ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všeobecne uznanou pravdou je, že národný ráz sa zjavuje i v prostonárodných povestiach a spievankách. Niekto povedal, že každý národ je sám sebe povesťou. Práve tak, ak nie odôvodnenejšie, možno tvrdiť, že každý národ ospevuje v svojich spievankách sám seba.

Skúmanie ducha vo výtvoroch umelého básnictva prispieva nemenej k poznaniu národného rázu než štúdium ľudovej poézie, lebo žiaden básnik nemôže stáť úplne odseknutý od národného zmýšľania a cítenia; naopak — každý je presiaknutý spôsobom nazerania svojho národa i vtedy, keď sa v technike korí cudzorodým vzorom. Komu by napadlo upierať slovenský charakter spisom Kollárovým, Hollého alebo Sládkovičovým, hoci tamten vo forme napodobňoval Petrarcu, ten Vergília^[16] a tento zase Chomjakova?^[17] Títo naši básnici zostanú preto čistým zrkadlom slovenskej povahy.

Nie ináč je to s básnikmi vôbec. Každý viac-menej znázorňuje svojimi výtvormi vo veľsvete umenia malý svet jednotlivých ťahov národného rázu, a to ťahov verných, bezprostredných, lebo v umení umĺkne okrašľovanie vlastných pokleskov a otvára sa jasný pohľad na dno srdca, do najtajnejších záhybov.

Príčiny kontinuity medzi zmýšľaním básnikovým a národným sú prirodzené. Tu však treba podotknúť, že dojmy prvého detstva nemožno považovať za rozhodujúcu príčinu onej kontinuity, lebo o básnikovi najmenej platí tá mienka, podľa ktorej človek sa rodí a nie vychováva za člena toho alebo iného národa. Veď keby už v embryonálnom^[18] stave bolo predurčené, básnikom ktorého národa sa niekto musí stať napriek všetkým predpokladom výchovy, tak prečože sa napríklad Petöfi — pôvodom Slovák — mohol stať výtečným maďarským básnikom, a to tak rýdzo maďarským, že v jeho spevoch ani nechyrovať o slovenských názoroch a slovenskom duchu?

Hlavná príčina vzťahu medzi básnikom a národom spočíva v povahe samého básnictva. Toto zaiste netvorí krásu pre akési abstraktné svety ani pre seba, ale pre ľudí a predovšetkým pre istý kruh ľudí (národ). Aby mu však títo porozumeli, musí sa prispôsobiť ich zmýšľaniu a cíteniu.

Z povedaného vysvitá, že národná povaha sa dá poznávať i z výtvorov umelého básnictva.

Nutno však spomenúť i druhú stránku pomeru medzi básnikom a národom. Ako totiž spôsob národného zmýšľania prepožičiava umelcovým výtvorom náter špeciálne národný, tak z druhej strany poézia vplýva tvorivo na národné zmýšľanie. Básnik je mnohokrát len ozvenou tých citov, ktoré driemali v hĺbke národného povedomia, a naopak, národ je neraz uskutočňovateľom tých svetov, čo básnikova obrazotvornosť nakreslila.

Na dve strany chceme teda svoju pozornosť obracať, keď sme si zaumienili nahliadnuť do ducha maďarskej revolučnej poézie.

Predovšetkým obrátime zreteľ na maďarský národný ráz, ako sa on javil v básnictve za oných búrlivých časov. Zaiste to boli časy náruživosti, preto vtedajšie zmýšľanie nemožno považovať bez zámeru za konštantné zmýšľanie maďarského národa. Avšak napriek tomu nedá sa zapierať, že je zmýšľanie týchto dní poučným koloritom maďarskej národnej povahy práve tak, ako je chovanie jednotlivca v náruživosti, napríklad v hneve, charakteristickým a mnohodajným činiteľom pri tvorení úsudku o jeho celej povahe.

