ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na nádvorí. Pred východom slnka.

Prvý výstup

Xaverová, Zemanka, Žofia

XAVEROVÁ: Čo si myslíte, chytia ich?

ZEMANKA: Neviem. Ale dúfajme, že budú mať šťastie.

XAVEROVÁ: Keby sa im to nepodarilo, bola by to rozhodne hanba. (Tichosť. Po chvíli.) Zima mi je.

ZEMANKA: Vraví sa, že noci bývajú najchladnejšie práve pred východom slnka.

XAVEROVÁ (Žofii): Vám nie je zima, pani barónka?

ŽOFIA: Sú chvíle v živote, keď človek nemyslí na zimu a teplo, na hlad a smäd.

XAVEROVÁ: Bojíte sa o muža?

ŽOFIA: Nie. Nič sa mu nemôže stať. Tí úbožiaci chceli len ujsť. Zachrániť si život.

XAVEROVÁ: Ja sa zas bojím o svojho. Má trochu v hlave. Môže mi spadnúť z koňa! (Nik sa neponáhľa prejaviť porozumenie.) Hovorili ste — úbožiaci. Vy tých sedliakov ľutujete?

ŽOFIA: Áno.

ZEMANKA: Ste celkom inej mienky ako pán barón.

ŽOFIA: Možno. Ale tu nejde o to.

XAVEROVÁ: O čo teda?

ŽOFIA: O to, čo je správne.

XAVEROVÁ: Potom je celkom, možné, že by ste súhlasili aj s tým, čo povedal ten poeta.

ŽOFIA: Nič sa nestane, ak sa vám priznám, že v mnohom by som s ním súhlasila.

ZEMANKA: Skutočne?

XAVEROVÁ: Azda to nemyslíte vážne?

ŽOFIA: A prečo nie?

XAVEROVÁ: Súhlasiť s najväčšími nepriateľmi šľachty?

ZEMANKA: Pani barónka iste len žartovala.

ŽOFIA: Vy by ste to nevedeli? Súhlasiť s nepriateľmi, keby mali pravdu?

XAVEROVÁ: Som presvedčená, že moji nepriatelia nikdy nemôžu mať pravdu.

ŽOFIA (úsmev): Múdro!

XAVEROVÁ: Myslím, že túto múdrosť ste si museli osvojiť aj vy.

ŽOFIA: I mňa ju učili. A viem i ja, že ťažko by to šlo inakšie.

Druhý výstup

Tie isté, Dcéra, Mariša

DCÉRA (vychádza z kaštieľa).

MARIŠA (ju sprevádza. Stojí chvíľu vo dverách so svietnikom v ruke. Potom sa vráti do kaštieľa.)

ZEMANKA: Čo tu chceš, dcéra moja? Prečo nespíš?

DCÉRA: Nemôžem spať. Bojím sa v tom veľkom kaštieli sama. Bojím sa, pretože nado mnou, podo mnou i vedľa mňa, všade sú prázdne izby, v ktorých niet človeka, iba nábytok a tma. Žiadalo sa mi vidieť živých ľudí. (Po chvíli.) Ešte sa nevie, či ich chytili?

ZEMANKA: Nie.

XAVEROVÁ: I vám na tom tak záleží, aby ich chytili?

DCÉRA: Myslím na nebezpečenstvo pre našich. Je veľké. Ale dúfajme, že sa všetci šťastne vrátia.

ZEMANKA: A máš sa ty o koho báť? Jaj, pravda, otec je tam.

XAVEROVÁ: K tomu by som i ja mala slovo. Je tam totiž aj môj syn. A myslím, že je na to pravý čas, aby som sa vyjadrila. Môj syn sa vráti šťastne aj bez vašich nádejí, moja drahá. Škoda sa ustávať.

ZEMANKA: To ste nemali povedať, pani grófka. My sme sa nikde netisli.

XAVEROVÁ: Ja len pripomínam.

ZEMANKA: Aj to bolo škoda. Moja dcéra si nájde šťastie i bez vášho syna.

