ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vladimír Hurban Vladimírov: Keď vejú jarné víchre…

Hra v troch, dejstvách

Pri príležitosti päťdesiateho výročia autorovej smrti na vydanie pripravil Michal Babiak

ESA Bratislava 2000

Kniha vyšla s finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR.

Hra sa odtláča podľa nájdeného strojového prepisu z autorovej písomnej pozostalosti. Pri úprave sa uplatňuje dnešný pravopis v hláskosloví, tvarosloví i v lexike a dodržiavajú sa textologické zásady zvyčajné pri čitateľskom vydaní.

Nahrádzajú sa neústrojné lexikálne výrazy a upravuje sa nesprávne používanie dĺžok, ak menia význam slov.

Rešpektujú sa však príznakové slová a tvary. Pre zachovanie autentickosti autorovho prejavu ponecháva sa názov hry gramaticky nezmenený. Zodpovedá to spisovateľovmu jazykovému prostrediu i času.

Jarné víchre nad Hurbanovou drámou

Drámy občas prežívajú drámy prinajmenšom rovnako dramatické ako postavy, ktoré v nich vystupujú. Príklady drám zabudnutých, nepochopených, stratených, nájdených, zavrhnutých, nikdy nehraných, šuflíkových či vyznamenaných — ponúkajú nám dejiny viac než dosť. Dramatický text Vladimíra Hurbana Vladimírova Keď vejú jarné víchre patrí práve do tejto skupiny. O tri roky sa naplní celé storočie, čo tento text začal vznikať, a až v tomto roku sa dožívame jeho zverejnenia, predstavenia verejnosti a dôstojného knižného vydania. Veľa rokov sme žili v presvedčení, že táto hra je stratená a každým dňom chabla nádej, že ju niekedy nájdeme. Počas Hurbanovho života (1884 — 1950) nebolo dôvodov znepokojovať sa — celé jeho dielo bolo de facto ešte otvorené k posledným autorským zásahom, takže ani rukopis tejto drámy sa nejavil ako kauza. No presne pred päťdesiatimi rokmi, keď sa tento opus definitívne uzavrel, začala ďalšia, mimoestetická a mimoumelecká dráma jeho diela. Hurbanova literárna a životná pozostalosť mala dediča iba v jeho starnúcej sestre Ľudmile Hurbanovej (1878 — 1969], ktorá podobne ako VHV nemala potomka: tak ako sa jej brat nikdy neoženil, ani ona sa nikdy nevydala. Neprofesionálny a nesystematizovaný prístup k Hurbanovej pozostalosti zo strany lokálneho kontextu posilnili aj širšie súvislosti: možná odborná pomoc Slovenska nemala šancu na realizáciu, lebo politické napätie v juhoslovansko-československých vzťahoch práve na začiatku 50. rokov prežívalo svoje najemocionálnejšie prejavy. Hurbanova pozostalosť stala sa vtedy predmetom oduševneného volontérskeho archivníckeho záujmu staropazovského slavistu prof. Michala Filipa (1915 — 1989), vďaka ktorému aj najväčšia časť toho, čo VHV napísal, uverejnil a po sebe zanechal, prežila. Po Filipovej smrti Hurbanova pozostalosť sa dostala na Katedru slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade, čím starostlivosť o jedno z najvýznamnejších dedičstiev juhoslovanských Slovákov dostala primeranú úroveň. No už pri sťahovaní sa zistilo, že viacero vzácnych rukopisov a archiválií, týkajúcich sa práve VHV, chýba.

Rukopis drámy Keď vejú jarné víchre nepatrí však do tejto skupiny. Ešte počas života Michala Filipa sa rukopis hry záhadno z Filipovho domu stratil. Rodili sa najrozličnejšie špekulácie o tom, u koho by mohol tento rukopis byť, prečo tak odrazu nečakane zmizol a kto má záujem na jeho utajovaní. V kultúrnom kontexte juhoslovanských Slovákov Hurbanov dramatický rukopis začínal nadobúdať kontúry fenoménu obdobnému druhej časti Aristotelovej Poetiky a vznikala situácia analogická tej, ktorú opisuje Eco vo svojom románe Meno ruže. Hľadal sa už iba slepý Jorge. Následne v slovenskej literárnej histórii sa musel akceptovať názor, že táto hra je stratená — a to nielen v Juhoslávii, ale aj na Slovensku. S ľútosťou to musel konštatovať aj jeden z najväčších znalcov VHV, Július Pašteka, keď v súvislosti s touto hrou píše: „…čo však dejovo obsahovala Hurbanova „dráma mladosti a ľúbosti“ nevedno (rukopis sa nezachoval, hoci r. 1913 ho poslal na vydanie do Mikuláša).“(1, 325) Osud chcel, že tak ako tento rukopis nečakane zmizol, tak sa aj našiel. Úplne náhodou objavil som ho v archíve Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Ako a kedy sa sem dostal — zistiť to zrejme bude úlohou ďalšieho literárneho či literárno-detektívneho bádania.

