ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vaše noviny, ctený pane, akokoľvek ma bohoslovecké otázky a pohyby slov. ev. cirkvi zaujímajú, nečítavam, a síce z tej príčiny, lebo sa mi hnusí kupovať pod názvom Cirkevných listov veci necirkevné. Hŕbu vašich hrubianstiev, ktorými slovenskej literatúre len ostudu robíte pred vzdelaným svetom, ani nemožno čítať bez veľkého sebazaprenia. Moja maličkosť sa však necíti byť povinnou zo žiadneho ohľadu k tomu, aby si robila vám kvôli sebazaprenia. Pretože teda vaše mrzké necirkevnosti nečítavam, nemal som známosti o tom, že ste sa svojím obvyklým spôsobom opäť ráčili povoziť po mne, keď ste v októbrovom z minulého roku čísle svojich „Necirkevných listov“ takrečenú „kritiku“ (?) uverejnili o povesti Atalanta. Až teraz som bol upozornený, že ste sa lapili do mňa. Ráčte teda prepáčiť, že až po pol roku môžem si pokladať za povinnosť milú a sladkú, aby som vám odpovedal.

I odpovedám vám s veľkou radosťou.

Aký má byť cieľ mojej odvety? Istotne nie ten, aby som dotyčnú svoju prácu bránil. Obrana len vtedy môže mať miesto, keď bol učinený útok. Vy ste ale nenapadli tú povesť pražiadnym dôvodíkom, preto ju ani brániť nemám proti čomu. Aspoň vaše útoky, viac na osobu zamerané, nemôže žiaden rozumný človek pokladať za také, proti ktorým by sa vecnými dôvodmi brániť bolo treba. Ba keby váš útok bol skutočným útokom na Atalantu a nie na pôvodcovu osobu, ráčte byť presvedčený, nepokladal by som obranu ani vtedy za potrebnú, pridobre znajúc, ako zmýšľajú o vašom vždy smiešnom pokračovaní i vaši bývalí intímni priatelia.

Uverejnením týchto riadkov len to chcem dokázať, že ste vy vonkoncom nie taká autorita, od ktorej si niekto bársaké hrubianstva musí nechať ľúbiť. Lebo keby sa k vášmu vystupovaniu mlčalo zo všetkých strán, mohli by sme byť pripravení, že by ste sa v svojej Luthera opičiacej fixnej idei konečne za luteránskeho pápeža dali zvoliť. A to by veru nebezpečné bolo nielen pre evanjelikov, ale pre celé Slovensko, lebo ktože by nám potom dobre stál, že by ste nás niekam na Amur nevyviedli?

V akom tóne by som vám mal odpovedať? V rozpakoch som. Rád by som vám z celej duše nameral rovnou mierou, ale, odpusťte, ja to neviem tak hrubiansky ako vy. Predsa len škoda, že som „Necirkevné listy“ neštudoval! Zásoba vašich „nešpidrností“, ktorú sotva možno nájsť v slovníku reči civilizovanej, by sa mi teraz ozaj zišla.

Nuž teda, keď sa do vášho remesla nadávania nerozumiem, odpoviem na vaše námietky spôsobom čo najšetrnejším. Ale keby som i bol vstave písať tak „necudne“ a „nečistotne“ a „nešpidrne“, ako to vy robievate, afektujúc Luthera, ani vtedy neopovážil by som sa výplody vašim podobné ujavniť, lebo by som nechcel zneuctiť „Verejnú hovorňu“ žiadneho slovenského časopisu, ani len Svornosti, takou hnusotou, ktorá sa len do vašich Cirkevných listov hodí. Ja sa len čudujem, že ste nedostali na viedenskej výstave zlatú medailu za hrubianstva literárne. Tam vás za túto vašu neprevýšiteľnú cnosť iste prv mali odmeniť, než vás Drážďania pokrstili svojím Xenokratesom^[38] doktorom honoris causa.

Nuž Vám tá Atalanta pobúrila krv? Myslíte si, že som ňou „chcel len krv rozpeniť?“ — Boh ma, niečo iného som chcel! Ale keby som bol znal, že vás tie „Atalanty“ „necudné daromnice“, „chlapčenstvá“ a tie okrúhle výšiny jej pŕs, pohybujúce sa sťa dve priateľské vlny, pobúriť dokážu, čo som od vás nepredpokladal, lebo som vás nemal za chlapca, nečítal váš plátok, bol by som ešte väčšmi napružil svoje sily k najväčšiemu pobúreniu vás, lebo je zvrchovaný čas, aby svet videl, kam zasahujú hranice vašej reformátorskej horlivosti, čiže večne „nezrelej“ zdivelosti. Keď som vás ale Atalantou nenapálil tak, že by vaša vulgárna smiešnosť dosiahla kulminačného punktu, tak ešte so zvedavosťou musíme očakávať ten čas, v ktorom prevýšite samého seba.