Pretože však, ako sme spomínali, i tlač má mohutný vplyv, a to zvlášť v revolučných časoch, na národné zmýšľanie, z tej príčiny príde v tomto pojednaní na otázku i to, či maďarská revolučná poézia svoj vplyv tak upotrebila, ako to jej dôstojnosť, ba i zdravo pochopený záujem vlasti požadovali?

Medzi početnými peknými vlastnosťami, ktoré čo známky maďarskej povahy spomínané bývajú, stojí na prvom mieste nadšenie za slobodu. Cnosť túto nemôže Maďarovi odškriepiť ani závisť. Ako ona prišla do rámca Maďarovej povahy, to, pravda, môže byť záhadné pre toho, kto by ju chcel odôvodniť obdobne, t. j. pozorovaním duševných vlastností iných semitských kmeňov, napospol nevyznačujúcich sa láskou k slobode.

A Maďarova slobodymilovnosť je predsa výsledkom veľmi zjavných príčin. Sú to menovite dve príčiny: jednou z nich je veľký počet šľachty, druhou priaznivá zemepisná poloha. Čo sa najprv šľachty týka, snáď ani netreba dokazovať, aký veľký vplyv má na kriesenie ducha slobody. Stačí poukázať na Poľsko. Ľud tam vcelku stojí, ako je známe, na veľmi nízkom stupni blahobytu a vzdelanosti, a predsa je poľský národ všeobecne známy ako za slobodu najnadšenejší národ medzi slovanskými kmeňmi. Príčinou toho je veľký počet jeho šľachty. — Okrem toho ale padá i zemepisná poloha na váhu, lebo zanietenosť za slobodu je podmienená i hmotným blahobytom. Kde niet blahobytu, tam sa ani inteligencia vyvinúť ani láska k slobode prebudiť nemôže. Očakávať podobnú nadšenosť za slobodu od Eskimáka alebo od helénskeho Papuánca bolo by vecou, mierne rečeno, smiešnou.

Maďarským kmeňom obývané kraje sú väčším dielom požehnané: žírne dolnozemské roviny bohato obsýpajú Maďara rôznymi darmi prírody. Nasledovne, okrem veľkého počtu šľachty (ku ktorej však pri doterajších politických pomeroch aj slovenská odrodilá šľachta^[19] značný kontingent poskytuje) je to výsledkom len púhej náhody, a nie absolútnym znakom semitského charakteru, že spoluvlastenci naši, Maďari, stoja pred svetom v takej dobrej povesti so svojou slobodymilovnosťou. Odnímte Maďarstvu početnú šľachtu, preneste požehnanú Dolnú zem s Maďarstvom na neúrodné skalnaté Horniaky, a budete mať z maďarského kmeňa k slobode práve tak ľahostajnú masu, akú vidíte u všetkých semitských národov.

Toto zatiaľ len mimochodom buď rečené na dôkaz toho, že nadšenosť maďarského kmeňa za slobodu nespomínam len preto, lebo je to už tak obyčajou.

A táto hlavná známka maďarskej povahy previeva i celou maďarskou poéziou vôbec, teda i revolučnou, ba nadšenosť za slobodu je stredobodom maďarského básnictva: ona je tou červenou niťou, ktorá spája jednotlivé plody maďarského básnictva, ona je, možno riecť, géniom maďarského Parnasu.

Slovenskí básnici by si mali tejto okolnosti povšimnúť. Lebo ak je nepochybne pravda, že i poézia má pretvárajúci vplyv na národnú povahu, pýtam sa: prečo nepovzbudzovať piesňou slobody v našom holubičom národe ducha slobody, v národe tom, ktorému by sa ozaj zišlo niečo viac nadšenosti za svoje práva? Načo mu vyhúdať ustavičné žiale a náreky, tomu národu, ktorý sa i sám dosť naplače? — Smer výtečných Kalinčiakových povestí je z tohto ohľadu tiež ocenenia hoden. A prečo by sa tento smer nemohol nasledovať i v básňach? Veď to nemusia byť výlučne rozpomienky na turecké boje, ktorými možno vplývať na kriesenie ducha slobody.

