ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popoludní na nádvorí mohutného starého kaštieľa. Služobníctvo čaká na návrat pánov a hostí z poľovačky.

Prvý výstup

I. a II. stráž

I. STRÁŽ (vchádza rýchlo): Poľovačka sa skončila. Videl som, ako vyšli sedliaci z hôrky.

II. STRÁŽ: Žeby sa boli poddali?

I. STRÁŽ: Dali im vedieť, čo ich čaká. Že hôrku, do ktorej ušli, chce panstvo dať obkolesiť a podpáliť. Museli sa poddať. Bolo to, lepšie, ako dať sa zastreliť na úteku, alebo upiecť za živa.

II. STRÁŽ: Úbožiaci.

I. STRÁŽ: Len ich ľutuj. A tak, aby to iní videli a počuli. Ľahko by si sa mohol dostať medzi nich.

II. STRÁŽ: Kde sú?

I. STRÁŽ: Panstvo sa ešte nepohlo z hôrky. Možno sa tam ešte zabaví. Ale lapení sa už blížia. Budú tu o chvíľu. (Pauza.) Čo je? Z hradskej počuť hrkot. (II. stráži.) Počuješ? Voz sa blíži.

Druhý výstup

Tí istí, Veliteľ

VELITEĽ (vchádza a hneď posiela I. stráž): Po hradskej ide záprah. Ihneď ho zastavte! Cestujúcich zaveďte sem na nádvorie!

I. STRÁŽ (vyjde).

Tretí výstup

Veliteľ, II. stráž

VELITEĽ: Onedlho privedú vzbúrencov. Budú medzi nimi aj ich vodcovia.

II. STRÁŽ: Kde ich dáme? Pivnice sú plné.

VELITEĽ: Predbežne zostanú na nádvorí.

II. STRÁŽ: Pod holým nebom?

VELITEĽ: Čo hľadíš na mňa? Mal by si pre nich azda lepšie miesto?

II. STRÁŽ (neodpovedá).

VELITEĽ: Je to rozkaz osvieteného pána.

Štvrtý výstup

Tí istí, I. stráž

I. STRÁŽ (vracia sa): Cestujúci sa nechce podrobiť rozkazu.

VELITEĽ: Pozrime ho! A kto je to?

I. STRÁŽ: Nevieme. Cestuje iba sám s kočišom, no krik robí za dvoch. Odvoláva sa na cisársky dvor a na cisárovho brata. Nemožno sa pri ňom k slovu dostať, tak sa hnevá a nadáva.

VELITEĽ: Ak cestuje len sám, nebude to nejaký veľký pán. Nebojte sa ho. A priveďte ho, či sa mu to páči alebo nie!

Piaty výstup

Tí istí, Poeta

POETA (vbehne na nádvorie): Neslýchaná vec! Násilie, proti ktorému musím protestovať! (Pauza. Tichšie.) Stráž, ktorá ma zadržala, hovorí, že tu je jej veliteľ.

VELITEĽ: Ja som, pane.

POETA: Protestujem u teba proti zákroku tvojich ľudí. Ako sa mohli opovážiť zastaviť ma na mojej ceste?!

VELITEĽ: Zastavujeme bez výnimky všetkých cestujúcich.

POETA: Akým právom?

VELITEĽ: Právo patrí pánom. Rozkaz vydala jeho osvietenosť gróf Morháč, môj pán.

POETA: Tvoj pán nesmie prekážať slobodným ľuďom slobodne sa pohybovať po krajine. Takýto postup uráža a ponižuje. Patrím k cisárskemu dvoru, som služobník brata jeho veličenstva a po návrate do Viedne budem nútený sťažovať sa u svojho pána. A môj pán môže dať pocítiť komukoľvek v krajine, že kto robí prekážky jeho služobníkovi, zahráva si s ním.

