ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hor sa! hory Slovian-sveta, hor ku slncu večna leta! Už nad vami zory hrajú, deň večnosti znamenajú. Hor sa, Slovák! hor na hory, do vied večných prvozory. Vedy hrajú s modlitbami ako spevy s organami. Nach Amfion, Dávid nový s hôr sa ozve Christa slovy; ducha vedou nach ti zvonia, rabstva putá ti rozronia. Soberte sa, Slovian hory, kol Kriváňa do sobory, hore hlavy v nebosvory. Hor sa, Slovák, na hôr horu, do voľnosti celozoru, šírych nebies ku priestoru — hor ku viestom,^[1] ku prorokom! Prestaň besov byť otrokom, čo ti hory vyrubujú a z ích rúdy putá kujú. Matka Runa^[2] lká nad vami, otrockými Slovákami; vaše bane vašim hriechom cudzích duchov sú pelechom. Háj si, Slovák! háj si hory, božie chrámy a komory; mlieka, medu, mäsa sklady, liečnych bylín, lesov sady, viníc, ovocín ohrady — i vôd úzdravných kotliny a soľvarov prameniny. Striebra, zlata, žúlu, svoru, drahokamov a mramoru Bohom dané pokladnice, železníky a zbrojnice; sklepy jaskýň tajomstvených, rajov-bájov skamenených, svätýň Bohom zremeslených. Háj že, Slovák! tie svätyne Rôde^[3] i Božej rodine. Háj si hory i podhoria, kým ti besi nedoboria hradov, týnov, rozvaliny, vier a dejov pamätiny. Kľúčom vedy sa otvoria, a divne ti prehovoria i národních bohov skrovy i popolníc predkov rovy… Chráň si, Slovák! i hor-hory, nebotýčne ích kosory. Ducha nesú v nesmiernosti, túrne sú to a pevnosti, čo od vekov ťa chránily a v bôjach ľútych tvrdily vo viere a národnosti. Nebuď v horách tých divokom, všades’ tam pod Božím okom — nenes ta pálenky besa; nepusť oheň si do lesa. Maj srdce a strom zelený nepáľ vatrou si v koreni — sám svoj koreň tým kaličíš, keď ho stromom Božím ničíš. Na odchode zhášaj vatry, že ích vietor nerozjatrí, by plamene ako besi nežrely ti šíre lesy. — Nekaz žiaden strom si živý, nedri, nelúp, nebuď divý, bo keď lúpiš bez príčiny, prijdeš Bohu do obviny. Len v opravdivej potrebe lúp a stínaj ľuďom, sebe, v obeť Tvorcovej velebe! — Neruš, zápoly a skaly, dosť, že rušia ich prívaly. Nespúšťaj voslep drevo, skáľa besne, bo či do ľudí, či do statku tresne, ťarcha na dušu zaľahne ti desne. Poriadkom rúbaj, starý les dospelý, dôrastom novým bude ti vždy celý. No kde-tu zaháj stárež nad mladinou, drevá rodičné nad novou rodinou, vtač si zas najde chvojku tam zelenú, ovečka pašu slncom dosladenú — slniečko ziertom^[4] v rúbanisko pozre, kvietok vykvitne, malinôčka dozre. Krajšie od kvieťa zjavia sa dievčiny so spevom sbierať kvietky a maliny. Hájže si Slovan krásy svojho rodu od zlých motýlov, od hadieho zvodu! Sťa sadov Božích veličnú zahradu opatruj lesy, dbaj o ích omladu. Uč sa po mene všetkých grúňov časti, lúky a hole, jazerá prepasti, dýchaj s praotci dych tej horovlasti. Tu hľadaj stopy života praotcov, ber si ích všade za sprievodčích vodcov, pamätaj, čo ti viestili o horách, o starých hradoch, pokladov zátvorách. A staroznámych skál svojich podoby