Prvé básne

Slnko so skrvaveným čelom
sa zahryzlo do zeme.

Zo spoločného hrobu,
šmátrajúc po studených hlavičkách,
za štrkotu kostí
vyťahujeme
zápalky.
Kto ich toľko napchal
do toho uzučkého priestoru?

Tromi prstami
– pevne ako život v nás –
držíme tieto
tajuplné veci.
Škrtáme nimi o drsnú plochu
a spútané plamene
sa objímu s voľnosťou.

Kto ich zaklial?
A kto do našich hlavičiek,
do našich hláv
zaklial plamene?

Mŕtvolne fialové jazyky
syčiaceho plynu
pod vodou,
postavenou na kávu,
rozprávajú
jazykom živých
zo spoločných hrobov.

Sedíme nad knihami,
vkladáme späť
mŕtve zápalky,
ktoré v plameňoch
dýchajú svoju voľnosť.

A čo zviazaný oheň
v našich hlavách?
Bude mať čas
objať sa s voľnosťou
v žeravom chvoste medziplanetárnych rakiet,
v nadšených očiach,
v stisnutí vďačných rúk,
v myšlienke rodiacej nový svet,
alebo ho v nás,
ešte živých,
umlčia
v narýchlo vyhrabaných škatuľkách?

Listujeme v knihách,
hlavami škrtáme o drsné plochy strán
a začíname rozumieť
výstražnej reči živých
zo spoločných hrobov.