Svetoobčianske (kozmopolitické) fantómy naháňať u nás je predčasné. My, čo sme sotva žiť začali a ktorí s celým napružením musíme viesť boj o otázku „byť a či nebyť“, môžeme sa dopustiť v poézii i trochu národného egoizmu, ba partikularizmu,^[20] a to bez toho, žeby sme sa tým proti záujmom všeľudstva prehrešili.

Nemožno uvádzať jednotlivé príklady na dôkaz toho, aká náruživá láska k slobode povieva maďarskou revolučnou poéziou, lebo by som musel napísať celú antológiu. Pripomenúť však nutno, že i Maďarova láska k slobode, ako sa ona v revolučných básnických plodoch prejavuje, je stranícka a sebecká. Lenže hranica, ktorú nemožno prekročiť bez poníženia poézie a bez poškvrnenia národného rázu, je v maďarskom básnictve vôbec, a menovite v revolučnom, nápadne zo zreteľa spustená.

U Maďara by si márne hľadal nadšenie za akési všeľudské záujmy, márne i v jeho poézii — a najmenej v revolučnej — výlevy nad slobodou všeľudstva. Jediný Erdélyi^[21] tvorí v tomto ohľade výnimku, keď spieva:

Ale i toto je myšlienka vynútená „Davoriou“,^[22] známou protimaďarskou básňou. Erdélyi, ak chcel náruživé výbuchy „Davorie“ zroniť, nemohol to urobiť upotrebením väčšej náruživosti, akou zúri „Davoria“, lebo by bol zašiel do smiešnosti; bol teda nútený odpovedať zo všeľudského stanoviska. Pravda, tiež mu to vyšlo trochu komicky. Spomenuté vysoko lietajúce frázy nemôže aspoň bez úsmevu čítať žiaden vtedajšie pomery znajúci človek v súvislosti s nasledovnou myšlienkou Erdélyiho „Protispevu“:

Okrem tejto básne niet v maďarskom revolučnom básnictve iných výtvorov, nesených duchom všeľudskej slobody.

Ale ani to nemožno celkom zazlievať. V búrlivých časoch, keď Maďarstvo viedlo boj o život proti absolutizmu, dá sa prepáčiť maďarskej tlači jej národný partikularizmus. Ba sotvakto sa pozastaví i nad tým, že maďarskí spisovatelia upotrebili na povzbudenie národa duchu národnému lichotiace myšlienky. Rodnou sebaláskou trochu okorenená poézia má ľahší prístup k srdcu národa, lebo útly a rozumný pochlebník je vítanejším hosťom nielen u dám a mládeže, ale aj u národa než bezohľadný, surový kárateľ. Z tohto hľadiska vychádzajúc, nemožno zatracovať ani to časté „a magyarok istene“ (maďarský boh), akokoľvek je ono smiešne absurdum dotiaľ, pokiaľ sa upotrebí v poézii, ale smiešna mi prichodí tá fráza vo vážnej dennej reči.

Lenže i pri poetickom lichotení platí francúzske príslovie: Pas trop de zele! (Nieže primnoho horlivosti!). Prehnané chvály vedia otráviť povahu národa, a to zvlášť takého, ktorý má aj ináč sklon k nadutosti a šliapaniu cudzích práv. — „Netreba škriabať junca medzi rohami, lebo bude klať.“ —

Maďarské revolučné básnictvo priveľmi popustilo opraty partikularistickým chválam, a to často chválam celkom nejapným.

Ak sa nikto nepozastaví nad takými myšlienkami, ako sú nasledovné:

alebo:

alebo

alebo:

tak sa iste treba zasmiať, ba i mrzieť nad takým nadutým pechorením, ako je napríklad:

A tieto blasfémie^[24] zneli z lýry Vörösmartyho,^[25] prvého maďarského básnika!

Alebo:

V pomere k Maďarovi je teda každý iný — zbabelcom.