stromov i kvetov vždy nové ozdoby sebe i potomstvu háji, vesti nové o ních zbáji. Ukrytých bralín jaskyne zaháj vo viere svätyne rodu tvojho pustovníkom, kajúcim sa pobožníkom, aby s Tatry dušou lkali a Praducha vyzývali. Zdvihnúť hory i rovniny a všetky tvoje rodiny, v nadvýšinu vševoľnosti, pravdy, krásy, blaženosti! Pri salašoch zriaď si byty, chorým, pocestným úkryty, vodu čistú, pramenistú a žinčicu úzdravistú žič nemocným a chudobe, teš i kvietim ích v ťažobe — teš v nemocných Pána hôr a s nimi sa pred Ním kor. Divým kozám v nadoblačí, kam krýdlo búrke nestačí, po stŕmňavách tancujúcim — a mercúňom do úkrytov po bralách sa vrývajúcim, sťa by ľudia hvizdom divným výstrahu si hvízdajúcim. Chráň Bohom danú slobodu, zabáj ostatky ích rodu v útočišťach výšin svätých nebies dutinou objatých. Cárske orly morom svetla hor ku trônu veslujúce, a holuby kríla svižné medzi grúňmi poslujúce, a hrličky stenom lásky po zápoľach cukrujúce, kukulienky žartujúce, vtač zo sna hory budiacu, deň i večer veseliacu zaháj v radosť Pánu svojmu. Nežertvuj gágoru tvojmu, ni mamone a úžere, bo s tým dušu čert ti berie. Ani pre samopaš divú netráp žiadnu dušu živú. Cíti duša i vo vtáčku i v chrústiku a črviačku. Ani kaňa a sup dravý, ni medveď srdom dudravý, ni vlk divý, had plazivý nie sú bezo lásky živí. I v žabe a v jašterici, ba i v ľútej vretenici, čo oči hadu predala^[5] za jed, ktorým sa nabrala, i v tých duch tej Lásky dýše, čo vesmiery si kolíše sťa kolísky svojho syna, Spása vekov — Hospodina. I tie najkrutejšie zvery netráp, ale miluj z viery. Dal ti Pán ích na cvičenie, pravdy Božskej dosvedčenie, že si hriešnik proti Nemu, Bohu svojmu Najvyššiemu — niet na zveroch žiadnej viny, nuž netráp ích bez príčiny. Keď ích lovíš, lov a plieni, no nie v dlhom jich trápení. Žič im náhlo usmrtenie, vo vyšší byt prenesenie… Niet na zveroch žiadnej viny, nuž nemuč ích bez príčiny, čert a človek sú príčina, zla všetkého oni vina… Nuž zbav sa Slovák čerta a besnice, chráň sa od hada, chráň od vretenice. Kýms’ nie víťazom dokonalej viery, kým nevieš krotiť všetky ľúte zvery, obúvaj nohy, pod kríkom nespávaj, kde zemeplazy lezú, pozor dávaj. Ak ťa had ujel, veštci ťa uzdravia, ak vretenica, len zázraky zbavia. No chceš-li Božie zázraky uzierať, musíš pred Bohom prapokorou vierať. Nuž nekaľ vieru, ni pramene vody, v lese cudzom ani svojom neurob si škody. Netráv si ryby, neplieň ich do zniku, hájiť tŕlo, ikry, mladé vezmi si do zvyku. Gazduj si s každou osožnou zverinou i s jestnou vtačou, s drevom a zelinou. Nevynič liečne korienky a byly, by znovu rástly a znovu kvetily, rady a báje veštíc ti nosily. Poznaj otravné huby, kríky, rasty, i škodné hmyzy, vody a marasti. Sbieraj si múdrosť ako ích kynožiť, abo pre Boha a ľudí zosožiť. Ako hoviadka od škody si chrániť, od vlkov, hadov, medveďov ich brániť. Ako byť lovcom silným, v Bohu smelým, byť bačom múdrym, ovčiarom veselým, ako gejdošom chlapov