ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najnovší román trpí príliš žurnalizmom a vedeckosťou, poézia sa z neho vplyvom mechanizácie a amerikanizovania ľudského myslenia a konania úplne stratila. Od dnešného spisovateľa sa žiada, aby dôkladne preštudoval látku, áno, to je potrebné. Spisovateľ musí hodne študovať, a hlavne veľa myslieť, ale nesmie túto svoju učenosť stavať na obdiv vo svojom diele — musí si vždy uvedomovať, že najväčší dar, ktorý mu bol daný, je básnické videnie a básnické zvestovanie. Táto zrejmosť a výrečnosť má ho pri tvorbe viesť, všetky iné vlastnosti a prednosti, schopnosti musí úmyselne zatláčať do úzadia, ak chce stvoriť opravdivé básnické dielo.

*

Umenie - to je hlboký ponor. Bez tohto nedá sa myslieť na umenie. Sú ľudia vznetliví, ktorí ľahko vybuchnú, ľudia s dobrou pamäťou a s neobyčajnými vedomosťami, ale ak nemajú schopnosť ponoru, ich tvorba je prázdna, je táranie, najviac novinárstvo.

Myslím, že jestvuje aj socialistická mystika.

(12. septembra 1949)

*

Podľa učenia historického materializmu umenie je nadstavbou ekonomickej základne, čiže - musí tu byť určité prostredie, v ňom určitá spoločnosť s určitými požiadavkami, aby mohlo vzniknúť ako odraz na túto danosť určité umenie — to je pochopiteľné a prijateľné, ale ako sa dá chápať to, že už dnes od spisovateľa žiada sa socialistické umenie, konkrétne socialistický realizmus, keď ešte nieto u nás predpokladu na to, čiže, keď nieto ešte u nás takej ekonomickej základne, ktorá by si vytvorila socialistickú spoločnosť a ktorá by si žiadala aj socialistickú nadstavbu — čiže umenie. V inom prípade nadáva sa na abstraktné, iracionálne, neskutočné umenie, a na druhej strane sa ono zase žiada, len v inej farbe. Ako život vo svojej postupnosti a šírke je mnohotvárny, musí byť práve také aj umenie. Ako život nedá sa zaškatuľkovať, tak ani umenie. Predpisovať umelcovi nejaký -izmus je nerozum, lebo v každom umenie môže byť iné, ako je v každom iný život. Práve v tej mnohotvárnosti umenia môže sa dokonalejšie odrážať život.

Situácia najmladšej tvorby je taká, že chcela vytvoriť prevažne prozaickú formu. Dosiaľ to nestačila urobiť a už sa od nej žiada, aby prevzala na seba úlohy socialistického realizmu. Socialistický realizmus rozbíja formy, ako ich však môže rozbíjať, keď ich tu ešte nebolo.

*

Znakom úpadkového umenia každého obdobia je štylizácia a schematickosť, ako sa to ukázalo vo všetkých obdobiach minulých. Podľa toho i dnešné umenie je úpadkové, a myslím tým predovšetkým na socialistický realizmus, v ktorom tvarovosť ustupuje úplne idei, myšlienke, v ktorom figúry i prostredie prestávajú mať dôležitosť. Miesto nich vystupujú, mohli by sme povedať, zosobňujú sa myšlienky. Takto, povedzme, predkladá sa cez epické dielo, povedzme román, len dišputa, ktorá vedie k určitému ideologickému záveru.

*

Socialistickým realizmom nastupuje nový typ hrdinu — takzvaného papierového hrdinu. Človek, ktorý veľa hovorí — chce to byť duch revolúcie, agitátor —, ale to je lžihrdina.

Myslím, že socialistický realizmus nepostúpil ani o krok od Gorkého a aj ten veľa stratil na svojej hodnote, keď mu chcel vyhovieť.

*

Nepovažujem ešte za umelecký čin písať o robotníkoch, úderkách, súťažení, vynášať činy revolucionárov, idealizovať komunistov. Treba vniknúť, ponoriť sa do sveta robotníkov, objaviť tam človeka — robotníka so všetkými jeho dobrými i zlými vlastnosťami. Ale potom zistíme, že robotník je nič menej a nič viac ako človek. A to taký istý, s akým sa stretávame v úrade, v divadle, v meste, na dedine, na poli alebo v lese. A tak umelecký čin vždy zostáva ten istý pre všetky epochy, pre všetky smery — objaviť človeka.

Usmerňovatelia kultúry snažia sa i umenie zapriahnuť do služieb politiky. Vravia (prehľad tlače z 21. septembra; 1948 alebo 1949 — pozn. ed.), že socialistická spoločnosť musí ovládnuť buržoázne umenie a prinútiť ho slúžiť sebe. Aký nezmysel.

