ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nakoľko krátky jarný dážď osviežujúco účinkuje na prírodu i myseľ, natoľko pár dní trvajúce daždivé počasie zotiera farbitosť a znechuťuje človeka. Tým viac, že potom obyčajne nasledujú chladné, chmúrne, na jeseň upomínajúce dni. Čo i prestalo pršať, príroda zostáva ti zavretá: cesty jedna blatnatá kaluž, hora rosná sprcha.

Miesto rannej prechádzky vyzerám oblokom. Šedosť nebies, čo pár dní neúprosne trvala v svojej jednotvárnosti, zmenila farbu v jasné odtienky: zblednuté oblaky idú k poludniu, východ zjasnieva, ba tu i tu objaví sa i kus azúru — znak, že sa už vyčasí. Temä Javoriny síce ešte vždy je zahalené, ale východný svah už jasne rysuje sa na nebosklone. Biele oblaky podlhovastých podôb uháňajú bokom k Morave, ani čo by rad duchov naháňal sa vôkol rozložitej, dumnej Javoriny. Znak, že sa schladilo. A skutočne, otvoreným oblokom prúdi dnu vzduch chladný a vlhký, ani čo by sme boli v septembri, a nie v „čarovnej“ dobe májovej…

Z ulice počuť rozhovor. Po hlase poznám známu ženičku; zhovára sa s kýmsi o počasí, hneď tu pri obloku.

„Ba že ste sa pustili na cestu — v taký čas!“ diví sa.

„Čo mám robiť — keď musím. Chcem byť čím skôr pod strechou niekde — na pokoji. Som už piaty deň na ceste — a s deťmi…“

Zvedavo vyzriem von. Na lavičke pod naším oblokom sedí žena s deckom na ruke; pravou hľadá čosi v batohu, zloženom vedľa seba. Do tváre jej nevidno, ale šaty, zablatené a v úplnom neporiadku, prezradzujú ženu z remeselníckej triedy. Pri nej stojí dievčatko asi sedemročné, slušne odeté, v čiernom, už letnom klobúčku. Vidno na ňom únavu prekonanej cesty, no s trpezlivosťou dobre vychovaného dieťaťa stojí pri lavičke, umným pohľadom pozorujúc dve-tri ženy, čo zastavili sa idúc okolo. Ženička ochotne rozpráva, čo počula od pocestnej. Prišla vraj nočným vlakom z Viedne a za tmy ešte pustila sa i s deťmi z mesta. A, odvedúc ženy stranou, tajomne vykladá im čosi a všetky prehliadajú si neznámu. Ona iste to spozorovala, lebo, začervenajúc sa, odvrátila sa a počala zberať veci do batoha. Vidno, skúmavé zraky privádzajú ju do rozpakov.

„Ale to je nemožná vec, aby ste ďalej pešo šli — s tými deťmi! Mali by ste si najať voz — veď vám nepostačí tá malá… I môj muž by vás zaviezol! No, ako chcete,“ doložila trochu podráždene, keď sa neznáma robila akoby nepočula, „nasilu vás nik neberie. A veď čo by ste i nemohli zaplatiť…“

„To je moja starosť,“ prudko pretrhla ju neznáma a, po nemecky povediac niečo dievčatku, počala sa zberať.

Akiste uniknúť chcela pred zvedavosťou žien, čo tieto podráždilo, takže ženička nemohla sa zdržať, aby nepovedala:

„Hja, všelijako to býva vo svete: nič netrvá naveky — a panstvo tiež nik nemá na golieri prišité…“

Bezohľadne vyrieknuté slová museli raniť jej hrdosť. Mne samej divný je neútlocit našich žien oproti chudobnej a zaiste nejakým nešťastím postihnutej osobe.

Prihovorím sa jej a zvem ju dnu. Prišla do rozpakov, ale vidno, prijíma vďačne.

