ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvé stopy duchovného života. Latina

Slováci, bývajúci v Uhorsku medzi Karpatmi a Dunajom, od Prešporka po Ungvár,¹ prináležia ku západným Slovanom. Jagić² (Archív für slav. Philologie XX, 40) považuje slovenský jazyk ako jedno krídlo vedľa českého ako druhého krídla a spolu tieto dva ako jednotu v grupe slovanských jazykov. Šafárik v svojom prvom diele³ (1826) pokladal Slovákov za „Ueberreste der karpatischen und donauischen Urslaven“;⁴ dnes, keď je už temer všeobecne prijaté, že prvá otčina Slovanov bola za Karpatmi, od Visly na východ, Niederle⁵ učí, že Slováci v prvé storočia kresťanskej éry začali prechodiť do dolín na túto stranu Karpát. V IX. storočí kraje Slovákmi obývané boli jadrom Veľkej Moravy; u ich predkov založili apoštolovia Cyril a Metod slovanskú cirkev a slovanskú písomnosť; v dnešnom slovenskom jazyku slovanská filológia (Jagić, Die osteuropäischen Literaturen und die slawischen Sprachen, 1908) vidí pravého descendenta⁶ jazyka starej Moravy. — S Maďarmi do styku, ako ukazujú i slovanské elementy maďarského jazyka, Slováci pomerne pozde prišli. Maďari osadili sa prvotne za Dunajom a na dolnej časti Potisia, pozdejšie zase poprichodili Polovci — Kumáni a — ako poznať i z dnešných sídel Polovcov, od Boršodskej a Hevešskej stolice až po mesto Nitru — boli tu osadení tak, že oddelili Slovákov od Maďarov a miestami i vytisli ich nahor.

Kto drží dunajsko-tisský bassin,⁷ ten troví, asimiluje okolité menšie národy. I Slováci od tisíc rokov sú znášaní zo svojich hôr nadol, tratia sa, a jednako pod Karpatmi oni asimilovali už toľko Nemcov, koľko pomerne ani jeden zo slovanských kmeňov. V okolí banských miest Nemci slovakizujú sa, vo Zvolenskej stolici už ich ani nieto, na iných stranách Slovákmi obývaného územia menšie nemecké ostrovy zmizli celkom, a prestáva nemecký byť i Spiš.

Duchovne Slováci skoro dostali sa pod panstvo latiny, lebo cyrilo-metodejská slovanská cirkev a písomnosť mala u nich krátky život. Od XIV. storočia zase, t. j. od doby Karola IV. a od založenia pražskej univerzity, u západného Slovanstva vôbec začal sa šíriť český jazyk. U Slovákov stal sa, pri latine ako jazyku cirkvi, cirkevnej školy a politickej správy, písomným jazykom. Domácemu, vlastnému slovenskému jazyku nedostalo sa miesta, nemohol byť vzdelávaný.

Písať v stredoveku vedeli zväčša len cirkevní ľudia, ale cirkev zo strachu, že v nich skrýva sa pohanstvo, prenasledovala všetky národné zvyky. Preto ani nemáme staršej písomnej pamiatky slovenského jazyka — zaznačiť niečo nemal kto. Známe sú Artikule (Bartolomaeides,⁸ Memorabilia Provinciae Csetnek, 1799, s. 216), ktoré roku 1591 zo svojho zhromaždenia vydalo duchovenstvo štítnického okolia; z nich zhrození vidíme, aké nevinné národné slovenské zvyky ako usilovala sa vykoreňovať ešte i na konci XVI. storočia aj reformovaná cirkev. Tým samým však z týchto artikulov i my pozdní potomci môžeme sa ešte dozvedieť o zvykoch, z ktorých ináč nejeden už do zapomenutia prišiel a štítnické artikule sú zároveň i jednou zo vzácnych pamiatok slovenského jazyka toho veku. Slov i tvarov slovenských jest hodne v česko-slovenských listinách z XV. storočia, v jednej kázni z čias kráľa Matiáša⁹ (Archiv f. sl. Phil. I, 617), a najstaršie sú v latinských listinách. Miestnych slovenských mien, najmä zo stolíc Trenčianskej, Nitrianskej a Turčianskej, najviac zachovalo sa v listine zoborského opátstva, vydanej kráľom Kolomanom roku 1113. Mená báječných bytností, ako Vlkolak, Ježibaba, Zmok, Pikulík, Rarášek, Maras, Karas, Víla, podnes sú každodenné v ústach slovenského ľudu, niektoré z nich v značení i u ostatných Slovanov bežnom, niektoré (Zmok, Pikulík) v osobitnom. Paroma, Perúna, nepočuť tak spomínať nikde v Slovanstve, ako u Slovákov. (Do Paroma! Perun ťa zabil! Perun ťa páral! atď.)

Sviatky svätodušné v strednej slovenčine volajú si podnes Turíce; Hromnice majú Slováci so západnými Slovanmi, Kračún s Bulharmi a s jednou čiastkou Rusov. V piesni o Morene na otázku: „Morena, Morena, za kohos’ umrela?“ odpovedá sa starobylým akuzatívom: „Nie za ny, nie za ny, no za ty kresťany.“ O piesni Gospodi pomiluj ny býva prejavovaná mienka, že od Slovákov skrze sv. Vojtecha dostala, sa do Čiech.

Slovenský jazyk nevyhral nič ani vtedy, keď po reformácii na území Slovákmi obývanom zhusta povstávali dobré stredné školy, napr. v Bánovciach, Brezne, Bytči, Hlohovci, Ľubietovej, Jelšave, Ilave, Mošovciach, Necpaloch, Prievidzi, Trenčíne, Zvolene, na ktorých účinkovali mužovia na nemeckých univerzitách vyštudovaní. Učilo sa len po latinsky. Prvý bol, kto písomne pozastavil sa nad tým, že Slováci zanedbávajú svoj jazyk, Vavrinec Benedikti,¹⁰ nitriansky rodák, od svojho rodiska zvaný i Nedožerským, odchovanec pražskej univerzity a od roku 1604 jej profesor. V úvode svojej Grammatiky (1603), ktorá až do polovice XVIII. storočia zostala najlepším poučením o česko-slovenskom jazyku, Benedikti vytýkal Slovákom nedbalosť (negligentia) oproti rodnému jazyku; karhal ich, že miesto toho, aby vzdelávali svoj, hovoria pololatinským jazykom. Lenže sám Benedikti Nedožerský i toto zazlenie po latinsky napísal.

Čeština u Slovákov

Ak nie latinsky, písalo sa po česky.

Vdova kráľa Alberta¹¹ roku 1440 najala českého vojvodcu Jiskru¹² obrániť Horné Uhorsko pre svojho syna Ladislava proti Vladislavovi I. Obyčajne tvrdí sa, že český literárny jazyk ku Slovákom priniesli Jiskrove české vojská a husiti pod ich ochranou osádzavší sa v niektorých slovenských krajoch. Ale to je neodôvodnené tvrdenie. Pravda, Jiskrovci v každom meste, ktoré na slovenskom území zaujali, uviedli do administrácie český jazyk; ale týmto spôsobom za tých niekoľko rokov čeština jednako nebola by sa mohla zakoreniť v písomnostiach u Slovákov. Koľkože trvalo vládnutie Jiskrovcov v Hornom Uhorsku? Začali prichodiť okolo roku 1440, a roku 1462 Jiskra už úplne pokonal sa s kráľom Matiášom a odtiahol zo slovenských krajov. Pritom treba povážiť, že české voje zdržovali sa len na jednotlivých punktoch slovenského územia a i tam nemohli mat veľkú príťažlivosť pre domáce obyvateľstvo, lebo žili hlavne z plenu. V XV. storočí vyživenie vojska zakladalo sa ešte na zásade, že víťazovi právom prináleží všetko, čo môže dostať, a Palacký¹³ práve o Jiskrovi vraví: „Jemu připisuje se neblahé ono pravidlo, že prý vojsko vítězné nemívá nikdy nedostatku, ono mečem živí se všude.“ Vojenský ľud, ktorý žije hlavne na účet okupovaného kraja, ako učiteľ v duchovných veciach nemôže dokázať mnoho, lebo budí odcudzenosť.

Vôbec tradíciu o účinkoch husitov medzi Slovákmi treba brať kriticky. I osadníkov, prišlých sem z Čiech pod Jiskrovými krídlami, nemohlo byť toľko, ako sme sa prv nazdávali. Obyčajne hovorí sa, že najmä dediny nad riekou Rimavou od Soboty na polnoc sú české osady z Jiskrových časov, ich kostoly sú pokladané za kostoly husitské, husitmi stavané. Ale charakteristické známky slovenského jazyka v týchto dedinách sú napr. takéto: zámená tot, totot, kotor, kotrá, kotro, v slovese 1. osoba mn. čísla -mo miesto -me, teda dámo, idemo, alebo nestiahnuté slabiky stojať, bojať sa. Slov s takýmito nestiahnutými slabikami, ako stojať sa, Česi v XV. storočí neboli by mohli doniesť na Rimavskú dolinu, lebo toho v českom jazyku nebolo už ani v XII. storočí. (Gebauer, Historická mluvnice I, 563). O tých „husitských“ kostoloch na Rimavskej doline však nedávno český odborník prof. Koula¹⁴ konštatoval, že zväčša boli stavané pred XV. storočím, že „snad fama leccos připsala na vrub tohoto mocného hnutí (husitského), co jinde mělo svůj původ.“

Vplyv českého jazyka až od XVI. storočia je známy i u lužických Srbov a u Poliakov, kde, dobre vieme nebolo Jiskrovskej vojenskej okupácie.

„Jak Kazimierz Wielki na Karola (IV.)“ — hovorí poľský literárny historik — „tak zapatrywal się Kraków na Pragę a Polska na Czechy; stąd brano wszystko, od monety aź do pisowni. Przewaga ta starszej oświaty czeskiej przetrwala późno, aź do XVI. wieku, przynajmniej w dziedzinie językowej.“¹⁵

V jedny časy ukazovalo sa, že čeština opanuje celé západné Slovanstvo. U Slovákov začala sa ujímať najmä od založenia pražskej univerzity za Karola IV. Univerzitná učenosť bola latinská, ale Slováci, učivší sa v Prahe, zato iste prinášali domov známosť českého jazyka. Pritom temer za pol storočia uhorským kráľom bol syn tohto Karola, Žigmund, pod ktorým tu česká kultúra iste tiež šírila sa. Potom prišli husiti a za panovania Matiáša i Jagelovcov, Vladislava II. (Dobzse László!)¹⁶ a Ludvika II., český jazyk v Uhorsku mal značnú rolu. (České listiny Matiášovej kancelárie!) Nasledovala reformácia a u Slovákov, nakoľko pristúpili k novému vyznaniu viery, český jazyk stal sa i cirkevným.

Jednako čeština, ktorá mocou viac okolností stala sa písomným jazykom u Slovákov, už koncom XVI. storočia začala zanikať pri jazyku domácom. Domáca slovenčina prerastala a dusila presadenú češtinu. Vidíme to i z rukopisných diel, ktoré neprišli pod tlač, i z kníh tlačených. (Katechizmus Daniela Pribiša,¹⁷ Levoča 1634.) Slovenčina razila si cestu do spisovnej reči: užívali sa nielen slová a formy slovenské, ale slovenčila sa i syntax.