Predovšetkým, akoby bolo nejaké buržoázne a socialistické či ľudové umenie. Je predsa od tých čias, ako človek začal tvoriť, iba jedno umenie, ktoré nestojí v službách žiadnej skupiny (ak stojí, sotva je to umenie), ale stálo, stojí a bude stáť vždy iba v službách ľudstva. A potom, zdá sa, že naši noví kultúrnici usilujú sa dať umeniu silou-mocou charakter výchovný. Umenie musí vraj vychovávať, pravdaže vychovávať v ich zmysle, pre nich. Nuž, treba si uvedomiť, že umenie ani iný cieľ nemá. Vychovávalo, vychováva a bude vychovávať. Ale nie moralistickými metódami, ktoré používa povedzme škola, cirkev, štát, strana a vôbec nejaká ideológia — lež vychováva len a len svojou krásou. A veľmi sa mýlia tí, čo tvrdia, že krása je samoúčelná, vyšinutá z nášho života, pozdvihnutá do ireálna, kde nemá žiaden účinok, tvrdím, že práve krása má najväčší výchovný účinok. Ona nepôsobí slovami ani sankciami, ale jednoducho sama sebou, svojím zjavom, svojím vzorom, a to bezprostredne, a preto najúčinnejšie.

Postavte surovca k nejakej čistej, opravdivej kráse, nechajte, aby naň pôsobila, on sa čoskoro zbadá, zarazí a zahanbí. Môže sa stať, že krásu v prvom návale zúrivosti zničí, tým vlastne drúzga svoju zúrivosť. Krása aj po svojom zániku pôsobí a surovec sa tomuto pôsobeniu nevyhne. Tak si môžeme vysvetliť náhly obrat Magdalény od stretnutia s Kristom. Pavel uvidí nebeskú žiaru a stane sa apoštolom — a tieto náhle videnia, premenenia mohli by sme sledovať dejinami, môžeme sa stretnúť s nimi i za našich dní. Krása hriešnika objaví. Objaví ho samého sebe. Hriešnik sa náhle vidí celý vo svojej ohavnosti ako v zrkadle a v tom je práve zázračný účinok výchovný.

Teda nie nejakou tendenciou, agitáciou umenie pôsobí, vychováva, ale len krásou, a v tomto prípade nerozlišujeme nejaké umenie socialistické, mravne hodnotné, a buržoázne, mravne chybné, chorobné, samoúčelné, lebo je len jedno umenie, umenie, ktoré zvýrazňuje samu krásu, ktoré sa približuje ideálu krásy, a toto pôsobí na človeka vždy výchovne a priam zázračne. Taký Ibsenov Peer Gynt je iste esenciou krásy. Teda podľa dnešných usmerňovateľov je to umenie chorobné, a predsa nikto nepoprie, že výchovne nepôsobí rovnako na buržoáznu spoločnosť, ako aj na socialistickú. To isté by sme mohli povedať o hudbe, o speve.

*

Áno, spoločnosť má právo žiadať umenie určitého razenia — ale umenie nemá povinnosť jej ho dať.

Je úplne pomýlené stanovisko žiadať od umelca určité umenie, povedzme socialistický realizmus, takisto, ako by bolo nezmyselné nútiť slávika, aby krákal, a vranu, aby spievala. Je síce pravda, že umelec vyrastá z určitej spoločnosti a pre tú spoločnosť i tvorí, ale to ešte nedáva predpoklad, že by jeho umenie malo byť výrazom a vernou podobou tejto spoločnosti alebo by malo nejako výchovne usmerňovať túto spoločnosť jednoducho preto, že umelecké dielo nie je výrazom, odrazom, podobou, teda dielom nejakého kolektívu, ale chce byť a môže byť len a len výrazom, zrkadlom osobnosti. Umelec vo svojom diele spodobuje výlučne seba, svet, ktorý on v sebe nosí, ktorý žije, alebo, lepšie povedané, svety, ktoré on dobýja, ktorých sa zmocňuje na ceste za svojím zdokonaľovaním sa, sebauskutočňovaním, sebauvedomovaním, na ceste pri tvorení svojej osobnosti, pritom jeho dielo môže byť verným odrazom doby, spoločnosti, sveta, v ktorom umelec práve žije, ale môže to byť, a práve pri veľkých vizionárskych umelcoch to spravidla býva, doba, spoločnosť, svet budúci, do ktorého sa vo svojom úsilí už dostal alebo ktorý už svojím vnútorným, prorockým zrakom vidí. A to umenie môže hovoriť práve proti spoločnosti. Nie, umenie nemusí priťahovať spoločnosť, to je umenie úpadkové alebo ešte nerozvinuté, nedokonalé. Socialistický realizmus mohol napríklad svoju funkciu dobre plniť v kapitalistickej spoločnosti, ale v socialistickej už nemusí.

