ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nádvorie. Noc.

Prvý výstup

Štyria sedliaci

I. SEDLIAK: Stíchlo všetko.

III. SEDLIAK: Nie nadlho. Budú sa ďalej zabávať.

IV. SEDLIAK: Môžu. Zvíťazili.

II. SEDLIAK (po pauze): Čo robia naši doma?

III. SEDLIAK: Po dedinách je už iste pokoj. Myslia si — všetko sa skončilo.

IV. SEDLIAK: V našich domoch niet pokoja, Iba teraz vypukol nárek.

II. SEDLIAK: Čo bude s nami? (Tichosť.)

III. SEDLIAK: Zrada nás vydala pánom do rúk. Mohli sme sa udržať. Alebo dať sa na zboj, keby sa nebol našiel podliak.

IV. SEDLIAK: Niet odvahy v našich. Nevedia si povedať — ak skapem, tak skapem, ak odvisnem, tak odvisnem, ale nedám sa gniaviť v neprávosti. Mnohí ešte neveria, že i my môžeme zvíťaziť.

III. SEDLIAK: Ďaleko je chvíľa, keď povstanú všetci poddaní. Ba ktovie, či raz príde.

IV. SEDLIAK: Musí prísť.

II. SEDLIAK: Musí?

IV. SEDLIAK: Neboj sa. Neumrieme nadarmo.

II. SEDLIAK: Umrieme? Kto povedal, že umrieme? Ja nechcem umrieť. Chcem ešte žiť!

III. SEDLIAK: I my by sme chceli. A nebudeme. (Pauza.) Neboj sa. Tvoja frajerka ľahko si nájde iného. Neumrie ako stará dievka.

II. SEDLIAK (zaplače).

IV. SEDLIAK: Baba! Mal si zostať doma. Robiť na panskom, pätu lízať išpánovi. I teraz by ti bolo dobre. Ale keď si sa dal k nám, čuš a trp! Ako chlap! Nebude to trvať dlho. Neboj sa!

I. SEDLIAK (po dlhej tichosti): Chlapi, či ste sa už niekedy dívali takto na hviezdy? Aké sú krásne!

IV. SEDLIAK: Oj, dívali sme sa. Neraz.

I. SEDLIAK: Čo môže byť za nimi? Tak ďaleko!

IV. SEDLIAK: Ktovie! Sú veľmi ďaleko. Ale človek od človeka je ďalej ako ony od nás!

III. SEDLIAK: A tomu sú len páni na vine. Iba milosť sme chceli od nich. Aby uznali, že i poddaný je človek. A že má i žiť ako človek, nielen hrdlačiť pre iných. Žiť a pracovať pre seba a na svojom.

II. SEDLIAK: Nikdy neuznajú, že aj my máme na to právo.

III. SEDLIAK: Raz budú musieť.

II. SEDLIAK: Nikdy.

III. SEDLIAK: Raz áno. Až nebudú poddaní. A všetci ľudia na svete budú slobodní.

Druhý výstup

Tí istí, Poeta, Žofia

ŽOFIA (dvere kaštieľa sa prudko roztvoria. Zjavila sa v nich Žofia a Poeta. Žofia sa smeje. Dlho. Ako keby bola tento smiech dusila v sebe už dávno. Je to radostný smiech človeka aspoň na okamih šťastného): A gróf? Čo na to Gróf de Kozia noha?

POETA: Bol v strašnom pomykove. Nevedel, čo robiť, ako sa obracať, aby prítomní nevideli chybu v jeho oblečení. Ale čím viac sa krútil a chcel skryť nebezpečný otvor, tým väčšmi obracal pozornosť na seba. Nakoniec nebolo treba ani prstom ukazovať. Každý vedel, o čo ide, a smial sa na plné ústa. A ktovie, kto by ho bol zachránil z tejto nemilej situácie, keby nie zásah môjho pána. Zachoval svoju vážnosť a dal znamenie hudbe, aby začala hrať. A tu pozornosť ľudí odpútala sa od grófa. Patrilo sa, aby každý ukázal, ako ho hudba zaujíma a ako rád ju počúva. Gróf bol zachránený. Nik si ho viac nevšímal. A tak sa mu podarilo vykradnúť sa do predsiene a tam si dať zavolať svoj koč.

ŽOFIA: A potom? Aké to malo pokračovanie?

