Slovenské iskrice

Báseň Slovenské Iskricebola skladaná pre utíšenia bolestnej túžby vlastného srdca. Z väčšej čiastky na jar a v lete roku 1856. Je to ohlas doznievajúcej svetovojny a príhlas svetomíru. Slovenské Iskrice, ako meno pokazuje, napísané sú nárečím slovenským, vlastne tak rečeným, ako Slováci v Horných Uhrách, najmä v Ľuptove, v dolnej Orave, v Turci, vo Zvolene atď. hovoria. Držia sa mlovy z úst ľudu vzatej a z vlastných motívov, nesú sa ku celej slaviančine a ku všetkým jej nárečiam. Lebo v slovenčine tejto tatrianskej sú premnohé ruské, srbské, poľské i české, i staroslovenské či cirkevné, ba vších nárečí slová a formy jazyka divne zosnuvané v jeden dôsledný celok, ale nik ešte ju nevyzbieral z úst ľudu, nik ešte ju nezná v plne. Reč Iskríc sú len slabé počiatky toho, čo raz slovenčina bude. Isteže mlova ľudu u všetkých Slovanov je plnšia, ako je spisovná a všetky nárečia majú právo i povinnosť formy a slová všetkých v sebe vmiestať, žeby sa tak jedno každé z nich celou slaviančinou stalo. To je púť i cesta i dráha k jednote mlovy všeslavianskej. Púť dlhá, ale istá – a medzitým hviezda svätoslavej slovenčiny cirkevnej a hviezda živej všerastúcej a slavnejúcej ruštiny aj najjasnejšie nám svietia. To nik zatajiť nemôže. Že pritom hudbozvoniaci jazyk poľský, reč umných Čechov a junácke slovo Srbov sú premocné prúdy, ba že každé, i najchatrnejšie a najneznámejšie nárečie, ako to najslávnejšie všetci nakoľko možno, pestovať, ľúbiť, milovať a kochať máme ako svoje vlastné, to každý pravý Slavian srdcom uhádne a duchom uvidí. Také srdcia, také duchy hľadajú a žiadajú Slovenské Iskrice. Je to Bohom daná istota slovenského srdca i ducha, že všetky slavianske reči a rázreči, rody a rázrody sú len jedno slovo a jeden národ a že to, čo Boh pred vekami umyslel a zosnuval, žiadna politika neprekazí. A to tým viac, že slavianskemu duchu vzchodí nová hviezda jednoty všenárodnej, všeľudskej a jednoty všecirkevnej, všekresťanskej. Ako v plemeni románskom, germánskom a slavianskom je na ten čas zosobneno vývodiace človečenstvo, tak a neinak i všakovite rozrázneno chrestianstvo je hlavne v cirkvi rímskokatolíckej, v cirkvi evanjelickej podľa aug. vyznania a cirkvi grécko-slavianskej pravoslávnej predstavené. Tak je Kristova cirkev roztrojená na zemi, ale jednako založená na pravde Trojice svätej a na vočlovečení jednorodzeného Syna božieho, i na svätých snemách nerozdielnej pervocirkve božej. Ba spomenuté cirkve zrovnávajú sa i v užívaní dvú hlavných sviatostí či tajín všespasiteľných, všepotrebných. Lebo aj cirkev evan. aug. vyznania spolu s cirkvou západnou i východnou verí v prítomnosť Ducha svätého pri krste svätom a v prítomnosť Kristovu vo večeri jeho, verí v pravé božie telo a pravú božiu krv, verí spolu v pôsobenie všetkých ostatných kresťanských sviatostí, trebas ich dosaváď tak nemenuje, ale časom iste nútená súc samým slovom Kristovým a apoštolským tak menovať a užívať bude. Ostatné vyznania a rozkoly viacej-menej sa uchyľujú od tejto praosnovy kresťanstva, a preto musejú najprv tri hlavné cirkve medzi sebou sa uzrozumieť, ako trojtvarná, no jednopodstatná všekresťanská cirkev uzákladniť a potom k jednote svojej všetky kresťanské vyznania a rozkoly i všetky nekresťanské rody povolať. Teraz a nynie je čas pripravovať to uzrozumenie a trebas k nemu dlhá ešte púť, no bude li nás viesť hviezda ľúbosti Janovej, skoro sa nájdeme všetci na lone pramatere sionskej.

Slovenské Iskricesú iskrice ducha pravdy a liúbavy slavianskej a všekresťanskej a trebas hrmia na vrahov, to jedine preto, aby molnenia hromov slúžilo na prečistenie vzduchu a zúrodnenia zeme. Z tej príčiny prosí spisovateľ všetkých čitateľov svojich, prosí v mene božej lásky, aby Iskriceboli považované ako slovo modlitby k Bohu za zjednotenie Slavianstva a všekresťanstva, ako slovo pokornej prosby k vel-vladárom sveta, žeby svoje politické záujmy či interes s potrebou a túžbou slavianskeho plemena i s túžbou všekresťanstva vyrovnať a spojiť sa snažili, konečne ako slovo bratského zvestovania všelásky božej vším rodom slavianskym i čelovečenským.

#R#V Tatrách pod kvetúcou lipou 1857

#R#Bartholomej Tatriansky