Prvé básne

I

V septembri v štyridsiatom šiestom
zdvihol som päste z nahluchnutých vrát.
Hľadal som Jeho.
Nad znervózneným mestom
zakrúžil holub,
otvoril nebo zobáčikom,
vstúpil som.
Za hrdzavým vzlykom
začul som cherubínov hrať.

Rytmy
rozhorúčených nôh.
Šelest reverend.
Anjeli v čiernom
v premrznutom prítmí.
Boh.

Mamičky,
paničky,
sedliačky našuchorené vôňou majoránu
chceli dať synov Jemu
a synom Jeho
a naviac slovo,
srdce z marcipánu.

Tak mama priniesla kufor,
trocha si aj poplakala,
odišla potom v kristupánu.

V ručníku si odnášala
hlavu ustaranú.

II

Tak život šiel stále k horšiemu,
vstávala mama celá v perí
(kým ja som svoje telo kládol na posteľ
chorú
jak ľaliu poľnú),
po stavbách svoju nádej vyhladovenú,
zaťatú,
voľnú,
od základov kládla do tehiel.

Tak proti sile,
tak proti prúdu.
Spustila ruky ako unavené veslá.
Nedotiahla gľajchu, hoci základ stál.
Klesla.

Nezastavila sa pri Uršulínskej bráne,
kde polievku dávali
žobrači a rôznej chamradi
ustaranej.
Tomu sa vraví hlad.

Na druhý deň mi koláč zabalila,
zlomená, chorá sila,
robotníčka.
No slzu som nezbadal,
nazrúc do ručníčka.

III

V noci som tajne kufor otváral –
mal som tam z detstva
slnko,
zelenú lúku,
nadšené husi,
kamarátov a stojku,
pri ktorej som sa,
jarý,
so všetkou krvou v tvári
so svištiacou Zemou pohrával.

Ráno mi anjel na najvyššej sosne
zaspieval ťahavú pieseň
a ja som ako vo sne
kráčal do kostola.
A oči sliedili,
hľadali boha.

Rytmy
rozhorúčených nôh.
Šelest reverend.
Anjeli v čiernom
v premrznutom prítmí.
Boh?

IV

Keď som sa potom vrátil spoza oných vrát,
nepočul som už žobrač na žalúdkoch hrať,
no moja veľká mama
sa už hýbať nevládala,
už bola taká malá,
že som ju zobral do dlaní
tak ako ona syna predvlani,
v septembri, v štyridsiatom šiestom.

Vravela, že vyčká,
kým sa ja najem (z onoho kúska striedky,
lebo to iné, zabalené do ručníčka…).

A naklonil som sa k chlebu
a v tichu soli načúval,
ako moje vlasy rastú proti nebu.