POETA: Pol roka prešlo, kým sa gróf odvážil znova ukázať na dvore. Aj vtedy sa našli ešte zlomyseľníci, ktorí nezabudli a zasmiali sa. Úradne sa však vtedy už na jeho prípad zabudlo.

ŽOFIA: Sú však prípady, na ktoré sa nezabúda. Aj o tých som počula.

POETA: Pani barónka myslí na škandály, po ktorých nie je možné vrátiť sa na dvor. A v nedávnej minulosti stali sa aj také.

ŽOFIA: A predsa musí byť krásny život na dvore. Vábi človeka.

POETA: Iste! (Znie to nepresvedčivo.) Ale načo myslieť na cisársky dvor? Je nádherný večer. Myslime na niečo iné.

ŽOFIA (s údivom, o ktorom nevedno, či je úprimný): Na čo?

POETA: Na vás. Na vašu krásu. Je omamná. Keď ju človek obdivuje, dostane z nej závrat.

ŽOFIA: Čudne pozeráte na mňa.

POETA: Áno. A pani barónka nevie prečo?

ŽOFIA (rozosmeje sa, ale hneď aj zvážnie): Nie. Nič neviem. A ani nechcem vedieť.

POETA: O zmilovanie prosím.

ŽOFIA: Tratíte rozum?

POETA: Videl som v živote vyberané krásavice. Oslnivé panie v zamate, hodvábe a brokáte. Lesk diamantov a perál, to všetko poznám. I ohnivé oči a očarujúci úsmev. Lenže u vás, pani barónka, ide o niečo iné.

ŽOFIA: A čo by to bolo?

POETA: Podajte mi ruku. Prezradím vám to.

ŽOFIA: Viete z ruky predpovedať?

POETA: Tu netreba predpovedať. Tu stačí len povedať, čo je to, čoho má pani barónka viac ako iné dámy.

ŽOFIA: Som veľmi zvedavá!

POETA: Musíte mi však podať ruku.

ŽOFIA (okamih rozmýšľa. Potom ju rýchlo podá): Tu máte. A teraz hovorte!

POETA (drží Žofiinu ruku a usmieva sa): Žil raz kdesi mládenec. Biedny a chudobný, takmer žobrák. A nebol ani pekný, ani silák. Jediným jeho pokladom bolo smelé srdce. To ho viedlo po všetkých cestách životom. Videl na nich až priveľa krásnych žien, ktoré priam núkali svoju krásu. Nezastal však ani pri jednej. Cítil, že medzi nimi nie je tá, ktorú v živote hľadal, a on musí ďalej. Prišiel však deň, keď ho zastavili na jeho ceste, tam, kde to ani neočakával. Bolo to v starom kaštieli, ale mládenec sa čudoval iba do chvíle, kým neuzrel paniu kaštieľa. Potom pochopil. Pocítil, že je to mimoriadny okamih a že vidí ženu, ktorú v živote hľadal. A že by mal padnúť pred ňou na kolená. Lebo je to ona. Vysnená pani jeho srdca.

ŽOFIA: Neviem, či by mohla tá žena pokladať za mimoriadne šťastie, že môže byť vysnenou paňou jeho srdca.

POETA: Prosím.

ŽOFIA: Mnoho si dovoľujete, poeta môj. A hovoríte nezmysly. Ja a vy? Viete si predstaviť, čo by urobil môj muž, keby vedel, ako sa my tu bavíme? Mysleli ste už na to, čím ste vy tu v našej spoločnosti a aká diaľka je medzi nami a vami?

POETA (skloní hlavu).

ŽOFIA: Ale i ja už hovorím nezmysly. A títo tu, (myslí na Sedliakov,) nás vidia i počujú.

POETA: Úbožiaci! Sú takí, ako keby nepočuli a nevideli.

ŽOFIA: Jednako! Choďte! (Nevyháňa, ale prosí.)

POETA: Pani barónka!

ŽOFIA: Choďte! (Prosí.)

Tretí výstup

Tí istí, Barón

BARÓN: Je krásna noc.

ŽOFIA: Preto sme na nádvorí.

BARÓN: Poetu som sa chcel na niečo spýtať. Ide o otázku, ktorá ma veľmi zaujíma. Či aj na vidieku dvorí podľa predpisov platných na cisárskom dvore?

POETA: To je moja vec.

BARÓN: Len aby sa to netýkalo aj mňa. (Pauza.)

