ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nájdená ihlica pripomenula mu znovu túto udalosť, s ktorou už bol dávno prestal sa zaoberať. Ihlicu zabodol do kabáta a neodišiel chodníkom dohora, ako sľúbil Lešemu, ale vsadol zase do člna. Ťahá ho niečo do Dolčín — chcel by ešte dnes odovzdať ihlicu majiteľke. Majiteľkou musí byť tá, čo práve takú ihlicu zanechala na oltári pod obrazom Matky Božej v prímorskom kostolíku. Uvidí znovu krásnu dievčinu: ako vyzerá, ako sa cíti po vydobytom víťazstve.

Na zátoku začínajú zaliehať večerné tiene. Modré tmavé nebo osivelo, akoby ho polial oceľou. Len od západu rozlieva sa ružové svetlo, v ktorom sa kúpajú otupné prímorské vrchy.

V prístave sú pripravené lodice vyjsť do kanála. V železných košoch sú naukladané smoliare borovice, len ich zapáliť. Keď padne tma, rybári vyplávajú do kanála a zapália vatry. Ryby, omámené svetlosťou, zhrnú sa okolo lodíc a budú ich sledovať k brehu. Tam ich zapášu sieťami a vytiahnu do lodíc.

Nábrežie je oživené, ako vždy po západe slnca. Starí sa prechádzajú, oddýchnuť si v chládku. Mládež sedí na piaci pod lipou. Ante Zulić hrá na harmoniku a chlapci ho doprevádzajú svojím mocným spevom. Dievčatá majú roboty okolo domu. Nagorjancova Šima a Lukre i Ružica spod kaplice vracajú sa z obecnej vody s džbermi na hlave. Ružicin štíhly driek ihrá pod ťažkým bremenom, myslel bys’ — hľa, ide sa zlomiť. Hlavu držia v rovnováhe, no voda sa predsa črpká a cedí dolu tvárou za ňadrá. Na vode v každom džbere pláva ratolesť olivová, akoby i tieto krásky chceli zvestovať doma, že ,vody v obecnej lokve značne opadli‘.

Doktor vyzerá, či nezočí dakde Jelu. Prešiel popred ich dom, bárs padne trochu strán cesty — no dom, ako vždy, i teraz je tichý, nemý. Iba čo večerný vetrík šelestí lístím chýrečnej smokvy, ktorá rozkladá svoje konáre nad altánkou a schodíkmi.

Konečne nahliadol, že darmo čaká — dnes večer jej už neuvidí. Vyšiel na poľnú cestu pomedzi záhrady, v ktorých bola kedysi zelenina. Dnes sú pusté — suchota ich vysušila. Iba čo holé hlúby a kočiany kapusty trčia, akoby úpejúc za vlahou.

V jednej zo záhrad čosi sa pohlo — čosi tmavého, tajomného.

To je starý Luka, predtým rybár chýrny, dnes starec skrčený od lámavice. V sobotu chodieva po domoch a pýta ,svetu subotu‘ — almužnu. Ľudia mu dajú, bárs má starý troch synov, všetko súcich težakov. Nuž čo prikvapne zo strany, zíde sa Lukovi na dohán. Lulu drží ustavične v zuboch, s ňou sa dá možno i pochovať. Vo dne vidí málo, ale na súmraku vidí dosť obstojne, a vtedy vychodí zo svojej chalupy.

„Eh, boh vám dá!“ zvolal, poznajúc doktora, ktorý tiež tu i tu prispeje Lukovi na dohán. „Budem sa modliť za vás.“

„Ako sa máte, starý?“

„Eh, ako starý, chromý lazár. Ako sa ja môžem mať?“

Dal mu svoj príspevok a ďakovaniu niet konca-kraja.