Ak vás pobúrila moja poviestka, mali ste udať príčinu pobúrenia, lebo synovia sveta tohoto sú zlomyseľní: mnohí môžu prísť i na tú myšlienku, že vás, starčeka na mládež žiarlivého, napálil snáď opis Atalantiných krás; a prosím vás, to je potom hotová reklama pre mňa — i proti vašej vôli.

Vravíte sarkasticky: „Čerstvá Slovenka, rezký slovenský junoš dostáva (v Atalante) pekný (!) pokrm talianskej zvieracej lásky, nadutej pýchy, vriacej zloby, zákerníckej vraždy…“ — To je, pane, (vážne hovorím) taká chvála, akú som si od vás sotva zaslúžil. Trafili ste, čo ste sám nechceli. Áno, úmyselne som písal o „nadutej pýche, vriacej zlobe, pomste a zákerníckej vražde“. Úmyselne som písal o tých nesvároch, aby som v ich následkoch poskytol… výstrahu. A vám sa to nepáči, vy nad tým zúbky vycierate, lebo sa domnievate, že ja som nesváry tie odporúčal k nasledovaniu slovenským devám a šuhajom. Nuž, pane večný bože, či vy odporúčate peklo, keď ho z kancľa opisujete? Odporúčate smilnosť, keď vysvetľujete šieste prikázanie? Odporúčate Sodomu a Gomoru, keď o jej osudoch kážete? — Hanbite sa, pán Hurban, za svoju nezrelú logiku!

A že vraj píšem o svároch dvoch talianskych rodín bez toho, žeby som bol podal dôvody tých svárov!

V tomto vašom tvrdení obsiahnutá je bezhraničná zlomyseľnosť alebo otupelosť ducha. Podaný máte dôvod svárov (vládybažnosť) skoro na každej stránke Atalanty od prvého riadka Úvodu počínajúc. Veď sa celý dej točí okolo tejto hlavnej myšlienky. Kto nespozoroval v Atalante dôvod svárov, hmatateľne označený, ba viackrát výslovne udaný, ten musí byť alebo obmedzenejší od posledného čitateľa, alebo dosť ľahkomyseľný vynášať úsudky o spise podľa jednotlivých sem-tam vychytených enunciácií.

Toto, myslím, dostatočne charakterizuje hodnotu a základ kritík p. Hurbanových. — Pane drahý, ak budete i naďalej ako dosiaľ písať takrečené „kritiky“ bez prečítania patričného celého spisu, v tom prípade si veru nezaslúžite ostrôžky statočného a svedomitého posudzovateľa, ale nanajvýš ostrôžky rabiátneho, mordárskeho — bucharóna.^[39]

Vystúpte z hrobu, postavy Byronov, Goethov, Mickiewiczov, Puškinov, Dumasov atď. a poďte na prelekcie^[40] k p. Hurbanovi; on vás naučí lepšie zaobchodiť s dejepisnou látkou pri tvorení básnických plodov, než ste to vy, nešťastníci, robievali. Veď vám p. Hurban vyčíta kapitolu za tie násilenstvá, ktorých ste sa na dejepise dopustili, nechtiac byť púhymi kronikármi. Beda vám, preslávenci, trikrát beda vám pred prísnym tribunálom p. Hurbanovým, keďže je Atalanta nie historickou povesťou len z tej príčiny, ako p. Hurban hovorí, že sa v nej uvádza i nehistorická pobočná scéna — krátky rozhovor rytiera s milenkou.

Ak žiadate, p. Hurban, aby sa pôvodca nesmel odchýliť od suchopárneho kompendia^[41] dejepisu ani natoľko, ako to pisateľ Atalanty urobil uvedením scény nie celkom dejepisnej, lež vtedajším okolnostiam úplne primeranej, to už potom nech znajú bohovia, ako si vy ráčite predstavovať historické povesti a romány. Keby som dávno nepoznal vašu obyčajnú „motlaninu“ pochopov, spýtal by som sa vás, ako môžete stotožňovať dejepis s poéziou? Ale u vás je i táto „motlanina“ pochopov možná, keď napríklad v svojich Cirkevných listoch plaidujete^[42] za taký „Dejepis Uhorska“, ktorý je najviac „Historickou povesťou“, keď v týchže Cirkevných (!) listoch uverejňujete i akúsi „Chronológiu Slovanstva“.^[43] Vo vašej povahe sa už necirkevná „motlanina“ a „kolosálny galimatiáš“ stali postulátom. U vás do jedného krámu patrí i teológia i politika, dejepis i poézia.