VELITEĽ: Osvietený gróf vydal tento rozkaz na ochranu cestujúcich v blízkosti jeho majetku. Už niekoľko týždňov potulovali sa po dedinách a lesoch jeho osvietenosti vzbúrení sedliaci. Boli pre cestujúcich nebezpeční, lebo mohli hocikoho napadnúť. Jeho osvietenosť vydala rozkaz po dlhom uvažovaní.

POETA: Od stráže som počul podobné vysvetľovanie. Len ako dlho bude trvať to nebezpečenstvo?

VELITEĽ: Práve pred chvíľou poddali sa posledné zvyšky vzbúrencov.

POETA: Tak budem môcť ešte dnes pokračovať v ceste?

VELITEĽ: O tom rozhodne jeho osvietenosť.

POETA: Ale čo chce tvoj pán so mnou? Malo by mu byť celkom jedno, čo mi hrozí. Nežiadal som ho o ochranu, ani ju nepotrebujem. Chcem ďalej. Od neho len to očakávam, aby sa mi do cesty nepostavil. (Pauza.) Kde je tvoj pán?

VELITEĽ: Práve sa vracia so svojimi hosťami z poľovačky.

POETA: Budem sa môcť s ním teraz porozprávať?

VELITEĽ (v pomykove): Neviem.

POETA: Ako to? Nemám čas vyčkávať tu dni alebo týždne. Ponáhľam sa. Také chýry idú z Viedne, že môj pán je ťažko chorý.

VELITEĽ: Darmo. Musím plniť rozkaz svojho pána.

POETA (ako keby ho naraz opustili všetky sily): Spýtaj sa teda jeho osvietenosti, či ma prijme.

VELITEĽ: Kto si, pane, aby som mohol oznámiť tvoje meno.

POETA: Som poeta laureatus Ján Višňovský, básnik jeho výsosti brata cisárskeho veličenstva.

VELITEĽ: Teda gróf?

POETA: Nie, nie som gróf.

VELITEĽ: Azda barón?

POETA: Nie som ani barón.

VELITEĽ: Tak zeman?

POETA (dlho trvá, kým príde odpoveď): Nie som ani zeman.

VELITEĽ (opakuje po ňom): Ani zeman. (Stráži.) Konajte svoju povinnosť. Zadržaný nesmie opustiť nádvorie. (Vyjde.)

Šiesty výstup#

I. a II. stráž, Poeta

II. STRÁŽ (priblíži sa k Poetovi).

POETA: Čo chceš?

II. STRÁŽ: Neboj sa, pane.

POETA: Prečo by som sa bál? Čo si to myslíš o mne? Len sa ku mne nepribližuj! Neradím to ani jednému z vás.

I. STRÁŽ: Prečo?

POETA: Neviete, s kým hovoríte. Som služobník cisárskeho dvora. Nikde ma nemožno beztrestne postaviť pod stráž ako nejakého zločinca.

II. STRÁŽ: A predsa nebudeš ďaleko od nás. Možno si meštiansky syn alebo sedliacky ako my.

POETA: Nech mám akýkoľvek pôvod, som slobodný človek. Ako sa opovažujete prihovárať sa mi takýmto spôsobom?

II. STRÁŽ: Čudák si. Je pravda, že by ťa už nerátali k sedľači, na ktorú sa poľuje ako na divú zver. Ale že by si bol taký veľký pán, akým sa robíš, to ti neuveríme.

I. STRÁŽ: Keby si netáral…

POETA: Len nech si hovorí! Ale ja sa s ním rozprávať nebudem.

I. STRÁŽ: Pravdu máš, pane. Nehodno s ním slova stratiť. Rečí má vždy veľa, ale rozumu v nich málo.

II. STRÁŽ: Chcel som ťa o niečo poprosiť, pane. Ale škoda bolo i len myslieť na to.

I. STRÁŽ: Tichšie. Sedliakov už vedú.

Siedmy výstup

Tí istí, III. stráž, Štyria sedliaci

ŠTYRIA SEDLIACI (vojdú. Majú zviazané ruky.)