Tento smer pretrhnutý bol však udalosťami, nasledovavšími v Čechách a na Morave po belohorskej bitke roku 1620. Českí a moravskí exulanti v značnejšom počte utiekli sa i k Slovákom a priniesli i svoje knihy. Po slovenských seniorátoch exulantskí kňazi dostali i úrady. Takzvaní „českí bratia“, ktorí vynikali v pestovaní češtiny, mali i svoje zbory v Skalici, v Púchove a v Lednici. V Trenčíne roku 1632 českí exulanti založili si tlačiareň a pozdejšie mali vplyv i na tlačiarne púchovskú a žilinskú, levočskú a iné. Roku 1636 vyšiel v Levoči kancionál Jura Tranovského,¹⁸ liptovsko-sv.-mikulášskeho farára, Cithara sanctorum. Tranovský bol tiež exulant; narodil sa v Sliezsku, ako učiteľ účinkoval i v Prahe: doniesol teda náležitú znalosť českého knižného jazyka. Ale bol i pomazaným básnikom. Kancionál obsahoval 413 piesní, sčiastky preložených zo starodávnych latinských hymien a z nemeckých reformacionálnych spevov, alebo prevzatých z česko-bratských kancionálov a už prv užívaných u Slovákov, sčiastky však pôvodne zložených od samého Tranovského i od iných horlivých mužov slovenskej evanjelickej cirkvi, ako bol napr. Eliáš Láni,¹⁹ poetický duch, superintendent a dvorný kňaz palatína Jura Thurzu.²⁰ Kancionál ujal sa nielen u Slovákov, ale i na Morave a v Čechách, v Sliezsku prijali ho i poľské zbory. Ešte nebolo knihy, ktorá by u Slovákov tak bola zasiahla do života. Už roku 1639 vyšlo nové vydanie kancionála a potom nasledovali vydania ďalšie a ďalšie, kniha sa zväčšovala, v každej dobe najlepší ľudia spomedzi luteránskych Slovákov prikladali k nej svoje ruky. Ešte v XVII. storočí i svojimi piesňami rozmnožil a vydal Tranovského kancionál Daniel Horčička,²¹ v XVIII. storočí Daniel Krman,²² mal pri ňom účasť i Matej Bel,²³ novými piesňami zveľadil ho však najmä Samuel Hruškovič († 1748),²⁴ v tejto dobe najväčší poetický talent slovenský. Podnes vyšlo vyše 80 vydaní. V svojej monografii o tejto knihe Ludvik Haan (1873)²⁵ rozpráva: „Čeľadný otec, keď jeho dietky vstupujú do stavu manželského, nezamešká im, ako svadobné veno, kúpiť Tranoscius — (obvyklé meno tohto spevníka). Keď pracuje na poli, ráno započína prácu, večer nejde do lože, kým jednu-dve piesne z Tranoscia nezaspieval… A koľko takých mohol by som menovať z pospolitého ľudu, ktorí znajú spev každej piesne, ba temer celý Tranoscius naspamäť a keď im prichodí potvrdzovať niečo dôvodmi, odvolávajú sa na Tranoscius práve tak, ako na Písmo sv.… Na Čabe je ich v niektorom dome do dvanásť (exemplárov), vôbec v celej cirkvi čabianskej do 15 tisíc. Len v samom veľkom chráme vidíš ich do 8 tisíc, a to pevne, v koži viazaných, meďou obitých.“

Tak vplyvom česko-moravských exulantov a najmä tohto kancionála, ktorý Tranovský bol vystrojil v korektnej knižnej češtine, stalo sa, že v XVII. storočí pretrhol sa prúd slovenčenia písomného jazyka a čeština opäť utvrdila sa u Slovákov na dlhé časy. Jazyk Tranoscia stal sa pravidlom pre ľudí, ktorí chceli písať; tlačiarne mali korektorov, prenasledovavších slovenské tvary, slová i skladbu.

Češtenie písomného jazyka víťazilo tak, že začali poddávať sa mu i katolícki Slováci, ktorí sprvu protivili sa takrečeno principiálne. V Rituáli ostrihomskom (Rituale Strigoniense) z roku 1625 je taká stredná slovenčina, akú o 220 rokov štúrovci zaviedli do literatúry a literárna história (Vlček, Dejiny české literatúry II, 1, s. 31)²⁶ už predsa so zvláštnym komentárom zaznačila, že v druhej polovici tohto storočia (XVII-ho) v Trnave, v ten čas sídle uhorských katolíkov, niektoré protireformačné knižky českých jezuitov vydali v pretiskoch len málo prispôsobených slovenskej reči.

Vysvetlenie i tohto zjavu treba hľadať v účinkoch, o ktorých sme hovorili, v účinkoch Tranovského kancionála. Daniel Horčička ešte i v poslednej štvrti XVII. storočia (Perlička dítek Božích, Levoča 1684) hlásal zásadu slovenského literárneho jazyka. Žiadal: „ako mluvíme, tak i psati máme.“ Ale účinliví mužovia novej generácie, Krman, Bel, Jakobei, Doležal, zaujali sa proti slovenčine za jazyk Tranoscia a obdržali vrch. (Zrv. Ján Mocko,²⁷ Slovenský rukopis z konca XVI. a počiatku XVII. stoletia. Slovenské pohľady 1894, str. 1.) Roku 1746 v Prešorku vyšla s predmluvou Mateja Bela Grammatika slavico-bohemica, práca necpálskeho farára Pavla Doležala, najlepšia z česko-slovenských mluvníc XVIII. storočia; Ján Gebauer,²⁸ najpovolanejší vyniesť súd, za našich dní povedal o nej, že je „dílo na svůj čas znamenité.“ Koncom XVIII. a na počiatku XIX. storočia v smere slovenčinu češtiacom pracovali najmä Andrej Plachý,²⁹ redaktor časopisu Staré noviny (1785), Štefan Leška,³⁰ autor ešte i dnes uznávanej jazykospytnej knižky Elenchus vocabulorum europaeorum cumprimis Slavicorum magyarici usus (zrv. O. Asbóth, Szláv szók a magyar nyelvben, str. 43), Ján Hrdlička,³¹ Jur Ribay,³² August Doležal³³ (Pamětná celému světu tragoedia anebožto veršované vypsání žalostného prvních rodičů pádu. Skalica 1791) a Ladislav Bartolomaeides.³⁴ Po nich prišli Tablic a Palkovič.

Bohuslav Tablic (1769 — 1832), farár kostolno-moravský, bol u Slovákov na počiatku XIX. storočia stĺpom češtiny svojou mnohostrannou literárnou činnosťou. Neúnavne pracoval ako literárny historik (Paměti česko-slovenských básnírův, aneb veršovcův, kteríž se buďto v uherské zemi zrodili, aneb aspoň v Uhřích živi byli. I — IV, 1806 — 1812), ako vydavateľ starších veršovcov (Anglické múzy v česko-slovenském oděvu, Boileau-a Umění básnířské — Art poétique) i veršovník.³⁵ Pozoruhodné sú i slovanské tóny Tablicove; Slavia, ako zosobnenie Slovanstva, vo veršoch u neho zjaví sa prvý raz, tak že on v tomto u Slovákov je predchodcom Kollára a Hollého. Jur Palkovič (1769 — 1850) mal vplyv ako profesor česko-slovenského jazyka a literatúry na prešporskom lýceu, ako redaktor časopisov Týdenník (1812 — 1818) a Tatranka (1832 — 1847) a bol „čistoty reči“, t. j. českého literárneho jazyka a česko-bratského pravopisu takým strážcom a obrancom, akého nemali ani sami Česi. V úvode svojho slovníka (Böhmisch — deutsch — lateinisches Wörterbuch, 1820) slovenské tvary a slová Palkovič zovie hrubými (grob) a neradí prijímať do spisovného jazyka ani také slovenské slová, ktoré v slovníku svojom i on umiestil.

Po Tablicovi a Palkovičovi zjavil sa Ján Kollár. Z poetickej stránky pozoruhodné sú študentské básne Pavla J. Šafárika (Tatranská múza s lýrou slovanskou, Levoča 1814), no čeština u Slovákov bola najvyššie vynesená Kollárovou Slávy dcerou. Ale ňou i prestala.

Slovenčina literárnym jazykom

V XVII. storočí Benedikti Nedožerský zazlieval Slovákom, že zanedbávajú svoj jazyk, Daniel Horčička poučoval ich, aby písali tak, ako hovoria, on sám, ako pred ním už iní, v svojich spisoch používal slovenských slov, foriem a frazeológie a vydal i zbierku slovenských porekadiel (Neoforum latino-slavonicuim, 1678); ale až na konci XVIII. storočia Anton Bernolák (1762 — 1813) urobil určitý, rozhodný krok vydaním slovenskej mluvnice (Grammatica Slavica, 1790) a spracovaním slovníka. Pamätná táto doba mala účinok i na Slovákov. Snahy Juraja Ribaya, prináležavšieho ináče ku krúžku Prešpurských novín³⁶ a Starých novín,³⁷ ktoré písali po česky a zvelebovali cisára Jozefa, boli by iste tiež vzbudili zaujatosť za slovenčinu, keby jeho Idioticon, obsahovavšie do 30 000 slov a obratov slovenského jazyka, nebolo zostalo nevydané.³⁸ Iné jeho jazykové materiály neboli ani spracované; Ribay len čo Dobrovskému pomáhal svojimi zbierkami. Bernolákov slovník (Slovár Slovenskí česko-laťinsko-ňemecko-uherskí) v šiestich zväzkoch vyšiel v rokoch 1825 — 1827 nákladom primasa-arcibiskupa Alexandra Rudnaya³⁹ a kanonika Jura Palkoviča.⁴⁰

Jazyk, ktorý svojimi dielami Bernolák urobil spisovným jazykom slovenským, zakladal sa na západnom slovenskom dialekte, hovorenom v Prešporskej a Nitrianskej stolici, a mal fonetický pravopis. Sám Bernolák, katolícky kňaz, bol rodák horno-oravský, ale vyštudoval na západe slovenskom, kde Trnavu, od XVII. storočia centrum uhorských katolíkov, on pochopiteľne považoval i za budúce centrum slovenskej literatúry. K škole Bernolákovej pripojili sa všetci katolícki Slováci. Juro Fándly, farár v Naháči, narodený v Častej 1750,⁴¹ medzi spisovateľmi vynikol najmä svojimi poučnými hospodárskymi knižkami; Juro Palkovič preložil a vydal Svaté Písmo starého a nového Zákona. Novej literatúre však dodalo značenia hlavne to, že dostala básnika.

Ján Hollý, narodený roku 1785 na Búroch sv. Mikuláša v Prešporskej stolici, ako trnavský bohoslovec začal prekladať z klasických jazykov do slovenčiny; menovite Vergiliove Eclogy už vtedy preložil. Na preklade Aeneidy pracoval ako kaplán v Pobedíme, v Hlohovci, ešte i ako farár v Madumiciach. Roku 1824 vyšli Rozličné básně, obsahujúce preklady z Vergilia, Teokrita, Homéra, Ovidia, Tirtea a Horáca. Prvé vydanie Aeneidy je z roku 1828. Samostatné tvorby Hollého začali sa Svatoplukom, eposom v 12 spevoch (Trnava, 1833). Čo slovenské vedomie zameškalo v priebehu celých vekov, to Hollým ako by bolo chcelo naraz dohoniť: u neho s takou silou prejavilo sa v tejto epickej skladbe. Hollý vžil sa do Veľkej Moravy Rastislava a Svätopluka. Hlavné svoje dielo, Svatopluka, osnoval na udalostiach z rokov 870 a 871, keď vládobažný Svätopluk najprv zradil svojho strýka Rastislava nemeckému nepriateľovi, ale sám potom obrátil sa proti Nemcom a zničil ich voje v bitke, ktorú fuldské annales prirovnávali k porážke rímskych légií v teutoburgských horách. Epos predstavuje teda svetohistorickú borbu medzi Slovanmi a Germánmi v IX. storočí a básnik veľkolepým obrazom z minulosti chcel účinkovať na prítomnosť, na ducha svojho národa. Hollého Svatopluk z tejto stránky môže byť považovaný za pendant k Vörösmartyho Úteku Zalána.⁴²

Po Svatoplukovi nasledovala Cyrilometodiada, víťazská báseň v šesti spevoch (Budín, 1835). Rastislav, brániaci sa proti výbojným snahám Nemectva, vierozvestov Slovákom privedie z východu, z Carihradu; ich príchod a apoštolská práca vo Veľkej Morave je predmetom básne. I tu, ako v Svatoplukovi, život doby je výtečne zobrazený, ale látka je toto nie epická, ani Hollého umenie nestvorilo z nej ozajstný epos. — Sláv, víťazská báseň v šesti spevoch, je skladaná roku 1836; v nej Hollý ospevuje, ako vodca Sláv porazil na hlavu nepriateľa, vtrhnuvšieho do slovanskej otčiny.