XAVEROVÁ: Želám jej to z úprimného srdca.

Tretí výstup

Tie isté, Mariša

MARIŠA (vychádza z kaštieľa): Nemala by som niečím poslúžiť?

XAVEROVÁ: Prines mi nejakú prikrývku. Je mi zima.

MARIŠA: Ako si želá osvietená pani. (Vyjde.)

Štvrtý výstup

Tie isté, bez Mariše

ZEMANKA (Dcére, tvrdo): Neplač!

DCÉRA (naraz sa rozfiká a skloní hlavu matke do lona).

XAVEROVÁ (s úsmevom): Jaj, čo všetko závisí od dobrej výchovy. Aby sa človek vedel ovládať v každej chvíli života.

ZEMANKA (Dcére): Poď! (Vstáva.)

DCÉRA (vstane).

ZEMANKA: My sme nemali dobrú výchovu. Ale nezabudli sme na to, že máme aj srdce! (Hlasnejšie.) Poď!

ŽOFIA (stane si im do cesty): Nechoďte, milá priateľka, prosím vás! Bolelo by ma veľmi, keby ste sa boli urazili pre grófkinu poznámku. Máme vás velmi radi a mrzelo by nás, keby ste sa medzi nami neboli dobre cítili.

XAVEROVÁ: Teda iba ja prekážam, aby sa urodzená pani mohla dobre cítiť u vás? Tak potom, ak by zostala, aby som išla ja?!

ŽOFIA: Božechráň, grófka! Ostanete pekne obe. Urobíte mi to kvôli. Ste nám rovnako milé…

XAVEROVÁ: Rovnako?

ŽOFIA: Áno, grófka, rovnako. Sadnite si, prosím.

XAVEROVÁ (stojí chvíľu. Rozmýšľa, či má zostať.)

ŽOFIA: A vy, milá priateľka, tiež na svoje miesto. Grófka, hneď tu bude Mariša s prikrývkou. Ľudia by mali na to myslieť, že je vždy škoda slov, ktoré pôsobia bolesť. Človek by ich mal vypovedať skutočne len vtedy, keď sa už inakšie nedá. (Z diaľky sa ozve hlas rohu. Prestane hovoriť, počúva.)

XAVEROVÁ: Asi sa to už skončilo.

ŽOFIA: Áno. Vracajú sa. (Xaverová a Zemanka si sadnú, ale odvrátené od seba.)

Piaty výstup

Tie isté, Mariša

MARIŠA (nesie prikrývku. Zabalí do nej Xaverovú.)

XAVEROVÁ: Ďakujem. (Po chvíli.) Je pravda, že panstvo sa vracia?

MARIŠA: Tak počuť, že sú už veľmi blízko.

XAVEROVÁ: No a či ich chytili? Čo povieš?

MARIŠA: Neviem.

XAVEROVÁ: Počula som, že si z dediny, z ktorej je jeden z tých buričov. Poznáš ho?

MARIŠA (skloní hlavu).

XAVEROVÁ: Celkom iste. Len priznať sa bojíš. Aby nik nemohol myslieť, že putá si im rozviazala práve ty! Nuž hovor!

MARIŠA (mlčí).

XAVEROVÁ: Mlčíš? Čudujem sa vám, pani barónka, že ste na to nemysleli.

ŽOFIA: U nás uvažujú o takých veciach mužskí. A čo sa Mariše týka, má plnú našu dôverou. (Po chvíli Mariši.) Choď, Mariša!

MARIŠA (vyjde).

Šiesty výstup

Tie isté bez Mariše, I., II., III. stráž, I., II., III., IV. sedliak, Gróf Alfonz, Gróf Xaver, jeho Syn, Barón, Zeman, Veliteľ

(Brechot psov, erdžanie koní sa približuje. Na javisko vojdú štyria Sedliaci, vedie ich Stráž. Jeden zo strážcov svieti horiacou fakľou. Za nimi na koňoch vchádzajú Grófi, Barón, Xaverov Syn, Zeman, Veliteľ. Na chvíľu je trma-vrma. Dámy vstávajú, páni zoskakujú z koní. Brechot psov napĺňa nádvorie.)

