ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kresťanstvo, život kresťanský, modlenie, vykonávanie sviatostí — vedie človeka zámerne, cieľavedome predovšetkým k tomu, aby sám seba pozoroval a zdokonaľoval, je to veľká a dobrá cesta k dosiahnutiu mravnosti, nemôže sa ani odsudzovať, vysmievať a podceňovať, ak nemienime v ňom odsúdiť zároveň veľké mravné vymoženosti antickej vzdelanosti, lebo v kresťanskej náuke nachádza sa vlastne celá antika. Odklon od kresťanstva, zavrhnutie Ríma, ako sa dnes často žiada, je vlastne odklon a zavrhnutie európskej vzdelanosti. Cesta napred môže ísť len cez ňu a s ňou k novému, dokonalejšiemu univerzalizmu.

*

Niektorí kňazi a zvlášť katolícki by chceli ešte vždy mať Mojžišovho Boha, ktorý by so svojím národom viedol vojnu, trestal ho egyptskými ranami, a zabúdajú, že Kristus tohto Boha premohol láskou. Nechceme Boha, ktorého sa treba báť, nechceme vieru, ktorá je založená na strachu. Mal som nedávno rozhovor s mladým katechétom. Išlo do ostrého. Vytýkal som mu, že kresťanstvo je omyl, keď sa ľudstvo dostalo do takého stavu, v akom sa dnes nachádza, a malo by záležať kňazom na tom, aby hľadali spôsob, ako sa dostať zo závozu, ako priviesť ľudstvo zase na pravú cestu. On, prirodzene, zapieral, že by sa cirkev v niečom previnila a pomýlila, zlo sa vraj nachádza vo svete a ľudia ho sami poznajú a bez zvláštneho pričinenia vrátia sa na pravú cestu. Potom, z reči do reči, zbadal vo mne azda voľnomyšlienkara a, vytýkajúc mi môj postoj, hovoril, že keby ma v živote stretlo nejaké nešťastie, istotne by som vraj inakšie rozmýšľal, totiž bol by som veriaci — pravoverný.

Nuž, to je veru divný postoj cirkvi a samozrejme človeka, ktorý takto zmýšľa. Ak sa má viera zakladať len na strachu, načo je a či je to viera?

*

A predsa pri uplatňovaní komunizmu do života nemôže byť kresťanstvo formálne uznávané, lebo moc cirkevná, pochádzajúca od Boha, nepripúšťa inú zvrchovanosť ako svoju vlastnú, a preto sa s komunizmom nikdy nevyrovná. Komunizmus kresťanstvu zobral milosrdenstvo, najdôležitejšiu zásadu kresťanskej náuky popri láske k blížnemu, milosrdenstvo človeka ponižujúceho, a dal mu slobodného človeka s dávaním dobra bez milosrdenstva, vykorisťovania, a tým ho stavajúceho na najvyššie a najdôstojnejšie miesto, aké mu právom v živote patrí.

Dnešný človek prekonáva kresťanstvo alebo aspoň zisťuje, že nedá sa v živote uplatniť, ale nemôže sa vracať ani k antickému naturalizmu, lebo ho prežil. To je vari aj hlavná príčina dnešných neistôt. Nachádzame sa v prechodnej dobe. Ľudstvo si musí vytvoriť novú základňu a z nej vyvodiť cieľ, ktorým by sa uberalo. Prežívame krízu ducha, a to hlavne ducha európskeho.

Kresťanstvo hlása, že treba človeka telesného, s hriešnou jeho prirodzenosťou, potlačiť. Na druhej strane pripúšťa, že i táto telesná prirodzenosť je dielom Boha. Boh predsa vzal hlinu a uhnietol človeka. Akým právom môže človek svojvoľne túto prirodzenosť v sebe potláčať, veď by ničil dielo Božích rúk. Jeho snahy by sa nachádzali v rozpore so snahami Božími.