ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príroda spí…

Kto vie sa zahĺbiť do jej tajomného života, tomu je ona i v zime vďačným predmetom pozorovania. I bez letných krás je ona večne zaujímavá, večne mladá.

Ba vnímavej, citlivej duši v zime ešte zaujímavejšia, vďačnejšia. V lete, kamkoľvek pozrieš, všade ruch, všade rozvoj krásy. Rozkošná pieseň, vyrazená jasne, zrozumiteľná bez námahy. V zime je príroda básňou, básňou vážnou, hmlistých obrazov, tajomných zvratov, melancholickej nálady, hoci tiež s večným refrénom krásy. Tam porozumieš bez námahy, tu čítať musíš medzi riadkami. I to len s citom básnicky prehĺbeným, s nádychom sladkej onej melanchólie v duši, v ktorej vrcholia dve protivy pocitov životom udeľovaných: povedomie nešťastia a rozkoš blaha.

Blúdim poľom bez cieľa. Som sama, a sladký pocit samoty osamostatňujúco účinkuje na myseľ, vzpružuje ducha, oživuje fantáziu. Je to samota, ktorá doplňuje v tebe sebavedomie dieťaťa božieho. A sťa takého nápadníka darov jeho podstaty: dobra a lásky… V takýchto chvíľach samoty sladko pociťuješ vysoké, čisto duchovné rozkoše — radosť zo života.

Príroda spí… Po krátkej, ale prísnej zime, láskavo priodevšej okolie belostným plášťom zimy, prišli dni teplé s hmlou a dažďami. Hneď potom sa vyčasilo. Pole opäť je pusté ani v jeseni, len kde-tu oživené zeleným pásom oziminy. Ale vo vzduchu už predcit jari; tušíš náladu prebúdzania, znovuzrodenia sa…

Keby len slnko nezostávalo tak neúprosne zahalené závojom mrakov, keby sa len trošíčku usmialo…

No nebo zostáva stále šedé, príroda stále nerozvitá. Ako smutné pomníky letnej dekorácie, bezlisté, opŕchnuté, čnejú dva rady vŕb nad potôčikom, oživším síce, ale zahateným vlhkým lístím a travinami. Chodník ťahá sa na lúky, no i tam tá istá bezfarebnosť, tá istá neodhodlanosť túžby v život. Iba naľavo, v reťazi hôr nemých a mŕtvych, ako čestná predná stráž Javoriny, svieži i dumný zelenie sa bor. Vábi svojou neuvädajúcou zeleňou, prichodí ti ako jasná, určitá myšlienka v chaose nepotešiteľnej rozpomienky.

Zmäknutý chodníček, kus cesty blatnatým pastviskom, a už víta ťa hora zeleňou a chladom. Sťa vkročil bys’ do iného kraja. Ovzdušie rezké, zaváňajúce zemou i smrekmi. Cesta poprerývaná koľajami, v ktorých kde-tu zachytil sa lad, a pôda, zelená lišajníkom, tiež miestami snehom pokrytá, sťaby náročky, pre ozdobu. Nehybne a jednako živo je v hore; smreky stoja vážne, sťa v očakávaní nejakého slávnostného aktu; ovanie ťa milý pocit pokoja, súladu, pohody.

Vábi ma ďalej. A mŕtve ticho neruší šum vetvíc, ani let vtáka, tichosť sadá ti zrovna na dušu v tej samote.

Z úzkeho prirodzeného stromoradia bojazlivo vystúpila plachá srnka a, zastaviac sa, umne sa ohliadla… Kdesi vbok zaznel štekot psa, a ona, ako šíp, jedným skokom zmizla v stráni.

Z cesty počuť kroky; ňou blíži sa žena, sťa tiež bola by si vyšla na prechádzku. Vyhnem stranou; z húštiny jedlíc môžem ju pozorovať, a ona ma nezbadá. Je vysoká, oblečená ako naše ženy z ľudu; biela kasanica z domáceho plátna, kacabajka a pestrý ručník obviazaný okolo hlavy. Aby ju neoziabalo, ruky ukrýva do zásterky, chvíľami zastaví sa a načúva… Akiste čaká kohosi. Prešla blízko povedľa: obyčajná tvár mladej ženy, v lícach už trochu vpadnutá, s ľahkou červeňou a pekne krojenými perami; no oči, čierne, pekné oči pozerajú akosi zádumčivo, výrečne. I pri zjavnom nepokoji, s akým očakáva kohosi, istý súlad, ba spokojnosť zračí sa v nich… A v celom jej zjave, v pružnosti pohybov i v ľahkom kroku zračí sa tá samá istota. Rozpomínam sa, že už videla som ju kedysi. Hľa, veď je to moja známa, bývalá pani správcová. Nezdržím sa, aby som ju neoslovila.