„Tí ľudia nemajú citu,“ vraví nemčinou, prezradzujúcou Rakúšanku (a slovenčinu mieša s češtinou). „Akoby človek za to mohol, keď Boh dopustí nešťastie…“

Skromne usadila sa ku sporáku a sklonila sa k dieťaťu. So záujmom ju pozorujem; v jej tvári, teraz živo sfarbenej, vidno únavu a dávnejšie útrapy, nielen cestovné. Líca má vpadnuté, na čele vrásky a oči pozerajú raz placho, raz pohľadom oživeným — pohľad človeka, preživšieho nešťastie a dlhší čas strávivšieho v duševnom rozpoložení.

„Ďaleko idete?“ spytujem sa, chtiac rozhovor odviesť od predmetu, ktorý ju akiste trápne dojíma.

Ale pravdepodobne preslyšala moju otázku, zaoberá sa dieťaťom. Uvoľnila mu perinku — je bohato zdobená, i čepček samá stužka a čipka. Bielizeň i šatočky detí sú jemné, no jej oblek, čierne šaty z lacnej látky, prezradzujú chudobu.

„Vybrala som sa tak náhle, nuž ani nemala som sa času vystrojiť,“ vyhovára sa. „Naše krajšie veci zostali v Strassburgu,“ usmiala sa staršiemu dievčatku, nežne ho pohladiac po bledom líčku.

„Azda vás stihla nejaká nehoda — či umrel vám niekto?“

„Ach, čoby — ale tak zrazu to prišlo — rozišli sme sa s mužom. Je to neporiadny človek — a zlý!“ zahovorila drsne, akoby vyhovárala tento svoj krok. „Tak ďalej nemohla som trpieť…“

„To je nešťastie…“

„Veru nešťastie! A najväčšie, že nenesiem ho sama, ale i tieto tu… Keby týchto nie — čože by mi bolo?! Šla by som, kam by ma oči viedli… Ba nepreniesla by som toto — tieto muky! Dávno bola by som skočila do Dunaja, alebo čo iné bola by som si vykázala. Ale takto — čo bude z týchto úbožiatok? A to všetko pre neho…“

Rozčúlila sa; vraví to viacej s hnevom, než so žiaľom. Vidno, nešťastie nenesie trpezlivo. A myšlienka, že to nešťastie zavinil on, ju rozčuľuje.

„To je hriech, také myšlienky. I v nešťastí musíte úfať: Boh neopustí…“

„Neopustí! Ale prečo nakladá viacej, ako možno uniesť? Veď som znášala trpezlivo, kým som mohla. Kým len mne ubližoval — mňa mučil. Ale keď i dieťa… hľa, ako mi ho doriadil, nebožiatko!“

Strhla mu čepček — na rusovlasej hlávke jazva ešte nezacelená. Trápne pozrieť.

„To už bolo veľa, to už nemohla som strpieť. Keby len mňa, pomyslela by som si, že azda zaslúžila som…“ sklonila hlavu a zamĺkla na chvíľu. „Ale čo zvinilo toto nebožiatko? A zabiť ho chcel…“

„Ako je to možné — vlastný otec?“

„Ako? Napitý bol; v posledné časy vždy sa opíjal, čím viacej bolo starostí a biedy. Prišiel pozde v noci a hneď do mňa. Zle sa nám viedlo a on len, že ja som na vine, že len pre mňa. Povedala som mu čosi — a tu ako besný: len zabiť a zabiť! To vždy, keď sa napil pálenky, bol taký… Vybehla som von — on v hneve, že nemohol ma dostať, schytil dieťa… Chcela som skočiť k nemu, ale pušku držal v ruke; vedela som, čo chce. Bežím dolu, zvolávam pomoc, a tu, keď videl, že ľudia sa schodia, ako besný hodil úbožiatko do dverí. Boli so sklom — štyri tably vyleteli a dieťa v krvi…“

Staršie dievča začalo plakať. Strach, spomienka prežitej hrôzy, ktorú už vie pochopiť tá malá detská duša, zračí sa v jej umnej tváričke. Vinie sa k matke a láskavo hladí rúčku sestričky.

Príde mi na um, že úbohé zaiste ešte neraňajkovali: núkam ich teplým mliekom. Všetkým chutí znamenite. Už dva dni nejedli nič teplého…

„Ale pred dieťaťom nemali by ste vravieť také veci,“ upozorňujem ju.

