ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Jozef Škultéty. Dielo 4. O romantizme

Zostavil a edične pripravil Pavol Vongrej

Matica slovenská 1987

Edícia: Teória a výskum

Séria: Monografie — Documenta Litteraria Slovaca, zv. 27

Lektorovali:

PhDr. Karol Rosenbaum, DrSc.

PhDr. Stanislav Šmatlák, DrSc.

Vydanie prvé

Šéfredaktorka Vydavateľstva MS PhDr. Genovéva Grácová

Zodpovedná redaktorka Eleonóra Oravcová

Poznámky a doslov jazykovo upravila Eliška Košíková

Vydala Matica slovenská v Martine roku 1987

Počet strán 376

Poznámky a komentáre

Škultétyho štúdie o romantizme sme pre toto vydanie pripravili podľa textologických zásad, uvedených v prvých troch zväzkoch jeho diela: je to celkom logické a prirodzené, pretože tvoria štvrtý zväzok tohto edičného projektu. Predsa však treba na úvod poznámkového aparátu aj tohto zväzku uviesť niekoľko úvodných slov.

Zväzok sme zostavili z časopisecky publikovaných Škultétyho prác; texty sme však konfrontovali aj so zachovanými autorovými rukopismi v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine — zistené signatúry uvádzame osobitne pri každom príspevku. Škultétyho štúdie o romantizme predstavujeme vo výbere: nepretláčame texty jeho glos a marginálií, ktoré nie sú pre literárnu históriu s odstupom desaťročí naozaj relevantné. V poznámkach o tom-ktorom literárnom zjave registrujeme však aj takéto Škultétyho glosy a upozorňujeme na prípadné autorove omyly. Ale sám Škultéty vlastne stačil ukázať, ako si predstavuje svoje možné „súborné dielo“: vyše sedemdesiatročný vybral pre knihu O Slovákoch (Martin 1928) zo svojej bohatej kultúrnohistorickej publicistiky skutočne len to najzávažnejšie. Konečne výberovosť sa prejavila aj v prvom zväzku Diela — nepretláčajú sa všetky zachované Škultétyho prozaické práce, ale len ich výber.

Výber Škultétyho štúdií sme urobili na základe prieskumu dostupných bibliografických prác (Riznerova Bibliografia…, zv. V; Halašov Register Slovenských pohľadov, II; Martákova Bibliografia prác Jozefa Škultétyho 1901 — 1932 v Sborníku na počesť Jozefa Škultétyho, Martin 1933, s. 665 — 684; rukopisný fond Jozefa Škultétyho — Inventár LA MS X, 1981, s. 123 — 325; Personálna bibliografia J. Škultétyho, zostavili E. Novotná a M. Vargová, Rimavská Sobota, Gemerská vlastivedná spoločnosť 1983. 32 s.). Pre koncipovanie zväzku Škultétyho literárnohistorických štúdií o romantizme boli osobitne podnetné príspevky, ktoré odzneli na vedeckej konferencii o Jozefovi Škultétym v roku 1968 a vyšli v zborníku Matice slovenskej v roku 1970 (Karol Rosenbaum o Škultétyho literárnej histórii, Ivan Kusý o literárnej kritike, Cyril Kraus o edičnej činnosti, Michal Kocák o organizovaní národnej kultúry).

*

O zoradení a poradí príspevkov v tomto zväzku Diela Jozefa Škultétyho (teda o jeho kompozícii) sa zmieňujeme podrobnejšie v druhej časti Doslovu knihy. Ak Škultéty napísal o niektorom literárnom zjave z romantizmu viacej štúdií, zaraďujeme ich za sebou číslovaním — vyznačujeme to aj v obsahu zväzku (ako to urobil sám Škultéty v knihe O Slovákoch; podrobnosti vysvetľujeme v poznámkach pri každej štúdii).

Poznámkový aparát k Škultétyho textom sme robili podľa zaužívaného úzu v prvých troch zväzkoch Diela. Treba však uviesť, že v Škultétyho vedeckých prácach vysvetľujeme skutočne len veci a mená osobností, ktoré naozaj treba vysvetliť. Napríklad nevysvetľujeme tie mená osobností, ktoré sú známe z dejín literatúry a ktorých poznanie patrí do základného fondu informácií predpokladaného terajšieho čitateľa Škultétyho štúdií: vysvetľujeme však všetky tie reálie a relácie aj pri týchto známych osobnostiach, ktoré Škultéty spomína — ako sa nám to zdá — v súvislostiach pre dnešného čitateľa nie celkom zrejmých a zreteľných. Meno v texte, ktoré treba vysvetliť, si v poznámke všímame len pri „prvom stretnutí“; ak sa autor o ňom v iných štúdiách znova zmieňuje, a ak nič nové nepridáva k tomu „primárnemu“ výkladu, meno už v poznámkach ani odkazovo nevysvetľujeme: čitateľ si predsa vysvetlenie veľmi ľahko nájde podľa menného registra, ktorý zahrňuje všetky mená v knihe (teda i v Škultétyho textoch a v poznámkach). Týmto poňatím poznámkového aparátu sa komentáre môžu zúžiť na skutočne najzávažnejšie problémy vysvetľovania textu bez ujmy na zrozumiteľnosti (aj pri odstupe polstoročia či storočia od jeho genéz). Veď — konečne — pre čitateľa tohto a takéhoto vydania sú azda len predsa primárne dôležitejšie autorove texty než akokoľvek podrobne vypracované editorove komentáre…

Pre veľké (miestami až vyše polstoročné) časové rozpätie vytvárania štúdií v tomto zväzku, je v ich časopiseckých kreáciách viacej technických nezrovnalostí pri Škultétyho úze uvádzania názvov citovaných diel a časopisov v texte: raz uverejňuje diplomaticky verný prepis (Slovenskje Národňje Novini, Ňitra, Slovenskje Pohladi), raz ich tvar upravuje do novšieho pravopisu; raz sa názvy pretláčajú iným typom písma (zväčša kurzíva, miestami azbuka); raz sú v úvodzovkách, raz riedene, raz zasa celkom bez typografického ozvláštnenia v priebežnom texte samotného autora.

Vychádzajúc zo zásady, komu je tento zväzok Škultétyho štúdií určený — prioritne erudovanému pracovníkovi kultúry s vyspelou „bankou dát“ z nastoľovanej problematiky — zvolili sme posledný Škultétyho spôsob citácie názvov: text jeho štúdií tým získava na plynulosti, čitateľnosti, a teda literárnej komunikatívnosti. Takto sa súčasne prepis textu aj dávnominulých štúdií vari najviacej približuje autentickému, hoci aj nejednotnému pôvodnému zneniu samotného autora.

Osobitne sa treba zmieniť o Škultétyho spôsobe uvádzať v texte štúdií citáty a názvy diel v azbuke. Na miestach, kde je to pre text nevyhnutne potrebné, rešpektujeme Škultétyho úzus; ale na iných miestach sme citáty v azbuke transliterovali latinkou: bolo to potrebné aj preto, lebo Škultéty uvádza texty v starom a teraz už prekonanom jazykovom úze ruštiny (množstvo tvrdých znakov, starý spôsob zápisov „i“ a „y“, graféma „ě“ a iné).