XAVEROVÁ: Sláva vám, víťazi!

GRÓF XAVER (stojí pred paniami v pozore): Hlásim, že sme svoju úlohu splnili.

XAVEROVÁ (na Sedliakov): To sú títo?

VELITEĽ: Áno, osvietená pani.

XAVEROVÁ: Som veľmi zvedavá, čo je pravda?! Kto im rozviazal putá?

GRÓF ALFONZ: Možno sami.

VELITEĽ: Osvietený pane, opakujem, nemohli by to. Boli veľmi dobre spútaní.

BARÓN: Dozvieme sa. (Grófovi.) Veď azda teraz sa už výsluch nebude odkladať.

GRÓF ALFONZ: Nebude. Vypočujeme ich hneď.

ZEMANKA: Toľko strachu sme mali o vás.

ZEMAN: Nemali ste sa báť.

ZEMANKA: Dlho to trvalo.

ZEMAN: Aleba! Gróf Alfonz má znamenité psy. Našli ich skutočne veľmi skoro.

XAVEROVÁ (sladko): Teším sa, že ste sa šťastne vrátili.

GRÓF XAVER: Áno. Hm! Veď všetko by bolo v poriadku. Len váš syn…

XAVEROVÁ: Čo je s ním? Stalo sa ti niečo, syn môj?

SYN (práve mu pomáhajú z koňa).

GRÓF XAVER: Váš miláčik môže byť dobrý syn, ale je mizerný jazdec. Spadol z koňa a vytkol si nohu. (Panie a páni vchádzajú do kaštieľa. Stráž odvádza kone a psy.)

XAVEROVÁ: To si mi nemal vykonať. Hanbím sa za teba. Choď!

SYN (Dcére): Aj vy sa hanbite za mňa?

ZEMANKA: Myslím, že vám to môže byť celkom jedno, pán gróf. Ináč, nechceli by sme si dovoliť niečo, čo by sa nepáčilo pani matke.

SYN: Nerozumiem.

ZEMANKA: Azda pán gróf všetko lepšie porozumie, ak my tu nebudeme. Poď, dcéra moja! (Ťahá ju za sebou.)

XAVEROVÁ (ťahá Syna na druhý bok): Ja ti všetko vysvetlím, syn môj! (Vojdú do kaštieľa.)

Siedmy výstup

Sedliaci, Gróf Alfonz, Gróf Xaver, Barón, Zeman, Veliteľ, I. a II. stráž, neskôr Mariša

GRÓF ALFONZ (Veliteľovi): Postaráš sa o bezpečné miesto pre nich. Hlavou mi ručíš za to, že neujdú!

VELITEĽ: Rozkaz!

BARÓN (prechodí sa pred Sedliakmi a práska bičíkom): Teda vy ste nás takto pekne prehnali. Dobre. My sa zas postaráme o to, aby sa vám to ešte raz nepodarilo. (Žofii.) Čo tu chcete? Dámy nemajú čo robiť pri výsluchu.

ŽOFIA: Chcela by som tu zostať. Len počúvať.

GRÓF ALFONZ: Ak tu chce byť, nech zostane.

BARÓN: Ale pod jednou podmienkou. Len počúvať a nezamiešať sa. Ani slovom.

ŽOFIA (kývne, že súhlasí).

GRÓF XAVER: Keďže ide len o vašich poddaných, myslím, že moja prítomnosť sa bezpodmienečne nevyžaduje.

GRÓF ALFONZ: Ani by sme vás nechceli zbytočne unúvať. (Zemanovi.) Len tu priateľa prosil by som písať zápisnicu.

GRÓF XAVER: Tak predsa chcete, aby to bol úradný výsluch!

GRÓF ALFONZ: Má to byť nielen výsluch, ale aj súd, ktorý určí príkladný trest pre toho, kto pustil vzbúrencov na slobodu.

GRÓF XAVER: Teda aj súd?

GRÓF ALFONZ: V tom prípade, ak sa nájde vinník.