„Luka, čujte — keď vidíte tuto Jelu, povedzte jej, či nestratila dačo. Ak čo stratila, nech sa hlási u mňa.“

„Dobre, dobre. Poviem jej zaraz.“

„Ale nech nikto nezvie — či rozumiete? Nepovedzte nikomu, čo som jej odkázal.“

„Hehehe!“ rozosmial sa bezzubými ústami. „Neudriem azda na bubon! Rozumiem ja, rozumiem!“ A pokyvuje smutne hlavou. „I ja som bol mladý…“

„Nie, môj Luka, vy zle rozumiete,“ protestuje doktor. „Ani zďaleka vy nerozumiete, ak sa čo nazdávate.“

„Boh vám daj zdravia!“ zvolal Luka. „A vari vás ja dochodím! A keby čo i bolo, nebolo by zle.“ A keď doktor poodišiel od neho na dakoľko krokov, privolal mu ešte: „A dávajte pozor, aby vás nedokaličilo živo. Cesty plané, živo vypočinuté a noc tu — môže ľahko…“

Leše čaká na ceste. Morica hádže hlavou — rada by umknúť a čím skôr prísť domov. Vysadol a hybaj zase tou istou cestou dohora. Leše ju pridržiava za ohlavu, aby neletela divoko. Z viníc sa ozývajú pozdravy podchvíľou — lebo vinice sú teraz oživené. Po západe slnca v chládku pracuje sa najlepšie. Iných zas stretávajú, čo odbavili robotu a vracajú sa domov s prázdnymi pumpami.

„Vidíte, aká je živina!“ ozval sa Leše od Morice. „Do domu ju musíš pridŕžať. Trielila by, a čo by to prospelo? I tak budeme doma, chvalabohu — nie nám toľká diaľka. A keď som bol tejto zimy na súde, tiež som sa vybral domov takto na mrkaní. Ale južina bola, čas mrcha. A ona, utri brate, napred, sepkom skoro do domu. A tri hodiny je cesty, pane! Bol som i zdriemol — a ona vždy jednako, bez prúta. Zastala iba predo dvermi. Taká vám je mulica — ale nie každá, musí sa i na ňu natrafiť — ako, neprimerajúc — na ženu…“

„Nuž dakedy má viac rozumu, ako človek,“ poznamenal doktor a usmial sa. Leše sa drží tvrdo ohlavy a nepustil by jej z ruky, a vzdor tomu chôdza mu nenie harmonická. Keby ho nepoťahovala Morica, dosť ľahko, že by začal zošívať cestu. Možno, musel by sa chytať i ohrady. Takto si vykračuje ako-tak a rozdiel je len ten, že nápadne dvíha nohy dohora.

„Ej — nie tak, pane — nie!“ bráni sa Leše hlasom akýmsi spevavým. Začínajú ho nadchodiť záchvaty melanchólie, ako vždy, keď prekročí obyčajnú mieru. „Vy nedobre myslíte, pane, o mne. A ja som nie opilý ani koľko dieťa, čo sa dnes narodilo. Hlava mi je jasná, ako slnce, čistá…“

„Lebo je osvietená.“

„Ej, viem ja, kde vy bijete — viem! Ale poručeno bohu! Ak rozkážete, ja vás pekne odoženiem i do Zadra. Oj, že som ja opilý — ja sa o to nebojím, pane. To nie. Viem, s kým idem, i že treba dávať pozor.“

„A často na to zabúdate,“ odpovedá doktor. „Keby ste na to mysleli, nechodili by ste po domoch, kde majú druhú starosť — ako napájať doktorovho momka.“

Leše sa zmiatol a prvý okamih nevie, čo odpovedať. No zdá sa, šípi, čo myslí jeho gazda.

„A kde som to bol, pane?“

„U Lanića. Sotva som nohu vytiahol a vy dnu. Videl som sám na svoje oči. Ostatne i vy viete, že som videl.“

„Zavolali ma, pane — uctili. Povedá, hospodár nechcel ničoho, aspoň vy, Leše, nás neohrdnite…“

„Mne to bolo veľmi nepríjemné,“ dodal doktor. „Zahanbil som sa. Ak sa vám žiadalo piť, mali ste piť v kafani na môj účet, a nie po dedine vymetať sudy…“