„Ach, bože, veď ono, chúďa, vie o všetkom. Videlo to neraz, a neraz ešte ono tešilo ma, keď som bola celá zúfalá… Veď nebolo to po prvý raz, čo bol taký — a ja len nemôžem pochopiť, ako sa mohol tak zmeniť. I prvej bol síce prudký a rád si vypil, ale to nebolo nič. Bol v službe, a bolo nám dobre. I radi sme sa mali; práve tak, ako sľubovalo sa nám to kedysi… Pravda, i vtedy už badala som — a boli sme spolu iba rok — že už nie je cele taký… Niekedy zrazu zostal nahnevaný — ale nehrešil, len zatvoril sa do izby, a keď vyšiel, bol ani čo by ho z hrobu vytiahol a nemal ku mne slova. No prešlo to obyčajne, a zasa bolo dobre. A vtedy začal piť…“

Moja sústrasť vzbudila v nej dôveru. Rozhovorila sa. Z jej reči rozvíja sa jeden z tých žalostných obrazov biedy, akými oplýva život najmä vo veľkých mestách. Muž stratil postavenie, za čas žili z usporeného. No že nebolo toho veľa, minulo sa dosť skoro. Sprvu inzeroval v novinách, písal známym — no služby nebolo. A čím viac blížila sa bieda, muž tým viac popúšťal sa a tým bolo horšie medzi nimi. Bieda zaplašila lásku — dve protivy, ktoré vraj nemožno zlúčiť… Opísaný výstup urobil koniec trápnemu spolužitiu: jeho zavreli na polícii, ona, predajúc, čo ešte pozostalo, vydala sa na cestu do svojho rodiska.

„Tak skončil sa môj pekný život — moja mladosť! Zmárnila som si ju, pre neho prišla som o všetko — a teraz… Hej, dobre mi moja mamička vraveli, že to nikdy dobre nebýva, keď sa takto dvaja zoberú… Ale mohli mne vravieť, keď ja verila som iba jemu — jeho sľubom. A ako sľuboval! Ako vravel, že celý jeho život nič nestál, kým mňa nepoznal… A ja som ho ľúbila…“

Spomienka na prvé, ako vidno blažené časy lásky, ju rozcítila. Vidno, najťažšie jej je, že sklamala sa v tom, ktorého ľutovala a ľúbila ako nešťastného. Heroická láska ženy, v ktorej živí sa popri oddanosti cit materinský k decku bezmocnému, potrebujúcemu ochrany. Túto, hľa, samo nešťastie neskrušuje tak, ako myšlienka, že práve vinou toho, ku ktorému ju viazala viera v šťastie, prišla do nešťastia.

„A čo myslíte teraz počať?“

„Čo si počnem, ešte ani sama neviem. Myslela som si: zostanem vo Viedni, najmem si byt a budem práčkou — ale ťažko je tak bez ničoho, s dvoma deťmi. Za byt musí sa veľa platiť — i živobytie drahé… A ťažko to tak samému, bez rodiny — nemáš, komu bys’ sa vyžaloval, kto by ťa zastal… A jeho sa bojím,“ doložila s chvatom, „on ma nenávidí… a to je hrozné…“

Umĺkla zrazu, no v jej tvári zrejme zračí sa úzkosť. Strach pred mužom a zošklivenie si jeho doplňuje jej nešťastie.

„Tak zobrala som sa k rodičom, azda poradia niečo. Tu, hľa, Ilku zaveziem do T., do kláštora. Tam bola by opatrená i vyučila by sa niečo. I tak nemáš už nikoho, dieťa moje — sirota bez otca, bez matere. A svoju, túto už len opatrím si nejako…“

„A čo, táto je nie vaša?“

„Ach, nie — to je po nebohej. Ale mám si ju ako svoju. Mala iba štyri roky, keď sme sa zobrali, a ona vtedy bola u mojich rodičov.“

Zrazu prichodí mi akosi známa: už prv jej čeština bola mi podozrivá primiešaním tunajšej krajomluvy.