III. STRÁŽ (za nimi): Kde ich máme dať?

I. STRÁŽ: Predbežne zostanú na nádvorí.

III. STRÁŽ: Tak ich aspoň ďalej zaženiem. A priviažem k sebe. No hybajte, chlapi! (Štyria sedliaci sa pohnú; Stráž za nimi.)

Ôsmy výstup

Tí istí, Veliteľ

VELITEĽ (vojde): To je všetko?

III. STRÁŽ: Všetko, pane. Hôrku sme vyčistili.

VELITEĽ: Hlavu dáš na to, že nezostal tam ani jeden?

III. STRÁŽ: Sám osvietený pán je presvedčený, že viac ich nebude. (Zblízka sa ozve roh.)

I. STRÁŽ: Je koniec poľovačky. Panstvo sa už vracia.

Deviaty výstup

Tí istí, Gróf Alfonz, Gróf Xaver, Barón a Zeman

ZEMAN: Dnešný deň nezabudnem vďaka jeho osvietenosti. Naozaj kráľovské pobavenie. Nezažil som ešte na poľovačke toľko vzrušenia a prekvapenia. Prenasledovať vzbúrencov a vohnať ich do pasce nebola ľahká úloha. I keď išlo o sedliakov, bola to predsa len zver ušľachtilá. Ale najviac ma vzrušovalo, že o všetkom sa malo rozhodnúť pri hôrke. Práve pri tej, ktorú mal nebohý otec osvieteného pána tak rád.

BARÓN: Naše víťazstvo bolo od začiatku isté. Nerozhodlo sa o ňom až pri hôrke.

ZEMAN: Mne však akosi šlo o ňu. Nepochyboval som ani na chvíľu, že ak sa sedliaci nepoddajú, osvietený pán dodrží slovo a dá ju podpáliť. A bolo mi jej ľúto. Sedliaci sa však poddali. A ja som mal z toho radosť. Myslel som si — hôrka sa zachránila. Akoby som bol pritom aj cítil, že spolu so mnou sa teší aj nebohý otec osvieteného pána. (Nik mu neodpovedá.)

GRÓF ALFONZ (spozoruje Poetu. Veliteľovi): Kto je to?

VELITEĽ: Nejaký čudák. Pred chvíľou sme ho zadržali. Odvoláva sa na to, že je služobník cisárskeho dvora.

GRÓF ALFONZ: Nevyzerá na vyššieho úradníka. Neskoršie sa s ním porozprávam. (S pánmi, s ktorými prišiel, zamieri ku vchodu do kaštieľa.)

POETA (ide za Grófom): Osvietený pane…

GRÓF ALFONZ: Neskoršie!

POETA: Ale ja nemám kedy čakať, vaša osvietenosť. Musím urýchlene pokračovať v ceste. Očakávajú ma na cisárskom dvore. Môj pán, brat jeho veličenstva, je ťažko chorý.

GRÓF ALFONZ (a jeho spoločníci neodpovedajú).

POETA: Som poeta laureatus Ján Višňovský, ktorého neprávom zadržali služobníci vašej osvietenosti. Prosím, aby ma vaša osvietenosť ihneď prepustila. Nie som zvyknutý čakať.

GRÓF ALFONZ (obráti sa): Dosť!

POETA (chápe, že zašiel ďaleko. A predsa by rád ešte odvrkol.)

VELITEĽ(šepká mu): Mlč, pane, lebo bude zle! (Vedie ho von.)

(Strážcovia za nimi.)

Desiaty výstup

Gróf Alfonz, Gróf Xaver, Zeman, Žofia, Mariša

ŽOFIA okamih panuje ešte zlý dojem, ktorý zanechali Poetove slová. Naraz sa však všetko obracia k Žofii, ktorá stojí vo dverách kaštieľa. Je to zvodná krásavica, Barónova žena a dcéra Grófa Alfonza. Hlboký úklon všetkých pánov): Idem vám v ústrety, páni. Netrpezlivo som vás čakala, lebo trošku dlho trvala vaša poľovačka. Museli ste cítiť, ako ktosi vám blízky myslí na to, že predsa by nám paniam bola dlhá chvíľa na svete, keby vás pánov nebolo. Mala som však aj iné myšlienky. Priznávam sa, že som nielen myslela na vás, ale sa aj o vás bála.

