ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po teplej jeseni, ktorá pretiahla sa až cez Vianoce, opravdivá zima prihlásila sa konečne na Tri krále. Celý deň padal sneh, k večeru zvalila sa hmla, zvestujúca krátky odmäk. V noci prituhlo a na Tri krále, sťa obratom prehodený obraz v kine, svet zmenil sa v striebornú krajinu z povesti. Dedina, stromy, okolité vrchy — všetko pod slávnostným bielym pokrovom. Domy vyzdobené ciagľami z krištáľu, na ktorých, sťa slza, primrela posledná kvapka. Potok zastretý, cesta akoby náročky označená dvoma rovnými čiarami — koľajnicami. A stromoradie pri kostole — dva rady vycibrených krásavíc. Každá ratolesť obalená v ľadové iskry, pousadané v umelo zostavené strapce. Najkrajšia ilustrácia zimnej povesti! Najmä za rána, keď slnko usmeje sa z vyjasnenej oblohy mdlo i milostivo a lúče odrazia sa v tej snehovej kráse, sťaby na prach rozprsknuté drahokamy boli posiali celé okolie.

Zatúžiš von, do bájnej krásy.

Vzduch je rezký, pri vykročení ani čo by ľadovou vodou oblial, no prechádzka osvieži. Raňajšia nedotknuteľnosť snehového pokrovu narušená je chodníkmi, vedúcimi ku chrámu; sneh na nich zbitý je podkovicami a spevavo vŕzga — znak, že zima priťahuje krútku. Slnko umdlieva a poberá sa do doliny.

No život v dedine práve ožíva: najmladšia generácia preorala na potoku čiaru a veselo sa kĺže; no dosť skoro zaujmú im dráhu dievky v bielych, na harmoniku poskladaných sukniciach. Kĺžu sa nesmelo, vykrikujú a chichocú sa koketne: vábia parobkov, čo zdanlivo nevšímavo radia sa pred krčmou. Odrazu výkrik — parobci rozbehli sa medzi ne, a čo ako vyzývali a koketovali, dievčatá s krikom rozletia sa ani poplašené straky. Smiech, vrava, výkriky — do toho prenikavo cvendží dvojica spiežovcov. Cestou letia sane plné mládeže zo susednej obce. Nie sú prvé: melodicky i nesúzvučne spárené zvonce pod chvíľou vzrušia dedinu. Je sviatok — a prvá sanica, treba ju využiť.

Hoci je zima, na preddomoch je živo: ženy sviatočne, vážne zhromažďujú sa po uliciach. Čo je i zima, nenáhlia sa veľmi: staromódne žlté kožuchy, obšité bielou barančou obrubou, červenou kožtičkou krášlené, chránia ich dostatočne. Chlapov málo vidno: mladší opatrujú statok, starší sedia doma za stolom, dospevujú alebo sa domodlievajú. Tí totiž, čo nezašli k „Vlčkovi“, kde pretriasa sa domáca politika. Ba keď sa dostanú do prúdu, i do svetovej zabrúsia.

Rada mám zimné, nedeľné odpoludnie. Príroda umŕtvená, no spoločenský život svieži. I pozorovateľovi prístupnejší. V lete, ak i zájdeš do niektorého domu, mysle akési nezosústredené. I vo sviatok sú kdesi pri robote, ktorá zrovna naháňa pracovného človeka. Nazrieť do duše, do charakteru môžeš skorej v zime, keď ľudia stisnutí sú na malý priestor, keď ich záujmy v najužšom styku zachycujú sa jeden do druhého, ako kolieska primitívneho, ale dôkladne zostaveného stroja. I celé postavy, i jednotlivé črty vystupujú vypuklejšie. V lete, idúc dedinou, ledva stretneš človeka, i ten sa náhli za robotou. Nemá času dbať ani o seba, nie to o iných. Vyjdeš do poľa — to isté. Ľud, roztratený po zemiach, nemá času na besedy: mimo pozdravu má pre teba iba útrpný úsmev, že sa ti chce do poľa, keď mohol bys’ v chládku doma sedieť. Kedy-tedy zachytíš úryvok piesne; no ani z toho veľa nezískaš… Vnútorný život jednotlivcov ani pod zámkou… V zime, najmä vo sviatok, potrebuješ len zájsť do niektorého domu, a celé vďačné štúdium máš ani na dlani. Pravda, musíš vedieť spôsob zblížiť sa k nemu, získať dôveru, čerpať s dômyslom a náležitým taktom.

Nový cengot zvoncov v rozličných tóninách… Dolu dedinou letia sane až troje odrazu. Na saniach plno ľudí, kone ozdobené šatkami — tak sankúvajú sa len svadobníci.