„Ej, pane — nehodno sa, verte mi, hnevať. Ešte keby to bolo víno, ako pánboh prikázal, ale bevanda! Ale i tá išla trochu na ocot — stislo ma v hrtane, akoby ma dávil. Neprehltol som dva glgy. Ani od smädu, verte mi, nehodno ju piť. Ale sa pije — tak, zo slušnosti. Povedali by, že si spyšnel. Ej, pane, neviete vy, aký je náš svet! Mrcha — nech pánboh chráni…“

„Veď je dobre,“ končí doktor. „Ja som vás chcel iba upozorniť. Pre budúcnosť.“

„Dobre, pane, ale opilý som nie… Od mora ste mohli pekne na Morici dohora. Nebolo sa treba ustávať do Dolčín. Lebo Dolčiny ja, pane, vystáť nemôžem. Svet planý — porúhajú sa bez poriadku. A keby kto — ale žijú len ďakovať vašej farmácii. I ženské majú byť slabé — i kde by: vždy len kupus, tráva, a mäsa nikdy… Ale tiež nie všetky. Popri mne prešla tá Dabićova. Hehehe! Dobre, dobre!“ A pokyvuje hlavou, akoby bol prišiel na veľké tajomstvo. „Tá z krčmy, viete, čo ste boli spolu vaporom vo Vlašskej. Prešla rúče…“

„Nuž a čo ďalej,“ pýta sa doktor ľahostajným tónom. „Musela prejsť, keď ju viedla tadiaľ cesta!“

„Prešla pekne popri mne. Ženská zdravá — uf! Líca dobre nepuknú… Vidím, na dobrom je koste. Spustila sa tým istým chodníkom ta kdesi na more. ,A čo tu robíte?‘ ona mne. ,Čo robím? Nič nerobím, vidíš, že sedím,‘ ja jej. ,Vari čakáte koho?‘ ona mne zase. ,Čida že čakám — vie boh i svet, koho čakám: môjho hospodára,‘ ja zase. ,A vari sú zas v dedine!‘ ona mne. ,Budú v dedine kdesi. V Dolčinách sa vždy nájde roboty môjmu hospodárovi,‘ ja zase jej. ,A čo ich nečakáte v dedine?‘ ona zase. ,Eh — a taký je rozkaz a ja musím slúchať,‘ ja zase jej. ,A neviete, či je mnoho sveta tamdol?‘ ona zase. ,Bolo ich, ledva sa zmestili do člna, ale teraz nebude nikoho,‘ ja zase. ,A viete iste, že nieto tam nikoho?‘ ona zase. ,Choď a pozri, ak neveríš,‘ ja zase. A ona išla — ale sotva sa kúpať. Nuž ženská — diabol, všetko chce vedieť… ,No pozdravte hospodára,‘ hej, zdravia mi! rúče mi povedala, ,pozdravte ho odo mňa.‘ A čo by hovoril, keby nebolo tak? Ale ona mi zjavne povedala, aby vás pozdravil. ,Oj, to nie ťažko!‘ ja zase. Prečo nie, keď je vec slušná a pod spôsobom. Lebo dievka je kaľavná a má, pane — jej otec nájde po päťdesiat, šesťdesiat stolitrov. A ich troje — vieme, čo je! Koľko sa minie? Ak sa minie maličkosť a trov málo, a keď sa ukladá z roka na rok, naukladá sa hŕbka… A ako povedám, ona nadol, a nevymodlil bys’ dva otčenáše a vy tu. Hehehe! Dobre, dobre!“ pokyvuje hlavou. „Pozdraviť nenie ťažko, to je vec statočná, kedykoľvek, vo dne v noci…“