Hollý je básnik veľkého štýlu a takrečeno žrec svojho národa. Epickú objektívnosť, ktorej naučil sa od svojich majstrov Vergilia a Homéra, prísne zachováva, a jednako v jeho líčení minulosti toľko vzťahov na prítomnosť, že v duši čítajúceho Slováka budia sa silné dojmy. Nevadí čitateľovi ani hexameter: vadí mu len, že v dejoch Hollým zobrazovaných niet — ženy. Tým v borbe jeho osôb chybí čosi ľudského a život nemá úplnosti. Z toho v Svatoplukovi i v Slávovi je pre nás priveľa bojového hluku, primálo oddychu, epizód. V Svatoplukovi máme jedinú ženu, matku syna oplakávajúcu. Teda len lásku materinskú. Že inej láske Hollý v svojich dielach nedal miesta, tým zaplatil daň svojmu stavu. On i ako básnik chcel zostať katolíckym kňazom.

So Svatoplukom, Cyrilometodiadou a Slávom poeticky na rovnej výške stoja jeho selanky, napísané 1832 — 1835. Najslabší je v niektorých ódach (má ich 53) a v elégiách.

To všetko Hollý napísal jazykom rozvitým a precíznym, ani čo by bol býval už celé veky vzdelávaný; z frazeologickej stránky jeho jazyk je taký slobodný od cudzích vplyvov, že slovenskí spisovatelia môžu sa obracať k nemu ako ku vzoru. Staršiu dobu a starší umelecký vkus Hollý predstavuje najviac technikou a formou svojich diel, hexametrom a inými druhmi časomerného veršovania; ináče on prináleží renesancii slovanskej, vzbudenej na konci XVIII. storočia. Duchom svojím jeho poézia je bližšia romantizmu, než pozdnému klasicizmu; z jeho hexametrov vynorujú sa nám pred oči nie Mars, nie Jupiter, nie Apollo, ale zmok, pikulík, škriatok, víla, rusalka; z jeho selaniek niektoré len formu majú antickú, ináče prináležia novej poézii a v nich predmetom básnikovej lásky je ľud. Hollý je buditeľ slovenský i slovanský, jeden z najväčších v prvej polovici XIX. storočia. Z jeho vrstovníkov na slovanskom západe čo do slovanského citu málo kto môže sa mu prirovnať; niet druhého, kto by s takým oduševnením hovoril napr. o postavení Ruska v Slovanstve, ako Hollý. Až odľahne mu na duši, keď v óde Na slovenskí (slovenskí = slovanský) národ môže povedať:

Ešte bude treba dôkladne konštatovať, čo má Hollý zo seba a čo vplyvom Kollárovým. Najvzácnejšia časť Slávy dcery vyšla už roku 1824: od Hollého z tej doby známe len preklady, a hoci bol o 8 rokov starší než Kollár, Svatopluka svojho začal písať až roku 1827. Priorita vo všeličom bola by teda Kollárova; lenže Hollý je taký originálny zjav, taký samorastlý Slovák a Slovan, taký prenikavý duch, že u neho s ustaľovaním vplyvov musíme si dať pozor. Napr. v životopise slovanských apoštolov, privesenom k jeho Cyrilometodiade, jest viac vecí, o ktorých dnešný čitateľ nazdával by sa, že mohol ich mať len z Dobrovského rozpravy,⁴³ vyšlej roku 1823: zachoval sa však dokument, z ktorého vieme, že Hollý, pracovavší na biografii Cyrila a Metoda, ešte nemal v rukách patričnú prácu zakladateľa slavistiky. Vôbec slovanské dumy, aké má v svojich dielach i Kollár i Hollý, sotva by bolo korektné pripisovať niekomu samému: rodili sa ony v nejednej slovenskej hlave. Z akéhože vplyvu vyšiel Juro Papánek⁴⁴ (De regno, regibusque Slavorum. Quinque Ecclesiis, 1780), alebo Ján Herkel⁴⁵ (Elementa universalis linguae Slavicae. Budae, 1826)? A nad všetku pochybnosť povýšený fakt je, že Hollý „prvý začal v dielach umelecky zobrazovať Slovákov, slovenský byt, slovenskú národnosť, slovenskú históriu i slovenskú fantáziu.“⁴⁶ V tom je iste nad Kollárom…

Roku 1843 v Maduniciach bol požiar a zastihol i faru. Hollý ležal v posteli chorý, nevládny: vyniesli ho z ohňa už len s ťažkými popáleninami. Z toho onedlho stratil zrak. Umrel 14. apríla 1849.

*

Hollého diela vyšli už zobrané, v štyroch zväzkoch (1841, 1842), a protestantskí Slováci ešte vždy po česky písali.

Ale kvasilo sa opäť i v ich kruhoch. Roku 1819 do Pešti za kaplána ev. cirkvi prišiel Ján Kollár, v Novom Sade toho istého roku, ako profesor srbského gymnázia, zjavil sa Pavel J. Šafárik. Prvý bol Turčan, meštiansky syn, druhý rodák z Gemerskej stolice, syn ev. farára. Študovali oba na univerzite v Jene, v rokoch, keď po poníženiach napoleonovskej doby práve začal preblkovať národný duch nemecký. Kollár videl i slávnosť na Wartburgu 18. októbra 1817.⁴⁷ Poet a agitátor, ktorému srdce i hlava vždy boli v ohni, povaha prchká, vôľa neústupná, v Pešti Kollár v cirkvi skoro prišiel do sporov a ťažkého boja; Šafárik bol tichý duch, kabinetný človek, v Novom Sade hneď venoval sa filologickým a historickým štúdiám — poéziu celkom zanechal. Pri svojich vedeckých trudoch však zostával horlivým Slovákom. „Áno,“ — písal Kollárovi do Pešti v liste roku 1821 — „já už podnes hotov sem všecko za milý národ svůj položiti, i život; nebo ovšem lépe jest oslaviti národ svůj smrtí, než jej znectiti životem.“⁴⁸ Zaoberal sa myšlienkou populárnej slovenskej literatúry a stále mal na mysli Slovákov sa týkajúce veci. Roku 1823 raz radí sa Kollára, ako by bolo možno slovenské kníhkupectvo založiť, druhý raz spytuje sa ho, ktorá je najstaršia v Uhrách tlačená slovenská knižka? Drobenie slovanských literatúr nie je mu sympatické, jednako pre Slovákov pokladá za potrebný ich nárečiu „přiměřený spisovný sloh“ a upozorňuje na strednú slovenčinu, nevystavenú vplyvu ani českého, ani poľského a ruského jazyka. Keď z Prahy vytýkali mu, že v svojich dejinách slovanských literatúr (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur, 1826) oddelil slovenský jazyk a slovenskú literatúru od českého jazyka a literatúry, Šafárik uisťoval Kollára, že v novom vydaní svojej knihy ešte ďalej pokročí. Dľa listu z roku 1827 premýšľal o slovenskej Matici. Roku 1825 písal Kollárovi: „Hollého básně sa mi nad míru líbí;“ a o tri roky, keď dotláčal sa Hollého preklad Aeneidy, spomenul v liste Palackému: „Líbí se mi boeoticismy jeho (Hollého), jen ortografie ošklivá se nelíbí.“ V posledné dni svojho prebývania v Novom Sade vyznával Kollárovi, že až pri spytovaní bulharského nárečia otvorili sa mu oči, „jak grammaticky důležité jest naše slovenské nářečí.“

Národné piesne slovenské Šafárik zbieral a uverejňoval vo viedenských Prvotinách⁴⁹ už ako študent.

Slovák má fantáziu i cit a ľúbi veršovať, ľúbi pieseň. Deti vyjdú na jar pred dom a vo veršoch sa hrajú, veršované hry má i odrastlejšia mládež, mať vo veršoch rozpráva decku o „kure mure“, ktorá „zadrhla sa trnkou“. Za latiny učení Slováci v svojej pýche odvracali sa od ľudu, pozdejšie zas začali sa pridávať k Maďarom; slovenský ľud v takej svojej opustenosti žil z náboženstva a poézie. Nasledovne, keď s národným prebudením v Slovanstve prebudila sa i pozornosť k prostonárodnej poézii, bolo čo zapisovať, zbierať i u Slovákov. Prví zberatelia slovenských národných piesní, vedomí svojho cieľa, boli Kollár a Šafárik; roku 1823 vydali v Pešti prvú zbierku, roku 1827 druhú.⁵⁰ V tridsiatych rokoch Kollár sám vydal dva veľké zväzky. (Národnie spievanky, I. 1834, II. 1835.) Keď pripravoval rukopisy pod tlač, Šafárik upozorňoval ho (Kollára), že „treba v reči méně bohemisovati… Přal bych, aby pokud možné, čisté slovenské nářečí všudy zachováno, aniž tak češtěno bylo, jako v 1. a 2. svazečku.“ Z Čiech Josef Jungmann⁵¹ v listoch Kollárovi na spočiatku dvadsiatych rokov ešte chválieval slovenčinu; roku 1821 písal mu: „Stará čeština celá jest skoro vaše slovenská“: po vydaní Spievaniek Jungmann už zazlieval Kollárovi, že „úvodu“ (vlastne rozpravy o národných piesňach slovenských, umiestnenej na konci II. zväzku) nepísal po česky; pre jazyk kázne v tie časy vydanej Kollárom, Jungmann karhal ho: „Novotami svými jako zlý genius na veškeré spisovatelstvo působíte… i Vás ne již mezi naše, ale mezi jiného nářečí spisovatele klademe.“ V tom roku (1836) v bansko-bystrickom časopise Hronke⁵² vyšla i povestná Kollárova rozprava o literárnej vzájomnosti slovanskej; pravopis rozpravy bol síce český, ale jazyk veľmi odklonený od literárnej češtiny.