Alebo:

Podobné bombasty, ktorými celá maďarská poézia, zvlášť revolučná, bohato oplýva, sú nezrelými plodmi národného „grössenwahnu“,^[26] a žiaden div, že choroba táto, ešte aj básnictvom rozširovaná, väčšiu časť Maďarstva zachvátila. Tomuto sa máme ešte menej diviť, ak povážime, že orientálne národy, u ktorých obrazotvornosť prevyšuje všetky duševné vlohy, sú nadmieru náklonné tomu, aby sa za vyvolený národ boží pokladali a o svojich silách, o svojej budúcnosti, o svojej dejepisnej úlohe prifantasticky zmýšľali. Avšak keďže prehrešenie sa proti reálnemu svetu koniec koncov len ku sklamaniu viesť môže, z tej príčiny je veľmi prospešné podľa možnosti krotiť a mierniť zháňanie sa za ligotavým mamom rozpálenej fantázie. A k tomu je — okrem výchovy — zvlášť poézia povolaná, ktorá má tým viac byť korektívom^[27] výstredností národa, lebo jej dôstojnosť tak so sebou prináša, aby ľahkomyseľne neopustila svoje vyššie humánne stanovisko a aby potleskom masy zvedená nezanechala tie sféry, v ktorých panujú len výdobytky ducha a v ktorých nekvitne povýšenie jedného na ponížení iných ani sláva jedného na rumoch slávy cudzej.

Nemožno odpustiť maďarskému revolučnému básnictvu, že sa nevedelo v tých búrlivých časoch obrániť pred závratom a že spustilo zo zreteľa svoje poslanie. Niektoré básne dýchajú takou bezohľadnou pýchou, že pred nimi niet ani u boha nič svätého. V jednej sa napríklad prirovnáva sila Maďarovho ramena k najťažším božím bleskom, v inej prechádza roztopašnosť k vyhrážkam proti bohu:

V takejto zmesi rozbúrených náruživostí ozaj dobre padne čítať osamotený výstražný hlas geniálneho, no nešťastného Alexandra Vachotta:^[28]

Popri horúcej láske, ktorou ľne maďarské plemä k slobode, dosvedčuje ono prítulnosť i oproti svojim panovníkom. Ale jeho lojálnosť sa viaže na podmienky a nie je spoľahlivá. Mnohé dejepisné príklady dosvedčujú, že pokiaľ panovník úprimne zmýšľa s Maďarmi, pokiaľ nie sú ohrozené ich práva, výsady a hrdosť, dovtedy má v nich obetavých poddaných; v opačnom prípade ale zanevrú bezohľadnou nenávisťou proti panovníckemu rodu, nešetriac zásadu kresťanstva, podľa ktorej treba byť poslušným akejkoľvek vrchnosti, a povznesúc sa nad slová Kristove: „Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi.“

Maďarská revolučná poézia je tiež drastickým príkladom, akej nelojálnosti je schopný maďarský kmeň, cítiac sa dotknutý v hrdosti a vidiac ohrozenú slobodu vlasti. — Petőfi napísal v „Apoštolovi“ apoteózu, hoci podľa Gregussa^[29] nepodarenú,^[30] na vraždu kráľa a okrem toho sedem iných básní takého nelojálneho obsahu (Proti kráľom, Kráľom, Hotuj sa, vlasť moja, Kráľ a kat, Austria, Tu je kuša moja a Obeste ho), že usporiadateľ jeho spisov, Greguss, sa ich v najnovšom čase neopovážil uverejniť.

Na ukážku ešte aspoň niektoré úryvky z iných maďarských spisovateľov ako výstražný príklad toho, ako hlboko môže klesnúť básnictvo, ak sa dá zachvátiť náruživosťou.

V jednej básni opisuje L., že jedného panovníka nechcú pri bráne nebies pustiť dnu, ba

Aký neslýchane drastický tón! Aké nízke podobenstvá! Do úst zbesilca hodné slová, ale nie zvuky z lýry pravých posvätencov múz.