Počujte k tomuto bodu dôverné slovo. Keby ste všetky pochopy do jedného vreca nemiešali a keby ste o Atalante boli chceli písať kritiku v opravdivom zmysle slova, presvedčený som, že by ste mi neboli vyčítali nehistorickosť, ale naopak, priúzkoprsé pridŕžanie sa dejepisu. A keby ste mi boli túto chybu vyčítali, ako to iný kritik urobil, bol by som iste za pravdu dal vašej námietke napriek tomu, že ona Atalantu do horšieho svetla stavia, než vaša všetku „prísnejšiu vedu“ úplne ignorujúca výčitka o nehistorickosti.

Nadávate mi do modloslužobníkov za to, že o vnadách Atalantiných nasledovne hovorím: „Ó, povedz, kto by mohol tvoje vnady pozorovať, zhliadnuť, tušiť, myslieť si, predstavovať si bez toho, žeby v úžase velebenia na kolená nepadol a sťa anjelovi sa ti nekoril?“ Za toto mi nadávate do modloslužobníkov a dokladáte s neprevýšiteľnou malicióznosťou,^[44] že ja tie slová „kričím nad opisom svojej Atalanty.“

Na to poznamenávam: modloslužobníkom samého seba sa človek ľahko stáva. O tom vás ale uisťujem, že sa takým modloslužobníkom samého seba predsa nikdy nestanem, akým ste vy sebe, lebo veď vám už dávno len prostriedky chýbali v tej snahe, aby ste sa vystavili za modlu celému Slovensku.

Počujte i k tomuto bodu dôverné slovo. Prečože ste neotvorili jedno dielo Lessingovo pred napísaním svojej „kritiky“? Keby ste to boli urobili, alebo vôbec ponímali veci z umeleckého a vedeckého stanoviska, uznám, že by ste boli mohli jedno-druhé namietnuť s celou oprávnenosťou aj proti Atalantinmu opisu. V tomto prípade by ste sa boli nebezpečnejšie dotkli mojej povesti, ktorú vonkoncom nepokladám za dielo umelecky dokonalé, a ja by som vo vašej kritike nebol mohol zaznať šľachetnosť úmyslu, vedeckosť a objektivitu.

V hrubianskom útoku vydávate svedectvo nielen o svojej mefistofelovskej zlomyseľnosti, ale aj o tom, že rád upodozrievate, že som pri opise Atalanty preto upotrebil tie talianske výrazy,^[45] aby „som ukázal, že niečo viem i z taliančiny“. —

Veľký omyl! Tie talianske výrazy sú preto dané do zátvoriek a citátov, aby rozsúdnejší čitateľ bol upozornený, že hlavné rysy opisu Atalantinho nie sú „plodom fantázie“ mojej, ale kohosi iného, totiž toho pôvodcove, ktorého meno je i v texte Atalanty spomenuté! Aj vy ste mali tam spozorovať toho Firenzuolu, ak ste chceli kritiku písať. Že ste tohto spisovateľovo dielo „O ideále krásy“ nečítali, to vám ja vďačne odpúšťam, a hoci by som bol na to celkom oprávnený, nejdem vás upozorňovať, aby ste radšej (!) trošička študovali a na pár rokov do školy prísnejších vied sa zavreli, ak zamýšľate byť posudzovateľom.

Ešte jednu na rozchodnú. Tvrdíte, p. Hurban, že „u nás kritika nie je na svojom mieste“ a že sa ona „nebárs pestuje“.

Pravda „kritika“ (?) taká, akú vy obyčajne píšete, „nie je na svojom mieste“, lebo vám ako všade tak i na poli kritiky nejde o vec, ale o osoby; preto balamutením svojím neprospejete spisbe, ale jej doprosta škodíte.

I v tom máte pravdu, že sa u nás kritika „nebárs pestuje“. Aj vy aj ja uznávame to so žiaľom. Lež zo svojej strany musím doložiť: blaho nám, že sa u nás radšej kritika žiadna nepestuje, než by to mala byť kritika a) osobničkárska, b) zlomyseľná, c) nevedecká a d) hrubianska — akú ste vy zvykli písať a akú ste najnovšie aj o Atalante uverejnili.

Toľko a takto odpovedať p. Hurbanovi nateraz pokladal som za svoju povinnosť.

Nestranný úsudok ponechávam ct. obecenstvu, ktorého či menšia či väčšia zaujatosť za Atalantu najzrejmejšie dokáže, či p. Hurban bol oprávnený alebo nebol k nešetrnému vystúpeniu proti mne pre literárny pokus, ktorého hodnotu ani zďaleka nepreceňujem, lež o ktorom si predsa dovoľujem lepšie zmýšľať, než aby som nahliadol, že ním odôvodnené bolo pokračovanie pána Hurbana.

Na Gerendáši koncom marca 1874.