Keď vejú jarné víchre patrí k tým hrám, ktoré Hurbana zamestnávali celý život. Podobne ako sa vracal a radikálne prepracoval aj svoju ranú hru Záveje k rozšírenejším verziám, ani Víchre… nedostali tak rýchlo podobu, ktorá by ho definitívne uspokojila. Ako si už Pašteka všimol, Hurban ešte roku 1930 v Národnej jednote poskytol svedectvo o genéze tejto hry: „…keď by som po srdci rátal, smel by som povedať, že som krvou písal (totiž zo srdca) — Keď vejú jarné víchre, drámu v troch dejstvách — drámu mladosti a ľúbosti… Túto drámu som začal… keď v Záhrebe r. 1903 hrali Mladosť od Halbeho. Po desiatich rokoch som ju konečne spísal.“ (1, 325) Táto verzia z rokov 1912/13, o ktorej nám v Národnej jednote zanechal svedectvo VHV, sa nezachovala. V Matici slovenskej v Martine pod archívnou signatúrou 32 V 7 sú uložené strojopisy štyroch fragmentov, respektíve plánov tejto hry. Dva fragmenty sú prvým výstupom z prvého dejstva a ďalšie dva strojopisy sú plánovým rozvrstvením deja a postáv. Na jednom z nich je uvedený aj dátum a miesto prepracovania: „Stará Pazova, dňa 1. septembra 1942“. Hneď vedľa toho je pečiatka s dátumom 20.VI.1945. Rovnako tak na jednom zo spomínaných fragmentov z prvého dejstva je Hurbanom dopísaná poznámka „1942 Nové pomenovanie osôb“ a pod tým je už spomínaný dátum 20. VI. 1945. Na tomto fragmente v zozname „Ľudí, ktorí účinkujú v kuse“: sú mená postáv Maňa a Miloslav preškrtnuté a premenované na Slavica a Eugen. No nahradené meno Slavica je tiež prečiarknuté. Že VHV často menil podobu svojej hry, svedčí aj žánrové označenie v podtitule hry, ktoré je na každom z rukopisov iné: na jednom fragmente je to „Nenáročná pieseň jari v 3 dejstvách“, na druhom „Beznáročná pieseňka jara v 3 dejstvách“, na jednom pláne hry je to „Dramatická symfónia mladej lásky v 10 sadzbách“ a na druhom pláne „Symfónia mladej lásky v 10 sadzbách“. V strojopise, ktorý uverejňujeme, ako vidno, VHV bližšiu žánrovú charakterizáciu neuvádza.