GRÓF XAVER: Tak by som predsa zostal.

GRÓF ALFONZ: Prosím.

BARÓN: Tak začnime! Predovšetkým chceme vedieť, kto vám uvoľnil putá.

SEDLIACI (mlčia).

BARÓN: Mlčíte? (I. stráži.) Že rozkazujem, aby pripravili dereš!

I. STRÁŽ (vyjde).

BARÓN: Budete hovoriť?

III. SEDLIAK: Len tak, ako by sme aj bez dereša. Putá sme si rozviazali sami.

BARÓN: Teda len vy ste vinní?

III. SEDLIAK: Len my.

IV. SEDLIAK: Aj tak len vtedy, ak je to vina túžiť po slobode.

BARÓN: Ja vám však dokážem, že cigánite. Že ste sa nevyslobodili sami. (II. stráži.) Zavoláš Marišu!

II. STRÁŽ (nechápavo pozrie na Baróna. Potom vyjde.)

ŽOFIA: Marišu? Čo chcete s Marišou?

BARÓN: Uvidíte.

ŽOFIA: Protestujem.

BARÓN: Súhlasili ste, že sa nezamiešate ani slovom.

ŽOFIA: Ide o moju najvernejšiu služobnicu, za ktorú ručím.

BARÓN: Sľúbili ste nezamiešať sa.

ŽOFIA: Dobre. Čo som sľúbila, dodržím.

I. STRÁŽ (hlási): Dereš je pripravený.

GRÓF ALFONZ: Zapierate teda ďalej, že vám niekto pomohol?

III. a IV. SEDLIAK: Zapierame.

GRÓF ALFONZ: A vy ostatní?

I. a II. SEDLIAK: I my.

MARIŠA (vojde. Netuší, čo chcú od nej. II. stráž ostáva pri nej.)

BARÓN: Poznáš týchto ľudí?

MARIŠA: Nie všetkých.

BARÓN: Ale jedného istotne. (Nečaká na odpoveď.) Zhovárala si sa s ním dnes, tu na dvore?

MARIŠA (skloní hlavu): Áno.

BARÓN: Priznaj sa, že si im rozviazala putá!

MARIŠA: Ja? Ja som to neurobila!

BARÓN: Iný to urobiť nemohol. Priznaj sa. Lebo sa dostaneš na dereš!

MARIŠA: Kristeježišu, ja som to neurobila. Prisahám, že nie.

BARÓN: Darmo si voláš pomoc. Títo sa už priznali. Ty si to bola.

IV. SEDLIAK (chce skríknuť, ale vtedy ho zasiahne bičík).

BARÓN: Budeš ticho?!

MARIŠA: Neurobila som to a nemám čo priznať.

BARÓN: Berte ju na dereš!

MARIŠA hodí sa na kolená pred Žofiou): Pani barónka, nedajte ma!

IV. SEDLIAK: Nebola to ona. Nebola.

BARÓN: Tak kto to bol?

SEDLIACI: My sme to boli.

BARÓN: Na dereš s ňou!

ŽOFIA: Neboj sa, Mariša! Nedám ťa!

BARÓN: Na dereš!

II. STRÁŽ (vytrhne ju Žofii z rúk a vedie).

ŽOFIA: Teda tak? Otec, a vy to nevidíte?!

GRÓF ALFONZ: Darmo. Ide o vážne podozrenie.

MARIŠA: Pani barónka! Pani barónka! Pomôžte! Vždy som vám bola verná. Verná služobnica.

ŽOFIA: Bola. Ale nevedela si, že sa my takto odmieňame verným služobniciam. Nemôžem ti pomôcť, Mariša!

II. STRÁŽ vyvedie Marišu.

Ôsmy výstup

Gróf Alfonz, Gróf Xaver, Barón, Žofia, Zeman, Veliteľ, Sedliaci, Poeta, neskôr Mariša

POETA (zastane a díva sa na spoločnosť. Usmieva sa pritom, ako ktosi, kto je veľmi ďaleko od mnohých vecí tohto sveta, ako človek, ktorý prekonal a prebojoval v sebe niečo veľké.)