Napokon treba zdôrazniť, že do jazykovej podoby Škultétyho textov sme zasahovali len podľa tých štrnástich bodov, ktoré uvádza editor prvého zväzku Škultétyho Diela Michal Kocák na stranách. 540 — 543. Rešpektujeme aj zásadu, že Škultétyho vlastné poznámky sú uvádzané pod čiarou na strane textu, ku ktorému patria. Malé arabské číslice na niektorých miestach Škultétyho textov sa vysvetľujú až v globálnom poznámkovom aparáte k jednotlivým štúdiám tohto súboru: ide o najzaužívanejší, i keď nie celkom bezchybný úzus — totiž neautorským zásahom, sa tak narušuje plynulosť textu… (Ináč pre našu súčasnú editorskú prax môže byť zaujímavé zistenie z inej národnej kultúry: v roku 1984 vyšla knižne Korespondence Jiřího Wolkra; editorka Zina Trochová uverejnila 588 listov na 622 stranách — edičné poznámky k nim však zaberajú len niečo cez jednu stovku strán — publikované sú na stranách 623 — 727 knihy, ktorú vydalo nakladateľstvo Československý spisovatel v Prahe…)

Pri vysvetľovaní reálií v Škultétyho štúdiách boli veľkou pomôckou nové edície prác Jozefa Škultétyho Dejiny slovenskej literatúry. Martin 1968; Zborník z vedeckej konferencie 23. — 24. mája 1968 v Turčianskych Tepliciach. Martin 1970; Listy Jozefa Škultétyho 1 — 2. Martin 1982, 1983; Pri prameni pravdy — Život a dielo v dokumentoch. Martin 1983; Dielo I — Próza. Martin 1984 (všetky tieto vydania edične pripravil Michal Kocák; spomenúť treba aj skoršie škultétyovské práce toho istého autora: Jozef Škultéty. Martin 1968. 56 s.; Jozef Škultéty. In: Literárne postavy Gemera 1. 1969, s. 256 — 321). Zo starších publikácií hodno zaregistrovať monografiu Andreja Mráza Jozef Škultéty (Martin 1933) a prácu Ferdinanda Štellera Baťko Škultéty (Košice 1925). Z najnovších podujatí treba spomenúť vedecký seminár v novembri 1983 v Hnúšti (referáty Michala Kocáka, Pavla Vongreja, Juraja Chovana a Miloša Kovačku boli publikované v Obzore Gemera, 1984, č. 1).

Pre zostručnenie textu poznámok používame pri opakujúcich sa citáciách prameňov ich názvy v skratkách (v abecednom poradí):

ČČM — Časopis Českého museum (vyznačené ročníky)

ES — Encyklopédia Slovenska I — VI. Bratislava 1977 — 1982

ESS — Encyklopédia slovenských spisovateľov 1 — 2. Bratislava, Obzor 1984

LA — Literárny archív, zborník 1 — 22. Martin, MS 1964 — 1986

LA MS — Literárny archív Matice slovenskej, Martin

LA PNP — Literární archív Památníku národního písemníctví, Praha

MS — Matica slovenská, Martin

MSBS — Malý slovenský biografický slovník, Martin, MS 1982. 748 s.

NN — Národnie noviny (vyznačené ročníky)

SNN — Slovenskje Národňje Novini, 1845 — 1848

SP — Slovenské pohľady (vyznačené ročníky)

*

Na záver poznámkového aparátu uvádzame ešte najnovšie bibliografické zistenia:

V dosiaľ nepublikovanej kartotéke rozpisu článkov slovenských novín a časopisov z obdobia rokov 1918 — 1938, ktorá je uložená v oddelení retrospektívnej bibliografie Národnej knižnice Matice slovenskej v Martine, sú zaregistrované ešte aj ďalšie články Jozefa Škultétyho z problematiky literatúry slovenského romantizmu. Pretože text knihy bol už uzavretý, uvádzame aspoň na záver poznámkového aparátu ich bibliografické údaje (nové pretlačenie ich textov v tomto výbere z diela Jozefa Škultétyho sme nepokladali za potrebné):

Pamiatka Petra Kellnera. Šafárikov kraj, 3, 1934, s. 42 — 44.

Pomník Ľudovíta Štúra, NN, 26. 10. 1935, č. 92, s. 1.

Pamiatka Ľudovíta Štúra. NN, 1. 9. 1936, č. 101, s. 1 — 2.

Sto rokov. 1836 — 1936 (o Kuzmányho Hronke). Slovensko, 3, 1936, č. 4, s. 74.

Pamiatka Jozefa M. Hurbana. Slovenský hlas, 20. 2. 1938, č. 42, s. 3.

Pamiatka Jozefa M. Hurbana. NN, 22. 2. 1938, č. 23, s. 1 — 2.

Pamiatka Jozefa M. Hurbana. Slovenský ľud, 18, 1938, č. 9, s. 111; č. 10, s. 124.

Doslov

Slovenská národná kultúra bola v erbe bohatého života a diela Jozefa Škultétyho (1853 — 1948). „Slovenský Belinskij,“ — nazvala ho už dávno v náčrte profilu Ľudmila Riznerová-Podjavorinská; táto nehľadaná štylizácia má v mnohom pravdu aj po odstupe času (i keď primárne ju iste vyvolala Škultétyho pomoc autorke pri prvotinách). Vari ani nebola v našej národnej literatúre za dve storočia jej intenzívneho vývoja a rozvoja taká výrazná osobnosť, ktorá by viacej zniesla toto emfatické básnické epiteton…

Jozef Škultéty sa naozaj tak „belinskovsky“, ako niekedy skoršie v ruských reláciách už legendárny Visarion Grigorievič, nezištne rozdával v inšpirujúcich iniciatívach nastupujúcim generáciám spisovateľov a kultúrnych dejateľov. Tento moment jeho odkazu dobre vystihol Ivan Kusý, keď v záverečnom slove vedeckej konferencie o ňom pri dvadsaťročí Škultétyho úmrtia povedal, že Škultéty bol akousi „národnou inštitúciou, učiteľom národa…“

V roku dvojnásobného Škultétyho jubilea 1983, teda len celkom nedávno, sformuloval Karol Rosenbaum syntetizujúce zistenie: „Škultétyho vedecká a publicistická tvorba je preniknutá úsilím o jednotu kultúrnotvorných síl, o ich využitie v zápase o zachovanie slovenského národa, o budovanie jeho inštitúcií. V tomto smere bol Jozef Škultéty veľmi pracovitý a takmer nenahraditeľný.“ (Pravda, 25. 11. 1983.)

