ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na základe „Aestetiky“

Účelom ako každého odboru umeleckého, tak i básnictva je: vytvorenie krásneho diela, t. j. plastické spredmetnenie, názorné stelesnenie estetickej myšlienky, aby umelec zasahujúci duchom svojím v tajnostné ríše krásy stadeto „ukradnutú“ hmlistú myšlienku v také rúcho zaobalil, v ktorom ju i nezasvätenec, zdravými zmyslami tušiac jej božskosť, jasne môže poňať, pocítiť a prežívať.

Estetická myšlienka a jej primerané spredmetnenie, stvárnenie je teda to, čo v každej básni na prvom mieste budeme posudzovať a hľadať. Zodpovedajúc týmto dvom hlavným momentom vyskytnú sa nám i ostatné kritické body, ku ktorým báseň pod nôž anatomický vzatú treba prirovnať.

Ale aby sme na čistom boli, povedzme si najprv niečo o tej estetickej myšlienke. — Ona líši sa od púhej logickej myšlienky tým, že dá sa názorne vyjadriť, čo o poslednej neplatí. Je ona teda akákoľvek myšlienka, nápad, pochop — ale plasticky predstaviteľný. Vyhľadáva sa, aby bola charakteristická, významná a nie prázdna. Estetická myšlienka je vôbec celý vesmír v svojom celku a v najmenších jednotlivostiach krasocitne poňatý, a nie chladno, logickou prísnosťou uvážený, skúmaný a posudzovaný. Logická myšlienka je blesk zimošného slnca, estetická je žiara zôr, ľúbajúca temeno vrchov za jarného rána — je objektívne sama krása.

Preto keď čítame v kritikách o takrečenom „básnickom poňatí predmetu“, netreba pod týmto výrazom nič iného rozumieť, leda krasocitnú ideu v básni vyjadrenú. Toto „básnické ponímanie predmetu“, rozdielne ináč od básnickosti, prácou celou previevajúcej, vyžaduje sa od básne akéhokoľvek druhu predovšetkým.

Otázka druhá, ktorú si pri posudzovaní básne predložiť treba, znie nasledovne: aké je stvárnenie? Či je ono vnútornej ústrojnosti, povahe tej idey primerané? — Lebo zo subjektívneho stanoviska je vlastne toto stvárnenie krásou, predstavením krásy, stelesnením myšlienky. „Forma dat esse rei“^[7] je tu „conditio sine qua non“.^[8]

O tom, ako pokračovať pri stvárnení jednotlivých druhov poetických, pojednáva poetika. Podobne náuka o básnictve vysvetľuje obšírnejšie i jednotlivé známky, ktorými líši sa napríklad epos od drámy, óda od hymny atď. A kritika povinná je i na tieto známky svoj zreteľ obracať. Ak chce teda napísať niekto drámu, kritika rozhodne, či, čo drámou byť malo, vskutku drámou je, a keď je, prečo je, keď nie, prečo nie je. — Koľko druhov básnických, toľko druhov kritiky. My obmedzíme sa na všeobecné požiadavky podarenej básne čo diela pekného, nech si je ona akéhokoľvek druhu.

a) Ohľadom celku básne požaduje sa pôvodnosť, samostatnosť. Týmto ale nevylučuje sa ešte štúdium klasických vzorov ani nezatracuje pokrvnosť a súrodosť s jedným alebo druhým slávnym veľduchom. Bo kto by upieral napríklad pôvodnosť Kollárovi zato, že ku koncu „Slávy dcery“ je pokrvný s Dantem?^[9] A kto by neuznal geniálnosť Petöfiho-Petroviča, že má nemálo súrodých myšlienok so Shakespeareom?^[10] Všetko, čo v bode tomto žiadame od básnika, je, aby celok každej práce jeho svedčil o tom, že je odhaľovačom vyšších svetov (aspoň v nádeji) a „sacer interpresque deorum“.^[11] — Toto zjavuje sa hneď v prvých mladíkových pokusoch. Komu táto vlastnosť v prvej jeho klapancii chýba, veľkým poetom nikdy nebude.

Ďalej potreba je, aby celou básňou previevala básnickosť zdravá, kvetná obrazotvornosť v protive s reflexiou a prozaičnosťou. Ale, pozor! Nechže básnickosť tá nezáleží v „poetických nezmysloch“, ani nie v prázdnych, bezvýznamných bublinách. Ani nech si nikto nemyslí, že sama fantázia činí geniálnym básnika! — Básnickosti nedostatok dá sa veľkým cvičením i nahradiť, lenže vo veľmi chatrnej miere.

Konečne ešte ohľadom celku skvieť sa má báseň správnosťou, jednoduchosťou, čistotou a klasičnosťou. Sú toto výsledky vycibreného vkusu, predpokladajúceho všestrannú vzdelanosť. Už uznanie, cítenie krásy v cudzích dielach istú zošľachtenosť srdca a vyvinutosť umu predpokladá. U básnika musí vkus na stupeň sebavedomia vystúpiť.

b) Čo sa obsahu týka, nech pohybuje sa báseň v medziach estetiky. Hnusné, špatné, podlé, dvojzmyselné myšlienky, ako i púha abstrakcia a absolútny nezmysel^[12] sú odtiaľto vylúčené; ináč celý fyzický, psychický, spoločensko-mravný a náboženský život v najpestrejších zjavoch svojich sem uzavretý. Obsahom básne môže teda byť malá, nežná muška práve tak, ako božstvo, ľúbosti mierna náruživosť^[13] nie inak ako svätosť — vôbec (ako rečeno) celý esteticky poňatý vesmír.

Báseň má byť ďalej konkrétnym celkom (a nie zlomkom) podľa potreby zriadeným ako napríklad pri dráme.

c) Konečne vzhľadom na formu vlastnosťou básne nech je v celku i v čiastkach:

Jednota; smer dáva hlavná myšlienka. Táto jednota zjavuje sa v lyrike sťa jednota rázu a situácie.

Súzvuk, harmónia, poriadok, pomernosť, miernosť.

Ľahkosť v stvárnení; zavrhuje sa následkom toho ťažkosť a nútenosť rýmovania. Pôvodcovi síce nikto nezabráni pilne, pomaly, ťažko pracovať, len nech ťažkosť táto nie je zrejmá, do očú bijúca. Známe je napríklad, že Schiller^[14] ťažko pracoval, a predsa nikomu nenapadne obviňovať ho z ťažkosti v stvárnení.

Zrozumiteľnosť; nech z básne i pravdivosť myšlienky jasne vysvitá i sama krása. Nepíšeme básne len pre seba, ale, aby čo cítime a myslíme, aj iní mohli požívať.

Nech báseň nosí na sebe vyrazený znak svojho veku, nech je z ducha národného vyrastená.^[15] Študovať treba prostonárodné piesne, povesti, reč ľudu i zo života i zo spisov pre oboznámenie sa i so spôsobom myslenia, cítenia prostonárodného i so zvláštnymi odchýlkami hovorenia.

Sama technika neprislúcha síce sem prísne, ale do časomiery, avšak nech mi je dovolené cteného čitateľa na metrum popri rýme upozorniť, čo u nás dosiaľ bolo zanedbané. Nakoľko mi známo, s myšlienkou touto medzi mladšími prvý vystúpil brat Pavol Országh, ako to básne jeho v Dennici a v Naprede uverejnené svedčia. Je to myšlienka istotne nasledovaniahodná, lebo metrum popri rýme u Čechov, Rusov a iných vzdelaných národov je už od dlhších dôb všeobecne prijaté. I naše básnictvo len takto zodpovie všetkým požiadavkám umenia.