VELITEĽ: Poeta!

BARÓN: Čo tu chceš? Videl som ťa odchádzať.

POETA (ticho): Musel som sa vrátiť.

BARÓN: Prečo?

POETA: Vedel som, že ak chytia vzbúrencov, budú hľadať aj toho, kto ich vyslobodil.

BARÓN: A vieš, kto to bol?

POETA: Ja som ich pustil na slobodu. Ja.

BARÓN: Neverím.

GRÓF ALFONZ: Prečo?

BARÓN: Veď ty si zbabelec. Odkiaľ by si bol mal toľko odvahy?

POETA: Spýtajte sa ich!

BARÓN: Kto vás pustil?

IV. SEDLIAK: Sami sme sa vyslobodili.

POETA: Je to krásne. Chcete vziať moju vinu na seba. Ale prečo? Veď ja som tu. A priznal som sa. A priznám sa i k vám. A rád. Je to šťastie pre mňa, že nestojím tu sám na svete. Že k niekomu, niekde patrím. Že ste mnou. Moji bratia!

GRÓF ALFONZ: Vravíš, že ty si im uvoľnil putá?

POETA: Ja.

GRÓF ALFONZ: Žiadali ťa o to?

POETA: Nie. Urobil som to sám od seba.

GRÓF ALFONZ (kričí): Prečo?

POETA: Lebo som v tejto prekliatej tme otroctva spoznal, že niet iného svetla. Niet inej myšlienky, ktorej by patrila taká úcta i láska človeka, ako je sloboda.

BARÓN (Stráži): Priveď Marišu späť!

MARIŠA (vracia sa s plačom).

BARÓN (skríkne na ňu): Mlč!

ŽOFIA (privinie ju k sebe).

BARÓN (Stráži): Prezri ho, čo má pri sebe!

POETA (usmieva sa, keď ho prehľadávajú): Peniaze nijaké. Ale jednu báseň.

BARÓN: Báseň! Óda na slobodu!

GRÓF XAVER: No tá by ma zaujímala.

ZEMAN: Čujme ju!

BARÓN (ho premeria zničujúcim pohľadom).

GRÓF ALFONZ: Ukáž! (Prevezme papier a číta.) Svietiš a páliš, Sloboda, si oheň, ktorý horieť nikdy neprestane…

BARÓN: Burič!

GRÓF XAVER: Rebel!

ZEMAN: Odbojník!

GRÓF ALFONZ: Píšte! Poeta Ján Višňovský, ktorý sa potuluje po krajine a nemá stále bydlisko, podľa dôkazov, čo sa našli u neho, pridal sa na stranu buričov pokojných poddaných jeho osvietenosti grófa Alfonza Morháča…

POETA: Napíšte aj to, že som preto nekonečne šťastný. Našiel som svoje miesto na zemi.

GRÓF ALFONZ: Pretože menovaný pustil na slobodu buričov, ktorých zlapali osvietený gróf a jeho družina, jasne tým osvedčil svoju spoluprácu s nimi.

GRÓF XAVER: Jeho vina je jasná.

GRÓF ALFONZ: Aký trest navrhujete?

BARÓN: Sto palíc.

GRÓF XAVER: Nebude to trošku mnoho?

BARÓN: Nie.

GRÓF ALFONZ: Prítomní členovia súdu ustanoveného z veliteľov stráže a vojska, ktoré premohlo vzbúrencov, súhlasia s tým, aby menovaný Ján Višňovský bol na mieste potrestaný sto údermi palicou.

IV. SEDLIAK (Poetovi): Odvolaj to, pane. Nevydržíš to. A my dobre vieme, že sme sa sami vyslobodili.

GRÓF ALFONZ: Prijímaš trest?

POETA: Neviem, či máte právo súdiť slobodného človeka.