„A dávno ste sa vydali?“

„Tri roky minuli na Tri krále. Ale to akoby už celá večnosť. Ako bolo to vtedy, ako sa to sľubovalo! A teraz…“

Nieto pochyby: s podivením a sústrasťou poznávam v nej hrdinku niekdajšej idyly. Panský úradník — a dievčina zo -ských kopaníc! No, hľa, včasne vyznela až príliš drsnou skutočnosťou.

„Pamätám sa: bola tuhá zima a dobrá sanica. Viezli ste sa na saniach.“

Začervenala sa; iste sa mrzí, že je poznaná. Akoby sa nehanbila: protiva medzi minulosťou a prítomnosťou v rodnom kraji musí jej byť dvojnásobne bolestnou.

„Vaši rodičia iste budú radi, že vás zasa uvidia,“ zahováram trápny dojem. A sestra tiež. Zhovárala som sa s ňou: tá vás má rada…“

Slzy vyhŕkli jej z očí. Spomienka na matku a ostatných milých ju rozľútostila. Ticho plače, nežne priviňujúc dieťa k hrudi. To nerozumie žiaľu matkinmu: rozobraté teplom i pohodlím radostne sa smeje, načahujúc sa k sestre. S vyjasnenou tváričkou, belasými očkami a zlatistými vláskami tvorí milunkú a dojímavú protivu so žiaľom a beznádejnosťou matky.

„Najhoršie mi je, že za celý ten čas nevidela som sa so svojimi, a zrazu takto prídem k nim,“ zdôveruje sa mäkko. „A to mi je najviacej ľúto, že odtrhol ma od mojich najbližších, od vlastných rodičov. Bolo mi pri nich ani tomu vtáčaťu, hoci pri skromnosti a chudobe. Keby jeho nie, mohlo mi byť lepšie: nebola by som poznala panštiny, bola by som sa vydala za seberovného a bolo by mi ako sestre. Mala by som chalupu a muža, a teraz — teraz hanbím sa prísť im na oči.“

„A čo, ani raz nehlásili ste sa k svojim od toho času?“

„Nuž — ani sama neviem, ako som mohla…“ priznáva sa nesmelo. „Sprvu tak to prešlo, ani nevedela som ako. Bolo nám dobre, a v šťastí človek ľahko zabúda… A potom odišli sme ďaleko, až ku Strassburgu, nuž celkom odtrhla som sa od všetkého. Potom už nechcela som písať: dobrým nemohla som sa chváliť, a žalovať sa…“

„Tam teda už nebolo vám tak dobre?“

„Nebolo. I služba bola horšia, i on sa už popustil. Už vtedy bol zlý… I služba sa mu nezdala, i v dome na všetkom našiel vinu. Ani som nemala inej myšlienky, len aby som mu ulahodila. Ale on vždy len, že pre mňa sa mu zle vedie, len pre mňa je nešťastný. A nebohú mi pripomínal…“

„Azda vždy ešte želel za ňou?“ spytujem sa skúmavo.

Je mi zaujímavo vniknúť do duševného sveta ľudí, ktorí prežili veľké nešťastie. Miesto odvety nerozhodne stisla plecami.

„A veď on ani k tej nebol dobrý,“ vraví po krátkom zamyslení. „I tú sužoval, mučil práve ako i mňa. A nemal prečo — iba akže nebral ju z lásky. Bola dobrá i múdra — a nie taká, ako ja… A to najviacej vyhadzoval mi na oči, že som mu nie roveň, že som sprostá — akoby nebol vedel, aká som! Hneval sa, že neviem po nemecky a že musí sa hanbiť pred svojimi kamarátmi, keď prišli a ja nevedela som sa dohovoriť. A to boli len takí — len čo vrhli ho do skazy. Kartovalo sa a pilo neraz do bieleho rána. A ak som ho prosila, aby nechal takú spoločnosť, nadával mi do hlúpych sedliačok, ba i bil ma neraz… A ja i to urobila som mu kvôli, že naučila som sa reč, lebo tam len po nemecky vravia… Nuž tak jeho vinou prišla som do nešťastia — do takého, že celý môj život je naveky zamárnený! A keby som aspoň týchto tu nemala…“

„Nesmiete zúfať. Ešte to i dobre môže byť. Vravíte, že je v trestnici: možno ho to prelomí. Možno, že oželie a sa napraví…“

Smutne zavrtela hlavou.