Svojou Slávy dcerou preslávený v Slovanstve, Kollár bol veľkou autoritou u Slovákov; i na Šafárika, ako na učenca, už v Novom Sade zo širokých kruhov upierali sa oči: ich slovenčiace snahy a účinok Hollého diel, veľmi váženého v rozvíjajúcom sa v mladom pokolení evanjelických Slovákov, pripravili cestu úplne zanechať literárnu jednotu s Čechmi. Šafárik v Novom Sade — taká bola politika v tých časoch Metternichovej vlády⁵³ — nemohol sa udržať, inde v Uhorsku nedostal miesta, bol teda prinútený už roku 1833 odísť s ťažkým srdcom do Prahy, kde zaviazali ho nepísať po slovensky. Kollár zas v štyridsiatych rokoch obrátil sa proti slovenčine. Ale semeno nimi zasiate vzchodilo. Keď roku 1846 z Prahy zdvihla sa búrka proti slovenčine, uvádzanej do literatúry i u evanjelických Slovákov ich mladým pokolením, poet týchto mladých, Sládkovič, oprávnene mohol povedať Kollárovi a Šafárikovi: „Otcovia drahí, nehnevajte sa na deje vlastného ducha; vy vodu liali na tie kolesá…“⁵⁴

Evanjelickí Slováci, písavší po česky, priblížili sa k svojim katolíckym bratom. Úplne spojili sa s nimi v štyridsiatych rokoch energickou činnosťou Štúra, Hurbana a Hodžu.

Bohuslav Tablic a iní horliví evanjelickí Slováci stvorili základinu, z ktorej roku 1803 na prešporskom lýceu bolo možné postaviť katedru pre reč a literatúru česko-slovenskú; za profesora ustanovili Jura Palkoviča, už v tie časy účinlivého literáta. Tým Prešporok na pol storočia stal sa ohniskom duchovných snáh pre jednu časť Slovákov. Tu vzdelali sa takí činitelia slovenského národného prebudenia, ako boli Pavel Jozeffy, Ján Seberíny, Ján Chalupka, Karol Kuzmány, Ľudovít Šuhajda, Ján Benedikti, Ján Kollár; v Prešporku dokončil svoje školy (začaté v Trenčíne) i Fraňo Palacký, moravský Slovák, pozdejšie nazvaný „otcom“ českého národa. Z pokolenia o niečo mladšieho tu učili sa Daniel Lichard, Michal M. Hodža, Karol Štúr, Samo Chalupka. Počnúc od konca tridsiatych rokov tu rozvil svoju činnosť Ľudovít Štúr, odtiaľto vyšiel Jozef M. Hurban.

Na miesto latinského vstupoval maďarský jazyk, dvíhaný zákonodarstvom: štúrovci videli, že Slovákom obstáť pri svojom jazyku bude teraz ťažšie, než bolo za latiny. Preto treba predovšetkým zjednotiť im sily. Katolíci písali po slovensky, ale západným nárečím, v literatúre evanjelikov prebíjala sa navrch stredná slovenčina. Tu vyžadovala sa jednota.

Energickou prácou Štúra, Hurbana a Hodžu literárna jednota na základe strednej slovenčiny i docielila sa už do roku 1847. Ľudovít Štúr od roku 1845 vydával politické Slovenskie národnie noviny a beletristického Orla tatránskeho, Hurban od roku 1842 almanach Nitru, od roku 1846 Slovenskie pohlady; potrebu písania v domácej slovenčine Štúr vyložil v spise Nárečja slovenskuo (1846) a hneď za tým vydal Nauku reči slovenskej. Založili literárny spolok Tatrín a na jeho zhromaždení 1847 i katolíci, pridŕžavší sa literárneho jazyka Bernolákovho a Hollého, pristúpili k slovenčine Štúrom uvedenej do literatúry.

Štúrov pravopis bol tiež fonetický, ako prvej Bernolákov. Ale skoro zvíťazili zásady, rozvinuté Michalom Hodžom v jeho spisoch Epigenes slovenicus (1847) a Větín o slovenčině (1848), prijal sa pravopis etymologický a porada predných spisovateľov, katolíkov i evanjelikov, v Prešporku 1851 poverila napísať Krátku mluvnicu slovenskú Martina Hattalu, ktorý na zásadách Hodžom vystavených už (1850) bol vydal v latinčine mluvnicu slovenského jazyka.⁵⁵

Tak stredné nárečie slovenského jazyka, ktoré je v Rituáli ostrihomskom z roku 1625, ktoré prebíjalo sa v Pribišovom Katechizme (1634), v Horčičkových spisoch, na ktoré ukazoval Matej Bel v svojej predmluve k Doležalovej Grammatike,⁵⁶ ku ktorej narazili cestu Kollár a Šafárik, stalo sa literárnym jazykom Slovákov.

A keď najúčinnejší mužovia slovenskí definitívne uzniesli sa i na etymologickom pravopise, vtedy už bola hotová i epická báseň Andreja Sládkoviča, Detvan, ktorú pozdejšie literárny historik nazval triumfom strednej slovenčiny.

*

Ľudovít Štúr sám ako spisovateľ bol zo stredných; nemal náležitej tvorčej sily. Zavalený mnohostrannými úlohami a na neobrobenom poli ako učenec nemal času rozviť sa. Vysoko stojí ako publicista. Ako organizátor bez prostriedkov vedel dokázať veľké veci. Ako rečník, keby bol mal pole, bol by sa stal znamenitým; či doma, či v kruhu inostranných Slovanov na rečništi uchvacoval svojím ohňom a idealizmom. Ideálny pošib jeho ducha živený bol i hegelianizmom, nabraným na štúdiách v Nemecku. Idealizmom svojím Ľudovít Štúr veľmi blízky bol ruským slavianofilom tridsiatych a štyridsiatych rokov. Ako učiteľ zostáva nedostižitelným: učil v Prešporku, v postavení veľmi obmedzenom, ale slovenská mládež i mimo Prešporka, kdekoľvek bola nejaká, žila pod vplyvom jeho ducha. Do svojej smrti považovali sa za Štúrových žiakov i takí Slováci tej doby, ktorí ho tvárou v tvár nikda nevideli.

Ľudovít Štúr sa narodil 28. októbra 1815 v Zay-Uhrovci v Trenčianskej stolici, kde jeho otec bol učiteľom. Z dôchodkov chudobnej školy znamenití rodičia vedeli dať akademické vzdelanie štyrom synom. Ľudovít za dva roky učil sa najprv v Rábe, tak dostal sa za svojím starším bratom do Prešporka. Tu začal sa rozvíjať jeho duch. Vo vzdelávacom spolku slovenskej študujúcej mládeže, ústavom nazvanom, ukázala sa jeho organizátorská spôsobnosť. Po dokončení svojich teologických štúdií zostal v Prešporku ako námestník už starého profesora Palkoviča na stolici česko-slovenskej reči a literatúry. Roku 1839 odišiel do Halle na univerzitu, poslúchal hlavne historicko-politické vedy, a u A. F. Potta⁵⁷ indo-europejský zrovnávací jazykospyt. Po dvoch rokoch z Nemecka vrátil sa do Prešporka a ešte horlivejšie oddal sa vzdelávaniu mládeže. V rokoch 1844 a 1845 vyšli jeho spisy Klagen und Beschwerden der Slovaken wider die Uebergriffe der Magyaren a Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus. Od roku 1845 vydával Slovenskie národnie noviny a Orla tatránskeho. Na sneme roku 1847 — 48 bol vyslancom mesta Zvolena. V Liptovskom Sv. Mikuláši 10. mája 1848 Slováci mali zhromaždenie a v 14 punktoch formulovali svoje žiadosti „pred Jeho c. k. Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred Jeho Výsosť uhorského palatína kráľovského námestníka, pred ministerstvo uhorské“: ministerstvo dalo v slovenských stoliciach vyhlásiť štatárium, hlavní účastníci zhromaždenia, Štúr, Hurban, Hodža, zachránili sa útekom za hranicu. Zjavili sa na slovanskom kongrese v Prahe, ktorý pravdepodobne z iniciatívy Štúra bol zvolaný. Udalosti sa tak vyvinuli, že vodcovia slovenského pohybu nemali inej možnosti vrátiť sa domov, ako ozbrojení. To bol pôvod slovenského povstania roku 1848 — 1849.

Koncom roku 1849 Ľudovít Štúr utiahol sa do Modry vychovávať siroty po svojom staršom bratovi Karolovi. Tu napísal štúdiu o slovanskej národnej poézii, ktorú Jánom Kalinčiakom do češtiny prepísanú, pod názvom O národních písních a pověstech plemen slovanských vydala Matica česká 1853. Toho istého roku Štúr vydal svoje básne Spevy a piesne, v ktorých je i epická báseň Matúš z Trenčína. Viac pozoruhodných jeho prác zostáva dosial v časopisoch.

22. decembra 1855 Štúr spadol v poli, s puškou na pleci a celý nábitok hrubého broku vpálil mu do ľavého stehna; z toho, po veľkých bolestiach, umrel 12. januára 1856. V rukopise zostal po ňom traktát ??a???c??? ? ??p? ?y?y?a?o, ktorý toho roku (1909) v Petrohrade vyšiel v druhom vydaní.⁵⁸

V prebúdzaní Slovákov v polovici XIX. storočia Štúrovým spoločníkom bol Jozej M. Hurban. Učiteľom Hurban nebol takým, ako Štúr, v šľapajach jeho netvorila sa škola, ale účinok Hurbanovho slovenského konania bol za to silnejší i od Štúrovho. Že v rozhodných chvíľach, nehľadiac na seba, vedel temperamentne, až s eruptívnou silou vystúpiť, tým vydobyl si meno, akého Slovák, ako Slovák, ešte nemal. S kým stál z oči v oči, toho získal si neodolateľnou výmluvnosťou a osobnou milotou.

I Hurbanovo slovenské presvedčenie prebudilo sa vplyvom Štúrovým v prešporskej škole. Narodil sa 19. marca 1817 v Beckove, ako syn tamojšieho farára. Od roku 1840 bol kaplánom na Brezovej; farárom stal sa v Hlbokom, tiež v Nitrianskej stolici, roku 1843. Prvá Hurbanova kniha bola Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách (Pešť, 1841); roku 1842 vydal almanach Nitru. Druhý ročník almanachu (1844) vyšiel už v slovenskom literárnom jazyku. V štyridsiatych rokoch generálny inšpektor ev. cirkvi gróf Karol Zay mocne začal hýbať otázku únie uhorských luteránov s kalvínmi; tu roku 1846 zjavila sa Hurbanova knižka Unia a mala taký účinok, že Zayho akcia u Slovákov zahatala sa. V Slovenských pohľadoch, ktoré redigoval od roku 1846, Hurban dokázal sa i ako literárny historik. Básne a novely svoje tlačil v ročníkoch Nitry. Na politické pole strhli Hurbana udalosti roku 1848. Po liptovsko-sv.-mikulášskom zhromaždení, ako Štúr a Hodža i on zjavil sa v Prahe na slovanskom zjazde, ale zato tam — ako svedčia protokoly zjazdu, zachované v Českom múzeu — keď bola reč o budúcom osude Slovákov, Hurban ešte osvedčoval: „Žiadame len chrániť našu národnosť proti Maďarom, inak nežiadame ničoho. Odtrhnúť sa z terajších pomerov, zrušiť tisícročné formy, hoci potlačujúce, nie je ľahká vec. Jestli nám Maďari dajú, čo je slušné, nemožno nám tasiť meč proti nim.“⁵⁹ I pozdejšie, na počiatku šesťdesiatych rokov, v svojich Piesňach nateraz Hurban spieval: „Ktože by rozdvojil, čo nám Pán Boh spojil — Slováka s Maďarom ktože by rozdvojil!“

Ako cirkevný spisovateľ Hurban z Nemecka bol vyznačený i zlatou medailou i doktorátom teológie. — Ako básnik vynikol i svojimi piesňami. Jeho Život Ľudovíta Štúra, vytlačený dosial len v Slovenských pohľadoch (1881 — 1884), je dielom slovenskej literatúry, ktoré i ako prameň pre ďalšie práce dlho bude potrebované.

Umrel Hurban 21. februára 1888.