Kultúrny historik, historik, slavista, filológ, spisovateľ, publicista, redaktor, organizátor kultúrneho pohybu, neskôr správca oživenej Matice slovenskej v Martine, profesor Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave — to sú v najstručnejšej podobe „funkcie“, v ktorých sa odohrával Škultétyho životný zápas o dielo. Odkaz tohto zápasu nesporne patrí k tomu najcennejšiemu, čo naša kultúra z minulosti ako štafetu odovzdáva budúcnosti…

Vo sfére slavistiky boli významné a inšpirujúce styky Jozefa Škultétyho so slovanskými učencami a kultúrnymi dejateľmi: prinášali úrodné ovocie hneď priamo pri časopiseckom uverejňovaní Škultétyho správ a článkov o ich prácach, no aj neskoršie, akosi nepriamo, pri zachovaných listových stykoch v jeho bohatom archíve, ktoré sú dodnes najvýznamnejším prameňom pre skúmanie slovansko-slovenských kultúrnych vzťahov na prelome oboch storočí. Ako historik sa Škultéty zameral na skutočne vedecké dokazovanie autochtónnosti, svojbytnosti nášho národa v stredoeurópskych reláciách a hlavne na obranu jeho práv a právd pred napádateľmi v zmysle toho už klasického sládkovičovského a svojho: „Nehaňte ľud môj!“ Nespočetné úsilia venoval Jozef Škultéty literárnej histórii, najmä edičným prípravám a vydaniam prachom archívneho zabudnutia zapadnutých umeleckých hodnôt našej klasiky. V tomto sa stal vzorom pre ďalšie úsilia našej literárnej vedy pri sprístupňovaní odkazov slovenského kultúrneho „klasického dedičstva“. A práve táto Škultétyho akási „dvojdomá“ — editorská a literárnohistorická — kultúrna práca sa primárne predstavuje v tomto zväzku výberu z jeho literárneho diela…

Jozef Škultéty mal za celé svoje tvorivé obdobie života veľmi citlivý prístup k archívnym pamiatkam staršej slovenskej literatúry; v publikačnom využívaní a približovaní svojich namáhavých, časovo veľmi náročných výskumných ciest „ad fontes“, videl svoje „svätenie“, svoje „pomazanie“, svoju „horlivosť proroka“. Vedel poznať hodnotu takýchto „starín“ aj pre svoju súčasnosť, vedel ich zbierať, uchovávať a najmä edične sprístupňovať.

Akože to o tejto záslužnej činnosti písal v liste Samuelovi Medveckému? „Mala by sa zachovať pozostalosť po všetkých ľuďoch slovenských. Také korešpondencie a rôzne písomnosti — to všetko je vzácny materiál pre históriu. A nepochopiteľná vec, ako mreli mnohí z mužov našich: nezáležalo im pranič na tom, čo sa stane s vecami, ktoré s láskou zbierali za svojho života…“ Alebo v čase zvýšeného náporu maďarizácie na slovenské národné pohyby v liste Andrejovi Kmeťovi: „Ako to ja považujem, zachránenie tých zbierok bolo by pre nás viac hodno, ako napríklad prinavrátenie ostatného majetku matičného bez týchto zbierok. Peniaze boli i môžu ešte byť; ale tam sú papiere, rukopisy, ktoré ak raz zhynú, niet na svete tých peňazí, že by ich za ne mohol kto po druhý raz stvoriť!“

Za takýchto inšpirujúcich intencií potom vznikal jedinečný archívny fond Jozefa Škultétyho, ktorý sa po jeho smrti stal jednou z najvýznamnejších literárnych pozostalostí Matice slovenskej. A nad to tu pramení Škultétyho intenzívna edičná činnosť (najmä autorov „prvého rangu“ našej romantickej poézie Andreja Sládkoviča, Jána Bottu, Sama Chalupku a Karola Kuzmányho), ktorou sa stal v istom zmysle zakladateľom slovenskej editorsko-textologickej praxe.

Pre ponímanie širších kultúrnohistorických súvislostí je typická Škultétyho štylizácia, ktorá tvorí poslednú vetu jeho syntetického literárnovedného pokusu Dejiny slovenskej literatúry z roku 1911: „Každá iná kultúrna snaha, ktorú badať u Slovákov, je literatúrou zobudená a ide vzápätí literatúry.“ Usiluje sa teda o povýšenie fenoménu literatúry vo sfére kultúrnych hodnôt a prezentuje to aj pred medzinárodným fórom (štúdia totiž vyšla ako súčasť projektu dejín svetových literatúr). V Škultétyho chápaní nie je však literatúra ako literatúra: má mať — v jeho presnom videní — „svoju farbu a vôňu“; ak by to nemala, tak by sa „vo veľkom mori svetových literatúr malá slovenská literatúra úplne stratila,“ — zdôrazňuje celkom v zmysle najmodernejšieho chápania kontaktologických medziliterárnych súvislostí.

Škultéty nadobudol vysoké parametre svojho i generačného ponímania literatúry už v mladosti, keď sa sám pokúšal umelecky tvoriť krátke prózy, a keď po počiatočných úspechoch sám usúdil, že nie v nich, nie v ich možnom dotváraní (mal dokonca úmysel napísať obsiahlejší román) bude dominanta jeho ďalšej tvorivej aktivity. Tak sa z priemerného postromantizujúceho prozaika stal vynikajúcim prekladateľom próz veľkých ruských realistov, najmä Gogoľa, Tolstého a Turgeneva. Zmysel pre presné „čutie“ literárnych hodnôt lapidárne dokázal aj inak: jeho päťkrát vydaný Veniec slovenských národných piesní (v rokoch 1897 — 1923) je vlastne vynikajúcou antológiou základného fondu slovenskej lyrickej poézie od najstarších čias až do jeho súčasnosti. Je to tak i preto, lebo mal veľmi presný mincier na rozlíšenie plného zrna od prázdnych pliev.

O literárnu históriu však išlo Škultétymu skoro primárne. Až dojímavo už vtedy a až doteraz znejú tie akoby jeho jeremiášovské volania po aktivite aj na literárnohistorickom poli. Tak si povzdychol už v roku 1890 v liste Františkovi Richardovi Osvaldovi: „Ako rád uverejnil by ja v Pohľadoch všetko, maličkosť i veľkú vec, vzťahujúcu sa na niektorého literárneho dejateľa nášho: no nič neprichodí, čo ako klopem na rozličných dverách.“ Ale húževnatosť jeho kultúrneho dejstvovania, to jeho neustále „klopanie na dvere“, predsa len prináša záslužné a cenné výsledky jeho literárnohistorických úsilí. Bez nich, bez Škultétyho systematickej literárnoarchívnej činnosti, by bol pohľad na slovenskú literárnu tvorbu v 19. storočí veľmi medzerovitý, veľmi ochudobnený. Bolo naozaj veľkým šťastím, že slovenská literatúra mala v Škultétym takého húževnatého bádateľa, akým bol najmä na stránkach svojich Slovenských pohľadov v dlhom tridsaťročí ich redigovania…

Už v decembri 1880, keď spolu s Hurbanovým synom Svetozárom koncipovali ohlas o oživení Slovenských pohľadov, neváhali na ich štít napísať fascinujúci program: „My chceme bojovať proti falši, mocne dorážajúcej na povšedný život a bleskami svätej pravdy našej odháňať jej tmy a hmly!“ Tieto veľké plány bolo súdené realizovať najmä vytrvalému Jozefovi Škultétymu. Zhostil sa ich, naplnil ich činmi aj v priestore literárnohistorickej aktivity. Jeho slová z portrétnych štúdií, ktoré v neskoršej knižnej podobe stačil nazvať priliehavým a veľavravným titulom Zo slovenského Plutarcha, sú vzácnym prameňom poznania našej národnej kultúrnej i politickej minulosti, našich minulostných výhier — i prehier.

