ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je nesporné, že dnešný človek snaží sa prevýšiť svoju mieru. Neuznáva nad sebou žiadnu vládu, žiadnu moc, je sám nad všetkým, a možno to ho robí nešťastným. Nielen rasizmus vytváral nadčloveka, ale vari ešte do väčšej miery vytvára ho dnešná doba, lebo dáva mu do rúk vládu nad celou prírodou, dovoľuje, aby ovládol a skrotil celú prírodu.

Bezpochyby je Nietzsche filozofom novej epochy, formuloval myslenie dnešných čias — odkryl v človekovi obludu, ktorá sama sa vyhlasuje za človeka.

*

Človek sa často teší z neúspechu svojho blížneho, ba tajne, skryte tešíme sa i zo smrti iného človeka, najmä ak ide o osobu, ktorá nás nejako svojou schopnosťou, prácou, osobnosťou zatieňovala, ktorá spôsobovala, že popri nej sme nemohli vyniknúť, povedzme ide o dvoch umelcov, o dvoch priateľov; v živote je stále súperenie a naše úspechy sú sprevádzané neúspechmi iných, jestvuje aj tichý, nekrvavý zápas človeka s človekom, zápas, ktorý sa odohráva hlboko v dušiach, ťažko hovoriť o úplnom priateľstve, z priateľstva vždy jeden získava a druhý stráca, priateľstvo podmieňuje tajná nenávisť. Prestávame byť niekomu priateľom, len čo sme ho dosiahli, len čo sme ho prekonali; priateľstvo je podmienené strachom a podnecuje veľkú sebeckosť, ľudia sa navzájom zbližujú, aby sa prekonali, silné povahy postupujú, slabé odpadávajú, v živote človeka je neustály pohyb vpred a z toho vzniká nepokoj.

Príčinou obcovania medzi ľuďmi nemusí byť len láska, môže byť aj nenávisť, a predovšetkým nenávisť.

*

U nás zaviedol sa vo všeobecnosti zvyk, že čistí sa len jeden chlievik, a to ten starší a väčší, v predpoklade, že je viac zaplienený, a uskutočňuje sa to dôsledne a svorne všetkými — i príslušníkmi samého chlievika, i inými, ba týmito ešte horlivejšie, a to nie vždy v snahe iba dobromyseľnej pomoci. Pritom celkom sa zabúda na ten menší, novší, akoby v ňom bolo všetko v poriadku, a zatiaľ práve ten dnes poriadne zapácha a práve v ňom založili si tučné potkany trvalý a bezpečný pelech. Nebolo by teda od veci, keby sme sa pri tejto, nie práve najpríjemnejšej práci rozdelili. Každý nech poctivo čistí svoj vlastný chlievik. Tak bude menej nedorozumenia a nedôvery.

*

Človek je tvor spoločenský a jeho sila a veľkosť vlastne pochádza zo spoločenskosti, zo schopnosti združovať sa. Čokoľvek veľké vykonal, stalo sa to len preto, že sa vedel pre veľkú myšlienku združovať. I jeho individualita je možná len v spoločnosti. Sám človek na svete by bol stratený. Znemožnila a zničila by ho rýchle príroda. Preto je pravdepodobnejšie, že sa objavoval na svete hneď v kŕdľoch a že musí sa iba udržať. Dnes sa celkove ľudia delia do štyroch skupín. Najviac je tých, čo sa otvorene stavajú proti režimu. Poväčšine preto, že sú im ohrozené hodnoty, ktoré im dosiaľ udržovali svet a život. Sú to na prvom mieste náboženstvo, majetok a pod týmto zorným uhlom myslená sloboda.

Druhú skupinu tvoria ľudia, čo sa zapojili do súčasného prúdenia, ale iba preto, že im to donáša určitý prospech. Uplatnenie sa, zbohatnutie, rozpínavosť osobnosti, skryte alebo vo svojom krúžku. Režim neschvaľujú, lebo ich charakteru a požiadavkám nevyhovuje, a čakajú návrat demokracie. Pre režim však robia dobré služby, zapájajú sa, dávajú kádre, horlivých pracovníkov.

Tretia skupina je do počtu malá, ale čo do vplyvu a robenia verejnej mienky silná. Má obsadené najlepšie a často základné miesta v strane. Hospodárstvo, kapitál, tlač, majú dobrú prax, prehľad, spojenie so svetom. Režim mal v nich spočiatku pohotovú, spoľahlivú a oddanú oporu, ale v dnešnej dobe stále väčšiu a nebezpečnejšiu príťaž, lebo svojimi rastúcimi požiadavkami hrozí zhumpľovať, zneuctiť samu myšlienku socializmu.

