ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pádom ríše veľkomoravskej prestala politická samostatnosť Slovákov; v zlúčenine národov, ktorá vznikla na území terajšieho Uhorska, prestali zároveň všetky zjavy národného života slovenského. A predsa Maďar, ktorý pomohol Nemcovi, tomuto odvekému nepriateľovi Slovanstva, zrútiť Veľkú Moravu; ktorý potom nepochybne najťažším kameňom bol na hrudi Slováka voľne dýchať prestanúcej, nemal podmienok k duchovnému opanovaniu národa nášho. Toto bezduché uspanie Slovákov zavinila tmavá doba stredoveká, v ktorej národ ozaj len vojnovým treskom mohol prejavovať život.¹

A boli to všeliako nepriaznivé časy. Život národa javí sa menovite v literatúre. My nemáme žiadnej literárnej pamiatky po predkoch svojich, kdežto ťažko je i len dopustiť, že by Slovák v dobe svojej, bárs krátkej neodvislosti, nebol oddal pergamenu tvorby svojho ducha aspoň toho druhu, z akého staré literárne pamiatky pozostávajú u iných národov. Udáva sa, že cirkevné knihy slovenské zhoreli pri dobytí Nitry Matúšom Trenčianskym;² čo je teda pravdepodobnejšie, ako to, že podobný osud, už či tu či inde, potkal i ostatné literárne pamiatky naše; pokolenie však, ktoré bolo by mohlo aspoň ústne zachovať dedictvo predkov, latinizmu podľahnuvšie odvrátilo sa od národnej reči a tak i od slávy otcov.

Nemec už vtedy položil základy odnárodnenia slovenského, keď po prvý raz začal natískať Slovenstvu cirkev latinskú namiesto slovanskej. Bez Nemca Maďar nikdy nebol by sa dopracoval úspechov v tejto zemi: ale bol by zmizol za príkladom Hunov a Avarov, alebo bol by pretvoreným býval zdravým živlom slovanským.

Nakoľko zachovali sa na Slovensku — mimo haluzí, dosiaľ pravoslávie vyznávajúcich — predsa aspoň rumy cirkve slovanskej, nenie dosť jasno stvrdené; otázka naša náleží ešte historikom. V 15. storočí ujalo sa u nás učenie Husovo a s ním ponenáhle začala sa literatúra, a síce v reči, akou písané boli knihy husitmi sem donesené. Husiti boli dobrým, zachovalým pokolením; ich pobyt na bratskom Slovensku, rozumie sa, musel dobre pôsobiť. Ale ako oživili v 15. storočí³ náboženský ruch, ako zo semena nimi tu zasiateho vyrástla v 16. a v 17. storočí literatúra: tak oni to zapríčinili, že domáci jazyk slovenský stal sa nevzdelávaným, že veľká väčšina národa, priznávajúca sa k viere katolíckej, nepriložila rúk svojich k literárnemu dielu do samého 18. storočia.

Je to, pravda, stanovisko teraz už prekonané, ale z príčin historického vývinu škoda by bolo i z tejto strany nepoukázať na dobu túto.

Rozšírením sa totiž reformácie započala sa literatúra v jazyku vlastnom ešte i u samých Maďarov, započala sa bojmi, polémiami, vedenými medzi mužmi cirkve katolíckej a protestantskej, a maďarská reč ohľadom vývinu svojho podnes mnoho ďakuje literárnym dielam Pázmánovým.⁴ Tá istá revnivosť musela byť i u Slovákov; ale katolícka strana nenávidela s vyznaním svojich rodákov protestantských aj reč, ktorá pri tom vyznaní z jej stanoviska temer najviac zavinila. A poneváč domáci jazyk tak blízky bol cirkevnému jazyku protestantov, zanevrela i na ten domáci, alebo aspoň nemala chuti používať ho za zbraň vo vedených bojoch náboženských.

Po tejto bočnej odchýlke len v krátkych ťahoch poukážeme na vývin literatúry, čo tepny národného života. Pomery v rečených storočiach neboli prajné pre vývin národnosti. V politickom živote, ba u vzdelancov i v živote súkromnom, panovala latinčina: reč vlastná, reč národná bola potlačená, zanedbaná, bola obmedzená na ľud, toho prechovávateľa každej národnej pamiatky. Spisovatelia všímali si v prvej perióde len potrieb cirkevných; no povedomie slovenskosti svojej, i keď snáď nie dosť jasné, už mali; a Slovák, ako to i znamenitý Pypin vyznáva, „kak toľko probuditsja v nem narodnoje soznanie, totčas čuvstvujet i soznajet sebja Slavjaninom.“ (Jak náhle prebudí sa v ňom národné povedomie, hneď cíti sa byť Slovanom.)⁵

Tak i cirkevní spisovatelia už v 17. storočí začínajú pripomínať dôležitosť vzdelávania vlastnej reči, chránenie národnosti, a to s poukázaním na veľkosť slovanského plemena.