POETA (trpko): Zbytočné starosti si robíš, pane. Celkom jasne si viem predstaviť, aká diaľka je medzi pani barónkou a poetom, ako som ja.

BARÓN: Teda nedvoríš?

POETA: Nie.

BARÓN (posmešne): Hm!

ŽOFIA (urazená): Stačí to na vysvetlenie? Alebo mám strpieť aj ďalšie urážky?

BARÓN: Ale, Sophie, ja vôbec nerozumiem…

ŽOFIA: To je vedľajšie. Môžem odísť?

BARÓN: Pravdaže, drahá! Ako sa vám páči!

ŽOFIA: Len to som chcela vedieť. (Zvrtne sa a odchádza.)

BARÓN: Ale, Sophie…

ŽOFIA (premeria ho. Je jasné, že ním opovrhuje. Vyjde.)

Štvrtý výstup

Poeta, Barón

BARÓN: Moja pani sa správa niekedy čudne.

POETA: Môže si to dovoliť.

BARÓN: Myslíš? Máš pravdu! (Pauza.) Ozaj, oslavná báseň je hotová?

POETA: Áno.

BARÓN: Som na ňu veľmi zvedavý.

POETA: Onedlho ju budeš môcť počuť, pane.

BARÓN: Je pekná?

POETA: Podľa rozkazu.

BARÓN: A či sa dá splniť taký rozkaz?

POETA: Verše sa dajú písať na rozkaz. Ide však o to, aké to majú byť verše. Ak má v nich horieť posvätný plameň, ten sa na rozkaz zapáliť nedá.

BARÓN: Chcel by som vedieť, čo si napísal v básni o mne.

POETA: Odpoveď je krátka — nič.

BARÓN: Ako to?

POETA Báseň som napísal na rozkaz osvieteného pána.

BARÓN: Mohol si v nej spomenúť aj mňa. A spojiť nejakú pochvalu s mojím menom.

POETA: Nemohol, pane.

BARÓN: Tak to urobíš teraz.

POETA: Nie, pane.

BARÓN: Je už neskoro, alebo sa to nedá pre niečo iné? (Pauza.) Prečo nehovoríš?

POETA (mlčí).

BARÓN: Mlčíš, ty pes? Povedz pravdu! Nechceš!

POETA (vystrie sa vzdorovito, ale mlčí ďalej).

BARÓN: Radím ti, aby si dlho nerozmýšľal. Lebo keby si neposlúchol, zaplatím ti bez milosti.

Piaty výstup

Tí istí, Gróf Alfonz

GRÓF ALFONZ (zastane vo dverách. Barónovi): Žofia ťa hľadá. I hostia.

BARÓN: Škoda, že teraz. Mal by som tu trošku práce. Vidím, že tento pánko sa ešte nestretol s človekom, ako som ja. A asi mu nestačilo dnešné poučenie. Budeme ho musieť znova učiť poriadku. (Pozrie ešte raz na Poetu a vyjde.)

Šiesty výstup

Poeta, Gróf Alfonz, Sedliaci

GRÓF ALFONZ: Mali ste niečo medzi sebou?

POETA (trpko): Ako by som mohol ja žobrák mať niečo proti takému mocnému a veľkému pánovi?

GRÓF ALFONZ: O niečo ste sa pochytili. Môj zať má prudkú povahu. Nezatají, ak ho niečo škrie. A keby ho niekto nazlostil, vzbĺkne a hneď zaútočí. Daj si na neho pozor!

POETA (mlčí).

GRÓF ALFONZ: Nechcem vyzvedať. Len na to som sa ťa chcel spýtať, ako si vo veršoch zachytil vzburu sedliakov. Moji hostia sa veľmi zaujímajú o teba a o tvoj výtvor. A môj záujem nie je menší.

POETA: Budeš spokojný, pane.

GRÓF ALFONZ: Mohol si báseň napísať aj tak, aby som s ňou nebol spokojný?

POETA: Mohol.

GRÓF ALFONZ: Len si sa neodvážil, však? A čo by si bol v tom prípade napísal o sedliakoch?

POETA: Bojovali hrdinsky — podľahli presile.

GRÓF ALFONZ (úsmev i prekvapenie): Hlúposť. Ako ti to mohlo prísť na rozum? Sedliaci ako hrdinskí bojovníci? Buričov pokladať za hrdinov?