„Literatúra nedá sa vykúzliť, ona nemôže zo zeme vyskočiť: tu treba postupná práca,“ — to bola základná a svätá Škultétyho devíza, ktorú si sformuloval už v čase zrenia. Citlivý seizmograf jeho umeleckého vnímania vedel však už vtedy signalizovať to základné, čím sa umelecké dielo stáva umením: „Shakespeare je totiž preto velikášom poézií, poneváč nie Rimana, nie Dána, ani Angličana, lež človeka predstavoval,“ — konštatuje už v roku 1880. „Miera ľudskosti“, tá stará kollárovská polarita „Slovan — človek“, sa u Škultétyho skonkrétnila do gnómy: „Nám je slovanstvo nie prázdny vzduch, nie priestranstvo, ale nádej a viera. Ale zato vieme, že ak nepričiníme sa sami, nebude z nás nič a zahynieme.“ A z tejto nádeje a viery vedie Jozef Škultéty svoj celoživotný zápas s neprajníkmi. Bázou hodnôt mu je — skoro ako vždy — literatúra: „V takýchto ináče neúrodných časiech literatúra nám je dvojnásobne vzácna. Čo dokáže sa v literatúre, to nevezme nám nikto a to nás raz pozdvihne,“ (v liste Jankovi Jesenskému). „Len literatúrou môžeme prísť napred… Ak budeme mať literatúru, nebude nám nič. Ostatné všetko príde samo od seba,“ (v listoch Božene Slančíkovej-Timrave).

Pre Škultétyho však — treba to zopakovať — nebola literatúra ako literatúra: tešil sa síce každému napísanému slovenskému slovu (najmä v časoch tvrdého maďarónskeho útlaku koncom minulého a začiatkom nášho storočia), ale vedel sa aj kriticky postaviť k mnohým literárnym nepodarkom, ktoré vtedy na Slovensku vychádzali aj tlačou. Vedel orientovať talentovaných začiatočníkov v zložitých otázkach umeleckého majstrovstva; vedel im však aj taktne, skoro by sa žiadalo povedať „škultétyovsky“, vysloviť výčitky: „Mnohí píšeme po slovensky tak, ako by sme nemali živé spojenie s ľudom, akoby sme nevedeli, že v našom živom jazyku je mnoho takého, čo treba vyčerpať a uviesť do spisovného jazyka…“

Teda štýl: a Škultéty dal sám ako autor príklad na využívanie prebohatých jazykových prameňov z jadrnej reči nášho ľudu. Slovník literárnych prác Jozefa Škultétyho obsahuje vyše dvanásťtisíc slovenských slov (podľa starších matičných jazykovedných výskumov jeho slovnej zásoby; len pre letmé porovnanie možno uviesť, že v diele W. Shakespeara sa narátalo pätnásťtisíc, v diele M. Cervantesa a A. S. Puškina do dvadsaťtisíc slovných jednotiek). Nie div, že Jozef Škultéty aj v jazykovednej sfére bol a ostal trvalou autoritou.

V tvorivom a organizačnom úsilí celého života Jozefa Škultétyho sa vinie základná a určujúca niť: možno ju metonymicky nazvať obhajobou slovenskej národnej svojbytnosti. Je obsiahnutá vo všetkých početných príspevkoch, ktoré vyšli z jeho pera: je v párriadkových glosách, v zlomkoch z literárnej a kultúrnej histórie, v recenziách, v poznámkach a polemikách, v štúdiách a článkoch, ako aj v rozsiahlejších prácach z kultúrnej histórie, z literárnej histórie, či z jazykovedy. Obsiahla personálna bibliografia Jozefa Škultétyho ukazuje, ako bol stále pevne prisatý „na pulze čias“, ako pohotovo reagoval na všetky najzávažnejšie problémy permutácií našej kultúry na prelome vekov jej existencie.

Nebol špecializovaným vedeckým pracovníkom, lebo ním vo svojej pohnutej dobe ani veľmi nemohol byť. Už ako uznávaný univerzitný profesor slovenskej reči a literatúry, ako „doktor honoris causa“, zanechal o tom dôkaz v liste Josefovi Hanušovi z novembra 1923; tu Škultéty presne charakterizuje svoje vedecké ambicie: „Náš život bol taký, že sme málokedy vedeli, čo bude s nami zajtra. Povinnosti národné alebo osudy slovenské stavali človeka v jeden deň pred takú, v druhý pred inú úlohu. Pripútaný redakčným stolíkom slovenským o slovenskej reči alebo literatúre písaval som, keď bolo treba brániť slovenské stanovisko, odrážať nápady, pošlé jedným zo zlomyseľnosti, u iných z omylu. U mňa bola veda len prostriedkom, preto čo som ja mohol v nej dokázať?“

Ale predsa dokázal; a dokázal veľa. Nie kabinetný výskum niektorého autora či dokonca len diela — ale nenásilné navodenie širších spoločenských okolností a dôsledkov, ktoré ten-ktorý literárny zjav vyvolal. Škultétyho literárna veda nesmerovala k syntetickým a globálnym dejinám literatúry: tie konečne za jeho generáciu neopakovateľne povedal Jaroslav Vlček v už klasickom diele. Nesmerovala ani do estetických a estétskych celoeurópskych parametrov: tie s noblesnosťou štýlu vyslovil v mnohých esejách iný jeho generačný druh Svetozár Hurban-Vajanský. Jozef Škultéty však smeroval celou svojou činnosťou do polôh historika kultúry. Kultúrna história v Škultétyho chápaní i realizovaní má širší záber záujmu problémov — a najmä zasahuje väčší okruh percipientov. Nemá a nemôže mať taký ponor, ako je to u estéta najvyššieho kalibru; ale má niečo iné a vôbec nie zanedbateľné: má schopnosť navodzovať vo výsledkoch výskumu širšie spoločenské konzekvencie, a preto má aj širšiu spoločensko-politickú odozvu.

Na ukážku takto pochopenej Škultétyho literárnej vedy možno uviesť jeho prednášku — štúdiu o Ľudovítovi Štúrovi (uverejňujeme ju aj v tom zväzku), ktorou pripomenul sedemdesiatročnú pamiatku Štúrovej smrti v roku 1926. Podrobný výklad o Štúrovom živote a diele ukončuje Škultéty časovým prestrihom sprítomnenia spoločenskej reality svojej najsúčasnejšej súčasnosti: „Keď po svetovej vojne prišiel prevrat, Slováci už temer nechodili do škôl. Ale čo by tu bolo bývalo, nech nie od 1840-tych rokov Ľudovíta Štúra i jeho druhov a učeníkov — a spisovnej reči slovenskej? Od Karpát až po stredný Dunaj bola by bývala duchovná púšť — a maďarčina. Po svetovej vojne mierový kongres nebol by mal možnosti odňať Maďarsku kraje medzi Karpatmi a stredným Dunajom…“ Takto sa naraz, nenásilne, no celkom logicky ocitá čitateľ Škultétyho literárnej histórie v živej ažurite širších spoločenských problémov.

Jozef Škultéty bol jedným z posledných pionierov slovenského národného prebúdzania, ktorému osud dožičil dožiť sa národného oslobodenia roku 1918. Ale i do týchto prevratových, prevratných rokov vstupuje Škultéty s neochvejnou vierou. Vynikajúcu esej Slováci, ktorou otvára svoj súbor štúdií O Slovákoch v desiatom výročí národnej samostatnosti, zakončuje výstižnou vetou: „Do nového položenia dostali sme sa duchovne i materiálne zbiedení; ale školou, učením môže sa zo strateného všeličo nahradiť, zo zameškaného všeličo podoháňať…“ Teda i pri komplikovanom vývoji prvej buržoáznej Československej republiky nestráca vieru a nádej pre lepšie časy a žičlivejšie položenie nášho etnika.