Hľa, talizman malého národa, ktorý nemožno prebúdzať upomínaním ho na vlastnú minulosť! Národ malý, národ bez výdobytkov minulosti, národ neblahými pomermi i do poroby duševnej vrhnutý, v mohutnosti svojho plemena nájde oporu, ktorá vyvedie ho z beznádejnosti, ktorá opusteného ducha oživí mu činoplodnou túžbou. Idea táto, vyslovená po prvý raz Danielom Horčičkom,⁶ opanúva potom všetkých lepších spisovateľov evanjelicko-cirkevných. Možnože bola by zostala neplodnou pre úzkosť priestoru, avšak ona zapálila a vzbudila v 18. storočí zo strany katolíckej Bernoláka, z ktorého školy, položivšej prvý základ literatúry domácej, slovenskej, vyšiel potom Ján Hollý, spievajúci už nielen o Svätoplukovi, Cyrilovi a Metodovi, ale i o „Matke Sláve“.

A tak nie prv vyvinutá literatúra protestantská zapríčinila bezprostredne naše národné znovuzrodenie, ale práve zo stránky katolíckej prišiel impulz, ktorá bola do Bernoláka literárne celkom mŕtva. Tak prechádza misia z rúk jednej konfesie do druhej, aby konečne všetky harmonicky dejstvovali na pozdvihnutí národa. V tom naša dnešná úloha. Harmónia na poli slovenskej renesancie neprotiví sa vernému slúženiu svojej cirkvi, ba nemá prestať ani len v samom konfesionálnom boji, ak by taký povstal. Všetky duševné zväzky medzi staro-protestantskou literatúrou boli pretrhnuté. Našli sa mužovia čistí a veľkí, ktorí počali stavať na základe všenárodnom, a dnes sme — buď bohu chvála — tam, že rozdielnosť vyznania netrhá oduševnených pracovníkov na roli národnej. Kto by chcel v tomto ohľade rôzniť, sotva by našiel podpory u umných našincov na oboch stranách.

Slovák, zavretý do svojich hôr v samom stredisku slovanského sveta, nevystavený teda vplyvu cudziny, nevedome zachoval svoj slovanský ráz;^[1] a keď v odlúčenosti tejto, v položení čo najneprajnejšom roztúžilo sa mu srdce, túžby tie plamenné kamže sa mali obracať, ak nie k veľkej rodine slovanskej. Že najuhnietenejší, v histórii najmenej známy kmeň dal Slovanstvu Kollára, Šafárika, Štúra, Hurbana, to nie je náhoda, to takto nádobno vykladať.

Kollár a Šafárik, pohnuvší celým Slovanstvom, prirodzená vec, najviac porozohrievali mysle i doma, najviac prispeli k prebudeniu i svojich rodákov. Že nepostavili sa na stanovisko domáceho jazyka, to zavinili (čo platí menovite o Šafárikovi) pomery. Prišiel však Štúr, odchoval myšlienke národnej zástup mladých ľudí a spustiac sa smeru svojimi spoluvercami sledovaného,⁸ postavil sa na stanovisko Bernolákovo, s tým rozdielom, že namiesto prechodného nárečia položil nárečie pôvodné, centrálne; a tak z materiálu dlhým vekom chystaného konečne položený bol jeho mohutnou rukou základ znovuzrodenia slovenského; náboženské strany, jedna to kosť, jedna krv, jedna myseľ a snaha, zjednotené v jednej spisovnej reči.

Základ budovy položený bol teda podľa geniálnej koncepcie Štúrovej. Oživený národ mal ju ďalej stavať. Ale my hovoríme o prebudenom, znovuzrodenom národe, kdežto ten národ pozostával ešte vždy len z niekoľkých posvätencov: ľud bol mŕtvy, vzdelanstvo odcudzené. Štúr vlastne neskoro prišiel, neskoro natoľko, že dielo jeho predišlo dielo maďarského prebudenia, predišlo ho v pomeroch prajnejších. Keď začalo sa hlásať pod Tatrami, čo je to ten národný život, zemianstvo a časť meštianstva slovenského boli už v tábore maďarskom. I začal sa boj: z jednej strany pri pomoci všetkých možných prostriedkov, pri poskytovaní výhod a odmien, pri spomínaní právnych i uzurpovaných nárokov; z druhej strany s opieraním sa výlučne na čistotu idey. Čo nemožné je na celom svete v boji národnostnom, to deje sa v Uhorsku podnes: otec so synom, brat s bratom nájdu sa zoči-voči vo dvoch táboroch. A postaviť sa na stranu jednu znamená zabezpečenie budúcnosti; zastať si na druhej, toľko ako zriecť sa pokoja svojho a spokojnosti tých, ktorých miluješ, o ktorých starať sa je tvojou svätou povinnosťou. Tam isté víťazstvo, tu stratenie všetkého. Hanený, prenasledovaný vyjdeš z boja, k úteche nezostane ti len idea, ktorá — nedotknutá surovou prevahou časnou — ani bitému nedá ti však klesať.

