ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

• Príslov
  
• Slovenské iskrice
  
• Zmenšiť

 

Slovenské iskrice – báseň Sama Bohdana Hroboňa (1820 – 1894) z roku 1857, prvýkrát publikovaná v roku 1936 Milanom Pišútom v Sborníku Matice slovenskej 14. Je to jedna zo širšie koncipovaných básní Sama Bohdana Hroboňa, žánrovo charakterizovateľná ako pásmo. Slovenské iskrice sám autor označil za modlitbu k Bohu za zjednotenie Slavianstva a všekresťanstva. Báseň stojí na počiatku autorovho experimentovania s básnickým jazykom. Hroboň hľadá spoločné korene slovanských jazykov v indoeurópskom prazáklade ako zárodok budúcej „všeslovenčiny slavianskej“ a „všereči človečenskej“. V porevolučnom období od konca päťdesiatych až do osemdesiatych rokov 19. storočia v opozícii ku konvencionalizovaným básnickým postupom romantických epigónov (Daniel Bachát Dumný, Dušan Sava Pepkin a i.) vytvára Hroboň autonómnu mesianistickú poetiku, založenú predovšetkým na špecifickom básnickom jazyku a poetickej vízii slovanského sveta. Rozsiahle ódicko-žalmické skladby ako Slovenské iskrice sa do istej miery vymykajú Štúrovým postulátom o ideáli slovanskej poézie a predstave slovenského romantizmu ako folklórneho, rozvíjajú predovšetkým jeho artistnú líniu. Názov básne Slovenské iskrice nadväzuje na böhmeovský koncept božskej iskry v človeku, pričom iskrice sa objavujú už v incipite ako radostné „záletnice“, ktoré sú v úvodnej strofe poverené zapaľovať slovanské srdcia za spoločnú vec. Objavuje sa tu u Hroboňa aj neskôr pomerne často používaný autorský postup, ktorého podstata spočíva v úvodnom apelovaní prostredníctvom imperatívov, odkazujúcich na tradíciu zaklínadiel. Pomocou nich má byť privolaný želaný fantazijný svet. Básnik v nasledujúcich veršoch symbolicky rozsieva iskry Slovanstva všetkým slovanským národom, postupne ich oslovuje a apeluje na zjednotenie Slovanstva a kresťanstva.

Básnik zdôrazňuje kultúrny kontrast západu a východu, ktorý je jedným z kľúčových momentov tohto pásma a ktorý korešponduje s ideami ruského slavianofilstva o čistote ruskej duše, spravodlivosti spoločenského usporiadania roľníckej občiny oproti precivilizovanej a degenerujúcej západnej Európe, ako aj s predstavou o Slovanstve ako historickej a etnickej jednote a jeho mesianistickej úlohe v Európe. Poslanie sa malo naplniť prostredníctvom aktivity ducha, ktorý sa v Hroboňovej experimentálnej fáze päťdesiatych rokov uplatňuje ako mýtus slova.

Skladbu Slovenské iskrice možno považovať za reakciu na výsostne aktuálnu udalosť európskej politiky. Má však v sebe potenciál stať sa látkou na vyjadrenie podstatných, podľa autora nadčasových myšlienok mesianizujúcej slavianofilskej ideológie a podávať ich ako univerzálnu, všeobsiahlu pravdu, nezvrátiteľnú veštbu. Takýto postup sa dá chápať ako prejav romantického panpoetizmu s ambíciou stotožňovať poéziu s umením a životom vôbec. Básnické vzývanie k zjednoteniu Slovanov, kresťanov a všeobecne ľudstva a k ustanoveniu božieho kráľovstva na zemi zrkadlí autorské balansovanie medzi radikalizmom a konzervativizmom. Vzývanie smrti ako očakávaného prerodu do novej duchovnej kvality môže byť odrazom fantastického utopizmu, ale zároveň aj nihilistickej beznádeje. Aj táto nejednoznačnosť vyvoláva významové chvenie, pre ktoré je Samo Bohdan Hroboň považovaný za najvýraznejšieho predstaviteľa slovenského romantického mesianizmu.

Literatúra:

BOKNÍKOVÁ, Andrea: Samo Bohdan Hroboň. In: Slovník slovenských spisovateľov. Praha : Libri, 2000, s. 168 – 170.

ČEPAN, Oskár: Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň. In: K problematike slovenského romantizmu. Martin : Matica slovenská, 1973, s. 95 – 130.

HLEBA, Edmund: Filozofické dimenzie tvorby S. B. Hroboňa. In: Filozofia, roč. 51, 1996, č. 4, s. 112 – 120.

KOVÁČIK, Ľubomír: Samo Bohdan Hroboň. In: Obraznosť v poézii slovenského romantizmu. Banská Bystrica : Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela, 1997, s. 53 – 65.

PIŠÚT, Milan: Mesianistická báseň S. B. Hroboňa Slovenskje iskrice. In: Sborník Matice slovenskej XIV, 1936.