ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obyčajne vodcom pririekame väčšie schopnosti, ako mávajú. Chceme, aby boli silní vo všetkom, v čom sme my slabí. Takto ich preceňujeme. Vytvárame si z nich ideál, ktorý človek nevie zniesť. V tom tkvie hlavná príčina, prečo sa vodca nevie udržať dlho na svojom vysokom mieste, prečo masa tak ľahko ho zrádza a často obracia hrot svojej nenávisti proti nemu. V tom je tiež tragika toho vodcu, ktorý svoje poslanie berie poctivo, chce vyhovieť ľuďom, preberá nové a nové úlohy, prekonáva sa, až raz musí prísť posledný stupeň ľudských možností — odkiaľ vyššie smrteľníkovi nemožno. No ľudia nechcú vidieť vo svojom miláčikovi slabosť. Vodca si musí vybrať: obetovať sa alebo padnúť do väčšieho uponíženia, ako znáša jeho ľudská miera. Mocný duchom sa obetuje pre myšlienku, mohlo by sa povedať na uspokojenie svojich ctiteľov, slabí padajú. Takto treba chápať i Kristovu smrť. A tu je večná látka na tragédie.

*

Človek sa ukáže vtedy, nakoľko je dobrým človekom, keď má v rukách moc.

Zlí ľudia používajú svoju moc na skrotenie svojich protivníkov.

Dobrí ľudia používajú moc na to, aby ňou upevnili dobro a spravodlivosť vo svete.

*

Ľudia by mali viac robiť a menej hovoriť. V poslednom čase sa mnoho reční, každý má nejakú originálnu myšlienku, musí ju povedať, musí o svojej pravde iných presvedčiť. Už nám nestačia kňazi na kancli, potrebujeme poslancov, tajomníkov, sekretárov a všelijakých agentov a my sami diskutujeme, vyhľadávame škriepky, utápame sa v slovách. Hovoríme o robote, ale nerobíme. Človek stratil vzťah k robote, zabudol, že robota sa musí robiť, prežívať, a nie pretárať. Myslíme, že si rečami uľahčíme v živote, a zabúdame, že najväčšia radosť je v samej práci, v odovzdanej práci, keď mlčíme a sledujeme pohyb rúk, zahlbujeme sa do tvorenia, keď naše myšlienky spájame s dielom, s hmotou, a tak ju oživujeme, povznášame. Veď tým aj my rastieme a dotvárame sa.

(Štúdia k postave Tóna z románu Život bez konca)

Zmyslom života je vyplniť poslanie. Životné poslanie je u človeka predurčené vrodenými vlohami, je dané dedičným predurčením. Povinnosťou človeka teraz je zistiť v sebe tieto vlohy, pozorovať, poznať sám seba a na základe toho vyplniť úlohu, na ktorú má nadanie. Záleží teda na výbere povolania. To však nesmie ovplyvniť ani záujem rodiny, ani záujem štátu alebo inej spoločenskej potreby, ku ktorej dotyčný náleží. Má byť určené jedine danosťou prirodzenosti. Niečo sa dá zistiť rôznymi psychologickými skúškami, niečo pozorovaním, veľa môže k veci povedať rodič, učiteľ, lekár. Ale najviac sám človek, ak je dosť schopný poznávať sám seba.

Zmyslom života je potom práca, ktorú vykonávame v našom najmilšom povolaní. Je, prirodzene, u každého človeka iné. Čiastočne rozhoduje pohlavie, vek i prostredie. Tým sa, pravda, nehovorí, aby sa vytvárala emancipácia ženy ani aby sa žene predurčovala len úloha matky — rodičky a pestúnky. Skôr naopak. Žena podľa toho má právo na rovnaké postavenie s mužom.

Zmyslom života je poctivosť v práci.

*

Naším poslaním — hovorí Rousseau — je byť človekom. A čo to znamená? Človek je tvor stojaci na prechode dvoch svetov: sveta hmotného a sveta duchovného. V ňom sa neobyčajne zložito prenikajú navzájom tieto dve zložky, ba dosahujú určitú rovnomernosť, rovnováhu a harmóniu, v tom teda spočíva podstata človečenstva, v harmónii hmoty a ducha, a byť človekom znamená uplatňovať túto harmóniu v sebe aj navonok.

*

Príčiny tvorenia podľa Senecu: hmota, tvorca, tvar, cieľ, idea.