Michal M. Hodža bol tiež mocným činiteľom slovenského literárneho vývoja v 40-tych rokoch; jeho Epigenes slovenicus, tentamen orthographiae slovenicae (Leutschoviae, 1847), najviac prispel k ustáleniu dnešného literárneho jazyka Slovákov. Bol Turčanom, ako Kollár, narodil sa v Rakši 22. septembra 1811; ako kandidáta teológie na Kollárovo odporúčanie vyvolila si ho za farára 1837 liptovsko-sv.-mikulášska cirkev. Tu skoro rozvili sa veľké duchovné dary Hodžove. Čohokoľvek by sa bol chytil, mal spôsobnosť produkovať vo všetkom veľké veci. Nie odborník, nie učený filológ, napísal štúdiu pre znanie slovenského jazyka základnú; prišlo mu zostaviť pre liptovské elementárne školy šlabikár i čítanku a vyšli z toho knižky, užitočné i pre spytateľov slovenského jazyka; ako básnik bol vysokého vzletu, hlboký cit a prekvapujúcu myšlienku vyjadril v takej umeleckej forme, že má strofy, aké známe len u prvotriednych básnikov. A predsa Hodža potom, po štyridsiatych rokoch, nemal na svojich rodákov ten účinok, aký bol by sa mohol očakávať pri jeho duchovných daroch a pri jeho hotovosti k práci a skutku. Po roku 1849 sily jeho boli akési podlomené. Čo napísal (menovite dve dlhé veršované skladby Vieroslavín a Matora), zostalo v rukopisoch, len zlomky prišli tlačou pred verejnosť: ako by sám bol cítil, že tvorbám jeho chybuje niečo. Pravda, i talent Hodžov mal akúsi vadu. A či bola to nejaká nedisciplinovanosť veľkého jeho umu? V jeho veršovaných skladbách vedľa geniálnej myšlienky, vyjadrenej v blyskavej forme, sú postavené vety nikomu nezrozumieľné: on, ktorý vedel vynájsť a formulovať zákony jazyka a za slovenčinu bol by hotový položiť život, i prózu svoju pokváril vykunštovanými, podivínskymi, nemožnými slovami. V živote Hodžu, mäkkého, snivého, jednostajne bolestiaceho nad zjavmi života, ktoré väčšina ľudí ani nevidí, ukázalo sa čosi tragického; nevychodil z nezaslúženého utrpenia. Po cirkevnom patente z roku 1859 politickí i osobní nepriatelia zamotali ho do procesu, ktorým otravoval sa mu život temer celé desaťročie; potom, vysúdený zo svojej fary, bol internovaný do Tešína, kde muž silnej telesnej ústrojnosti umrel ešte len 58-ročný.

*

Ako Bernolákova škola má svoje značenie v básnikovi Jánovi Hollom, tak snahy štúrovcov utvrdili sa tým, čo v poézii produkoval najmä Andrej Sládkovič. So svojou poetickou tvorbou Sládkovič išiel, možno riecť, v zapätí teoretikom, zákonodarcom slovenčiny. Keď Štúr roku 1846 zvláštnym spisom odôvodnil potrebu písania v slovenčine, vyšla Marína, veľká lyrická báseň Sládkovičova; keď Hodžovými dielami rozhodlo sa, že slovenčina bude sa písať etymologicky a k nej pripojili sa i katolícki Slováci, nová literatúra dostala Detvana.

Andrej Sládkovič, vlastne Braxatoris (1820 — 1872), narodil sa v Krupine a bol ôsmym zo štrnástich detí svojich rodičov. Učil sa v rodisku, v Banskej Štiavnici (tu vtedy, roku 1839, bol žiakom i Alexander Petrovič-Petőfi), v Prešporku, na univerzite v Halle. Prvé jeho básne, napísané v Prešporku, vyšli v almanachu Nitre 1842. Po svojom návrate z Halle temer tri roky žil ako vychovávateľ v Rybároch, v Zvolenskej stolici, kde z dojmov svojej študentskej štiavnickej lásky napísal báseň Marínu. Sládkovič iste mal na pamäti Danteho Beatricu⁶⁰ a Petrarcovu Lauru, ⁶¹ ale zato pri tvorení svojho diela zostal samostatným, jeho kritik oprávnený bol povedať, že „v Maríne sú city slovenskými krajmi vychované“. Nové, svieže tóny zvučali z milostných stróf básnikových a mladá literatúra mohla tešiť sa nádejou. Skoro zatým bol hotový Detvan, epická báseň, v ktorej slovenčina ukázala sa ešte v plnšej kráse. Pritom v Maríne básnik vylieval najviac svoje vlastné city, v novom diele maľoval už ľud slovenský.

V Detve, pod horou Poľanou, Martin bol najhodnejší mládenec, Elena najkrajšia dievčina a oni sa milovali. Martin v hore zabije sokola, keď vidí, že vrhol sa na bojazlivého zajaca. Hodil valaškou — tak ho zabil. Ale sokol mal znak na nohe priviazaný, Martinovi povedali, že je to sokol kráľov, zdržovavšieho sa na Zvolenskom zámku. Martin schytí sa a sám zanesie kráľovi zabitého sokola. Matiášovi — lebo on bol kráľom, zapáčil sa hodný Detvan a koniec veci bol, že Martina vzali do Čierneho pluku za vojaka. Fabula básne je taká jednoduchá. Ale jej hodnota je v tom, ako to Sládkovič vymaľoval — v obrazoch zo života slovenského ľudu vzatých. Týmto dielom slovenská literatúra urobila veľký krok napred. Detvan bol hotový roku 1847; nasledovne v dobe, keď i literatúry veľkých národov len práve čo začali sa obracať k národnému životu, k ľudu, Sládkovič skokom vtrhol do slovenského skutočného života. Vymaľoval slovenský ľud, jeho dušu, jeho obyčaje, ešte i odev, pritom prírodu, v ktorej ľud žije. Hneď na samom počiatku básne oveje čitateľa čosi nebývalého v literatúre: v plnej sviežosti a v nekunštovanej opravdovosti vidí pred sebou slovenský ľud a slovenskú prírodu. Romantizmus, panovavší v literatúrach od počiatku XIX. storočia, nepoznal ľud; ľud bol mu primálo, prisprostý, život jeho príliš jednoduchý. Sládkovič, ospevujúc jednoduchosť slovenského života, nachodí v ňom samé pekné a radostné veci, vzbudzujúce nádej. Tvrdá stránka skutočnosti nezdesí ho, poteší sa tým, že ľud má jasnú, poetickú dušu i povie o ňom: „On (totiž slovenský ľud) v púšti stojí a v nebi žije;“ zastaví sa mu oko napr. na valachovom črpáku, vyrezávanom s umeleckým vkusom, básnik z toho už vidí v budúcnosti slovenských Fidiasov. Romantizmus rád mal hrdinov neobyčajných, akých v skutočnosti vlastne ani nikde nebolo: Sládkovičovho Detvana najmä prvý, druhý a štvrtý spev je čistý realizmus, umelecké verné predstavenie národného bytu slovenského; romantizmus, odbočenie od Detvy a Poľany, od slovenskej skutočnosti, je len v 3. a 5. speve, ale tieto ani nedýchajú tak poéziou, ako tamtie, najmä ako dva prvé. Ľudovít Štúr tvrdil, že u Slovákov v prostonárodnom básnictve príroda objíma sa s ľudským duchom: skutočne, v tejto Sládkovičovej básni je to tak. Čitateľovi Detvana na konci je ľúto, že Martin bude odtrhnutý od svojej Poľany — prírody — a presadený do vojska. Pritom osoby básne a najmä Martin majú to, čo u Slováka len slovenský básnik, slovenský umelec môže zachytiť a ukázať, má pôvodné slovenské črty, niečo zo Slovákovej — ako Turgenev hovorí — živej, osobnej (????o?) duše, a tým so Sládkovičom slovenská poézia dostala svoju oprávnenosť, oprávnenosť vo svete.

Básni Detvan vadí len forma, veršovanie, nezakladajúce sa na prízvučnej prozódii a rétoričnosť reči.

Od roku 1847 Sládkovič bol farárom na Hrochoti, roku 1856 prešiel do Radvane pri Banskej Bystrici, kde zostal do svojej smrti. V šesťdesiatych rokoch lyrickými básňami ozýval sa na všetko, čo malo značenie pre život Slovákov. Z väčších básnických diel Sládkovičových menujeme ešte: Svätomartiniádu a Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; prvá bola napísaná z príležitosti slovenského kongresu v Turčianskom Sv. Martine v júni 1861, druhá na 300-ročnú pamiatku Zríniho hrdinskej smrti.

Ešte v štyridsiatych rokoch svojimi poetickými prácami prispeli k upevneniu slovenčiny ako literárneho jazyka zo starších Karol Kuzmány (1806 — 1866) a Samo Chalupka (1812 — 1883), z vrstovníkov Sládkovičových najmä Janko Kráľ a Ján Kalinčiak.

Kuzmány, ktorý roku 1836 ako redaktor časopisu Hronky bol sa postavil proti Kollárovi pre slovenčenie spisovného jazyka, v štyridsiatych a šesťdesiatych rokoch svoje prorocky nadchnuté alebo svätým hnevom rozpálené básne, ktoré sú najväčším skutkom jeho života, písal už po slovensky. Vedľa Sládkoviča súčasníci uznávali najmä Sama Chalupku a básne jeho bývali často rečnievané. Mocný bol účinok i originálneho, sviežeho talentu Janka Kráľa.

Ako u Sládkoviča, tak i u ostatných básnikov tej doby ľúto nám je len to, že zanedbali formu, ich veršovanie nezakladalo sa na prízvučnej prozódii. Štúr napísal celú knižku o prostonárodnom básnictve slovanskom, ale formy toho básnictva z tejto stránky nepovšimnul si, a tak stalo sa, že ani on sám, ani nikto z jeho školy neveršoval v rytme slovenskej prostonárodnej poézie.

Ku kruhu Sládkovičovmu, z pokolenia o niečo mladšieho, prináležia ešte menovite Ján Botto (1829 — 1881) a Ľudovít Kubáni (1830 — 1869). Vynikli v šesťdesiatych rokoch. Od Bottu, okrem epickej básne Smrť Jánošíkova a niekoľkých baladických skladieb, slovenská literatúra má vzácne lyrické básne. Kubáni prestal žiť vtedy, keď jeho tvorčia sila práve bola sa rozvila: pri kartách preklal ho nožom blízky priateľ, farár, keď bol ešte len 39-ročný. Najväčšia jeho báseň je Radziwilovna, kráľovná poľská; dramatickej básni Traja sokoli vadia nevydarené ženské postavy. Tiež ospieval turčiansko-sv.-martinské zhromaždenie v júni 1861.

*

Roku 1843 generálny konvent evanjelickej cirkvi nariadil vyšetrovanie proti slovenskému ústavu na prešporskom lýceu. Vyšetrujúci odbor ustanovil sa v Prešporku v mesiaci júni; vyslúchal profesora Palkoviča a Ľudovíta Štúra; spomedzi študentov bol obvinený Ján Kalinčiak, že v almanachu Nitre dal vytlačiť svoju povesť Bozkovci. Výrok nad ním mal byť vynesený na druhý deň vyšetrovania. Vtedy Franc Pulszky,⁶² člen vyšetrujúceho odboru, osvedčil, že literárne snahy mladého šuhaja len chválu zasluhujú; on v noci že prečítal Kalinčiakovu povesť a k obžalovanému pôvodcovi obrátený dodal, aby zotrvával na nastúpenej ceste a hľadel písmom v podobných prácach vždy budiť lásku k uhorskej vlasti.