Mladícke vzrušenie, ktoré prežil Hurban ako študent evanjelickej teológie vo Viedni z Halbeho hry Mladosť v neskorších rokoch sa premietalo do jeho života v dvojakom smere — ako silná estetická a umelecká skúsenosť, no na druhej strane aj ako životný pocit mladého človeka, ktorý vstupuje do života, ktorý prežíva svoju životnú jar a na ktorú po čase spomína ako zrod vlastného sebauvedomenia. Mystický pocit života a smrti, vlastného jarného prebudenia z prvého poznania tejto tvorivej a ničivej sily zároveň sa v umeleckej rovine u Hurbana pretransformovali do spojenia keď vejú jarné víchre, a toto synekdochické pomenovanie ho prenasledovalo ako v rovine umeleckej, tak aj teoretickej. Vo svojej teatrologickej stati O dramatickom umení, ktorú uverejnil v Národných novinách roku 1914, píše: „Spisovateľ a herec. Čím viac sa títo dvaja autori rozumejú a city svoje a pochopy vyrovnávajú, jeden druhého dopĺňajú — tým je dokonalejšie umenie a dielo, ktoré vidíme… V Halbeho dráme Mladosť hneď na začiatku vraví poloblázon Amandus tieto slová: …jar …áno?“ Keď to čítame, nemôžeme cítiť a rozumieť niečo zvláštneho — z javiska ale účinkujú tie slová mohutne, a my sme skutočne prenesení do nálady, akú autor a herec potrebujú a my naozaj cítime jar, vidíme život, my spomenieme si na svoju jar, svoju mladosť, zachytení sme do dejstva drámy — to jedno slovo účinkuje na nás umelecky.“ [1, 327 — 328] Hurbanovi hrdinovia v dráme Keď vejú jarné víchre prechádzajú týmto poznaním: jar je na jednej strane pre mladých hrdinov Maňu a Mojmíra momentom prvého pocítenia života v sebe, prvého opojenia láskou a prirodzeného pudu v kolobehu života. Pre staršie postavy, najmä Dedka a Tetku, je to moment skutočného poznania starej životnej pravdy, koncentrovanej do gnómy „Marec, poberaj sa starec“! Dramatický moment, v priebehu ktorého príde k naplneniu tohto poznania, sa realizuje na minimálnom dejovom pozadí: je to čechovovsky redukovaný príbeh — dlhá expozícia nám vykresľuje jednotlivé postavy a vzťahy medzi nimi, no dej ako keby sa ani neposúval — iba v druhom pláne rezonuje minimálne napätie z príchodu jednej návštevy. V jednom z plánov hry VHV píše: „Pomery, v ktorých žijú ľudia v kuse. V prvom rade, máme rodinu, ktorá žije na majeroch „Moja vôľa“. Tu je dedko, penzionovaný úradník, ktorý prevzal vedenie panstva grófovho „Moja vôľa“ a žije si tu patriarchálnym životom so svojou vnučkou, úplnou sirotou po nebohom synovi, a sestrou jeho nebohej nevesty. Preto toľká starosť o vnučku, ktorú s láskou vychováva a chráni ju „ako zrenicu svojich očí…“ V dome sú ešte starý Janko, sluha a stará Kata, slúžka. Do tohto domu príde návšteva: obďalečná rodina — a ďalej nám povie sám kus…“ Práve táto návšteva je kľúčovým momentom celej hry: na majer „Moja vôľa“ prichádza vzdialený príbuzný, „skutočný pán“ — ako píše autor — Miloslav so svojím synom Mojmírom. Ich prítomnosť rozvíri dovtedy pokojné vody rodinného života na majeri: Miloslava, okrem pragmatických obchodných záujmov, privádzajú na majer aj isté výčitky svedomia a v pozícii starnúceho muža túži po odpustení za hriechy minulosti, ktorých sa dopustil voči postavám z majera. Manina Tetka, pobúrená Miloslavovým príchodom, hovorí Dedkovi: „Moju sestru zničil, Maňu opovrhnul.“ No to nie je jediný moment, ktorý vytvára napätie — pred koncom hry z úst Miloslava sa dozvedáme o jeho vzťahu k tetke, keď jej vyznáva: „…milá Marka, ja netajím… (Nežne.) Rozmýšľam o tom, či by bolo možné, aby som spravil, čo som kedysi porúcal. Ožívajú mi rozpomienky na naše mladé časy, na našu lásku… (Chytí ju za ruku.)“

Čo sa presne kedysi udialo medzi týmito postavami? Aký bol presný vzťah medzi Miloslavom a tetkou a jej nebohou sestrou, Maninou matkou? Nedozvieme sa to presne — rovnako ako sa nedozvieme o rade záhadných momentov z minulosti v ďalších Hurbanových hrách poznačených symbolistickým tajomnom, akými sú najmä jeho hry z raného obdobia Keď sa schladí… (1905), Boj (1907) a Záveje (1913). Na druhej strane je evidentné, že tieto momenty pritlmených ľubostných vzťahov z minulosti veľmi výrazne posilňujú gnozeologickú rovinu postáv. Na pozadí týchto starých ľubostných príjemných i mučivých vzťahov vzniká konfrontačná rovina nového ľubostného pomeru medzi Maňou a Mojmírom. Pre túto mladú dvojicu je to poznanie života plného novej radosti a oduševnenia, pocitu života v jeho neobmedzenej tvorivej, vitálnej, životadarnej podobe. Pre postavy staršie o jednu generáciu je to poznanie života ako večne sa uzavierajúceho a opakujúceho kruhu, kde prežitý moment sa už nikdy nemôže zopakovať, ale tí, ktorí ho už prežili, musia ustúpiť miesto tým, ktorí ho v prítomnosti pociťujú prvýkrát. Dedko, ako reprezentant ešte staršej generácie, v ktorom počas celej hry existovala životná múdrosť a vyrovnanie, ktorý vystupuje zmierlivo a s perspektívou odpúšťania, dostáva sa do konečnej životnej pozície: vo chvíli, keď Miloslav a Tetka dospejú k poznaniu, ktorého dovtedy bol on nositeľom — ako keby stratil svoje existenčné opodstatnenie a odchádza. Iní prebrali štafetu životnej múdrosti, takže jemu už nezostáva iné než umrieť.