veseliacim, rezbárom umným, čerpáky tvoriacim. Ako hájnikom verným hôr zelených, lúčin kvetistých, polian utešených. Kde ako stavať salaše, koliby; ako viesť ovce grúňom na priehyby. Kde samopašné pásať jaloviatka, kde mladé jarky, bľačúce jahniatka. Ako viesť bujné kone, ťažké voly ponad prepasti cez úzke zápoly — ako zlomené údy ím napraviť — v každej nemoci tvory Božie zdraviť. Tebe ích zveril Pán jích v opatoru — ó, majže srdce ku každému tvoru. Nevynič lovom krotkú si zverinu, v kotných a mladých háj si jich rodinu. Bo keď neuctíš Boha v nemom tvore, zvykneš ho nectiť i v ľudskej patore; otca i matku i ženu i deti, bratov i sestry peklu dáš za smeti. Uč sa vo zveroch ctiť Boha i seba, bo všetko tvorstvo kričí už na teba. Div, že nečuješ, čo ti kričia skaly, čo revú hromy a ručia prívaly: buď už človekom Slovák — vládni nami, panuj nad zvermi, panuj nad horami. Vymieňaj hory, vymieňaj si lesy, kým ích nezničia úžerníctva besy. Hory sú Bohom dané hromosvody, ktoré ťa chráňa od hrôzy prírody. Široké lesy, vysočizné skaly na ne sa sťahujú búrky a prívaly; milliony centov vody na nich ležia, na lúky polia, domy ti nebežia. No z chrbtov skalných, divoobnažených, z úbočí strmných, hlboko zjarčených sťa pomstva Božia rúťa sa prívaly, aby ti role i teba zobraly. Nuž vymeň lesy, poskupuj si hory! Premeň ich cirkvi a rodu v tábory, zaháj potomstvu za žizni komory. Prijmi jích skaly, kvieťa a zverinu, stromy a polia za svoju rodinu, za svoju svätyňu. Keď máš vystúpiť do hôr, do oblakov, do sveta krásot Božích a zázrakov: slož bremä hriechu horám na podnožia, bo kade kráčaš svätyňa je božia. Počuj, čo lesy a vetry šuchoria, čo rieky z hlbín doliny hovoria. Pozri na bralá, teš sa ako dieťa, keď z nich visiaco zavôni ti kvieťa. Dumaj a spievaj, aby každô bralo rodňou sa piesňou a Božou ozvalo. Rasť ako jela mysľou, tvrď sa bukom, šír sa javorom, teš sa hôr ozvukom. Ak si v obuvi a odevi celej a v mysli hôrnej, v svätodušne smelej, ak máš istotu, že sám Boh je s tebou a sám ťa odel silou a velebou, neboj sa zverov, ani hadov ľútych, ani vreteníc a čertov okutých. V búrke sa pohrúž v morské oká hory, spytuj vo hĺbkach mysli Božej tvory — a stavbu horstva od samých základov i vrstvy Bohom ti daných pokladov. Spytuj tajomstvá dolín obralených, bájov na bralách dávno zanemených — túžbu a žiale s bolestnou materou do dialnych grúňov povráňaj fujarou; aby raz Tatry ako tie organy svetôm^[6] zahraly víťazné pejany. Odej sa smútkom ako hmlou a mrakom a zase pozri na svet slnca zrakom. Veselo zanôť spevom i píštaľou, zakrepči sebe mysľou horosmelou. Veselo kúp sa so pstruhom vo riave, hor vodospádom ihraj vo prúďave. Srnou po grúni, kozou do strminy úplazom s ovcou käruj do výšiny. Sokolom, orlom vznes sa nado chmáry, tam kde so zorou slniečko sa pári, na hôr končiaroch svätých, najvyšnejších skloň sa pred Bohom v slzách najvrúcnejších. Sväť Tvorcu hory, seba i rodinu za rajhrad večný, za večnú svätyňu.