Slovák rád veršuje. Skladával do veršov i historické príbehy. Z uhorsko-tureckých bojov a iných udalostí XVI. a XVII. storočia a zo začiatku XVIII.-ho v samých Spievankách Kollárom vydaných je tucet veršovaných histórií a baladistických skladieb. Balada o Siládim a Hadmázim po slovensky je — ako v samom texte udáva sa — z roku 1560. Podobné slovenské verše O Jágri (1599) zložil, ako svedčí záverečná rytma, „Komodický Ištván, onodský kapitán“.

V niektorých z týchto veršov je silne protinemecký duch. Poeticky málo cenné, zostanú vzácnymi historicky, ako obraz doby. Budú svedčiť, aký jednotný duch bol v tie časy v Uhorsku. Slovenskí zemania v kuructve vynikali.

Pokračovateľom smeru, vyrazeného veršami z tureckých a kuruckých časov, v novej slovenskej literatúre je Ján Kalinčiak (1822 — 1871). Ešte nie tak v povesti Bozkovci, ktorá pozdala sa v Prešporku Francovi Pulszkému, ako v svojich pozdejších prácach, v povestiach Svätý Duch, Orava, Knieža liptovské, Reštaurácia. Kalinčiak začal písať pod vplyvom poľského Czajkowského,⁶³ pozdejšie, možno povedať, písal viac pod vplyvom svojej matky, vrútockej zemianky, ktorá bola živou kronikou a ľúbila rozprávať najmä o kuruckých vojnách. Postavy Kalinčiakových povestí Svätý Duch a Orava sú vlastní bratia osôb v historických prácach Kolomana Thalyho⁶⁴ opisovaných. Dej prvej je vzatý z posledných dní Fraňa Rákóciho II. v Uhorsku, druhá je z časov Jura Rákóciho II. Povesť Knieža liptovské (= Ján Korvín) prináleží ešte XV. storočiu, ale duchom svojím je veľmi blízka Svätému Duchu a Orave. V Reštavrácii máme viceišpánsku voľbu z tridsiatych alebo 40-tych rokov XIX. storočia.

Kalinčiak milo rozpráva, má vzácnu dózu humoru a zostáva vždy umeleckým. Popri jednotlivých postavách výtečne vie zobraziť i ducha masy. V svojej autobiografii hovorí, že vynasnažoval sa líčiť život tak, aký je a aký bol, to jest „ako my v Uhrách dýchame a myslíme.“ Na dôkaz, že usiloval sa podať verný obraz doby, zaznačíme, že v povesti Orava veru ozve sa i pieseň, vysmievajúca oravských kurucov (historická!):⁶⁵

Kalinčiak, tiež prešporský žiak Ľudovíta Štúra, bol profesorom na gymnáziu v Modre, od roku 1858 direktorom ev. štátneho gymnázia v Tešíne.

S ním súčasne písal svoje povesti a novely Jozef M. Hurban. Jedny sú historické, ako Svadba kráľa veľko-moravského, Svätoplukovci, Olejkár, Gotšalk, druhé zo súčasného spoločenského života, ako Korytnické poháriky, Od Sylvestra do Troch Kráľov a Slovenskí žiaci. V týchto Hurban vtipom a satirou šľahal malomestské mravy slovenské. Mal fantáziu, vzlet a umelecké čutie, ale on vôbec v svojich literárnych dielach ako by nebol mal času myslieť na veniec spisovateľa — umelca: ide mu o to, aby ako buditeľ svojho národa vykonal čím najviac.

Z pokolenia o niečo mladšieho i v peknej próze vynikol Ľudovít Kubáni. Veľmi pozoruhodná je jeho historická povesť Valgatha, predstavujúca boje Jiskrových Čechov v Hornom Uhorsku. Vadí jej však historicky nemožná tendencia: Kubáni silou-mocou chce meriť Jiskrovcov s Huňadovci, spojiť „slovanské voje s maďarskými“. Zmieriť sa Jiskra s Huňadom bol by sa mohol len zapredaním veci, ktorú brániť bol poslaný do Horného Uhorska.

Zo slovenských politikov šesťdesiatych rokov i literárna história má nároky najmä na biskupa Štefana Moysesa (1797 — 1869) a na Štefana M. Daxnera (1822 — 1892). Moysesove reči, ktorými ako predseda otváral zhromaždenia Matice slovenskej, sú formálne také vypracované, ani reči rímskych rečníkov, a tým stali sa dielom spisovateľským a prináležia literatúre. Daxner, pôvodca slovenského Memoranda z roku 1861 a prenikavý publicista slovenský z prvej polovice šesťdesiatych rokov, i ako beletrista zanechal po sebe pozoruhodné stopy.

*

Roku 1879 v Turčianskom Sv. Martine vyšla neveľká knižka básní Tatry a more, pod pseudonymom: Vajanský. Zaujímajúci sa za slovenskú literatúru vtedy už vedeli, že Vajanský je Svetozár Hurban, on už bol ich miláčikom. Ale neveľká knižka rozišla sa i do širších kruhov, za krátky čas minula sa v toľkých exemplároch, v koľkých slovenské básne nebývali tlačené. Účinok knižky prevyšoval očakávanie.

Svetozár Hurban má vzácny dar, že myšlienky a city svoje môže vyjadriť bez namáhania, samými prostými slovami. Silnou stránkou jeho je precíznosť myšlienky, idúca s precíznosťou výrazu. S tým spojuje sa i zmysel pre formu. Kúzlo poézie, rozumie sa, leží jeho tvorbám v základe. Na svojich rodákov však Svetozár Hurban iste účinkuje i svojím silným slovenským citom, vždy blkotajúcim a podpaľujúcim.

Je synom Jozefa M. Hurbana, narodeným 16. januára 1847. Na gymnáziu bol zväčša v Nemecku, maturoval v Banskej Bystrici; potom študoval práva, roku 1874 zložil advokátsku skúšku, začal advokatizovať, ale už roku 1878 osadil sa v Turčianskom Sv. Martine a venoval sa výlučne literatúre.

Bol umrel Sládkovič, krátko pred ním pominuli sa i iní z predstaviteľov literatúry; boli zatvorili so slovenskými gymnáziami i Maticu slovenskú: ochablosť duchov a stagnácia v literárnej tvorbe bola by bývala pochopiteľná. Že sa nestalo tak, áno že poetická produkcia z umeleckej stránky začala sa ešte rozvíjať, je zásluhou Svetozára Hurbana a Hviezdoslava, ktorý totiž ešte na konci sedemdesiatych rokov tiež bol vystúpil z úzadia ako už hotový, zrelý básnik.

Hurbanových básní, lyrických a epických, bude viac zväzkov. I lyrika jeho obsahuje hodne slovenskej histórie, no nie menej poézie. Hoci aká silná je jeho láska k rodu, zato v jeho dielach národný buditeľ nevystupuje na úkor básnikovi.

Veršovaná epika Svetozára Hurbana má ešte silnú črtu romantizmu a jej väčšina látkou svojou nie je zo slovenskej skutočnosti: najkrajšie, najoriginálnejšie postavy, ktoré utvorili sa v Slovákmi zaneprázdnenej jeho mysli, ako by bol chcel nechať pre diela prózou písané, pre svoje novely a romány.

V niektorých slovenských krajoch celé rodiny boli zemianske; zemianstvo toto pri stavovskej ústave uhorskej politizovalo, kortešovalo, na voľby chodilo, dávnejšie vo vojnách bilo sa i utekávalo; v literatúre zvečnil ho Kalinčiak. Malomestský slovenský život opisoval Jozef M. Hurban. Svetozára Hurbana zas upútali učení slovenskí ľudia, ktorých typ pochodí ešte zo škôl za času reformácie vzniklých, kandidáti z Nemecka sa vracajúci, farári katolícki i evanjelickí, idealisti týchto stavov pre život často nepraktickí, ale ľudia sympatickí, ctihodní, originálni, študenti, umelci, zemania umelecky naladení. Svieže, farbisté úzadie tvorí, rozumie sa, ľud slovenský, srdcu básnikovmu najbližší. „Művei,“ — hovorí maďarský kritik Svetozára Hurbana, prof. Oszkár Asbóth — „tele vannak a tót földnek remek, igazán szívünk legmélyére ható rajzaival (már pedig a tót földnek drága hazánk egy része, egy gyönyörűséges része)“⁶⁶ a zem Asbóth rozumie spoluvzatú s ľuďmi na nej žijúcimi; preto i zovie ju slovenskou. Román Koreň a výhonky maďarskému učenému recenzentovi je uhorským obrazom doby (hazai korrajz).

Letiace tiene, Pustokvet, Suchá ratolesť, Kotlín sú ostatné romány Hurbana-Vajanského. — Ako prvej jazyku Kalinčiaka, tak z tejto periódy slovenská próza mnoho ďakuje jazyku Svetozára Hurbana.

Zobrané jeho diela teraz vychodia v Turčianskom Sv. Martine.

Na počiatku osemdesiatych rokov zjavilo sa meno Martina Kukučína a veľmi skoro stalo sa obľúbeným. Kukučín je objektívny spisovateľ, akých málo býva — bez všetkej tendencie. Opisuje, čo mu na slovenskej dedine príde pred oči, ale tak, že z toho vychodia samé umelecké obrazy, diela umelecký dojem budiace. Ľudia jeho často majú nejakú vadu, nejaký defekt; on predstavuje nám ich práve z tej stránky a s milým humorom usmieva sa nad nimi; no karikatúrneho spod pera Kukučínovho nevyjde nič, osoby jeho sú čitateľovi sympatické. Kde neusmieva sa nad svojimi osobami, tie majú viac než vadu, tlačí ich nejaký hriech a spisovateľ klasickou psychologickou analýzou ukazuje nám ich dušu. Niekedy v rámci dlhej povesti podá celú drámu. (Dies irae, Dve cesty.)

Kukučínovo umenie vyznačuje sa jasnou, ľahkou, milou, jazykove bezúhonnou, vzornou dikciou. U neho je tiež v platnosti zásada, ktorú Angličania azda ešte v XVI. storočí postavili pre literáta: Myslieť ako filozof, hovoriť ako prostý ľud.

U Kukučína niet módnych etnografických pomôcok, spevu, krojov, vyhľadaných slov a obratov, u neho je všetko ľudové. Škoda, preškoda, že už dávnejšie nežije doma a obrazy slovenskej dediny vytískajú sa mu z pamäti novými dojmami. Matej Bencúr (vlastné meno Martina Kukučína) narodil sa v Jasenovej, v Orave, roku 1860; najprv bol učiteľom v svojom rodisku, od roku 1885 študoval v Prahe medicínu, roku 1894 ako lekár osadil sa v Dalmácii na ostrove Brači (Brazza) a odtiaľ nedávno odišiel do Južnej Ameriky. V posledných rokoch brával si látku už len z chorvátskeho života; slovenská literatúra bude mať vzácne obrazy patriarchálneho života chorvátskeho ľudu. I najväčšie dielo Kukučínovo, Dom v stráni, je z týchto rokov, z Dalmácie.

Beletrii prináležia i jeho cestopisy, v ktorých spisovateľ zachytáva veci i ľudí bystrým, prenikavým okom a ožiaruje ich dobrodušným humorom. V cestopisoch hreje ten istý humánny cit, ako v iných dielach Kukučínových.

Slovenskú literatúru, hoci je malá, sotva bude možno nazvať odbleskom iných, veľkých literatúr. Nebude ťažko ukázať, že ona v svojich značnejších predstaviteľoch, počnúc od Hollého, prináša črty nové, odinakiaľ neznáme, slovenské. Nebude ťažko ukázať to menovite u Hviezdoslava.