Hurbanova hra Keď vejú jarné víchre je veľkým dielom slovenskej dramatickej moderny. V jej ideovom centre sa nachádza myšlienka, ktorá neuveriteľnou silou fascinovala európsku modernu na konci 19. a na začiatku 20. storočia. Okrem spomínanej Halbeho hry Mladosť, spomeňme len niektoré z diel, v ktorých dominuje myšlienka života ako sily, ktorá sa cyklicky obmieňa, respektíve myšlienka smrti, ktorá nie je iba koncom, ale anticipuje aj znovuzrodenie — a táto rovina prirodzenej životnosti sa konfrontuje s rovinou etiky ako civilizačného a kultúrneho imperatívu: Wedekindovo Jarné prebudenie, neskôr Stravinského Svätenie jari, Eliotova Pustatina, atď. Vo sfére filozofickej anticipáciu tejto myšlienky treba hľadať u Nietzscheho, najmä v jeho konfrontácii apolónskeho a dionýzovského princípu, keď za najproduktívnejšiu snahu vykročiť za hranice rozumu, ako apostrofuje Oliver Bakoš, sa považuje „metóda kontrastu — zdania, opojenia na jednej strane a každodennej skutočnosti, reálneho života na strane druhej. Podobný výsledok poskytuje i introspekcia, ktorá dospeje k identifikácii individuálneho „ja“ s všeobsiahlym bytím“ (2, 7), ale aj u Bergsona a ďalších. Do akej miery dokázal mladý Hurban z intelektuálno-umeleckého kvasu Viedne ťažiť priamo a do akej sprostredkovane, respektíve do akej miery tento modernistický ošiaľ z jari, z fascinácie dionýzovským kultom je možné hľadať v jeho vlastnej intuícii, vlastnom životnom pocite — ťažko povedať. Zrejme by to v tejto chvíli ani nemuselo byť predmetom zvláštneho záujmu a štúdia. Nepochybným faktom však zostáva skutočnosť, že sa nám dostala na svetlo dňa konečne hra, ktorá výrazne mení náš obraz o slovenskej dráme v období moderny. Je to dielo, ktoré ničím nezaostáva za veľkými modernistickými hrami zo začiatku storočia v európskom meradle: táto hra zrodila sa evidentne z veľkého jarného prebudenia mladého Hurbana ako človeka a dramatika. Možno práve pre tento intímny pocit prvého životného precitnutia jarou Hurban tak žiarlivo strážil svoju umeleckú spoveď ako dôverný denníkový záznam, ktorý sa prezrádza iba po odchode. Táto hra v čase svojho vzniku sa evidentne živila viedenskou dekadenciou z prelomu storočia a prehovorila jazykom svojej doby. Jazykom, ktorým vtedy málokto v slovenskom kultúrnom kontexte hovoril, jazykom, ktorý zaváňal rakúskym a nemeckým duchom a témami, v ktorých sa prežívalo vzrušenie i slasť zo života, rodiaceho sa na pahrebisku smrti.

Na tento európsky kontext Hurbanových drám upozorňuje aj Július Pašteka: „Niekoľko pohľadov do Hurbanovej predprevratovej dramatickej tvorby… ukázalo, že vývinový kontext našej literatúry koncom obsiahlej epochy realizmu bol oveľa diferencovanejší, než sa pôvodne zdalo, aj väčšmi spätý s európskym umeleckým vývojom, než sa kedysi pripúšťalo. Nemali sme iba básnickú modernu, rovnako i modernu dramatickú, len ju treba bližšie preskúmať a pozitívne zhodnotiť. Je na to pomerne dosť materiálu i analytických predpokladov. Moderna nerobí obraz našej poézie a dramatiky z prvého alebo druhého decénia 20. storočia iba bohatším a plnším, takisto európskejším.“ (3, 276)

Táto hra začína žiť novým životom. Zrodila sa vo chvíli, keď sme si všetci mysleli, že je už mŕtva. Bohvieodkiaľ zaviali pračudesné jarné víchry a ona vstala z mŕtvych. Nič symbolickejšie a symbolistickejšie sa jej už ani nemohlo stať.

Michal Babiak

LITERATÚRA:

1. PAŠTEKA, Július: Slovenská dramatika v epoche realizmu. Tatran, Bratislava l990.

2. BAKOŠ, Oliver: Zrod tragédie podľa Nietzscheho. In: Friedrich Nietzsche: Zrod tragédie z ducha hudby. Prípad Wagner. Nietzsche proti Wagnerovi. Národné divadelné centrum, Bratislava 1998.

3. PAŠTEKA, Július: Vladimír Hurban Vladimírov a rozvoj moderny. In: Pohľady na slovenskú dramatiku, divadlo a kritiku. I. zväzok. Národné divadelné centrum, Bratislava 1998.

Pri príležitosti päťdesiateho výročia autorovej smrti vydalo Vydavateľstvo Miroslava Demáka ESA, spol. s r. o.

Edícia Ad fontes, zväzok 2.

Vydanie prvé, 2000

Na vydanie pripravil Michal Babiak

Za vydavateľa Miroslav Demák

Jazyková redaktorka Daniela Lehutová