BARÓN: Priznal si sa k lotrom, ktorí búrili náš pokojný, poddaný ľud. Napísal si rozvratnícku báseň. Oslobodil si väzňov, ktorí bojovali proti nám. To všetko nám dáva právo! Priprav sa! Akosi veľmi sebavedome tu stojíš, bezočivo a namyslene. Dúfam, že sa to zmení, ak svoj trest dostaneš. Na dereš!

MARIŠA (skríkne).

BARÓN: Nie teba, sprostaňa! Ty môžeš odísť!

MARIŠA (vybehne).

Deviaty výstup

Tí istí bez Mariše

POETA: Bol raz mládenec, ani silný, ani pekný. Biedny a chudobný, takmer žobrák. Jediným pokladom bolo jeho smelé srdce. Komusi som rozprával túto rozprávku. Ale diaľky sa zväčšujú. (Iným tónom.) Kam ma zaviedla moja cesta? Veď ja som chcel na cisársky dvor. Ako ďaleko je to odo mňa. Všetko! (Pauza.) Trest neprijímam. Nemáte právo ma súdiť. Lenže vy na to nepotrebujete právo. Vám stačí aj násilie. Tak teda načo čakáte?

BARÓN (Stráži): Ber ho!

GRÓF XAVER: Ale sto palíc bude veľa. Vyznám sa v tom. Nevydrží toľko.

ZEMAN: I ja som o tom presvedčený. Bolo by to skutočne veľa. A ide o slobodného človeka.

BARÓN: Neľutujte ho. Ja viem, že to vydrží.

GRÓF XAVER: Myslíte na to, že len mŕtvi sú poslušní?

BARÓN: Žiadam iba, aby burič dostal príkladný trest.

GRÓF XAVER: Vy máte právo žiadať, aby bol potrestaný, ja mám povinnosť zabrániť, aby bol ubitý na smrť.

BARÓN: Škoda rečí! Berte ho!

I. a II. STRÁŽ (vedú Poetu von).

VELITEĽ (ide za nimi).

GRÓF XAVER (keď už vyšli): Dovoľte teda, aby som i ja odišiel. (Tichosť. Xaver vyjde.)

Desiaty výstup

Gróf Alfonz, Barón, Žofia, Zeman, Sedliaci

GRÓF ALFONZ (Zemanovi): Úfam sa, že vy zostanete.

ZEMAN (v rozpakoch): I mňa čaká práca doma.

ŽOFIA: Áno. Bolo by to už celkom jedno, keby ste aj vy odišli. Mali by sme sa obrátiť na cisára, aby nám dovolil používať palicu ako rodový znak v našom erbe. Myslíte, že gróf Xaver inakšie bude na nás pozerať ako s opovrhnutím? Že v Marišinom srdci zostane pre nás niečo iné ako nenávisť, a sedliaci, ktorým sa tak štedro odmieňame, budú nás za naše palice milovať?!

GRÓF ALFONZ: Prečo to vravíš?

ŽOFIA: Preto, lebo ani vy ste neboli vždy taký, otec môj!

BARÓN: Čo sa vám nevidí?

ŽOFIA: Na to by ste sa nemali spytovať vy.

BARÓN: Poďme ďalej! Chcete prosiť aj za vášho rytiera z tejto moci? No, uhádol som?

ŽOFIA (vytrhne bičík Barónovi z ruky a chce ho udrieť).

BARÓN (chytí ju za ruku): To si nedovoľte…

GRÓF ALFONZ (pristúpi k nim, výstraha Barónovi): Pozor!

BARÓN (pustí Žofii ruku, s údivom): Že by sa bolo natoľko zmenilo vaše zmýšľanie? Je to falošný, podlý človek, dvojtvárny, hodný opovrhnutia! Najprv napísal oslavnú báseň a predstieral, že slúži grófovi, ale potom zas pomohol buričom utiecť a postavil sa medzi grófových nepriateľov!

GRÓF ALFONZ: Stráž!

II. STRÁŽ (ihneď sa ukáže): Rozkaz!

GRÓF ALFONZ: Zastavte palicovanie!

BARÓN (cíti, že jeho moc sa zmenšuje): Aj tak je dobre. Človek sa môže mýliť! Azda to smelé srdce predsa len veľa nevydrží.