Hoci sa usmieva, jednako badám, že prišla týmto neočakávaným stretnutím do rozpakov.

„Zľakla som sa, kto tu chodí,“ preriekla ako na ospravedlnenie. „Veď tadiaľto ani vtáčik nepreletí!“

Ospravedlním svoju dlhú prechádzku pekným, teplým počasím.

„No, aspoň sme sa zišli,“ vraví s úsmevom. A hneď pozerá dôvernejšie, ako na dávnu známu. „Vždy som sa vyberala, že sa ohlásim, a tak odtiahlo sa mi akosi… To je nie vďačnosť — však?“

„Aká vďačnosť?“ odvrávam, milo dojatá premenou, zračiacou sa v celom jej zjave.

Vraví pokojne, tónom človeka, žijúceho v mieri so samým sebou. Nie je to ten náruživý tón, ktorým vravela pri našom oboznámení sa. A zdá sa mi, ani nie je s ňou tak zle, ako si vtedy predstavovala.

„Ale vy kde sa tu beriete? Nenazdala som sa, že vás stretnem: ledva som vás poznala,“ prihováram sa jej viacej ako v žarte.

Badám, že ona hľadí zdať sa veselou, akoby chcela zahladiť dojem, aký urobila jej návšteva u nás, keď išla od muža. Začervenala sa trochu, no hneď zasa sa usmiala.

„To iste v týchto šatách zdám sa inakšou. A veď sú to moje vlastné. Keď som sa vydala, nuž ich mamička odložili a teraz sa mi zišli, ani čo by mi ich daroval niekto. Nuž, poviem pravdu: nové nemám si za čo kúpiť… A v týchto som akosi svojskejšia… Čože, tu na kopaniciach!…“

Vraví to akosi rozmarne a voľne rozhliadla sa dookola. Naozaj, je akosi svojskejšia, prirodzenejšia, než v rámci mojich rozpomienok, keď poznala som ju, nešťastnú, v rozpore so samou sebou. Prizrúc sa jej bližšie, nemôžem nepozorovať v jej tvári stopy prežitého. Ale to všetko zahladené je výrazom duševného uspokojenia — keď nie pokoja. Či sa zmierila s neblahým osudom, prijímajúc život tak, ako sa podáva? A či všetko bolo by sa napravilo?

„Ale nie vám je to už nezvyklé?“

„Ach, čoby,“ odvetila, porozumejúc mojej otázke. „Ono je to predsa len najlepšie zostať v tom, v čom sa človek zrodí: ak pánom, nuž pánom; ak sedliakom, nuž sedliakom. Ale keď to mužovi poviem, vždy sa nahnevá,“ zasmiala sa.

„Ako?!“ divím sa jej spomienke o mužovi. „Azda prišiel?“

„Nuž veru tak. Stalo sa, akoby som nikdy nebola myslela, že sa stane. Vravia, že niet väčšieho cigáňa nad rodiča; ale žena je práve taká… Zapovieš, zarečieš sa — a zrazu čo by ti bol hlavu odrazil, zabudneš na všetko. A ako by som i mohla!…“

„Veď som vám vravela, a nechceli ste veriť! Vravela som, že príde, a bude všetko dobre. Teda prišiel…“

„A veď on neprišiel; ja sama šla som po neho… Nuž taká som ja, hľa!“ usmiala sa. „Ako som sa zariekala! A keď som sa dopočula, čo je s ním, nemohla som premôcť svoje srdce. Bol chorý, nuž ako som sa i mohla odhodiť? Som predsa jeho ženou, a čo už ako, nikdy neobanujem, že som jeho ženou. Aspoň má ho kto opatriť…“

Vraví to, sťaby vyhovárala svoj krok, no v jej tvári, zvážnelej a skoro prísnej, nedá sa zatajiť výraz spokojnosti, akú zaiste pociťuje svojím konaním. Som zvedavá na ďalšie príbehy, no trápno mi zrovna spytovať sa. Ona sama rozpráva mi o deťoch: sú zdravé. Ilka chodí tu na kopaniciach do školy. V kláštore ju neprijali: to iba keby bola sirotou, bez rodiny — takto muselo by sa platiť. A to nemožno, keďže už pol druha roka žijú z hotového.