POETA: Za to, čo vykonali, títo ľudia sú pre všetkých tvojich poddaných hrdinovia. Buričmi sú len pre teba a ľudí, ktorí podobne zmýšľajú. A tých je nesporne oveľa menej.

GRÓF ALFONZ: Bojovali hrdinsky — podľahli presile. Teda len presile podľahli? Na našej strane neboli hrdinovia?

POETA: Nebolo to potrebné.

GRÓF ALFONZ: Ako to?

POETA: Mali ste pušky. Oni potrebovali hrdinov. Lebo mali len valašky.

GRÓF ALFONZ: Dúfam, že to si nenapísal vo svojej básni.

POETA: Nie. Ja som to napísal pre vás veľmi pekne. A myslím, že som to preto napísal tak pekne, aby som mal kde spať a čo dať do úst.

GRÓF ALFONZ: Mýliš sa. Preto si to napísal inakšie, lebo si slobodný človek. Lebo nepatríš do sveta sedliakov, ale do sveta slobodných ľudí. Nemysli na buričov, ktorí by mohli byť hrdinami. Ty budeš vždy spieval o tých, ktorým skutočne patrí sláva a česť.

POETA: Myslím na to, ako by sa rozprávali s tebou títo tvoji väzni, keby boli na slobode. Ako by bránili svoju pravdu a svoje práva, keby bol zákon, ktorý by ich postavil s tebou na roveň.

GRÓF ALFONZ: Je zákon, ktorý nikdy nepripustí, aby všetci ľudia boli rovní. A je to múdry zákon, lebo všetci ľudia nie sú rovnakí. (Pauza.) Ak sa mi bude páčiť tvoja báseň, dám ju vytlačiť. Nebudem ľutovať peniaze.

POETA: Dúfam, že sa ti bude páčiť, i tvojim hosťom. (Ukloní sa a vyjde.)

Siedmy výstup

Gróf Alfonz, Sedliaci, Veliteľ

GRÓF ALFONZ (volá): Veliteľ!

(Za javiskom zachytia jeho volanie a opakujú ho: Veliteľ… Z diaľky. Veliteľ…!)

VELITEĽ (vojde): Rozkaz, vaša osvietenosť!

GRÓF ALFONZ: A čo keby títo tu ušli? (Ukazuje na Sedliakov.)

VELITEĽ: Sú tak zviazaní, že ani myslieť nemôžu na útek.

GRÓF ALFONZ: A keby predsa? Rozhodne sa musí nájsť pre nich bezpečnejšie miesto. Po slávnosti. Na nej však musia byť. Nech precítia, čo porobili, a nech vidia radosť z nášho víťazstva. (Pauza.) Pozriem na stráže okolo kaštieľa. Poďme! (Vyjde.)

VELITEĽ (za ním).

Ôsmy výstup

Sedliaci, Mariša

SEDLIACI (vedia, že sú sami. A jednako neprehovoria. Iba ťažký vzdych letí od nich.)

MARIŠA (vojde veľmi opatrne. Osmelí sa iba po chvíli. Pristúpi k Sedliakom.)

I. SEDLIAK (strhne sa, keď ju uvidí): Mariša! To si ty?

MARIŠA: Ja.

I. SEDLIAK: Vedel som, že si tu. Ale reku, zabudla na nás.

MARAŠA: Ľudia boží, čo ste to porobili?

II. SEDLIAK (ľútostivo): Vieš, čo sa stalo? Načo sa spytuješ?

III. SEDLIAK: Nenariekaj!

MARIŠA: Darmo, chlapi, nech sa akokoľvek stalo, nemali ste tak.

III. SEDLIAK: A čo ty, baba, vieš, čo sme porobili a či sme mali tak, alebo inakšie.

MARIŠA: Je to na zaplakanie, čo chystajú pre vás.

IV. SEDLIAK: Vieme, že to nebude nič dobré. A či už niekedy vyhútali páni pre poddaných aj niečo dobré?

MARIŠA: S pánmi treba dobre vychádzať. Ak je niekto poslušný a verný, neminie ho odmena. Toto som skúsila a je to pravda. Taký dostane od pánov všetko, čo mu len srdce zažiada.

IV. SEDLIAK: Možno s tebou je to tak. Tebe páni dávali, ale nám len brali. I za vernosť a oddanosť pritiahli škripec.

MARIŠA: Neviem, čím by som vám mohla pomôcť.

III. SEDLIAK: Rozviaž nám putá!

MARIŠA: Jaj, to nežiadajte!

