„Ja vaše šťastie! Ako to myslíte?“ pýta sa on so záujmom. Sotva sa počala odvolávať na jeho veľkodušnosť, on hneď vystúpil z komôrky povinností… Nespolieha teda vo víťazstvo svojej krásy, ani výrečnosti: spúšťa sa na jeho veľkodušnosť. To je čosi cele iného.

„Takto je to. Mňa silia za druhého, koho ja neľúbim. Dosiaľ som sa obránila — o fašiangoch mala byť svadba, ale odhodili, že po Veľkej noci. Keby ste ho vy vytiahli na sviatky z Poly, ja by mala podporu a možno spolu by sme našich skorej nakriatli. A teraz už viete všetko…“

„Teda moja ruka má zasiahnuť do záležitostí vašej rodiny! A čo ja viem, či vám to poslúži k šťastiu? A ak vaši majú pravdu?“

Z jej očí šľahol naň blesk hnevu a či rozhorčenia. Celá tvár sa jej zapálila a brada sa potrháva rozčúlením.

„Moji rodičia zmýšľajú takto,“ v očiach jej zas žiari tichý úsmev, „stisni srdce — rozkáž mu: mlč, a ono musí mlčať… Nesmieš ľúbiť takého, kto nedorobí aspoň sto hektolitrov vína a dvadsať oleja. Ak je ktorý i mladý, i milý, súci, šľachetný, príčinlivý — čo to osoží, ak nemá svojich zemí, viníc a olív a nenie sám v dome? Ten sa nemá práva oženiť, ani pozrieť na poriadnu ženskú… A ich je mnoho v dome! Ako sa zmestíte toľkí? Je dom statočný, to je pravda, poriadny — ale čože, keď ich je v ňom vyše práva. Čo vedia oni, že ja s ním budem šťastná i v kolibe! Oni mi našli druhého, čo je sám, dom má veľký a srdce maličké… Teda i vy chcete, aby ja v tom veľkom dome zmrzla?“

Doktor sa rozosmial a podotkol:

„Oh, vidím ja, že sa vy nedáte. Vy sa obránite!“

„I ja sa úfam — verím. Boh ma neopustí. I bez vás by mohla, ale to by bol rozbroj, možno roztržka. Zato by chcela na tento spôsob. A ak by nemohla dosiahnuť, za čím túžim — pôjdem do kláštora. Proti vôli sa nevydám.“

„Do kláštora — ešte čo!“ zvolal on.

„Volím sa obetovať bohu, ktorého milujem, v ktorého dúfam, než človeku, ktorého nemám za nič.“

Doktor hľadí na ňu sústrastne. ,Hľa — i tu obeť predsudkov ľudských!‘ A prišlo mu na um rozjímanie v prímorskom kostolíku. ,Hľa, na akých základoch stojí takzvaný poriadok sveta. Koľko v ňom krivdy, prevrátenosti! Veru, veru, svet je zmotaný…‘^[34]

„Išla som sa pomodliť k Matke Božej,“ pokračuje ona hlasom rozochveným. „Nech mi poradí, pomôže. Obkľúčili ma zo všetkých strán, u nikoho som nemohla nájsť rady a pomoci. Ona mi vnukla myšlienku, keď som kľačala pred ňou, aby išla k vám. Že vy ho vymôžete z vojny, kým neprehovoríme rodičov. Lebo keď odchodil na vojnu, vtedy ináč zmýšľali; nebránili nám. Potom natrafili na toho s veľkým domom a sto hektolitrami… A keď som sa prežehnala, že idem domov — tu odrazu vidím vás! Môžete si pomyslieť, ako mi bolo! Myslela som, že ste to nie vy, ale zjavenie. Celá som sa predesila! Ale keď som prišla pred kostol a videla vášho koňa, zaradovala som sa. Vy na tom mieste a v tom okamihu — ja som to považovala za dobré znamenie. Bola som istá, že ja musím zvíťaziť. Preto som sa obzrela na vás a zasmiala… Preto som bola istá, že vy budete veľkodušný, že ma neodpravíte.“

Pedel v talári a s berlou zmizol kamsi. Dievčina ho zahnala, z jej oka svieti nádej a pevná viera. Porúcala všetky ohľady a škrupule. ,My potlačení musíme podporovať jeden druhého,‘ rozhodol sa on. ,Rozmotávať, čo svet zmotal. Čo tam preto, že na diplom padne machuľa?‘

„Svedectvo teda napíšem, ale nech príde poň zase starý Zakarija,“ zvestuje jej on. „Nechcel by, aby sa povedalo, čo nemohol vykonať on, to dosiahla krásna Jele… Tomu v Pole závidím a vám želám, aby ste sa v ňom nikdy nesklamali. Nech bude vždy hoden vašej lásky a vašich obetí. Toho druhého ľutujem, ale zas nie mi ho natoľko ľúto, aby mu nehodil tohto polena medzi kolesá jeho šťastia… Načo sa spojil so silnými k potlačovaniu pravdy?“

„Oh, ďakujem, ďakujem!“ zvolala vrúcne. „Nikdy nezabudnem, komu mám ďakovať za svoje šťastie!“

„Oh, maličkosť!“ hodil doktor rukou. „V šťastí sa na také veci ľahko zabudne.“

„Nie — nemožno! To ja nikdy nezabudnem. No — či som nepovedala zaraz, že mi pomôžete?“

„Áno.“

„A či banujete, že ste popustili?“

„Nie — nebanujem. Ja som svoje úmysly premenil za lepšie. A naša snaha má smerovať od dobrého k lepšiemu…“

Vydal svedectvo Zakarijovi. Aby bolo čím krikľavejšie, napísal doň, že mu žena má zapálenie pohrudnice. Nech bude machuľa na diplome čím nápadnejšia… Spis odišiel cez ruky obćiny na Polu a v Zelený štvrtok prikvitol mladý námorník v uniforme do Dolčín. V utorok po Veľkej noci musel sa síce zas vrátiť do Poly. No vrátil sa akiste veselo, lebo bol zasnúbený s krásnou Jelou…