BARÓN: Trošku dlhšie to trvalo, ako sme si mysleli. Škoda bolo však strachu. Nehrozilo nám nijaké nebezpečenstvo.

GRÓF XAVER: Nebezpečenstvo však hrozí všetkým, ktorí sa vracajú z poľovačky živí a zdraví, ale môžu sa pozrieť do krásnych očí pani barónky.

GRÓF ALFONZ (prekvapene): A vy, gróf Xaver, viete aj takto rozprávať? Galantne, ako sa na dvorných pánov patrí?

GRÓF XAVER: Domnievam sa, že len takto.

ŽOFIA: To sme o vás ani nevedeli.

GRÓF XAVER: Nuž susedia nemusia vždy všetko vedieť o sebe.

GRÓF ALFONZ: Len preto som to poznamenal, lebo ste na poľovačke vôbec nerozprávali.

GRÓF XAVER: Mlčal som, lebo ma vaša poľovačka ani trochu nezaujímala.

GRÓF ALFONZ: Uisťujem vás, že ani mňa.

GRÓF XAVER: Prečo ste ju potom usporiadali? Hon na ľudí?!

GRÓF ALFONZ: Záleží mi na tom, aby zákony, ktoré od vekov dali právo môjmu rodu vládnuť nad poddanými, stáli pevne ako múry tohto kaštieľa. A takto som ich chcel naučiť, že toto právo nezmenené trvá a že ním nepohne nijaká moc na zemi.

BARÓN: Bolo to dobré poučenie.

ZEMAN: Čo chce s buričmi vaša osvietemosť?

GRÓF XAVER: I my by sme mali právo súdiť ich. Ale lepšie bude, ak to urobia iní.

GRÓF ALFONZ: Chcem, aby sa v najkratšom čase zvolal riadny súd.

ZEMAN: Správne. Tak si to žiada spravodlivosť.

GRÓF XAVER: Neočakávajte nič zvláštne od takzvanej spravodlivosti. Bude bezohľadná, lebo vašich poddaných odsúdi jednoducho na smrť. A škoda na druhý svet posielať ľudí, ktorí by mohli pre nás ďalej pracovať. Poznám iný spôsob poučenia. Dereš, vzácni páni. Starý a osvedčený prostriedok. Ten by ich zmenil na celkom iných ľudí.

MARIŠA (ukáže sa vo dverách): Stolovanie je pripravené, pani barónka!

ŽOFIA (s úsmevom): Ani v tomto ohnivom rozhovore nemali by ste zabudnúť, páni, na občerstvenie. Mariša nám prišla oznámiť, že je pre vás prestreté.

MARIŠA (úklon. Vracia sa do kaštieľa.)

BARÓN: Okamih, Žofia! Rozhovor chceme dokončiť. Myslím, gróf Xaver, že dnes už dereš nestačí. Nestačia! najmä malé tresty. Naši poddaní majú v krvi čosi buričské. V mnohých prípadoch darmo by sme ich dali biť. Kým by zostali nažive, aj to buričstvo by žilo v nich. Poslušní budú len mŕtvi.

GRÓF XAVER: A čo by ste si počali s nimi, keby boli mŕtvi? Mŕtvi nerobia a neplatia.

ZEMAN: Gróf Xaver má pravdu.

ŽOFIA: A teraz hovorme rýchlo o niečom inom.

GRÓF ALFONZ: Poďme na občerstvenie, milí hostia naši.

GRÓF XAVER: Poďme! A pri perlivom víne začneme rozhovor iný a krajší.

(Spoločnosť vojde do kaštieľa.)

Jedenásty výstup

Poeta a Veliteľ

VELITEĽ (pozerá za vchádzajúcimi. Keď posledný vojde): Už sú dnu.

POETA (myslí na svoju bolesť): Čo robiť? Čo robiť?