Socializmus bude vlastne rásť podľa toho, ako bude môcť spoločnosť týchto ľudí vyraďovať a nahradzovať.

Konečne iba v štvrtej skupine sú opravdiví komunisti, ľudia nezištní, poctivci a idealisti, ktorí chápu a nesú ideu rozumom a srdcom, a preto sa do nej celí vkladajú. Bohužiaľ, týchto je najmenej a nemajú taký vplyv, ako by mali mať.

Podľa toho, nie práve tí, čo sa otvorene stavajú proti režimu, sú najnebezpečnejší. Oveľa nebezpečnejšia je druhá a tretia skupina.

Dnes sa ľudia utápajú v slovách. Svoju nevedomosť, malú presvedčivosť chcú nahradiť hŕbou slov. Všade sa reční, v kostoloch, v škole, na verejnosti, na schôdzach. V tomto ohľade dnešná doba sa podobá dobe predsokratovskej. Aj dnes sa svet hemží sofistami. Ľudia, ktorí majú mravnosť, zodpovednosť a zákon iba na jazyku. Je to rozhodne znak úpadku.

*

Dnes večer mi nadhodila žena otázku, čo je šťastie. Odpovedal som, že naplnenie života. Zdala sa spokojná a hneď sa spýtala, či som už niečo také v živote zažil. Nuž, ľahko mi bolo odpovedať. Možno, a niekoľkokrát. Človek cíti chvíľku radosť, že žije, chvíľku sa poznáva celkom — cíti spojenie s okolím, s ľuďmi, s prírodou i s Bohom. Niečo také som zažil raz v lete alebo začiatkom leta. Bol som ešte na Mýte. Bolo to v nedeľu dopoludnia. V dedine slávili sviatok Božieho tela. Ráno, keď som išiel po ulici, ľudia, vyobliekaní, dôstojní, ponáhľali sa hŕnkom do kostola. Cesta bola vyzametaná, domy vybielené, akosi slávnostne vysvietené. Mne sa ľútilo tráviť krásny čas v kostole. Išiel som poza dedinu do hory a hora sa práve rozvíjala, podrast bol hustý, bujný, kvety veľké, pretekajúce vôňou, bučina bola rozvitá, ihličie práve pučalo, zem, korienky silne voňali, príroda prekypovala, pomedzi stromy sa lialo svetlo a mne bolo naraz, akoby som sa presýtil nesmiernou radosťou, ktorá ma prinútila padnúť na zem. Mal som oči plné sĺz, prežíval som niečo, čo sa nedá vypovedať, a potom sa ozval hlahol zvonov a vrátil ma do skutočnosti. Druhýkrát niečo podobné som prežíval vtedy, keď som bol v Demänovej na výlete. Brat so snúbenicou, ja so svojou ženou, vtedy ešte dievčaťom. Odpoludnia išli sme na vychádzku, ja a ona, nie však spolu. Ona vystupovala na jeden kopec, ja na druhý. Bolo to neobyčajné náhlenie. Chcel som byť skôr hore ako ona. Ktovie prečo. A tam hore ma náhle schvátila radosť, radosť z akejsi samoty, ohromné priestory sa mi otvorili, oblaky, na okolí vrchy — hole, čisté diaľky, psica, vietor, ševelenie. Cítil som odpútanie od všetkého. Nezniesol som na sebe ani šaty a vtedy vystúpila aj ona na náprotivný kopec. Bola tiež vyzlečená. Telo jej žiarilo v záplave lúčov, boli sme tak ďaleko, a zároveň, zdalo sa mi, tak blízko — prežíval som svoju a jej nevinnosť, čistotu. Myslím, že šťastie je rôzneho druhu. Iné šťastie prežíva dieťa, iné mladík, iné dospelý muž a iné žena.

V tomto ohľade sme sa tiež dohodli. Žena povedala, že ona prežívala šťastie, a bolo to vraj uspokojenie, vtedy, keď sedela vedľa mňa v aute a vracali sme sa zo sobáša, a vtedy, keď sa jej narodil druhý syn Matej. Zaiste, šťastie je aj splnenie životných poslaní. Muž má toto poslanie akési širšie, obsažnejšie, upína sa do väčších diaľok. Žena upína sa na svojho muža a na deti. Šťastie jej je biologického druhu.