„Nikdy sa on už nenapraví! Bolo už i súženie i nedostatok, a sama som myslela, že sa napraví. A vždy bolo horšie…“

„Práve opustenosť a samota ho môžu napraviť. Azda oľutuje, že ublížil vám i dieťaťu — oľutuje a príde. Môže sa chytiť práce, a bude zasa dobre. Len musíte i vy odpustiť…“

„Ja nikdy! Nikdy!“ rozhorlila sa vzrušená. „A k čomu by to viedlo, aký by to bol život? Aby ma zasa mučil, sužoval? A mne sa oškliví — ja ho nenávidím! Ja ho nenávidím!“

„To je hriech,“ tíšim ju mierne. Je celá rozohnená; myšlienka, že za všetko jej spôsobené utrpenie mal by obísť beztrestne, poburuje ju. „Ste predsa ženou, a ako jeho žena veľa musíte pretrpieť, odpustiť. I v prísahe sľubuje sa neopustiť v nešťastí…“

„A keď on takto, prečo by som vždy len ja — len ja? Prečo by som ja len trpieť a odpúšťať? A akým právom on len zle? Akým právom?“

Akým právom? Otázka, hľa, zahrňujúca problém, ktorý vzrušuje nejednu blúznivú, i nejednu vážne o ňom mysliacu emancipovanú hlávku. Tu privoláva ju jednoduchá žena z ľudu, nevyčítavšia ju z kapitol vážnych, no vcelku azda prepínavých mysliteľov, ale z knihy života, z trpkých jeho strán, hovoriacich priamo v najcitlivejšie miesta duše slovami strastí. Strastí, ktoré výnimočne sú údelom ženy.

A tu zamýšľam sa nad tou otázkou, hoci hneď cit šepká mi určitú odvetu, rozlúštenie priame a jasné. Je to právo lásky, tej neodtajiteľnej kus podstaty božej v duši ľudskej, právo dobra, víťaziaceho nad zlom a, možno tvrdiť, vo väčšej miere sídliaceho v ženskej duši.

A jednako, pri všetkej jasnej, potešiteľnej istote nemám slov vyriecť ju tu: oproti drsnej, hrubej skutočnosti problém zostáva problémom…

„A predsa nesmiete sa odhadzovať,“ dotvrdzujem, sledujúc svoju myšlienku, „nesmiete sa odhadzovať, ale snažiť sa ho pozdvihnúť. A najprv odpustiť. Tým i sebe pomôžete.“

„Mne už nič na svete nepomôže, ja ani nič nečakám. Len keby som tieto siroty mohla opatriť,“ vraví rezignovane, nerozumejúc mojim slovám. „Mne už nič nepomôže. Najlepšie by bol urobil, keby mi zrovna bol život vzal, ako tej…“

Zasekla sa v reči, vrhnúc plachý pohľad na mňa. Akoby sa sama zhrozila ťažkej obžaloby na toho, ktorého predsa kedysi ľúbila…

„Tak tedy bola by to pravda?“

„No, on ju nie zrovna, ale mučil… a to jednako Boh tresce na nás všetkých… Ale ja už pôjdem,“ zahovorila rýchlo a počala sa zberať.

Je vzrušená a lúči sa nakrátko. Vyprevádzam ju, dojatá jej skutočným nešťastím. Nie je to iba nedostatok a obapolné chyby, čo ich rozlúčilo: je to tieň „tej prvej“…

A čo je najhoršie, tu práve to, čo rozlušťuje problém právne požadovaného odpustenia, tu je to základom nešťastia a nenávisti: láska.

I v „čarovnom“ čase májovom počasie je až deprimujúco nevľúdne a postava ženy s batohom, obsahujúcim celý jej majetok, s deckom na ramene a sirotou pri boku, šliapajúca blatnatou cestou k domovu, dojíma dvojnásobne…

A ako pred troma rokmi, zasa živo predstavujem si malú, horskú chalupu a rodinu, prijímajúcu bludnú dcéru…