„Prvej, kým sme sa borili za slovenské slovo, slovenskú národnosť, pozerávali sme sa do minulosti nabrať útechy; dnes pohľadom nazad chceli by sme sa utvrdiť v tom, že nádeje naše za nového stavu sú odôvodnené, oprávnené,“ — povedal Škultéty v prejave pri otváraní matičného valného zhromaždenia v roku 1921. Ale hneď vtedy vie ostro zašermovať svojím slovom, keď na knihu Milana Hodžu Československý rozkol pohotovo, v živej ažurite, napíše vyše stopäťdesiatstranovú odpoveď s príznačným, kontinuitným názvom Stodvadsaťpäť rokov slovenského života 1790 — 1914: tu vehementne vyvrátil Hodžovo čechoslovakistické osočenie, že Štúrova slovenčina z roku 1843 a vôbec celá národnobuditeľská akcia našej romantickej generácie bola primárne „politicum hungaricum“ a že ňou išlo len o akési politické kurizovanie bujnejúcej maďarizácii…

Pri polemických štylizáciách už skoro sedemdesiatročného Jozefa Škultétyho akoby sa v tomto diele zastavil čas: akoby sme čítali svieže, burcujúce diela z jeho zrelého veku, keď o zmysle polemickej kritiky vedel v roku 1894 napísať presné a veľavravné: „Tríbiť mienky, trebárs by pri tom vzplanulo aj niečo, je iste blahodarnejšie, než chladne sa dívať na dedičstvo po svojich predkoch a ľahostajne sa chovať oproti ich pamiatke. Voda vzbúrenej rieky, vyliata na breh, zúrodní polia a rieka pôjde ďalej svojím korytom…“ Teda posolstvo kritiky od kritického realistu…

Škultétyho dielo sa dnes s odstupom veku znova sprítomňuje. Je — povedané typicky škultétyovsky — „veľmi milá vec“, že už neplatí to, čo s výčitkou „pripomienok a podlžností“ napísal ešte v päťdesiatych rokoch Alexander Matuška: „Bezočivo a tupo zároveň presviedčali nás, seba a svet, že nie sme národ, že neexistujeme; a Škultéty úporne vždy znova a znova púšťal sa do vyvracania týchto pokusov; preto sa často opakuje, preto sa uňho vracajú tie isté tvrdenia a formulácie.“ Výstižná Matuškova poklona veľkému národnému dejateľovi a súčasne jeho tesne predsmrtné priznanie: „Neskôr som uveril Škultétymu, že nie sme hlúpejší, horší a bezcharakternejší ako iné národy; dnes som o tom presvedčený. Sme hlúpejší ako Dáni, Nóri, Švajčiari, Fíni, Maďari?“ (Osobne a neosobne. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1983, s. 269).

Zanovitosť Jozefa Škultétyho v základných „životných“ problémoch našej národnej kultúry, jeho „výdrž“, vecnosť, triezva argumentácia, konciliantnosť, húževnatosť, vytrvalá pedantnosť, mravčia encyklopedickosť, akási až monumentálna minucióznosť (ak spomenieme len niekoľko z jeho typických, svojráznych osobných vlastností) — to všetko je hodné obdivu aj teraz. Zdržanlivý postoj k osobnosti a dielu Jozefa Škultétyho je dnes už len minulosťou a terajším sprístupnením najlepších prác sa znova vracia do análov našej národnej kultúrnej pokladnice v hrivnách, ktoré prekonali čas.

Zmysel Škultétyho významu vedel už v roku 1909 vystihnúť jeho celoživotný druh a priateľ Svetozár Hurban-Vajanský v óde s názvom Epilóg, ktorú venoval Jozefovi Škultétymu; tu akoby v presnom verši vravel sám Škultéty svoju veľkú, neochvejnú a „prepevnú“ vieru:

Nie, nezroní ma hlupca škrek a vrava,
vysoko nad ním tenie orla sláva;
on strhať môže zo mňa všedné šaty,
môj sviatočný háv bude rodu svätý;
nech zapomína, hanobí a brojí:

žiť budem v národe, kým Tatra stojí!

To klasické Horáciovo Non moriar…, to Puškinom geniálne oprášené Exegi monumentum, vzpína sa v tomto verši do paradoxného veľkolepého oslávenia drobnej, neúnavnej, akoby nevyčerpateľnej Škultétyho obdivuhodnej aktivity, z ktorej dodnes svieti v priestranstvách slovenskej národnej kultúry ako „pamätník nerozborný“.

*

Do štvrtého zväzku Diela Jozefa Škultétyho sme zaradili tridsaťpäť príspevkov. Knihu sme koncipovali podľa schváleného projektu celého výberu zo Škultétyho mnohorozmerného diela s cieľom predstaviť jeho ucelené práce o veľkej epoche slovenského literárneho romantizmu v rámci druhej — a vrcholnej — fázy obdobia slovenského národného obrodenia. Škultétyho štúdie sa tu zaoberajú slovenskou národnou situáciou globálne v štyridsaťročí 1840 až 1880. Isteže, mnohé a základné o tomto období autor povedal aj v širších monografických prácach, ktoré vyšli v druhom zväzku jeho diela. Pre súbor z problematiky obdobia slovenského literárneho romantizmu ostalo však i tak veľa závažných Škultétyho portrétnych štúdií a článkov, ktoré teraz predstavujeme bádateľskej verejnosti.

Zväzok sme zostavili v približne možnom chronologickom, geneticko-procesnom slede osobností a problémov, ktoré zaujali Škultétyho tvorivé pero. Geneticko-procesný princíp zoradenia príspevkov Jozefa Škultétyho chápeme v tom zmysle, že poradie jednotlivých štúdií a článkov primárne neurčuje čas narodenia či smrti osoby, o ktorej Jozef Škultéty vedie reč: ale jej miesto v procese vývoja našej národnej kultúry. Nejak podobne pokračoval aj samotný Škultéty v prvom (a jedinom!) zväzku svojich „článkov“ O Slovákoch: štúdie o Štúrovi, Hodžovi a Hurbanovi azda najlapidárnejšie presviedčajú o pôvodnom Škultétyho „procesnom“ radení portrétovaných osobností (veď napríklad M. M. Hodža bol od Ľ. Štúra o štyri roky starší a aj skôr začal svoju literárnu činnosť…).

V časovo až obdivuhodne rozsiahlom rozpätí Škultétyho koncipovania a publikovania štúdií, ktoré vychádzajú v tomto zväzku (z roku 1881 o Národnom znovuzrodení slovenskom, o Ďorďovi Kossuthovi a o M. S. Ferienčíkovi; z roku 1934 o P. Kellnerovi a S. Tomášikovi — teda vyše polstoročný oblúk času) sa výrazne menil aj jeho štýl. Na začiatku bol Škultétyho štýl ešte plný inercií klasicisticko-romantizujúcich manier (dlhé vetné periódy, inverzné pozície adjektív v súvise s ich substantívami, postavenie slovesa na konci syntaktickej jednotkv atď.), potom postupne nachádzal a našiel svojský jazykový prejav štúdií, ktorý sa azda až môže nazvať — „škultétyovským“. Preto pri terajšom vydaní zasahujeme čo najmenej do jeho štýlu, aby sa zachoval v čo najväčšmi možnej autenticite (hoci miestami s tým boli aj problémy: máme na mysli štúdie, ktoré sme pre toto vydanie zaradili k sebe ako dve časti úvah o tej istej osobnosti, i keď ich delil odstup vyše polstoročia — napríklad o Tomášikovi roky 1883 a 1934).