Lešemu, ako vidno, jazyk sa rozviazal poriadne. Doktorovi neprekáža jeho bľabotanie ani najmenej. Veselý mier, vyššia spokojnosť akási zaujala mu dušu. To výplyv samoty, ticha večerného a dobrého zdravia. Nežiada si nič, iba aby takto ostalo naveky… Netúži za hlukom mesta, za bojom o bytie — nie, nech si drží svet svoj hluk i šum, i radovánky i svoje borby. On mu ich žičí od srdca. Nech sa v nich brodí, nech sa v nich utápa, keď sa mu tak ráči… Nech vrie, nech sa hniezdi, hmyrie a prtí, tam za touto veľkou vodou a za tými vrchmi — nech si to tam lichotí, podlieza jedno druhému, nech sa kole a nenávidí… Len tu na tomto malom fľaku nech ostane vždy takto — mier a ticho. Nech dýše mierom a tíšinou toto more i táto dobrotivá matka zem…

Kanál sa pokryl riedkym závojom šera. Cezeň sa vidia v neurčitých obrysoch tiché brehy proťajšieho Prímoria. Do úvalov a dolín vťahuje sa tma, ukradomky, sťa zlodej. Iba na vrchu Planiny trvá zážeh ružový, odrážajúc sa ostro od nočnej oblohy, kde počínajú trblietať prvé hviezdy. Planina sa akoby zblížila, zdá sa, že ju môžeš dosiahnuť. Na jej bokoch zažali sa pastierske ohne, trblietavé sťa hviezdy. Z tamtej strany, kdesi od úboče, ozýva sa pieseň, mäkká a nekonečne dlhá — jej zvuky padajú smutné, osamelé do hluchej tíšiny večera. I mesto na návrší vnoruje sa do tmy, hlbšie a hlbšie, nevidíš z neho len roztečenú úbeľ obielených krovov. Z otvorených dverí zasvieti svetlo na ohnisku, z daktorého obloka zasliepňa svetielko olejového kahanca. Z dedín akoby na dohovor zaznievajú zvony, ich zvuky sa miešajú a široko rozlievajú poľom. Kde sa kto trafí, odokryje hlavu a modlí sa pozdrav Panny. Plné zvuky zvonov a šepot modlitby akoby šumel v povetrí a vystupoval do výšin a pred trón Najvyššieho šla vonná obeť zápalná. I Leše prestal bľabotať, zosňal čiapku a prežehnajúc sa šepoce: „Zdrava Maria…“

,Či je toto divné, zvláštne!‘ myslí si doktor. Zdá sa mu, že tento okamih už bol prežil kedysi a nevie sa rozpamätať kedy, a zase mu je v ňom všetko nové, nepretržité, záhadné… Zdá sa mu, že je samotný, že letí ako malý prášok nekonečným vesmírom. Sám a sám — niet ničoho, čo ho pridržiava, hamuje, čo ho viaže, alebo priťahuje. Vznáša sa vysoko v záhadných sférach a toto dolu zdá sa byť tak ďaleké, ponorené v mrákote. Voľnosť ho ovieva svojou mäkkou peruťou, voľnosť na všetky strany, široká, neohraničená. Až mu je úzko na srdci od nej.

Tu zas po hlave úder. Mulica tiež neupustí od obyčaje chodiť popri múre. Borový konár zasiahol ho znovu po tvári, zmietol mu klobúk a vystrel z očí sviatočnú dumu.

Leše rovno zo ,zdrava‘ vpadol do druhej melódie: „Dám ja tebe — čo ty tam…,“ Púšťa ohlavu a ide za pánovým klobúkom. Moricu drží doktor za ohlavu, lebo by zas odbehla. A keď prijal klobúk pripučený, pustil ohlavu a udrel päsťami o bok mulice. Tá pobehla a Leše ostal ďaleko za nimi, dvíhajúc dovysoka oťažené nohy a šomrajúc na prevrátenosť svetskú, že nemôžeš rozkazovať ani hlúpej Morici…