„Ozaj, ako podivne to Boh riadi!“ preriekla po malej pomlčke. „Keby bol stále zdravý a mocný, ako keď sme sa rozišli, ani by som si pomyslieť nemohla, že by sa to mohlo napraviť medzi nami. A ako som sa súžila! Ani v dome pokoja, ani v deťoch radosti, lebo na dušu sťaby mi bol kameň zavalil — len ťažoba veľká… Neraz nasilu sa premáham: je, reku, predsa tvoj muž, ale čo akosi hútam, nemôžem sa premôcť. A ako by aj: ako trúfala som si kedysi, a zrazu takto prídem i s deťmi rodičom na súženie… To bolo veľa, to som nemohla preniesť. A neraz zúrim sama v sebe, keď si pomyslím, že to všetko iba pre neho, a on preto ktozná kde blúdi… A tu zrazu príde mi list. Prosí ma preboha, aby som mu deti priniesla, aby som ho prišla aspoň pozrieť. Bol vo Viedni v nemocnici, myslel si, že umrie. Najťažšie mu padlo, že umrie v cudzine a svojich neuvidí… Priznám sa, najprv som sa potešila: trp, reku, nech aspoň nie som sama v súžení. Ale zrazu, sťaby sa bolo prelomilo čosi v mojom srdci, zaplakala som… A tak teda predsa neprišiel, ale ja sama šla som po neho. Odvtedy sme tu u rodičov, kým sa nejaké miesto netrafí… Keby sa len skorej trafilo. Ja som síce už zvykla a nikdy ani nežiadala by som si ináče, čo už i pri chudobe a nedostatku, keby nie on. Ale jeho mi ľúto… Neraz sedí ani zamretý, a čo mu ako lahodím, nepovie slova. Je pyšný; viem, ťažko mu je, že to takto. On by už len rád niekde na svojom, ale čože, keď prišlo, že iní musia ho živiť, i jeho ženu, i deti… keď sa nič netriafa. Teraz už bolo by to ináče, teraz už zasa bolo by to tak, ako na počiatku a ako sa kedysi sľubovalo…“

„A vy ste, tuším, i takto spokojná,“ divím sa, hľadiac do jej tvári, oživenej zvláštnym zábleskom.

„Ach, keby len on bol zdravý!“ povzdychla si smutne. „Ale nie je zdravý: odkedy bol v nemocnici, stále polihuje. A sám milý Boh zná, čo je to, že mu neprechodí. Mal vraj zapálené pľúca, a nebodaj z toho zostala mu akási chlopňa. A dosť robím všeličo…“

„Mali by ste sa poradiť lekára.“

„I lekára sme sa radili, i predpísal mu, ale ani to neosožilo. Najhoršie je, že je taký slabý: jedno prejde, už upadne do druhého. I kašeľ ho súži: ale to iste od toho, že nebol zvyknutý na také obydlie… Izba je malá, a je nás trochu veľa: brat so ženou i deťmi, i my, i rodičia. A v izbe sa varí — a to neraz para, že i silnejšiemu ťažko. Nuž to mi je najväčší žiaľ, že mu nemôžem spomôcť… Ešte dobre, že môžme spávať v komore: tam je ľahšie dýchať a pokoj. Ale on jednako nespí…“

„Azda vždy ešte myšlienky?“ spytujem sa dôverne.

Zdá sa mi, že uhádla, kam mierim, no tvári sa ľahostajnou, akoby nerozumela.

„Akoby nie: veď je to starosť, byť bez miesta, bez všetkého! Ja mu síce vše vravím, že je to jedno, veď sme predsa u svojich. Ja tiež pripomôžem, nakoľko sa dá. Kedysi, za dievoctva, vyšívala som pre ženy — nuž zišlo sa i teraz. Ale to viacej len ukradomky, keď on odíde niekde, lebo i to ho hnevá. Vraj či si ma na to bral, aby som takto… On, neborák, teraz už šetril by si ma, a keď nemôže, nuž sa hnevá. A ja ho vždy len krotím. Veď robiť nie je hanba.“

„Pravdaže, a najmä keď deje sa to z lásky k milým, ani nepadne ťažko. A vy robíte z lásky.“

Pohliadla na mňa mäkkým pohľadom. V jej zjasnenej tvári zrejme čítam potešenie, že je porozumená.