Aspoň stručne treba azda pár slovami uviesť predstavované Škultétyho štúdie. Zväzok začíname príspevkom s atraktívnym názvom Národné znovuzrodenie slovenské, ktorý v prvom ročníku obnovených Slovenských pohľadov tvorí celkom logický pendant úvodnej eseje Svetozára Hurbana-Vajanského Slovensko a jeho život literárny (s vedomím kontinuity k literárnohistorickej štúdii Hurbana-otca v úvode „starých“ Slovenských pohľadov z roku 1846).

Potom nasledujú tri štúdie (Ľ. Štúr, M. M. Hodža, J. M. Hurban), ktorými Jozef Škultéty pred vyše polstoročím končil svoj prvý knižný zväzok vybraných prác. Akoby sme tak aj s odstupom veku napĺňali autorovo prianie, lebo skutočne tieto tri jeho štúdie sú vari „najgruntovnejšie“ a najreprezentatívnejšie pre Škultétyho ponímanie kultúrnohistorického pohľadu na roky 1840 — 1880. Nevšíma si v nich totiž len tri zakladateľské osobnosti moderných slovenských dejín (a zdôraznene dejín slovenskej národnej kultúry), ale objíma tu celostnú problematiku desiatok rokov slovenského života pred nimi i po nich. Je to naozaj typický, vari sa môže znova zopakovať — „škultétyovský“, jedinečný a neopakovateľný princíp koncipovania kultúrnohistorických štúdií, ktoré sa začínajú alebo v priebežnom texte často odbočujú od portrétovanej osobnosti až niekde „ab ovo“, „od Adama“; tieto autorove digresie, hoci na prvý pohľad celkom nesúvisia s témou, sú však veľmi funkčné, veľmi rafinovane zakomponované a v Škultétyho spracovaní kultúrnohistorických štúdií znamenajú až akýsi vedomý tvárny systém: tvoria skoro až globálnu „jeho nôtu“ vedeckej práce. Škultétyho štúdie o Štúrovi, Hodžovi a Hurbanovi predraďujeme aj preto, lebo sú to najobsiahlejšie, najviacej prepracované, „najkultúrnohistorickejšie“ štúdie tohto súboru.

Preto sme do výberu až po slovách o zakladateľskom „trojhviezdí“ novej slovenčiny zaradili Škultétyho dva príspevky o Kuzmánym (tu sú spojené do dvoch častí jednej štúdie) ako aj jeho poňatie odkazu národnej, nadkonfesionálnej kontinuity v štúdii Moyses a Kuzmány. Jozef Škultéty ako čelný predstaviteľ oživotvorenej Matice slovenskej bol priamo „povolaný“ vysloviť takéto „kontinuitné“ slová a formulovať ich ako program inštitúcie, ktorá vyrastala z moysesovsko-kuzmányovskej „národnej dvojhry“ v minulom storočí.

Lichardovo, Záborského a Chalupkovo dielo predstavuje Jozef Škultéty v priestore jednej štúdie: primárne ich síce spojil spoločný rok jubilea narodenia, ale v štúdii autor nachádza aj zaujímavé príbuznosti ich životného dejstvovania. O Lichardovi Škultéty už bol aj skôr napísal samostatný nekrológ a podobne i o Samovi Chalupkovi: to však bol pre Škultétyho básnik, ku ktorému sa potom často opätovne vracal v mnohých ďalších príspevkoch. O Jonášovi Záborskom už potom samostatne nepísal, ale na najvyšší piedestál uznania ho nepriamo vyzdvihol ako historika v štúdii o Matúšovi Trenčianskom a o jeho „zrkadlení“ v literatúre nášho romantizmu.

Zo Škultétyho prác o Samuelovi Tomášikovi sme zaradili do výberu dve — obe s akcentom na najvýznamnejšiu časť jeho diela: na osud jeho všeslovanskej hymnickej piesne Hej Slováci! Heuristická štúdia o Ďorďovi Kossuthovi vychádza zo sprístupnenia autentických rukopisných dokumentov a má jasne obranný podtext proti maďaromanským megalomániám na konci minulého storočia. Škultétyho spomienka na tatrínske zasadnutie v Čachticiach približuje atmosféru národnokultúrnej činnosti slovenského romatického pokolenia.

Jubilejná stať o Andrejovi Radlinskom je veľkolepým Škultétyho holdom národnému buditeľovi ako aj regiónu, o ktorom sa Hviezdoslav bol vyjadril tým známym veršom „ba požehnaná mať je Orava“… (dodatočne sme sem priradili aj skoršiu autorovu prácu o Radlinskom). Skica o Augustovi Horislavovi Škultétym je vlastne úprimnou, sebakritickou spoveďou mladíckeho „vajatania“ samotného autora pri hľadaní skutočného národného uvedomenia. V nekrológu za Jánom Drahotínom Makovickým prináša Škultéty údaje o kultúrnej aktivite v inom národne významnom slovenskom regióne — v Liptove. Profilový rez Bohuslava Šuleka predstavuje autora v širších chorvátsko-slovenských reláciách.

Rozsiahly príspevok o Michalovi M. Bakulínym má zvláštnu štruktúru: cez prizmu vlastného Bakulinyho životopisu sa píše aj o osudoch ďalších „troch sokolov“, o Štefanovi Markovi Daxnerovi a o Jánovi Franciscim. Je to súčasne pádna Škultétyho polemika so vtedajším prvoradým maďarským historikom revolúcie meruôsmych rokov Michalom Horváthom (pritom si treba uvedomiť, že Škultétyho uverejnenie komentovaných Bakulinyho zápiskov predbieha o vyše štvrťstoročie autentické svedectvo Jána Francisciho). Je to kultúrnohistorický pohľad „sui generis“ na celé uplynulé polstoročie vývoja a „zádrheľov“ slovenskej národnej kultúry — tu konkrétne aj na problematiku slovenského školstva v prvých štyroch decéniách minulého storočia. A je to nie menej cenné, až prekvapujúco otvorené vyznanie samotného Jozefa Škultétyho o jeho „tŕnistej ceste“ z mladíckeho maďaromanstva k uvedomelému slovenskému národovectvu. Akoby autorov nový a ešte úprimnejší návrat k slovám, ktoré povedal pri spomienke na svojho veľkého menovca Augusta Horislava…

Zo Škultétyho početných „sládkovičovských“ príspevkov (v jeho bibliografii najfrekventovanejší autor z nášho romantizmu) uverejňujeme obsiahly doslov k vydaniu Sládkovičových súborných básní; vyzdvihuje tu najmä Detvana, ktorým vraj Sládkovič dosiahol aj v reláciách európskeho romantizmu prvolezecké nóvum: vstup ľudu do základného sujetu diela.