*

Tvrdiť, že umelec má tvoriť pri triezvom rozume, myslí sa, že umelecké dielo má byť iba výtvorom čistého rozumu, môže iba človek, ktorý nielenže nikdy žiadne umenie netvoril, ale ani ho správne nechápal. Tým nechcem povedať, že by musel byť v nejakej extáze, hoci je veľmi blízko tohto stavu. No akékoľvek umelecké dielo môže zaiste vzniknúť iba za usmerneného spolupôsobenia rozumu a citu, pripúšťam aj intuíciu; ale nikdy nie iba rozumovosť — veď prečo by potom človeka pri skutočnom prežívaní umeleckého diela prežiaroval vnútorný plameň, ktorý sa na povrchu pociťuje ako zamrazenie, prečo sa práve týmto neuvedomeným prežiarením náhle zmocňujeme plnosti diela, chápeme ho, a prečo umelec pri tvorivom zanietení nachádza sa práve v tomto stave? Ba áno, niektorí ľudia majú vyvinutú intuitívnu schopnosť, a preto sú predurčení tvoriť, niektorí iba v menšej miere, preto aspoň vedia umenie chápať, a niektorí ju vôbec nemajú, a pre tých je svet umenia uzatvorený, nedostupný, tí chcú chápať umenie ako stroj, motyku alebo cigaretu a otvárajú oči, že sa nedá tak použiť. Vravia o absurdnosti umenia, o bezideovosti, šijú pre umenie uniformy a umelcovi kladú požiadavky, ciele.

*

Hovorí sa dnes veľa o tendenčnosti a netendenčnosti umenia. Myslím, že vec bola už dávno vyriešená, lebo umelecké dielo bolo vždy tendenčné. Stačí sledovať vrcholné zjavy vo svetovej literatúre, Balzac, Cervantes, áno i Hugo, Dostojevský a dnes bezpochyby Gide. Konečne, každé tvrdenie je tendencia, lebo môže byť aj iné tvrdenie — a umelecké dielo chce byť čin-tvrdenie. Ale nikdy nesmelo umenie upadnúť na úroveň propagandy — túto úlohu v živote vykonáva žurnalistika. Jestvuje teda rozdiel medzi žurnalistikou a umením. A ten sa musí zachovať aj naďalej.

V súvise s tendenčnosťou umenia žiada sa, aby umelec bol bezprostrednejší, spätý s ľudom. I to je dobrá požiadavka. Áno, on je spätý, on je medzi vami, ba je niekde hlbšie vo vás, lebo je predovšetkým v sebe, ale nechcite ho so sebou napevno sputnať, lebo by sa stal vami práve takým nemohúcim a bezradným, ako ste vy, a tým okamihom stratili by ste oň záujem. Áno, umelec musí byť s vami, lebo jeho dielo nemalo by podklad, ale musí sa podchvíľou vyšvihovať aj do výšok, aby mohol odhadnúť, zmerať vašu polohu a váš pád, ak chcete, aby vám niečo nové, podstatné povedal o vás.

Konečne, dnes sa mnoho hovorí v súvise s umením aj o ľudovosti. Lenže človek, ktorý o tom hovorí, často chápe túto ľudovosť veľmi úzko. Za ľud považuje predovšetkým seba a potom všetkých seberovných, teda ak je robotníkom, seba a všetkých robotníkov, a ešte aj tých rozčleňuje na odborných a nádenníkov. Nuž, mali by sme byť opatrnejší, ohľaduplnejší, a predovšetkým úprimní, lebo to je obyčajné triednictvo. Umelec chápe ľudstvo trochu obsiahlejšie, napríklad zahrnuje medzi ľud aj Cigána, žobráka, suchotinára, paralytika, pravdaže rovnako zas bankového riaditeľa, ministra, pápeža a kráľa. Škodili by sme nielen jemu, ale i umeniu, a predovšetkým životu a sebe, keby sme umelcovi skracovali toto meradlo podľa svojho. Sloboda, a to úplná a stále sa rozširujúca sloboda, je pre umelca nadovšetko.