„A veď ináče ani nemohla by som preniesť to všetko,“ vraví tichým hlasom. „Neraz samej zdá sa mi, že tuším nevydržím, ako všelijako treba sa oháňať. Ale keď pozriem na tie deti i na neho, zasa len sa poteším, že všetko prejde, že Boh pomôže… Keby len on nebol zlý…“ podriekla sa, no hneď dokladá: „Je netrpezlivý, že choroba tak pridlho trvá a nieto výhľadu na niečo, na nejaký úrad. Ba dobre ešte, že všetku nádej nepotratil.“

„A čo mienite počať?“

„Keby zasa nejaké miesto v panstve — to by bolo najlepšie. Ale čože: ani známosti, ani peňazí, čo by zašiel niekde. Nuž len listy píše kdejakým známym. Ale nič. Niektorý ani neodpovie. I teraz išiel na poštu do dediny. A možno, darmo…“

Cestička zákľukami vyviedla nás na vrch; z neho cez priesek otvára sa pekný výhľad na dolinu, z druhej strany zakrúženú postupne dvíhajúcim sa úpätím Javoriny. Sú to lúky — rovinka radmi jelší akoby popretínaná. Bokom z jednej i druhej strany drobné, biele chalúpky kopanické. Pár z nich túli sa k sebe na kopci s plochým vrchom, sťa boli by sa zišli k dôvernému pobesedovaniu; iné, drobné a biele, šerejú sa až pod samými horami.

„Tá je naša,“ ukázala na jednu z nich.

Spoly ukrytá v húšti bezlistých stromov, s temnou strieškou a bielou prôčelnou stenou, je ani drobná hračka. A koľko ľudských strastí zmestí sa medzi jej štyri nízke steny!

Mimovoľne sme sa zastavili. Obe mlčky pozeráme na obraz, rozložený pred nami. Je ticho, vzduch sa schladil, hory zračia sa v zrednutom povetrí na nebosklone určitými kontúrami. Západ zružovel: sťa jemne nadýchnuté rozliali sa po ňom včasné večerné zore.

Bývalá pani správcová zamyslene pozerá do doliny.

„Ozaj, aký divný je život,“ vraví po chvíli, snivým pohľadom dieťaťa hôr pozerajúc do diaľky. „Vše sa ti zdá, sťaby ti bol daný len na súženie — z čejsi zlovôle. Daný, len aby si trpel, trápil seba i iných. Prežívaš časy, keď zlorečíš dňu, čo sa minul, a nenávidíš ten, čo prichodí. Ba i sám seba nenávidíš… A sotva sa ti len trochu poľahčí, už naberáš úfnosti. Už zasa rád žiješ. Tešíš sa životu, čo i jednako len nechápeš, prečo je to všetko, na čo je to dobré… Iba sa ti zdá, že to, čo sa s tebou deje, smeruje k čomusi, čo utvára sa pred tebou — kdesi tam, kam nedovidíš: hádam ozaj v rukách božích…“

Vraví to tichým hlasom a v jej tvári, zjasnenej vnútorným úsmevom, zračí sa mier — mier duše vyspelej v súžení. Duševný mier človeka, čo sa preboril cez ťažké skúšky — azda i vlastnou vinou obťažené — ku zmiereniu sa so životom, so samým sebou.

„Ste na šťastnej ceste — i v živote boli ste šťastní!“ rečiem určite, úplne rozumejúc jej duševnému rozpoloženiu.

Neodvetila priamo na otázku, len sa usmiala. Ale z jej očí, skrásnených zvláštnym výrazom, aký už raz postriehla som jej v tvári, čítam jasnú odpoveď.