Dodatočne sme do textu zaradili aj Škultétyho príspevok Staršie hlasy za prízvučné rozmery v slovenskom básnictve, v ktorom sa autor na podklade citovaných a komentovaných názorov o slovenskej prozódii od Jána Kalinčiaka a Jána Kadavého snaží vyvolať novú tvorivú literárnu aktivitu svojej realistickej generácie…

„Storočná pamiatka 1822 — 1922“ je typickou Škultétyho národno-kultúrnou štúdiou: „rozkročený“ nad deviatimi storočiami slovenského vývoja, inšpirovaný atmosférou Kalinčiakovho Mládenca slovenského, šrafuje tu autor obrysy celej plejády príslušníkov nášho romantizmu pri centéniu ich narodenín: Ján Kalinčiak, Ján Palárik, Janko Kráľ, Jozef Viktorin, Ján Francisci, Jakub Graichman, August Horislav Krčméry, Peter Bohúň. O niektorých z nich napíše ešte aj osobitné a podrobnejšie portréty: Graichman, Palárik a Viktorin.

K osobnosti Štefana Marka Daxnera sa po slovách pri Bakulinym znova vráti v národnopoliticky citlivej „gemerskej rozpomienke“ zo svojej dávnej autopsie… Petra Kellnera-Hostinského predstavuje Jozef Škultéty najmä ako predstaviteľa slovenského romantického mesianizmu. V obsiahlom nekrológu za Mikulášom Š. Ferienčíkom popri redaktorských zásluhách vyzdvihuje najmä jeho umelecké ambície v prózach: iste najmä preto, lebo sám sa v čase koncipovania tohto nekrológu pokúšal práve o podobný typ prozaickej tvorby.

V spomienke na Viliama Paulinyho-Tótha akoby sa Jozef Škultéty znova vracal do matičných martinských rokov 1863 — 1875 a akoby na profile jedného z vedúcich činiteľov Matice slovenskej v čase jej likvidácie sám pre seba i pre svojich matičných spolupracovníkov v dvadsiatych rokoch nášho storočia formuloval zásady národnokultúrnej aktivity oživotvorenej ustanovizne. Aj takto, taktne a nenásilne, „neokato“, vedel Škultéty prehovoriť svojou literárnohistorickou činnosťou „dobré slovo na čase“ do najsúčasnejšej kultúrno-spoločenskej aktivity…

Škultétyho nekrológ o Samuelovi Šípkovi sa vyznačuje dôvernou znalosťou miestneho martinského prostredia: korene Šípkovho obetavého „ochotníčenia“ v martinskom Spevokole však správne nachádza v jeho lyceálnych levočských inšpiráciách — v ich vtedajších študentských „kolách…“ Celkom podobne to Jozef Škultéty videl aj u Pavla Dobšinského, ku ktorého životu a dielu sa vrátil v dvoch príspevkoch: prvý je oneskoreným nekrológom a druhý holdom oslavy storočnici jeho narodenia. Aj k ďalšiemu bývalému levočskému lyceistovi Jánovi Bottovi sa Škultéty vracia v štúdiách dvakrát: prvá je doslovom k ďalšiemu vydaniu súborných Spevov, druhá je pripomienkou pri centéniu básnikovho zrodu so zdôraznením stáleho „života“ Bottovej nesmrteľnej jánošíkovskej „romance“.

Vyslovene osobný, rozpomienkový charakter má Škultétyho príspevok o Gustávovi Kazimírovi Zechenterovi s dôrazom na priblíženie humoristovho neopakovateľného rozprávačského umenia (zdôraznené aj v osobitnej recenzii o Lipovianskej maši). O ďalšom „medzigeneračnom“ zjave našej literatúry — o Ľudovítovi Kubánim — napíše Škultéty dva príspevky: v prvom sprístupňuje jeho tri dovtedy nepublikované básne, v druhom na základe rozboru historických reálií v Kubániho románe Valgatha vyslovuje dosť príkry a tvrdý súd o autorových hungaristických tendenciách. O Jozefovi Bohuslavovi Bellovi, autorovi na rozhraní nášho romantizmu a realizmu, napísal Jozef Škultéty základný biografický náčrt pri publikovaní jeho básní zo zapadnutých rukopisných záznamov: príspevok dokazuje citlivý Škultétyho prístup k publikačnému sprítomneniu literárnoarchívneho materiálu.

Škultétyho pokus o komparatistickú štúdiu Matúš Trenčiansky v slovenskej literatúre sme zaradili do tohto zväzku jeho Diela, pretože autor tu historickú postavu „pána Váhu a Tatier“ predstavuje cez diela príslušníkov generácie nášho romantizmu (J. M. Hurban, Ľ. Štúr, V. Pauliny-Tóth, F. V. Sasinek, J. Záborský). Škultéty aj na tomto porovnávacom literárnom poli ostal verný svojmu národnokultúrnemu, kultúrnohistorickému poňatiu výskumu. Kostru štúdie tvoria tri veľké citáty z diela J. M. Hurbana, Ľ. Štúra a J. Záborského — vlastné Škultétyho slová tvoria len akýsi spájajúci komentár k nim. Treba však upozorniť, že štúdia ostala nedotiahnutá práve v tom bode, ktorý evokoval jej názov. Čitateľ si síce môže utvoriť názor aj z naznačených Škultétyho historických reálií (vyznievajú jednoznačne v prospech Záborského poňatia Matúša Čáka v slovenskej minulosti), ale predsa len sa čakalo a žiadalo, aby sám autor nedvojznačne sformuloval tento háklivý problém: aj keď by tak boli vyšli Štúrove a Hurbanove diela pri ponímaní historickej reality oproti Záborskému oveľa nižšie a nepresvedčivejšie…

Posledné dva Škultétyho príspevky v tomto vydaní — o Tylovi a Božene Němcovej — presahujú slovenský literárny priestor smerom do českej kultúry. Zaraďujeme ich do knihy aj preto, lebo Jozef Škultéty oba príspevky napísal s jasným podtextom vzťahu oboch osobností českej kultúry k slovenským reláciám. Ba dokonca ich napísal ako isté slovenské „zadosťučinenie“ Tylovi a Němcovej v polemickom tóne voči hodnoteniu vtedajšej českej literárnej histórie. V tomto zmysle sú Škultétyho štylizácie naozaj hodné povšimnutia a vhodné aj pre terajšie presondovávanie česko-slovenských kultúrnych vzťahov na začiatku dvadsiateho storočia…

*

Z komplexu tridsiatich piatich tu predstavovaných Škultétyho štúdií o romantizme (vlastne ide až o štyridsaťtri štúdií, lebo niekde sme spojili dva príspevky do jedného, číslami označeného celku — v obsahu zväzku to vyznačujeme; za každou štúdiou doplňujeme rok vzniku) možno konštatovať sumárne zistenie: nejde tu o nejaké nové a prevratné teoretické postuláty k profilu nášho romantizmu, lebo Jozef Škultéty nebol — a vlastne do vzniku ČSR roku 1918 ani nemohol byť — profesionálnym literárnym historikom. Ide však i tak o veľmi závažné slová protagonistu nášho literárneho realizmu o predchádzajúcom období slovenskej kultúry. Metodologicky prevláda v Škultétyho príspevkoch vtedy dominujúci literárnovedný pozitivizmus — ale chápaný doslovne — teda v pozitívnom zmysle.