VELITEĽ: Vidím, že ti je do plaču. Nebol by z teba vojak. Akú prácu vykonávaš vlastne na cisárskom dvore?

POETA: Skladám oslavné básne na svojho pána.

VELITEĽ: Nič iné nerobíš?

POETA: To je moje povolanie. Vždy, keď môj pán oslavoval nejaké víťazstvo, narodeniny alebo vyznamenanie, medzi tými, ktorí mu blahoželali, musel som byť i ja s básňou. Predniesol som ju zakaždým pred vyberanou spoločnosťou a môžem povedať, že v takýchto chvíľach som bol zo služobníctva svojho pána najdôležitejšia osoba.

VELITEĽ: Písať básne je iste veľké umenie. To veru hocikto nevie.

POETA: Správne si poznamenal. Je to veľké umenie.

VELITEĽ: A tvoj pán iste dobre zaplatí.

POETA: Dobre sa mám v jeho službách. (Pauza.) Chápeš už teraz, prečo mi ťažko padlo odmietnutie tvojho pána?

VELITEĽ: Chápem. Človek to ťažko nesie, keď si už raz zvykol, že sú pred ním všetky dvere otvorené.

POETA: Si veľmi láskavý, pane. Dovoľ, aby som ti povedal, že len ty mi tu rozumieš a že tvoje porozumenie ma robí šťastným. Svojmu pánovi sa nezabudnem zmieniť o tvojej láskavosti.

VELITEĽ: Ako chceš! Ale nie je treba, aby si sa prihováral za mňa. Sluhovia sme obaja a vždy budeme slúžiť. Taký je náš údel. A to by ani cisárov brat nezmenil.

Dvanásty výstup

Tí istí, Gróf Alfonz, Barón

GRÓF ALFONZ (vojde. Rýchlo sa stmieva): Pri hradskej nech i dnes stoja stráže na noc.

VELITEĽ: Podľa rozkazu.

GRÓF ALFONZ (priblíži sa k Sedliakom. Jeden z nich cúvne pred ním.)

VELITEĽ: Neboj sa!

BARÓN: Prečo by sa nemal báť? Správne je, keď sa bojí. Všetkých nás. Ten strach je potrebný!

GRÓF ALFONZ (Veliteľovi): Choď si za povinnosťou.

VELITEĽ (vyjde).

Trinásty výstup

Gróf Alfonz, Barón, Poeta, Sedliaci

GRÓF ALFONZ: Kto si?

POETA: Už som povedal.

GRÓF ALFONZ: Poeta laureatus. A navyše i horenos. Pán, ktorý sa nevoľky dostal z lesku cisárskeho dvora do zastrčeného hniezda. Mohol si očakávať, že sa tu nájde človek, ktorý bude vedieť, načo je básnik na svete?

POETA (úctivo): Stačí, že to vieš ty, osvietený pane.

GRÓF ALFONZ: Ach, poeta vie byť aj zdvorilý!

POETA: Som dvorný služobník.

GRÓF ALFONZ: A myslíš, že mimo dvora zdvorilosť nepoznajú?

POETA: Možno práve to som chcel povedať.

BARÓN: Aby som ťa nedal natiahnuť na dereš! Bez zdvorilej výhovorky. Azda by si to pocítil dvojnásobne.

POETA: Lenže tak sa nedá so mnou zaobchodiť. Som slobodný občan krajiny.

BARÓN: Nevieš, že je to málo, ak sa zhováraš s nami?

POETA: I s kniežatami som sa zhováral. A nechceli odo mňa, aby som padol pred nimi do prachu.

GRÓF ALFONZ: Ani my to nechceme. Ide len o to, ako by sme sa rozlúčili.

POETA: Ty ma chceš prepustiť, osvietený pane?

GRÓF ALFONZ: Nielen teba. Každého, koho som dal zadržať.

BARÓN: Teba však s jednou podmienkou. Aby sme na ňu nezabudli. (Pauza.) Videl si tých sedliakov?

POETA: Videl.