*

Má umelec povinnosť voči spoločnosti? Zaiste! Lenže treba povedať, voči akej spoločnosti. Obyčajne spoločnosťou sa rozumie niekoľko ľudí, teda skupina, a v našom poňatí najčastejšie pod spoločnosťou sa myslí jedna trieda, trieda vedúca. Nuž, má právo táto trieda žiadať od umelca, aby sa jej podrobil, aby jej slúžil, aby tvoril podľa jej chuti? Ja myslím, že celkom nie. Bolo by to veľké obmedzenie umelcovej tvorivosti, a hlavne jeho videnia, keby sa toto žiadalo bezvýhradne od neho, jeho úloha by sa znížila na úlohu obyčajného tuctového módneho spisovateľa. Áno, umelec má povinnosť voči spoločnosti, čiže má spoločenské poslanie, ale vari trochu širšie, nie iba slúžiť jednej triede, hocijako by si táto trieda nárokovala prvenstvo. V jeho poňatí spoločnosť musí znamenať ľudstvo ako celok, to, ktoré bolo i ktoré bude. Jeho úlohou je zo svojho stanoviska prezrieť, pochopiť a zobraziť poslanie tohto ľudstva, sledovať, či a ako spĺňa súčasná spoločnosť toto poslanie — merať svoje činy i činy svojich blížnych z hľadiska všeľudského.

*

Áno, umenie je aj únik zo života, ale únik zo života nedokonalého, človekom pokriveného, do života dokonalejšieho, i keď len neskutočného, vysneného.

Takisto umenie je únik zo spoločnosti preluhanej, preťaženej a obmedzenej, do spoločnosti voľnej.

Zlo, neprávosť, klam, panujúci vo svete, môže byť takisto podnecovateľom umenia, ako je krása. Umelec — citlivo reagujúca duša, tlačený dusnotou zloby, uzatvorí sa pred svetom a vykvitne dovnútra. Plod tohto vnútornou žiarou ľudskej krvi ohrievaného kvetu je umelecké dielo.

*

Považovať mystiku za jalové snenie a odsudzovať ju je nesprávne, lebo rozum nám všetko nepovie.

Ruské filmy — to je ešte vždy divadlo; masky, dialóg, javisko i kulisy sú divadelné. Herci musia vedieť, a hlavne nevedia nič prezradiť bez diskutovania. Ale majú velké mravné poslanie. Chcú za každú cenu vychovávať, riešia nejaký problém, a to vždy tak, aby podporili spravodlivosť, mravnosť, aby stavali človeka na nohy. A v tom je ich sila a opodstatnenie i pred filmami západniarskymi. Nemajú vari filmový charakter, sú bokom od toho, čo film povyšuje na umenie, ale majú ideu, pomáhajú stavať človeka.

Myslím, že jestvuje i socialistická mystika. Prežívame dobu, keď politika stáva sa vládnucou módou, keď znásilňuje aj umenie, aby jej slúžilo. Ba sú ľudia, ktorí tvrdia, že umenie nemá samostatné opodstatnenie, že je mysliteľné len vo vleku politiky. Nazdávam sa, že tak hovoria prenáhlene. Veľké umenie neskláňa sa pred ničím. Má svoju vlastnú silu, a tá ukázala sa rozhodne účinnejšia ako politika. Veľké umenie slúži len jednému, a to životu, všade a vždy. Ak aj niektorá politika, napríklad socialistická, chce slúžiť životu, potom sa vo svojom cielení zhoduje s umením.

*

V poslednom čase sa veľa hovorí o umení, aké má byť, kde má smerovať, komu má vyhovovať. Podľa súčasnej módy dochádza sa všeobecne k záveru, že to má byť umenie ľudové, umenie realistické, kotviace pevne v skutočnosti; skutočnosť najčastejšie sa myslí politická. Keď sa má označiť smer, poukazuje sa na umenie ruské. No je zaujímavé, že práve toto umenie nie je obľúbené. Vyjdime len z filmu. Badáme, že často je to iba predsudok, snobstvo našej meštiackej spoločnosti. Ale ani človek nepredpojatý a zastávajúci úprimne socialistický smer nemôže si obľúbiť sovietske filmy, ba ani sám ľud, povedzme robotník, pre ktorého je toto umenie priamo určené, si ho neobľúbil. Naopak, práve ľud hrnie sa na filmy západniarske, najviac americké. Prečo? Odpoveď je zas ľud. A tento ľud povie, že sovietsky film zobrazuje príliš iba skutočnosť a nič viac, myslí sa skutočnosť v námete, v charakteroch, v prostredí a v spracovaní, a oni vraj tejto skutočnosti majú dosť a do kina chodia vraj preto, aby videli niečo viac, ako je skutočnosť, ktorú oni prežívajú. A tu je odpoveď na otázku o cieli, potrebe, účele umenia. Nie, umenie nemôže byť len verným obrazom skutočnosti, musí skôr dvíhať človeka nad túto skutočnosť, musí byť svetlom, hviezdou, ktorá mu ukazuje cestu, východiskom z tej skutočnosti, ktorá ho povedzme dusí, a zároveň má mu zjavovať zmysel tejto skutočnosti, áno, vlieva mu silu, odvahu znova sa vrhať do života, znovu premáhať skutočnosť, teda ju neustále premieňať, stavať, dvíhať. Áno, umenie má byť dúhou — nádejou života.