IV. SEDLIAK: Tak potom, čo chceš?

MARIŠA: Chystajú akúsi slávnosť. Po nej by som vám priniesla dačo jesť.

III. SEDLIAK (zlostne): Nie sme hladní.

MARIŠA: Ako?

IV. SEDLIAK (hlasnejšie): Nie sme hladní.

MARIŠA: Akože by ste neboli.

III. SEDLIAK: Nie sme. A od teba nič nechceme.

I. SEDLIAK: Len si choď svojou cestou.

III. SEDLIAK: K svojim pánom. Nám daj pokoj!

IV. SEDLIAK: My už inakší nebudeme.

III. SEDLIAK: A nebude nám to ani ľúto.

MARIŠA: Ľudia boží, čo sa vám robí? (Pauza.) Tak nechcete? (Cíti, ako vanie z nich chlad.) Nuž dobre. Pôjdem.

II. SEDLIAK (po chvíli, ticho): Mariša! Čo je nové doma?

III. SEDLIAK: Nechceme vedieť, ako je doma. Nepatríme k našim doma. My sa už domov nevrátime! (Pauza.) Choď!

MARIŠA (vojde do kaštieľa).

Deviaty výstup

Sedliaci, I. a II. stráž

I. a II. STRÁŽ (nesú pódium a postavia ho približne doprostriedku javiska. Zakryjú ho kobercom.)

I. STRÁŽ (myslí na koberec a umiestenie pódia): Tak bude dobre!

II. STRÁŽ: Komu dobre? Tebe alebo mne?

I. STRÁŽ: Už zasa začínaš?

II. STRÁŽ: Veru, aj na to by si mal myslieť, ako bude ľuďom na svete. Nielen na to, ako bude na tomto dvore.

I. STRÁŽ: Mnoho vody potečie ešte dole Dunajom, kým bude všetkým ľuďom nejako dobre.

II. STRÁŽ: To máš pravdu! (Obracia sa k Sedliakom.) Len týchto mi je ľúto! (Stane si na pódium.) Keď si pomyslím, že ten pajác bude odtiaľto na nich nadávať…

I. STRÁŽ: Myslíš, že bude nadávať?

II. STRÁŽ: A čo inšie? Pekne hovoriť by mu páni nedali. (Pauza.) Bodaj by sa zem prepadla pod nimi.

I. STRÁŽ: Poď!

II. STRÁŽ: Ej, ako rád by týmto tu zavolať, že patríme k sebe.

I. STRÁŽ: A čo by si mal z toho? Keby si ich aj pustil, chytať by si ich musel zasa len ty.

II. STRÁŽ: A nájsť, bratku! A to by bolo horšie! Poď! (Vyjdú.)

Desiaty výstup

Gróf Alfonz, Veliteľ, Sedliaci

GRÓF ALFONZ (vracia sa s Veliteľom): Slávnosť sa môže začať. Ako dúfam, na dvore sa nedozvedia, že sme náležite nesmútili za cisárovým bratom. Len kde je poeta? Mal by tu byť medzi prvými. Ihneď ho zavoláš!

VELITEĽ: Rozkaz! Smiem sa opýtať, osvietený pane, či môžem byť i ja prítomný na slávnosti?

GRÓF ALFONZ: Ak ťa budeme potrebovať, zavoláme si ťa.

VELITEĽ (úklon. Vyjde.)

Jedenásty výstup

Gróf Alfonz, Barón, Sedliaci

GRÓF ALFONZ (znepokojuje ho prítomnosť Sedliakov. Obzerá si ich.)

BARÓN (keď vojde, stane si mu za chrbát. Tak sa ho spýta): Chceli by ste ich vypočuť?

GRÓF ALFONZ (pomaly prichádza odpoveď): Nie. Ešte nie.

BARÓN: Ja by som bol zvedavý na príčinu všetkého.

GRÓF ALFONZ: A nepoznáš ju? (Hlboko sa zadíva Barónovi do očí.) Odložme zvedavosť. Máme povinnosť pred sebou. Oznámiš hosťom, že slávnosť sa začína.

BARÓN: Hľadám poetu. A musím ho nájsť pred slávnosťou.

GRÓF ALFONZ: Čo chceš s ním?

BARÓN: Len pozhovárať sa! (Švihne bičíkom.)