BARÓN: Aj to vieš, ako sa sem dostali. Chceme, aby si šikovne rozpovedal na cisárskom dvore, že poddaní osvieteného pána sa vzbúrili. Osvietený pán bol veľmi prekvapený. Podarilo sa mu však pomocou svojej hrdinskej stráže sedliakov premôcť a nad vzburou zvíťaziť. A keby sa vypytovali ďalej, povieš, že teraz je na majetku jeho osvietenosti pokoj. Ba dokonca sami poddaní žiadajú, aby previnilcov čím skôr odsúdili.

POETA: To je podmienka?

BARÓN: Pousiluješ sa o to, aby sa správa dostala nielen do uší tvojho pána, ale aj cisára. (Obráti sa ku Grófovi.) Dobre bude, keď počujú na dvore priaznivú správu. Zlomyseľníci by mohli postaviť veci do celkom iného svetla.

GRÓF ALFONZ: Nebojím sa dvora. A toto je hlúpa myšlienka. Nepotrebujem ničí príhovor.

BARÓN: Ja zasa myslím, že ho potrebujeme. A poeta by bol iste ochotný preukázať nám túto službu.

POETA: Možno. Keby som vedel, ako to bolo.

BARÓN: Nestačí ti, čo som povedal?

POETA (ticho): Neviem, či je to pravda.

BARÓN (pozrie na Grófa. Pohľady sa im stretnú): Keď si spieval chválospevy na svojho pána, držal si sa vždy len pravdy?

POETA: Možno nie vždy a v každom ohľade. Tých, ktorých máme radi, vďačne chválime. Azda bolo vo veršoch, ktoré som písal na jeho slávu, priveľa chvály. Ale všetko to vychádzalo z lásky.

BARÓN: Teda nechceš?

POETA: Nemôžem.

BARÓN: Povedz to ešte raz!

POETA (zatočí sa mu hlava): Ja — neviem.

BARÓN: Musíš to vedieť, ak chceš ďalej.

POETA: Máš strašné oči, pane. Prečo sa mi staviaš do cesty? Mňa čaká môj pán. Musím ďalej.

BARÓN: A čo ak by si sa k nemu nedostal? Kde ťa budú hľadať? Od Tisy po Dunaj? A kto pôjde za tebou? A kto bude vedieť o tebe?

POETA: Nemyslím na to. Pri hradskej je koniec nebezpečenstva. Vráťte mi slobodu!

BARÓN: A keď ťa posadíme do žalára? Môžeš pocítiť i našu moc.

POETA: Môj pán je chorý. Možno sa uzdraví od básne, ktorú mu nesiem. Pusťte ma! Potrebuje ma!

Štrnásty výstup

Tí istí, Veliteľ

VELITEĽ: Stráže na hradskej prepustili kuriéra.

GRÓF ALONZ: Akú niesol zvesť?

VELITEĽ: Umrel cisárov brat. Nariaďuje sa smútok v celej krajine.

GRÓF ALONZ (prekvapene): Počúvaš, poeta?

BARÓN (posmešne): Hľa — tvoj pán umrel. Odvolával si sa tu na mŕtveho.

GRÓF ALONZ: Akosi to prišlo veľmi náhlo.

BARÓN: Dúfam, že vieš, čo to znamená. Je koniec tvojej slávy, básnik brata jeho cisárskeho veličenstva.

POETA (ťažko sa spamätúva): Umrel? Ale ty nevravíš pravdu. To nemôže byť pravda.

GRÓF ALONZ: Prečo nie? Bol chorý a obrátilo sa to na horšie.

POETA (je celkom zničený).

BARÓN: Ako sa cítiš? Ozaj, ešte aj teraz ti je tak nahlo?! Lebo ak by ti bolo, prepustíme ťa. Vo Viedni ťa očakávajú. Možno ani pohreb sa neodbaví bez teba. (Veliteľovi.) Rozkáž kočišovi, aby ihneď zapriahol. Básnik brata jeho veličenstva sa veľmi ponáhľa.

