ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

• Slovopieseň
  
• Klúč Slovopiesně.
  
• Zmenšiť

 

Slovopieseň (1857) – báseň Sama Bohdana Hroboňa (1820 – 1894), prvýkrát publikovaná v časopise Sokol v roku 1861.

Báseň pochádza z päťdesiatych rokov 19. storočia, ktoré predstavovali u S. B. Hroboňa najexperimentálnejšie obdobie jeho tvorby. Podľa Biblie bolo na počiatku sveta slovo, a tak už samotný názov textu napovedá, že básnik má ambíciu „spievať“ o vzniku sveta. Ódická báseň je teda parafrázou šiestich dní biblického stvorenia. Dôležitý moment v Hroboňovom uchopení tohto námetu je motív Božieho plánu, resp. konkrétnejšie Božieho úmyslu so slovanskými národmi. Autor spomína osnovu, osnovanie ako božský koncept, ktorý sa má naplniť v predmetnom svete. S pojmom osnovy súvisí motív veštby. Kresťanský koncept božského plánu vedúceho k spaseniu má tak rovnocenný pohanský pendant. Hroboň dokonca tematizuje starý slovanský rituál veštenia z vodnej hladiny, v ktorej sa zrkadlí nebo, a vyzýva na ochranu vodných zdrojov aj pre ich posvätnú funkciu. Odráža sa tu tendencia básnika k prírodnej mystike. V dôsledku dedičného hriechu Slovanov akoby sa chod dejín (v básnikovom ponímaní dočasne) odklonil od pôvodného plánu, a to v neprospech veľkolepého úmyslu, ktorý mal Boh so Slovanmi. Autor však stále verí, že sa Boží plán naplní, čomu má dopomôcť aj jeho zariekane, explicitne sa vyjadruje: „čo Boh pred vekami umyslel a zosnuval, žiadna politika neprekazí.“

Tak, ako možno za podnet k odvráteniu sa od Božieho plánu považovať dedičný hriech ľudstva, požitie plodu zo stromu poznania, dá sa na jeho miesto v uvažovaní vsadiť aj dedičný hriech Slovanov – Svätoplukova zrada. Nenaplnenie poslania teda môže byť symptómom akejsi genetickej chyby, ktorú sa Hroboň podujíma odstrániť. Zasahuje priamo do jadra, do momentu genézy a snaží sa skorigovať ju. Zásahom do bodu vzniku chce ovplyvniť prítomnosť a prostredníctvom mystického zaklínania privolať vyveštenú či zjavenú budúcnosť. Vzýva príchod svetovej kataklizmy, ktorá by povalila realitu a nastolila vyšší poriadok. Motív hrobu či „živého hrobu“, objavujúci sa v básni, je v poézii Sama Bohdana Hroboňa veľmi častý a vytvára paralelu ku kolíske alebo k zasadeniu jadierka do zeme, z ktorej má vyrásť svet nový, lepší, ba dokonca dokonalý. Súčasná predmetnosť má ustúpiť vôli prozreteľnosti či sile zariekania, zaklínania a má sa „prestvoriť“, tj. stvoriť sa nanovo, vzkriesiť.

Samo Bohdan Hroboň vo svojich básňach na základe mystických argumentov posväcuje idey, na ktoré nemožno siahať (vyvolenosť, zvláštna misia Slovanov v rámci christoslavianskej ríše a pod.), ale sakralizuje aj liturgické rekvizity zo starých čias. Spája tak slovanskú pohanskú minulosť a s ňou spätú mytológiu s kresťanskou budúcnosťou: básnik stavia kresťanského Boha z bohov zo solárneho panteónu Slovanov. Procesom sakralizácie prechádza aj slovanská príroda, pretože je médiom, jazykom, ktorým k človeku prehovára Boh. Nielen prostredníctvom originálnych obrazov, ale aj zvláštnym básnickým jazykom, ktorý je plný neologizmov so všeslovanskou platnosťou, Hroboň tvorivo rozvíjal mesianistickú líniu slovenského literárneho romantizmu.

Literatúra:

BOKNÍKOVÁ, Andrea: Samo Bohdan Hroboň. In: Slovník slovenských spisovateľov. Red. Valér Mikula. Praha : Libri 2000, s. 168 – 170.

ČEPAN, Oskár: Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň. In: K problematike slovenského romantizmu. Martin : Matica slovenská, 1973, s. 95 – 130.

HLEBA, Edmund: Doslov. In: Slovenské iskrice. Bratislava : Tatran, 1991, s. 255 – 260.

KOVÁČIK, Ľubomír: Samo Bohdan Hroboň. In: Obraznosť v poézii slovenského romantizmu. Banská Bystrica : Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela, 1997, s. 53 – 65.