„Nuž bolo všelijako, ale bolo i dobre… Mali sme sa radi, a čo ako bolo, ja som vtedy neskúmala… Mali sme sa radi — a neraz i teraz, keď si spomeniem, že mohlo byť aj ináče, nebanujem za ničím. Ba myslím si, to už ani ináče nemohlo byť: boli sme si súdení. Cítila som to už vtedy, čo som i nerozmýšľala veľa. Veď čo som sa ako bránila, nedalo sa ináče. I myslela som si: reku, nezradím sa, čo on ako, nezradím, ujdem domov (boli sme vtedy s otcom v tom panstve na lýčie), alebo kam ma oči povedú. Ale ako som ho zazrela, akoby som nevládala sama so sebou: chytí ma za ruky a ja celá sa trasiem… A pozrie mi do očí tak divne akosi, a akoby ma presadil v iný svet: i nebo inakšie i hora premenená — tak ticho, až duša sa trasie. Len kdesi v kríčku píska drozd, tiež tak úzkostne, a počuť, ako chlapi rúbu — a my sami dvaja… Zaplakala som — neviem, prečo — ako decko. A on vzal ma do náručia a tíši, kojí ma ako decko — a už mi je voľno i sladko… Ale ja tu rozprávam, a vy už mali by ste ísť — bude noc —“ prerušila sa zrazu znepokojená.

Pozriem na ňu: zraky stretli sa nám, mala v očiach slzy. Rýchle roztrela ich a nervózne sa rozosmiala.

Znovu kráčame tým istým, samou prírodou utvoreným stromoradím. V bore je šero, ale tamvon, v šírom poli, je iste dosť vidno. Moja spoločnica cele zamĺkla. Z jej tvári už zmizol zvláštny záblesk, s akým vravela o idyle, o prvých chvíľach kradenej blaženosti. Kráča rýchle a nepokojne sa obzerá, akiste znepokojená dlhým pribavením očakávaného muža… Pozorujúc ju, dumám o zvláštnom osude tejto ženy a jej šťastnej schopnosti prispôsobiť sa životu, cez ktorý i pri najnepriaznivejších okolnostiach prebleskuje jej zvláštny, idealistický názor, ktorým okrašľuje si minulosť, sladí prítomnosť.

Z húšťavy vyšiel nám oproti muž vysokej postavy. Moja spoločnica strhla sa a zastala, akoby sa chcela vrátiť. Vidno, je v rozpakoch, ba zrovna výraz úzkosti zračí sa jej v tvári. Nečakajúc, až sa odoberiem, rozpačite pozdravila a pošla príchodziemu v ústrety.

Zahľadela som sa na neho a mimovoľne prenikla ma sústrasť. Nepoznala by som v ňom toho statného, energického muža, akým som ho videla pred štyrmi rokmi. Vysoký, akoby bol narástol, no nahrbený, s vyčnievajúcimi lopatkami pod ľahkým, šedastým kabátom. Chôdza neistá, akoby bol prekonal veľkú cestu. Mlčky zdvihol klobúk; nad čiernou šatkou, ktorú mal okrútenú na hrdle, tvár vychudnutá a neklamnej onej farby, označujúcej kandidáta blízkej smrti. Ako prechádzal povedľa, vzpriamil sa, snažiac sa dodať si výzoru človeka, bezstarostne vychádzajúceho na prechádzku, no hneď zasa vpadol do zvyčajného držania tela. Suchoty vo vysokom stupni — marec iste ho zoberie…

Mimovoľne som sa obzrela: ona prihovára sa mu tichým hlasom. No on nepočúva, zrýchleným krokom zaberajúc po ceste a odporujúc rozdráždeným tónom chorého. Vyčíta jej niečo; z jednotlivých dopočutých slov súdim, že sa hnevá, keď dáva sa s cudzími do známosti. Hoci ona neodporuje, on rozkrikuje sa ešte viac. Zrazu rozkašlal sa hlbokým, sťa z dutiny vychádzajúcim kašľom. Potočil sa, ona chytila ho popod rameno, usádza ho na kraj cesty a berie jeho hlavu do oboch rúk. A dlho, nepretržite mučil ho kašeľ, príšerná predzvesť prichádzajúcej smrti.

K radostnej jari sa chystajúca hora bezúčastne odpovedala krátkou úsečnou ozvenou.

Rýchle vybehnem z boru. Víta ma jasnejšie pole i jasnejšia nálada. Zore už zbledli, už len jemný žltý pásik prekvitá na nebosklone. Dolu pod vŕškom, práve ako v bore, šero už intenzívnejšie: vidno len dlhý rad nakopených striech a nad tým biele štíhle veže oboch chrámov. Ako nepreborená hradba ležia zavažské vrchy a sťaby ich pokračovanie náš Plešivec, s lebkou ozaj plešivou. Práve na jeho temeni, sťa k nebu ukazujúc prst, na úzadí zjasneného neba čnie mernícky trojhran, a nad ním, hľa, prvá hviezda.