Morica sa bojí akiste, že jej pán zreže rováš, ak ju dohoní; možno ju priťahuje i dom — lebo sa poberá rezkým behom, hojdajúc doktora. Kde je rovnejšie, dá sa i do galopu, nemotorného, ťažkého. Prebehuje popri ľuďoch, ktorí sa poberajú v skupinách z viníc a ustupujú na stranu. Prešla i popri prvom dome, najspodnejšom, Mićeho Dudanca, kde na kameni sedí Dore Mićina s Tadem Sokićom v dôvernom rozhovore. Starý Sokić stavia už dom svojmu Tademu zo solídnych kvádrov, zrub je bezmála hotový a teraz sa donášajú tľapky, z ktorých sa má vystaviť krov. Rohy a laty sú na hŕbe — len ich postaviť na zrub a zviazať tuho, aby neuľahli pod ťarchou kamenných tľapiek. Keď sa krov vybieli, dvor oboženie ohradou, mladý Tade môže do domu doviesť mladú ženu. To bude po oberačke, keď sa predá víno. Podlaha bude síce hrbolatá, budú v nej i hroble, nebude vybitá hlinou, ani dláždená — dosky na podlahu rastú ešte kdesi v Ogulinských horách — ale preto nič, ako ani preto, že bude v izbe bura previevať. Pomaličky, behom rokov možno, spraví sa i povala i podlaha, snáď i obloky — nateraz zbavia i drevené okenice. Nuž nieto tu veľkých výpočtov, ani zabezpečenia, a predsa Tade i Dora hľadia s dôverou budúcnosti v ústrety. Tak málo sa vyhľadáva k šťastiu — trochu odvahy, trochu dôvery a lásky — a toho všetkého u nich nadostač…

Na piaci sú zažaté lampy. Pod ňou už nestojí chór starcov. Oni večerali pred Ave Mária,^[35] pomodlili sa a už spia, aby sa prebudili na svitaní. Tu stoja chlapi, ktorí sa povracali z poľa a teraz sa ešte zhovárajú. Jednému z nich odovzdal vyparenú Moricu, nech ju zavedie k Lešemu, a on s tanistrou vošiel do pustého domu, v ktorom dudnejú jeho kroky otupno…

Druhý deň pred obedom prišla Dabićova dcéra zas do farmácie. I zase sama, ako kedysi. Veľký rozdiel medzi vtedy a teraz, a poznať ho i v jej držaní. Dnes prišla k nemu ako ku známemu, ba k priateľovi.

Krásna je, ako bola vtedy, jej tvár i oko žiari spokojnosťou. Svetlý letný živôtik tuho sa odráža od žúžoľa jej vlasov.

„Bola som v sklepe čosi kúpiť — tak som sa ohlásila,“ začala ona s úsmevom. „Ale i tak by bola prišla — starý Luka mi čosi povedal, že ste ma včera večer hľadali. Iba že som si z jeho rečí nevedela čo vybrať. Natáral mi mnoho hlúpostí.“

Doktor sa usmial tiež. Zišlo mu na um, v čom ho potváral Luka. Nebodaj i s ňou hovoril v tom istom zmysle.

„Povedzte mi, či ste nestratili dačo po tieto dni,“ začal doktor.

„Ja neviem,“ odpovedá ona zarazená.

„Napríklad, kde sa kúpavate.“

„Á,“ zvolala naradovaná. „I včera večer bola som ju hľadať — moju ihlicu. Každý deň som chodila, ale vždy na svitaní, alebo na mrkaní. Vo dne je mnoho sveta a nemohla som ísť.“

Doktor jej ju odovzdal. Ona sa zadívala na ňu, pokývala hlavou i zatkla do blúzy.

„A teraz mi povedzte, ako ste sa dozvedeli, že je moja!“

„Uhádnite,“ smeje sa on.

„A ako? Ja neuhádnem…“

„Nuž poviem vám. Takúto ihlicu som videl pod obrazom Matky Božej v jednom kostolíku.“

„Či i to viete!“ zvolala a začervenala sa. „No,“ dodala vážne, „tú som darmo neobetavala. A dosť som pre ňu vystála! Mať ju vystíhala odo mňa a ja vždy, že som ju stratila. A nech by sa stratila i táto — pomyslite, čo by bolo. Zato som chodila toľko ráz a nemala pokoja. A teraz,“ dodala s úsmevom, pozrúc naň pohľadom vďačným: „Predsa len ja mám pri vás šťastie. Vy ste ma vtedy vytrhli zo súženia a teraz mi zas usporili toľko nepríjemností…“

„A čo vám píše Tomić? Možno, bude už písať rovno vám.“

„Má sa dobre — spokojný je, ako ja,“ odpovedá ona.