*

Ako dobre, že sa život nedá zaškatuľkovať, sputnať, do oťaží zauzdiť a osedlať, ako by si to želali mnohí vodcovia, reformátori, vôbec veľké hlavy tohto sveta. Ani jeden vyvolený nevedel ho určiť a obsiahnuť, ani jeden vzorec nevedel ho zjednodušiť a vyjadriť, zobraziť ho tak, aby sa stal ľudskému rozumu pochopiteľný. Vyrastá z každej obruče, z každej klietky, do ktorej by ho chceli vtlačiť. A to je práve jeho najcharakteristickejším znakom, táto neobsiahnuteľnosť, neurčiteľnosť, táto schopnosť prerastať, rúcať, pretrhávať všetky hrádze, ktoré sa mu do cesty stavajú. Boli veľké idey, myšlienky, boli veľké skutky, organizácie, a predsa pokus zachytiť život, skrotiť ho podľa ľudskej miery, sa nepodaril. A ľudia neustávajú. Zdá sa, že je to ich najdôležitejšia, najnaliehavejšia úloha: rozriešiť život, premeniť ho na suché čísla, urobiť z neho poslušného služobníka rozumu. I dnes sa preň stavia veľká ohrada — mnohí veria, že pokus sa vydarí. Človek konečne našiel spôsob, ako usmerniť život, ako ho zachytiť do koryta, usmerniť ním prúd a ako využiť jeho nesmierne možnosti a sily. No chvalabohu, že je to len zasa veľká idea, utópia, ktorej možnosti sa dá na nejaký čas veriť, ktorá hádam aj pomôže ľudstvu dostať sa na rovnú cestu zo závozu, kam sa dostalo. Vravím chvalabohu, lebo v inom prípade museli by sme hovoriť o súmraku tohto krásneho sveta a o súmraku ľudstva, o súmraku života.

*

Z perspektívy smrti zdá sa život veľmi absurdný, nezmyselný, naozaj iba bezcieľne lopotenie, pretĺkanie času, večný zápas, mrvenie a výsledok — nič. Prázdnota, bezduché telo, ktoré náhle stráca hodnotu, dôstojnosť, stáva sa len vecou, predmetom, áno, mrcinou. I ten najbližší, najvernejší sa odvracia od neho s odporom. Čo tu zostalo z toho života, kde je tá veľká námaha, to úsilie, kde je dosiahnutý cieľ. Čo chcel ten človek povedať svojím životom, načo tu bol. Vari iba to boli najkrajšie prežité chvíle života, keď sme zabúdali, keď sme sa povzniesli. A tu tisne sa do popredia i poslanie básnika, umelca. Umelec skrášľuje tento život, robí ho znesiteľnejším. Bez neho — bez jeho umenia, by bol všedný — áno, umenie je morfium, ľahké omámenie, umelci sú šaškovia. — Pan —

*

Takisto smrť zhodnotí život, určí mu pevné postavenie v prírode a vyvráti všetky jeho sny. Človek sa rád prehodnocuje, kladie nad ostatné tvory ako vládca a pán, vyznačený, pomazaný. Ale smrť mu povie jasne — budeš tým, čím si bol určený, a tvoje určenie nebolo o nič dôležitejšie ako určenie ktoréhokoľvek tvora, skaly, lišajníka, stromu, a zaiste tvoje určenie je iba v živote, smrť ťa vyraďuje, pozbavuje určenia, odhadzuje ako trosku. Nečakaj, že dosiahneš odplatu — nieto posmrtného života, aspoň nie takého, aký by si človek prial.

*

Človek žije stále svojím vedomím a podvedomím. I keď priamo nezasahuje do deja, nekoná, nezúčastňuje sa na živote aktívne, predsa pripravuje sa na nový čin.

V románe alebo v novele o tom musíme vedieť. Nestačí sledovať len jedinú, hlavnú osobu, a to tak, že necháme na ňu vplývať inými podružnými osobami, nastrojíme rozprávanie tak, aby sa stratili. Treba, aby sme mali neustále predstavu, že každá osoba v každom čase, v každej fáze rozprávania žije, koná alebo chystá sa zámerne alebo podvedome na čin, ktorý ju raz dotvorí.

Pravdaže, nie je to možné, aby sme všetky osoby stále mali pred očami. Dá sa to iba tak, že cez konajúcu osobu dávame čitateľovi možnosť stále nazerať a sledovať i osoby stojace v tej fáze v úzadí.

Vo veľkých románoch nesmie byť nič náhodné. Je to prirodzene už vyumelkovanosť, ale, napodiv, ňou sa najviac približujeme ku skutočnosti. Ani v živote nič nie je náhodné. My si len pri danom stave nestačíme všímať sprievodné javy, ktoré pripravujú rozhodný čin v nás i mimo nás.