A nielenže Slovákovi nemalo byť dovolené stať sa slobodným človekom slovenským, lež on určený je tými mocnými za materiál, jeho zotretím čo Slováka podmienený je vzrast iného.

Posvätenci,⁹ ktorí prevzali velikú úlohu stavať ďalej onú budovu, obhŕknutí boli teda, čo len kamienok chceli na ňu priložiť; a na samý základ dorážano, dobíjano, že ozaj len velikosťou idey, ktorá dala mu vzniku, mohol byť udržaný.

„Obdivujem váš heroizmus!“ — povedal nedávno jeden utiahnutý síce, ale vznešenoduchý kňaz mužom národnej strany. Skutočne, v pomeroch týchto heroizmom je už púhe priznanie sa k slovenskému národu. Kto vrhnutý je však už samým vyznaním farby do týchto bojov, kto svojou slovenskosťou zároveň predestinovaný je k zapieraniu samého seba, nuž nechže si ide smelým čelom opravdového hérosa! Lebo i keď vzrast národného ducha patrný je napriek tisícorakým prekážkam, ktože môže povedať pri svojom diele, že urobil všetko, čo len mohol. Ľud, tá nevedomá masa v národnom ohľade ešte pred nedávnom, začína sa budiť, začína poznávať úprimných priateľov svojich. Nie však na celej čiare. Sú slovenské kraje, celé stolice, kde zostal až podnes masou, jasný výraz uvedomenia ešte vždy nekrášli jeho slovenský typ. Pravda, ťažko je dostať sa k nemu, keďže jedine praví priatelia jeho predstavovaní sú mu čo zvodcovia; ukážme mu však, že okrem zvučných slov, ktorým — ubitý biedou — beztak ťažko porozumie, máme pre neho rady, prostriedky, materiálny dobrobyt donášajúce, on zdvihne sa tou jemu vlastnou silou a nedá sa odvrátiť od nás. A niet tak obmedzeného odboru, že nedalo by sa v ňom národne pracovať i v tomto smere!

Maďarskými školami pre maďarské úrady a výhody odchovaná inteligencia môže sa odštiepiť od národa, ľud však zostane nám, ak len neprepadne za maďarskej éry nie maďarizácii, lež schudobneniu. Zostane nám a k nám bude obracať jasné zraky svoje. My zaštítime ho svojím slovanským povedomím, ktoré tým viac bude sa rozplameňovať v nás, čím viac budú sa sťahovať medze našej voľnosti, čím viac budeme zaháňaní do svojich Tatier, čím ubitejšími, čím ubolenejšími budeme sa cítiť.

Slovenské pohľady, 1, 1881, s. 194 — 198. Rukopis sme nenašli.

1 Škultétyho interpretácia vývinu a zmyslu slovenských dejín sa tu i v celom priestore jeho tvorby môže účinne konfrontovať s najsúčasnejšími zisteniami encyklopedického diela kolektívu autorov s názvom Slovensko 1 — Dejiny. Bratislava, Obzor 1971. 856 s.

2 Autor sa problematikou podrobnejšie zaoberá v samostatnej štúdii Matúš Trenčiansky v slovenskej literatúre — uverejňujeme v tomto súbore ďalej.

3 Na začiatku svojej literárnej činnosti Jozef Škultéty používal ešte tento tvar; neskôr až do smrti písal dôsledne „stoletie“; upravujeme (ináč u Škultétyho nejde asi primárne o bohemizmus, ale azda ešte viac o rusizmus a polonizmus s jasným staroslovanským pôvodným podtextom: veď aj MS tak vydávala už skôr svoj „letopis“; konečne vo všetkých slovanských jazykoch sa termín na „centénium“ používa dodnes práve v tomto tvare s kombináciou tvaru „vek“).

4 Peter Pázmány (1570 — 1637), ostrihomský arcibiskup, zakladateľ trnavskej univerzity.

5 Citát z Pypinových Dejín slovanských literatúr uvádza Škultéty v azbuke a potom ho v zátvorke sám prekladá do slovenčiny.

6 Daniel Sinapius-Horčička (1640 — 1688), jazykovedec, básnik, náboženský spisovateľ. Škultéty aj v iných štúdiách výberu spomína jeho dielo Neoforum latino-slovenicum. Nový trh latinsko-slovenský. 1678.

7 Škultétyho preklad obsiahleho citátu z druhého zväzku Pypinových Dejín slovanských literatúr — časť Slováci.

8 Upozorňujeme na zaujímavú štylizáciu: kontinuitné ponímanie zmyslu slovenských dejín mal autor už v najranejšej mladosti…

9 Termín „posvätenec, posvätenci“ používa Škultéty celkom vedome z arzenálu slovenského literárneho romantizmu a mesianizmu.

10 Dvojveršie z Hviezdoslavovej básne Na Hromnice z predchádzajúceho čísla SP, 1, 1881, s. 136.