„A čo robí?“

„Má čo robiť — v službe je…“

„Ale čo mu je hlavnejšie od služby!“

Ona v neporozumení pozerá naň a čaká.

„Číta mesiace, nebodaj,“ odpovedá doktor so smiechom. „Onedlho začne čítať týždne a potom dni…“

„Oh, ktovie,“ usmieva sa ona. „Možno si toľme hlavu nerozbíja, ako myslíte.“ A dodala vážne s ľahkým povzdychom: „Oni ľahšie znášajú a netrápia sa ako my, ženské. I láska u nich skoro bledne. Ktovie, či by on bol chcel vystáť za mňa to, čo som ja vystála!“

„Ja myslím, že áno, a možno viac. A potom, čo sú to za utrpenia, keď si istý, že za nimi ti kynie šťastie? Čo ostane po nich? Len rozpomienky, z ktorých sa pomaličky vytratí blen a zostane všetko sladké a veselé.“

„To je pravda,“ prisviedča ona. „I teraz sú mi milé.“

„Len či budem mať v nich i ja trochu miesta!“ zvolal doktor.

„Vy máte hlavné miesto, hneď za ním.“ A pristúpiac k dverám a pootvoriac ich, dodala s úsmevom: „Budem sa modliť za vás i vaše šťastie…“

A doktor ostal už zas sám v svojej farmácii. V ňom ostala len svetlosť, čo rozosiala jej prítomnosť a on sa pýta: „Za moje šťastie! A čo je to šťastie?“ Otázku predložil nemým múrom a tie mu odpovedajú nemým tichom.

*

Asi o týždeň zas išiel doktor do Dolčín. Bolo to okolo piatej ráno, keď je duch bystrý a nedá sa zaujať snením. Leše poháňa Moricu a doktor hneď od mesta ustavične si pripomína: ,Pozor na konár!‘ Keď prešli popri sv. Antem, každú chvíľu očakáva, kedy sa zjaví konár, prevesený ponad cestu. I hľa, bor je tu, v múre usadený, rozložitý, hrdý, že netrpí pod sebou ani len štipky trávy. Iba čo — haluz nie je prevesená — odťatá je a na ranu slzí smola a cedí sa v krištáľových kvapkách dolu rapavou kôrou.

„Čo je toto Leše?“ pýta sa doktor udivený.

„Nič, pane,“ odpovedá on. „Zavadzal, bolo ho treba odťať. Ale to by mala obćina, mohla rozkázať hájnikovi alebo lugárovi.^[36] Ale čo — obćina vie vystíhať, čo jej ide — ale toto, už sa nestará, lebo ju nepečie. Ona si sedí za stolíkom a ty, težak, ozri sa sem, čo si počneš. Veru tak, pane, ja nikomu ani slova, keď vás to šiblo, hneď v tú noc ja išiel a odťal haluz. Bola by vás, uchovajbože, ešte zabila. Nebudem sa ja nikoho radiť. A vy ešte, že som bol opitý — a nebolo ani toľko, čo by vtáča v zobáku…“

„Ale vy ste okaličili bor! A bol pekný…“

„A lepšie okaličiť jeho, ako by mal okaličiť vás. Ja aspoň som si tak rozvážil, pane.“

„Pekne od vás,“ uznáva doktor. „Ale zato ja i teraz držím, že ste si uhli boli, trošičku, pravda, málo, ale predsa…“

„A poručeno bohu, pane,“ vzdychol si Leše. „Príležitosť bola taká, že si sa nemohol vytiahnuť. Ale nebolo nič zlomyseľne, alebo na škodu. Došli sme zdraví, chvalabohu — a nikto nás nedoniesol domov.“

„Veď je nič — ja uznávam, že ste vy najchýrnejší momak…“

„A poručeno bohu, pane.“