GRÓF ALONZ (Veliteľovi): Počkaj! Prepustíme všetkých, ktorých sme zadržali. Nech odchádzajú s presvedčením, že mi šlo len o ich záujem, keď som ich tu zadržal. Chránil som ich pred nebezpečenstvom.

VELITEĽ: Poviem im to, pane. Vyjde.

Pätnásty výstup

Gróf Alfonz, Barón, Poeta, Sedliaci

POETA (pre seba): Umrel. Môj pán!

BARÓN: Ak sa poponáhľaš, prídeš ešte načas. A do pohrebu stihneš napísať aj peknú báseň.

POETA (nenarieka, hovorí si to): Umrel. A ja už nemám nikoho.

BARÓN: A známi na dvore, priatelia? Iste ti pomôžu. A ujmú sa ťa. Predovšetkým sám cisár, ak bude treba.

POETA: Ten nie.

BARÓN: Veď si sa na neho odvolával.

POETA: Na neho nie. Cisár ma nemal rád. Nebude stáť za mnou, keď jeho brat je mŕtvy.

BARÓN: Tak môžeš aspoň s tým počítať, že tvoj pán nezabudol na teba v testamente. Ako by aj bol mohol. Na svojho milovaného básnika. (Pauza.) Či ani to neočakávaš? Biedny človeče, začína mi ťa byť ľúto. Čo bude s tebou? Máš niekde na svete domov, ženu, rodinu?

POETA: Nemám nič a nikoho.

BARÓN (Grófovi Alfonzovi): Smutný osud, však?

GRÓF ALFONZ: A predsa bude pre teba najlepšie vrátiť sa na cisársky dvor. To je jediné miesto na zemi, kde by si sa mohol uchytiť.

BARÓN: Človek s tvojimi schopnosťami si ťažko nájde primerané miesto.

POETA (prosebne pozerá na Grófa Alfonza. Zvonku počuť huk a krik. Zadržaní stroja sa na cestu.)

Šestnásty výstup

Tí istí, Veliteľ

VELITEĽ: Zadržaní sa rozchádzajú.

BARÓN: Tomuto si už dal zapriahnuť?

VELITEĽ: Kočiš chce vopred peniaze. Ináč nepôjde ďalej.

BARÓN: A prečo sa bojí ten dobrý človek? Je predsa isté, že básnik brata jeho veličenstva mu zaplatí. Či by nemal z čoho?

POETA: Nemám.

GRÓF ALFONZ: Tak ti neostáva náč iné, ako ísť ďalej pešo.

BARÓN: Ale za cestu sem musí už teraz zaplatiť. (Poetovi.) Iste poznáš zákony. Ak by si nemal, pôjdeš do žalára dlžníkov ako zlodej.

POETA: Pane…

GRÓF ALFONZ: Myslíš na inú možnosť?

BARÓN: Čo by mohol chcieť? Zostať v tomto zastrčenom hniezde? Ďaleko od lesku dvora, v službe ľudí, ktorých nenávidí? Neviem, či by to šlo.

POETA: Prosím o to.

BARÓN (surovo): Keď prosíš, tak na kolená!

POETA (nevie, čo robiť. V zúfalstve skloní hlavu.)

BARÓN (so smiechom): Tak? To nechceš? (Pauza.) Čo s ním?

GRÓF ALFONZ: Zostaneš tu! A napíšeš báseň na oslavu dnešného dňa. Na slávu víťazstva nad vzbúrencami. Ale musí byť krásna!

POETA (ponížený, no vďačný): Áno, pane.

GRÓF ALFONZ (Veliteľovi): Nájdi mu izbu v budove pre služobníctvo.

VELITEĽ: Rozkaz! (Vyjdú s Poetom.)

Sedemnásty výstup

Gróf Alfonz, Barón, Sedliaci

GRÓF ALFONZ (prezerá si Sedliakov. Potom ticho): Aká je tvoja mienka o týchto sedliakoch? Majú v srdci niečo iné ako nenávisť? Na čo asi myslia v tejto chvíli?

(Opona)