(23. júna 1950)

*

Človek je výtvorom náhody, vlastne dlhého radu náhod. Mohli by sme sledovať všetky dni v živote, všetky dôležité rozhodnutia, všade by sme v úzadí zistili náhodu. Hlavne, zistili by sme, že všetko mohlo byť inakšie, keby sa jeden kamenček nebol dal do pohybu. Otec poznal matku — náhoda. Mohol poznať práve tak aj inú. Jednu noc ťa splodili, ale mohli ťa splodiť aj iní, a potom sa to začne — narodenie — školenie — zamestnanie — sobáš — postupy — áno, celá tvoja osobnosť je niečo, na čom si ty mal pramalý podiel: si tým, čím sa cítiš — preto, že okolnosti ťa k tomu priviedli.

Niektorý človek vie azda bojovať proti týmto náhodám a usiluje sa pretvárať seba a svet sám, ale vždy je jeho pôsobenie obmedzené vyššími danosťami, okolnosťami.

*

Svet je predstava? Nie. Svet je skutočnosť. Práve taká, ako som ja, lebo môže jestvovať i bezo mňa, jestvoval predo mnou a bude jestvovať po mne. Je práve takým subjektom ako ja, len pre mňa je práve takým objektom, ako zasa ja som pre skutočnosť objektom. Nemôžem pripustiť, že by všetko to, čo vôkol seba poznávam, bol len výtvor mojich zmyslov. Nie, má ono svoj význam, svoju platnosť i mimo mňa, napríklad v druhom človekovi, a to ma práve presviedča o skutočnosti objektu.

Keby bol svet iba predstavou, mohol by sa javiť každému inakšie, ako sa mne javí každý predmet, kým neprídem s ním do styku. Napríklad u ľudí, ktorí ešte nepoznajú stoličku a ktorým o nej rozprávam, musí vzniknúť rozličná predstava o tom istom predmete, no akonáhle im stoličku ukážem, keď majú možnosť ju poznať, zistiť svojimi zmyslami, naraz aj ich do tých čias rozdielne predstavy sa ustália, a keby sme potom každému osobitne dali nakresliť alebo zhotoviť poznaný predmet, nákresy, duplikáty by sa navzájom podobali, mali by charakteristické znaky rovnaké. To je neklamný dôkaz, že stolička jestvuje i mimo nich svojou akosťou, tvarom, že je teda samostatnou skutočnosťou a nie iba prchavou predstavou.

Schopenhauerovu tézu, že svet je predstava, môžeme brať iba v tom zmysle, že svet má pre mňa iba do tých čias význam, kým je mojou predstavou, potom trvá síce svojou skutočnosťou ďalej, no mne sa vymkol, stratil, rozplynul sa s mojou predstavou, zanikol so mnou. Ja nemám možnosť nejako naň vplývať, je mŕtvy so mnou. A to by navádzalo človeka k úplnému pesimizmu. Opačne ale treba, keď ani nie k bezvýhradnému optimizmu, tak aspoň k vypätému aktivizmu, a to nie je znakom pesimizmu. Takýto náhľad nás navádza, aby sme sa svetu čím viac venovali, aby sme sa ním zaoberali, riešili ho, poznávali, aby sme do neho svojím dielom prispeli, kým žijeme, lebo jeho podoba, skutočnosť, jeho obsah nám je daný, obmedzený hranicami nášho života.

Človeče, nepremárni svojou záhaľkou ani minútku, ani sekundu, lebo všetko uniká tak rýchlo spod tvojich rúk do nedosiahnuteľna, ako ubieha tvoj životný čas. Je síce skutočnosť mimo teba, nezávislá od teba, od tvojho trvania, lež pre teba je iba predstavou: ochabnutím, prípadne zánikom tvojich zmyslov, ktoré ti ju umožňujú poznať, ochabuje, prípadne zaniká aj ona.

Áno, človeče, tvoje možnosti sú ohraničené, chop sa ich každou príležitosťou, každou prítomnosťou, ktorou ešte trváš, jestvuješ, čo najobsiahlejšie, lebo len v nej máš istotu seba — svojej myšlienky, svojho diela. Čakajúc, môžeš byť zaskočený. Nedaj sa preto prekvapiť. Odíď s plným vedomím. To bude tvojím najväčším triumfom na svete.

(Poznámka ku knihe Thomasa Manna: Nesmrtelné stránky z Schopenhauera — Večné myšlenky)

*

Najdlhšie žil ten, kto najlepšie život precítil, a precítiť život, to je toľko, ako život chápať, život v sebe prežívať vcelku, úplne, stavať sa k nemu bezprostredne, byť neustále v ňom, nevyhýbať sa mu, nevyraďovať sa, ale to neznamená vyžívať a využívať.

*

Spisovateľ má viac uvažovať ako písať.

*

Len v protikladoch sa tvoria hodnoty.

*

Tiché vody zabíjajú ducha.