Hviezdoslav, v živote Pavol Országh, narodil sa 2. februára 1849 v Orave, vo Vyšnom Kubíne. Ako chlapček, ktorý ešte „ledva vládal“, už skladal „zvučné slovká“ — rýmoval.

Neopúšťala ho táto náklonnosť ani zatým: na gymnáziu v Miškovci už od III. triedy veršoval po maďarsky. Keď z vyššieho gymnázia v Kežmarku prišiel domov na vakácie, oravskí priatelia dali mu do ruky Sládkoviča a roku 1868 už vyšla prvá knižka Pavla Országha: Básnické prviesenky. Práva študoval v Prešove, advokátsku skúšku zložil 1875; za tri roky bol okresným podsudcom, potom v Námestove advokátom. Od roku 1899 žije len literatúre v Nižnom Kubíne.⁶⁷

Slovenčina ešte nezvučala takým nádherným veršom, ako u Hviezdoslava. A on má veršov sám bezmála toľko, ako ostatní slovenskí básnici spolu, nevynímajúc ani Hollého. Zobraných pôvodných diel jeho vyšli štyri veľké zväzky (III-tí má 36 husto tlačených hárkov),⁶⁸ no značná časť básní dosiaľ je len v časopisoch (najmä v Slovenských pohľadoch), ešte nebola pojatá do knihy. Vedľa svojej pôvodnej tvorby Hviezdoslav mnoho vykonal i ako prekladateľ. Preložil zo Shakespearea Hamleta a Sen noci svätojánskej, Madáchovu Tragédiu človeka, Aranyove balady a vybrané lyrické básne, od Puškina Borisa Godunova, Rusalku, Cigánov, od Lermontova Pieseň o kupcovi Kalašnikovi, hodne prekladal i z Mickiewicza, Słowackého, z Petőfiho, Goetheho, Schillera. Posledného času vrátil sa k láske svojej prvej mladosti, k dramatu a toho roku (1909) už vyšla jeho tragédia Herodes a Herodias.

Hviezdoslav je básnická duša, plná citu. V ňom každý dojem spôsobí také pohnutie citov, že on potrebuje dať tomu len formu a báseň je hotová. Odtiaľ veľká bezprostrednosť jeho lyriky. Keby Hviezdoslav nebol nič viac napísal len básne, v ktorých spomína svoju matku a privčas umretú sestru, prináležal by k veľkým poetom a bol by obohatil duchovný fond svojich rodákov i celého človečenstva veľmi vzácnymi prejavmi citu. Dušu jeho púta život slovenskej dediny, život roľníka: on v jednoduchosti jeho nachodí krásu a pôvabnosť. V mnohom Hviezdoslavova poézia z tejto stránky je blízka Vergiliovým Georgicám. A vcelku jeho lyrika je poéziou, ukazujúcou cestu k ideálu.

V lyrike nesmierne senzibilný, ako epický básnik Hviezdoslav je samý pokoj, samá objektívnosť a spod jeho pera vychodia postavy plastické. V prvej perióde svojho epického tvorenia ľúbil biblické látky a slovenská literatúra tak dostala básne Agar, Kain, Ráchel, Sen Šalamúna. Potom obrátil sa k slovenskej dedine a zobrazoval jej život. Kalinčiak ako novelista zvečnil naše dávnejšie zemianstvo; Hviezdoslavovi prirástlo k duši drobné zemianstvo dnešnej dediny, z ktorého života už vymizla stará romantika; Hviezdoslav, ako básnik postavy tvoriaci, objal celou dušou prítomnosť slovenskej dediny, zemianskej i nezemianskej. Po Hájnikovej žene, ktorá je románom vo viazanej reči, vedľa Eža Vlkolinského a Gábora Vlkolinského, tiež široko založených epických básní, diela poeticky cenné vyviedol i z takých prostých motívov, ako sú: obed oráča, ktorý na pole prinesie mu mladá žena (Poludienok); večer včas poľných robôt v gazdovskom dome, kde svokra je priprísna na nevestu (Večera); alebo na próbu prvé zapriahanie mladých býkov (Prvý záprah).

Hviezdoslav a Svetozár Hurban i veršu slovenskému dali, čo mu chybovalo, prízvučný rytmus a mladšie pokolenie držalo sa ich príkladu.

*

Ktorémusi menšiemu národu Richard Muther⁶⁹ radil, že jestli chce znamenať niečo v umení, potrebuje si vychovať umelcov s domácou pôdou zrastlých, ktorých diela nehovorili by medzinárodným žargónom, ale na ktorých bolo by poznať dialektický prízvuk a ich krása zvyšovala by sa zemnou vôňou domoviny. Slovenská literatúra dosiaľ usiluje sa zodpovedať tejto požiadavke. Chybuje jej viac podmienok rozvoja: prameňom, ktorý ju živí, je temer výlučne národná myšlienka, táto panujúca idea našich storočí; ale, možno, toto neľahké položenie prispieva k jej čistote a bezúhonnosti. Čistoty slovenskej literatúry nemožno nevidieť.

Každá iná kultúrna snaha, ktorú badať u Slovákov, je literatúrou zobudená a ide v zapätí literatúry.

Poznámky a komentáre

Dejiny slovenskej literatúry. Martin, Matica slovenská 1968. Pôvodne vyšli po maďarsky pod názvom A tót irodalom története. Irta: Škultéty József. Vyšli v 4. zväzku súborného diela o dejinách literatúr pod názvom Egyetemes irodalomtörténet. Franklin Társulat. Budapest 1911, s. 619 — 642. Zachovali sa separáty týchto tlačených Dejín pod titulom A tót irodalom története. 24 s. V literárnej pozostalosti Jozefa Škultétyho je uložený aj pôvodný Škultétyho slovenský rukopis práce na 58 stranách (LA MS, sign. 49 CF 7). Prepis pôvodného slovenského rukopisu Dejín sme zverejnili roku 1968. V Literárnom archíve Matice slovenskej pod sign. 49 CF 7 je uložený i nekompletný rukopisný preklad do maďarčiny od nezisteného autora (pôvodne slovenský text Dejín mal do maďarčiny preložiť O. Asbóth), a to s. 1 — 5, 16 — 27, 36 — 39, 45, 59 — 73. Pod tou istou sign. je uložený aj preklad z maďarského tlačeného vydania od Š. Krčméryho (strojopis) na 17 stranách.

1. Od Prešporka po Ungvár — od Bratislavy po Užhorod.

2. Vatroslav Jagić (1838 — 1923), pôvodom Chorvát, profesor slavistiky na viedenskej univerzite. V Berlíne vydával vedeckú revue Archiv für slavische Philologie.

3. Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allem Mundarten. Budín 1826.

4. Preklad z nem.: Zvyšky karpatských a podunajských Praslovanov.

5. Lubor Niederle (1865 — 1944), český univerzitný profesor, národopisec a archeológ. Ide tu o jeho práce: Lidstvo v době předhistorícké, 1893; Slovanské starožitnosti, 1902 — 1925.

6. Descedent (z lat. descedens) — potomok.

7. Dunajsko-tisský bassin — dunajsko-tiská kotlina.

8. Ladislav Bartolomaeides (1754 — 1825), evanjelický farár, spisovateľ, historik a geograf. Memorabilia provinciae Csetnek, cum tabulis aeri incisis. Neoselii 1799.

9. Kráľ Matiáš — Matej I. Huňady, zvaný Korvín (1440 — 1490), syn gubernátora Uhorska a protitureckého bojovníka Jána Huňadyho (1407/9 — 1456) a uhorský kráľ (1438 — 1490).

10. Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555 — 1615), jazykovedec, literárny teoretik, básnik, prekladateľ, pedagóg; autor českej gramatiky Grammaticae bohemicae… libri duo (1603).

11. Albert (Albrecht) Habsburský (1397 — 1439), rakúske knieža, uhorský kráľ (1437 — 1439). Jeho manželka, po smrti kráľovná Alžbeta, Žigmundova dcéra a matka Ladislava Pohrobka, viedla boje o uchovanie trónu pre svojho syna. Krátko po uzavretí mieru (koncom roku 1442) zomrela.

12. Ján Jiskra (zomrel okolo roku 1469), český vojvodca, husitský hejtman, ktorý sa stal obhajcom práv Ladislava Pohrobka na Slovensku v službách kráľovej matky Alžbety. V Jiskrovom vojsku (= jiskrovci) bojovali českí husitskí zemania a zbrojnoši, ale aj nižšia slovenská šľachta.

13. Pozri Palacký, František (1798 — 1876): Dějiny národu českého v Čechách i na Moravě IV. 1, (1897), s. 446; o pár strán vpredu (s. 436) uvádza aj staré vojenské príslovie: „darmo umíš vítěziti, neumíš-li se uživiti“ a dodáva, že obyvateľstvo v 15. storočí kládlo „vojáky a zbojníky téměř do jedné vrstvy. Proto šli strach a hrůza, kamkoli blížívalo se vojsko, a klatba národův stíhala všecky jeho pohyby.“ A na s. 456 dodáva: „Přítomnost bratří byla neštěstím pro každé okolí.“ Pozri aj Škultéty, Jozef: Ján Jiskra a český jazyk na Slovensku. Slovenské pohľady, 1901, č. 6.

14. Jan Koula (1855 — 1919), český architekt, odborný znalec keramiky, ľudových krojov a výšiviek, zámočníctva a výborný múzejný organizátor. Pozri Koula Jan: Příspěvek k poznání „husitských“ kostelíků na Slovensku. Slovensko, sborník statí věnovaných kraji a lidu slovenskému, s. 135.

15. A. Brückner: Cywilizacya i język. Warszawa 1898, II, s. 407. Preklad: „Ako Kazimír Veľký na Karola, tak díval sa Krakov na Prahu, Poľsko na Čechy; odtiaľ bralo sa všetko, od mince až po pravopis. Tá prevaha staršej českej vzdelanosti trvala dlho, až do 16. storočia, aspoň v oblasti jazykovej.“

16. Vladislava II. aj v Čechách volali Král dobře.

17. Daniel Pribiš (1580 — 1645), harhovský farár. Katechysmus D. M. Luhtera z nemeckého jazyku na slovenský preložený do třech super-attendentův roku 1612… Ku kterému pridané sú tri knižečky: Rosarium Animae, 2. O spůsobu modlení. 3. Písně duchovní od kněze Daniele Pribiša, farára harhovského… V Levoči 1634. (Daniel Pribiš pridal ku Katechizmu zbierku duchovnej lyriky.)

18. Juraj Tranovský (1592 — 1637), farár vo Valašskom Meziřičí (1616 — 1625), v Bielsku pri Tešíne (1626 — 1629), odtiaľ po prenasledovaniach ušiel na Slovensko, kde ako kazateľ v Liptovskom Mikuláši umrel. Cithara sanctorum (Citara svätých) z roku 1636 obsahuje 414 piesní (z nich okolo 200 je českého pôvodu, ďalšie sú preklady i vlastné Tranovského).

19. Eliáš Láni (1570 — 1618), trenčiansky superintendent, náboženský spisovateľ, autor duchovnej poézie.

20. Juraj Thurzo (1567 — 1616), oravský župan, palatín.

21. Daniel Sinapius Horčička (1625 — 1682), jazykovedec, básnik, náboženský spisovateľ.

22. Daniel Krman (1663 — 1740), nitriansky superintendent, spisovateľ, prekladateľ a vydavateľ.

23. Matej Bel (1684 — 1749), polyhistor, pedagóg, autor Noticií.

24. Samuel Hruškovič (1694 — 1748), básnik, dramatik, superintendent.

25. Ľudovít Haan (1818 — 1891), evanjelický farár v Békéščabe, historik a archeológ: Cithara sanctorum její historia, její původce a tohoto spolupracovníci. Pešť 1873. Pripojené boli: Nápěvy dávné podle Kancionále Jednoty bratrské z roku 1598 (zostavil Karol Venich, evanjelický učiteľ v Békéščabe. 4 s.).