Naozaj: svadba — a to na Tri krále!

Na prvých družbovia, medzi nimi starejší. Na druhých ženy v bielych plachetkách a pár chlapov, na tretích spoločnosť akási pomiešaná: pri pohoničovi sedliak v ošúchanej halene, na tom istom sedisku dve ženy a oproti ním ženích s nevestou. No, hľa, akoby ani nepatrili k družine: mladý zať v ťažkej bunde, nevesta v zimnom plášti. Vidno, svadobný sprievod je z kopaníc, no nevesta i ženích sú páni: miesto party nevestu zdobí vysoký účes a závoj, zastierajúci celú jej tvár.

Dedina ožila, zvedaví ľudia vybehujú ani na povel. I do kostola by sa natisli, keby si trúfali. Mládež jednako nakúka do samých dverí; zvedavosť núti každého obzrieť si zaujímavú družinu. Ženy zhlukli sa dovedna, šepcú si a smejú sa celkom neviazane.

„Akáže je to panská svadba?“ spytujem sa jednej z nich.

„Veru panská — keby ju sedliaci nešpatili,“ rozosmiala sa. „Iba ženích je pán — nevesta je hen z -ských kopaníc. Má šťastie — vydáva sa za pána… Naši chlapi ho znajú: chodia do zavažských hôr na drevo, a on je tam kdesi na panstve išpánom…“^[1]

„Kdeže sa teda tu vzal?“ vypytujem sa so záujmom.

„Nuž: ona tiež chodievala ta s bratom na ,lýčie‘. Pristala k chorej išpánke za posolkyňu — tak sa obznali…“

Žena sa významne usmiala.

Nespytujem sa ďalej; zaujímavá kapitolka ľúbostného románu sama rozpriada sa mi v mysli. Poetické zavažské hory, dubové, plné navnadzujúceho šepotu, vôňa mladého lístia a zarosených fialôk, hory, v ktorých zádumčivý salónny kos ťahá svoj jarný chorál… A na úzadí tejto poézie vnadná kopaničiarka a nevyživší išpán… Věšínov „Počiatok románu“, ktorého pokračovanie odohráva sa pred oltárom!

Vyprázdnené sánky pohli sa od kostola a zabočili pred krčmu. Mladá žena zo svadobnej družiny pobehla za nimi a vyberá zo saní batôžtek. Je ešte mladá, no predčasne odkvitnutá — údel to v prvé roky manželstva prácou a materinskými starosťami zavalených neviest. Prikľakla a napráva uzol batôžka. Ruky jej skrahli, obsah vysypal sa do snehu: kus koláča a zopár červených jabĺk. Nimi častujú mladomanželov po vystúpení z chrámu: aby si boli sladkí ako jabĺčko.

„Je vám veselo, však?“ oslovím neznámu.

Žiada sa mi prehovoriť si s ňou a vyzvedieť niečo o zvláštnej svadbe.

„Je,“ prisviedča ochotne. „Kedy by bolo, keby nie na svadbe?! A ešte na sestrinej!“ dokladá pyšne.

„Nevesta je vašou sestrou?“

„Sestra — ale to by nám nikto neriekol…“ usmiala sa trochu. V úsmeve tom zrejme zračí sa, že protiva medzi osudom jej a sestriným pri všetkej radosti bolí ju trocha. „No darmo je, všetci nemôžeme byť jednakí — a nebodaj je to už na šťastí: kto sa na akú planétu zrodí, tak sa mu vedie,“ potešuje sama seba.

„Je to tak od Boha,“ prisviedčam ochotne, „a každý môže byť šťastný svojím spôsobom — spokojnosťou…“

„To i ja vravím,“ rozveselila sa znova, „čo komu súdené, to ho neminie, či je už tak alebo inak. Však ja — no ja tiež nebola som podlejšia ako Anna, a hľa, pre mňa prišiel len taký ledakto, a pre ňu aký pán!“ rozkladá v zdieľnej svadobnej nálade. „Nuž, zaľúbila sa mu… Mamička síce ešte vždy nemôžu tomu akosi dôverovať a len plačú: boja sa, že čo to len bude, ako to bude. Že sa im len zdá, akoby to nebolo s božím požehnaním… No Pán Boh zná —“ zarazila sa v reči — „nech sa len oni dvaja radi vidia…“

„A radi sa vidia?“

„A ako! Nikdy som takej lásky nevidela! Ako sa poznali, akoby to ani po dobrom nebolo. A ono, prosím pekne, vtedy jeho nebohá žila,“ rozpráva v dôvere, nezvyčajnej u ženy z ľudu oproti osobe celkom cudzej.