Dvanásty výstup

Tí istí, Gróf Xaver, Xaverová, Žofia, Zeman, Zemanka

GRÓF XAVER (vchádza so ženou).

BARÓN: Aha — nič nebolo treba oznamovať. Hostia sú už tu.

XAVEROVÁ: Dnu je dusno! A hľa, vonku aká nádherná noc!

GRÓF ALFONZ: Je ozaj prekrásna!

GRÓF XAVER: Že sa naše dámy oduševňujú vždy za niečo také, čo sa nedá konzumovať. Gróf, nechválim večer! Ale vaše víno je nebeský nápoj!

XAVEROVÁ: Nechváľte víno, Xaver. To sa nepatrí.

GRÓF ALFONZ: Musíte mu to prepáčiť, pani grófka. Kto ho totiž okúsi, musí ho oceniť.

ZEMAN (vchádza so ženou): Je to ozaj skvelý nápoj. Hodný oslavy veľkého dňa víťazstva.

ZEMANKA: Ale kde je poeta?

GRÓF XAVER: Ozaj, kde je?

GRÓF ALFONZ: O chvíľu tu bude a predstaví sa vám. Pochopiteľne, že záujem o jeho báseň je taký veľký. Sám som presvedčený, že v tento večer nás všetkých nadchne.

BARÓN: Len aby sme nikoho nechválili predčasne.

GRÓF ALFONZ: Viem, že sa v ňom nesklamem.

GRÓF XAVER: Myslíte, že poeta a jeho výtvor prispejú k oslave dnešného víťazstva väčšmi ako vaše víno?

GRÓF ALFONZ: I to je možné.

BARÓN: A jednako by som nechválil, čo nepoznám. Víno som ochutnal, a veru je znamenité. Ak by chcel poeta dostať od nás takú pochvalu, aká patrí nášmu moku, bol by musel zložiť na dnešný večer svoje najkrajšie verše.

GRÓF XAVER (slávnostne): Tak myslím, že máte úplnú pravdu.

XAVEROVÁ: Xaver, priveľa rečníte!

ZEMANKA: Možno poeta práve tu napísal svoju najkrajšiu báseň. A ako ho poznám, som presvedčená, že i dnes večer očarí svojich poslucháčov.

ŽOFIA (práve vstupuje): Vy ho poznáte?

ZEMANKA: Kto by nepoznal básnika cisárovho brata?

ŽOFIA: Našli by sa i takí.

GRÓF XAVER (žene): Vy ste o ňom už počuli, drahá? Myslím, už predtým!

XAVEROVÁ: Celkom iste. Lenže neviem, kde a čo. Zlé či dobré.

ZEMAN: Moja drahá pani veľmi dobre pozná mnohé vynikajúce osobnosti cisárskeho dvora.

GRÓF XAVER: Ale, ale…

ZEMANKA: Žila som blízko dvora, a tak je to prirodzené.

BARÓN: A ja som myslel, že by som mohol našu spoločnosť celkom smelo vyzvať, aby sa priznala, že veru poetu laureata nik z nás do dnešného dňa nepoznal, ani o ňom nepočul.

ZEMANKA (trochu povýšene): Bola by to však hanba.

XAVEROVÁ: Hanba, ktorá by bola prischla na nás len preto, lebo žijeme na vidieku.

ŽOFIA: To je naša vina. Ale nepripomínajme si ju tak často. Tešme sa, že uvidíme slávneho básnika a budeme môcť poznať najvznešenejšie zábavy cisárskeho dvora.

BARÓN: Stojíte teda na jeho strane?

ŽOFIA: Áno.

BARÓN: I osobne ste sa presvedčili o vynikajúcich schopnostiach poetu laureata?

ŽOFIA: Všetci sme o nich presvedčení. A dychtivo čakáme na chvíľu, v ktorej zaznie jeho báseň.

GRÓF XAVER: Pozor! Možno už ide! (Všetci sa dívajú na dvere. Xaver kývne III. strážcovi.)

III. STRÁŽ (priskočí a naleje).

XAVEROVÁ: Xaver, vy zasa pijete?

GRÓF XAVER: Len na vaše zdravie, drahá!

Trinásty výstup

Tí istí, Xaverov Syn, Zemanova Dcéra

ZEMANKA a XAVEROVÁ (naraz): To ste vy?

DCÉRA a SYN (vchádzajú. Na mladých vidieť, že sú zaľúbení do seba.)

