SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jeden mih o Tatríne


Dedič Európy vieducha a dejín,
zo diaľnych svetov vitajže nám, Tatrín.
Mládenec, božský duch praľudskej krásy,
i duch prabožstva v očiach ti ihrá si.
A nesmrteľná sila duchostasu
mladoňských údov tak ti luní krásu,
že zem ťa nesie a ty ju i seba,
zemou sa dvižúc synom si praneba.
Dediču bohov a večných pratajín,
zo diaľnych vekov vitajže nám, Tatrín.
Tak nad Závraty belbohy mu pejú,
a černoduchy v hlbine sa smejú.
A on v pokore vzniesol k nebu oko
a v duši ducha zastenal hlboko,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
i samorastnú veľducha postavu
ku zemi sklonil a v prach umohlavu.
Tak zlatý prestol sveta z nebies výše
do slzomora vhrúzil duchotíše.
Už nad Tatrami zore zhasínajú,
domov už, domov, pútnika volajú.
A dedič bohov, mládenec vidiny,
zastal pred domom sedliackej rodiny.