„Tak on je vdovec?“

„Vdovec — i dieťa má. Dievčatko päťročné. A to je už dávnejšie u nás, keďže tam nemal ho kto opatriť, a ono má Annu veľmi rado. A keď to hneď bolo, že sa zoberú…“

„Tak teda oni už za nebohej radi sa videli?“ odvažujem sa k chúlostivej otázke.

Je trochu v rozpakoch, ale, vidno, moje účastenstvo vzbudzuje v nej dôveru.

„Nuž veru tak to bolo,“ prisviedča s úsmevom. „Ono to nebohej dosť ťažko muselo byť, keďže i tak videla si život na mále. Bola v suchotách už štyri roky. A ja, tuším, ani by som nevedela s pokojným srdcom ísť k oltáru, keby som tak musela čakať na niečiu smrť, ako Anna… Nuž ale nech sa len oni dvaja radi vidia. Veď to všetko nie je pravda, čo ľudia povravia; že by si tú prvú bol otrávil…“

Spozorujúc môj úžas, zarazila sa. Zbežne pozdraviac, rýchle poberá sa do chrámu, z ktorého počuť spev zachrípnutého kantora v sprievode rozladeného organa. Slávnostná intráda na počesť mladých manželov.

V mysli zbieram súvis počutého s historkou, ktorá len pred štvrťrokom rozrušovala zvedavé mysle. Manželka údajne otrávená, a či samovražda zo žiarlivosti. Muž milkoval sa s inou — a že bola na prekážke… No dôkazov nebolo. Ba svedectvo tamojšieho duchovného, ktorému sa umierajúca v smrteľných mukách priznala, oslobodilo manžela.

A hľa, niť románu vinie sa ďalej…

Obrad skončený, svadobníci hrnú sa z chrámu. Medzi bielymi kabanicami, kožuškami a halienkami podivnými zdajú sa ženích s nevestou. So záujmom pozorujem oboch. On vysoký, statný, jasné čelo, hustá brada. Pohľad vážny, vystúpenie povedomé. Celý zjav prezradzuje pevnú vôľu a inteligenciu. Ako vyšli z chrámu, starejšia rozkrojila jabĺčko a podáva každému polovicu; ale on, začervenajúc sa, nahol sa k neveste a, pošepnúc jej niečo, podal jej rameno. Ona zavesila sa naň isto a radostne mu čosi hovorí. Módne biele šaty tesne obopínajú jej štíhly driek zahalený priesvitným závojom. Jej podlhovastá, prismuhlá tvár žiari úsmevom, šťastím a čierne oči veselo, ba skoro rozpustilo hľadia na zástup. Vážny obrad akiste nedojal ju veľmi. Vidno, že je šťastná a že okrem skutočného blaha nechápe ničoho. A milá je; výraz šťastia popri všetkej vyvinutej ženskosti dodáva jej roztomilosti decka.

Z radu divákov počuť šepot a tlmený smiech; nevesta iste spozorovala to, obzrela sa a meria ich smelo, ba vyzývavo. Šťastie dodáva istoty…

Posadali na sane: on, vážny, starostne ukrúca ju do plášťa. Ako sa pohli, skadiaľsi priletel hrniec popolom naplnený a, tresnúc o bok saní, roztrepal sa.

Súd ľudu nad padlou cnosťou…

Nevesta sa rozosmiala.

Mrká. Hluk tíchne, nastúpivšie šero rozplašilo čerstvú mládež. Ľad spustol; iba kde-tu vidno ženičku, zhľadávajúcu si húsku, čo pozabudla sa jej na verejnom zhromaždišti všetkých týchto operencov z dediny. I teraz ešte odbočuje k potoku, hoci v nastalom šere neisto ťapká cestou.

Pred domom cechmajstra Halúzku je živo; v ožiarených oblokoch vidno hlavu na hlave, jedna ostrihaná (majiteľ-pokrokár), iná s dlhou vymastenou šticou; starodávny zvyk otcov ušetril ju ešte. Náhle sa zmrkne, vyroja sa na ulicu a so zapálenými smolnicami pri nábožnom speve prejdú po obci. Zvyk, pozostalý z časov, keď súkenníctvo bolo tu ešte v plnom kvete.

Z veže zahlaholil hlas zvona. Znie vzduchom ako velebné volanie na vytrhnutie sa vážnou dumou nad život všedný… Veža ako nakreslená javí sa na šedom úzadí neba. Na ňom, hľa, už zjavila sa večernica sviežim, čudným leskom.

V duši mimovoľne vstáva mi obraz horskej chalúpky, hostiacej svadobnú družinu a šťastný pár…

Šťastný?

Či láska, vyrastená na pochybnom základe, je skutočne šťastím — láskou oblažujúcou a blažiacou?

A večnou?…