XAVEROVÁ: Akosi vám nie je náhlo!

SYN: A prečo by malo byť, drahá maman! Veď ani poeta nie je ešte tu.

XAVEROVÁ: Ty aj otec, obaja máte jazyk na mieste. (Vraví to skôr pyšne ako nasrdená.) Ba neviem, ako je to teraz s otcom. Xaver, nemyslíte, že nás budú ľudia ohovárať?

GRÓF XAVER: Nás? Pre to pitie? Neverte, drahá. (Po chvíli sladuško.) A tomu poetovi by som chcel len toľko povedať — ukáž, čo vieš! Vidíš, akú náladu spravil ten nápoj!? To ty nedosiahneš!

GRÓF ALFONZ: Teda v zápolení verše — víno, musí vyhrať víno?

BARÓN: Rozhodne.

GRÓF ALFONZ: Tak. A vy, mladí priatelia, čo chválite?

DCÉRA: Ja víno neľúbim.

SYN: A ja ľúbim verše.

GRÓF ALFONZ: Tak držíte s poetom.

GRÓF XAVER: Ba veru mám to ja syna! On ľúbi verše. Povedal by ti, čo ľúbiš. Keby sa to dalo.

XAVEROVÁ: A prečo sa to nedá?

GRÓF XAVER: Lebo ktosi je tu, drahá.

XAVEROVÁ: Azda nemyslíte na mňa? Bože, to je strašné! Takto ohovoriť človeka. Najradšej by som išla domov.

GRÓF XAVER: Nechoďte, drahá!

ŽOFIA: Milá pani grófka, škoda by bolo premeškať príležitosť poznať básnika cisárovho brata.

XAVEROVÁ: Viem, viem! Ale kde je tak dlho?

Štrnásty výstup

Tí istí, Veliteľ

VELITEĽ (vojde a hlási): Ján Višňovský, poeta laureatus, básnik brata jeho veličenstva cisára.

PRÍTOMNÍ: Ach!

VELITEĽ (vyjde).

Pätnásty výstup

Tí istí, Poeta

POETA (vojde. Úklon zhromaždenému obecenstvu.)

BARÓN: Čakáme na teba.

POETA: Dokončoval som svoju báseň.

ZEMANKA: Ach!

GRÓF ALFONZ (ukáže Poetovi na pódium).

POETA (si ta stane a rozvinie zvitok, ktorý má v ruke).

GRÓF ALFONZ: Vzácni hostia naši, teraz budeme mať príležitosť vypočuť si báseň, ktorú na našu žiadosť napísal náš poeta na slávu dnešného víťazstva. Počúvajme ho pozorne, my, čo dychtíme po umení a túžime počuť jeho verše. Nech teda jeho báseň znie rovnako úchvatne všetkým, víťazom i porazeným.

POETA (číta): Veľká oslavná báseň na znamenitého a vynikajúceho človeka, osvieteného grófa Alfonza Morháča z Ladomiera a Morušian, ktorú v deň jeho víťazstva nad poddanými predniesol na dvore zámku osvieteného grófa vyberanej spoločnosti sám básnik, poeta laureatus Ján Višňovský. (Ukloní sa spoločnosti.)

III. a IV. SEDLIAK (obrátia sa Poetovi chrbtom).

DÁMY: Ach!

ZEMANKA: Títo si budú takto počínať?

XAVEROVÁ: To robia naschvál! Kto by si to bol pomyslel.

BARÓN (priskočí a udrie bičíkom): Teda vy tak? Obráťte sa!

ŽOFIA (zasipí): Čo to robíte?

SEDLIACI (sa obrátia).

BARÓN (udrie ich po tvári).

POETA (ticho, prosebne): Nechaj ich, pane!

BARÓN: Príde vám ešte chuť odvracať sa?!

GRÓF ALFONZ (ticho): Je to práca pre stráž, a nie pre teba!

BARÓN (udrie ešte raz): Tak, a teraz pokračuj, poeta! Budeš mať už pozorných poslucháčov.

POETA (rukou si zakrýva tvár).

XAVEROVÁ: Stalo sa mu niečo?

ZEMAN: Je to mrzuté, ako tam stojí.

ZEMANKA: Čože prestal? Prečo nepokračuje?

BARÓN (tvrdo): Pokračuj!

POETA: Nemôžem.

BARÓN: Vravím ti, pokračuj!