Slovenský literárny romantizmus (alebo v Škultétyho najfrekventovanejšom termíne „Štúrova škola, šturiáni, štúrovci“; — menej, ale predsa používal pre generáciu označenie „hurbanisti, hodžovci“) chápal náš autor ako kompaktné, homogénne ideologické hnutie z polovice minulého storočia, ktoré znamenalo preň a pre celostný slovenský národný pohyb vrcholný bod skutočného, „nekabinetného“ národného obrodenia. Ponímal ho ako jediné možné „politikum“ realizácie slovenského etnika v presne danom „časopriestore“ a v tomto zmysle ho vehementne obraňoval nielen voči skorším maďarizátorským, ale aj voči novším čechoslovakistickým koncepciám po národnom oslobodení. Ináč termín „romantizmus“ Škultéty nepoužíva tak často a už vonkoncom nie na celú generáciu slovenského národného obrodenia v polovici minulého storočia: používa skôr starší termín „štúrovci“. Ale aj napriek tomu sme celý tento zväzok Škultétyho štúdií nazvali novšie zaužívaným literárnovedným termínom (aj v súvislosti s predchádzajúcim a nasledujúcim zväzkom Diela Jozefa Škultétyho).

Jozef Škultéty v našom literárnom romantizme ešte nepobadal jeho výraznú ideovú diferenciáciu. Ale to vonkoncom neznamená prílišnú mínusovú sínusoidu Škultétyho vedeckého úsilia na tomto poli, lebo k postrehnutiu ideovej antinómie romantických koncepcií sa mohla dopracovať až naša najnovšia literárna história len po heuristickych výskumoch rukopisných faktov, ktoré v čase Škultétyho životného účinkovania boli ešte hlboko zastreté v „hmlovinách“ archívneho zapadnutia. No aj vo výskume slovenského literárneho romantizmu ostáva veľkou zásluhou Jozefa Škultétyho popri mnohých nových faktografických objavoch jeho národnokultúrne vyhmatanie pulzu základnej línie nášho obrodeneckého hnutia: tu je Škultétyho slovo s malými úpravami vlastne platné, podnetné a inšpirujúce v mnohých kreáciách až dodnes.

Pre Škultétyho literárnohistorickú prax sú skoro príznačné názvy dvoch rubrík jeho Slovenských pohľadov: Opravy textov literárnych diel; Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovateľov. V našom knižnom výbere sme tieto Škultétyho glosy nepretláčali (až na výnimky pri Samovi Chalupkovi a Ľudovítovi Kubánim), ale v poznámkach knihy registrujeme aj túto drobnú, „čiernu“ prácu literárnohistorického „robotníka“. Vedel ňou „prvolezecky“ nájsť celú mozaiku mimoriadne dôležitých faktov nášho literárneho a vôbec kultúrneho života v minulosti a v mnohom základnom tak vedel veľmi podnetne spresniť dovtedajšie poznatky komplexnej literárnej histórie (najmä diela Jaroslava Vlčka). Jozef Škultéty akoby v tejto obdivuhodne systematickej kultúrnej činnosti do slova a do písmena napĺňal známu zásadu Josefa Dobrovského: „Dôkazy žiadam — nie možnosti!“ Práve na základe interpretácie takýchto preverených „dôkazov“ dostali aj Škultétyho štúdie punc skutočnej vedeckej spoľahlivosti; práve to im zabezpečilo takú životnosť, že s malými vysvetleniami môžu byť pretlačené aj s odstupom času.

Isteže — pri takom skoro až neprehľadnom množstve problémov a vecí, ktoré sa objavujú v Škultétyho literárnohistorických prácach, dopustil sa ich autor aj niektorých nepresností a omylov: ale tie tvoria naozaj len minimálne „promile premien“ a dajú sa ľahko v komentároch vysvetliť. Nezvratným faktom však ostáva, že v Škultétyho literárnohistorických štúdiách dominuje presnosť a spoľahlivosť povedaného: jeho „plody pravdy národnej“ boli a ostali „pravdami“ aj po prevratných permutáciách neúprosného času… Boli mu — napriek všetkému stiesňujúcemu — i svojskou „vôňou domoviny“…

Napokon na záver úvah o Škultétyho interpretácii romantizmu hodno ešte uviesť autentickú, i keď menej známu charakteristiku Škultétyho osobnosti z pera jeho „priameho“ žiaka a matičného spolupracovníka Štefana Krčméryho: „Predný reprezentant povedomého, učeného Slovenska od rokov osemdesiatych, tedy i veľký Slovan. Keď maďarské úrady a verejnosť každého povedomého Slováka menovali panslávom — nemýlili sa. Jozef Škultéty bol im však ‚veľký pansláv‘, mnohokrát perzekvovaný, šesť ráz väznený, zaznamenaný nielen ako prvotriedny faktor v dejinách Slovenska, ale i ako vzácny v dejinách slavistiky.“ (Zborník mladej slovenskej literatúry. Bratislava 1924, s. 287.) Výstižná Krčméryho štylizácia o veľkom „faktorovi“ plavby slovenskej národnej kultúry nestratila platnosť a oprávnenosť ani po šiestich decéniách…

V Škultétyho literárnej histórii — či presnejšie v kultúrnej histórii — je niekoľko základných okruhov, niekoľko dominantných tematických vrstiev, ktoré sa mu opakovane vybavovali pri koncipovaní štúdií a ktorým sa — akoby celkom zámerne a vedome — ani nebránil. Z rozličných uhlov pohľadov, z rozličných tém dostával sa vždy v nových vlnách výskumu k tej základnej, najzákladnejšej: k načrtnutiu zmyslu a rytmu slovenských národných dejín, k úmyslu z poučení dejín tvoriť dejiny, k vypovedaniu svojich — a aj celogeneračných — národných vier, a to aj na pozadí krutých spoločenských prehier jeho trpkej súčasnosti. Vždy bol vo svojich štúdiách pevne rozkročený nad svojou neblahou súčasnosťou vo dvoch — akýchsi až archimedovsky nezlomných — oporných bodoch: pripomínanie slávnej národnej minulosti a nádejanie v novú budúcnosť tohto etnika. Vedel nájsť vo svojej mnohorozmernej, monumentálne rozkošatenej činnosti onen nadčasový „nadhľad“, ktorý mu umožňoval presné a briskné štylizácie. A vedel aj to kuzmányovské „kto si stojí slovu, čo priam zhŕkne svet…“

Vedel to a držal sa toho: uvzato, zaťato, húževnato…

V tom Jozef Škultéty celoživotne splácal znásobenú daň svojmu školeniu od vedúcich predstaviteľov slovenského národného obrodenia. Ale svoju vieru v „národné znovuzrodenie slovenské“, svoje veľké krédo v tento „rod a národ“ — vedel už omnoho viacej od predchádzajúcej našej romantickej generácie uzemňovať v každodennej realite: teda nefantazírovať, „nemonumentalizovať“ — ale zreálňovať a vytvárať i formovať nové hodnoty slovenského literárneho realizmu. V tomto zmysle jeho vyspelá literárna a kultúrna história celkom organicky prerastá do najživšej, najpálčivejšej a najagilnejšej literárnej a kultúrnej kritiky: do zaangažovaných kultúrnopolitických sfér par excellence. A to je akoby literárnohistorický „testament“ a odkaz Jozefa Škultétyho aj pre našu súčasnú literárnu vedu…

Pavol Vongrej