Jedenásty výstup

Tí istí, Poeta, Stráže

POETA (vedú ho Stráže. Naraz sa im vytrhne a stane si pred svojich sudcov. Barónovi): Už sa tvojich očí nebojím. A chcem tu stáť ako pred chvíľou, sebavedomý a s čistým srdcom.

BARÓN: Čo si z kameňa, že toľko vydržíš?

POETA: Možno!

BARÓN (Grófovi Alfonzovi): Nemali by sme ho poslať naspäť? (Tichosť.) No nie. Dostal si milosť. Ale chýba ešte posledný uder! (Vezme papier, na ktorom je Poetova skladba.) Je tu tvoja báseň! Óda na slobodu! Čo myslíš podarila sa ti?

POETA: Je to moja najlepšia báseň.

BARÓN: Možno by sme v nej našli veľa buričských myšlienok. A preto najlepšie, ak ju nik nebude čítať. (Zapáli papier od fakle.)

POETA: To mal byť ten úder? Nič neznamená, že si spálil moju báseň. To len papier zhltol oheň. Oheň, ktorý vyhasne. Horí však iný. Plameň, ktorý neuhasíš. Je to myšlienka slobody. A do toho ohňa nemajú padať iba zdrapy papiera, ale vzácnejšie obete, i život človeka, aby bol väčší. A musí byť väčší. Raz tento plameň musí zachvátiť celú zem. A zhorí v ňom všetko, čo je zlé a falošné. Myšlienka slobody stvorí iný, lepší svet!

I ja padám do toho ohňa, môj život, aby jeho plameň vyšľahol až k nebesiam. Ale neplačte, keď ma uvidíte mŕtveho. Umierať a vedieť, že neumrieme nadarmo, je podivná radosť. (Pauza.) Verte a dúfajte! A povedzte: Nič sa vlastne nestalo. Len básnik, ktorý doteraz za peniaze spieval, dal zadarmo svoj život Slobode! (Padá na zem.)

II. STRÁŽ (po chvíľke úžasu pristúpi k nemu): Mŕtvy!

Dvanásty vástup

Tí istí, I., II., III., stráž, Gróf Xaver, Xaverová, Syn, Veliteľ a Mariša

(Vojdú I., II. a III. stráž. Prichádza aj Veliteľ. Mariša zastane kdesi vzadu. Všetci sa schádzajú ticho, nik nepovie ani slova, a predsa musí byť cítiť, čo sa deje. Že sa tu pohlo niečo vo všetkých srdciach. A akoby bolo jasné, že všetci cítia nenávisť ku Grófovi a Barónovi a milujú toho, čo práve skonal.)

I. STRÁŽ: Umrel.

III. SEDLIAK: Lepšie umrieť ako sa dať gniaviť v neprávosti.

VELITEĽ: Dostal len štyridsaťdeväť palíc. A neskríkol ani raz.

IV. SEDLIAK: Nemal sa priznať.

VELITEĽ: Kto by bol myslel na taký koniec. Škoda človeka.

BARÓN (ticho Grófovi): Nepozorujete, že služobníctvo je na jeho strane?

GRÓF ALFONZ: Bolo by im treba niečo povedať.

GRÓF XAVER (vchádza s celou rodinou. Grófovi Alfonzovi): My odchádzame. Je mi ľúto, že ste ma nepočúvli. (Úklony. Vyjdú.)

ZEMAN: I my odídeme. (Ukloní sa a odchádza iným smerom.)

BARÓN: Prečo to dojatie, načo tie slzy, priatelia. Človek naničhodný umrel pred nami a hanebná cesta sa tu končí.

ŽOFIA: Nie hanbu tu vidíme, ale slávu.

BARÓN: Žofia!

GRÓF ALFONZ (Barónovi): Mlčte! (Stráži.) Odneste mŕtvolu!

STRÁŽE (pristúpia k mŕtvemu).

ŽOFIA: Zabili ste človeka. To telo si berte. Ale nezabili ste jeho myšlienku.

(Opona)