26. Pozri o tom aj Vlček J.: Kapitoly zo slovenskej literatúry. Bratislava, SVKL 1954, s. 28 (ide tu o preklad z jeho Dějín české literatury).

27. Ján Mocko (1843 — 1911), evanjelický farár — senior v Čáčove, literárne činný najmä ako cirkevný historik.

28. Jan Gebauer (1838 — 1907), český jazykovedec, univerzitný profesor v Prahe.

29. Andrej Plachý (1755 — 1810), náboženský spisovateľ, evanjelický kňaz, organizátor literárneho života, vydavateľ. Redaktor mesačníka Staré noviny literního umění (1785 — 1786) so spolupracovníkmi: Ján Hrdlička, Juraj Ribay, Michal Semian, Bohuslav Tablic a Juraj Palkovič. Noviny vychádzali v Banskej Bystrici.

30. Štefan Leška (1757 — 1818), spisovateľ, jazykovedec, novinár, superintendent.

31. Ján Hrdlička (1741 — 1810), buditeľ a publicista.

32. Juraj Ribay (1754 — 1812), spisovateľ, etnograf, publicista, znalec slovenského jazyka.

33. Augustín Doležal (1737 — 1802), spisovateľ.

34. Ladislav Bartolomeides (1754 — 1825), spisovateľ, historik, geograf.

35. Škultéty pri vymenúvaní Tablicových prác vynechal štvorzväzkové dielo Poezye (Vacov 1806, 1807, 1809, 1812). Paměti československých básnírův… sú iba časťou jeho Poezyí (uvádzané na začiatku každého dielu).

36. Prešpurské noviny — vychádzali dva razy do týždňa (utorok a piatok) v Bratislave v rokoch 1783 — 1787 pod redakciou Štefana Lešku (od 1784 Jána Vyskydenského, neskôr Jána Šinkovica a Štefana Kompu).

37. Staré noviny literního umění — mesačník prinášajúci poučné a moralistické články z najrozličnejších vedných odborov, ktorý pod hlavnou redakciou Andreja Plachého vychádzal v Banskej Bystrici v rokoch 1785 — 1786. Po roku prestal vychádzať a všetky čísla vyšli znovu ako veľký zborník poučno-zábavného čítania pod názvom: Spolusebrání rozličných spisů z všelikého umění historického, geografického, filozofického, fyzikálskeho, hvězdárskeho…

38. Juraj Ribay (1754 — 1812) sám zozbieral 14 700 slovenských slov a 3850 prísloví. Jeho slovníkové práce sú: Slovník slov biblických, Slovákům nesrozumitelných; Slovenská slova přijatá do maďarštiny; Slovenské idiotikom dvoudílné; Přísloví československá.

39. Alexander Rudnay (1760 — 1831), ostrihomský arcibiskup, kardinál, mecén.

40. Juraj Palkovič (1763 — 1835), cirkevný hodnostár, historik, mecén, spisovateľ a vydavateľ.

41. Škultéty nesprávne uviedol miesto a dátum narodenia Juraja Fándlyho „v Ompitáli 1754“.

42. Mihály Vörösmarty (1800 — 1855), básnik, vedúca osobnosť maďarského romantizmu, autor eposu Útek Zalána (Zalán futása, 1825), ktorý napísal v mladších rokoch a chcel ním, podobne ako Ján Hollý, oživovaním minulosti povzbudzovať národ k boju za samostatnosť.

43. Josef Dobrovský (1753 — 1829), český učenec, zakladateľ slavistiky. Roku 1823 uverejnil rozpravu Cyril und Metod, der Slawen Apostel (Cyril a Metod, slovanskí apoštolovia), v ktorej sa snažil kriticky osvetliť cyrilometodovskú otázku.

44. Juraj Papánek (1738 — 1802), farár v Oljase, historik. — Historia gentis Slavae — De regno regibusque Slavorum atque cum prisci civilis et ecclesiastici, tum huius aevi statu gentis Slavae (Dejiny slovenského národa — O kráľovstve a kráľoch slovanských, o občianskych, a cirkevných pomeroch ako starého tak nového veku Slovákov, v Päťkostolí 1780). Úryvok z knihy odtlačil neskôr Ondrej Plachý roku 1785 a Juraj Fándly ju vydal skrátene.

45. Ján Herkeľ (1786 — 1853), advokát v Pešti, slovenský národovec, organizátor a politický pracovník. Priateľ J. Kollára, Šafárika, Bernoláka, Radlinského a najmä M. Hamuljaka. Horlil za spoločný slovanský jazyk, pomáhal pri vydávaní almanachu Zora, snažil sa založiť noviny.

46. Pozri Svetozár Hurban-Vajanský: Ján Hollý. Národné noviny, 1897, č. 263 — 264 (tu citát z č. 263).

47. Wartburg — zachovalý nemecký hrad pri Eisenachu (najstaršia časť hradu pochádza z 12. storočia). Martin Luther tu preložil do nemčiny bibliu. Roku 1517 uverejnil svojich 95 téz proti odpustkom, čo je prvý dokument k nemeckej reformácii. Dňa 17. októbra 1817 boli slávnosti tristého výročia reformácie.

48. Citácie z listov P. J. Šafárika Jánovi Kollárovi z rokov 1821 — 1828 (90 listov) sú z Časopisu Českého Musea (1873 — 1875), kde ich bez komentárov uverejnil A. J. Vrťátko.

49. P. J. Šafárik v Prvotinách pěkných umění (1. 1. 1817) uverejni] trinásť ľudových piesní horáckych (moravských).

50. Ide tu o Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od Pavla Jozefa Šafaříka, Jána Blahoslava (Benediktiho) a jiných. V Pešti I. zv. 1823, II. zv. 1827.

51. Josef Jungmann (1773 — 1847), vedúca osobnosť českého obrodeneckého hnutia, jazykovedec, literárny historik a kritik, prekladateľ a publicista.

52. Hronka — Podtatranská zábavnice — časopis krasomilného a užitečného čtení. Vychádzala trikrát do roka v Banskej Bystrici v rokoch 1836 — 1838 pod redakciou Karola Kuzmányho.

53. Klemens Lothar Wenzel Metternich (1773 — 1859), knieža, politik a štátnik habsburskej monarchie; hlavný predstaviteľ spiatočníckeho absolutistického režimu ríše — metternichovský absolutizmus. Metternich bol v rokoch 1821 — 1848 ríšskym kancelárom — ako taký presadzoval zásady monarchistického legitimizmu, absolutizmu a centralizácie. Po výbuchu buržoáznej revolúcie vo Viedni 13. 3. 1848 bol nútený vzdať sa funkcie a utiecť do Anglicka. V emigrácii žil do roku 1851.

54. Ohlasy od Ondreja Sládkoviča. Orol tatránsky, 2, 1846, č. 38, s. 297 — 298 (citované verše na s. 297). Išlo tu o básnickú reakciu na knihu Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. V Praze 1846.

55. Hattala, Martin: Grammatica linguae Slovenicae collatae cum proxime cognata Bohemica. Schemnicii 1850.

56. Matej Bel (1684 — 1749) napísal úvod ku gramatike Pavla Doležala (Grammatica slavico-bohemica — Gramatika slovensko-česká, Bratislava 1746), kde po latinsky uviedol charakteristiku slovenčiny: „Lebo ak chceme súdiť podľa pravdy, v ničom nezaostáva ani za vážnosťou a velebnosťou španielčiny, ani za pôvabom a hladkosťou francúzštiny, ani za vznešenosťou a silou angličtiny, ani za bohatstvom zmyslu a dôrazu nemčiny, ani za mäkkosťou a ľubozvučnosťou taliančiny, ani konečne za veliteľskou prísnosťou maďarčiny; tak znamenité má vlastnosti, keď ňou hovoria mužovia učení, výreční a do spoločnosti súci i vzdelaní.“

57. August Friedrich Pott (1802 — 1887), profesor všeobecnej jazykovedy na univerzite v Halle.

58. Prvé vydanie Štúrovej knihy Slovanstvo a svet budúcnosti je z roku 1867.

59. Pozri Tobolka, Zdeněk V.: Slovanský sjezd v Praze roku 1848. Praha 1901, s. 139, 141, 142.

60. Dante Alighieri (1265 — 1321), taliansky básnik, autor La Divina Commedia (Božská komédia) a Vita nuova (Nový život). Nový život je lyrická kniha o láske k Beatrice; a tú istú ženu Dante oslávil aj v Božskej komédii.

61. Francesco Petrarca (1304 — 1374), taliansky spisovateľ, ktorý v diele Fragmenty vulgárnych vecí (Rerum vulgarium fragmenta) alebo ako ho nazývame Canzoniere (Spevník), vyjadril svoju lásku k provensalskej madone Laure, ktorú poznal v Avignone. Spevník tvoria dve časti: básne na život a na smrť Laury.

62. Ferencz Pulszky (1814 — 1897), archeológ, národopisec, poslanec uhorského snemu, zemský dozorca múzeí a knižníc. Bližšie o jeho postoji ku Kalinčiakovi pozri Kalinčiak, Ján: Vlastný životopis. (O literatúre a ľuďoch. Bratislava, SVKL, 1965, s. 194 — 209.)

63. Michal Czajkowski (1808 — 1886), poľský spisovateľ, ktorý zaujímal sympatické stanovisko k Ukrajine a k jej pamiatkam.

64. Kálmán Thaly (1839 — 1909), historik, publicista, básnik.

65. Túto makarónsku pieseň v plnom znení uvádzajú Kollárove Zpievanky II, vydané roku 1835, s. 177. — Kalinčiak ju pravdepodobne prevzal odtiaľ do svojej Oravy. Škultéty z nej cituje iba úryvok (z 28 veršov len 8), ktorý vo voľnom preklade znie: „Hej, a keď som bol kurucom v Rákóciho vojne, v cifrovanej plachte — zástave chodil som po Orave; a v Orave s ostrohami, taký som bol šuhaj, husi, kravy, voly, svine od sedliakov bral som.“ (Pieseň je zložená z pomiešaných a poprekrúcaných maďarských a slovenských slov.)

66. Oszkár Asbóth (1852 — 1920), slavista na budapeštianskej univerzite. Prednášal slovenčinu, srbčinu a bulharčinu. Medzi Škultétym a Asbóthom sa po viac rokov rozvíjala priateľská korešpondencia. Preklad: „Jeho diela sú plné citových kresieb, ktoré pôsobia na naše cítenie (srdce) a ktoré sa vzťahujú na Slovensko (a práve Slovensko ako časť našej drahej vlasti je nádherné).“

67. Nižný Kubín — Dolný Kubín.

68. Zobrané spisy básnické Hviezdoslava. Zv. 1. Oddiel epický. Turč. Sv. Martin, Kníhkupecký nakl. spolok 1892; Zv. 2. Oddiel lyrický. Tamže, 1897; Zv. 3. Oddiel epický. Tamže, 1901; Zv. 4. Herodes a Herodias. Turč. Sv. Martin, KÚS 1909.

69. Richard Muther (1860 — 1909), nemecký historik umenia, univerzitný profesor vo Vratislave.