Podľa Senecu, čím je v tele duch, tým je vo svete Boh. Myslím, že je to jeden z najstarších dôkazov Boha. Nijaký človek nemôže poprieť v sebe ducha, hoci sa dosiaľ nikomu nepodarilo dokázať, čím presne je a aký je. No každý svojím konaním dokazuje, že jestvuje. On vládne nad telom, rozhoduje, dáva mu vlastnú náplň, bez neho by sme umreli. Je však v podivuhodnom, nepostrehnuteľnom spojení s telom. A tak je to aj s Bohom. No poznať ho bude asi ťažké, ako je ťažko možné, aby náš prst alebo dokonca jedna bunka z tohto prsta postrehla a poznala toho ducha. Ona ho len cíti, lebo sa mu musí podriaďovať skrze telo, ktoré je jeho čiastkou, a to je vari aj náš údel, údel človeka. Máme sa podriaďovať Bohu, ktorý jestvuje, skrze prírodu — svet, ktorého sme čiastkou. Kto hľadá Boha mimo tohto sveta, je na mylnej ceste, práve tak ako ten, kto ho vôbec nehľadá — obidva prípady sú vlastne nemožné — sú len vykrivovaním skutočného stavu — vlastnej prirodzenosti. Účel nášho bytia je práve taký ako účel jednej bunky v tele, máme zistiť, poznať svoje poslanie a usilovať sa správne ho vyplniť. Pravdaže, musíme si uvedomiť, skrze čo a komu slúžime. Naša prítomnosť je užitočná a istotne aj predvídaná a zámerne do tohto sveta stavaná. Máme jednoducho vo svete svoje poslanie, ale nie je nutné, bez nás svet bude jestvovať ďalej, ako ani bez jedinej bunky telo nestráca svoju podstatu, lebo má možnosť nahradiť si stratu práve spolupôsobením tela a ducha. To je vari aj podstata všetkého tvorenia. Celý tento náhľad dá sa rozvádzať a prísť k záveru, že poznaním seba poznávame vlastne svet. Inakšia cesta poznávania je vari nemožná, je blúdenie, a teda pozoruj, poznávaj, a môžeš pochopiť sám seba: v tebe je obsiahnutý celý svet, v tebe prebýva sám Boh. Poznávaním seba zistíš aj svoje poslanie a budeš ho vedieť správne vyplniť a dosiahnuť harmóniu ducha a tela.

No každý duch vyžaduje iné telo a zase každé telo potrebuje iného ducha.

Možnože človek má vo svete podobné poslanie, ako majú bacily v ľudskom tele. Bacily svet môžu stavať, môžu ho však i ničiť.

Náš svet má svojho vlastného ducha, podriadeného vesmírnemu duchu. Je mnoho duchov, ale jeden Boh.

Je mylný náhľad, že by sa svety navzájom podobali, nesmieme si myslieť, že na Marse jestvuje podobný život ako tu na Zemi, že azda i tam sú ľudia. Mars má iné podmienky jestvovania aj iné poslanie — či sa jeden prst druhému podobá?

*

Tvrdenie dialektického materializmu, že hmota bola pred duchom, celkom neobstojí. Nevieme si akosi predstaviť, že by počiatok sveta a všetkého daného závisel iba od hmoty. Pýtame sa totiž na príčinu tej hmoty, odkiaľ povstala? Sama sebou? Ťažko pripustiť. Alebo keď pripustíme, priznávame, že v tejto prvopočiatočnej hmote jestvovala už tvorivá sila, ktorá ju premieňala, robila dynamickou, schopnou vývoja. A čože je tá tvorivá sila? Nič iné, iba prejav duše. A kde je prejav, musí byť aj duch. Podľa toho v prvopočiatočnej hmote bol už duch. A vari to aj tak bolo. Hmotu nie je možné oddeliť od ducha. Ony spolu stále súvisia a len spolu ich môžeme chápať. Sú iba dve stránky umierania. Hmota je tá vonkajšia, zjavná, zmyslami poznateľná, a duch je tá vnútorná, prežívaná samou hmotou alebo aktívne prejavovaná, ktorá všade ale nemusí byť — je len v živých bytostiach. A tak dôjdeme vlastne k poňatiu sveta, ako ho chápu a vysvetľujú východní filozofi. Svet je naplnený duchom i každá jeho najmenšia čiastka, teda hmota. Duch je v každom stvorení i v takzvaných neživých predmetoch, napríklad v skalách, v povetrí, vo vode, všade tvorí obsah, vnútro, prežívanie hmoty, iba nemá schopnosť prejavu ako pri vyšších tvoroch. Duch bol aj na počiatku v hmote a nebol ani pred, ani po, ako by niektorí filozofi chceli tvrdiť. Uspokojme sa s vysvetlením Biblie. Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Slovo nám tu predstavuje prvotnú formu hmoty, a toto Slovo dalo prvotnú hmotu, počiatok všetkého, bolo u Boha, čiže v duchu a s duchom, lebo Boh bol Slovo, čiže duch a hmota vtedy jedno boli, a tak bude na veky vekov.

*

Na počiatku bolo Slovo. Myslím, že tento úvod do Písma je ešte dosiaľ platným a najzrozumiteľnejším vysvetlením pôvodu vzniku sveta. Pokrok, rozum, veda ani filozofia nevedeli k tomu ani nič pridať, ani odobrať. Je v tom pravý obraz tohto sveta, jeho doterajší a budúci vývoj, ako aj veľké zjavenie. Kto sa nad tou vetou zamyslí a chce jej rozumieť, pozná v nej seba i Boha. Darwinova teória, biológovia nič nové neobjavili. Ba v mnohom sfalšovali prapôvodnú a pochopiteľnú pravdu. Človek nemôže byť vrcholom stvorenstva, nie je možné, aby hlavný prúd vývoja ním prechádzal. Je nezmyselné čakať, že sa v budúcnosti stane nejakým nadčlovekom, azda Bohom. Bude iba tým, čím bol a čím je — lebo má iba vymedzené čiastkové postavenie vo svete. Tento charakter mal určený už v Slove a dosiaľ si podržal toto určenie, dosiaľ je iba začiatkom stavu.

Večného vývoja je schopný iba celok, totiž Slovo; človek má v ňom zohrať iba jednu úlohu — a tá je zákonom i časom obmedzená. Pravdaže, ako čiastka Slova sme veční. Večný môže byť človek iba v Bohu, v Slove; sám v sebe nie. Úlohou nášho života je potom poznať svoju čiastkovú úlohu a vyplniť ju. Táto schopnosť je ale podmienená poznaním samého seba.