Opäť na inom mieste hovorí L. J. (József Lévay?):^[31]

Iný zase:

Petöfi si roztopašne dovoľuje opisovať kráľa Ladislava Dobže^[32] ako nejakého uličníka, istotne nezamýšľajúc tým zveľadiť autoritu kráľovskej osoby:

Snáď netreba dokladať, že tieto roztopašné nápady a výplody náruživosti hodné sú zaslúženého opovrženia. Výška umeleckého génia má sa ukázať pokojnou vo víchrici náruživosti; zostúpiť do nečistých vĺn prózy sveta a do jeho zamútených vírov je poézie nedôstojné — nech to urobí Petöfi či Rouget de Lisle (pôvodca Marseillaisy), všetko jedno.

Pravda, týmto nemienime, že by sa maďarské básnictvo bolo malo postaviť na priamy odpor proti prúdom pospolitej mienky. To by v tých časoch sotva niečo bolo prospelo. Ale myslíme, že aspoň v záujme svojej dôstojnosti nemalo s takou ľahkovážnosťou urobiť terčom svojej nenávisti osobu konkrétneho postavenia, a najmenej tú osobu, ktorá okrem toho nie je vždy jedine zodpovedná za všetky osudy národov!

Nechceme rozrývať rany minulosti, ktoré sa, bohužiaľ, ešte vždy úplne nezahojili, keď ideme teraz konštatovať nepriateľské vystúpenie maďarskej revolučnej poézie proti nemaďarským obyvateľom našej vlasti. Uvedieme len niekoľko úryvkov miesto mnohých ako charakteristiku vtedajšieho napätia medzi nami a nimi, ale zároveň ako opätovný dôkaz pravdy, v priebehu týchto riadkov už viac razy spomenutej, že sa maďarská revolučná poézia nevedela ubrániť pred závratom a poškvrnením seba samej.

Jeden „posvätenec“ maďarského Parnasu reční:

Tí „psi“ už druhýkrát prichádzajú. Vyššie bol spomínaný „bitý pes“ — tu sa už opisujú „zbesilí psi“.

Juraj Sárosi^[33] nás zavedie do chorvátskeho tábora, a nakoľko lúpežné zvery už boli ospievané, prichodí teraz rad na jednokopytníkov:

Básnik opisuje ďalej i chorvátske menu:

Potom si kladie za povinnosť splatiť tribút umenia aj svojmu grajciarovému pipasáru, vraviac:

Toto sú však všetko celkom nevinné vtipy v porovnaní s nasledovnou ódou Petőfiho:^[34]

Ale dosť! Zastrime rúško zabudnutia na takéto zúrivé plody zúfalosťou naplnenej fantázie. K týmto niekoľkým úryvkom len to sluší poznamenať, že nevďačnú úlohu, ktorú predtým menovite maďarská poézia prevzala na napínanie pomeru medzi rôznorečovými bratmi našej vlasti, zastupuje, bohužiaľ, za našich dní maďarské a iné podplatené časopisectvo. A keďže i vtedy udalosti dokázali, že štvanie národností len ku škode vlasti slúži, preto by streštené živly, a nadovšetko časopisectvo, už raz mali natiahnuť chladnokrvnejšie a rozvážnejšie struny. Potrebu bratskej zhody už vtedy hlboko cítili maďarské ozaj geniálne duše a s radosťou registrujeme šľachetný hlas Vörösmartyho, rodeného Maďara:

Ak tieto milé zvuky Vörösmartyho lýry neodznejú v budúcnosti nahlucho, ako odzneli predtým, tak sa zaiste splnia slová jeho „Proroctva“, v ktorom sú i predošlé riadky obsiahnuté:

V opačnom prípade ale beznádejne bude musieť žialiť génius Uhorska s elégiou hlbokoumného, filozoficky vzdelaného Jozefa Bajzu:^[35]

Ba uskutoční sa výstražný obraz Garayovej básne,^[36] „ľudu východu“ venovanej:

Bože daj, aby sa to stať nemuselo!