POETA: Dá sa čo len pomyslieť, že by sa básnik postavil na stranu tých, ktorí majú v ruke korbáč? Prečo si udrel? Človek sa nazdal, že je vo vás čosi vznešené, šľachetné a veľké. A práve tam sa stretnúť so surovosťou, vidieť ju celkom zblízka…

BARÓN: Mlč!

POETA: Kto udrie bezbranného človeka, nezaslúži si chválospev!

GRÓF ALFONZ (celkom bez seba): Čítaj!

POETA: Chcel som! Veď som napísal báseň na slávu osvieteného grófa a pripojil k nej chválospev na toho, ktorý si ho veľmi žiadal, na pána baróna. Úprimne som to chcel. Lebo žiť treba. A bol som presvedčený, že keď tak urobím, neprehreším sa proti sebe. Len keď som ho videl udrieť, prišiel som na to, že sa mýlim. A že by to bol hriech chváliť vás, ktorí bijete a trýznite bezbranných.

BARÓN: A ty sa opovažuješ takto hovoriť!

XAVEROVÁ: Poďme odtiaľto! Je to nepríjemné!

GRÓF ALFONZ (kričí): Čítaj!

POETA (roztrhá papier).

BARÓN (priskočí a udrie ho bičíkom po tvári. Spoločnosť sa zhrozí.)

POETA (zotrie si krv): Tento spor nerozhodneme my. Rozriešia ho iba tí, čo prídu po nás. Raz budú stáť proti sebe tak ako my, naši synovia, alebo naši vnuci. Ale budú stáť proti sebe ako rovný proti rovnému, ako slobodní ľudia. A ak jeden bude mať bičík v ruke, bude ho mať aj ten druhý. Oni rozhodnú tento spor. Ale nie bičíkom. A to je moja nádej.

BARÓN (dvíha znova bičík): Mlčíš?

ZEMAN (tónom, ako keby sa nič nebolo stalo): Nuž vráťme sa k tomu, čo sme opustili.

GRÓF XAVER: Myslíte na grófovo víno? Chválil som ho a vyhral som. Áno, vráťme sa k vínu. To je najmúdrejšie slovo nášho brata Zemana, čo sme od neho v poslednom čase počuli! (Všetko sa hrnie ku vchodu do kaštieľa.)

SYN (pripojí sa k otcovi): Smiem vedieť vašu mienku, otec? Kto mal v tom spore pravdu?

GRÓF XAVER: Nespytuj sa, syn môj! Lebo po celej krajine sa rozletí chýr, že mám syna somára! (Vojdú do kaštieľa s ostatnými.)

Šestnásty výstup

Gróf Alfonz, Barón, Žofia, Poeta, Sedliaci

GRÓF ALFONZ: Ihneď sa zoberieš a opustíš kaštieľ.

POETA: To nebolo treba ani povedať. Urobím to veľmi rád.

BARÓN: Tak teda, niktoš, tulák, choď svojou cestou! (Volá.) Veliteľ!

ŽOFIA (rozhodne): Pôjde aj bez veliteľa!

BARÓN: Môžeš sa vrátiť na cisársky dvor! Možno ťa ešte čakajú!

GRÓF ALFONZ: Tak poďme! (Sú s Barónom už vo dverách, keď…)

ŽOFIA (povie tíško Poetovi): Nie tak sme si predstavovali lúčenie! (I ona ide za nimi.)

POETA (díva sa za ňou).

Sedemnásty výstup

Poeta, Sedliaci

POETA (rýchlo prejde k Sedliakom): Keby som vám rozviazal putá, ušli by ste?

IV. SEDLIAK: Ušli.

I. SEDLIAK: Ty by si chcel?

III. SEDLIAK: I ja. Nerozmýšľajme.

IV. SEDLIAK (Poetovi): Nevieme, ako ďaleko by sme sa dostali. Ale ušli by sme.

POETA (rozviaže im putá): Tak choďte!

IV. SEDLIAK (už sú všetci oslobodení): Poďme, chlapi! Každý inou cestou! (Sedliaci sa vykradnú, ostáva iba on s Poetom.) Čo bude s tebou, pane?

POETA: Napíšem chválospev. Chcem, aby to bola moja najkrajšia báseň. Neospievam v nej ani pánov, ani poddaných. Bude oslavovať najkrajšiu panovnicu: Slobodu! (Stojí v extáze i potom, keď už i IV. sedliak zmizol.)

(Opona)